« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

LEBO GÁDŽO MÁ...


Pojmy sú znaky, do ktorých je vložený nejaký obsah. Často sa stáva, že ten istý znak sa používa pre rôzne obsahy. Tie sú subjektívne a závisia od poznávajúceho subjektu. Poznávajúce subjekty sa líšia úrovňou svojho poznania, jeho hĺbkou a šírkou. Každý človek má odlišný spôsob vnímania, inak si spája veci do súvislostí, vytvára si iné predstavy o poznávaných objektoch, ktoré potom označí tým istým pojmom, ktorým niekto iný označí svoju vlastnú a niekedy aj protirečivú predstavu. 


Tak sa napríklad individuálne slovo kapitalizmus môže zamieňať za slovo demokracia, hoci nie vždy musia mať niečo spoločné. Podobne ako slovo tyrania resp. diktatúra a krutovláda. Skupina, národ, štát si už v staroveku volil tyrana, diktátora, keď sa ocitol v situácii ohrozenia. Ľudia vtedy pociťovali potrebu silného vodcu, ktorý by odstránil neporiadok a vnútorné rozpory, pretože, ako hovorí historická skúsenosť, v jednote je sila. Tam, kde prevládli skupinové a osobné záujmy, vyostrili sa konkurenčné vzťahy a spory a prebiehali vnútorné boje, nastala anarchia a nakoniec rozvrat, ktorý umožnil, aby sa krajina mohla stať ľahkou korisťou vonkajších nepriateľov. Alebo aby ju zrazila na kolená prírodná katastrofa. Nie každý tyran bol bezcharakterné, neľudské krvilačné monštrum. Niektorí autokrati priniesli svojej krajine aj hospodársku prosperitu, spoločenský pokrok a  spravodlivejšie pomery, než tomu bolo v dobe, keď vládla demokracia, ktorá sa nakoniec zvrhla len na takzvanú demokraciu. Diktátorov často nakoniec zabila ich neobmedzená moc : to muselo byť obrovské bremeno, ktoré len tak ľahko niekto neunesie. Slabší jedinci sa z toho môžu aj zblázniť. Ďalších zabije závisť tých, ktorým museli i násilne brániť, aby sa k moci nedostali. Len niektorí umreli v posteli, a aj tí boli asi otrávení : ak nie jedom, potom tým všetkým, čoho museli byť v zákulisí boja o udržanie svojej pozície účastníkmi a svedkami.

Kapitalizmus je označenie pre typ ekonomicko – spoločenského systému. Obsahom tohto pojmu je charakteristika hlavných zdrojov obživy, bohatstva a moci, podstatných znakov výroby, rozdeľovania, výmeny a spotreby, ekonomických a spoločenských vzťahov. Demokracia je len jeden zo spôsobov usporiadania týchto vzťahov a týka sa politického systému. Kapitalizmus sám osebe nemá v každej dobe a na každom mieste rovnakú podobu, nie vždy si pod ním možno predstavovať rovnako liberálny politický systém s rovnakým dôrazom na slobodu jednotlivca a nezasahovanie štátu do jeho osobnej slobody.  Ale niektorí tento pojem používajú ľubovoľne ako synonymum čo najväčšej miery liberalizmu, a navyše predpokladajú určité zákonité správanie ľudí, podobne ako to predvídali komunisti,  myslia si, že väčšina sa za plánovitého vytvorenia vhodných vonkajších podmienok bude správať v súlade s ich konštrukciami. Kam s tými, ktorí sa takto správať nebudú, nepovedia. Väzenia sú finančne náročné pre štátny rozpočet a nehostinné neobývané planiny na izoláciu nežiaducich živlov, neschopných alebo neochotných prispôsobiť sa, ktoré by boli oddelené prírodnými prekážkami od sporiadaných a zodpovedných občanov, v našich malých krajinách nemáme. No napr. pri industrializácii Sovietskeho zväzu zohrali významnú úlohu gulagy. To by mohlo byť riešenie? IG - Farben alebo Krupp boli kapitalistické monopoly a národný socializmus sa mal týkať len árijských Nemcov, stotožnených so štátnym režimom a ideológiou, a im oddaných. Tí by boli odmenení za svoju rasovú čistotu, podmieňujúcu žiaduce morálne vlastnosti, príslušným  nadradeným postavením a blahobytom. S nelojálnymi a menejcennými do pracovných lágrov, koncentrákov a vyhladzovacích táborov ! Aj to by mohlo byť riešenie ? Asi mám zmätok v tých pojmoch, lebo naozaj nechápem, ako si tí, čo volajú po eliminácii skupín obyvateľstva, závislých od dobročinnosti spoločnosti, predstavujú sociálnu spravodlivosť v triedne rozdelenej kapitalistickej spoločnosti. A ako chcú túto závislosť odstrániť šmahom čarovného prútika. Navyše v kapitalistickej postindustriálnej spoločnosti, ktorá je charakteristická tým, čo azda nemôžu popierať, že sa z nej vytráca stredná vrstva. Ľudí na svete je čoraz viac a zdrojov čoraz menej. Nadôvažok, ak si už raz niekto navykne na vyššiu životnú úroveň a jej výhody, tak ľahko sa jej nevzdá, naopak, bude sa snažiť ( čo je motivačným základom úspešného kapitalistického podnikania ) svoje zisky si ešte navýšiť. Zisk - hlavný cieľ kapitalistického ekonomického systému - sa delí čoraz nerovnomernejšie a len medzi tých, ktorí majú tú moc uchmatnúť si z neho čo najviac na úkor ostatných. Keby sa s nimi mali deliť, oberali by sa o motiváciu, a tá stojí na peniazoch, za ktoré sa dajú kúpiť informácie, vedomosti a technológie, ktoré sú zdrojom ďalšieho zisku. Chudobných delí od nich množstvo bariér a je nepravdepodobné, že by sa im nejako hromadne mohlo podariť ich prekonať len na základe vlastného chcenia a snahy a bez toho, aby sa tí najschopnejší dobrovoľne trochu uskromnili a aby predpoklady potrebné pre úspech mohli získať aj tí nateraz zneschopnení. Spoločnosť a jej organizačná forma, štát, v záujme  sebazáchovy musí nejako zabrániť výbuchu rastúceho napätia medzi tými, ktorí nemajú nič, a tými, čo zas majú všetko... a ktorým preto možno násilím vziať (ako mi úprimne povedal jeden skoro negramotný rómsky mladík, keď som sa opýtala, prečo Rómovia kradnú gádžom : ,,Lebo gádžo má!“ ). A štát tomu môže zabrániť v zásade dvojako  - násilím, alebo prerozdelením zisku. Problém je, že pri redistribúcii značná časť tých prostriedkov ostáva vo vreckách prerozdeľovačov a ich komplicov a tam, kam by sa mali nasmerovať, aby sa zlepšila situácia chudobných sa pomoc nedostane. A zvyšok peňazí, čo sa tam dostane, sa vyplytvá na okamžitú a neúčelnú spotrebu. Druhý spôsob si účinne vyskúšali absolutistické a nedemokratické diktátorské režimy, ktoré sa opierali o ,,ľud“. Dali mu chlieb a hry, aby dal pokoj. A aby sa oň mohli oprieť, keby hrozilo, že by si niektorý z tých iných mocných brúsil zuby na rozhodujúce postavenie. Absolutistickí monarchovia v stredoveku držali magnátov nakrátko a boli štedrí k mestám a drobnej šľachte, fašisti podplatili národ zoštátneným židovským majetkom, podobne sa zavďačovali ,,širokým pracujúcim masám“ komunisti a potom sa udržiavali pri moci rovnostárstvom. A aj keď si boli všetci rovní a niektorí ešte rovnejší, predsa len tak neklali oči priepastné rozdiely a očividná bieda veľkej časti populácie v kontraste s bohapustým plytvaním malej skupinky boháčov. Bol tiež rozdiel v ideologickej náplni výchovy občana, keď sa do popredia nestavali potreby a záujmy jednotlivca, ale celku. Cieľ svätil prostriedky - a keď sa rúbal les, lietali triesky. V mene vyššieho cieľa – blaha väčšiny – dochádzalo aj k ,,chybám a omylom“.

Kapitalizmus dnešného typu a demokracia, chápaná ako vzájomná vyváženosť práv a povinností jednotlivcov, ako sloboda jedného, ktorá siaha po slobodu druhého, ako rovnosť  šancí, ktorú je povinný vytvárať štát, mi akosi nejdú dohromady. Nevidím nikde, že by všetci mali rovnaké práva a povinnosti, že by si boli rovní pred zákonom a mali istotu, že si svoje práva vymôžu, ani to, že by sa všetci mohli slobodne rozhodovať, pretože mnohým v tom bránia ekonomické prekážky, ktoré sú základom ich sociokultúrneho znevýhodnenia. Všade bije do očí nerovnosť šancí, nezaslúžené výsady, všetky možné podoby korupcie a klientelizmu. A všetko to zaštítené cynicky vyznievajúcou ideologickou doktrínou individualizmu a utilitarizmu. Prosperujúci jednotlivec a jeho rodina znamená údajne prosperujúcu spoločnosť. Asi ako u nás všelijakí tí chruňovia a ich rodiny typu Majského a podobných celebrít s gýčovitými portrétmi otca – zakladateľa v zlatých rámoch pod parohami z dvanástoráka. Žijú podľa filozofie, ktorej základným postulátom je ,,Po mne potopa“, dôležitý je pre nich len ich osobný prospech a ani najmenej sa nezaujímajú o problémy spoločnosti, ktoré s nimi priamo, teraz a tu, nesúvisia. Nechávajú si šiť na objednávku zákony na mieru, naoko  v súlade ,,s medzinárodným štandardom ľudských práv“, o ktoré v skutočnosti nestoja. Okrem tých vlastných. Deformované predstavy o demokracii uplatnené v praxi vyniesli na posty strážcov zákona takých, ktorí sú v skutočnosti jeho výsmechom. Oproti bezmedznej slobode niektorých jednotlivcov stojí nesloboda znevoľnenej väčšiny, závislej od ich zvôle a rozmaru. Jediné, čo ľud, ktorý údajne vládne môže, je drmoliť si svoje názory, vyrozprávať sa dosýta – ale potom, keď príde na lámanie chleba, držať hubu a krok. 

Nie som nijaká politologička, aby som tu mohla mudrovať o vhodných spôsoboch nastolenia spoločenskej spravodlivosti a navrhovať opatrenia, ktoré by eliminovali príživníctvo a okrádanie a zneužívanie jedných druhými. Zrejme vždy existovali a budú existovať jednotlivci a skupiny, ktoré budú parazitovať na tých ostatných. Zdá sa mi, že pomaly dospievame k situácii, keď – či už tá hŕstka ,,hore“ alebo tí ,,dolu“  - pomaly nebudú mať na kom parazitovať. Ale ak parazit zožerie svojho hostiteľa, z čoho bude žiť potom ?

Chcelo by to nejaký optimistický záver s východiskom. Že by ním mohli byť demokratické voľby ? Možno.  Ak by neskončili ako tie, po ktorých sa dostali k moci tí, ktorí sľubovali jednoduché riešenia v tridsiatych rokoch minulého storočia. Mám dojem, že toto nebezpečenstvo trvá.

milé čítanie, vlastne som chcela reagovať na toho "psychopata". najhoršie je vydať sa za takého. to potom nikdy nekončí. ani rozvod nezaberie. lebo ťahať a omielať nezmysly ide donekonečna. najlepším liekom je na cvoka zabudnúť.

přidat komentář

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se