« Úvod | BALADA O DREVE »

NIKDE NIK ALEBO O ČÍTANOSTI BLOGOV




Ľudia síce čoraz menej čítajú knihy, krásna literatúra už nie je taká žiadúca ako bývala, i keď to, čomu sa niekedy hovorí ,,ženská" asi vcelku áno. Všetky bývalé členky knižných klubov a pravidelné návštevníčky verejných knižníc ešte nevymreli. Čo bude o pár rokov, nevedno, ale knižnice sa prispôsobujú svojou ponukou dopytu, a tak v knižničných regáloch množstvo priestoru zaberajú romantické romány vychádzajúce v ústrety tajným túžbam čitateliek, či spomienky na slávu od rôznych krátkodobých celebrít, ktorými sa dá, keď už nič, podložiť kývajúci sa regál.

Napriek tomu, že nikto (poriadne) nečíta, všetci píšu ako diví. A blogujú. Je to podobné ako s chorobným nakupovaním. Zaháňa to samotu, smútok, napätie, nepohodlné myšlienky, ktoré by človeka mohli znervózňovať ešte viac. Zabíja sa tým čas, za ktorým toľko plačeme tvrdiac, že ho nemáme a potrebujeme. A načo, prosím vás? Čo už teraz robiť, keď sme raz vo vleku toho sveta, čo uháňa pred nami a chystá sa najskôr zrútiť niekam do pekelných hĺbok? Aj tak by bolo márne pokúšať sa niečo na svojom živote zmeniť - príliš veľa prekážok, primnoho protivenstiev. Ak je na to človek sám, a ľudia sú čoraz viac sami, nezmení vonkoncom nič. Takže ostáva ten čas, ktorý by sa nám osamote a bez zmysluplnej práce (a niektorým i bez plateného zamestnania) v tých od seba oddelených priečinkoch, kde sme dočasne uložení, neznesiteľne vliekol, dať niečím do pohybu. Najlepšie je predstierať nejakú činnosť, že sa my sami hýbeme  - a ten stojaci čas sa rozbehne. Čím horúčkovitejšia bude tá simulácia pohybu, tým rýchlejšie pobeží. Inak by nám pripadal ako večnosť. Neznesiteľne nudne.

Kto píše blogy, asi skôr alebo neskôr zatúži zistiť, či tie jeho výlevy vôbec niekto číta. A začne sledovať štatistiky návštevnosti. Niekedy aj uverí, že za dva dni si jeho výtvor prečítalo 2000 čitateľov. Začne si pripadať - možno - ako niekto, koho myšlienky, spôsob, ako ich vie podať, sú niečím výnimočné. Posilní to jeho sebavedomie, a ktovie, možno nadobudne ambíciu stať sa ozajstným spisovateľom. Som presvedčená, že ľudí s týmito ambíciami, napriek tomu, že takých, ktorí by mali záujem o čítanie skutočnej literatúry je stále menej, sú mraky, že si na to trúfajú priam masovo. Niektorí dokonca uvažujú aj o tom, že by z toho mohli pekne zbohatnúť, tak ako hviezdy z iných odvetví šoubiznisu. Netvrdím, že nie. Ale to nijako nevyvracia to, čo vždy platilo a platí stále: ,,Hladný ako spisovateľ!"

Ja som však chcela o tých štatistikách. Tak, vážení, nerobte si zbytočné ilúzie. Väčšina z tých tisícov návštevníkov ste buď vy sami, keď opakovane klikáte na svoj blog niekoľkokrát za deň netrpezlivo očakávajúc nové návštevy, komentáre a body k navýšeniu výsledkov hodnotenia, alebo sú to úplne náhodní návštevníci, ktorí si klikli v googli na obrázok, vypísali do googlového chlievika kľúčové slovo, nachádzajúce sa vo vašom blogu, alebo len tak bezdôvodne a náhodou na váš blog zablúdili, aby zistili, že sú na návšteve u ďalšieho grafomana a rýchlo zas odtiaľ vypadli.  A ak ich aj dohnala k vám a vašim literárnym výplodom zvedavosť konkrétne na vašu osobu, ešte vždy tým dôvodom nemusí byť, a spravidla ani nie je, dobrý úmysel či záujem o váš lierárny talent. Môže to byť aj snorenie po klebetách, alebo po niečom, čo by sa neskôr dalo použiť proti vám...

Nakoniec zistíte, že vlastne ani nestojíte o obecenstvo a o to, aby sa niekto rýpal vo vašej duši, aby si vás niekto obzeral zvnútra. Keď ste urobili tú chybu na začiatku a začali ste blogovať neanonymne, zverejnili ste svoje údaje alebo fotografiu, začnete mať taký nepríjemný pocit, ako keby ste účinkovali v niektorej z tých televíznych reality show... No, fuj! Takže svoj blog, pokiaľ nie ste grafoman a necítite neodolateľné nutkanie písať, zrušíte. Všetky tie stovky a stovky príspevkov a hodín nad nimi strávených sú šmahom preč a jediné, čo ostane, je ten zabitý čas. Jeho scvrknutá mŕtvolka.

Alebo si, ak grafoman ste, založíte niekde iný blog, anonymne, a bez autocenzúry. Kde môžete byť naozaj, ale naozaj sami sebou. Hrozí len jediné nebezpečenstvo : že po tomto rozhodnutí zistíte, že to, kým naozaj ste, nedokážete vyjadriť. Alebo, že  nie ste vlastne nikým.

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se