« Úvod | BALADA O DREVE »

OKOLO POLNOCI

Tak už zase vypratávam zo skríň letné veci, väčšinu z nich som si  ani nestihla obliecť. A vyberám na leto uskladnené teplé oblečenie. Ktovie, či nás naozaj čaká tá tisícročná zima. Budem musieť do tých hrubých rolákov pochudnúť. Nejako sa zmenšili. Už túto nedeľu by mala doraziť prvá snehová kalamita, akurát tesne predtým, ako zase pol dňa strávim potĺkaním sa po autobusových staniciach. To ma doviedlo k hrabaniu sa v kopách odloženého šatstva. Mala by som aspoň polovicu vyhodiť, ale keď mi je to ľúto... Čo ak by sa mi tie veci mohli niekedy ešte zísť?

To zhromažďovanie harabúrd asi nejako súvisí s pribúdajúcim vekom. Kedysi som jednoducho zbalila krámy, ktoré sa mi zdali zbytočné, do cestovnej tašky a vyhodila ich aj s ňou. A to bolo v časoch, keď sa zďaleka tak bezhlavo nespotrebúvalo a zvršky boli takmer nezodrateľné.

Svoju šedobelasú kordovú hipisácku sukňu som zatiaľ nenašla. Kam som ju len mohla na jar uskladniť ? Predbežne som to hľadanie vzdala a tu vedľa mňa teraz ležia háby, čo sa mi už nechcelo napchať do skrine alebo do nástavcov, kde ich  odkladám, keď sa práve nenosia. Zdá sa mi, že tie intervaly medzi výmenami letného oblečenia za zimné a naopak sa stále viac skracujú. Načo je človeku na ten krátky čas, čo sa tu motá toľko zbytočných krámov ? Minule som vypratávala veci z maminho bytu, takmer som zaplnila oblečením kontajner a ešte aj tak tam toho dosť ostalo. Bolo mi to ľúto, lebo každá vec, ktorú som vzala do ruky, mi sprítomňovala kus minulého života - a vzápätí sa tie sugestívne obrazy rozplynuli a ostalo len ticho a prázdno.

Nepomyslela by som na to, že by som mohla mať v pamäti uložené také  živé a podrobné záznamy. Tváre, hlasy, slová, gestá, situácie – ako keby nešlo len o nejaké spomienkové predstavy, vybavovali sa mi do najmenších detailov. S každou vecou z  minulosti ako keby som zahadzovala časť svojho života, ako by som sa s ňou až teraz definitívne lúčila. Pociťovala som to priam fyzicky, ako amputáciu časti toho, čo ma dovtedy tvorilo - ako medzník, zlom, po ktorom už nebude nič také, aké bývalo dovtedy. Ani ja sama. Ako by sa oddeľoval od osoby, ktorou som do tej chvíle bola, niekto iný, v kom si svoju budúcu existenciu zatiaľ ešte nedokážem predstaviť. A tamtú už tiež cudziu osobu som uprostred noci nechala na chodníku pred domom, z ktorého som ju práve vysťahovala. Už som nebola... a ešte nie som. A po chodníku šiel len tieň, ktorý vrhalo akési telo.

Prechádzal okolo nášho orecha – vlastne dvoch. Na tom o generáciu staršom už hnedli a redli listy, mladší si ešte udržiaval bohatú korunu. Pozemok, na ktorom stáročia stával dom, spojený s mojím detstvom, je teraz už dokonale splanírovaný a zatrávnený. Ešte kým sa tam povaľovali riečne skaly zo zbúraniska, vzala som si z nich na pamiatku, ale už neviem, kde sú. Možno ich objavím pri nejakej ďalšej likvidácii. Na mostíku som sa započúvala do hukotu rieky, do toho dôverne známeho zvuku, pri ktorom som toľkokrát  v bezpečí zaspávala. Odvtedy som sa toho, čo som poodnášala z  bývalého domova, doklady, fotografie, listy a niektoré ďalšie veci, ešte ani nedotkla...

Kde len môže byť tá sukňa? Nájdem ju, keď budem hľadať niečo iné. To je už raz taká zákonitosť. Nikdy nenachádzame, čo práve hľadáme. Nájdeme naopak to, čo sme ani nehľadali. Rozhodla som sa, že už nič hľadať nejdem. Je neskoro...



Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se