« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

...ALE SNEHULIENKA JE KRAJŠIA

Pozorovaním ľudí z rôznych prostredí na rôznych internetových fórach a čítanie ich rozhovorov, ktoré sú často navzájom sa míňajúcimi monológmi, si dopĺňam predstavu o ľudskej povahe. Stále neprestáva byť pre mňa záhadou. Aj na internete pri dostatočne dlhom spoznávaní nakoniec možno identifikovať charakteristické  vlastnosti určitého konkrétneho jedinca -  napriek anonymite, ktorá umožňuje, aby sa ktokoľvek vydával za kohokoľvek, a kde sa na začiatku pozorovateľovi tí účastníci pod rôznymi nickmi len ťažko rozoznávajú jeden od druhého a od  vlastnej klamlivej predstavy, ktorú si o nich vytvoril na základe haló efektu po ich torzovitých slovných prejavoch, zameraných na  zapôsobenie  na divákov  a nedávajúcich často ani žiadny ucelený zmysel. Nakoniec -  po sústredenom pozorovaní, zozbieraní dostatočného množstva skúseností s jednotlivými nickmi a ich prevlekmi, po analyzovaní ich často aj protirečivých výpovedí a ich vzájomnom porovnávaní -  možno dospieť k istým zovšeobecneniam a k určitej kategorizácii a typológii. Ďalšou zaujímavou možnosťou, ktorú toto zabíjanie času na internete poskytuje je, že pozorujúci subjekt sa môže popri tomto priebežnom štúdiu uvidieť v spätnom zrkadle - a možno sa na prvý pohľad ani nespozná. To je práve ten moment, dôležitý pre uvedomenie si vlastného obrazu, keď má možnosť získať od seba nevyhnutný kritický odstup. Nemusí mu byť vždy príjemné, čo uvidí, ale netreba sa ľakať - chybičky krásy sa dajú vždy aspoň trocha pri poctivej snahe skorigovať tak, aby sme sa nabudúce od toho svojho odrazu nemuseli sklamane odvracať alebo nedajbože sám seba desiť. Hoci sú aj takí, ktorí sa v tom zrkadielku ani nezbadajú. 

Tak ako v reálnom svete, aj na internete človek stretáva ľudí, s ktorými si porozumie a potom takých, s ktorými sa úplne míňa. Jedni sú mu sympatickí, iných nemôže ani vystáť. To ešte nemusí vypovedať o ich kvalitách o nič viac, než o kvalitách jeho samotného. Ale sú aj také kvality, ktoré sa stretávajú so všeobecným  odporom a antipatiami. Na rozdiel od hodnotových relativistov si myslím, že nejaké univerzálne predstavy o tom, čo je dobré a čo zlé na ľudskej povahe, predsa  len existujú.  A že tieto predstavy vychádzajú z významných potrieb ľudí ako sociálnych bytostí, ktoré k svojej existencii nevyhnutne musia udržať pohromade sociálny celok. Univerzálne zlé vlastnosti asi bránia človeku v hociktorom časopriestore nadviazať trvalé kladné väzby s inými ľuďmi. Zistiť, kde súdruhovia z NDR urobili chybu, je asi dosť zložitý problém na rozbor v amatérskom blogu, no deformácie, ktoré spôsobuje, sú neprehliadnuteľné.

Ľudia napríklad nemajú radi samochválu. Chvastavý človek vyvoláva často posmech a poslucháči jeho sebaobdivných monológov, i tí, ktorí spočiatku taktne mlčia o tom, že im tá jeho zvláštnosť pripadá trápna, sa napokon otrávene odvrátia a  radšej vzdialia. Už i deti nemajú rady chvastúňov a inštinktívne sa im vyhýbajú. A niekedy si ich aj vyberú na šikanovanie. Chvastúň chce, aby mu závideli, lebo sám závidí. Možno si iba namýšľa, že mu oproti iným niečo chýba;  možno keby sa prestal tak hlúpo chvastať, ostatní by si na ňom sami od seba všimli klady, hodné ocenenia. Dieťa ešte z toho sklonu vyťahovať sa pred ostatnými môže vyrásť, ak pravda nadobudne primerané sebavedomie. Keď však takáto povahová črta pretrváva u neho aj po puberte, treba sa asi zamyslieť, čo  s  tou deformáciou, aby mu v budúcnosti zbytočne nekomplikovala život. 

Zaujímavo sa s  týmto sklonom pridávať ku skutočnosti vyrovnal môj východniarsky dedo. Neviem, ako to mohlo u neho vzniknúť, ale rád sa chválil svojou údajnou fyzickou silou. Asi že bol územčistej postavy (i keď jeho brat, ktorý vyzeral ako jeho jednovaječné dvojča, bol povahovo celkom iný). Dedo si uvedomoval, že je kvôli neovládateľnému nutkaniu heroizovať svoje vlastné skutky a pripisovať si rôzne zásluhy vďačným objektom, nad ktorým sa ostatní uškŕňajú a  zostavil svoje často opakované príbehy o sebe ako legendárnom Valibukovi do mytologicko – humoristickej  zbierky, z ktorej ich na požiadanie ( bratranec : ,,Dzedku, povice jak sce...“) vyťahoval pre radosť vďačných poslucháčov. Tak z pôvodne nesympatickej črty spravil vďaka zmyslu pre humor a sebairóniu, ktorá je jeho nutnou podmienkou, svoj azda najväčší klad. Aspoň mne to takto utkvelo v pamäti – ak som na dedovi mala niečo mimoriadne rada, boli to práve tieto jeho magicko – absurdno - smiešne historky. Takto si ho pamätám a to je to, na čo si v súvislosti s ním vždy rada spomeniem.

Ak niekto u iných ľudí predpokladá závisť a  často toto slovo skloňuje, neubránim sa podozreniu, že ňou sám trpí, že niečo nie je v poriadku s  jeho vlastnou spokojnosťou  s  tým,  kým je. Ešte sa nevyrovnal  s  tým svojím obrazom v spätnom zrkadielku. Alebo ho ani nezbadal.  Ktovie.

 



Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se