« Úvod | TAKÁ NOVEMBROVÁ »

VOĽNÝ PRIEBEH

Asi na mňa lezie nejaká viróza. Kýcham a zdá sa mi, že ma pobolievajú aj obličky, alebo čo by mohlo byť v tých miestach. Ako inak – je to, len čo mám dlhšie voľno, už pravidlo. Včera som si predsa len kúpila cigarety, že to skúsim s  odvykaním od tabaku inak : postupným obmedzovaním.  Ale zatiaľ to nevyzerá, že by táto druhá metóda mala byť úspešná. Nechám tomu prirodzený priebeh. Prirodzený priebeh je najlepší. Keď si začnem predstavovať všetky možné zlé následky, ktoré môžu nastať, ak sa niečo pokazí a strachovať sa, aby všetko vyšlo podľa plánu, pokazím aj to, čo by možno inak vyšlo. Len čo som si povedala, že na toto leto si nič neplánujem, nič neočakávam, že ho len nejako musím prečkať, uspokojila som sa. Potom sa uvidí...

Keď sme s bratom mali ako deti prázdniny, mama nás odpratala na skoro celé dva najtúžobnejšie očakávané mesiace k otcovým rodičom. Čím sme boli starší, tým menej sa nám tam chcelo – a ani tamojšia rodina nebola nami príliš nadšená. Veľmi sa o nás deti nestarali, na to by v lete na dedine nebol ani čas. Dedo ešte robil na družstve a babka sa celý deň motala okolo domáceho zvieratstva, záhrady a kuchyne, ani si nevšimla, kedy sme odbehli a zase pribehli. Vedeli sme, kde je chlieb ( ktorý piekli doma, v  peci ), kde sú lokše, domáca masť, maslo, slivkový lekvár, v záhrade boli paradajky a paprika, v komore kyslé mlieko, od rána na sporáku v letnej kuchyni zvýšilo vždy nejaké lečo a niekedy babka s tetou navarili aj niečo teplé na obed. Pirohy, slivkové knedle, kysnuté buchty, makové či tvarohové rezance, paradajkovú polievku, alebo len varené zemiaky, ktoré výborne chutia poliate domácou kyslou smotanou... Na konci leta sme boli opálení, ako keby sme strávili prázdniny pri mori. Kúpať sa tam veľmi nebolo kde a k najbližšiemu jazeru sme sa nemali veľmi ako dostať. Cez dedinu tiekol len taký mútny potok, ktorý sa počas letných horúčav a sucha, od ktorého praskala zem, menil na plytký blatistý jarok so žaburinami. Len na jednom mieste, kde sa postavila hať sa nazbieralo trochu viac vody. Čľapkali sa tam deti z celej dediny a zastavovali  sa tam cestou z paše aj kravy, aby sa napili. Všade dookola bolo samé kravské lajno a husacník.  Ale my sme neboli žiadne rozmaznané detičky a keď sme sa od toho aj občas zamazali, nerobili sme z toho žiadnu vedu.

I napriek tomu, že som sa v puberte týmto prázdninovým pobytom bránila zubami – nechtami ( ale nebolo mi to nič platné, lebo mama sa už na leto, keď bude mať od nás chvíľu pokoj, tešila celý rok - vždy mala naplánované okrem iného aspoň dvojtýždňové veľké upratovanie ), nakoniec tam nebolo až tak zle, ako sa mi zdalo, keď som si predstavovala, ako sa tam budem v tých tropických horúčavách pariť od rána do večera bez nášho kúpaliska. Bola to vtedy ešte rázovitá východoslovenská dedina, prostredie celkom odlišné, než v ktorom sme my vtedy žili. Keď sa na to dívam spätne, som rada, že som ju takú zažila. Obohatilo ma to. Dnes je to už všade rovnaké, ale vtedy sme sa na takmer dva mesiace ocitali v inom svete, s inými zvykmi, mentalitou, iným spôsobom života a myslenia.

Brat bol o niečo mladší a aj keď máme odtiaľ niektoré spoločné zážitky a spomienky, sú veci, ktoré si ja vôbec nepamätám, alebo si ich pamätám inak. Zrejme i preto, že som si ako staršia nakoniec presadila, že tam nebudem tráviť celé prázdniny, len ich menšiu časť. Cestovávala som tam sama už asi od dvanástich rokov, a to bolo treba  prestupovať a potom šliapať pešo dva kilometre poľnou cestou. Môj brat, okrem toho, že máme odlišné spomienky, má aj iný pohľad na našich starých rodičov – ja som napríklad nikdy nezažila s dedom toľko ako on, so mnou dedo zaobchádzal ako s mladou slečnou na návšteve. No pravda je aj to, že ja som mu nezapierala zvonku dvere na drevenom záchode a nerobila mu všemožne napriek ako chlapci. Medzi mnou a ním bol dosť veľký odstup. Keď si zo mňa posmešne uťahoval, brala som to ako jeho spôsob nadväzovania kontaktu – predsa sme tam len s nimi nežili a nebol medzi nami až taký blízky vzťah. Rešpektovala som ho ako staršieho cudzieho človeka.  Jeho štipľavé poznámky sa ma aj pre túto citovú nenaviazanosť nijako zvlášť nedotýkali. Ba jeho zmysel pre humor sa mi, aj keď som bola jeho terčom,  páčil. Neskôr som jasne vídala v jeho očiach city, ktoré on nevedel inak prejaviť,  než tým podpichovaním a sarkazmom. Pri tých mojich posledných dvoch či troch odchodoch mal v nich slzy. Asi počítal s tým, že sa možno vidíme naposledy... 

Keďže som mala celkom iné záujmy ako chalani, nevedela som až donedávna, kým sme s bratom nespomínali na naše prázdninové zážitky, čo tam on všetko povyvádzal.  Dovtedy som si bola vedomá  hlavne svojich vylomenín a myslela som si, že ak im tam z nás dvoch niekto dával zabrať, asi som to bola ja. Nevedela som nič o tom, ako môj brat so synom horára, s  ktorým sme sa kamarátili, ,,opravili“ hrdzavú nemeckú pušku, vyrezali jej dokonca z dreva novú pažbu, a že môj vtedy asi osemročný súrodenec skončil po výstrele z  nej s vykĺbeným ramenom. Tie vrchy naokolo neboli ešte vyčistené od mín a nevybuchnutej munície, všade sa povaľoval nejaký šrot a pozostatky vojenského výstroja z bojov,  ktoré tam boli počas vojny. Aj kosti.

Inokedy brat vzal z dvora starých rodičov drevený vozík, s ktorým sa chodilo na drevo a spolu s o niečo starším kamarátom naložili naň v lese leteckú bombu a terigali ju po hrboľatom závoze do dediny. Našťastie ich stretol lesník a skôr, ako by boli možno stihli poškodiť výbuchom zopár domov,  alebo ohroziť život miestnych obyvateľov, práve sa vracajúcich z družstva, ich ten chlap od vozíka s nebezpečným nákladom s krikom odohnal. Všetci tí ľudia, ktorí v tej chvíli boli v dohľade, a  tí, čo sa následne zbehli, keď začuli na ulici zúfalé  výkriky, mávali a volali z bezpečnej vzdialenosti na chlapcov, aby utekali kade ľahšie. Viacerí mali ešte určite v pamäti, ako chlapčiská z dediny tesne po fronte poza chrbát dospelých nazvláčali z hôr zbrane a muníciu a  ako niekoľkých z  nich roztrhalo pri tej vzrušujúcej  hre s výbušninami na kúsky. Medzi inými aj mladšieho brata nášho otca...

Našej mame o  tých prázdninových výčinoch brata asi radšej nepovedali. Nikdy to nespomínala. Niekedy je lepšie nevedieť nič o tom, čo všetko sa mohlo, alebo čo všetko by sa mohlo stať... keď sa to nakoniec nestalo alebo stať nemusí.



Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se