« Úvod | TAKÁ NOVEMBROVÁ »

DUCH MIESTA / 5 /

Niekedy okolo roku 1880,  v čase narodenia mojej prababičky sa v našom mestečku usadili prví štyria  Židia. Museli preukázať, čím sa budú živiť, predložiť úradom potvrdenie o mravnej zachovalosti a zaplatiť poplatok od 5 do 15 zlatých. Boli to obchodníci...

Na Slovensku židovské osídlenie, existujúce tu už od čias Rímskej ríše, začalo rásť v období osvietenstva za vlády Jozefa II (Tolerančný patent). Do maďarsko – rakúskeho vyrovnania  v roku 1867 získali Židia občiansku rovnoprávnosť. V roku 1787 ich bolo v celom Uhorsku okolo 80 000 a asi 50 % z tohto počtu žilo na území Slovenska. V ďalších rokoch počty židovského obyvateľstva prudko rástli. Bolo organizované v asi päťdesiatich židovských obciach a tolerované a podporované  panovníkom,  aj uhorskými feudálnymi magnátmi, ktorí židovským komunitám ako celku pre ich veľký hospodársky prínos udeľovali na jednotlivých miestach privilégiá. Židovské obce podliehali ich moci a  dohľadu, najmä pokiaľ šlo o financie.  (Napr. Mikuláš Pálfy udelil povolenie usadiť sa židovskej komunite v bratislavskom podhradí v roku 1714).

Zloženie židovského obyvateľstva bolo nehomogénne;  kultúrne a jazykovo sa jednotlivé jeho skupiny značne odlišovali. Na západe, kde bolo usadené medzi riekou Nitrou a Moravou, prevládali aškenázski Židia, na východe, medzi Uhom a Torysou, žili prevažne chasidskí, hovoriaci jazykom jidiš. Židia na západnom Slovensku pochádzali z Moravy a Rakúska, na vidieku na východe sa usadzovali imigranti z Poľska a Haliče. Východoslovenské mestá im v prisťahovaní bránili,  a tiež na strednom Slovensku pretrvával jeho zákaz.

V dobe osvietenstva prevažne chudobnejšie a menej vzdelané  vidiecke židovské obyvateľstvo čelilo novotám šíreným osvietenskými židovskými vzdelancami príklonom k radikálnemu ortodoxnému prúdu, chrániacemu staré židovské náboženské a spoločenské tradície. K posilňovaniu ortodoxného  smerovania prispievali poľskí a haličskí prisťahovalci. Židovská inteligencia naklonená reformám  si už prv osvojila nemecký jazyk a stotožnila sa s nemeckou kultúrou. Časť vzdelaných uhorských Židov sa zase v nádeji v zrovnoprávnenie s nežidmi prikláňala k maďarskej asimilácii, čím sa dostávala do rozporu so slovenskými vzdelancami, neúspešne usilujúcimi o  emancipáciu vlastného národa v Uhorsku. Židia v snahe preukazovať lojálnosť  mocenským kruhom v  štáte tu postupne získavali rozhodujúci vplyv v hospodárstve aj v duchovnom živote, v povolaniach vyžadujúcich vzdelanie a prinášajúcich vyššie spoločenské pozície a príjmy, čo sa stretávalo s neľúbosťou ekonomicky a kultúrne málo vyspelého domáceho slovenského obyvateľstva. 

Uhorské židovstvo však bolo rozštiepené na dva hlavné nepriateľské prúdy, spadajúce pod dve rôzne centrá: reformní neológovia mali stredisko v Budapešti, kým Bratislava (rabín Chatam Sofer, 1806) ostávala baštou ortodoxných Židov, vedených rabínmi.  Pod záštitou ministra školstva a osvety sa konal v Budapešti v roku 1868 celoštátny kongres rozhádaných uhorských Židov, kde sa však ortodoxní a reformisti nedohodli na žiadnom zo sporných bodov rokovania, ktoré sa týkali organizácie života v židovských obciach v Uhorsku, čím sa dovŕšil rozkol medzi nimi. Oba prúdy boli napokon uznané zákonom (1869, 1871), a tak vznikli dve centrá židovských náboženských obcí. Reformní Židia smerovali k sionizmu (k vytvoreniu židovského štátu). Spory  prebiehali v každej lokalite so židovskou komunitou. Neologickí a ortodoxní Židia žjúci vedľa seba sa navzájom neznášali a ignorovali. Na Slovensku sa väčšia časť židovského obyvateľstva, čo už bolo v tom čase v Európe zvláštnosťou, prikláňala k ortodoxii, ďalší  sa nepridali ani k jednej, ani k druhej znepriatelenej strane, pretože to pokladali za neprípustné štiepenie jednoty židovského národa. Na Slovensku mali ortodoxní nielen početnú, ale aj duchovnú prevahu nad Židmi naklonenými reformám. Európsky význam dosiahli najmä slovenské židovské rabínske školy pre dorast – ješivy. Ortodoxní prevládli od 80. rokov 19. storočia aj v slovenských mestečkách a mestách, a to po tom, ako sa tam po hromadnom zrovnoprávnení v roku 1867 začali sťahovať z vidieka. Väčšina z nich cítila nemecky (germanizácia po jozefínskych reformách) a maďarsky (po vyrovnaní) a do vzniku ČSR sa k v Uhorsku utlačovaným, prevažne katolíckym a voči nim nepriateľsky naladeným Slovákom nehlásila (v roku 1890 sa zo 170 450 židovských obyvateľov na Slovensku k slovenčine prihlásilo len 11 471 a po ďalších desiatich rokoch maďarizácie ešte  viac ako o polovicu menej).

V časoch rakúsko – pruskej vojny sa odohrala príhoda, ktorú z  vtedajšieho typicky slovenského pohľadu opisuje slovenský štúrovský národovec  Holuby. S dobroprajnosťou slovenských ženičiek, nezištne dávajúcich vojakom idúcim z bojiska najesť a napiť, kontrastuje jeho obraz židovského špekulanta : ,, A to tým milosrdným ženám nikto nerozkazoval, tak občerstvovať dlhým maršom ukonaných, im celkom neznámych vojakov; samy od seba to konaly, a vojakom to dobre padlo. Ale jeden židovský šuster v Bohuslaviciach zle pochodil. Kúpil od pekára plnú krošnu žemlí po 2 krajciare a dal sa ich na hradskej utrmácaným vojakom po 10 krajciaroch predávať, a tešil sa dobrému rebachu. Ale spozoroval ho jeden stotník, dal mu žemle z krošne vysypať, aby si ich vojaci rozobrali. Keď na to prekvapený Žid počal veľký „Geserres“ robiť a nadávať, nebral to stotník za žart, ale dal Židovi 12 palíc, ako honorár za túto starostlivosť o vojsko, na plundry vypáliť. Žid sa potom nabehal a naprosil, a nažaloval až po viedenskú kanceláriu, o zadosťučinenie a náhradu utrpenej škody pri tomto „kšefte“, ale všetko nadarmo. Tých 12 palíc mu nikto neodfúkal, ešte sa mu aj ľudia do chuti nasmiali, lebo kto má škodu, o posmech sa nepotrebuje starať. Tento Židák bol akosi osudom predestinovaný na palicovanie, lebo keď podhradský slúžny Anton Piáček r. 1848 svojej gazdinej, rodenej Viedenčanke, s ktorou sa pozdejšie dal osobášiť, rozkázal uňho nové topánky ušiť, nijako sa s prácou neponáhľal, hoci viac ráz k nemu posielali o tie nové topánky. Ale keď raz šuster povedal Piáčkovej slúžke, že taká pani môže aj troška počkať: viac k nemu nechodil nikto o tie topánky. Keď ich konečne ušil, zaniesol ich sám usmiaty k Piáčkovi. Keď sa ho spýtali: čo mu príjde za topánky? povedal, že 3 zlatky. Dobre, riekol Piáček, ale koľko ráz sme my o tie topánky museli posielať, na toľko ráz ti ich budem vyplácať, a ty si pre plácu toľko ráz ku mne musíš chodiť. Žid bol aj s tým spokojný, a keď sa s poklonami odoberal od „pána veľkomožného“, riekol tento: Neutekaj, ešte nie sme vykoncovaní, ešte som ti dlžen za ten odkaz po slúžke: vyvez dereš na most, tam dostaneš 12 palíc. Žid myslel, že slúžny len žartuje; ale keď videl hajdúcha s lieskovicou v bráne stáť, aby Žid neušiel, dal sa do plaču, do prosenia a odpytovania. Ale všetko nadarmo. S chuťou alebo bez nej, musel vyviezť dereš na most, kde mu hajdúch spravedlivo nameral 12 palíc. Ešte za túto mimoriadnu plácu musel poďakovať a dereš zasa odviezť ta, zkadiaľ ho na most vyviezol. Piáček riekol: Teraz sme už kvitt! a pre ostatné peniaze prichádzaj, dokiaľ topánky nebudú celkom vyplatené...“

Z trosiek nášho židovského cintorína, kde sú na tých niekoľkých úlomkoch pováľaných náhrobkov len hebrejské, nemecké a maďarské nápisy sa sotva dá vyčítať príbeh tých ľudí, ktorí zhruba po tri generácie pobudli v tejto slepej uličke sveta. Často sa dívam do dvora, kde čakali, kým ich vypravia do neznáma. Je prázdny. Ale niekedy tam zazriem Ducha Miesta. Zdvihne ku mne oči, v ktorých sa bleskovo mihne všetko, čo videl, a potom sa, ako obyčajne, jeho tieň náhle stratí za rohom. Tak, ako sa stratili tí všetci, ktorí sú teraz jeho súčasťou. Ale aj súčasťou všetkých tých živých, čo si na nich ešte spomenú.

 Pramene :

The tragedy of the Jews of Slovakia. Auschwitz-Birkenau State Museum 2002

Mlynárik, J.: Dějiny Židů na Slovensku.  Acadamia, nakladatelství AV ČR,  Praha 2005

Holuby, J.Ľ. : Rozpomienka na rok 1866.

 

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se