« Úvod | A DOTRETICE... »

ODPÚŠŤAŤ, ALE NEZABUDNÚŤ

Ja osobne chápem všetkých, čo nepremýšľajú o odpúšťaní, želajú si iba na všetko zabudnúť.  Čím skôr, tým lepšie.

Pred rokmi som vo vhodnej chvíli bývalého muža pri jednom z krátkych návratov z na seba nadväzujúch dlhých alkoholických ťahov presvedčila, aby šiel na protialkoholické liečenie. Najprv som ho musela vystriehnuť v spoločnom byte, z ktorého som asi tak tri mesiace predtým odišla aj s deťmi. Bola som odhodlaná to definitíne ukončiť, ale jeho otec mi prišiel celý ustráchaný oznámiť, že ho už nejaký čas všade hľadá, ale nikde ho niet, nikto údajne nevie, kam sa podel. Podobne ako mne, aj jemu sa asi donieslo, že už dlhšiu dobu nechodí do práce. Ja som dostala avízo, že sa ho chystajú vyhodiť, pretože mu tie absencie viac nemôžu zakrývať dovolenkou, keďže sa mu minula. Keby som si po svokrovej návšteve nebola vsugerovala, že sa možno stalo niečo tragické, alebo že to bezprostredne hrozí, keby som nespanikárila, možno by ten môj vtedajší odchod od neho bol býval už vtedy definitívny. Lenže v tom čase som ešte ten vzťah k nemu mala iný ako dnes a strach o jeho život  prevládol nad odhodlaním škrtnúť ho natrvalo z môjho života. Chodievala som asi týždeň,  deň čo deň aj niekoľkokrát v rôznom čase, do toho bytu, aby som ho zastihla, ak sa tam náhodou vyskytne. Bol v zúboženom  stave, ako človek, ktorý je naložený sústavne v liehu, neje, neumýva sa, neprezlečie do čistého, spí, kde práve odkväcne.  Bolo to ozaj do plaču. Plakali sme vtedy nad ním obaja. Rýchlo som vybavila všetko potrebné, ešte v ten deň, kým bol načatý a mal strach, aké ten jeho pijanský úlet môže mať všelijaké fatálne následky. 

V liečebni som ho navštevovala aj s maličkými deťmi často. Bola som spokojná, lebo sa mu tam páčilo. Dostal s ,,kolegom“, s  ktorým bol na izbe v rámci pracovnej terapie na starosti tenisové kurty. Bolo výborné počasie na tenis. Šport je dobrá náhrada za alkohol. Tenis bol jeho veľký koníček. Dúfala som, že u neho zaujme dominantné miesto namiesto alkoholu. Terapeut, ktorý mi tam na neho ,,dohliadal,“ ma poznal od detstva. Venoval sa mu mimoriadne. V liečebni si navyše veľmi dobre rozumel so svojou psychologičkou.  Chválila ho, že je jeden z najlepších pacientov. Bol tomu rád a ja tiež.  Písal jej veľmi pekné elaboráty, ktoré si neskôr priniesol domov a dal mi ich prečítať. Veľmi v nich ľutoval svoju nezodpovednosť, tvrdil, že si uvedomuje, ako ten alkohol poškodzuje nielen jeho, ale aj okolie, že si  to  všetko vzal k srdcu, že mu záleží na deťoch a... bla bla bla bla....Už vtedy sa mi zdalo, že to snáď nenapísal ani on, ale človek, ktorým som len chcela, aby bol (to som si vtedy nechala pre seba). Medzitým, kým hral v liečebni tenis, som sa sama sťahovala do nášho nového bytu, zohnala som doň, v tej dobe, keď bolo všetko úzky profil, aspoň nejaké potrebné zariadenie (s  ktorým on potom nebol spokojný). Vybavila som si na to u môjho zamestnávateľa bezúročnú pôžičku.  Keď prišiel domov na priepustku, veci, ktoré som kúpila, ošomral -  nie že by mi priamo nadával, len nadával tým veciam, že sú celkom nanič, a tým výrobcom, že sa za také nepodarky nehanbia a že by im za takú robotu najradšej ruky poobtínal! Pokúšala som sa potlačiť pocity nespravodlivosti a rastúceho pobúrenia, že na všetkom a každom vidí chyby, že nadáva druhým do lajdákov a flákačov, a on ani len do práce nechodil poriadne (a tiež sa tam zas až tak veľmi nepretrhol). Pochytili sme sa kvôli jeho podráždeným reakciám a nespokojnosti s každou maličkosťou počas jeho krátkeho pobytu doma niekoľkokrát. Bola som rada, keď mu dovolenka skončila. Bolo mi doma bez neho celkom fajn, bavilo ma v novom byte dokonca aj každú chvíľu upratovať. Tešila som sa z tej voňavej novoty. Chodila som do práce, s deťmi mi pomáhala mama. Chcela som, aby ostal   na tom liečení čo najdlhšie, jeho blížiaci sa návrat ma znepokojoval.

V jeho práci sa absencie spred liečenia zahrali do autu. Po liečení sa do nej vrátil ako človek, ktorý si vstúpil do svedomia, všetko sa vymazalo. Pol roka nevypil nič, aspoň som to nezistila. Krčme sa spočiatku vyhýbal. Vravel, že máva niekedy absťák,  keď ide iba okolo. Potom tam začal cestou z tenisu chodiť na kofolu. X-krát sme to spolu rozoberali – mal by sa vyhýbať prostrediu a aj ľuďom,  s ktorými predtým absolvoval svoje alkoholické šnúry. Zmeniť spoločnosť, zamestnávať sa ešte okrem toho tenisu aj niečím iným. Aby sa neviazal tak veľmi na jednu vec. Keď lialo, zúril...

Uznával, že by to tak malo byť,  ale tvrdil, že aj keď do tej krčmy medzi tých svojich parťákov občas zájde, absolútne ho alkohol nepriťahuje. Veril si. Tak som ho prosila, hoci sa mi tie jeho zastávky v pohostinstve ani trochu nepozdávali, aby sa tam aspoň dlho nezdržiaval, dal si len tú kofolu, keď už, a ihneď odtiaľ šiel preč. Začal rozvíjať teóriu, že vlastne on vždy chodieval do tých zariadení len kvôli ich príťažlivej atmosfére, alkohol ju len dotváral. Bez toho prostredia, ktoré ho priťahovalo, mu bol ľahostajný. Takže vlastne nie je alkoholik v pravom zmysle slova. (Nemala som vo zvyku kupovať alkohol domov. Ani na sviatky.) Hm, lenže nakoniec atmosféra vždy ustúpila do úzadia a potom už bol hlavný a jediný dôvod zotrvávania v tom podnetnom prostredí len ten alkohol. A po záverečnej ho čašníčky, prichystané na odchod, vyhadzovali medzi poslednými, alebo celkom posledného. Po liečení sme sa okrem iného dohodli aj na prídelovom systéme - aby nemal pri sebe peniaze, ktoré by mohli prispievať k jeho prípadnému pokušeniu. Vedel sám, že vždy, keď sa k nim dostal, bol na neudržanie, kým všetko neminul . To čo poprepíjal sa už nedalo vrátiť. Súhlasil, že to viac nebudeme riskovať a peniaze voľne dostupné už nebudú. 

Hádali sme sa kvôli prevádzkovým záležitostiam. Tenisová sezóna trvala pre neho od skorej jari do neskorej jesene, o pol tretej bol doma, prezliekol sa - a  z tenisu  sa vracal až po zotmení. Niekedy sa zdržal ešte na tej kofole, občas i do záverečnej. Keď mal dopoludňajšiu, ledva dobiehal z  kurtov, aby sa stihol prichystať a mastil do roboty. Nedochvíľnosť bola odjakživa jeho nápadná vlastnosť. Ich závod mal problémy so zákazkami, viackrát dlhé obdobia ostávali doma so 60%  mzdou, času mal habadej. Ak mal ísť po deti ( keď som ja bola v práci ), zmeškal  dobu, keď ich bolo treba dať spať, a tak ich mama uložila u seba doma. Vyčítala mi to. Soboty – nedele trávil tiež takto slobodne, ja som o tom mohla iba snívať. V tom čase som mávala stavy chronickej únavy, čo súviselo okrem iného asi aj s mojou nepravidelnou pracovnou dobou a nočnými zmenami, po ktorých som sa nemala kedy vyspať.  Spätne mi je jasné, že to nebolo normálne; len čo som ráno vstala, o desať minút som bola unavená, ako keby som nespala týždeň. Lenže vtedy mi tak bolo sústavne. Pripisovala som to - tak ako to nazýval  on - svojej lenivosti, kontrastujúcej s jeho fyzickou zdatnosťou a výkonnosťou (najmä v tenise). Bola som zo seba nešťastná, cítila som sa vinná, za zdroj konfliktov som pokladala hlavne seba a svoju nemohúcnosť, pre ktorú som bola podráždená a plačlivá. (Dnes viem, že som sa tak mizerne cítiť nemusela, len som nevedela, že sa to dá zmeniť.)

Jedného dňa potom prišiel opitý, alebo ani neprišiel... skrátka, začalo to odznova. A odvtedy som s ním prežila nespočetné recidívy a medzi nimi dlhšie a  kratšie obdobia pokusov o abstinenciu. Na liečenie už nechcel ísť, ani na ambulantné, asi sa hanbil, že ,,zlyhal“, hoci som ho presviedčala, že je to hlúposť. Problémy a vzťahy sa vyhrocovali. Pár tvrdých skúseností, sklamaných nádejí a márnej snahy ešte to naposledy zachrániť. Až jedného dňa do toho povestného pohára dokvapla posledná kvapka. Ľahostajnosť. Koniec.


 



Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se