« Úvod | A DOTRETICE... »

NIELEN O FILME ,,CIGÁN"

Moje dojmy

,,Nový slovenský film Cigán zažíva nečakaný divácky úspech. Za prvý týždeň od premiéry si ho v slovenských kinách pozrela takmer 9 000 divákov. V rebríčku návštevnosti ho tak predbehol iba posledný diel populárnej ságy o Harrym Potterovi. V Bratislave, v Kine Mladosť, museli dokonca pridávať predstavenia a vonku sa vytváral rad na lístky. Cigán však už predtým zarobil prvých 20 000 dolárov, ktoré získal na festivale v Karlových Varoch spolu so špeciálnou cenou poroty...“

http://www.sk1.sk/v4144-film-cigan-v-navstevnosti-predbehol-iba-novy-harry-potter

Po tom, ako som sa nezdržala a zapojila sa do internetových diskusií o slovensko – českom filme ,,Cigán“ ocenenom na MFF v Karlových Varoch, v ktorých prevládali negatívne reakcie naň, útoky na Rómov, Slovákov (nech si svoje filmy o Cigánoch točia doma a za vlastné !), pseudohumanistov a multikulturalistov, bola som konečne naň v kine.


.

Kiná v malých mestách už melú z posledného. Napriek tomu, že sa snažia vychádzať maximálne v ústrety prevládajúcemu vkusu divákov a uvádzajú filmy, ktoré títo pokladajú za atraktívne, návštevnosť je úbohá. Je úspech, ak sa v miestnom kine zíde desať divákov. Svoje zohráva asi aj to už predsa len rokmi schátrané prostredie a hrôzostrašná kvalita obrazu a zvuku. Možno sme príliš rozmaznaní dokonalosťou multimédií, ktoré máme doma a staré kino so zastaralým technickým vybavením nám už nemôže poskytnúť požadovaný dostatočne kvalitný zmyslový zážitok. Tiež do kina súkromne nechodievam, i keď tak raz za rok by som možno aj objavila v ponuke film, ktorý by som si rada pozrela. Na kinách mi prekážalo aj to, že ma rušili iní diváci; nepatričnými urážlivými poznámkami a komentármi na adresu filmu, ktoré som mala sklon brať osobne, smiechom v nevhodných okamihoch, ktoré si podľa mňa nezaslúžili takú hlúpu reakciu. O šušťaní s rôznymi vrecúškami a najnovšie o svietiacich, vibrujúcich a pípajúcich mobiloch ani nehovorím.

Dohodli sme sa dopoludnia v práci, že večer na ten film pôjdeme. Z asi dohromady dvanástich divákov sme tam boli tri plus dcéra jednej z nás. Cestou do kina som sa zastavila na chodníku s dcérou inej kolegyne- pýtala sa ma, kam idem a ja, že ,,do kina na Cigána.“ V tej chvíli vyrážal z vchodu do ich domu bývalý vedúci odboru školstva, tuším i bývalý riaditeľ základnej školy, určite niekoľkonásobný poslanec mestského zastupiteľstva, súdruhpán R. Zachytil svojím radarom moju informáciu a stihol, kým zišiel bicyklom z mierne sa zvažujúceho chodníka k obrubníku pred prechodom pre chodcov poznamenať, že si mám vziať pod nos voňavku, aby som necítila ten smrad. Ja som ešte stihla za ním, lebo už bol chrbtom ku mne, zavolať, že neznášam rasistov. Keby nebol býval na tom bicykli taký rýchly, stihla by som ešte i ďalší komentár k tej jeho sprostej ,,vtipnej“ poznámke.

Pred vstupom do kinosály som si mohla obzrieť tých niekoľko divákov, ktorí v ten večer obetovali posedenie v niektorom z početných miestnych pohostinstiev či na facebooku. Pár mladých bielych, jedna rómska dvojica. Jej mužská polovička so smiechom v tom úzkom rodinnom diváckom kruhu poznamenala, že aj oni predsa musia mať v kine na ,,Cigánovi“ nejaké zastúpenie... Inak nikto z miestneho gheta, osady, či z tých, čo sa s Cigánmi už neidentifikujú, neprišiel. Pokiaľ ide o divácke reakcie, idioti sa v ten večer asi bicyklovali (ak teda nesedeli v tých krčmách a na internetových pokecoch, alebo nečumeli v TV na nejaké farmy a šeherezády), takže, až na naozaj mizernú akustiku, nič nerušilo. Našťastie veľká časť dialógov bola v rómčine a otitulkovaná.

Už predtým som čítala viaceré recenzie a názory na tento Šulíkov film a čakala som, že mi na ňom možno budú vadiť tie isté veci, ktoré mu v nich vytýkali: neustále sa zjavujúceho mŕtveho otca, pštrosy v cigánskej osade, absenciu jej konfrontácie s bielymi susedmi. Nič z toho, bez čoho sa podľa kritikov film mal zaobísť, nepôsobilo na mňa nepravdepodobne, nadbytočne či neorganicky. Mne to tam všetko krásne zapadalo. Pštrosy ukradnuté bielemu zbohatlíkovi, ktorý nezaplatí Cigánom, čo sa mu dali nachytať, za prácu načierno, vyzerali síce uprostred tej spišskej cigánskej osady šplhajúcej sa do ostrého vŕšku absurdne, ale – ako sme po filme skonštatovali s mojou spoludiváčkou a kolegyňou - taký je v cigánskych osadách a vlastne na Slovensku ako takom život! Plný absurdít a zdanlivo nepravdepodobných situácií a udalostí, ktoré sú normálne v reálnom živote nemysliteľné. Zjavenia v podobe zavraždeného Adamovho otca rozprávali chlapcovi a divákom typický životný príbeh Róma, prežívajúceho zo dňa na deň za okrajom spoločnosti. Na rozdiel od svojho vraha Žiga sa pokúša nenávisť vymeniť za lásku, ale je to láska, o ktorú nikto tam vonku nestojí. Rád by svoju rodinu vyviedol z toho prostredia, kde je nemožné zmeniť svoj život, túži po tom, aby jeho deti mali lepší osud ako on, ale bojí sa toho cudzieho, nepriateľského sveta, neznámych nebezpečenstiev, ktoré by im tam mohli hroziť a pred ktorými by ich možno nevedel ochrániť. Úžerník Žigo si na rozdiel od neho vyberá iný spôsob, ako sa vyrovnať so svojím ponížením, so svojím komplexom menejcennosti. Pochopil, že je spôsob ako sa zbaviť bezmocnosti a získať rešpekt: mať peniaze a kúpiť si ho. Snažiť sa k nim dostať čestným spôsobom, poctivou prácou (Adam z času – na čas brigáduje, aby finančne vypomohol mame a súrodencom) je naivná predstava. Práca nie je ani pre bielych. Osada je džungľa, v ktorej platí – tak ako v celej spoločnosti – právo silnejšieho a kde na vrchole potravinového reťazca stoja predátori. A Žigo je ten najschopnejší a najobávanejší. Rozširuje svoje teritórium aj za hranice osady, do mesta medzi gádžov, ktorých využíva na svoje kšefty, ale ktorými zároveň nenávistne pohŕda. Gynekológ, ktorý sa neponáhľa pomôcť na svet ďalšiemu Cigánovi (scéna v pôrodnici, kam privezú na poslednú chvíľu Adamovu matku) je rasista rovnako ako Žigo, triumfálne sa usmievajúci pri pohľade na nový prírastok k početne rýchlo rastúcej rómskej populácii.

Pohľad tvorcov filmu na drsnú realitu života Cigánov na dnešnom Slovensku je maximálne objektívny, a to i napriek tomu, že divák sa naň díva ako keby zvnútra, stotožnený s hlavnými postavami toho baladického príbehu o večnom hľadaní šťastia a dobra. Hlavný hrdina nakoniec zabije vraha svojho otca, tyrana, ktorého poslúcha a bojí sa celá osada. Vezme spravodlivosť do svojich rúk, pretože na tých, ktorí boli ustanovení ako jej strážcovia sa spoľahnúť nedá. Policajti, ktorí chlapcov, Adama a jeho brata, chytia pri krádeži, zorganizovanej Žigom, vyzerajú ako slovenskí gardisti, alebo ich novodobé kópie, kotlebovci. Bitie po chodidlách, priväzovanie o radiátor (ktoré v tomto filme nebolo), nútenie vypočúvaných, aby sa navzájom ponižovali a mlátili – to mali autori od tých, čo to zažili. Nepochybujem, že to nie je nič také výnimočné, lebo som sama niekoľkokrát počula na vlastné uši z prvej ruky, že to patrí k dosť bežným metódam ,,vypočúvania“ tých, o ktorých sa predpokladá, že sa ich nemá kto zastať.

Ešte by som dodala, že vo filme vyniká kamera a aj Godárova hudba, hoci tá sa niektorým kritizujúcim nepáčila. Všetky postavy v ňom pôsobili autenticky a životne; divák zabudol, že vidí na plátne hercov a ani na okamih nemal pocit, že by predstierali, že sú niekým iným. Za hlavného protagonistu Adama (J. Mižigár) hovorili jeho oči, tvár, držanie tela, pohyby... A Žigu Miro Gulyas zahral tak, že v jeho podaní bolo vidieť aj ten najmenší sociopatický záhyb úžerníckej čiernej duše.

Dobrý film. Možno sa mu podarí podnietiť nejaké dobré nápady, ako pomôcť ľuďom ako Adam.

Možno nabudúce príde na proticigánske zhromaždenia kotlebovskej ,,domobrany“ menej nadšených tlieskačov. A možno súdruhpán R. spadne z bicykla.


Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se