« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

JE TAKÁ MÚDROSŤ, KĽAKNÚŤ PRED KONCILOM...

,,Vladimír Clementis: jeden z najbližších priateľov a agentov Beneša, starý agent americkej, anglickej a francúzskej špionážnej služby, zúrivý slovenský nacionalista, nepriateľ ľudu a Sovietskeho zväzu, ktorý sa veľmi skoro zišiel so Slánskym na jednej protiľudovej velezradnej platforme. Tento renegát sa stáva ministrom zahraničných vecí...“

( zo záverečnej reči prokurátora Josefa Urválka )



Lída Pátková-Clementisová, dcéra riaditeľa bratislavskej pobočky Českej hypotečnej banky, bola českého pôvodu. Za Slováka z Tisovca Vladimíra Clementisa ( *20. 9. 1902 ) sa vydala v marci 1933. Ich manželstvo bolo bezdetné, ale šťastné. V tom čase veľká časť európskej kultúrnej elity (napríklad Feuchtwanger, Rolland, Shaw...) verila komunistickej ideológii tak ako aj slovenský komunistický intelektuál, člen skupiny DAV, Vlado Clementis,   advokát a publicista 

DAV dával priestor aj ľuďom, ktorí sa s komunistickou ideológiou nestotožňovali. Clementis sa politike začal venovať od roku 1921, keď sa stal študentom na právnickej fakulte Karlovej univerzity. Tu sa zapojil najskôr do spolku slovenských študentov Detvan a v roku 1922 spoluzaložil Voľné združenie študentov socialistov zo Slovenska. V roku 1929 na V. zjazde KSČ v Prahe , kde staré vedenie nahradila skupina okolo Klementa Gottwalda, známa ako „karlínští kluci“ sa strana „boľševizovala“ a programovo priklonila ku Komunistickej internacionále. Proti novému vedeniu a orientácii strany sa postavilo sedem českých spisovateľov – napríklad Vladislav Vančura, Jaroslav Seifert alebo Ivan Olbracht. Nekonformní Clementis s Novomeským sa však zarážajúco disciplinovane pridali na Gottwaldovu stranu.

Pred vojnou sa Vladimír Clementis  stal  poslancom parlamentu za komunistickú stranu. V.Široký, ktorý bol na čele KSS, nemal rád intelektuálov. Už vtedy sa začala prejavovať jeho antipatia voči vzdelanému Clementisovi. V roku 1938, po Mníchove a rozpade ČSR, emigrovali Clementisovci do Francúzska. A Široký tam za nimi onedlho vycestoval z Moskvy a priamo v Paríži sa zaoberal disciplinárnym priestupkom Clementisa proti politickej línii KSČ. Priestupok spočíval v Clementisovom zápornom vyjadrení k sovietsko-nemeckému paktu, na základe ktorého si Hitler a Stalin rozdelili Poľsko. Spolu s nekomunistami Milanom Hodžom, Štefanom Osuským a Jánom Paulínym-Tóthom podpísal Memorandum, ktoré požadovalo obnovenie Československa, ako aj zrovnoprávnenie Slovenska. Za jeho názory sa mu súdruhovia „odvďačili“ vylúčením zo strany.


Stal sa nedôveryhodným pre komunistov i pre Beneša. Po internácii vo Francúzsku i vo Veľkej Británii a po prihláške do zahraničnej československej armády nakoniec spolu s manželkou Lídou Clementis zakotvil v Londýne, kde pod pseudonymom Peter Hron pôsobil v československom vysielaní BBC.

V prvých mesiacoch po vojne bol presvedčený, že Československo bude môcť spolupracovať so Sovietskym zväzom a zároveň i so západnými demokraciami... Ilúzie sa rozplynuli, keď v lete 1947 Stalin prinútil Československo vzdať sa účasti na tzv. Marshallovom pláne.

Vylúčenie Clementisa z KSČ za jeho podpis pod Memorandom navrhol Široký a snažil sa ho podrážať aj po nej. Už v roku 1945 bol proti jeho vymenovaniu za námestníka ministra zahraničných vecí. Po záhadnej smrti Jana Masaryka v roku 1948 sa mu zabrániť jeho vymenovaniu do tejto funkcie nepodarilo. Lída Clementisová stále naivne pokladala Širokého za priateľa. Keď v októbri 1949 Clementis odcestoval na zasadanie Valného zhromaždenia OSN, začalo sa hovoriť, že ho po návrate do Prahy uväznia. Manželka však verila, že ide len o klebety a v liste svojmu mužovi vyjadrila dôveru "Vilovi " Širokému. „Z psychologického hľadiska muselo byť neobyčajne ťažké pripustiť, že to, čomu veril, prečo pracoval 20 rokov, je podvod. Keď koncom roku dostával avíza, že sa niečo deje, nevedel si predstaviť, že by zostal v New Yorku.... Vedel, že by ho oprávnene považovali za zradcu, rovnako ako by on považoval za zradcu hocikoho iného, kto by sa nevrátil.“ ( Kamenec )

Po návrate z Ameriky ho zbavili funkcie, preradili z ministerstva do štátnej banky ako radového zamestnanca a pri jednej z prechádzok ho zatkli a uväznili v pražskej Ruzyni. Obvinili ho spočiatku z pokusu o nelegálny prechod hraníc a neskôr z "buržoázneho nacionalizmu".

20. novembra 1952 sa začal proces. Mal trvať sedem dní. Trval osem. Obžalovaných bolo 14. Obviňovali ich z toho, že v najvyšších straníckych a štátnych funkciach „ako trockisticko–titovskí, sionistickí, buržoáznonacionalistickí zradcovia a nepriatelia československého ľudu, ľudovodemokratického zriadenia a socializmu, vytvorili v službách amerických imperialistov...protištátne sprisahanecké centrum....vykonávali špionážnu činnosť, oslabovali jednotu československého ľudu a obranyschopnosť republiky, aby ju odtrhli od pevného spojenectva a priateľstva so Sovietskym zväzom, aby likvidovali v Československu ľudovodemokratický poriadok, obnovili kapitalizmus, znovu zavliekli našu republiku do tábora imperializmu ... Na ten účel vytvorili druhé centrum moci, pripravovali sprisahania, rozmiestňovali svojich ľudí do vedúcich funkcií, sabotovali politiku socialistickej výstavby a spojenectva zo ZSSR a chystali sa odstrániť Klementa Gottwalda a jeho vedenie.“

27. novembra 1952 o 9.30 hod. vyniesol predseda súdu rozsudok. Presne podľa inštrukcií Gottwalda: 11 rozsudkov trestu smrti obesením. Traja doživotný trest odňatia slobody. Všetci boli pozbavení štátneho občianstva. Predseda senátu poučil obvinených o možnosti podania opravných prostriedkov a mohli sa poradiť s obhajcami, ktorí im odvolanie neodporučili. Nikto sa neodvolal.

Zatkli aj Clementisovu manželku Lídu. Väznili ju 22 mesiacov na Pankráci. Takmer dva roky ju nútili korešpondovať s manželom a tváriť sa, že je na slobode. Deň pred popravou, 2. decembra 1952, ju priviedli z väzenia na posledné stretnutie s manželom. Stretli sa medzi dvojitou mrežou, meter od seba.

Ráno 3. decembra 1952 bolo po poprave. Ešte v ten istý deň Lídu prepustili na slobodu. Manželov popol však nedovolili uložiť do rodnej tisoveckej zeme. Eštébáci ho rozsypali kdesi za Prahou.

V roku 1963 Clementisa rehabilitovali.

Posledný list

Drahá Oľga, Boža moja a všetci ostatní milí, práve mi bolo oznámené, že Vaše prosby o milosť boli zamietnuté a mne zbýva ešte niekoľko hodín života. Viem, aké hrozné a neuveriteľné je to pre Vás všetkých.

Ak azda môžem Vám niečo uľahčiť, tak je to toto:

Za tie dva roky väzenia som sa vnútorne so všetkým vyrovnal a neviem, či by pre mňa nebolo tažšie ostať na tomto svete a znovu a znovu mučive prežívať všetko to, čo som za posledné 2-3 roky, ale najmä posledné dva týždne musel prežiť. Často som na Vás, otecka a mamu spomínal v tie nekonečne dlhé dni, na šťastné detstvo a mladosť. Bolo to všetko príliš jemné a dobré, príliš dôverčivé, a tak som nebol pripravený pre tvrdý život plný zla a pascí, do ktorých som upadol. Keby som nebol iný, skoro by som uveril na osud. Spomínate si, že jedna z mojich zamilovaných piesní, ktorú mama spievali, bola: "Čieže to ovečky hore grúňom idú, sú to janíčkove, čo ho vešeť budú". Ako sa na mne vyplnili jej slová, - tak ako i posledný povzdych mamy nado mnou!

Viem, že zabudnúť na mňa nechcete a nemôžete. Ale zabudnite aspoň na bolesť posledných dvoch-troch rokov a týchto dní. Navzdory všetkému sa zrodili lepšie časy - keď cesta k nim je tvrdá a často krutá. Ak som pre niečo žil, tak pre toto. I to je jedna z trpkých útech v týchto posledných hodinách.

Vaši vnuci budú žiť životom ozjastne radostným, bez tejto zloby a zla, ktoré boli naším údelom. Aj Vám bude ľahšie, keď sa takto budete prizerať na svet a čím menej obzerať do minulosti.

Čakajú ma v týchto posledných hodinách ešte najťažšie chvíle môjho života, rozlúčenie s Lídou, ktorá všetko toto prežívala najboľastivejšie z nás všetkých. Viete, čím sme si boli. A viem, že urobíte všetko, čo je len v ľudských silách, aby ste...

Práve som sa vrátil do cely z rozlúčky s Lídou a nemám slov na vyjadrenie toho, čo voči nej cítim. Veď mať rád, mať strašne rád - je tak strašne málo za to, čím mi bola a čím mi je po tieto posledné hodiny.

Tak ešte raz zabudnite na túto nedávnu zlobnú minulosť a prežívajte život s Vašimi deťmi, na ktoré som rád spomínal a ktorým želám to najlepšie.

Objímam Vás, Oľga i Ty drahý Veštúr, a všetkých Vašich

Epilóg


Je taká múdrosť:

kľaknúť si pred koncilom,
priznávať kardinálom blud a blúdenia a bludy,

radšej si pokľaknúť, než klesnúť na hranici,
radšej skryť pravdu v sebe kdesi
akoby v klenotnici,
potom si doznať, že sa predsa krúti.
Však, súdruh Galilei,
je taká múdrosť?!

Lež nad mudrca múdrejšie je dieťa,
ten rozprávkový chlapček nerozumne smelý,
ten chlapček, ktorý skríkol hlasito, až beda,
že kráľ je nahý, že nahý je celý.

Laco Novomeský (zb. Stamodtiaľ a iné básne)

 

 

 

 

 









 

 

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se