« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

ESV 5

ĽUDOVÉ UMENIE



Ľudové výtvarné umenie

je súhrn predmetov hmotnej kultúry, ktoré svojimi umeleckými hodnotami a estetickou  úrovňou presahujú bežné formy a prejavy. Je preň charakteristická polyfunkčnosť: estetická funkcia je v ňom neoddeliteľne spojená s úžitkovou a okrem toho ľudové umenie plní aj ďalšie funkcie; magickú, obradovú, reprezentačnú atď.. Ľudová umelecká tvorba organicky súvisí s potrebami ľudu, s jeho každodenným životom, je prejavom jeho životného názoru a vkusu tvorcov ľudového umenia. Formovala sa v rozmanitom prostredí (roľnícko - pastierske, remeselnícko - cechové, banícke) a pôsobením mnohých vplyvov, medzi ktoré patria aj historické umelecké slohy. Preto je taká rôznorodá.

Do výtvarného prejavu slovenského ľudu  patria jednak úžitkové predmety: ľudová architektúra, nábytok, odev, textílie, keramika, drevený riad apod., a jednak predmety plniace zvykoslovnú, magickú a obradnú funkciu - maľované veľkonočné vajcia, svadobné a krstinové plastiky z cesta, masky, figuríny, zdobené stromčeky, žatevné vence, drevené kríže pri cestách, na cintorínoch ...

http://www.jankohrasko.sk/assets/images/novinky/2008/marec/kraslice.jpg

Na rozdiel od ľudového umenia je naivné umenie spontánne a autentické umenie neškolených, neprofesionálnych umelcov -  jednotlivcov, ktorí pri hľadaní elementárnych zdrojov umeleckej tvorby zjednodušujú tvar, farbu  kompozíciu v snahe ,,primitivizovať“ umenie, priblížiť sa k jeho pôvodným zdrojom, napr. k detskému prejavu alebo aj k ľudovému umeniu  (maliar ,,colník“ Henri Rousseau a i.).Charakterizuje ho jednoduchosť v predmete aj technike. Pokladá sa za správnejšie nazývať ho insitným umením.

ĽUDOVÁ ARCHITEKTÚRA

Ľudia pri výstavbe svojich obydlí využívali to, čo im poskytovala príroda. Stavalo sa z  v danej oblasti najprístupnejšieho materiálu: z dreva, hlinených nepálených resp.pálených tehál s prímesou slamy alebo trste. Čisto zrubové stavby boli z mäkkého dreva ihličnatých stromov, niekedy aj z tvrdého dreva listnatých. Podstatou zrubu je, že nemá kostru zo zvislých stĺpov, ale kmene stromov sa kladú vodorovne a spájajú čapmi v miestach, kde sa krížia dve steny. Medzi dosky sa nabíjala zemina. Ako strešná krytina slúžila v staršom období mačina, alebo kôra zo stromov. Kládla sa na krov a zaťažovala skalami, alebo brvnami. Niekde strechu pokrývali šindľami, inde slamou alebo trstinou.

Ľudia postupne zdokonaľovali svoje techniky a kopírovali rôzne architektonické štýly. S rozvojom hospodárskeho a spoločenského života a ľudských sídiel vznikali rôzne druhy stavieb: domy, sýpky, stodoly a iné  hospodárske budovy, kostoly, kaplnky, zvonice. Stavali sa aj technické  stavby; mosty, studne, mlyny, hámre, píly, stupy (zariadenia na mechanické drvenie, tlčenie a tlačenie soli a cukru, lisovanie oleja, bylín textilných rastlín) a iné. Ľudová architektúra sa zachovala čiastočne v niektorých rázovitých obciach, ako sú Čičmany, Ždiar, Vlkolínec - pamiatková rezervácia ľudovej architektúry slovenskej horskej obce, živý skanzen na pôvodnom mieste neďaleko Ružomberka, v pohorí Veľká Fatra.

http://www.chataskalka.szm.com/titul.files/vlkolinec.jpeg

Domy mali často len jednu izbu, ktorá slúžila ako kuchyňa aj ako obývacia miestnosť a spálňa. Ústredné miesto v nej mala pec, ohnisko. Kachlice boli glazované aj neglazované, jednoduché i s rôznymi vzormi a reliéfom, často hnedé alebo zelené.

Peciarstvo nebolo hlavným zamestnaním. Výrobou kachľových pecí a kachlíc sa zaoberali peciari, ktorí pracovali najprv pre šľachtu. Obyčajní ľudia napodobňovali jej životný štýl a preberali niektoré prvky charakteristické pre šľachtické sídla do ľudovej architektúry. Zariadenie izby okrem pece tvorila lavica, stôl, posteľ, truhla alebo skriňa.

V ľudovej architektúre na Slovensku môžeme nájsť niekoľko typov domov. Západoslovenský je charakteristický masívnymi múrmi, murovaným krytým vchodom - žudrom, máva čelný štít s barokovými alebo klasicistickými prvkami, juhoslovenský je väčšinou hlinený a krytý slamou, máva stĺpové podstenie v zástavbe vinúcej sa do dvora a štíty s odkvapovou strieškou, stredoslovenské dediny sa vyznačovali skupinovou zástavbou niekoľkých domov, zrubov s odkvapovými strieškami, štítmi výtvarne zdobenými náznakom vruborezu, pekríženými latkami; východoslovenské domy boli kryté slamou alebo šindľom, stavalo sa z hliny, štít bol zdobený secesnými prvkami a medzi čelnými oknami býval výklenok so svätcom; na severnom Slovensku sa stavali zrubové domy kryté šindľom, s bohato zdobenými čelnými štítmi a s častou odkvapovou strieškou.

Aj na vzhľad kostolov vplývalo viac činiteľov, najmä materiál. Kostol bol súčasťou takmer každej obce. Ľudovej architektúre najviac zodpovedajú najstaršie murované a drevené kostoly.V slovenskej ľudovej architektúre sú vzácnymi pamiatkami drevené kostoly na východe Slovenska (od Matysovej a Hraničného po Novú Sedlicu a Zboj pri Snine sa ich nachádza okolo 50, najznámejší je drevený Kostol sv. Františkla z Assisi v Harvartove zo 16. st.; gotický drevený kostol sa nachádza aj v Tvrdošíne a barokový evanjelický drevený kostol, najväčšia sakrálna stavba z dreva v str. Európe, postavená v škandinávskom štýle podľa vtedajšieho zákona bez klincov a klinov zo železa, sa dnes nachádza v Svätom Kríži, kam bola prenesená pred postavením Liptovskej Mary z Palúdzky). Na výstavbe drevených stavieb a úprave ich exteriéru a interiéru pracovali tesári, stolári, debnári, rezbári, šindliari a i. remeselníci.

http://img.cestovanie.sk/stories/psk-muzea/SkzBardejov/skanzen04.jpg


ĽUDOVÝ ODEV

Na tvorbe ľudového odevu sa podieľali rôzne remeslá: súkenníci, plátenníci, kožiari, tkáči, čipkári, klobúčnici. Šil sa z materiálov živočíšneho a rastlinného pôvodu (ľan, konope, ovčia vlna, koža). Na Slovensku sa asi pred 250 rokmi začali od všedného pracovného odevu vydeľovať osobitné formy oblečenia, odlišné v jednotlivých regiónoch. Odev sa rozčlenil na pracovný a sviatočný, obradový (kroj). Existovalo tu okolo 60 obmien krojov, ktoré sa ešte vnútri jednotlivých skupín odlišovali detailami. Odev symbolizoval spoločenské postavenie majiteľa, naznačoval  aj jeho náboženskú príslušnosť, rodinný stav, pohlavie, vek. Domácku ručnú výrobu začali nahrádzať od 18. st. manufaktúry a v 19. st. továrenské výrobky. Hlavnou požiadavkou na odev bola trvanlivosť. Ľudové odevy sa zdobili ornamentálnou  výšivkou, ktorá plnila nie iba estetickú funkciu, ale spevňovala látku na miestach, kde sa najviac namáhala. Základom ženského odevu bol rubáš, dlhšia košeľa s rukávmi, zástera, sukňa. Starou súčasťou odevu je druhá zástera, ktorá sa nosila zozadu namiesto sukne (východ). Nezošité zástery sa obliekali na spodnicu. Často bol súčasťou odevu živôtik zo súkna alebo zamatu. Ako základný doplnok sa používal tkaný či pletený pás, držiaci sukňu a zásteru. Ako vrchný odev sa používala plachta, neskôr namiesto nej kabátiky, kožuchy. Vydaté ženy nosili čepce. Na nohách ženy aj muži  nosili  kožené krpce, cez sviatky čižmy, v zime si obúvali súkenné papuče a kapce. Muži v lete nosili plátenné gate a košeľu, niekedy zásteru. V horských dedinách sa nosili súkenné nohavice a takmer po celý rok krátke kožúšky bez rukávov. Na severnom a strednom Slovensku dopĺňal mužský odev kožený opasok s mosadznými prackami. Navrchu nosili muži súkenné haleny, v zime guby, kožuchy. Na Zemplíne nosili muži na zábavy ostrohy, ktoré si pred tancom pripínali na čižmy. Jednotlivé oblasti Slovenska sa odlišovali tvarom mužských klobúkov. Zimná pokrývka hlavy boli baranica, ženy nosili šatky a pred chladom ich chránil vlniak. Obradový a sviatočný odev bol bohato zdobený výšivkami, čipkami (napr. paličkovaná čipka, ktorú prinieslo habánske obyvateľstvo a rozšírila sa už od 16. storočia). Sviatočné oblečenie bolo dotvorené rôznymi doplnkami, hýrilo farbami. Pre mladuchu je charakteristický svadobný veniec alebo  parta. Nosili sa aj ľudové šperky - náhrdelníky z korálkov - perličiek, spony, sponky, prstene, pracky.

ĽUDOVÉ UMELECKÉ REMESLÁ

http://www.majolika.sk/male/027.GIF

Hrnčiarstvo a výroba keramiky patrí k najstarším remeslám. Hrnce, taniere, džbány, krčahy, čutory (menšie cestovné alebo poľné fľaše, najčastejšie na pálenku), mliečniky a iné výrobky, mali tvary určené účelom, figurálna keramika sa vyskytovala zriedkavejšie. Vývojovo a podľa techniky zhotovovania  sa keramika delí na terakotu (1x pálená keramika bez glazúry), kameninu (tvrdo glazovaná keramika s bielym alebo farebným črepom), iné výrobky, mali tvary určené účelom, figurálna keramika sa vyskytovala zriedkavejšie. Vývojovo aterakotu (1x pálená keramika bez glazúry), kameninu (tvrdo glazovaná keramika s fajansu resp. majoliku (keramika 2x až 3x vypaľovaná pri vysokých teplotách, ručne maľovaná) a porcelán (jemná keramika). Fajansový riad sa na západnom Slovensku začal vyrábať po príchode habánov (novokrstencov - anabaptistov) zo Západu. Spočiatku žili izolovane, neskôr brali do učenia aj domácich obyvateľov. Dlhú tradíciu vo výrobe keramiky má na Slovensku Modra, kde sa sústreďovala výroba z okolitej oblasti na vysokej umeleckej úrovni. V poslednej štvrtine 19. storočia  v čase zániku cechov sa tu výrobcovia keramiky združili v keramickej dielni Jozefa Mičku, vyrábajúcej ľudovú majoliku. Na východe Slovenska známym strediskom hrnčiarstva boli Pozdišovce neďaleko Michaloviec. Je pre ne charakteristická keramika s čiernym podkladom, na ktorom sa nachádzajú farebné motívy. Hrnčiarskou dedinou boli aj Šivetice na Gemeri, kde boli k domom pristavané hrnčiarske dielne a sušiarne a na záhumniach sú blokové hrnčiarske pece, chránené prenosnou strieškou. Tamojšia hrnčiarska výroba je známa osobitným dekorom, výrobou rozmerných mís, džbánov, váz atď. (J. Kováč) .

Habanska fajansa

Košikárstvo sa zameriavalo na výrobu rôznych predmetov upletených z prírodného materiálu, najmä vŕbového prútia. Na juhu stredného Slovenska sa vyrábali koše z lubov - tenkého štiepaného dreva najmä z duba a liesky.Na Záhorí na menšie koše používali korienky borovíc a agátu, na Spiši korienky borievky. Na juhu sa často na pletenie košíkov používala slama a kukuričné šúpolie a plietlo sa aj z pálky, z ktorej sa na rámoch tkali rohože a tašky. Košikári zhotovovali z prútia aj nábytok.

Rezbárstvo sa zaoberalo zdobením drevených predmetov rezbou a inými technikami, ako sú rytie, vybíjanie, vypaľovanie. Rezbári vyrezávali z dreva aj rôzne sochy. Nebolo to samostatné remeslo; venovali sa mu napr. pastieri, drevorubači, roľníci. Slúžilo na skrášľovanie príbytkov, napr. brán do bohatších domov sedliakov, strešných štítov a stĺpikov na prístenkoch, na zdobenie nábytku, vyhotovovanie náhrobných krížov (Detva, Gemer, Novohrad), aj praktických vecí, ako boli ženské kolovrátky, praslice, piesty. Pastieri si vyrezávaním zdobili pastierske palice, vyrábali črpáky s pekne zdobeným uchom, hudobné nástroje, píšťaly, fujary. Na Slovensku je niekoľko typov črpákov (gemerský, liptovský, detviansky). Na dekoráciu sa často používal motív koňa, námety z prírody, z práce na salaši. Symbolom pastierov oviec - valachov sa stali aj valašky, vyrábané od 17. storočia, malé sekerky s dlhým poriskom. Pastieri si výzdobu poriska robili sami. Zdo a pastierov. Aj baníci boli zručnými rezbármi, vytvárajúcimi figúrky, včelári si zhotovovali figurálne drevené úle. Vyrábali napr. (okolie Banskej Štiavnice, Novej Bane) postavičky do betlehemov, ktoré boli z rôznych materiálov, nielen z dreva. Kládli sa na Vianoce do kultového kúta izby a rozoberali sa na Hromnice. Umeleckým výtvorom bola i vyrezaná kolíska pre malé dieťa. Drevená kolíska ( belčov) sa často zdobila ornamentmi.

Drotárstvo bolo vandrovným doplnkovým, ale niekedy aj hlavným zamestnaním Slovákov v chudobných horských kopaničiarskych oblastiach. Vzniklo v 18. a 19. storočí v okolí Trenčína a na Kysuciach, odkiaľ v 18. storočí odchádzali muži za prácou do železných hút v Čechách a Sliezsku. Tam získané skúsenosti a poznatky o vlastnostiach drôtu využili pri drôtovaní. Drotárske obce boli i na Spiši, v Šariši a v okolí Nitry. Drotári sa túlali po svete aj dva-tri roky - o domáce hospodárstvo sa zatiaľ starali ženy. Pôvodne drotári opravovali hrnčiarsky riad haftovaním – prevlečením drôtu cez dierky. Opravovali aj hlinený a plechový riad, neskôr sa venovali aj výrobe pascí na myši, košíkov z drôtu, rôznych doplnkov do domácnosti, výrobkom z plechu. Postupne vznikol  samostatný výtvarný prejav typický  pre slovenské drotárstvo. K technikám výroby patria : cínovanie, čiernenie, košikárska technika, lineárna technika, linkový obtáčaný výplet, špirálová technika, tvarovacia technika.

Na výstave v Slovenskom národnom múzeu môže návštevník obdivovať zaujímavé drôtené exponáty

Medovnikárstvo patrí k potravinárskym remeslám. Medovníky sa kupovali ako pamiatka z púte alebo na jarmoku. Medovnikárstvo má korene v Nemecku. Medovnikárske cechy boli vo viacerých slovenských mestách - Bratislava, Bardejov, Prešov, Trnava, Banská Bystrica, Košice, Rožňava. Spracúvalo sa pôvodne len medové cesto. Vtláčalo sa do drevených bohato zdobených foriem. Najčastejší tvar bolo srdce.

Výšivkárstvo sa zaoberalo zdobením látky alebo kože priadzou pomocou ihly. Výšivka patrí k najvariabilnejším a najvýznamnejším prejavom ľudového výtvarného umenia. Najčastejšie sa vyšívajú rastlinné ornamenty. Časté sú motívy tulipánu, ruže, klinčeka. Obľúbená je aj geometrická ornamentika s zvieracie motívy - najčastejšie vták. Na juhozápade Slovenska bola výšivka najbohatšia - vyšívalo sa tam aj zlatými a striebornými niťami unikátnou technikou cez kartón. Strediskami výšivkárstva boli okolie Trnavy, Topoľčian, Bratislavy, Detvy, Čičmian, Važca a iné lokality. 

ĽUDOVÉ MALIARSTVO A SOCHÁRSTVO

Maliarstvo sa uplatňovalo pri vnútornej výzdobe domu, pri maľovaní stien. V dávnejších dobách sa farbilo jasnou hlinkou. Neskôr sa dvakrát do roka na jeseň a na jar bielilo vápnom. Od polovice 19. storočia sa objavilo dekoratívne nástenné maliarstvo. Bola to ženská práca. Maľovali prstami na mokrú hlinenú omietku, vo vrstve sadzí na stene pri ohnisku (Dvorníky, Viničné, Chorvátsky Grob, Slovenský Grob). Osobitná ornamentika sa vyvinula okolo stien pecí v podtatranských obciach (Ždiar). Maľovali sa  tiež ornamenty (geometrické, zoomorfné a rastlinné)štetcom na bielom alebo farebnom podklade. Na odtláčanie farebných vzorov sa používali aj pečiatky zo zemiakov, repy, makovíc, obilných a kukuričných klasov, zvieracích tlapiek, handrovej lopty. Používali sa zemité farby z rôznofarebných hlín, sivú namiešali z popola a vápna, čierna bola zo sadzí. Až neskôr sa začala používať svetlička (modridlo) určená pôvodne na pranie. Tak zemitým farbám pribudla ultramarínová modrá. S rozvojom priemyslu a začali uplatňovať hlinkové chemické práškové farby. Najrozvinutejšiu podobu nadobudol tento druh nástennej maľby na západnom Slovensku v okolí Bratislavy, Trnavy a Skalice. Na Slovensku sa zdobili aj okolia okien zrubových stavieb dekoratívnym symetrickým umiestnením bielych plôch a čiar maľovaných vápnom. V obci Čičmany boli takto vyzdobené celé domy. Ľudové nástenné maliarstvo sa rozvíjalo aj po druhej svetovej vojne, ale nadobudlo nové formy, maľovalo sa už inými technikami. Steny (napr. podstení) bývali pomaľované dokonca aj krajinkami.

http://atlas-cs.logis.cz/obrazky/C/cicmany.jpg

Maliarstvo sa uplatnilo aj pri dekorovaní nábytku (rastlinné aj figurálne ornamenty), pričom v stolárskych dielňach maľovali podľa vlastných vzorov a mali originálne  recepty na varenie farieb. V mestách na strednom Slovensku vzniklo v predminulom storočí maľovanie pásov, ktoré sa ukladali na dosku pod betlehemom. Boli z papiera alebo plátna a zdobili ich pastierske výjavy. Betlehem sa na  Vianoce v baníckych domácnostiach kládol do rohu izby a bol aj v ciachovni, kde sa baníci zhromažďovali pred fáraním. Maľované salaše sú typické pre stredoslovenské banícke oblasti (Banská Štiavnica, Kremnica, Banská Bystrica).

Okrem ľudového pečiva, z ktorého sa tvarovali rôzne figúrky, majú vysokú umeleckú hodnotu zo zvykoslovných predmetov kraslice - veľkonočné maľované vajíčka. Maľovali sa rôznymi technikami : farbenie jednou farbou bez výzdoby, farbenie a vyškrabávanie, farbenie voskom- batikovanie, farbenie a leptanie kyselinou, olepovaním trávou, slamou, vlnou, odrôtovaním.

Najväčšmi sa ľudové  maliarstvo uplatnilo v maľbe na skle a na keramike. Maľba na skle, ktorá sa  uplatnila najmä tam,  kde bola výroba skla. je stará  technika, pochádzajúca z Byzancie. U nás sa rozšírila v 18.a 19. storočí, najprv vo vyšších  kruhoch a potom si ju osvojil ľud. Maľovalo sa hlavne v zime. Maliari na sklo zdobili aj okenné tabule a skené nádoby.  Najčastejšie motívy boli náboženské, hlavne portréty svätcov, ale obľúbené boli aj svetské námety; témy zbojníctva, Jura Jánošíka a jeho zbojníkov,  pastierske výjavy,  rôzne postavy v ľudovom odeve, v prírode, pri práci. Na nádoby sa maľovali najmä cechové znaky. Maľované sklené tabule zdobili najmä miesta domov určené na modlitbu.

Maľovanie na sklo je maľovanie opačné, zrkadlové, pri ktorom  sa nanášajú farby na jednu stranu skla a divák na ňu pozerá z opačnej strany. Mnohé obrázky maľované na skle sa vyhotovovali a vyhotovujú tak, že maliar najprv z predlohy, ktorú si položí na alebo pod sklo, obkreslí kontúry svojho budúceho diela, tie nechá zaschnúť a zvyšok postupne domaľuje. Aj postup maľby je opačný – čo má byť pre diváka “navrchu” obrázku, musí maliar namaľovať ako prvé.V minulosti  sa pri maľovaní na sklo používali práškové farby riedené vo vode a spevnené vaječným žĺtkom (aby sa farba udržala na skle). Dnes sa využívajú rôzne temperové farby spevňované napr. disperzným lepidlom. Maľuje sa rôznymi  druhmi štetcov a  na záver sa môžu natrieť včelím voskom s terpentínovým maliarskym olejom, ktorý ich chráni pred poškodením.

Veľmi pôsobivé su vyrezávané a maľované drevené kríže z okolia Detvy. Spájajú v sebe prvky baroka a ľudové výtvarné cítenie. Motívmi malieb sú symboly života - rozety, vetvičk, vtáky. Ornamentálnymi a aj figurálnymi motívmi sa zdobili píšťaly a fujary.

Vzácnymi pamiatkami tabuľovej maľby na Slovensku sú ikony (z gréckeho slova "eikon" - obraz). Tieto   obrazy s náboženskou tematikou používané pri výkone kultu v cirkvách východného obradu  majú svoj pôvod v pohrebnom kulte. Znázorňujú tváre svätých Postupom času sa menil charakter ikony. Stala sa zbožne uctievaným predmetom kultu, bez ktorého si nemožno predstaviť náboženský život pravoslávnych veriacich. Ikonu adorovali (uctievali), ľud ju zbožne bozkával a nosil na procesiách, kňaz ňou žehnal ľud v chráme a otec rodinu pri slávnostných príležitostiach. V domoch boli rodinné ikonostasy, steny s ikonami.

http://www.dennikrelax.sk/uniweb/data/1279_ikony1.jpg

Na Slovensku sa najvzácnejšie ikony nachádzajú na  východe. Najstaršie zo záverečnej pobyzantskej fázy pochádzajú zo 16. storočia a boli vyrobené v ikonopiseckých dielňach na Ukrajine. Pochádzajú z Ľvova, Przemyšle a vznikli pod priamym vplyvom Kyjeva. Na územie severovýchodného Slovenska sa dostali v období kolonizácie Karpát na valašskom práve. Vzácnymi pamiatkami sú  ikony zo zaniknutej cerkvi v obci Rovné (okr. Svidník), uložené v Šarišskom múzeu v Bardejove, ale aj pamiatky v obciach Uličské Krivé (okr. Snina), Príkra (okr. Svidník) a pod., mladšie ikony sú zo 17. a 18. storočia a sú namaľované podľa starých vzorov, avšak už s domácimi prvkami, pod vplyvom západných slohov, renesancie a baroka. Vyhotovovali ich domáci maliari (ikony z obcí Lukov, Tročany okr. Bardejov, Matysová okr. Stará Ľubovňa, ale aj súbor pamiatok z obce Krivé (okr. Bardejov) a iné.) Ikony zo severovýchodného Slovenska majú spoločné znaky s ikonami z dielní na strane Karpát. 

Ľudové sochárstvo využívalo rôzne materiály. Splýva s pojmom ľudové rezbárstvo. Spomínalo sa už obradové pečivo, umelecko - remeselné výrobky z dreva zdobené reliéfom. Práce ľudových sochárov zdobili kostoly, kaplnky, cintoríny aj doma bežne používaný inventár, nábytok, náradie, a pod.  

http://fotky.sme.sk/foto/121974/detvianske-drevene-krize?type=v&x=600&y=800

 

 zaujímavé stránky:

http://www.mojevideo.sk/video/ce0b/slovenska_ludova_architektura.html

http://www.uluv.sk/product/tradicna-sklomalba-3201/


 

 

 

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se