« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

CÍTIM ČLOVEČINU... a iné

Upratovanie začalo a už som stihla zo zálohy vymazať možno aspoň toľko príspevkov z blogu predurčeného na likvidáciu, koľko som si ich uložila. Záchranné práce zďaleka ešte neskončili. Budem musieť asi pri tom rozhodovaní, čo zahodiť do koša a čo uchovať trochu pritvrdiť. Ľúto - neľúto, niet to kde skladovať. Nabudúce aspoň budem viac šetriť slovami, keď teraz viem, že sa nakoniec aj tak vyhodia ako nejaké nepotrebné haraburdy. Tieto som - zatiaľ - ušetrila:

23.05.2008 15:50

SKUTOČNÍ PRIATELIA

 V  reálnom živote  medzi reálnymi ľuďmi mojej generácie, s ktorými žijem svoj reálny život sa chatovanie ( ak vôbec vedia čo to je ) pokladá za niečo veľmi podozrivé. Čosi počuli v správach, čosi  čítali v novinách. Možno to niektorí zo zvedavosti aj skúsili a nenašli na tom nič, čo by ich zaujalo ( okrem tých negatív ), alebo sa jednoducho-  aj keď ich to pôvodne zlákalo -  nedokázali chytiť. A je tiež dosť pravdepodobné, že niektorí na chat i chodia, len to pokladajú za čosi, čo by ich v očiach verejnosti kompromitovalo, a tak to taja ako nejakú sexuálnu alebo inú zavrhnutiahodnú osobnostnú úchylku. Určite sú medzi nimi aj zvedavci, ktorí by radi vystopovali na chate nejakú svoju kolegyňu alebo iného známeho, aby odhalili jeho potenciálne hanebné tajomstvá a mohli ich prípadne zneužiť, či len aby získali  o ňom viac informácií a uspokojili tak svoju zvedavosť. Pre vyhladovaného čakateľa na smrť je potešiteľné, ak sa mu  podarí nepozorovane odkryť pokrievku a uchmatnúť si nejaké šťavnaté sústo. Na chvíľu   zasýti.

Spomenúť pred nimi nahlas, že chodíte na chat, je pokus o morálnu samovraždu. Dozviete sa napríklad v príhodnej chvíli,  že oni, na rozdiel od niekoho iného, boli včera na reálnom  stretnutí so  s k u t o č n ý m i   priateľmi. A ak máte nedajbože deň cvičných analýz, nevyhnete sa tomu, aby ste nezačali tie  s k u t o č n é   priateľstvá na základe dlhodobého pozorovania analyzovať.

Priateľ je údajne človek, ku ktorému máme úprimný a kladný citový vzťah. Nie účelový - niečo za niečo -  vychádzajúci z existenčných, materiálnych a iných menej ušľachtilých potrieb. Nečakáme, že nás bude recipročne  odmeňovať protežovaním, solidaritou, lichôtkami, alebo čímkoľvek iným, čo je v jeho moci a čo by sme od neho radi vyzískali.   

Priateľov si   n e v y d r ž i a v a m e . Udržiavame si ich len, ak náš vzťah k nim ostáva  nezištný a prajný. Za podstatné pokladáme ich dobré stránky a ich chyby nás mrzia ako vlastné. Vždy im ich vytkneme tak, aby sme sa ich nedotkli, neponížili ich ani  vo vlastných, ani  v cudzích očiach. Vycítime, kedy je vhodná  situácia, aby sme ich na ne upozornili. Brániť ich pred inými neznamená, že budeme spolu s nimi zatĺkať a prekrúcať, aby sa mohli ukazovať v lepšom svetle, alebo popierať svoje nesprávne konanie. No  keďže ich pokladáme za takých, ktorí rozhodne nie sú hodní zatracovania, nedokážeme sa nepostaviť na ich stranu, keby sa proti nim spojili aj všetci ostatní. Nie sme ,,kam vietor, tam plášť", ak sa cítime byť ich skutočnými priateľmi.

Analýzy sú dosť nebezpečná vec, pretože často odhalíme, že  za celkom nevinne vyzerajúcim prejavom problému je ešte niečo oveľa odpudzujúcejšie, než by sme boli predpokladali : zložitá a nepríjemne  páchnuca  spleť závislých vzťahov  s k u t o č n ý ch  priateľov, ktorí sa nedokážu bez seba zaobísť ani keď musia na záchod a zároveň sa kvôli tej zväzujúcej,  ale zďaleka nie uspokojujúcej závislosti a nesvojprávnosti  nemajú radi. Nedôvera plodí podozrievavosť, pocit krivdy závisť  a neprajníctvo, a všetky tie negatívne vzájomne voči sebe  prechovávané pocity  je nutné skrývať pod zdaním súladu a spolupatričnosti . Čím väčšie ,,ohrozenie" zvonku, tým väčšia súdržnosť,  ostentatívne prejavovaná navonok až prehnanou lojalitou.  Vzájomné prispôsobenie   ide tak ďaleko, že dokonca používajú tie isté klišé, nosia rovnaké kabelky, a nedajbože, aby niektorý z nich račkoval alebo šušľal...

Napohľad dokonalé zrkadlenie. Pravda, len dovtedy, kým raz  za čas nepresiaknu na povrch skryté pocity, ktoré prechovávajú jeden voči  druhému. Potom sa zákulisne ohovárajú a intrigujú proti  sebe tak, ako by to nedokázal ani ich najväčší nepriateľ. A keď nenájdu k súhlasu ochotných  poslucháčov vo svojej skupinke, spoja sa hoci aj s jej najväčšími oponentmi. Avšak len dovtedy, kým trvá ich neuspokojenie. Len čo zas dostanú svoj kus koláča, vietor sa obráti. Potom sa pekne vrátia k ,,svojim", lebo ,,tam von" by so  zvykmi  nadobudnutými za trvania tých  s k u t o č n ý ch  priateľských vzťahov nepochodili.

Výsledkom mojej analýzy je poznanie, že  s k u t o č n é  priateľstvá sú často ešte virtuálnejšie od tých virtuálnych.    

07.06.2008 20:46

CÍTIM ČLOVEČINU

Tento blog bol zamýšľaný vážne – nevážne :  mal byť o chatovaní, predovšetkým o tom, čo ľudí -  ako vždy -  vôbec nepáli, až  kým to nezasiahne priamo niekoho z nich samotných .  O tom , čo nám spôsobuje ťažkosti a nepríjemnosti a čo sa snažíme zahadzovať za hlavu,  a z času na čas sa nám podarí zásah – niečiu trafíme. A medzi trafenými sme často aj my sami.

Počúvam od užívateľov , že sa na chat chodia zabaviť, odreagovať od každodenných starostí, že nechcú nič riešiť. Niektorí za vhodný spôsob odreagovania pokladajú zbavenie sa všetkých zábran, ktoré ich zväzujú v tzv. reálnom živote, kde na to nemajú odvahu. Pretože tam  by si mohli rozbiť svoj reálny nos. Nemám dôveru k  nickom, ktoré sa skrývajú za anonymitu internetového megapolis  a nikdy tam  nie sú sami za seba. Vytvárajú si radšej  zámerne akúsi virtuálnu náhradnú identitu, ktorá im má slúžiť na kompenzáciu toho, čo im v skutočnosti najviac chýba : sebavedomie, pozornosť obdiv okolia, láska, uznanie, zadosťučinenie, dominancia, odvaha... Okrem iného aj  odvaha mstiť sa za svoju nedokonalosť,  nešťastný osud, nedostatok lásky za použitia náhradných objektov, ktoré by   im to v reálnom živote mohli ľahko oplatiť.

Rolová hra nás baví od  detstva – skúšať si rôzne kostýmy, vciťovať sa do postáv, s ktorými by sme sa radi stotožnili, zažiť  si úlohu  niekoho iného, koho obdivujeme, alebo komu závidíme. Je súčasťou sociálneho učenia, jeho nástrojom. Aj pred dôležitými jednaniami a rozhovormi sa nám odporúča, aby sme sa postavili pred zrkadlo a skúšali si rozličné varianty možného priebehu dialógu aj s mimoverbálnymi prejavmi. Dobre sa naučili rolu, aby sme - až pôjde ozaj do tuhého -  dokázali ovládať situáciu a nič nepokazili. Ibaže reálne okolnosti nie sú tak ľahko vypočitateľné a simulovaný rozhovor je viesť ľahšie, než ten naostro. V  rozhovore zoči – voči by sa asi mnohokrát tie roly oproti predstieraným  vymenili, dopredu pripravená osnova zrútila a režijný plán zlyhal na celej čiare.

Všetky tie novodobé výmysly, ako sú tréningy efektívnej komunikácie a asertivity, sú úplne nanič, ak človek v sebe nemá predpoklady a túžbu po skutočnom dorozumení a po  vzájomnom súlade s inými ľuďmi. Vidím to tak, že kurzy zamerané na zvládnutie všelijakých tých náročných situácií v medziľudskom styku sú schopné naučiť  účastníkov iba pretvárke, a len pre  jediný cieľ: zvíťaziť nad proťajškom, i keď sa mu hovorí demokraticky ,,partner“. Sú to také prípravy na úspešné fungovanie účelových vzťahov, ktoré môžu jedincovi priniesť úzky a okamžitý osobný prospech. ( Pripúšťam, že aj určitú vonkajšiu harmóniu v súžití.)Veľmi individualistické a príliš pragmatické na môj vkus. Zbytočné konflikty bez vyhliadok na konštruktívne riešenie mi síce odčerpávajú sily a znechucujú, ale aby som sa im vyhla, musela by som potlačiť city a držať sa nejakých logických, dopredu pripravených a rozumom kontrolovaných propozícií. Čiže mať to ešte pred situáciami, ktoré nastanú dôkladne prešpekulované a ísť potom tvrdo takticky za svojím cieľom. Používať ľudí ako medzistupne a nástroje na ceste k nemu. Voliť pritom  medzi menším a väčším zlom – ako často ospravedlňujeme svoje taktické úskoky. Preukazovať železnú vôľu aj pri potláčaní prípadných pochybností, či je to ešte kóšer. A podľa mňa časom úplne stratiť pre to cit.

Zatiaľ nechcem uveriť, že dobré je len to, čo mi prináša hmatateľný úžitok - napríklad výhody v zamestnaní, viac tolerancie zo strany okolia, najmä zo strany nadriadených, prednosť pri získavaní užitočných  a k  ďalšiemu prospechu využiteľných  informácií , lepšie príležitosti,  pozície, viac peňazí a všetkého, čo si za ne možno obstarať. Na násilné potláčanie  emócií a ich prejavovanie výlučne podľa pravidiel asertívneho správania (teda len za centrálneho a plánovitého riadenia  ) by som vyplytvala toľko času a  energie, že by to snáď ani nestálo zato. Sú ľudia, proti ktorým skoro nikto nič nemá a s každým – ako sa o nich zvykne hovoriť – vedia vychádzať. A možno to pre niektorú povahu ani nie je také ťažké. So všetkými  dokáže požartovať, všade spraviť dobrú náladu, nepokazí ,,žiadnu srandu“.Nikdy neprenáša svoje problémy na druhých, necháva si ich pre seba. A potom bum! Raz nájdu toho bezstarostného človeka niekde zabudnutého a samotného – so zamrznutým úsmevom na tvári...

Nechcem sa naučiť hrať city, ktoré v skutočnosti neprežívam,  a naopak, potláčať a tajiť tie, ktoré bublajú hlboko v mojom kráteri. Verím im. Viem, že ma často vedú správne a všetky chyby, ktoré som v živote spravila, boli skôr následkom ,,zrelej úvahy“, a tú  mi obyčajne nanucoval niekto zvonku. Silnejší a väčší ako ja. Pod tlakom ,,verejenej mienky“ si osvojíme nejeden blud : napríklad, že silný človek je ten, ktorý sa chráni pred ostatnými a necháva si pre seba, čo skutočne prežíva, čo ho trápi a rozosmutnieva. Uverili sme, že najviac naštveme iných, keď budeme predstierať, že sme šťastní a spokojní a nič nám nechýba. A naopak – nesmierne potešíme svojich všade číhajúcich potencionálnych nepriateľov, ak pred nimi odhalíme svoju slabosť, neistotu a neúspechy. Ale tým si vlastne koledujeme o spoločnosť takých, akými sa – pridržiavajúc sa týchto múdrostí  - sami stávame. A potom sa rozčuľujeme nad pokrytectvom a falošnými vzťahmi, do ktorých sme sa  medzičasom zamotali bez toho, aby sme si všimli, že sa stávame ich neoddeliteľnou  súčasťou.

Čisté duše sa asi mimovoľne vyhýbajú zlému, lebo sa prirodzene riadia citmi, ktoré sa pokladajú za niečo nedôstojné civilizovaného a kultivovaného príslušníka vyspelej západnej kultúry. Ten nesmie dávať otvorene najavo svoje sklamanie a svoj hnev, pretože je to niečo, čo by ho v očiach ,,dobre vychovaných „ degradovalo“ na  obyčajného primitíva.  Hoci sa zmieta v   negatívnych citoch, s  kamennou tvárou predstiera úroveň, keď presne zamieri a bez zachvenia vystrelí jedovatý šíp, ktorý potichúčky zasviští vzduchom a zabodne sa do najcitlivejšieho miesta nenávideného konkurenta či oponenta.

,,Boží človek“ plače, keď sa mu chce plakať a smeje sa, keď sa teší. Aj keď je tých radostných príležitostí pomenej, je za ne vďačný a nenárokuje si na viac. Vie, že si svoju radosť zaslúžil popri tom trápení, ktoré ho sprevádza -  dokáže si ju vychutnať, a potom trpezlivo kráčať slzavým údolím za tou ďalšou, ktorá ho tam určite čaká. Lebo tak je to človeku súdené : v pote a v slzách si musí zaslúžiť každý kúsok svojho dobrého chleba.

Náhodné stretnutia s ľuďmi, z ktorých cítiť človečinu, ma vždy napĺňajú zvláštnou nehou a akoby zahanbením. Nevdojak sa mením na neohrabaného rozpačitého hrmotĺka, nevediaceho čo s rukami a nohami, ktorý zablúdil na ich starostlivo obrobené políčko : dávam veľký pozor, aby som im to tam neušliapala, neublížila ani neopatrným slovíčkom. Radšej opatrne cúvnem, ako by som im mala spôsobiť nejakú nenapraviteľnú škodu.

A keď ich postihne nešťastie a ja vidím, ako veľmi trpia, bojím sa , či ho – napohľad takí krehkí – unesú. Ale oni sú silnejší ako sa zdá, pretože nezatrpkli a  veria v lásku a dobro, a tá viera im to bremeno pomôže niesť. Až k tomu svetielku na konci tunela...

Je to v tomto virtuálnom svete naozaj malý zázrak, ale aj takých tu stretávam. To sú tí, kvôli ktorým chcem byť ešte vždy  lepšia ako som. Kde sa na nich hrabú kurzy efektívnej komunikácie a asertivity !

21.06.2008 11:39

GYPSY A ZLOMENINY SRDCA

Mám zhruba hodinku, kým odídem do reality... Nepáči sa mi to delenie na reálny a virtuálny svet, vymyslel to niekto, kto má rád ,,šuplíky“ ( slovensky ,, zásuvky“). Ja nikdy nič neviem napchať do žiadnej priehradky, trčí mi to odtiaľ a hneď v tom mám bordel. Ale som naň zvyknutá a v tom svojom sa ako – tak vyznám. Aj v chaose sa dá nájsť nejaký systém. Chaos je len neustále sa meniaci poriadok , keby bolo všetko raz a navždy usporiadané, šablónovité, nudila by som sa. Asi by ma ten život ani nebavil.

Zatiaľ ma život napriek všetkým problémom zaujíma. Aj tie naše Dni mesta. Je to asi posledná udalosť, okrem tej hry na divoký Západ, ktorá sa chystá v lete na planine. Potom už stojaté vody nič nerozvíri.  Ak opomeniem pravidelné mládežnícke nočné záťahy do početných krčiem, po tých dvoch akciách sa  v celej doline už veľa zaujímavého až do konca prázdnin neudeje.  ( Mimochodom, v našom parlamente neprešiel zákon, ktorý mal znížiť tržby pohostinských zariadení a decká tam aj naďalej budú môcť bez obmedzenia. Tí, ktorým z konzumu alkoholu plynú zisky,  teda nebudú škodní. Páni poslanci si nevyženú peniaze z vlastného vrecka, to dá rozum.)

Aj na Dňoch mesta sú stánky s občerstvením asi najdôležitejšou atrakciou pre miestnych návštevníkov. A na každom druhom kroku predávajú medovinu. Tú by som aj ochutnala. Syry, oštiepky, žinčicu ... nič také nikde neponúkajú , kto by ešte choval ovce, keď - ako počúvam -  sa to neoplatí ! Dotácie možno dostať aj bez roboty. Nad podvodmi, ktorými sa získavajú   sa zastavuje rozum . ( Vedľa v Tisovci majú na námestí v rámci svojich Dní mesta pre návštevníkov postavený salaš – už len ako folklórnu  atrakciu .)

Predsa sa mi len podarilo predvčerom  stihnúť tú cigánsku skupinu, ktorú som spomínala minule. Mala som trochu nepresné informácie, nebola to žiadna etablovaná hudobná formácia, ale naše miestne teleso. S elektronickými hudobnými nástrojmi. Mám fotky, ale neviem ich dostať na blog ( počítačové nemehlo). Škoda. Asi si to dám do fotogalérie pre náhodného čitateľa tohto článku.

Čakala som tú nádheru, ktorá sa niekedy ešte ozýva aj v  uliciach nášho Bronxu. ( Väčšinu ,,bielych“ to nenadchýna, mňa áno.) Ale skupina Gipsy ma dosť sklamala. To čo hrali, bolo len také umta umta umtata. Očividne nadbiehajú masovému vkusu, ktorý už pokazil aj cigánsku komunitu. Bolo to niečo podobné v pepitavom ako ten ,,folklór“ speváckeho súboru miestnych dôchodkýň. Minulé leto som mala oveľa hodnotnejšie estetické zážitky s Cigánmi z osady v jednej zo susedných dedín. Tam je ešte ten cit pre pôvodnú krásu cigánskej piesne živý.  ( Ale ktovie, možno aj v gete  z  toho chaosu v estetických a iných hodnotách časom vznikne niečo nové a  zaujímavé. )

Áno, aj my už máme getá. V našom regióne žiadna výnimka. Zákon o postrku síce parlament v demokratickom a právnom štáte ( ha, ha,  ha ) prijať nemôže , ale v praxi funguje. Vďaka nemu vznikajú v mestečkách ako je naše izolované ostrovy obývané čoraz početnejšími  rôznorodými a vzájomne  nesúrodými skupinami Cigánov. Nepíšem Rómov, lebo od žiadneho tunajšieho som ešte nepočula, že by sa s tým názvom stotožňoval – buď povie , že je Slovák, alebo – často – že je Maďar, a ak nezapiera svoj pôvod a svoju reč, je jednoducho Cigán.

Na vystúpení miestnej skupiny Gypsy sa zúčastnila asi veľká časť obyvateľov nášho cigánskeho geta a osady. Bolo nimi zaplnené námestie. A medzi nimi stálo aj pár bielych. Ja s kolegyňou a jej manželom, na ktorých som tam náhodou natrafila, a ešte nejakí jednotlici. Ostatní postávali v skupinkách bokom, dodržiavajúc sociálny dištanc. Pozorovala som tie neverbálne vyjadrované  vzájomne vzťahy . Mladí majú očividne menší problém zamiešať sa do skupiny, ku ktorej sa s takým odstupom správajú moji rovesníci a starší. Cigáni , ak stoja v skupinke, vytvárajú kruh, gádžovia skôr oproti  stojace prerušované rady – jedna skupinka vedľa seba a oproti nej druhá. Dvojica na čele skupiniek vzájomne komunikuje, ostatní sa trochu vychyľujú, ako keby sa chystali pokračovať v ceste iným smerom, keď rozhovor hlavných účastníkov komunikácie  konečne skončí.

Spala som na okraji Bronxu v našom starom byte. Keď som ta dorazila, Cigáni zo susedného činžiaka sa hlasno hádali. Nerozumiem cigánsky, ale najčastejšie slovo, ktoré dnes používajú, v duchu konzumnej spoločnosti založenej na trhovom hospodárstve, je ,,lóve“. Zrejme sa trochu viac v tých stánkoch s občerstvením počas koncertu Gypsy popilo. Temperamentná výmena názorov pokračovala aj za tmy a ráno som sa zobudila na jej voľné pokračovanie. Nebyť toho, že som musela do práce, bola by som ju so záujmom sledovala ďalej. Ale koniec poznám . Tiež som trochu taká : v jednom vrecku plač i smiech...

Nečakala som už nijaký ďalší vrchol kultúrneho programu v rámci mestských slávností , ale na moje veľké prekvapenie, mýlila som sa. I., moja kedysi mladučká kolegyňa, ktorá je dnes riaditeľkou špeciálnej školy, ako vždy mala v zálohe na naše miestne pomery  bombu. Musím sa pochváliť cudzím perím, aj zásluhou mladej učiteľky, dcéry mojej spolužiačky, novej členky toho pedagogického tímu. Už na tom večere s Gipsy som sa zoznámila so Zuzou, malou tanečníčkou zo špeciálky, veľmi komunikatívnou, ktorá ma pozvala na ich vystúpenie na druhý deň. Keď som na námestí zbadala I. a moju spolužiačku, spomenula som si na svoj sľub, že si Zuzino vystúpenie prídem pozrieť. A naozaj som neoľutovala.

Spolužiačkina dcéra sprevádzala  asi trinásťročné dievča zo špeciálnej školy( ktorej dávajú  rodičia cigánskych detí dnes jednoznačne prednosť i preto, že keď už deti musia chodiť do školy, nech je to medzi ,,svojich")    na elektronických varhanoch. Zaspievali spolu  asi tri pesničky. Ani neviem, od ktorej pop hviezdy... ale tej celebrite by asi zmrzol na tvári pobavený úsmev, keby tam na tom námestí bola svedkom toho výkonu.  Určite by neočakávala úroveň, s ktorou v akomsi  zastrčenom slovenskom mestečku žiačka špeciálnej školy a jej svetlovlasá drobná učiteľka interpretujú slávne piesne z jej repertoáru. Stála som vedľa I., ktorá k svojim zverencom nemá ani najmenej sentimentálno – filantropický postoj, je tvrdá realistka, a obe sme si utierali roztečené šminky spod oka. AŽ TOTO neočakávala ani jedna z nás. Hlas a feeling priamo od Boha. Nemám k tomu čo dodať.

Absorbovala som tú obrovskú energiu, ktorá vyžaruje z tej zatracovanej komunity a nevyužitá uniká do vesmíru. Až tam celkom hore...

 25.06.2008 17:31

MALÁ EXKURZIA DO PSYCHOLÓGIE OSOBNOSTI

( O jednom zo zľudovelých psychologických pojmov )

V lekárskej terminológii je komplex súbor dvoch alebo viacerých predmetov a javu vzájomne súvisiacich organicky alebo funkčne. V psychológii ( Adler ) sa jeho pôvod hľadá vo  vedomí  závislosti od druhých ľudí v modernej spoločnosti a v snahe prekonať túto závislosť a menejcennosť získaním vyššej  sociálnej pozície, moci a pod. Ak jedinec v tomto úsilí zlyháva ( pre nedostatok schopností, iné okolnosti ), je frustrovaný a upadá do neurózy.  Komplex menejcennosti psychológia definuje ako  súbor pocitov, myšlienok, vnemov a spomienok, ktoré môžu ovplyvňovať (podvedome) myslenie a správanie jedinca, ako pocity nedostatočnosti, ktoré sa prejavujú buď výraznou hanblivosťou, skromnosťou alebo naopak exhibicionizmom a agresivitou.

Agresivita ako vlastnosť súvisí s temperamentom , s typovými zvláštnosťami  osobnosti, ale jej príčinou sú aj zlozvyky v správaní, osvojené vo výchovnom prostredí ( obmedzujúca, tvrdá výchova, týranie a podobne  ).  Agresívny človek sa  presadzuje na úkor iných. Nerešpektuje ich práva, názory a oprávnené požiadavky. Je nepriateľsky naladený voči ostatným, verbálne,  alebo aj fyzicky . Prejavom skrytej agresivity sú klebety, ohováranie, intrigy – snaha manipulovať okolie proti objektu neznášanlivosti. Žiarlivec nemá dôveru  v iných ľudí , cíti voči nim nepriateľstvo, svet je podľa neho “zlý“ a zákerný . Nevie riešiť konflikty a iné záťažové situácie. Ľudia sa mu v problémových situáciách vyhýbajú.  Na obsahovej úrovni pozorujeme v jeho reči veľa hodnotiacich a rozkazovačných  výrokov  typu:  To sú hlúposti !   Si hrozný ! Blbka ! Vypadni  ! Osobuje si právo vyslovovať súdy nad druhými. Je kritický voči  ľuďom vo svojom okolí -  vždy presne vie, kde  zlyhávajú a čo je na nich nemravné. Rád by ľudí zosmiešnil a ponížil, býva  uštipačný. Nerešpektuje názory iných, často skáče do reči a násilne sa presadzuje v rozhovore. Musí za všetkým dať bodku a už  dopredu vie, čo kto kedy chce povedať. Súčasťou sebapresadzovania je aj zvýšený hlas.  Nepríjemne vstupuje do tzv. osobnej telesnej sféry, nerešpektuje intímne práva iných ( syndróm sekundového lepidla ).  Dotýka sa iných   fyzicky  skôr,  než ho oni začlenia do svojej intímnej zóny , preto je pociťovaný ako,,vlezlý “. Rád na seba upozorňuje, napríklad aj výstredným oblečením alebo účesom, pričom mu chýba  schopnosť sebakritiky. Vynucuje si lásku,  a tým iných ešte viac odpudzuje. Za jej odopretie sa stane ich nepriateľom.

Najčastejšou príčinou takého správania je hlboká a starostlivo ukrývaná neistota a komplex menejcennosti. Tento vyvoláva silnú žiarlivosť. Žiarlivosť dospelých osôb je afekt, ktorý ovláda celú osobnosť človeka. Spôsobuje stratu sebakontroly a sebaovládania. Psychicky labilné osoby sa v žiarlivosti dopúšťajú aj trestných činov ( napr. poškodzovanie povesti inej osoby, urážky na cti ... ), nehovoriac o ľudských tragédiách a závažnej trestnej činnosti.  Rozlišujeme žiarlivosť normálnu a patologickú -  v druhom prípade ide o  psychický defekt a lieči sa  v psychiatrických zariadeniach. Pri chorobnej žiarlivosti jedinec trpí bludmi, ktoré nerozoznáva od skutočnosti.

Prejavy žiarlivosti sa manifestujú u každej osoby rozličným spôsobom , v závislosti od individuálnych vlastností osobnosti a  situácie. Žiarlivosť  je podmienená a umocňovaná  vlastnosťami, ako sú pocit menejcennosti, alkoholizmus, nevzdelanosť a  iné faktory .  Na rozdiel od drobných prejavov žiarlivosti, ktoré sú prirodzené u každého človeka, patologická žiarlivosť poškodzuje vzťahy a nedá sa ľahko eliminovať .

Táto úchylka osobnosti nielenže vzniká z  nedostatku sebavedomia a nízkeho sebahodnotenia,  ale spätne   komplex menejcennosti  ešte prehlbuje. Postihnutý sleduje a kontroluje osobu, na ktorú žiarli , chce o nej všetko vedieť, vyzvedá, zbiera klebety a konštruuje.  Snaží sa proti nej manipulovať okolie.   Mučivú nespokojnosť so sebou a závisť sa snaží prekonať poukazovaním na svoje prednosti v kontraste so zápormi nenávidenej  osoby . Používa voči nej  často podceňujúce a zhadzujúce  výroky a urážky , neraz vulgárne . Paradoxne , každý ďalší útok na  tento objekt jeho vlastné  negatívne pocity ešte prehĺbi a zhorší .

Tento bumerangový efekt je príčinou úporného prenasledovania predmetu žiarlivosti a nenávisti, ktorý prenasledovateľ pokladá omylom za príčinu svojej vykoľajenosti.

 ČAS LÁSKY A SAMOTY

( Z listu K. )

   ....     Je veľa ľudí, ktorým chýba telesný kontakt, neha a pohladenie, a to dokonca aj vtedy, keď žijú s partnerom,  a aj vtedy, keď s tým partnerom mávajú aspoň občasný sex. Ale nejde ani tak o lásku, ako skôr o biologickú potrebu a jej naplnenie, o sýtosť - niečo ako o odgrgnutie po dobrej večeri. Sú z toho rovnako nešťastní, alebo ešte viac, ako tí, čo žijú sami a túžia po prítomnosti niekoho vo svojej blízkosti.

Šla som z práce okolo druhej popoludní a na lavičke v parku sedel mladý pár- chlapec mal ruku pod odstrihnutými krátkymi džínsami toho dievčaťa a boli na seba prisatí ako z nejakej  scifi o Votrelcoch  z vesmíru, bolo jasné, že sú  zamilovaní,  plní živočíšnej lásky, ktorá je pre ten vek typická.

Nemôžem si pomôcť , mám už takú divnú povahu, ale musela som si ich predstaviť v neskoršej fáze , keď už tá živočíšna príťažlivosť medzi nimi nebude fungovať a možno zistia, že to bolo to jediné, čo ich držalo pohromade. Väčšina vzťahov teraz takto končí, pretože sú založené hlavne na sexe. Myslím , že to tak v predchádzajúcich ľudských spoločenstvách nefungovalo, ani za lovcov a zberačov, ktorí mali blízko k prírode a žili v súlade s ňou - vyberali si partnerku alebo partnera z nutnosti splodiť potomstvo, ďalších lovcov a zberačov, aby bola skupina životaschopná a prežila v ťažkých podmienkach,  a boli si vedomí svojej zodpovednosti za jej prežitie. A postupne, ako matky detí spolu s ich otcami prekonávali ťažkosti a nebezpečenstvá , vznikali medzi nimi citové vzťahy a tie ich potom pevne držali pohromade.

A tak to bolo aj v neskorších dobách, keď rodičia vybrali dcére muža, ktorý bol o generáciu starší a možno pre to dievča aj spočiatku nepríťažlivý. Musel mať už pripravené nejaké zábezpeky pre budúcu rodinu, aby mu tú nevestu dali. Vedel, čo ho to stálo, kým sa k nej dopracoval a ona si postupne začala vážiť jeho starostlivosť a pocit bezpečia a istoty, ktoré  jej dával. A videla, že sa snaží a žije pre ňu a ich spoločné deti a nemohla ho zato začať nemilovať.

Potom prišla doba, keď o budúcich partnerstvách začala rozhodovať vzájomná prvotná sexuálna príťažlivosť, ktorá je možno závislá len od náhody a momentálnej príležitosti -  v iných náhodných situáciách by azda  boli jej objektami úplne iní muži alebo ženy. Sú teda nahraditeľní - a tak sa ľudia v tých vzťahoch ,,lásky" k sebe aj správajú, sú si vedomí tej nahraditeľnosti, každý a všade  je dnes nahraditeľný... na človeku ako jednotlivcovi veľmi nezáleží. Tak ako sa po čase vymení auto alebo byt,  vymení sa s pomerne ľahkým srdcom aj životný partner. Nie je to ani taká veľká tragédia , keďže ,,trh je presýtený" a plný nových , ešte lákavejších príležitostí. A podlieha móde, má rád novoty.

Nenásytnosť - choroba ,,bielych", pretučnelých príslušníkov západnej civilizácie, ktorá je hrdá na ten pokrok, čo priniesla svetu,  a ešte dostatočne nechápe, že je neudržateľný, že vedie k vyčerpaniu zdrojov, a to aj vnútorných. Citová prázdnota je daň, ktorá sa  zaň platí...

30.06.2008 15:52

SNÍVANIE O JAZERE

Milá M.,

snívam o tom jazere s priezračnou vodou a drobným štrkom na dne. Neviem, prečo ma tak odjakživa priťahuje tento živel, keď po  celý život žijem uprostred nekonečných zalesnených kopcov, kde sa údajne ( neviem  či je to naozaj pravda ) nachádzajú jedny z najväčších zásob čistej  pitnej vody v Európe - je však  ukrytá v podzemných jaskyniach. V neolite sme bývali pri riekach a jazerách, v domoch na stračích nôžkach.  Keby som verila v reinkarnáciu, asi by som si povedala, že som v tej dobe v inom tele  stratila niečo, čo odvtedy stále hľadám.

Nič ma tak neupokojí ako pohľad na vodnú hladinu v ktoromkoľvek dennom i nočnom čase.  Ráno sa môžeš dívať, ako nad ňou postupne bledne obloha a mení sa na horizonte od bledoružovej po krvavočervenú. A potom sa spoza jazera začne vynárať obrovský plápolajúci kotúč slnka. Leje sa z  neho jasavé žlté svetlo a pohráva sa s  tieňmi na vlnkách, ktoré s  tichým čľapotom čerí ranný vánok. Voda vonia a vzduch vonia vodou. Neskôr slnko vystúpi vyššie a a roztrblieta časť vodnej hladiny, ako keby celými priehrštiami sypalo na ňu ligotavé kryštáliky skla . Lomí sa v nich svetlo, žiaria odleskami všetkých možných farieb. Od lesa  sa k vode ešte  načahujú chladivé  tiene. Ale okolo poludnia, keď už je slnko vysoko, jazero oslepujúco žiari celé: odráža svetelné lúče ako obrovské zrkadlo späť k priezračne modrej nekonečnej oblohe. Tých niekoľko ľahkých obláčikov , čo po nej pomaly plachtí  sa postará o ďalšie  zaujímavé svetelné efekty nad hlbinami. V letnej horúčave sa nad jazerom dvíhajú pary :  vyzmizíkujú modrú a Zem ako keby plávala na vodách. Za neskorého popoludnia sa tiene vracajú k jazeru, plazia sa k nemu z druhej strany a trblietanie pozvoľna ustáva. Zdvihne sa podvečerný vietor a vlny osviežujúco oplieskajú  rozpálené kamene lemujúce brehy. Niet krajšieho obrazu, ako je ten, keď sa slnko stratí za horami a jeho posledné lúče odspodu  zažínajú nakopené oblaky na chladnom tyrkyse večernej oblohy. Ladia  s odtieňmi červenej aj ružovej a hodí sa k nim i šedomodrý mrak, z ktorého možno v noci osviežujúco zaprší. Vrchy v pozadí stmavnú do zamatovomodra. Nad jazerom zažiari široká tvár mesiaca a jeho trochu rozmazaný  zrkadlový odraz sa zavlní uprostred tmavosivých jazerných vôd. Najskôr sa rozsvietia veľké hviezdy a potom noc otvorí okná do vesmíru,  a v jazere sa budú  odrážať vzdialené svety, ktoré nikdy neuvidíme zblízka.

A možno sa niektoré z nich podobajú tomu nášmu. Niekto tam kdesi ďaleko v tom napohľad cudzom a studenom vesmíre tiež  stojí na brehu jazera a pozoruje bezmenný zhluk svetielok, medzi ktorými sa nachádzame.

Včera v noci sme sa dlho rozprávali o živote. Uprostred toho napohľad cudzieho a studeného sveta. Každý človek je malý osamotený vesmír, hľadajúci v nočných temnotách kontakt s inými vzdialenými vesmírmi. Tuší, že tam niekde je, ale nevie, kde ho hľadať a ako sa k nemu priblížiť. Sníva a dúfa. A keď zbadá na povrchu jazerných hĺbok povedomý zrkadlový obraz, ponorí sa do ich   očistnej vody, aby si to zrkadlenie pozrel zblízka a presvedčil sa, nakoľko sa podobá jeho vlastnému obrazu.  Aj ked ten odlesk nemôže uchopiť, tá podobnosť ho upokojí. Možno predsa len nie je na tom svete úplne sám.

Snívam o jazere, M... Ako tam už budem, vrastená do zeme, pokojne naň hľadieť v jeho premenlivých krásnych podobách. Predstava, že tam zapustím korene a na severnej strane  obrastiem lišajníkom a nad vodami sa bude vznášať dym (z  mojej neodmysliteľnej cigarety) trochu zľahčuje túto moju smrteľne vážnu úvahu o atmosferických efektoch a vzdialenostiach medzi dvoma vesmírmi.

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se