« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

DRP 8

8.      STREDOVEKÉ UMELECKÉ SLOHY 


VYMEDZENIE A CHARAKTERISTIKA STREDOVEKU


Stredovek je historická epocha od pádu  Západorímskej ríše (476n.l.) resp. sťahovania národov po humanizmus a renesanciu a reformačné hnutie  v 15. - 16. storočí (objavenie Ameriky 1492, vynález kníhtlače , dobytie Konštantinopolu Turkami v pol 15. storočia, bitka pri Moháči  1526).  Je charakterizovaný spojením kultúrneho dedičstva antiky s barbarskými kultúrami Keltov, Germánov a Slovanov. V priebehu stredoveku sa menili hospodárske, spoločenské a politické pomery a jednotlivé jeho obdobia sa odlišovali aj podobami kultúry a prevládajúcimi umeleckými slohmi.

Stredovek delíme na :

  • včasný (raný)      5.-10./11. stor.
  • vrcholný             10./11.-13./14. stor.
  • neskorý              13./14.-15. stor.

V Európe vládne v tomto období cirkev nad svetskou mocou, náboženstvo nad filozofiou a vedami. Nositeľom vzdelanosti je cirkev, ktorej slúži a podriaďuje sa aj umenie. Myslenie ovládajú kresťanské dogmy a kresťanský náboženský svetonázor. So stredovekom je spätý feudálny hospodársky a spoločenský systém. V rámci neho sa vytvára lénny, vazalský systém vzťahov ( feudum = pôda, léno t.j.  majetok, ktorý lénny pán -  kráľ, iný šľachtic alebo cirkevný hodnostár - udeill svojmu vazalovi  - lénnikovi - výmenou za službu). Lénny systém sa začal utvárať v období sťahovania národov, keď po  usadení sa na dobytom území vojenský náčelník, knieža, kráľ dal svojim bojovníkom do držby pôdu, za ktorú mu boli povinní vojensky slúžiť. Prepožičiaval im ju na určitý čas. doživotne a neskôr ju mal lénny pán v dedičnej držbe. Postupne sa tak vytváral  systém lénnych vzťahov,  na vrchole ktorého stál kráľ a na spodnom stupni ich pyramídy poddaní.


8.  2  BYZANTSKÉ UMENIE

http://www.teslasociety.com/pictures/Roman%20Empire%20Images/RomanEmpire2.jpg

 

Už v 4. storočí sa Rímska ríša rozdelila na východnú a západnú. Východná ríša sa nazýva Byzantská podľa pôvodného názvu osady, na mieste ktorej vyrástlo jej hlavné mesto, Konštantinopol. Počas ďalšieho vývoja sa rozišla so Západom a vrátila sa k helenistickej  kultúre s orientálnymi prvkami, ktorá potom ovplyvnila odlišný charakter umenia. Od 6. storočia do byzantskej kultúry a umenia prenikali aj barbarské prvky. Bolo úzko spojené s náboženstvom, cirkevnými obradmi a jeho ikonografiu určovali cirkevné koncily. Dorozumievacím jazykom v multietnickej Byzancii bola gréčtina.

Byzantská ríša odolávala po zániku Západorímskej po stáročia  útokom barbarov, Peržanov aj Arabov. Vládol tu za pomoci úradníckeho aparátu a s oporou vojska  despoticky cisár, ktorý bol súčasne aj hlavou cirkvi. V roku 1054 došlo k cirkevnému rozkolu (tzv. východná schizma) medzi kresťanským Východom a Západom. Odštiepenie východnej  ortodoxnej (gréckej) cirkvi od západnej (rímskej) bolo dôsledkom existencie dvoch cisárstiev a po stáročia sa prehlbujúcich rozdielov medzi východným grécko-ortodoxným a západným latinským civilizačným okruhom. Schizma bola spôsobená tým, že na pápežskom stolci sa v tom čase usadili z hľadiska Byzantíncov nevzdelaní Nemci. Formálne sa táto schizma zavŕšila počas štvrtej križiackej výpravy, keď križiaci dobyli Konštantinopol, rozbili jednotu ríše a založili Latinské cisárstvo. Už v 11. storočí začali Byzanciu ohrozovať seldžuckí Turci; v roku 1453 napokon dobyli jej hlavné mesto Osmani a Byzantská ríša zanikla.

ARCHITEKTÚRA

Byzantská architektúra prevzala prvky gréckej a rímskej architektúry a vytvorila si vlastný štýl, ktorý sa vyznačoval klenbovým umením, technicky zdokonalenými kupolami a obrovskými vnútornými klenutými priestormi. Vznikol v ňom nový typ chrámu, ktorý spojil v sebe centrálny a bazilikárny typ kresťanských svätostánkov - pozdĺžna centrála. Neskôr (v 9. storočí) vznikol strednobyzantský kostol s piatimi kupolami, používaný najmä u východných a južných Slovanov. Tieto kupoly pozdejšie nadobudli cibuľovitý tvar. Príkladom strednobyzantského kostola je Nová bazilika sv. Bazilea z roku 881 n.l., s vonkajšími galériami a 5 kupolami. Ďalšie sakrálne pamiatky sú Chrám sv. Ireny, Chrám sv. Sergia a Baccha, Chrám sv. Apoštolov. Byzantský vplyv zasahoval aj do Talianska. V Benátkach je príkladom byzantskej architektúry Chrám sv. Marka. Je to centrálny päťkupolový kostol. Na jeho priečelí sú dnes aj románske, gotické, islamské a renesančné prvky. Koncom byzantského obdobia sa stavali malé kostoly podobné kaplnkám.

  Inside Hagia Sophia

Najvýznamnejšou pamiatkou byzantskej kultúry je Chrám Božej Múdrosti (Haggia Sophia) v Konštantinopole (Istanbule) zo 6. storočia n.l., postavený architektmi Antemiom z Tállesu a Izidorom z Millétu za cisára Justiniána. Mal byť súčasťou cisárskeho paláca. Jeho predobrazom bol najväčší rímsky kupolový chrám - Panteón - a za vzor mu slúžili aj maloázijské rímske baziliky (chrámy s obdĺžnikovým pôdorysom). Haggia Sophia má štvorcový centrálny pôdorys, na ktorom spočívajú piliere a oblúky, nesúce obrovskú kupolu (priemer 31,4m , v. 55 m). Turci premenili chrám na mešitu a pristavali k nemu 4 minarety. Šetrne zakryli figurálnu výzdobu v chráme, takže sa dobre zachovala.

Vo svetskej architektúre vynikal Justiniánov palác, ktorý bol vlastne samostatným vnútorným mestom v Konštantinopole. Byzantínci tiež stavali významným ľuďom mauzóleá - hrobky. V Ravenne je hrobka byzantskej princeznej  Mauzóleum Gally Placídie ( kupola, masívne múry, nízka valená klenba) a v Ravenne Mauzóleum Santa Constanza  s mramorom inkrustovanými stenami a kupolou.

MALIARSTVO

Maliarstvo, ktoré v Byzancii tiež slúžilo hlavne na náboženské účely, sa vyznačovalo prísnou ikonografiou, dodržiavaním predpísanej symboliky, dogmatizmom. Kostoly boli zdobené maľbami podľa predpísanej schémy (monumentálne maliarstvo). Uplatňovala sa pritom hlavne mozaika, ale aj freska. Maľby boli vyhotovené v typických žiarivých farbách na zlatom pozadí.  Mozaiky sa umiestňovali aj na klenbách, čo ešte znásobovalo ich trblietanie. Kupolu - symbol nebies - zdobila maľba Všemohúceho - Pantokratora, ktorý sa pozerá z neba na Zem. Má podobu kráľa s korunou, sedí na tróne a obklopujú ho 4 anjeli - ochrancovia 4 svetových strán. Evanjelisti - šíritelia Kristovo učenia -  zdobili 4 rohové kliny pod kupolou. Dolu okolo ústredného výjavu boli zoradení svätí, prosiaci o  milosť. V týchto predstavách nebeskej hierarcie sa odráža byzantská svetská hierarchia: systém výzdoby završuje monumentálna postava Krista - kráľa, anjeli sú ako keby jeho osobná stráž, evanjelisti dvorania. Matka Božia sedí na tróne a má červené črievice ako cisárovná. Steny chrámov sú pomaľované výjavmi z  biblických dejín. Figúry svoje zachmúrené tváre prísne obracajú k veriacim. Rímske antické dedičstvo sa prejavuje v drapérii a na hlavách anjelov, byzantská je prísna symetria a zaplnenosť obrazu. Rímska tradícia je zrejmá na mozaikách z  čias ranobyzantského klasicizmu z Chrámu San Vitale v Ravenne, kde je vyobrazený sprievod cisára Justiniána a jeho manželky Theodory, pôvodne cirkusovej umelkyne, s jej dvornými dámami. Panovnícky pár je uprostred a hoci je mladý cisár zidealizovaný, postavy vedľa neho svojou životnosťou pripomínajú rímske portréty. Telá, ktoré sú ploché, naznačené len siluetami, s nepresnou anatomickou stavbou, nie sú ukotvené na zemi, ale akoby sa vznášali; tento dojem je ešte umocnený ich pretiahnutými proporciami. Na obrazoch sa uplatňuje hieratická perspektíva.

Barbarské prvky, prenikajúce do byzantského umenia, ovplyvnili aj maliarstvo: postavy majú ešte portrétne črty, ale postavy sú symetricky usporiadané, meravé, nie sú vzájomne späté a pôsobia ako kamenné piliere, idoly.

Byzantské ikony - tabuľové obrazy svätých - pokračujú v antickej tradícii svojím heroizmom a robustnou modeláciou postáv. Pozornosť maliara aj diváka sa sústreďuje na ich oči (okná do duše). V tom, že byzantské umenie obrátilo pozornosť umenia na duševné javy, na duchovnú sféru, tkvie jeden z jeho významov. Tvár vyjadruje extázu. Ich znakom je zjednodušenie a štylizácia. Boli maľované voskovou technikou. Veriaci verili, že tieto obrazy majú nadprirodzenú moc, uctievali ich ako idoly, zdobili ich drahokamami, drahými látkami, prinášali im obete. Proti tomuto vystúpilo obrazoborecké hnutie - ikonoklazmus. Cisár Lev III. vydal roku 726 prvý edikt proti uctievaniu obrazov. Začal rušiť kláštory, ktoré boli umeleckými centrami, kde sa maľovali ikony. Obrazoborectvo trvalo až do roku 843, keď  a cisárovnej Theodory skočilo ikonodúliou - opätovným návratom k uctievaniu obrazov. Cirkev síce (Nikánsky koncil) ikony povolila, ale zakázala ich uctievanie a čoraz viac cenzurovala (dogmatizmus) tvorbu ikon.


Justinian and Theodora

Významná bola knižná maľba. Bola to práve Byzancia, kde sa zrodilo umenie iluminácií - knižnej maľby. V 4. storočí rukopis na zvitku  (volumen) nahradil tzv. kódex - rad zošitov zo 4x preloženého listu. Aby sa uľahčilo čítanie, prvý list bol očíslovaný, označený signatúrou, a na poslednom liste boli napísané prvé slová nasledujúceho zošita. Namiesto valcovitých puzdier na zvitky sa používala pevná, bohato zdobená väzba, z hrubej kože, dreva , slonoviny. Pergamen bol vzácny (materiál na písanie živočíšneho pôvodu), a tak sa písalo často na už prv popísané listy, z ktorých sa staršie písmo zoškrabalo (tzv. palmpsety). Od 4. storočia mnísi pri písaní kníh používali zlatý a farebný atrament; zdobili ním rukopis. Slovom minium sa označovala ozdobná litera, nakreslená červeným míniom: od toho je odvodený pojem miniatúra>iluminácia). Rukopisy boli bohato zdobené ornamentami a naivnými ilustráciami, ktoré sa popisne pridržiavali textu; len graficky priamočiaro vysvetľovali jeho zmysel. Satana napr. zobrazovali   ako holohlavého brucháča a klamári mali jazyk po zem. Kompozične sú zladené text a maľba. Motívmi maliarov sú architektonické, figurálne a rastlinné dekoratívne prvky.

pavol.jpg

V 13. - 15. storočí v poslednom období umeleckého vývinu v Byzancii za vlády Paleológovcov sa prejavil odpor k dogmatizmu. Umelci sa obracali k antike, hlásali obrodenie človeka a jeho bezprostredný styk s Bohom. Na nástenné maľby prenášali postavy z antických rukopisov a zmenila sa aj farebnosť : farby sú vyblednuté a kamienky na mozaikách sú zostavené do farebných škvŕn tak, že vzniká dojem ťahov štetca. Okrm mozaík v tej dobe hlavnými odvetviami maliarstva bola freska, miniatúra a ikona. Najväčším maliarom bol Teofanes (fresky v  Moskve, Novgorode). Po dobytí Konštantinopolu Turkami najväčší byzantský maliar, Grék Domenico Theotocopuli  zvaný El Greco odišiel z Byzancie do Španielska (renesancia). 

SOCHÁRSTVO

Byzantské sochárstvo sa venovalo hlavne reliéfu. Sochári zdobili stĺpové hlavice s nábežníkmi, venovali sa rezbám zo slonoviny. Cirkevné predpisy ich nútili k schematizácii a štylizácii.

https://lh6.googleusercontent.com/-VzkjdTcYI_Q/TYYW0zC0eRI/AAAAAAAABQE/da25C9fACxQ/s1600/as.jpg

ÚŽITKOVÉ UMENIE

V úžitkovom umení sa odrazili orientálne vplyvy. Byzantínci obľubovali prepych a nádheru. Mali záľubu v materiálnom vyjadrovaní svätosti. To viedlo ku kultu relikvií. Umeleckí remeselníci vyrábali bohato zdobené relikviáre, drahokamami vykladané pokále ( poháre), ťažké obloženia na ikony, kovania liturgických kníh, v ktorých sa uplatňovali aj slonovinové reliéfy. V obľube boli aj plastiky zo slonoviny a gemy ( šperky). Vyrábali sa zlatom a striebrom pretkávané hodváby a brokáty.Byzantínci vynašli techniku priehradlového emailu - jemné zlaté rebrá tu vytvárajú kontúry kresby, sú upevnené na zlatú dosku a priestor medzi nimi vyplĺňa farebný email. Farby sú intenzívne a čisté.

Hlavný význam byzantského umenia tkvie v tom, že sprostredkovalo dedičstvo gréckej antiky a helenistickej kultúry Európe. Bolo základom staroruského umenia, ovplyvnilo umenie na Balkáne, ale aj v Nemecku, Taliansku a Francúzsku. 

 

http://www.zelenahora.cz/prsten.jpg

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se