« Úvod | BALADA O DREVE »

POSLEDNÉ


Pár dní predtým. Spustené plecia, ohnutý chrbát, neprítomný výraz. Ochabnutosť. Podpichneš. (Nech sa len preberie, nech len to ešte celkom nevzdáva.) Prudká podráždená reakcia. Aj na tvoj rozpačitý smiech, ktorý nasleduje, keď sa ti revanšuje. Aspoň sa naštval – nečakane drsne ti vrátil ten tvoj štuchanec. Odchádza domov. Nezvykol sa urážať. Potom sú dva voľné dni.  V pondelok si to žehlíš. Opatrne to skúšaš zase –pomaly približuješ zápalku ku koncu zápalnej  šnúry. Azda ti to tentoraz už nevybuchne v ruke.

Nie. Na druhý pokus to vyšlo, aj keď sa napokon nekoná nijaký veľkolepý ohňostroj. Vyletelo len pár pichľavých iskričiek. Aspoň niečo. Minule niečo práve nemohol nájsť, tak nemal náladu na tvoje blbé vtipy. Netreba, aby sa ospravedlňoval. Veď si to pohnojila ty. Máš vedieť, kedy sa čo hodí, a kedy nechať človeka radšej na pokoji. Tak ho aspoň kamarátsky potľapkáš po ramene a  po tom smutnom oblúku na chrbte. Telo prekvapivo mäkké na dotyk. Tak čo, pokúšaš sa znova dostať ho na svetlo z tých jeho pochmúrnych zákutí, v ktorých sa ukrýva, pôjdeme si my dvaja dnes poobede konečne natrénovať tie skoky do rakvy ? Ale ja viem skákať len znožmo, ďaleko s tým nedoskočím... Nie je o toľko starší, aby už pred sebou nevidel žiadnu perspektívu, chceš tým povedať.  Vôbec si tým nechcela naznačiť, že by to mal vyhrať;  iba, že si to minule naozaj nemyslela tak, ako to mohol pochopiť. Chceš, aby vedel, že si s ním na jednej lodi. Potom ešte krátky rozhovor ( už vážne ) o otravných pracovných záležitostiach ( nech sa nebojí, všetko, čo od teba bude potrebovať, mu odovzdáš, napríklad aj hneď zajtra ráno ).  A odchádza.

V utorok máš pracovne odísť na niekoľko dní. Bola si si v obchode kúpiť ešte niečo na cestu a je už okolo ôsmej, keď sa blížiš k budove vášho pracoviska. Zbadáš ho naproti v parku na jeho novom bicykli, ako spomalene krúti pedálmi a tú jeho zdanlivú ležérnosť si vysvetľuješ tým, že asi začína neskôr – a nedivíš sa, že sa príliš neponáhľa tou krátkou alejou. Akoby si chcel tú cestu čo najviac predĺžiť a čo najviac oddialiť ten moment, keď vstúpi dnu.

Nepostrehneš, kedy oprie bicykel o stenu ( obyčajne ho tam nenecháva ), vyjde do schodov a prejde hlavným vchodom, lebo ťa pristavia dievčatá. Zabudli si poháre na kávu a pýtajú sa, či by si im nemohla nejaké na tých pár dní požičať. Posielaš ich do kuchyne, a ony s tebou vchádzajú dovnútra. Kolega stojí opretý oboma rukami o radiátor pri prvom okne s výhľadom na ošarpaný výklenok budovy v rohu zadného dvora. Urobíš dva kroky .... 

Padne ako keď sa vyvráti z koreňov vysoký strom, šikmo k tvojim nohám.  Počuješ ten dutý zvuk, keď dopadne a vidíš nehybnú ruku pozdĺž tela s omodretými prstami a na ústach bublinky ako z bublifuku. Voláš o pomoc... Zdá sa ti, že do príchodu záchranky to trvá celú večnosť. A ešte si – ako obyčajne – asi pomýlili adresu, lebo sa ženú ulicou ďalej. Aspoň si všimli, že za nimi niekto beží a máva.

Potom skoro hodina, počas ktorej si kolegyňa po celý čas prikladá ruku k ústam. Len sa dívate jedna druhej do očí. Prístroj z hlavnej chodby počas resuscitácie chvíľami čosi hlási, a neznie to nijako povzbudivo. Záchranári neprestávajú s oživovaním. Počuješ, že zachytili na chvíľu nepravidelný rytmus srdca. Vháňanie kyslíka do pľúc. Potom ešte odprevádzaš pohľadom kolegu položeného na nosidlách do sanitky.

Až keď je po všetkom, nastupuješ spolu s ostatnými do čakajúceho autobusu a odchádzate na plánovaný pobyt. Vravíte si, že snáď nedôjde k najhoršiemu, že sa to tým záchranárom podarilo zachrániť.  Nevyslovuješ, tak ako ostatní, nahlas svoje pochybnosti.

A potom sa s konečnou platnosťou dozvieš, že už neodvolateľne v tebe ostane spomienka na jeho posledné ráno. Do bodky.



Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se