« Úvod | TAKÁ NOVEMBROVÁ »

DUCH MIESTA /2, 3/




Bolo horúce dopoludnie. Sedela som na vrchole trávnatého kopca, na horskej lúke obklopenej zalesnenými vrchmi a hlbokými tienistými dolinami, započúvaná do letného cvrlikania a bzukotu toho od nás oddeleného a  sotva viditeľného svojbytného sveta, z ktorého na mňa z času na čas prudko nalietavali  včely, osy, čmeliaky, sršne, ovady a iní jeho okrídlení obyvatelia. Z ich hľadiska som bola asi len objekt, na ktorý náhodne natrafili pri svojich pravidelných letoch. Potrebovali zistiť, čo pre nich môže znamenať;  či by sa dal účelne využiť, alebo, v tom horšom prípade, aspoň nejako odstrániť z letovej dráhy.

Chlapi kosili zvlnený svah pod vrcholom. Kosy svišťali vzduchom a ten predĺžený vysoký tón sa v pravidelnom rytme striedal s krátkym ostrým rezavým zvukom a  zmiešaval sa so šuchotom, s  ktorým sa odkosené steblá tíško a poddajne zosúvali k zemi.  Do toho občasné zvonivé nárazy kosy na kameň. Dolu na svahu, do preliačinky, kam ešte nedosiahlo slnko a kde roztrúsene rástlo zopár kríkov a sem – tam košatejší strom, rozložili ženy poľnú kuchyňu a výčap. Niektoré sa oháňali hrabľami, prevracali roztratené po kopci predtým pokosenú vlhkú trávu a staré kôpky sena, iné posedávali v chladivom tieni s chlapmi a  ich sýty, alebo piskľavý smiech nesúzvučne prerušoval dunivé hlasy už mierne podgurážených vtipkujúcich mužov s  tvárami, hruďami a  ramenami začervenanými od slnka a borovičky, vodky či slivovice. Z dvorov dediny v  priehlbine pod nami s niekoľkými jej výbežkami zahryznutými do okolitých kopcov sa k nám vznieslo občas niekoľko útržkovitých, zle rozoznateľných ľudských hlasov, zaštekanie psa priviazaného na hrkotajúcej železnej reťazi, zakvílenie píly, sekera štiepajúca drevo, traktor, detský plač, kohútie kikiríkanie a  hudrovanie moriaka. V lese klopkal ďateľ a hrkútala hrdlička. V pozadí šum dubov, bukov, hrabov, tisov, javorov, briez, poprerastaných smrekovcami, smrekmi, borovicami  a jedľami.

Ako som sa tak rozhliadala po tých nekonečných starých zalesnených vrchoch všade naokolo, ktorým kedysi pomohli na svet neďaleké nepokojné vulkány, pomaly prichádzal ku mne Duch Miesta. Vystupoval po tých svahoch zo žuly a bridlice, vzopnutých mohutným vrásnením, zakrytých príkrovom z druhohorných  vápencov a dolomitov a  prebrúsených  ľadovcami, mrazmi, vetriskami  a dravými riečkami. Keď som si pritisla ucho k zemi, počula som, ako z puklín v skalách vyviera voda, podmýva a strháva lavíny balvanov a  skál, neúnavne ich drví v štrk a potom na jemný zlatistý piesok, ako odkvapkáva v jaskynných labyrintoch za niekoľkonásobnej ozveny z kamenných cencúľov a žblnká v podzemných potokoch vtekajúcich do siedmich krištáľovo čistých jazier, nehybných ako zrkadlá.

Potom mi Duch Miesta, ktorý sa s úsmevom, ako keby sme boli starí známi, posadil vedľa mňa, ukázal neveľkú skupinu ľudí, prichádzajúcich pešo do doliny, do ktorej ústia kľukaté cesty, zbiehajúce z bočných údolí zahryznutých do vrchov. Hnali pred sebou dobytok a kozy. Šľachovití muži, utrmácané ženy s  nemluvňatami a batoľatami na rukách a  na chrbtoch, okolo stáda veselo pobehujúce väčšie deti, niekoľko málo vyschnutých, nahrbených starcov. Nemali žiaden voz, niektorých iní niesli na jednoduchých nosidlách. Nosiči boli možno otroci. Zástup postupoval pomaly a často oddychoval, lebo skoro každý v ňom vliekol nejaký náklad. Tam, kde sa dolina pred nimi doširoka otvorila sa konečne príchodzí utáborili a založili ohne. Potom sa dospelí muži  zhromaždili okolo náčelníka. Ten mal na sebe akýsi plášť, niečo ako rozpárané  vrece na zemiaky, ktoré si niekedy z núdze prehodí cez seba pastier, keď nie je nič iné poruke, aby nezmokol. Na hlave má tú napoly zošitú spodnú časť mechu, takže to vyzerá ako špicatá kapucňa. Cudzinec mal však kapucňu z hlavy s popolavo hnedými vlasmi spletenými do vrkočov zloženú a  plášť vpredu na prsiach zopnutý veľkou bronzovou sponou v tvare dvojitej špirály. V ruke držal veľkú pastiersku palicu a na nohách mal obuté kožené sandále s  remienkami. Spod plášťa mu vykúkal široký pastiersky opasok s veľmi pekne zdobenou ťažkou prackou. Po porade s mužmi rozhodol, že z tejto doliny už nepoputujú ďalej. Toto miesto, prístupné len z jednej strany úzkou bránou, ktorou nedávno prešli, chránené po bokoch nepriechodnými lesnatými vrchmi, striedajúcimi sa s prudko sa zvažujúcimi úzkymi dolinami,  vpredu zahatané kolmými skalnatými zrázmi, ktoré vyzerajú z diaľky ako múry akejsi obrovskej pevnosti, bude pre jeho ľudí bezpečným útočiskom. Priestranstvo doliny s  úrodnými naplaveninami dvoch riečok, stretávajúcich sa v jej dolnej časti, je vhodné na sadenie a siatie, aj pre dobytok,  ktorému vyklčujú svahy nad údolím, aby sa rozrastajúce stáda mali kde v budúcnosti pásť. A v okolitých horách, ktoré preskúmali  už cestou, je dostatok dreva na drevené uhlie, medi a možno aj tvrdého železa, z ktorého ukovajú ostré a odolné sekery a meče. Mokriny pod kopcami ponúkajú veľa kvalitnej hliny pre hrnčiarov. Lesy sú plné zveri, vtákov, nevysychajúce potoky a rieky stekajúce z hôr bohaté na ryby a raky.  Z dreva, kameňov, vŕbového prútia, hliny a tŕstia, ktorého je tam všade dostatok, budú príbytky pre ľudí aj pre dobytok,  aj ochranné valy na obranu pred nepriateľmi, ak by ich tam niekedy nejakí našli.

Duch Miesta si so mnou vymenil dlhý veľavýznamný pohľad. V jeho modrých očiach, hlbokých ako letné nebo za snehobielymi ľahkými oblakmi vzdúvajúcimi sa nad zvlnenými kobaltovými horskými hrebeňmi, bolo ešte veľa nerozlúštených tajomstiev minulosti, ktoré ma priťahovali od čias, keď som u starej mamy zo spodnej zásuvky bielizníka vyťahovala moje obľúbené albumy a  škatule so starými fotografiami a pohľadnicami. Bola tam jedna taká pohľadnica, na ktorej ako keby boli tieto hory, ale v dávnej minulosti, keď ešte vyzerali oveľa divokejšie a neprístupnejšie. Na obrázku ich pokrýval  priesvitný  poprašok snehu, boli ponorené do šedého hmlistého oparu  a  vanul z nich mrazivý chlad. Vždy som mala pocit, že počujem, ako v nich duto duní vietor a v bystrine, ktorú na pohľadnici nebolo vidieť, hučí pod tenkým ľadom valiaca sa voda. A že nemôžu byť úplne vyľudnené, ale že tam niekde, za zákrutou úzkeho chodníka na dne priesmyku, sú v bezpečí svojich útulne teplých domovov schovaní živí ľudia.  Čakala som zakaždým, keď som tú pohľadnicu vzala do ruky, že sa niektorý z nich zjaví na tých horských serpentínach. Niekedy, keď som sa sústredene dívala sa mi aj zdalo, že som tam konečne niekoho zazrela.

Bol to asi Duch Miesta, čo sa tam občas mihol. Ešte nebol čas, aby som sa mohla ísť pozrieť za tú zákrutu, za ktorou sa vždy nepolapiteľne stratil. Mala som zatiaľ príliš málo vlastných spomienok, aby mi mohol zhmotniť pred očami obrazy, ktoré ostali a ostávajú v  jeho spomienkach.

 

DUCH MIESTA  / 3 /

Kedysi som čítala v knižočke o histórii evanjelickej cirkvi v našom meste od bývalého miestneho farára, ktorý čerpal z historických výskumov svojich pre historiografiu vedecky významnejších predchodcov z evanjelickej fary,  že meno mojich predkov patrí k najstarším menám osadníkov z čias nemeckej baníckej kolonizácie. Nemeckí baníci a železiari neboli prví,  ktorí sem došli, našli tu už predtým usadené pastierske obyvateľstvo. Podľa písomnej zmienky v  kronike susedného mestečka tu mali mestské privilégiá už v pätnástom storočí, ale predpokladá sa, že sem dorazili ešte skôr. Podľa svojho patróna, na Slovensku ojedinelého svätca, ktorému zasvätili svoj gotický kostol, pochádzali vraj s najväčšou pravdepodobnosťou z Porýnia, z okolia jedného veľkého mesta, kde sa dodnes, ako som si to overila na internete, naše rodové meno hojne vyskytuje. Rod sa rozvetvil a s jednou jeho tunajšou vetvou sa už pred viacerými generáciami povedomie niekdajšieho pokrvného príbuzenstva vytratilo. (Ale čo je zaujímavé, jeden jej potomok mi fyziognómiou a dokonca aj vonkajšími neuvedomenými prejavmi nápadne pripomína môjho starého otca. Je nositeľom aj toho istého krstného mena, lebo aj v ich rodine sa dedí z  generácie na generáciu.) Niekoľko málo žijúcich potomkov našej vetvy sa dnes nachádza na niektorých miestach juhu stredného a západného Slovenska; keďže som ešte stihla rodinné návštevy u starých rodičov, niektorých z priamych predkov tých potomkov som aj osobne stretla. Pozorne som vždy počúvala, keď sa viedli rozhovory o minulosti a dosť som sa navypytovala, takže som celkom dobre pochopila, kto bol kto.

Nemci mali prísť so šoltýsom, ktorý ich priviedol zo Spiša, kde sa najprv pred niekoľkými generáciami usadili po príchode z pôvodnej vlasti. Krajina spustošená po divokých tatárskych hordách a  bez ľudí, ktorí by dokázali využiť zdroje bohatstva v nej ukryté, nemala pre kráľovskú pokladnicu, ani pre majiteľov jednotlivých feudálnych panstiev význam. Nemeckí prišelci boli špecialisti na hlbinnú ťažbu železnej rudy a spracovanie železa. Teraz najnovšie sa vraj má v kostole, ktorý kedysi postavili svojmu svätému, robiť nový archeologický výskum, pretože jeho základy sú asi staršie, románske, čo by znamenalo, že tu tí nemeckí osadníci, alebo ich časť, prišli ešte v prvej vlne nemeckej kolonizácie. Zo závislosti od feudálnych magnátov, ktorí ich sem na tento neznámy koniec sveta prilákali a za výhodných podmienok im prenajali kus svojho územia sa vykúpili a v čase najväčšieho rozkvetu miestneho železiarstva sa stali slobodnými mešťanmi.

Nemecké povedomie miestni ľudia stratili, rovnako, ako ho stratili potomkovia českých prisťahovalcov, odpadlíkov od katolíkov, po ktorých sa údajne volala jedna celá ulica, na ktorej si postavili domy a kde bývali aj moji pra - prastarí rodičia. Všetci sa poslovenčili a niektorí po rakúsko – maďarskom vyrovnaní tak dve pokolenia pred koncom Uhorska aj pomaďarčili. Ťažba a  spracovanie železa, ktoré nadobudli v našom mestečku ešte v prvej etape industriálnej revolúcie v Uhorsku ojedinelú hypermodernú kapitalistickú formu monopolu, pre vyčerpanie zdrojov nerastného bohatstva od konca osemnásteho storočia upadali, až  napokon celkom zanikli. Jediné, čo čas celkom nezavial , okrem ruín vysokých pecí a množstva trusky na železničných násypoch nedokončenej trate, po ktorej nikdy neprešiel žiaden vlak, bola stavovská hrdosť pôvodných mešťanov. Tá im vydržala až do druhej polovice dvadsiateho storočia. Väčšina z nich prišla už v devätnástom o živobytie a popri celkovom úpadku domácich remesiel v časoch rozvoja továrenskej výroby sa len s ťažkosťami udržiavala nad vodou.  

Z pôvodného mestečka, ktoré si už ani ja poriadne nepamätám, lebo ho postupne búrali už od čias môjho raného detstva, toho veľa neostalo, a  aj to málo, čo sa zachovalo z  jeho charakteru, len vzdialene pripomína svoju niekdajšiu atmosféru. Polia, ktoré miestni nazývali láskyplne dobrými zemämi  alebo Rovňami, sú zastavené panelákmi a  po niekdajších pre nás deti nedozerných lúkach po okrajoch doliny sa stále viac rozliezajú rozľahlé nové štvrte rodinných domov. Vzhľadom na to, že situácia so zamestnaním pripomína ten koniec železiarskej prosperity a všeobecný hospodársky úpadok po jej zániku, dosť dobre nechápem ten rýchlo sa zväčšujúci územný rozmach mesta. Ale asi to bude tak, že sa sem utiekajú ľudia z okolitých obcí, v ktorých sa takpovediac katastrofálne zhoršuje demografické zloženie a  s ním podmienky na bývanie. Okrem toho, že v zastrčených obciach nie sú vôbec žiadne pracovné príležitosti, a tí, ktorí ešte vedia zohnať akú – takú prácu sa tam potýkajú  pre obmedzenie verejnej dopravy, vyplývajúce z  jej nerentability, aj s problémom dochádzky do zamestnania či do školy.  

Duch Miesta sa z tých nových častí vytratil a ani tie nové úpravy roztratených ostrovčekov minulosti ho nelákajú. Niet už pomaly nikoho, kto by s ním mohol nadviazať spojenie. Zo skromných  domčekov prevažne z  vaľkov,  ktoré po výstavbe železnice vyrástli na ulici vtedy nazvanej Nová, nadväzujúcej na Obchodnú,  sa na chodníky, po ktorých dnes takmer nikto nechodí, namiesto malých nízkych okienok z narýchlo a podľa individuálneho vkusu nových užívateľov prerobených fasád, pozerajú výklady neprosperujúcich a  periodicky krachujúcich obchodíkov.

Hrdinsky sa drží len záložňa s trafikou a pohostinstvá.

 

.

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se