« Úvod | BALADA O DREVE »

ČIERNOBIELE VIDENIE

Moja generácia začala rozmýšľať v šesťdesiatych rokoch. To už bolo po ,,odhalení stalinských zločinov“. Keď idú odhaľovať sochu, ona už stojí na námestí na podstavci pod plachtou a vie sa, že tam je, len ju ešte nemožno vidieť v celej jej monumentalite. Alebo monštruóznosti?

Tak nejako to bolo asi aj s vierou ľudí v socialistický humanizmus a vo všestrannú pokrokovosť režimu, v ktorom sme vyrastali. Neviem, kde vzala moja mama svoje nezávislé názory, ale myslím si, že okrem toho, že veľa čítala , čo podnecuje samostatné myslenie, zohrali svoju úlohu aj ľudia v jej blízkosti, jej osobné vzťahy ku konkrétnym osobám. Najmä blízky vzťah a obdiv k jej krstnej mame, žene slovenského dôstojníka z čias Tisovho slovenského štátu, ktorého po vypuknutí povstania Nemci internovali v zajateckom tábore, a ktorá Rusov nazývala ,,červenými diablami“ v duchu vtedajšej štátnej propagandy. Okrem toho mama už v zamestnaní zažila zmeny po komunistickom prevrate a očividne i vo svojom mladom veku vedela objektívne porovnať a posúdiť intelektuálnu a morálnu úroveň konkrétnych osôb, poverených riadiacimi funkciami v novom a predchádzajúcom spoločenskom poriadku. Ten nový bol, ako to hodnotila, bordel. Bývalý baník na vedúcom mieste intelektuálne svojmu predchodcovi nesiahal ani po členky a jedným z prvých jeho počinov, keď sa udomácnil v kancelárii šéfa bolo, že ukradol rádio. Môj otec patril ku generácii, ktorá vstupovala do strany počas masových náborov, ktoré konkrétne jeho zastihli na vojenskej prezenčnej službe. Od mamy aj jeho kamarátov a kolegov, ktorí ho prežili o mnohé desaťročia viem, že veriaci komunista nebol, ale ako príslušník mladej ,,pracujúcej inteligencie“ vedel, že členstvo v strane je bohužiaľ základnou podmienkou ,,profesionálneho rastu“. Teda karierista. Mamin osobný vzťah s otcom mal veľký podiel na jej ,,domácom antikomunizme“. Pre mňa sa slovo komunista pri takejto výchove stalo synonymom pokryteckého karieristu Na druhej strane viem o tom, že otec mal vďaka svojej výbušnej povahe aj určité konflikty kvôli tomu, že asi nedokázal vždy mlčať a súhlasiť so všetkým, neznášal úplatkárstvo a mnohí, čo mi o ňom rozprávali, tvrdili, že rád pomohol iným vždy, keď mohol. Aj rok – dva po jeho smrti k nám ešte občas zazvonil telefón, volali ľudia, ktorí niečo od neho potrebovali Neviem posúdiť dostatočne jeho charakter a profesionálnu morálku, zomrel dva roky pred Pražskou jarou. Ale mama mu vyčítala, že mu záležalo na každom a na všetkom inom, len nie na nás. K spoločenským pomerom sa zaryto odmietali pred nami deťmi vyjadrovať starí rodičia, ktorí zažili štyri režimy. Nedokázala som celkom dobre určiť, ktorému boli naklonení a ktorý bol podľa nich najhorší. Že je politika panské huncútstvo, som sa dozvedela od nich. Tam mala debata končiť. Ale vcelku som nadobudla dojem, že by sa im po skúsenostiach z ďalších období života najviac páčila monarchia, Rakúsko – Uhorsko. Jeho koniec bol začiatkom neustálych zvratov a cyklicky sa opakujúcich pohrôm. Stará mama však pod dojmom predsa len rastúcej životnej úrovne v druhej polovici 20. storočia a ekonomických istôt za socializmu tvrdila, že môžeme byť šťastní, že žijeme v takom materiálnom dostatku a bezpečí a že si nevieme ani predstaviť, čo je to chudoba a vojna, keď sa musí človek báť o holý život. Čo som si všímala, na komunistov a socializmus, v ktorom sme, ako sa tvrdilo, žili, mali ľudia rôzne názory podľa svojej osobnej situácie a svojich subjektívnych životných skúseností. Spektrum postojov bolo široké a malo množstvo odtieňov, často boli nejasné. A menili sa. A to aj u tvrdých sedliakov a utláčaných grékokatolíkov, ako bol môj druhý dedo, ktorého v 50. rokoch aj väznili na základe a pod zámienkou udania, že počúva zahraničný rozhlas. V skutočnosti šlo o spor o pár árov záhrady medzi susedmi. A tiež o vstup do JRD, ktorý dedo tvrdohlavo odmietal. Neskôr, keď družstvá už prosperovali a život na dedine sa viditeľne zlepšil, boli s JRD všetci spokojní. Tam, kde žili oni, boli ľudia na svoje družstvo hrdí a už by nechceli hospodáriť samostatne, uznávali prednosti kolektívneho poľnohospodárskeho podniku. Koncom 60. a začiatkom 70. rokov, keď som tam trávila svoje posledné prázdniny, bolo z roka na rok vidieť, ako sa zmáhajú. Je fakt, že robili ako draci. Na družstve a aj na svojom súkromnom malom hospodárstve. Príbuzní z USA, ktorí tam boli v lete opakovane na návšteve, boli celkom vo vytržení, ako úžasne sa život zmenil k lepšiemu. Oni to porovnávali so situáciou pred druhou svetovou vojnou, s tým, ako východné Slovensko vyzeralo predtým, než emigrovali. Už som bola dospelá, keď som ich videla naposledy; s ujom z Ameriky sme viedli dlhú debatu o výhodách a nevýhodách oboch systémov. Najviac nám ,,závidel“ zdravotnú starostlivosť a ostatné sociálne istoty. Pamätám si, že mi povedal, že v Amerike sa môže mať človek dobre, len kým je zdravý. Podmienkou je samozrejme pracovitosť, ochota tvrdo makať od vidím do nevidím. A on že sa ani pri najlepšej snahe nestihol dostať vyššie, než po ... ukázal rukou na miesto niekde nad stehnami. Čo malo asi znamenať nižšia stredná vrstva. Nič nedostal zadarmo a nikdy nemal istotu, čo bude s ním a s jeho rodinou, keby ochorel a nevládal už toľko pracovať. Rozhodne nebol komunista, bol už Američan, hrdý na demokratické tradície USA..

V tom slove, ktorým označovali miesto, kde sa narodili, bola zvláštna nostalgická neha. Už to miesto pri svojom návrate nenašli, nenávratne sa stratilo v minulosti – ale neľutovali, lebo im sa zdalo, že vidia samé pozitívne zmeny. Bolo pre nich už len niekdajšou vlasťou - krajom, ako mu emigranti z východného Slovenska láskyplne hovorili, aj keď bol drsný a neľútostne ich kedysi vyhnal do sveta. Svoj nový domov by už neopustili ani kvôli sociálnym istotám nových pomerov vo svojom kraji. Jedna z vecí, ktorú tu oceňovali, bola nízka kriminalita ( kto mohol vtedy tušiť, ako rýchlo po prechode na demokraciu úroveň organizovaného zločinu predčí aj USA), to, že sa môžeme cítiť bezpečne. A tiež ich napĺňalo pýchou, že sa z nás stal taký vzdelaný a kultúrny národ. V starých časoch vysťahovalci sotva dokázali nemotorne napísať svoje meno, alebo sa podpisovali iba troma krížikmi.

Myslím, že kedykoľvek môže dôjsť k všelijakým politickým obratom. Tak, ako sa mne kedysi zdalo nepravdepodobné, že by mohli u nás ešte niekedy existovať na jednej strane multimilionári a na druhej bezdomovci, zamŕzajúci v zime na ulici, aj teraz si ľudia namýšľajú, že nejaká rýchla a radikálna spoločenská zmena je nemožná. Žijeme v ilúzii, že si môžeme naplánovať budúcnosť a môžeme zaistiť, aby sa vyvíjala podľa stanovenej koncepcie. Ale nikdy dostatočne nepočítame s rôznymi zložito sa ovplyvňujúcimi živelnými faktormi, ktoré nebadane a pomaly tú víziu nahlodajú, až sa nám naraz ten vzdušný zámok zrúti pred očami. Pri spätnom pohľade vidíme niektoré súvislosti, ktoré viedli k tomu výsledku, ale ani vtedy nemáme úplný a neprotirečivý obraz skutočnosti. Nie je ľahké sa v ňom vyznať. Niektorí to vyriešia jednoducho – namaľujú ho čiernobielo, a je to. Ale stratia sa z neho tie farby, ktoré mu dodávajú živú presvedčivosť.

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se