« Úvod | TAKÁ NOVEMBROVÁ »

O LÁSKE A MANŽELSTVE A DLHOVEKOSTI... a iné



11.07.2008 16:27

NÁHODY

 Dnes som stretla zvláštneho človeka. Nestalo sa mi po prvý raz, že práve vtedy, keď ma opúšťa nádej, že existuje aj iný svet, než ten, ktorý ma nenapĺňa optimizmom a odhodlávam sa robiť to, čo vidím, že prináša okamžitý prospech iným, príde mi do cesty niekto, kto ma uistí, že nemám opustiť svoje ,,pochybené“ predstavy o tom, čo je dobré a čo zlé. A nepodľahnúť bezbrehému relativizmu pri dodatočnom prerábaní svojho hodnotového rebríčka. V súčasnosti sa objektívne a univerzálne hodnoty nenosia a svet sa bojí ideálov, pretože si pamätá všelijaké hrôzy, ktoré sa diali v ich mene. I keď niektoré sa svojho času javili ako správne a prospešné.

Globalizácia postupuje. Všetko, čo nezodpovedá väčšinovým normám sa ocitá na okraji, v izolácii od majority, ktorá sa racionálne riadi neľútostnými princípmi trhovej ekonomiky. Komu je úspech na trhu ľahostajný, vyzerá v očiach verejnosti ako spoločenský samovrah a blázon. V hodnotových rebríčkoch vládne úspech, moc a prestíž, a na to sú potrebné predovšetkým peniaze. Stávajú sa hlavným cieľom i prostriedkom, jedinou modlou, ktorej sú ľudia ochotní sa klaňať a hoci aj obetovať život. Nehovoriac o takých nepodstatných veciach ako sú medziľudské vzťahy, priateľstvo či láska. Najlepšie ak možno obetovať život niekoho iného. Prípadne aspoň jeho pracovnú silu, zdravie a nervy. Schopnosť kráčať aj cez mŕtvoly za svojimi egoistickými túžbami sa stotožňuje s múdrosťou a šikovnosťou a je predmetom obdivu a závisti tých ,,menej schopných“. A tí, čo váhajú, či tadiaľ naozaj vedie tá správna cesta, si svoje ,,hlúpe“ názory nechávajú radšej pre seba, aby sa zbytočne nezosmiešňovali. Pravdu má ten, kto má početnú alebo mocenskú prevahu. Nespokojenci unikajú niekam, kde so svojimi pochybnosťami o správnosti väčšinovej mienky nevyzerajú čudne a trápne – do magického kruhu súkromných voľnočasových alternatív, ktorými si kompenzujú napätie z neustáleho neľútostného súperenia o podiely na ziskoch. Vracajú sa k náboženstvu, hľadajú odpovede na naliehavé otázky o zmysle existencie v rôznych cudzokrajných filozofiách, praktikujú zvláštne očistné rituály, ktoré ich majú posilniť v každodennom boji o prežitie v odcudzenom svete. Za tým účelom hľadajú podporu v skupinách, ktoré im aspoň na chvíľu dávajú pocit spolupatričnosti a vlastnej ceny.

Šla som domov z práce a na okraji cesty vedľa námestia ma oslovila stará žena, ktorú som práve minula. Rusky. Spomenula som si na včerajšie cudzojazyčné ,,cvičenia“ na chate – nakoniec bezmocne skončím vždy pri ruštine, ktorú sme sa učili v školách desať rokov a zisťujem, že aj v nej horko – ťažko zosmolím zmysluplnú vetu. Chvíľku mi trvalo, kým som porozumela, čo sa ma pýta, ale potom mi preložila ruské slovo označujúce zákusky do maďarčiny. Maďarské kuchynské výrazy ma sprevádzali celé detstvo, takže sme sa nakoniec dohodli, čo hľadá. Bola by som ju poslala na opačnú stranu do pekárne. Smerovala som tam, kadiaľ sa ide do cukrárne, a tak som jej povedala, aby šla so mnou, že jej ukážem, kde to nájde.

Spočiatku som z tej jej slovakizovanej ruštiny nesprávne pochopila, že si ju do nášho mestečka priviezla nedávno k sebe dcéra. Tomu, že ju nikam nechcú púšťať samotnú a že po obede ušla z domu , aby si kúpila niečo dobré, som porozumela. Mala v tom horúcom letnom dni na sebe kvetovanú zapínaciu zásteru, na nej sivú pletenú vestu, na nohách pančuchy a papuče. V ruke držala poskladané nejaké bankovky prichystané na útratu za sladkosti. Dojem, že ide len o mlsnú babičku však vo mne akosi nebudila.

Nemusela som sa vypytovať na podrobnosti, očividne vítala možnosť dať sa do reči s niekým, kto je ochotný s ňou stratiť slovo. A tak som sa ešte predtým, než som ju odviedla na lavičku pod gaštanmi dozvedela podstatné veci o jej živote. Mala už deväťdesiat rokov! Nebola by som jej hádala viac ako sedemdesiat . Bola azda aj vyššia než ja, vôbec nie scvrknutá a zhrbená, a kráčala svižne ako mladica. Takmer ma predbiehala. Nikdy ju na tele nič nebolí, povedala mi. Okrem kolena, okolo ktorého mala omotaný obväz – nohu jej zranila črepina v druhej svetovej vojne. Nebola ani zvráskavená a z tváre jej vyžarovala životná sila, ktorá chýba už nejednej mojej rovesníčke. Mala živé, veselé hnedé oči. Bolo jej cez ne naozaj vidieť do duše.

Keď človeku už ubúda energia a začína sa úpadok, je to badať hlavne v pohasnutých zahmlených očiach a v pohľade, z ktorého sa zračí ľahostajnosť a nezáujem. Signalizuje to tiež neomylne hlas, ktorý zoslabne a stratí farbu – ona ho mala ešte mocný a jasný a rozum jej očividne pracoval na plné obrátky. Jazyk za ním nezaostával. Jej temperamentná gestikulácia a mimika protirečila výroku, že sa jej už žiť veľmi nechce. Svoju duševnú sviežosť pripisovala tomu, že neje mäso. Ako adventistka siedmeho dňa má zákaz požívať nečistú bravčovinu, ale keďže sama na sebe zistila, že pri bezmäsitej strave jej to lepšie myslí, vynecháva z nej aj ostatné druhy mäsa. Stačí jej jedno jedlo denne, najlepšie polievka a popoludní si prípadne ešte zobne niečo malé, napríklad ten zákusok, za ktorým sa vybrala do mesta.

Kým sme sa posadili na lavičku, dozvedela som sa, že je síce ruskej národnosti, ale pochádza zo Zakarpatia. Cez vojnu sa dostala do týchto hôr ako partizánka. Zaľúbila sa a vydala za Slováka a žila s ním po vojne na rôznych miestach vtedajšej republiky. Posledné obdobie prežila v jednom mestečku nad naším. Keď uverila a prešla, pôvodne katolíčka, nie pravoslávna, ako som si najprv myslela, k adventistom, musela čeliť v bývalom režime ťažkým príkoriam - jej rodinu prenasledovali a trápili, aby sa vzdala viery. Ale ona tým neveriacim povedala : - Aj vy raz uveríte ! -

A časom došlo na jej slová, a tí, ktorí sa jej vysmievali, odhodili svoje komunistické legitimácie a prijali krst. Ona sa nikdy nemodlí a nepostí za seba, ale vždy za spasenie tých druhých, aby našli cestu, a vo svojom srdci Boha, toho trojjediného, ktorý zvrhol hlavného anjela z neba na Zem. Jazyky sa poplietli, ľudia si prestali rozumieť- a padlý anjel odvtedy robí medzi nimi rozbroje, aby hrešili proti Bohu. Ovládne ich telo a potom intriguje, vyvoláva v nich závisť, zlostí ich a štve jedného proti druhému. A oni si neuvedomujú, že je to On, ktorý prostredníctvom nich samotných rozosieva zlo a pomocou nich chce zvíťaziť nad svojím súperom.

11.07.2008 16:29

(2)

Moja nová známa nemala obavy, že netrafí domov, aj keď – ako mi konečne došlo – spala vo svojom novom domove ešte len jednu noc, po tom, čo ju ta priviezla dcéra, ktorá už medzitým odcestovala za prácou do susedného štátu, kde trvale býva a venuje sa politike. Ak som správne pochopila, nechala ju u bratov a sestier, ktorí sa starajú o viacerých takých ako jej matka.

Deň pred naším stretnutím tiež takto svojvoľne opustila domov a pred budovou polície stratila vedomie. Ležala na chodníku a vyzerala ako mŕtva. Policajti ju zodvihli, prebrali a ona s nimi posedela a požartovala. Pravdepodobne im, tak ako mne, porozprávala svoj životný príbeh, to, ako už mala takto smrť na jazyku, keď jej zomrel muž a už-už sa vydávala na cestu za ním : na chvíľu z nej vtedy odišla duša a vzala si sebou pamäť, ktorá sa jej čiastočne vrátila až neskôr.

Adresu mala tentoraz pri sebe napísanú na lístočku. Nechcela, aby som ju ta odviedla, keď zistím, kde to je – ešte sa jej zdalo privčas, aby sa už vracala. Kým sme sedeli pod tými gaštanmi, prechádzali okolo nás ľudia a obzerali sa, lebo tá žena pútala pozornosť, svojím zjavom a charizmou a hlasnou kázňou o Bohu a Satanovi.

Opýtala som sa okoloidúceho Róma, ktorá je tá ulica, kde sa má nachádzať domov adventistov. A on sa pri nás pristavil a už neodišiel. Pustili sa spolu do výkladu Biblie. Vykľul sa z neho úprimne veriaci katolík a znalec biblických príbehov. I napriek zvláštnemu zvuku, ktorý vydával takmer po každej vete ( ako som to dešifrovala, bol to zlozvyk opakovať každú chvíľu slovko ,, momentálne „ znejúce ako muealne ) ,ukázalo sa, že je to taký ľudový náboženský filozof – samorast. Aj keď mali iné vierovyznanie, vo svojom ponímaní Boha a ľudskej dobroty a zloby sa úplne zhodli – a on jej čochvíľa začal hovoriť ,,mamka“. Rozobrali aj problém vzťahu Boha k ľuďom rôznej farby pleti a spoločne našli vo svojich dušiach rovnakú pravdu.

Ozaj zaujímavým  sa mi zdalo, že na tom mieste, kde sa teraz nachádzal ,,mamkin“ nový domov, stával kedysi domček ( dobre si naň pamätám ), kde žila roky cigánska rodina, z ktorej pochádzal ten, ktorého k nám doviedla náhoda.

Sedela som a väčšinou mlčala , pozorujúc s úžasom tých dvoch rozdielnych ľudí vášnivo diskutovať o Bohu a viere, o láske a nenávisti, dobre a zle. Okolidúci sa na nás dívali sem – tam s neskrývaným údivom. Vedela som si predstaviť ich myšlienky a niekoľkokrát som musela trochu premôcť smiech, aby to nevyzeralo, že sa smejem zanietenej debate tých dvoch sediacich so mnou na lavičke.

A vtedy došlo k ďalšej zvláštnej zhode okolností : okolo nás prechádzal Maxim, nezvyčajný mladý chlapec, akých už dnes človek často nestretáva. Pozdravil ma a ja som ho pristavila : - Máš tu krajanku !- povedala som a on sa usmial tým svojím dobráckym úsmevom a ozval sa k nej ukrajinsky.

Pochádza z oblasti postihnutej výbuchom Černobyľu a z domova ovláda aj ruštinu. Nerozoznávala som presne, kedy hovorili jedným a kedy druhým jazykom, ale rozprávali sa spolu prirodzene a uvoľnene a v ich pohľadoch bol ten teplý výraz, ktorý prezrádza vzájomnú blízkosť. Nebol chladný a odmietavý, s ktorým sa na seba dívajú cudzí, obávajúci sa jeden druhého.

Ako poznám Maxima, ktorý teraz pôjde na FF študovať učiteľstvo, aj keď možno nemá vierovyznanie, alebo sa ho až tak nedrží, aj jeho k našej lavičke zviedla tá istá náhoda ako nás ostatných. A ktovie, možno to, tak ako pre mňa, aj pre neho malo v tej chvíli nejaký skrytý význam.

Poprosila som nášho rómskeho spolubesedníka, aby starenku odprevadil domov, sám to už predtým nesmelo navrhol, vysvetľujúc, že mu - napriek tmavej farbe pleti- možno veriť dobré úmysly. Celkom ma dojalo, že vytiahol peňaženku, ukazujúc mi, že mu nejde o tých pár korún , ktoré žena držala v ruke... Snáď mi chcel ukázať aj občiansky preukaz, ale ja som zahanbene jeho dôkazy bezúhonnosti odmietla a poďakovala, že sa postará o bezpečný návrat ,,mamky“ domov. Ja som sa pobrala s Maximom opačným smerom.

V čistom pohľade jeho čiernych očí som videla to isté srdce, ktoré hľadelo aj z tých hnedých na tvári jeho deväťdesiatročnej krajanky...


MÁM TVOJ LIST ...

...píšeš mi pekné a pravdivé e-maily. Vážim si Tvoju úprimnosť. Ľudia ju nemajú radi. Nechcú sa vážne zamyslieť nad sebou a nad chybami, ktoré robia. Mne to zamýšľanie tiež neprináša príjemný pocit. Ale je súčasťou môjho hľadania východiska. Možno žiadne nenájdem, mala by som zavrieť oči a bezcieľne sa potácať tou slepou uličkou z nohy na nohu bez zbytočného uvažovania. Rozhodne nechcem nikoho navádzať, aby blúdil so mnou v mojich slepých uličkách a nasilu ho zaťahovať do tých temných kútov, v ktorých si z často unavená sadnem na obrubník.

Mohla by som vymeniť svoj život aj za iný. Ani by to nechcelo veľa námahy. Trochu by som sa prispôsobila. Začala lichotiť ľuďom, o ktorých si toho veľa lichotivého nemyslím, viesť ,,udržiavacie rozhovory", prijať predstavu aká by som mala byť podľa ich gusta. Mohla by som intenzívne začať pracovať na tom, aby som si našla trebárs nového muža - kým je ešte trochu času. Čítala som včera na tom nete, že jedna mala 64 stretnutí s netovými známosťami:-) a 65. bolo úspešné. Keby som sa do toho zahryzla, tak vyhrabem nejakú poslednú životnú šancu aj spod zeme. Mohla by som prijať tú ponuku bývalej kolegyne, ktorá teraz robí v ..., a sama asi celkom pekne zbohatla, aby som pre ich firmu robila v tomto regióne tajtrlíka- hodilo by mi to vraj tak cca 40 000 mesačne. Keď na mňa spustila so svojou ,,riaditeľkou" presvedčovaciu kampaň, aby som si tie prachy nenechala ujsť (lebo som učka, mám skvelé komunikačné schopnosti,  kecá mi to, vyzerám na svoj vek dobre , t.j.  môžem byť dobrou chodiacou reklamou pre to čo predávajú, hoci som to v živote nepoužila), pripadala mi ako robot na kľúčik... otočíš kľúčikom a on na teba spustí umelým hlasom bez živej intonácie to čo do neho vložili ... 

Ježiši, o chvíľu by sa zo mňa stala tiež hovoriaca barbina. Mám navštívenku a nechala som im mobilne číslo, ale už teraz viem, že z tej spolupráce nič nebude. To by som sa musela úplne zmeniť, vzdať sa sama seba, tej chudobnej tuláčky po slepých uličkách, toho bezdomovca Ahasvera, čo je vo mne... a nahradiť ho umelohmotnou postavičkou z hračkárne.

Mohla by som urobiť tisíc vecí, ktoré by viedli k zmene.... viem, že by sa nejaká zmena zišla, ale mám slobodný výber a zatiaľ nevidím nijakú pre mňa lepšiu možnosť. Áno, trávim čas na internete, virtuálnymi rozhovormi ( ktoré sú často úprimnejšie ako tie naživo ) , namiesto toho, aby som aktívne hľadala reálne východiská v,,skutočnom svete", z ktorého takto unikám. Nedávno ma zjazdil kamarát z netu.... ..., už som ti ho spomínala?...Povedal mi, že som závislák a mám sa od toho virtuálneho sveta na nejaký čas odpútať. Ale chýbal by mi, a aj niektorí ďalší, s ktorými sa tam stretávam. Chcem sa odpútať len od tej zloby, ktorá preniká aj tam... A na tom pracujem. Budem si rozhodne vyberať, s kým sa budem dávať do reči a s kým nie....

Píšeš o mne na záver svojho e-mailu v minulom čase... o tom, čo som pre teba BOLA... Budem rada, keď to platí o tej slepej uličke. A keď to neplatí o tej nádeji. Ale asi platí. Som už len adresa, na ktorú občas napíšeš...Ale snáď sa i ako adresa budem niekedy hodiť. Som niečo ako Santa Klaus, ktorému píšu deti pred vianocami. Želanie im splní niekto iný, ale tá viera v S.K. má svoje čaro v zimnom čase, keď sa dni krátia a za oknami zavýja Meluzína. Vždy mi toho Deda Mráza bolo trochu ľúto. Bol tým deckám dobrý na to, aby porozvážal darčeky. Písali mu o svojich túžbach a snoch a po vianociach na neho zabudli. Ale neľutujem sa, nemysli si. Som len vymyslená postava, tak čo iné môžem očakávať?

Na rozdiel od ostatných v skutočnosti neexistujem, tak nemám ani ich skutočné túžby a potreby.

27.07.2008 03:40

VEĽKÝ DUCH A SOCIÁLNA SIEŤ

Dnes trochu odbočím od témy. Tento blog je o chate, o náhradnej medziľudskej komunikácii, slúžiacej na kompenzáciu čoraz menej uspokojovaných a uspokojiteľných, a preto nenásytne rastúcich spoločenských potrieb ako je potreba k niekomu patriť, byť uznávaný, obľúbený, a možno aj milovať a byť milovaný. Keď je pre nás niečo po čom túžime v skutočnosti nedostupné a chceli by sme si vyskúšať, aké by to bolo, keby sme to mohli zažiť na vlastnej koži, máme jeden prastarý osvedčený prostriedok, ako sa k tomu zážitku pocitovo priblížiť - hru. A chat je hra. Jedni sa do nej vžívajú tak, že sa im jej hranice prelínajú s hranicami reálneho života, iní si udržiavajú väčší odstup : záleží od povahy, motivácie, veku, skúseností, ako túto hru hrajú. Jej pravidlá prispôsobujú sami sebe a ich predstavy o tom, ako by mala prebiehať - čo je v nej prípustné a čo už nie- sa často zásadne odlišujú. Aj v ,,normálnom“ živote sa naše presvedčenia o tom, čo je dobré a prípustné, a čo už je zlé a neprípustné, dosť podstatne líšia, a dochádza potom k stretom, ktoré obyčajne nevedú k nijakému konsenzu, len k nekonečným únavným polemikám, počas ktorých si oponenti skáču do vlasov. Často ani nejde tak o postoje a názory ako len o prestíž, o porážku súpera a ovládnutie situácie. Nesympatické sú spravidla názory konkurentov, či už skutočných alebo domnelých, a to aj keby sa zhodovali s tými, ktoré hlásame sami. A ak by sa nápadne podobali našim vyjadreniam, vždy sa dajú šikovne prekrútiť a vytvoriť zdanie, že protirečia zdravému rozumu, to znamená tomu nášmu.

Všetko a všetkých posudzujeme z hľadiska svojich vlastných momentálnych potrieb a čo sa nám nehodí do krámu, putuje na smetisko. Čokoľvek, čo by nejako mohlo prekážať našim úzkym osobným cieľom a znižovať naše ,,zisky“ sa snažíme dostať preč; niekam, kde by to nezavadzalo a nebolo na očiach. Čo oči nevidia, srdce nebolí ... Keby nás chcel prepadnúť čírou náhodou v slabej chvíľke pocit viny, nebude sa mať jeho opodstatnenosť o čo oprieť, pretože nie sú  žiadne očividné dôkazy, že by bol dôvod na zlé svedomie.

Divoké skládky toho, čo nepotrebujeme k svojmu komfortu, rastú do nebývalých rozmerov. Vyhadzujú sa tam veci a ľudia, ktoré stratili úžitkovú hodnotu. Samovoľne sa tam rozkladajú a čakajú na svoj zánik. A sú tŕňom v oku tých, ktorí sa o ich vznik pričinili a pričiňujú, aj keď na svoj podiel na znečisťovaní svojho životného prostredia zabudli. Prejavujú morálne pohoršenie nad existenciou toho neporiadku a vyslovujú obavy, že v konečnom dôsledku naň doplatia oni sami zhoršením kvality vlastného života. A budú musieť likvidáciu nebezpečných splodín z onoho odpadu zafinancovať zo svojich daní. Proti svojej vôli budú nútení zachraňovať bezdomovcov a prisťahovalcov, ktorí by sa radi priživili na tom, o čo sa ani trochu nezaslúžili. Nedobrovoľne sa budú podieľať na vydržiavaní neprispôsobivých etnických menšín, ktorým biela civilizácia zbytočne ponúka svoje geniálne výdobytky, keď nie sú schopné – snáď geneticky – ich využívať, ale len zneužívať.

Áno, sociálny štát, a nakoniec, každý štát, je manipulatívny. To je hlavný účel inštitúcií – dokopať ľudí k nejakému ,,spoločnému“ cieľu danému zhora. O jeho všeobecnej prospešnosti rozhoduje akási anonymná elita, ktorá všetko riadi zo zákulisia, kde si prihrieva vlastnú polievočku. Ideálne by bolo, keby sa ľudia dokázali riadiť a harmonizovať svoje vťahy sami. Ale to je zrejme iba neuskutočniteľná utópia. Sociálny štát neexistuje preto, že by mocenská elita mala také rozvinuté sociálne cítenie a humanistické presvedčenie, ale preto, aby jej napätie zo sociálnych nerovností neprerástlo cez hlavu a nevyústilo do pre ňu osudovej zmeny. Preto sa Kanada ospravedlňuje svojim pôvodným obyvateľom za príkoria, ktoré im spôsobili bieli dobyvatelia. Deti tejto krajiny Európania zahnali do sociálnej siete a zavreli ich do rezervácií, kde sú z nich len lacné atrakcie pre turistický ruch. Vychovali z nich závislých alkoholikov a narkomanov, spoliehajúcich sa na dobročinnosť majority, ktorá sa im pravidelne zbiera na sociálne dávky.

Indiáni prišli do Ameriky asi pred 20 – 30 tisíc rokmi z Ázie cez Beringov prieliv. Prví Európania, ktorí navštívili Ameriku, boli malé skupiny Vikingov. Neskôr v kolonizácii pokračovali Španieli, Francúzi, Holanďania, Briti a ďalší Európania. Z Afriky násilím privážali čiernych otrokov. Západné pobrežie osídľovali prisťahovalci z Ázie. Do Severnej Ameriky prúdia dnes státisíce emigrantov z latinskoamerických štátov, z tretieho sveta... A tí, ktorí v tejto krajine žili mnohé tisícročia pred prisťahovalcami, sú vytlačení až za okraj. Nie sú na okraji – sú vylúčení. Európski kolonizátori so svojím nadradeným europocentrizmom neprejavovali ani trochu pochopenia a úcty k ich jedinečným kultúram. Tie sa vyvíjali v súlade s prírodou a ich nositelia s ňou boli duchovne spojení. Nepokladali ju za svojho úhlavného nepriateľa, nad ktorým treba zvíťaziť a ukoristiť jeho majetok, ale mali k nej úctu a chránili ju pre budúcnosť. Princípy a nepísané normy, ktoré uznávali, boli zamerané na prežitie spoločenstva, ktoré si uvedomovalo jednotu vesmíru a zákony, ktorými sa vesmír riadi. Nepotrebovali vonkajší nátlak umelo vytvorených inštitúcií, aby ich dodržiavali. Rešpektovali ich vnútorne a o ich správnosti nepochybovali. Európania do ich predstáv sveta priniesli zmätok a rozvrátili hodnotový systém, vďaka ktorému sa úspešne prispôsobovali svojmu prostrediu po mnohé generácie. Bieli muži toto prostredie zmenili a oni neporozumeli novým podmienkam a nedokázali sa s nimi vysporiadať. Biela väčšina im postupne vzala všetko a zbavila ich slobody a ľudskej dôstojnosti. A teraz sa jej príslušníci spravodlivo rozhorčujú nad novodobým spôsobom života zvyškov pôvodného obyvateľstva a vyčítajú mu neduhy, ktoré doň  zasiali ich  nenásytní predkovia.

V tom rozhorčení je aj kus tej starej známej pohŕdavej nadradenosti z čias vzniku kolonializmu. Kus sebaukájajúcej blahosklonnosti, s ktorou sa k nim skláňa biela tvár, aby sa s pobaveným úsmevom prizrela deformáciám, ktoré u nich vyšľachtila.

12.08.2008 14:35 - Nezařazeno

O LÁSKE A MANŽELSTVE A DLHOVEKOSTI

s Vilmou Jamnickou

Slovenská herečka, spisovateľka a astrologička českého pôvodu Vilma Jamnická zomrela 12. 8. 2008 približne o 8:20 v dome seniorov Archa v Bratislave vo veku 102 rokov. Príčinou smrti bolo zlyhanie srdca. Ráno pri vizite bola v poriadku. Pokojne zaspala.

 http://www.sme.sk/c/3425234/Vilma-Jamnicka-Dozijem-sa-stopat-rokov.html

,,  ...Bola som zaľúbená do doktora Jamnického a tým to pre mňa končilo. Iného som nechcela. Ako prvé mi povedal, že má pre mňa jedno tajomstvo...Jogu. Pýtam sa ho, čo to preboha je? A on, že keď raz budem starenka, pustím sa do sveta pešo. A ja, že či rozum potratil...Joga mi udržala čistý mozog, veď vôbec nevyzerám ako storočné baby... Keď niekomu poviem, že mám vyše sto rokov, hoci by bol do mňa zaľúbený, tak utečie, lebo sa ma zľakne, i keď na toľko nevyzerám... Pozitívne myslenie je základom všetkého. Trápenie je horor pre myseľ. Až keď si to všetko v sebe urovnáme, môžeme sa pohnúť ďalej, otvoríme si cestu. Ináč prešľapujeme na jednom mieste, nepohneme sa dopredu. Pozitívne myslenie znamená dať si rady aj so zlými situáciami a postaviť sa nad ne... je dôležitý krok k dlhovekosti. ... Viete, chodím k tomu Ignatenkovi...Taký jogín. Zavolal ma, že k nemu môžem chodiť zadarmo. Nemusím platiť ten velikánsky honorár tisícpäťsto korún za dva dni. Pýtal sa ma, či sa chcem dožiť stopäť rokov. A ja, že áno, ak mi pomôže. A on, že sa teda dožijem. Odvtedy tomu verím, ale priznám sa, že niekedy to už ani nie je zaujímavé. Toľko som toho prežila...

Jano Jamnický by sa na budúci rok v máji dožil sto rokov. S jednou redaktorkou sme už takmer dopísali novú knihu. Bude o ňom. Ona sa ma pýta, ako je možné, že v budúcom živote by zase chcel byť mojim manželom. No logicky, lebo zistil, že predsa len som bola to najlepšie, čo mohol v živote stretnúť. Ja som ho počúvala úplne vo všetkom...Nebol to ľahký vzťah, lebo sa nám do toho veľmi babrala svokra. Pre ňu to bol milovaný synáčik a on na ňu veľmi dal. Ona si totiž myslela, že som na vine tomu, že nemáme deti. Ale my sme veľa študovali, takže do tridsiateho roku života na to ani nebol čas a potom už čo? Veď sme nešli ani na svadobnú cestu. Načo sú tie svadobné cesty? Aby tí dvaja boli k sebe bližšie. Aby keď do svadby nemali sex, sa ho naučili. Niekto začína súložiť už v šestnástich a vie s tým zaobchádzať, ale keď to ťahá do tridsiatky, tak to nie je nič moc. Počas svadobnej noci a cesty by sa mal teda človek naučiť milovať. Vtedy by mal byť preč od svojich, od svojej rodiny, zamestnania... Doktor Jamnický mi ešte počas svadobnej noci vynadal. Svokra nám zavesila do izby také bylinky na lásku. Myslela si potom, že sme mali nádhernú svadobnú noc. Ale kdeže. Jano totiž vstal od svadobného stola, lebo tam nemal pripravenú vegetariánsku stravu. Vyzeralo to, ako keby sme odchádzali na svadobnú cestu, také efektné to bolo. Pritom prišiel domov a nadával miesto toho, aby miloval. Aj som mu hovorila, že som netušila, aké jedlo mu tam dajú...ja som bola tichá a nemá. Čudovala som sa mu. Najskôr nadával a potom chrápal. To bola moja svadobná noc. Aj s tou redaktorkou sme do knihy napísali, že nie každá svadobná noc sa musí vydariť. Niektorí ju preflámujú až do rána, môj muž nadával... ľudia sú rôzni. Niektorí sa ani nevedia milovať... sú všelijaké svadobné noci... bola som do neho zaľúbená a on odo mňa odišiel, lebo bol zaľúbený najmä do svojej mamy. Tá mu povedala, že je taký krásny, že môže dostať každú ženu, ktorú chce. Raz takto v Prahe oslovil jednu krásavicu: „Chceli by ste sa stať mojou ženou?" Ona: „To by ste mi však museli povedať, aký máte vlastný príjem." On: „Šesťstokorunový invalidný dôchodok." Ona: „A pozreli ste sa niekedy na mňa? Vy si myslíte, že budem doplácať na svojho milenca alebo manžela? Ja so svojou krásou?" Ale bohužiaľ si to nevzal k srdcu, aj tak si vzal nejakú krásavicu, oveľa mladšiu od neho a tá ho tak utrápila, že spáchal samovraždu. Keď Dr. Jamnický zomrel, ako šesťdesiatročná som sľúbila pred Bohom celibát. Nechcela som do svojho života iného muža. Dr. Jamnického som milovala, aj keď som vedela, že sa začal stýkať s inými ženami. Tolerovala som mu to. Nezúfala som, ani keď ma napokon nechal. Našla som si síce iného, ale zomrel ešte pred Jánom...Keď som objala akéhokoľvek chlapa, hneď som vedela, že tento nie. Pomyslela som si, že ťahať sa s ním nebudem, lebo som zistila, že nie. Tak som si ich všetkých preverila a pri objatí doktora Jamnického to bolo zrazu iné. A hotovo. Preto sa chcem za neho vydať aj v budúcom živote. Bol najlepší zo všetkých...On v tom dominikánskom kláštore v minulom živote dodržiaval celibát a keď som ja ostala ako šesťdesiatročná sama, povedala som si, že sľubujem celibát sama sebe. A keby sa aj teraz do mňa niekto zaľúbil, koniec. Nemôžem si predsa z Boha robiť psinu. Raz som to v šesťdesiatke sľúbila a hotovo...“

 

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se