« Úvod | BALADA O DREVE »

POTLESKOMERAČE

Keď potrebujem odstup, niektoré podnety, ktoré vo mne nevzbudzujú dobré pocity, vynechávam. Tak som to urobila aj v prípade istého blogu a jeho autora. Na pocity podobné pocitom z príbehu v poviedke od jedného ,,sovietskeho“  spisovateľa sa nezabúda.(Pre ortodoxných nepriateľov všetkého, čo je spojené s bývalým ZSSR, znie asi neprijateľne, že tam existovala veľká literatúra a veľkí autori aj po ruskej klasike, v časoch komunistickej totality, a aj  okrem Pasternaka a  Solženicyna.) Ten príbeh bol o tom, ako sa jeden muž nevdojak dostal do náhodného banálneho sporu, ktorý prerástol do drsného slovného útoku zo strany ,,chlapa s býčou šijou“. Morálne otrasený objekt ataku sa s tým nemohol zmieriť  a cítil naliehavú potrebu dožadovať sa  ,,uvedenia vecí na pravú mieru.“ Domnieval sa spočiatku, že šlo len o nedorozumenie a veril, že sa mu podarí dosiahnuť, aby sa všetko vysvetlilo k spokojnosti oboch strán a došlo k zmiereniu : túžime po harmónii, konflikty zanechávajú rany. A tak v dobrom úmysle vyhľadal toho cudzieho človeka, ktorý ho hrubo osočil. Chcel ho za každú cenu presvedčiť, aby ho vypočul. Lenže ,,chlap s býčou šijou“ ho namiesto toho fyzicky napadol.

Po prečítaní poviedky mnou lomcoval bezmocný hnev. Žiadalo sa mi, aby konflikt vyústil do spravodlivého riešenia. Lenže príbeh skončil. Nemohla som jednoducho dopísať taký koniec, ako by som si želala kvôli zadosťučineniu, že nakoniec predsa len zvíťazila spravodlivosť. Pre toto som mala rada tých vtedy odvážne píšucich sovietskych autorov : dokázali poriadne zalomcovať ľudskou ľahostajnosťou, prebúdzať svedomie. Ich hrdinovia neboli nijakí hrdinovia – ale obyčajní ľudia, nedokonalí, chybujúci, čudácki, často slabí a ubíjaní tými ,,s býčími šijami“. Čitateľ mal sto chutí zavolať spoza toho nepriestrelného skla, ktoré ho od nich oddeľovalo : ,, Hej, ty tam, spamätaj sa, je čas aby si sa vzbúril, nenechaj si skákať po hlave, zlož si klapky z očí a neboj sa vrátiť úder! Bráň sa, nedovoľ im siahať na to posledné, čo ešte máš, na tvoju ľudskú dôstojnosť!“ Tie často tragikomické príbehy o malých, bezvýznamných ľuďoch na úrovni červíka, ktorého možno kedykoľvek rozmliaždiť ťažkou bagančou, vo mne zanechávali túžbu postaviť sa na ich stranu, ísť do toho namiesto nich. Niekoľkokrát som potom v reálnom živote do toho naozaj šla – a obrátila pozornosť tých, čo zneužívali ustráchanosť či bezmocnosť iných, na seba. Stávalo sa, že som v tom márnom boji ostala sama, až kým sa druhá strana dostatočne neunavila. Nič som nevyhrala, výsledok bol neutrálny - a ja persona non grata. A ostal mi pocit, ako po prečítaní onej poviedky, ktorú som spomínala.

Potom som si osvojila teóriu, že mám povinnosť chrániť predovšetkým sama seba a že v mene sebaochrany sa nemusím zúčastňovať na ničom, čo so mnou priamo práve nesúvisí, čo pre mňa samú aktuálne nemá nijaký konkrétny pozitívny význam.  Je to v duchu tej známej poučky, že keď som ja OK, sú OK aj ľudia okolo mňa. Ono to však tak celkom neplatí, lebo nie všetko, čo sa mi zdá momentálne dobré pre mňa, je dobré a perspektívne aj pre tých ľudí.  To, že som spokojná ja, nemusí byť ešte automaticky predpokladom spokojnosti ostatných so mnou. Ale na umlčanie, ospravedlnenie egocentrizmu, sebeckosti a alibizmu je to dobrá výhovorka. Sú situácie, keď človek musí konať aj v rozpore so svojimi potrebami a vzdávať sa dôležitého pre seba v záujme toho, aby boli OK tí druhí. Nehovorila by som o obeti, len jednoducho o ťažkom konflikte rozhodovania, keď nie je  na výber  lepšia možnosť, než je tých niekoľko zlých, z ktorých sa dá reálne vyberať :  Sophiina voľba, ktorá býva, ak ide o veci životne dôležité, na zbláznenie. Ľudia, ktorí vedome prinášajú obete, lebo veria, že sa za to dočkajú potom oveľa väčšej odmeny, radi tú svoju obetavosť zdôrazňujú. Ale vzdanie sa niečoho môže vyplývať aj z obavy zo straty iného, prinajmenšom rovnako dôležitého. Niekedy niet úniku zo slepých uličiek.  Je jediná nádej, že sa nám po strastiplnej námahe podarí rozbiť, alebo preliezť ten múr; alebo si možno oň rozbijeme hlavu a zlámeme krk. Môžeme si tam aj rezignovane sadnúť a čakať...

Slovne odvážni jedinci tvrdia, že z každej slepej uličky existuje východisko. Ale ani to sa nezakladá tak celkom na pravde. Sú okolnosti, ktoré sú pre človeka neprekonateľné. Ťažká choroba, staroba, smrť a aj iné prekážky, oveľa väčšie ako obyčajné ľudské možnosti. Medzi ne patria aj sociálne a kultúrne bariéry, ktorými sú oddelení tí na dne spoločnosti, nech už sú to Rómovia, alebo ne-Rómovia. Nájdu sa výnimoční jednotlivci, ktorým sa podarí  prekonať aj pre ostatných obyčajných smrteľníkov nezdolateľné ťažkosti, ale tých nie je toľko, aby to mohlo nejako významne ovplyvniť postavenie celej skupiny. Väčšina ostane v pasci, a tých niekoľko šťastlivcov, ktorí sa z nej dostali, sa s ňou prestane stotožňovať, integruje sa do inej skupiny.

Všetci, ktorí o sebe tvrdia, že nie sú rasisti, keď hovoria všeobecne o Rómoch – Cigánoch ako o tých, ktorí sú vospolok sociálne a mentálne retardovanými spoločenskými parazitmi, obťažujúcimi susedmi, zlodejmi a podvodníkmi, zlomyseľne sa tešiacimi, že ,,previedli cez lavičku“ hlúpeho gádža,  práve týmto paušalizovaním, stotožňovaním Rómov – Cigánov s  asociálmi a  kriminálnymi živlami (ako keby neexistovali oveľa sofistikovanejšie, aby som použila teraz taký vychytený výraz, spôsoby vyžierania spoločnosti a kriminality )dokazujú, že rasistami sú. Nestačí niekoľko rokov bývať v susedstve niekoľkých rómskych rodín a nezúčastnene pozorovať, ako devastujú byty v starom, ale  zachovalom dome po ,,bielych“. Individuálnu skúsenosť a subjektívny zážitok povyšovať na zovšeobecňujúcu a všeplatnú pravdu je generalizácia charakteristická pre predsudok. Rovnako ako posudzovanie ľudí podľa vonkajších znakov – ak si Róm, si už apriórne nedôveryhodný a skôr alebo neskôr sa tá tvoja cigánska povaha prejaví ! Preto ťa preventívne vylúčim zo šancí, ktoré dám radšej – pre istotu – ,,dedične nezaťaženým“.

Áno, je pravda, že všade, kde sa na populácii značnou mierou podieľajú Rómovia, ktorí patria naozaj vcelku k najchudobnejším a kultúrne už ani nie najzaostalejším, ale najzdegenerovanejším skupinám obyvateľstva, sú títo vážny sociálny a aj ekonomický a politický problém. A je pravda aj to, že si nie sú schopní, ako sa ukazuje už po mnohé a mnohé generácie, sami pomôcť bez účinnej spolupráce majoritnej spoločnosti. Nepomáhali a nepomáhajú represie ani štedré programy na ich asimiláciu, alebo populárnejšie, na ich akulturáciu a inklúziu. Takže niektorí odporúčajú : prísne izolovať, postaviť ešte väčšie múry, aby bielym nekazili výhľad do krajšej budúcnosti bez neporiadku, ktorým nehygienickí Rómovia urážajú estetické cítenie plnoprávnych bielych občanov. Niekomu sa asi páči Antonescuovo riešenie ,,rómskej otázky“ - niekomu, kto si slovo Róm neprekladá ako Človek.  Kto nevie, že to, čo pozoroval pred jednou až dvoma generáciami niekde v okrajovom meste sa nedá vztiahnuť na celú rómsku populáciu a ak to robí, neprípustne zjednodušuje.  Nemá ani predstavu o tom, ako veľmi je toto etnikum vnútorne rôznorodé. Nedomýšľa následky svojej teórie o zaobchádzaní s ním ako s nedeliteľným celkom  na budúcnosť ,,rómskeho problému“.

Po populistických zhromaždeniach Kotlebovho spolku sú mladí krajní nacionalisti, ktorých absolútne nezaujíma história či kultúra, celí vo vytržení nad jednoduchými rozumami, ktoré dávali chlapci v čiernom ,,poctivým občanom. “ Oni údajne urobia poriadok, sľubujú. Pýtala som sa, ako. Ako tí pospoliťáci zamedzia šíreniu alkoholizmu a drog, podvodom, čiernemu obchodu, korupcii, rozkrádaniu a inej kriminálnej činnosti,  ako zabezpečia riešenie ekonomických problémov, rast životnej úrovne. Dozvedela som sa niekoľko receptov na slovenské Švajčiarsko : Nijaká pozitívna diskriminácia, ale farmársky zákon a guľka do čela.  Väzenia plné Rómov.  Budú makať ako čierni. A tí, čo ostanú v osade, vyfasujú zákaz vychádzania. Asi takto mi reprodukovali programové ciele nepolitického občianskeho združenia nadšení mladí voliči učiteľa informatiky. (V ,,Na západe nič nového“ to bol tuším telocvikár, čo zblbol chlapcov, aby sa dobrovoľne prihlásili na front.)

Rozdiely v  pojmoch mladých nadšených bojovníkov za mravnú a etnickú očistu drahej vlasti nezaujímajú;  je im jedno, čo je to politická strana a čo nepolitické občianske združenie, čo obsahuje Ústava SR a že fašistické strany a fašistická propaganda sú zakázané. Nechápu prečo.  Na otázku, na čo konkrétne sú hrdí v prípade svojho kultúrne vyspelého národa, odpovedať samozrejme nemohli. Netušia, kto bol Šafárik alebo Jurkovič,  nevedia nič o  čičmianskych  krojoch, možno by na mape nenašli Martin alebo Michalovce. O tom, že im často chýba v slovnej zásobe nejedno ľubozvučné slovenské slovo a nedokážu  správne napísať ani tých pár základných, ktoré poznajú, ani nehovorím.

Nevolila som už dávno. Naposledy proti Mečiarovi. Teraz však cítim potrebu volieb sa zúčastniť čoraz intenzívnejšie. Nepáčia sa mi chlapci s býčími šijami oblečení v čiernych uniformách ani ich tlieskači. Takže im ten potleskomer pôjdem trochu vychýliť opačným smerom, než by sa im to hodilo.



Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se