« Úvod | TAKÁ NOVEMBROVÁ »

HRA MAČKY S MYŠOU

 


Prešla som si s nostalgiou stránky a blogy na internete, ktoré som si zvykla navštevovať a kde som poznala virtuálne niekoľko ľudí, kvôli ktorým som sa tam začala vracať, až sa vytvoril ten zvyk. Bolo obdobie, keď bol taký silný, že som pociťovala naliehavé nutkanie nazrieť tam. Ráno som otvorila oči a už som šmátrala po počítači, aby som zistila, čo je nové,  a keď nebolo nič, nedočkavo som čakala, až bude. Rovnako to bývalo s tým vyčkávaním aj na chate alebo s čakaním na e-maily, ak vznikol po zoznámení na niektorej z tých stránok korešpondenčný vzťah. Potom sa zavše stalo, že sa niekto, na koho som si takto privykla, zrazu, bez predchádzajúcej výstrahy, náhle odmlčal, alebo úplne zmizol. Pocity boli podobné tým skutočným pocitom osamelosti a prázdna. Niekedy som to cítila aj ako nespravodlivosť, pretože niektorých z tých, čo zrazu zmizli z môjho virtuálneho života a zo dňa na deň ho vyprázdnili,  som uprednostňovala  a venovala im svoj čas aj vtedy, keď som ho mala možnosť a chuť venovať niečomu inému. No v tej chvíli ma potrebovali, hoci len virtuálne, a ja som si vravela, že ich nemôžem sklamať a vykašľať sa na nich, len tak si zmiznúť a nechať ich osamote. Bola som chvíľu pre nich dôležitá napríklad preto, aby sa nemuseli sústreďovať na myšlienky, ktoré v nich vyvolávala ich momentálna situácia a neistota, ako to s nimi dopadne. Alebo preto, že v ich reálnom živote sa práve diali veci, s ktorými sa potrebovali nejako vnútorne vysporiadať a dovtedy, kým sa im to nepodarilo, mal pre nich význam aj nezáväzný virtuálny vzťah s niekým, u koho našli záujem a porozumenie. Oni odchádzali a ja som zostávala. Nové virtuálne kontakty som nadväzovala čoraz zriedkavejšie – poučená tými  predchádzajúcimi skúsenosťami. A tie staré pomaly zarastali trávou. Zrazu som sa z ,,dnu“ dostala ,,von“ a odstup sa neustále zväčšuje. Vravím si, že by som mohla aspoň pozdraviť niektorých, ktorých ,,tam dnu“ ešte poznám a ktorým možno medzi inými takto odídenými chýbam i ja, tak ako mne chýbali iní, no vždy mám niečo dôležitejšie, čo ma práve zaujme. A niečo podobné sa deje aj s mojou ešte nedávno vášňou  pre blogovanie – už to nie je vášeň, už nemávam takú intenzívnu potrebu niečo stále do tých ,,denníčkov“ písať. Pomaly mi nestačili dva blogy, teraz sa mi už zdá jeden navyše... Možno z  nich jeden časom urobím. Až sa mi bude chcieť s tým pohrať. A možno pomaly zaniknú oba. Časom...

Nie je to zakaždým tak, že každý vzťah z internetu je falošný a bezvýznamný. Také jednoznačné a jednoduché to nie je. Ale je fakt, že tento spôsob kontaktu znižuje citlivosť voči ľudskej bolesti a umožňuje účinnejšie klamať a ubližovať iným ľuďom, u tých, ktorí ( a sú na túto prezieravosť aj patrične pyšní  )berú ľudí na internete len ako virtuálne veci. Ja som vlastne vďačná jednej z tých osôb, ktorá ma tak pravdepodobne brala, i keď sme boli nejaký čas v dosť intenzívnom styku, že sa jej podarilo ,,dostať ma“. Asi chcela, aby som nakoniec pochopila, alebo aspoň nadobudla podozrenie, že z jej strany to bola len taká ,,spravodajská hra“ a že ma len – keď som jej už dala ,,vo svojej naivite“ tú príležitosť – dostala tam, kde ma potrebovala mať. V jednom jej ,,podobenstve“, ktoré som mala podľa jej plánu asi vztiahnuť na seba, mi ukázala natvrdo, s akým ľahkým srdcom sa na internete robia podrazy aj toho  najhrubšieho zrna. A že je až neuveriteľné ( lebo dlho som nechcela veriť, že je to hra kocúra s myšou ) , k čomu sa tam môže človek znížiť len preto, že mu toto médium dáva pocit nedotknuteľnosti a možno i moci nad tými druhými.

Aj zlé skúsenosti sú dobré v tom, že sa človek po nich obrní a nabudúce si v podobnej situácii zachová väčší odstup. A tiež získa viac pochopenia pre ľudské slabosti. Veď sme všetci len ľudia.

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se