« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

DRP 13

13  REALIZMUS VO VÝTVARNOM UMENÍ

 http://3.bp.blogspot.com/_RDHIfo3Wq9Q/TQY8-xFrciI/AAAAAAAABbo/5I452R98uWM/s1600/Gustave_EiffelHistory.jpg


13. 1  VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA DOBY A UMENIA

Ako protiklad romantických vášní, subjektívnosti, idealizmu romantizmu prichádza v dobe dezilúzie po potlačení demokratických revolúcií  v Európe nový umelecký smer - realizmus - s návratom k realite. V storočí pary a elektriny, rozvoja vied, najmä prírodných, a technického pokroku vzniká filozofia pozitivizmu (August Comte), ktorá považuje za pozitívne len poznanie založené na empírii, odmieta metafyziku a špekulácie. Hlavnou úlohou vedy je podľa nej riešenie praktických problémov, ktoré povedie k zlepšovaniu existujúcich životných podmienok ľudí.

Umenie sa už nezaujíma o dávnu históriu, ale hlavne o prítomnosť, o všedný život, nie o hrdinov, výnimočné osobnosti, ale o obyčajného človeka. Prehlbujúce sa spoločenské rozpory vyvolávajú kritický postoj ku skutočnosti. Realizmus 19. storočia sa v 20. storočí stáva kritickým realizmom. Umenie sa snaží burcovať svedomie ľudí tým, že zobrazuje, jednoznačne a vecne, škaredé stránky života. Umelci si všímajú extrémne javy, ako je bieda, tragické udalosti, vojny a revolúcie. Realistické výtvarné diela zobrazujú  typické postavy z reálneho života v  ich reálnom, typickom prostredí, zachytávajú až naturalisticky prírodu  a pôsobia pochmúrne. Uplatňuje sa v nich tiež irónia a satira, s ktorou kritizujú súveké negatívne spoločenské javy.

13. 2 ARCHITEKTÚRA V DRUHEJ POLOVICI 19. STOROČIA

 V 19. storočí v architektúre nevznikol osobitý smer, ale kombinovali sa v nej slohové prvky z rôznych historických období (eklekticizmus). Na konci storočia sa objavuje nový umelecký štýl - secesia. Autorom jedného z najväčších architektonických diel svojej doby v historizujúcom štýle, neobarokovej budovy Parížskej opery (Palais Garnier),  bol Charles Garnier. Budova  bola otvorená v roku 1875. Travertín a mramory použité na túto stavbu doviezli z celého sveta. Päťkupolový Chrám  najsvätejšieho srdca Ježišovho - Sacré - Coeur v štvrti Montmartre stavali v rokoch 1876 - 1919 podľa románskych a byzantských vzorov. Pôdorys  má tvar gréckeho kríža. Na stavbe sa použilo množstvo mramoru a mozaík. Autor jej projektu je Paul Abadie, ktorý zomrel v roku 1884, krátko po položení základov kostola. Na stavbe sa zúčastnilo šesť ďalších architektov. Nemec Gottfried Semper je autorom budov Múzea a Dvorského divadla vo Viedni.

 

Budovy v dobe industrializácie mali byť nielen krásne, ale aj funkčné. V staviteľstve sa začali postupne presadzovať moderné materiály - liatina, oceľ, železo, sklo - tvarované do antickej, gotickej, rokokovej podoby a pod. Prudko rastúce stavebné požiadavky v mestách viedli k zaujímavým konštrukčným riešeniam. Z betónu a železobetónu sa stavali veľké prekryté priestory, továrne, obchodné domy, budovy staníc. Kovové konštrukcie, potrebné aj na budovanie dopravných dráh a mostov, nahradili dovtedajšie drevené stĺpy a trámy. Prvý krát sa začali používať prefabrikáty. Od stavebných majstrov preberali v stavebníctve hlavnú  úlohu inžinieri.


 

Pre Svetovú výstavu v Paríži v roku 1851 bola novou technológiou postavená prvá stavba z ocele a skla : Krištáľový palác - výstavná hala z prefabrikátov - častí, ktoré boli vyrobené v dieloch a zmontované na mieste. Hala mala bazilikálny pôdorys (563 x 124 m, 4x väčší ako Chrám sv. Petra v Ríme), jednu  hlavnú a dve vedľajšie lode v strede prekrížené transeptom (priečnou loďou), kde bol umiestnený hlavný vstup do budovy, zdôraznený vyvýšenou oblúkovou strechou. Hlavná loď mala oblúkovú strechu a postranné dve bočné lode boli zastrešené rovnou strechou, pokrytou sklom namiesto krytiny. Rovnaké prefabrikované opakujúce sa dielce boli namaľované rovnakou farbou: žltou, modrou a červenou. V protiklade k modernému exteriéru, bol interiér vyzdobený v historizujúcom štýle a zdobený stromami a kríkmi. Bol predelený len ľahkými mobilnými stenami. Nevídaná bola rýchlosť, s ktorou stavbu postavili : 17 týždňov. Autorom stavby bol Sir Joseph Paxton, záhradný architekt a staviteľ skleníkov.


Na stavby zo železa a betónu sa zameriaval Francúz Gustave Eiffel, autor Eiffelovej veže (v. 320 m), projektovanej pre svetovú výstavu v roku 1889 v Paríži. Ďalším jeho dielom je nosná konštrukcia Sochy Slobody v New Yorku. Navrhoval účelné a elegantné budovy staníc, prenosné  mosty, určené do francúzskych kolónií, bol autorom výstavného pavilónu pre svetovú výstavu v Paríži v roku 1878 a navrhol otáčavú kupolu  na hvezdárni v Nizze (pri hmotnosti  100.000 kg ľahko ovládateľnú jednou osobou).

V USA vzniká Chicagska škola (skupina  architektov, podieľajúcich sa  na stavbách v Chicagu a New Yorku) , ktorej príslušníci stavajú v neogotickom slohu prvé mrakodrapy. Vyznačujú sa honosnou dolnou časťou s bohatou sochárskou výzdobou a zložitou ornamentikou. K stavbe mrakodrapov viedol nedostatok stavebných pozemkov v mestách. Dôležitou požiadavkou  novej architektúry bola aj bezpečnosť a odolnosť budov voči požiarom. V Chicagu vyčíňali  dva ničivé požiare v rokoch 1871 a 1874, čo si  vyžiadalo  zmenu stavebných materiálov a vytvorenie ochranných vrstiev obaľujúcich nosnú konštrukciu. Znakom Chicagskej školy bol skeletový systém, namiesto nosných stien, ktorý zaručoval pevnosť a stabilitu konštrukcie aj pri stavbách v doteraz nevídaných  výškach. Skelet bol tiež významným fasádnym prvkom. Bol často navonok  viditeľný a rozčleňoval fasádu. Bol vyplnený  vysokými oknami, ktoré preslňovali vnútorné priestory. Jedným zo znakov architektúry chicagskej školy bola funkčná diferenciácia podlaží týchto prevažne administratívnych budov; v spodných podlažiach boli umiestnené obchody a služby, na vyšších kancelárie.  Rastlinné ornamenty na fasádach sa postupne v dôsledku snahy stavať s minimálnymi investíciami redukovali len na ozdobné pásy medzi podlažiami , výzdoba sa vytrácala a stavby dostávali čisto funkčný výraz. Zlatý vek chicagskych mrakodrapov, keď v meste vybudovali najpozoruhodnejšie stavby tohto druhu, nastal v 20. a 30. rokoch 20. storočia. 

 http://img.cas.sk/img/11/article/643506_mrakodrap-home-insurance-crop.jpg

Začiatkom 19. storočia malo Chicago viac ako dva milióny obyvateľov,  jeho ulice a dopravné tepny boli upchaté, chaoticky rastúce mesto bolo hlučné a špinavé, chýbala zeleň. Životné i pracovné podmienky prudko rastúceho počtu obyvateľov boli veľmi zlé. Chýbala infraštruktúra (plyn, elektrina a čistá voda), verejné budovy. Autorom urbanistickej vízie, ktorá určila modernú tvár mesta, Plán Chicaga, bol architekt a urbanista Daniel Burnham, iniciátor hnutia Krásne mesto (White City), ktoré si dalo za cieľ vybudovať v Chicagu  výpravné monumentálne priestory v podobe verejných a správnych budov, múzeí a knižníc, vyriešiť dopravu, vybudovať rekreačné zelené zóny. Burnham sa narodil v roku 1846. Vyrastal v Chicagu. Architektúru nikdy neštudoval. Učňovské roky strávil v kancelárii Williama Le Baron Jenneya, pokladaného za ,,otca mrakodrapov.“ Do roku 1871 bola najvyššou chicagskou stavbou vodárenská veža (Chicago Water Tower). William Le Baron Jenney (1932 - 1907) navrhol pre Chicago dvanásťposchodovú budovu Home Insurance Building - prvý americký mrakodrap v histórii, dokončený v roku 1885. Tu bol namiesto tehál prvý raz použitý oceľový skelet, ktorý niesol hmotnosť stavby. (V roku 1929 stavbu zdemolovali a na jej mieste na 135 South LaSalle Street otvorili v roku 1934 dvadsaťdva poschodovú Field Building).

Daniel Burnham  Hudson  a John Wellborn Root  založili  spoločnosť Burnham a Root, ktorá vyprojektovala v priebehu 18 rokov existencie  množstvo komerčných i obytných budov a súkromných rezidencií pre elitu. Rootovým dielom bola 17 poschodová budova World Building v New Yorku, ktorá mala 5 m hrubé steny z tehlového  muriva. Na Rootovej stavbe Tacoma Building v Chicagu bol v roku 1887 po prvý raz  použitý úplný oceľový skelet.  Firma Burnham - Root postavila najvýznamnejšie budovy  koncom 80. a začiatkom 90. rokov 19. storočia.  V roku 1890 bola poverená spoluprácou na návrhu Prvého chicagského svetového veľtrhu (1893). Burnham ako umelecký manažér veľtrhu zostavil tím z nadaných architektov (Richard Morris Hunt, Charles F. McKim a Louis Sullivan), ktorí mali vypracovať jednotlivé návrhy veľtržných objektov. Charakteristickou pre prebudované Chicago sa potom stala bloková architektúra. Jej príkladom je blok Monadnock,   po dokončení najväčšia administratívna budova na svete. Monadnock sa nachádza sa na 53 West Jackson Boulevard. Severná polovica budovy bola navrhnutá firmou Burnham a Root a postavená v roku 1891. Na dekoratívnom schodisku bol prvýkrát použitý v konštrukcii budovy hliník.  Južnú polovicu budovy postavili v roku 1893 (návrh Holabird a Roche).

http://www.patsabin.com/illinois/monadnock.jpg

Jednou z najväčších osobností Chicagskej školy a priekopník mrakodrapov s oceľovými konštrukciami bol Louis Henri Sullivan. Mal stavebnú firmu s Dankmarom Adlerom. Ich dielom bola Auditorium Bulding v Chicagu, postavená v roku 1889, ktorej súčasťami boli  divadlo s 3000 sedadlami, hotel a administratívne priestory. Adler a Sullivan mali na najvyššom podlaží budovy architektonickú kanceláriu. Ich firma postavila administratívne budovy Wainwright Building v St. Luis (1891), Carson Pirie Scott Department Store v Chicagu (1899) a iné.

 http://www.patsabin.com/illinois/auditorium2.jpg

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se