« Úvod | BALADA O DREVE »

JEDNODUCHO VERNÁ

Asi sú na svete ľudia, ktorí musia byť permanentne zamilovaní, aby sa mohli cítiť šťastní. Amatérsky uvažujem, či to nemá niečo spoločné so sklonom k manicko-depresívnej psychóze, či nevyhľadávajú zamilovanosť podvedome kvôli svojpomocnej výrobe hormónov šťastia, ktoré im dodávajú vitalitu. Či to nie je vlastne akýsi druh homeopatickej liečby melanchólie. Zamilovanosť im dáva energiu, povzbudzuje ich k novým nápadom, tvorivosti, zvyšuje ich výkonnosť. Mohol by to byť dôvod, prečo sú neverní a striedajú partnerov.

A potom je tá druhá skupina, ktorá je skôr vnútorne rovnomerne vyvážená a dáva prednosť stabilite, trvalej istote, pevnému zázemiu a netúži po zmenách. Možno sa to u niektorých v priebehu života aj mení s tým, ako sa menia fyziologické procesy, a tiež so skúsenosťou, že pokoj a vyhýbanie sa dráždivým podnetom pozitívne vplýva na ich duševnú rovnováhu. A tak skoncujú s promiskuitou a buď už natrvalo ostanú v poslednom vzťahu, alebo aj sami a už sa o žiadne ďalšie nebudú zaujímať.

Prelietavosť a nevera by sa dala ospravedlniť všelijako. Napríklad aj argumentom, že človek má len jeden život a nemá premeškať žiadnu príležitosť, aby si v ňom čo najviac užil, aby uplatnil svoje právo na šťastie. Asi je teraz moderné dokonca nevylučovať dopredu, že vzťah, do ktorého človek vstúpil a ktorý pokladá za natoľko vážny, že sa v ňom rozhodne pre spoločné potomstvo, necháva otvorený a netvrdí, že niekedy partnera nevymení za niekoho iného. Nuž, nikdy nehovor nikdy, ako vraví obľúbená fráza. 

Dnešní ľudia uvažujú racionálne a prakticky a city, zdá sa, pokladajú za niečo pominuteľné a nespoľahlivé, svedčiace o nižšom stupni vývinu. Preto sa ich snažia držať na uzde. Na rozdiel od sexuálnej príťažlivosti. Tam naopak vyhľadávajú čoraz silnejšie podnety, aby mohla nasledovať dostatočne uspokojivá reakcia. No, staré matere by sa v hrobe obracali, keby to videli. Tiež možno neboli vo svojom manželstve najšťastnejšie a možno boli do niekoho popri svojom manželovi aj tajne zamilované, do skutočného alebo románového hrdinu. Platonicky. Čím si kompenzovali to, čo im vo všednom živote chýbalo. Niektoré vedeli o mužovom úlete, ale zavreli oči a trpezlivo vyčkali, kým to toho starého blázna  prejde. ( Naopak sa to predsa len vzhľadom na vzájomný pomer príležitostí na neveru tak často nevyskytovalo a žena si zvyčajne rozmyslela, či kvôli nejakej avantúre príde o istotu, ktorú jej poskytovalo manželstvo.) Ako som to mala možnosť spoznať u starších generácií, na prvom mieste bola u nich zodpovednosť za rodinu. Bolo len ťažko mysliteľné, že by ju ako hodnotu čokoľvek prevážilo.

Nakoniec tí ľudia spolu zrástli natoľko, že boli naozaj jedna duša a jedno telo. I keď sa škriepili a šomrali jeden na druhého, vzájomne neznášali svoje zlozvyky a občas viedli domáce vojny. To všetko patrilo k rodinnému koloritu. Spoluvytváralo nezameniteľnú rodinnú atmosféru, na ktorú sa neskôr nostalgicky i so smiechom spomínalo pri rodinných rituáloch, kde sa schádzalo široké príbuzenstvo, kde sa tieto tradície udržiavali, odovzdávali ďalej a držali rodinu pokope.

Asi nie sme všetci vhodní na rodinný život. Obyčajne to zistíme, až keď prejde ten ošiaľ zamilovanosti a dostavia sa jeho následky. Tie sa niekto rozhodne niesť, iný sa ich snaží zbaviť. Niekto si dá pozor, aby už svoju chybu viackrát nezopakoval a ten druhý to skúša zas a zas a opakovane v partnerskom vzťahu a v rodine zlyháva. Zdá sa nepravdepodobné, že by malo ísť len o náhodu, ak niekomu stroskotá  i druhé či tretie manželstvo. To už skôr vyzerá na diagnózu. 

A skutočne zábavné je, ak títo experti na partnerské vzťahy vystupujú potom pred tými s nedostatočnými skúsenosťami s ich rozvratom ako tí, čo by ich mali pomáhať usporiadať, zavádzať v nich pravidlá, podľa ktorých by mali úspešne fungovať. Skôr by pre poučenie  tých, ktorí dosiaľ nemali ich skúsenosti, mali vysvetliť, ako sa cítili, keď napríklad nadviazali známosť so ženatým mužom alebo s vydatou ženou s deťmi. Žiarlili na ich rodinu ? Boli ochotní sa dlhodobo deliť s legitímnymi partnermi o svojich milencov a milenky ? Alebo by azda v mene lásky prijali spolu s partnerom (kou) aj ich deti a dokázali by sa o ne starať ako o vlastné ? A čo ak ich víkendové lásky nie sú ešte celkom vysporiadané s pomerom k podvádzanému partnerovi a nemienia ho - vraj zatiaľ- z rôznych dôvodov opustiť?  Napríklad aj preto, že v milencovi (ke) nemajú záruku podobného pevného zázemia a pohodlia ako majú v doterajšom oficiálnom vzťahu ? A ešte ... trápilo ich niekedy svedomie, že môžu byť jednou z príčin rozpadu cudzej rodiny a niesť spoluzodpovednosť za jeho prípadné neblahé následky v ďalšom živote jej členov ? Nezdá sa im, že ich ,,láska " je posilňovaná aj túžbou po niečom, čo patrí niekomu inému, nenapadlo im uvažovať, či im nejde o víťazstvo v konkurencii, o sebapotvrdenie v roli žiaduceho muža ( ženy)?

Možno je to naivné, ale sú i takí, ktorým nikdy ani len nezišlo na um uvažovať o možnosti, že by niekto, s kým majú vzťah, mal popri ňom nejaké bočné čo i len úmysly. Ak v tomto človek dôveruje sebe, automaticky túto dôveru prenáša aj na svojho partnera. Keby sa v tej dôvere sklamal, možno to ňou otrasie tak, že sa už nebude dať obnoviť. Na inej báze než na vzájomnej dôvere môžu fungovať len niektoré účelové vzťahy, ale láska to nie je.

Tá je jednoducho krásna práve tým, že ľudia sú  jeden u druhého v bezpečí.

 



Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se