« Úvod | BALADA O DREVE »

BOD ZLOMU


Na poslednom pomaturitnom stretnutí spolužiakov som sa nezúčastnila. Nebola som naň ani pripravená, dozvedela som sa o ňom pozde. Moje staré e-mailové schránky spred piatich rokov sú mŕtve, číslo na mobil mám síce stále to isté, ale  niekto z organizátorov stretnutia ho kdesi vyhrabal až na poslednú chvíľu. Vraj mi predtým volali do práce, ale  pomýlili si môjho zamestnávateľa.

Bola by som sa musela rozhodnúť, či sa zúčastním zo dňa na deň, a akurát v tom čase sa toho zbehlo toľko, že by som ten zraz spolužiakov absolvovala s vyplazeným jazykom, s  pocitom, že ma neustále niečo naháňa. Okrem toho to predchádzajúce stretnutie vo mne zanechalo dosť rozpačité dojmy : hneď v úvode sa spomínalo na Roba, na lavici ktorého horela sviečka, potom sme sa presunuli na akýsi ranč za mestom, kde sa s blížiacim večerom zozimilo ako v sibírskom prístave. Torzo našich chalanov ( väčšina z tých, s ktorými sme to spolu ťahali, vrátane Roba, sa nemohla alebo nemala záujem dostaviť ) za tých posledných päť rokov značne sfotrovatelo.

Minule mi jeden milý pán poslal humorný popis pomaturitných stretnutí v rôznych fázach života, a fakt tie charakteristiky  jednotlivých štádií postupnej regresie  sedeli ako zadok na nočníku. My sme sa nachádzali práve v štádiu, keď spolužiakov vozia na pomaturitné stretnutia nedávne tínedžerky, aby ostatní tým večne mladým závideli nové perspektívy. No aj keď sa tí prešedivelí mladíci tvária pri tých rýchlonohých slečnách dynamicky a  vitálne, niektoré z  tých ich vitálnych funkcií sú už očividne v ohrození. Ani dievčatám krémy proti vráskam a gely proti celulitíde nepomáhajú na kĺby a chrbtice. Tanečný parket zíval prázdnotou. Väčšinou sa len sedelo a  pri hlučnej kulise nevkusných diskohitov z našich študentských čias ( ktoré som z duše nenávidela ) sa viedli nesúvislé spoločenské rozhovory. Jeden spolužiak, čo medzičasom už tiež zomrel, čakal práve na transplantáciu ľadviny a  dorazil na svoj posledný zraz maturantov s plnou škatuľou liekov – ale nie že by sa bol počas nočnej zábavy stránil alkoholu. Chabé pozostatky skalných fajčiarov ( z  tých, čo sme cez veľkú prestávku odbiehali na cigaretku do susediaceho cintorína, kam bol skvelý výhľad rovno z riaditeľne ), strávili podstatnú čas noci pod holým nebom, lebo dnu bol zákaz fajčiť.

Neviem, kedy som naposledy tak vymrzla. Keby som nebola mala autobusový spoj až skoro ráno, rozlúčim sa hádam ešte pred polnocou ; na tomto stretnutí ma asi prvý krát v živote prepadlo podozrenie,  že to s nami všetkými pôjde už len z kopca. Ja, asi najväčší ulievak na telesnej výchove( veď som z nej aj mala trojku ), som nie tak dlho predtým začala trochu s  kondičnou kulturistikou, a tak bol môj duševný stav po tomto abiturientskom stretnutí ešte navyše v prudkom kontraste s mojou fyzickou kondíciou, možno aj v tomto najnevhodnejšom okamihu najlepšou v celom dovtedajšom živote.

Myslím si, že moje rozhodnutie nezúčastniť sa toho pomaturitného večierka súvisí s  tým, že sa nachádzam v bode zlomu – alebo na začiatku akéhosi podstatného prerodu. Jednoducho potrebujem nejaký čas pokoj a koncentráciu na readaptáciu. Podobá sa to rekonštrukcii starých domov : tí  ľudia, čo v nich bývali, odišli a  noví obyvatelia teraz najprv z  tých domov odstránia všetky staré a  opotrebované veci; okná, dvere, strechu, podlahy, obloženie, obkladačky, omietku -  vymenia potrubie, elektrické vedenie, vybúrajú priečky, iné postavia. Opravia,  čo opraviť treba. Prispôsobia si ten bývalý domov niekoho iného sebe, aby vyhovoval ich súčasným podmienkam. Ale teraz ešte predbežne celkom presne nevedia, čím začať a čo všetko bude tá obnova obnášať.  Zvažujú, čo by to asi mohlo stáť, z akých to vykryť zdrojov, kde nájsť rezervy, či na to budú stačiť. Či toľké investície majú vôbec zmysel, keď čas, ktorý majú pred sebou, vplynie raz do minulosti a na tomto mieste vlastne už teraz, fakticky v tom istom  okamihu, stojí niekto, kto sa tam chystá nasťahovať po nich. 

Mám intenzívny pocit, že nejde len o zlomové obdobie v mojom osobnom živote. Akoby aj všetko okolo dospievalo k nejakému významnému zvratu. Historický medzník sa tomu hovorí. Možno sme, moja a jej časovo príbuzné generácie, už jeho súčasťou, bez toho, aby sme o tom vedeli. Stále viac jednotlivcov pochybuje o smere, ktorým sme sa vydali a ktorým čoraz rýchlejším krokom kráčame do Zeme zasľúbenej. Sú unavení z toho tempa a strácajú motiváciu, keď tam vpredu, okrem rozplývajúcich sa vidín cieľa, nič zmysluplného nenachádzajú. 

Práve niekedy uprostred tých sedemdesiatych rokov, na ktoré sme mali spomínať na našom pomaturitnom stretnutí, to rozčarovanie asi spelo nezadržateľne k vrcholu. Počujem to aj v tej gýčovitej diskohudbe,  ktorá mala v účastníkoch nášho spolužiackeho zrazu vyvolať asociácie, spojené s ,,najkrajším obdobím v celom našom živote.“ Nehovoriac o tunajších ponormalizačných socialisticko – vlasteneckých pesničkách,  s ktorými vtedy otravoval rozhlas a televízia.

Tam, v období môjho dospievania, sa to nejako – aspoň v mojom ponímaní – začalo zjavne kryštalizovať : tá všeobecná neprítomnosť viery v niečo vyššie, univerzálnejšie, než je jednotlivec so svojimi nenásytnými, maximálne uspokojovanými materiálnymi potrebami. Strata zábran pri ich dosahovaní. A sklamanie z  nemožnosti dosiahnuť takto trvalejšie uspokojenie. Prehlbujúca sa disharmónia...

Nemám žiadne exaktné dôkazy, ktorými by som tú hustnúcu atmosféru vrcholiaceho všeobecného marazmu mohla doložiť takým, čo si potrpia na vedecké analýzy, štatistiky, tabuľky, grafy, ktoré potom nasadia na svoje hypotézy, vyplývajúce z predtým zistených objektívnych zákonov -  mám len výsledky môjho subjektívneho pozorovania a vnútorného spracovania pozorovaného. A závery z konfrontácií s inými intuitívne vnímajúcimi subjektami, v ktorých narastajú rovnaké pochybnosti o úradne potvrdenej správnosti nastúpenej cesty. Radšej chcú z  toho vlaku vystúpiť - i za jazdy. Na niektorej z tých vyľudnených staničiek z  konca devätnásteho storočia, s pozlátenými trsmi trávy po okrajoch násypu pozdĺž koľajníc, zbiehajúcich sa v diaľke za cvrkotu cvrčkov do jediného spoločného bodu. 

Chcú sa aspoň zastaviť a v pokoji si o všetkom popremýšľať. Aj to môže byť ten nový začiatok.



Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se