« Úvod | TAKÁ NOVEMBROVÁ »

DUCH MIESTA /4/

 

 Stále častejšie uvažujem o tých, čo boli pred nami. Vždy som sa o nich zaujímala, už ako malé dieťa, ale vtedy mi tie ich osudy nedávali veľký zmysel.

Musela som si ich, vyblednuté a zaprášené,  pracne zliepať dohromady z útržkov vydlabaných zo zaneseného dna cudzej pamäti -  ak si tí, ktorých tie osudy boli, našli čas a  mali práve náladu na spomínanie. Z prababičky sa mi nikdy nepodarilo vytiahnuť spomienky na jej dievčenské časy a obdobie mladosti ; nič o svojich priveľmi osobných veciach mi prezradiť nechcela. A ani stará mama, jej dcéra, nič nevedela, okrem toho, čo si zapamätala sama. A ona si toho veľa nepamätala, lebo otec jej zomrel, keď bola možno sedem – osem ročná; muselo to byť niekedy okolo prvej svetovej vojny. On, na rozdiel od všetkých bratov prababičky, ktorá ich mala tuším štyroch, a  aj bratov starého otca, asi na fronte nebol. Buď preto, že bol práve v tom čase  v  Amerike a keď sa vrátil, bolo už po vojne, alebo tesne pred jej koncom – alebo nenarukoval, lebo si z USA priviezol tuberu. Pravdepodobne tam robil niekde v  oceliarni. V Pensylvánii ? Ťažko povedať.  Ako vyzeral, viem ; mám jeho tvar lebky, jeho čeľuste, jeho lícne kosti. Je na fotkách v  uhorskej vojenskej uniforme. Sú určite z konca predminulého storočia. Viackrát som ho podľa nich nakreslila, lebo jeho obraz sa z nich už vytrácal a bledol. Chýbali ostré detaily.

 Že stará mama ešte nemala v čase, keď sa jeho život skončil, ani desať rokov, to  si domýšľam preto, že mi rozprávala, ako sa tesne predtým hrala na dvore, a ako sa vtedy zľakla toho čudného veľkého zlovestného čierneho psa – posla smrti. Kde bývali, netuším, lebo babička si postavila Betlehem až keď už jej syn vyrástol ( to zas viem preto, lebo vlastnoručne povyrezával ornamentálnu výzdobu na drevenej verande toho domčeka ), a ten bol mladší ako stará mama. Stará mama si ani nepamätala, či jej otec v poslednom štádiu svojej choroby ležal, alebo ako to s ním vlastne bolo. Ostalo jej len v pamäti, že tesne po tom, ako zbadala to obrovské zviera (bola asi malá, tak sa jej zdalo  veľké, čo by naozaj poukazovalo  na to, že to mohlo byť ešte na začiatku vojny) niekto zrazu prišiel so správou, že je mŕtvy. Aj tak je to zaujímavé, lebo túto vec, smrť otcov v mladom veku po ťažkej chorobe,  máme ako rodinnú tradíciu.

Viem ešte toľko, že babička za svojho muža, zrejme keď bol v Amerike, a asi aj potom, keď sa chorý odtiaľ vrátil, prebrala jeho zamestnanie : robila poštárku. Nosila poštu do železných baní  za jedným kopcom nad naším mestom. Mohlo to byť (vedú tam dve cesty :  stará, furmanská,  a nová, a ona chodila asi tou starou) možno okolo pätnásť km do svahu s dosť prudkým stúpaním. Zo desať určite. Nosila im tam aj peniaze na výplaty. Bez ochranky a bez zbrane. Pešo. V tej hore sú okrem iného medvede, a  tiež sa za ňou pustil raz nejaký cudzí chlap s očividne zlými úmyslami. Sledoval ju v tesnej vzdialenosti, ktorá sa medzi nimi stále hrozivejšie skracovala už od banky v meste, kde jej naložili do kapsy, alebo v čom to nosila tú poštu, banícke mzdy. Pustila sa skratkou cez les, a on šiel neustále za ňou. Našťastie natrafila niekde, kde sa chodník križoval s cestou, na známeho furmana a ten ju potom vzal na voz.

Ako a kde sa so svojím mužom zoznámila, o tom žiadnu vedomosť nemám. ( Boli však obaja miestni.) Viem len, že aj jej, iba šesťmesačnej, umrel otec, tiež železiar, Coburgov osobný kováč  ( podkúval poníky bulharskému kráľovi ). Na zápal pľúc. Náhle, zvečera do rána. Prišiel z vyhne, bolo mu zle, kašľal, dusilo ho. Šiel si ľahnúť. Doktor povedal, nech mu len nalejú slivovice. Vraj to bol silný vysoký chlap, a mladý.  Mal brata, tiež kováča, ale kam sa ten podel, neviem. Stalo sa to v Pohorelskej Maši. Jedno ráno šiel ešte do roboty - a ďalšie ho už nebolo... Babičkina mama ostala sama s najmenej piatimi deťmi. Babička mala štyroch žijúcich bratov. Lenže potom jej ostal len jeden, čo sa dožil vysokého veku, pretože dvaja padli vo vojne a jeden sa stratil v zajateckom tábore v Irkutsku.  Tam ho akýsi očitý svedok stretol naposledy. Mŕtveho ho nevidel nikto, ani umierať. Tak ktovie, kde mu je koniec...

Moja pra – prastará mama  sa vrátila domov. Do rodného mestečka. To je tá, čo ju asi kreslil Benczúr, známy maliar. Skica zmizla, ale v  čase, keď som bola malá, pravdepodobne ešte existovala. Neviem, či som ju ozaj videla, alebo sa mi to len zdá a mám v pamäti uložený iba obrázok toho obrázka, ako mi ho popisovala stará mama. Ona mala svoju starú mamu veľmi rada, lebo ju vychovala, kým jej mama, moja prababička, posielala domov peniaze na deti z Miškolca alebo z Budapešti, kam odchádzala za zárobkom. ( Môj prastarý otec v Amerike nestihol zarobiť ani dosť na pokrytie pôžičky na náklady spojené so sprostredkovaním práce a cestou. ) Ten profesor, u ktorého bola v Budapešti gazdinou v čase korunovácie posledného rakúskeho cisára, a to bolo na konci vojny ( možno s tou poštou chodila v období, keď mala doma chorého muža a do tej Budapešti odišla zase po jeho smrti), jej dal voľný lístok na korunováciu nového panovníka, takže bola očitým svedkom historického okamihu. Zabudla som povedať, že mala s mužom už pred narodením starej mamy a jej brata dve deti, dcérky; museli sa narodiť niekedy na prelome storočia, a obe zomreli v jeden týždeň, najprv staršia, asi dvanásťročná -  tá druhá, kým jej sestrička  umierala zhruba týždeň na týfus, záškrt alebo na nejakú inú z tých vtedy skoro zaručene smrteľných infekčných chorôb, škriabala zúfalo na dvere, zamknuté z  druhej strany a žalostne nariekala. Babička bola presvedčená, že jej puklo napokon srdce. Pochovala ich obe v priebehu niekoľkých dní. Muža vôbec v súvislosti s tou hrôzou, čo musela vtedy prežiť, nespomínala.  Asi  práve nebol doma, ale na jednom zo svojich pracovných pobytov Amerike. Okolo roku 1909 však iste doma bol, lebo vtedy sa narodila moja stará mama,  a po nej jej brat.

Podľa toho obrázka a spomienok mojej starej mamy, bola jej stará mama veľmi milá a dobrosrdečná žena. Mojej prababičke, na fotografiách  vysokej ( asi po otcovi),  štíhlej a urastenej, priskoro stvrdli črty. Dve z mojich detí zdedili zrejme po nej trochu orlí nos. Jej drobnejšia mama mala naproti tomu okrúhlu detskú tvár, a rysy mäkké a  usmievavé. Ešte o  nej viem, že bola veľmi praktická,  neodťahovala sa od žiadnej práce a keď ostala sama bez muža so sirotami, musela robiť, čo prišlo. Neboli automatické pračky, čo bolo z hľadiska možných skromných zdrojov obživy pre osamotené ženy veľké šťastie. Raz, keď  liezla po drevených vonkajších schodíkoch na pôjd, dostala závrat, alebo sa jej podvrtla noha a spadla z tej výšky na zem. Udrela si hlavu. Spočiatku sa zdalo, že pri tom páde stál pri nej jej anjel strážny, ale dostala iba odklad, pretože po čase sa u nej začali prejavovať následky toho pádu. Bývala popletená a nakoniec asi zomrela na nádor, ktorý jej v mozgu narástol po tom zranení. Stará mama jej smrť niesla ťažko ešte aj po päťdesiatich rokoch. Spomienky na ňu sa nikdy neobišli bez sĺz v očiach.

Rovnako ako spomienky na mladšieho brata. Prababičku som plakať asi nikdy nevidela. Ona, keď som ju prinútila vracať sa k tým smutným spomienkam, ostávala zdanlivo chladne vecná a nezúčastnená.  Nikdy som od nej nepočula, že by sa slovkom zmienila o nejakej svojej bolesti. Ako zomrel jej syn, ostalo tajomstvom. Oficiálna správa znela, že sa zastrelil, alebo ho náhodne zasiahla guľka pri čistení zbrane. Mal prísť už za pár dní domov z vojenčiny a tesne predtým bol doma na dovolenke ( to už bolo za prvej republiky ). V kasárňach sa babička nič nedozvedela, lebo vojaci mali zakázané akokoľvek sa k prípadu pred ňou vyjadrovať. Prehodila pár slov s niekým iba tajne, spoza plota.  Nedovolili jej stretnutie s tými, čo o tom, čo sa stalo, mohli niečo vedieť. Vydali jej ho v cínovej rakve, ktorá sa nedala otvoriť. Aspoň tak si to pamätám. V albumoch v  bielizníku boli fotky z vojenského čestného sprievodu, ktorý ho zrejme vyprevádzal na poslednú cestu vlakom. Sú z moravského mesta, kde umrel. Stará mama bola už chvíľu vydatá a mala dve malé deti. Všetci sa už tešili, aj spoliehali v tých ťažkých časoch pretrvávajúcej hospodárskej krízy, keď ľudia žili zo dňa deň v nádeji, že už raz konečne musí byť i lepšie, na jeho návrat, lebo bol plný plánov, čo všetko podnikne, keď sa vráti do civilu. Bol to chlapec, ktorého zaujímala technika, veľmi zručný, zvedavý a podnikavý. A aj dobrodružná povaha. Možno by bol, tak ako jeho otec, odišiel do krajiny neobmedzených možností, lebo náš malý svet by mu bol iste pritesný.

Ale nestihol to. Stalo sa niečo nevysvetliteľné a nepochopiteľné. Moja prababička tú záhadu nerozlúštila až do smrti, do takmer stovky rokov.

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se