« Úvod | BALADA O DREVE »

ANJEL, CVRČEK ... a iné



17.08.2008

ANJEL

Deti, keď sa cítia osamelé a majú pocit, že im nikto nerozumie, si vymyslia nejakú bytosť; nemusí to byť človek, môže to byť i stvorenie pre iných vonkoncom nepochopiteľné. Dajme tomu - anjel. Dajú mu meno a ich fantázia im ich predstavu zhmotní, takže hranice medzi skutočným a neskutočným prestanú existovať. Ony ani nie sú také ostré, ako sa myslí. Jedno voľne prechádza do druhého a prelína sa. Ale svetov je nekonečne veľa. Záleží len na tom, kto do ktorej dimenzie vstúpi. Niektoré z tých dimenzií mnohí počas života ani neobjavia. Ako tie s priateľskými anjelmi. Možno preto, že ich nepotrebujú. No pre iných sú tí anjelíčkovia strážničkovia všetkým, čo práve v živote majú. Dospelí realisti niekedy, ak zistia prítomnosť takej ,,nejestvujúcej"bytosti vo vedomí dieťaťa, hľadajú ,,pomoc" u detského psychiatra. Nevedia nič o svete za zrkadlom. O jeho láskavej dobrote. Anjel nie je človek, ktorý by myslel v prvom rade na seba a na svoje pominuteľné pozemské potreby a nevšímal si, čo potrebujú tí okolo neho. Má len jedinú potrebu, nájsť zablúdenú zraniteľnú dušičku a pomôcť jej na svetlo. Drží ju za ruku, aby sa nebála v tej tme. Nežne pohladí a objíme. Všetkému porozumie. Odpovie na všetky otázky. Nie je privazaný k pozemskému svetu obyčajnými ľudskými túžbami. Nemožno ho rozhnevať ani uraziť. Všetko chápe, aj hnev, zlosť, každú z tých sebazraňujúcich slabostí malého vystrašeného človiečika. Nikdy nesklame. Stačí ho zavolať. Vždy má naporúdzi chápavé láskavé slovo, ktoré utíši každý zmätok. Odpustí a povzbudivo pohladí. A aj keď ho pošlú preč, je niekde tam v tej inej dimenzii a  láskyplne sa umieva...

28.08.2008 01:20 

WOODSTOCK

Žiarlivosť a závisť, dve podobné ľudské vlastnosti považované všeobecne za príčinu zlých vzťahov medzi ľuďmi. Zla ako takého. A nielen za jeho príčinu - za jeho prejav. Súvisia s našou prirodzenosťou, s naším strachom o seba, o svoju existenciu. Ich základom je asi pud sebazáchovy. Ide skrátka o to, aby sme si urvali zo spoločného koláča my, a nie ten druhý. Kto zaváha, nežerie! Tieto vlastnosti vyplývajú z našej živočíšnej podstaty. Najprv sme živočíchovia, zvieratá, a až potom ľudia, produkty vlastného umelého sveta – sveta kultúry a morálky, ktorú nám vtĺkajú výchovou. Už veľakrát sa ukázalo, že ten náš kultúrny náter je len taký jemný, ľahko narušiteľný film, a pod ním sú ukryté hrubé pudy a inštinkty. Nimi sa ponášame na dravcov a hyeny. Závidím etológom, ktorí môžu pozorovať správanie šimpanzov alebo goríl... aj keď neviem, neviem... Asi by som len ťažko nazbierala takú odvahu, aby som sa k tým našim blízkym príbuzným priblížila, keď sa bojím aj sliepky. No musí byť úžasné vidieť nás takto obnažených, s poodhalenou pravou tvárou, bez nepriehľadnej spoločenskej pretvárky. Hoci aj tieto vyspelé sociálne zvieratá sú už pekne prešpekulované, majú svoju etiketu a existujú u nich aj zárodky toho, čomu hovoríme vyššie city alebo etika. Ktovie, či je naozaj pravda, že agresívnejší Homo sapiens vyhral boj o teritórium s ťažkopádnym a mierumilovnejším Neandertálcom práve vďaka tomu, že bol so svojím menším mozgom dravejší. A zaujímalo by ma tiež, prečo bol údajne agresívnejší, keď žili súbežne a v rovnakých podmienkach . A  z  akých príčin sa rôzni jedinci toho istého druhu, aj pokrvne príbuzní, od seba tak odlišujú stupňom dravosti a agresivity? Prečo sú jedni naprogramovaní tak a iní inak, čo alebo snáď kto o tom môže rozhodnúť ?  A ďalšia otázka : prečo rozhodne tak ako rozhodne...

Neviem, či sú ľudia, ktorí nikdy nepocítili žiarlivosť a závisť. Určite sú takí, ktorí ju dokážu v sebe zdolať a nijako sa u nich neprejavuje. Neovplyvňuje výraznejšie ich konanie. Tak je to v komunitách, kde nie sú výrazné majetkové alebo mocenské rozdiely, kde sú ľudia odkázaní jeden na druhého a tvoria ako keby jeden organizmus, ktorý, aby fungoval, nesmie prísť o jednotlivé dôležité orgány. Ale len čo je ľuďom ľahšie, majú dostatok a nemusia bojovať o prežitie s tretím – napríklad s nepriaznivou klímou, nehostinnými prírodnými podmienkami, včítane vlastnej nevedomosti – je po vzájomnej súdržnosti a dobroprajnosti. Chudoba cti netratí! Sedliacky mozog, ktorý vymyslel tieto múdre prípoviedky, dokázal ten klinec udrieť presne po hlavičke aj bez zložitých vedeckých analýz. My, keďže máme mať ,,morálku", si našu skutočnú ľudskú povahu nechceme priznať. Kamuflujeme a zavádzame sami seba zdôvodňujúc naše sebecké a bezohľadné správanie všelijakými ,,vyššími cieľmi“, vymýšľame si akúsi ,,životnú filozofiu“ zameranú na ospravedlňovanie svojich egoistických činov. Nechceme sa dívať do tváre toho zvieraťa, ktorým sme stále pod tenkým civilizačným náterom. V určitých situáciách ten náter popraská a zlúpne sa, človek zvlečie zo seba svoju ľudskú kožu ako had a nechá ju niekde pohodenú ako nepotrebnú vec, ktorá doslúžila. V novej situácii sa stáva tým, čím pod tou kožou vždy bol : surovým mäsožravým dinosaurom , ktorému záleží len na jeho vlastnom prežití na úkor všetkých ostatných.

Otázne je, prečo sú jedinci, ktorí dokážu potlačiť i pud sebazáchovy a dajú prednosť morálke – predstave o dobre, ktorú získali z kníh, z púhych myšlienok, z duchovného odkazu iných ľudí. V obliehanom Leningrade sa našli takí, ktorí aj za cenu absolútneho vyčerpania obetavo dochádzali v treskúcom mraze celé kilometre pešo do práce, ktorá v tom čase a v tých podmienkach zdanlivo nemala žiaden zmysel: do múzea alebo do divadla...V koncentrákoch zostali nažive predovšetkým väzni, ktorí sa nevzdali ideálov a viery, že človek nesmie prestať rozoznávať dobré a zlé. A držali sa zo všetkých síl svojej ľudskej dôstojnosti. Vo vojnách vyhrávajú neraz tí, ktorí síce nemajú početnú prevahu ani lepšiu techniku, ale majú presvedčenie o tom, že ich boj je spravodlivý. A to aj napriek tomu, že spočiatku sa zdá, ako keby prehrávali...

Paradoxne, ak človek dokáže potlačiť strach o seba samého, vlastný pud sebazáchovy v záujme tých ostatných, ako keby mu to pomáhalo prežiť. Filozofia ,,slabých“ nakoniec akoby víťazila nad filozofiou tých ,,silných“ egoistických dravcov, starajúcich sa len o vlastné dobro a nepoznajúcich súcit  so ,,slabými“.

30.08.2008

CVRČEK

Vŕta mi v hlave cvrček . Je hostiteľom parazitov, ktoré v ňom rastú a dospievajú a jedného krásneho dňa zatúžia po rozmnožovaní. A keďže tieto parazity k rozmnožovaniu potrebujú vodu, začnú vylučovať chemické látky, ktoré  chudáka  cvrčka tak zmagoria, že ju  začne  hľadať -  a skočí do nej. Normálne spácha samovraždu utopením !

Cvrček prišiel po reči popri dokumente o experimentoch, ktoré možno raz povedú v prekrásnom novom svete k vzniku cyborgov. Díval sa naň syn,  komentoval a nahlas uvažoval . Chystá sa v škole zapísať si tento rok  predmety ako neurónové siete a umelá inteligencia. Dostali sme sa nakoniec až k science -fiction - teoreticky je možné, že nám raz niekto bude pchať do hlavy niečo ako CD. Čo sa v podstate deje a dialo odjakživa, lebo každá doba a každá spoločnosť, a tí, ktorí  v nej získali moc a vplyv, nám do mozgov vkladajú predstavy o žiaducich pravidlách, ktorými potom neuvedomene riadime svoj život. Nech sme akokoľvek slobodne sa cítiace bytosti, aj tak sme naprogramovaní podľa akýchsi koncepcií ,,vyšších orgánov" a podieľame sa na ich realizácii,  či  už s nimi súhlasíme a sú nám pochuti, alebo nie.

Náš duch je slobodný len relatívne a obmedzene. Ak vôbec niečo také existuje a nie sme  len minilaboratóriá na chemické reakcie s klbkom neurónových vlákien prenášajúcich impulzy do príslušných riadiacich centier. Paranoici, presvedčení, že niekde na povale ktosi namontoval zložité technické zariadenia, pomocou ktorých ich sleduje a ovláda, nie sú takí blázni, ako sa zdajú. Sú len jasnozrivejší ako ostatní.

Život na Zemi sa riadi princípom slasti. Mocne nás to priťahuje k všetkému, čo v nás vzbudzuje túto emóciu, a naopak odpudzuje od toho, čo nás znepokojuje a zapríčiňuje nepríjemné pocity . Ešte vymyslieť, ako dosiahnuť, aby u každého fungovali rovnaké podnety na vyvolanie rovnakých pocitov.  A svet bude úplne dokonalý. A dokonale ovládateľný.

06.09.2008

LETNICE

Keď odchádzam z práce, posadím sa obyčajne pred cestou bez ohľadu na ročnú dobu na lavičku pod gaštany na námestí, na niekdajšom korze, ktorého poetickú podobu som už nazažila. Viem zo starých fotiek, ako to tam predtým vyzeralo, s tými malými domčekmi so štítmi – v jednom takom za môjho detstva ešte predávali zmzlinu. Okolité staré ulice zbúrali už za socializmu - tam kde stihli, postavili paneláky a iné betónové opachy. Teraz pre zmenu priliepajú k nim bez ladu a skladu všelijaké psie búdy s nevkusom typickým pre rýchlokvasenú buržoáziu, a tak zmizli nielen staré dvory a záhrady s majestátnymi orechami, plné tajomných zákutí, ale aj topoľové aleje, vysadené vo veľkohubých časoch reálneho socializmu. Na námestí sa ešte nachádzajú stopové prvky z umierajúceho genia loci. Je to pre mňa miesto, kde sa rozprávam s tými, ktorých už nemôžem vidieť obyčajným zrakom. A ja sama si pritom pripadám, ako by som prešla do inej dimenzie a stala sa neviditeľnou. Alebo ako uprostred magického kruhu. Stará mama, ktorej výroky mi dosť často zaznejú v ušiach mi vraví :

,,Mŕtvych sa báť nemusíš, boj sa živých!“

No aj keď tam vlastne nie som, stáva sa, že ma niekto zbadá. Ako ten malý Cigánik vtedy, ktorému som tam raz čítala z mojich časopisov a radila mu, aby sa to naučil tak ako to viem ja. Po nejakom čase sme sa tam uvideli znova a on mi predviedol, ako sa zdokonalil. Neviem ako dlho mu vydrží tá dychtivosť, s ktorou chcel odhaľovať všetky tajomstvá ukryté za písmenkami. Stretla som tam deväťdesiatročnú ženu, ktorá bola presne ako tá z Mamajevovej mohyly nad Volgogradom. A včera som sa tam posadila práve vtedy, keď skupinka mladých ľudí pripravovala, ako som správne vytušila, akési náboženské zhromaždenie. Myslela som si, že to bude pravdepodobne nejaký spolok katolíckej mládeže - na budúci týždeň máme vďaka zastúpeniu KDH v parlamente cirkevný štátny sviatok, dávala som si to do súvislosti s tým.

Pozorovala som, ako si to tam ozvučujú. Bol žiarivý tropický deň, už asi jeden z posledných. Tak som tam len tak sedela, nech si ho ešte užijem. S dvoma mladými mužmi, alebo vlastne ešte chlapcami, sa tam tmolili dve ženy- mladá a staršia. Neskôr som si domyslela, že asi matka s dcérou. Mladšia po nejakej štvrťhodinke podišla ku mne a podávala mi lístok, pozývajúci na nedeľné náboženské zhromaždenie – konajúce sa paradoxne v jednej z ľudových miestnych krčiem, čo dostala meno podľa obstarožnej obéznej príšlušníčky domáceho vtáctva, ktorá sa v časoch otvorenia tohto pohostinského zariadenia tmolila popod nohy tamojším štamgastom. Zomrela na starobu a civilizačné choroby a pochovali ju v rohu niekdajšej záhrady bývalého rodinného domu, slúžacieho odvtedy úspešne spomínanému účelu.

Dievča sa za mňa i vrúcne pomodlilo držiac ma jemne za ruku a bolo to vskutku dojímavé. Dozvedela som sa, že je členkou kresťanského spoločenstva Milosť. Medzitým som si na internente už zistila, že majú zbory a misijné skupiny po celom Slovensku. To nežné stvorenie s úprimnými svetlohnedými očami a s nežným slávičím hláskom mi vysvetlilo, že patrí ku kresťanskej evanjelikálnej novozmluvnej charizmaticko – letničnej cirkvi, ktorej poslaním je, aby ľudia v sebe našli Boha a vrátili sa k biblickým princípom a židovsko – kresťanskej morálke. Ich manifestom je prehlásenie viery z konferencie v Lausanne vo Švajčiarsku v roku 1974 a majú zastúpenie v 150 krajinách sveta. Dievča, ktoré teraz študuje v Budapešti na akreditovanej teologickej fakulte tohto náboženského hnutia, v trinástich začalo s alkoholom a drogami a na rozdiel od svojej mamy, ktorá alkoholu úplne prepadla, keď mala dcéra asi desať rokov, a ešte sa toho nezbavila, našlo nakoniec zmysel života v šírení viery v Ježiša Krista Spasiteľa. Podobne ako adventistka ,,Matka Vlasť“zo začiatku leta.

Nie po prvý krát som sa stretla s poznaním, že viera môže človeka odviesť od sebaničiacich drogových závislostí, a nadobúdam dojem, že je to asi doteraz najspoľahlivejšia metóda ich liečby ; súhlasím s Jungom, že náboženstvo môže byť systémom psychického uzdravovania. I keď je to súčasne, ako povedal niekto iný, vzťah závislosti od niečoho, čo nás presahuje. A teda nami môže hýbať, čo mne osobne na náboženskej viere dosť prekáža. Môj vzťah k náboženstvu je agnostický. Rozhodne nie som militantný ateista. A posmech a útoky zamerané proti veriacim mi vadia. Nevyvraciam im ich vieru a nechám ich, aby mi svoj postoj vysvetlili. Viem, čo budú hovoriť, už som sa zhovárala s mnohými, čo uverili. Všetci tie pocity popisujú rovnako, podobne ako tí, čo prežili ,,život po živote“. Asi nepatrím k vyvoleným, a moje srdce nie je také mäkké, ako si myslelo to dievča. Ani u jej matky sa zatiaľ nedarí poraziť démonov, ktorí ju nahovárajú na zlé. I keď sa s dcérou zúčastňuje náboženských zhromaždení a túži zbaviť sa svojho hlavného démona, alkoholu, nedarí sa jej to, má ju príliš vo svojej moci. To jemné dievčatko, ktoré, ako mi povedalo, nenávidelo samo seba a pokladalo sa za stelesnenie zla, svoju mamu neobviňuje – podľa nej sú to vonkajšie temné sily, ktoré ju ovládajú a vždy znovu a znovu strhávajú bližšie k zatrateniu. Ak tá druhá žena, ktorá s ňou rozdávala pozvánky na zhromaždenie bola jej matka, na štyridsať tri rokov vyzerala dosť opotrebovane...

Jeden z tých dvoch mladých mužov, ten, čo potom rečnil do mikrofónu, bol manželom a spolužiakom dievčaťa – tiež ešte takmer dieťa. Keď sme sa rozlúčili a mňa na odchode za chrbtom sprevádzal jeho vášnivý prejav, rozmýšľala som, ako to s nimi asi dopadne. V tej chvíli sa mi zdali čistí a úprimne presvedčení, že ich Boh miluje a že ich poslaním na tomto svete je pomáhať ľuďom, aby sa vyhli večnému zatrateniu. Ako asi osud zamieša ich karty... bude im tá viera po celý život svetlom, ktoré ich povedie správnym smerom? Nezapochybujú ? A ak áno, čo s nimi potom spravia tie pochybnosti?

Niekde pri najbližšom supermarkete končila tenká blanka, ktorá oddeľovala dve dimenzie. Vstúpila som do novodobého chrámu kupcov. S tým, že musím zužitkovať tie slivky od kolegyne. Plný kôš. A upiecť z nich nejaké výmyselníky. Tak volám zákusky lenivých gazdiniek. Z hľadiska teórie marketingu patrím totiž do tejto cieľovej skupiny...

14.09.2008

NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE

V nedeľu na obed sa hodí zamyslenie. Kedysi to bývalo v rozhlase a tuším aj v televízii,  slávnostná chvíľa, asi namiesto pomodlenia v časoch budovania komunizmu. Veľa vtedajších rituálov malo svoj vzor v tých kresťanských, aj keď sa to páni príslušníci vládnucej strany snažili skrývať. To ich pokrytectvo bolo až smiešne. Cestovali stovky kilometrov, aby si nechali pokrstiť deti, alebo aby sa dodatočne tajne zosobášili v kostole. Nech je aj vlk sýty, aj ovca celá. A potom nás niektorých volali na koberec, že trávime obedňajšiu prestávku v  Dóme sv. Alžbety. Mala som pracovisko presne oproti námestiu, kde táto katedrála stojí. Okno kádrového oddelenia smerovalo na námestie. Sledovali nás – mňa a kolegu. Nemyslím si , že kvôli tomu, aby bdeli nad našou ideologickou čistotou. Sami, ako vravím, sa tajne sobášili a krstili v kostole a možno sa aj pomodlili doma pred nedeľným obedom. Ja a môj priateľ nie. On bol nekonvenčný homosexuál a ja tvrdohlavá rebelka tesne po škole neznášajúca zhora nainštalované autority. Potrebovali nejaký argument, aby nás spacifikovali. Paľovi vďačím za veľa, naučil ma dívať sa v kostole na tú gotickú nádheru, vnímať jeho zvláštnu atmosféru. Nebol veriaci a ja tiež nie. Mala som dovtedy voči ľuďom, čo chodia do kostola predsudky. Hádzala som ich do jedného vreca : pokrytcov aj úprimne veriacich. Tých prvých som neznášala, a tých druhých som pokladala za hlúpych a naivných.

Keď sme vkročili do chrámu, ocitli sme sa naraz v inom svete. Na námestí pri Urbanovej veži boli umiestnené veľké zasklené tabule s fotografiami dobových celebrít : miestnych straníckych činovníkov - predstaviteľov verchušky aj všelijakých tých ich dvorných šašov, hrdinov práce. Dnes sú na frekventovaných verejných miestach bilboardy s  polonahými kráskami a vyretušovanými moderátorkami populárnych reality show. Opäť kontinuita. Aj tie tetky s čerstvou trvalou s odznakmi BSP na čiernobielych fotkách v nadživotnej veľkosti boli starostlivo vyretušované. Papalášov nafotili tak, aby z nich vyžarovala autorita – fotograf si nedovolil nemiestne žartíky, tak ako si ich príliš nedovolili v minulosti dvorní maliari a sochári, zvečňujúci vysokých predstaviteľov cirkevnej a svetskej hierarchie, ktorí boli ich mecenášmi. Už náhrobné kamene zabudované do veže naznačovali, aká pominuteľná je svetská moc, bohatstvo a sláva. Olašskí Cigáni, ak bolo dobré počasie, sa v parku pri Dóme zlietali ako lastovičky a pripadali mi ako farby na šedom pozadí. V  prázdnom kostole  so sem – tam ľahko pohodenými babičkami, kľačiacimi pred niektorým z oltárov, alebo ševeliacimi nad modlitebnými knižkami v laviciach, sme nachádzali azyl pred letnou páľavou a mrazivým vetrom. Múrmi len občas otriasali električky. Ojedinelé zvuky, zakašľanie mnohokrát znásobené ozvenou a tichom, jasne prenikali k nášmu sluchu. V šere teplé tlmené svetlo viedlo náš zrak k  tabuľovým obrazom na hlavnom oltári. Tam vonku je človek slabozraký a nepočujúci. Nevedela som si vysvetliť všetku tú symboliku, ale jasne som cítila to podstatné – pominuteľnosť svetských vecí a existenciu čohosi, čo nás v každej dobe presahuje, je vždy prítomné, aj keď si to neuvedomujeme, a drží nad každým z nás svojim spôsobom ochrannú ruku, i keď sa zdá, že sme na tomto svete celkom osamotení a o náš osud sa nikto nestará. Nakoniec sa k tomu všetci vrátime a na tom, čo nás teraz trápi a sužuje už nebude záležať. Ostane len čosi ako pokojná, čistá radosť. To bolo to, čo som tam pociťovala. Odosobnenie od všetkého čo nám otravovalo život, čo nás zneisťovalo a miatlo, čo sa o nás pokúšalo snažiac sa zviesť nás z  cesty. Presviedčalo, že sme bezmocné bytosti, pre ktoré bude oveľa výhodnejšie podrobiť sa, spoľahnúť sa na Deus ex machina, hrať poslušne svoju rolu podľa predpísaného scenára a nestarať sa o viac.

Viackrát zisťovali, či som ,,vysporiadaná s  náboženstvom”. Vedúcemu nášho oddelenia sa ten rozhovor so mnou vtedy veľmi nevyplatil, čosi som vedela o situácii na religióznom východnom cípe Slovenska, pretože som tam prežívala prázdniny a ako divák som sledovala tie nezmyselné náboženské vojny medzi bývalými grékokatolíkmi, ktorí sa rozdelili na rímskokatolíkov a zradcov – pravoslávnych. Ja som bola z prostredia luteránov odpadnutých od viery, nad nami už spravili kríž, ale medzi sebou sa o pravosť viery preli zúrivo ďalej. Spýtala som sa toho notorika, čo nám šéfoval, čo je on – či  bigotný rímskokatolík alebo dogmatický pravoslávny. Bol Rusín, takže s  najväčšou pravdepodobnosťou pravoslávny. Po príchode Rusov v  šesťdesiatom ôsmom boli tí pravoslávni akosi pre komunistov prijateľnejší, ale aj tak sa – expredseda krajského orgánu ZČSSP – nechcel k  svojej viere priznať. Povedala som mu, že keby som bola veriaca, tak si môže byť istý, že by som nešla tajne krstiť svoje deti, ako to robievajú oni. Nedalo by mi to svedomie. Bolo mi ho až ľúto. Bolo vidieť, že je to človek, ktorý sa o seba bojí. Nebol čistý,  z  bývalej funkcie musel odísť pre nejaké finančné nezrovnalosti a okrem toho si bol vedomý svojich problémov s alkoholom. Mala som pocit, že som si  kopla do ležiacej mŕtvoly. A to nebolo  kóšer.

Skončilo to nejako tak, že nás s Paľom upozornili, aby sme netrávili obedňajšie prestávky na zakázanom území najvýchodnejšej slovenskej katolíckej gotickej katedrály. Čo sme im nesľúbili a ani sme ich odporúčanie nerešpektovali. Neskôr, keď som zmenila zamestnanie, som chodila do Dómu na koncerty filharmónie so žiakmi. Permanentky zakúpila škola. Žiakov to nebavilo, radšej by boli ušli do mesta a prečkali koncert v nejakej krčme. Priveľmi úctu ku kultúrnym hodnotám neprejavovali, museli sme ich s jednou kolegyňou – inak zo starej miestnej židovskej rodiny – vyháňať spod bočných oltárov, kde sa nám ukladali, aby si aspoň podriemali, kým tam budú fidlikať tí fidlikanti. Asi na nich tiež pôsobila pokojná atmosféra, možno ich prostredie kostola zvláštne ukľudňovalo a podnecovalo k  meditácii. Ležali síce pod oltármi, čím poburovali veriacich a kultúrnu verejnosť,  ale nemala to byť vzbura proti náboženským konvenciám,  skôr túžba niekam zaliezť a mať konečne pokoj. Po tom túžime občas všetci, drvení tým megastrojom, ktorého sme chtiac – nechtiac súčasťou.

28.09.2008

UTRÚSENÁ POZNÁMKA

Počúvam a čítam rôzne sťažnosti na sociálnu politiku. Tí, čo pracujú a snažia sa, musia doplácať na tých, ktorí len hľadajú diery v  sociálnom systéme, cez ktoré by sa mohli prešmyknúť do sociálnej siete a tam sa potom pokojne a bezstarostne celé dni pohupovať bez toho, aby priložili ruku k dielu. Vždy takí ľudia boli a budú. Minule som si spomenula na zážitok starého otca v časoch svetovej hospodárskej krízy a písala som o tom v inom blogu. Zaujímavé však je, ako sa u tých istých ľudí mení uhol pohľadu, keď sa zmení ich spoločenská pozícia. Niekedy aj ich vlastným pričinením, keď sa zmenia sami. To sú skôr ojedinelé prípady, silu na zmenu samého seba – myslím si – nemajú mnohí. Alebo ani nevedia čo a ako treba zmeniť, prípadne im to, že by sa mali zmeniť, ani nezíde na um. Sú spokojní s tým čo je.

Tí, čo sa potácali niekde na dne a po mnohých opakovaných pádoch si dokázali uvedomiť, že keď si pomôžu, aj Pánboh im pomôže, a navyše ešte v sebe našli dosť odhodlanosti a vôle, aby sa vyškriabali hore, si určite zaslúžia uznanie. Na spodných priečkach spoločenského rebríčka a v rôznych zdanlivo bezvýchodiskových životných situáciách sa ocitáme nie len vlastnou vinou, rozhoduje zložitá spleť nepriaznivých okolností, tak ako priaznivé okolnosti rozhodujú  o tom, že niekto po celý život nenarazí na vážnejšie prekážky, ktoré by musel prekonávať. V tomto ten ľudský osud nie je celkom spravodlivý. No berme to tak, že zmyslom ľudského života je niečo sa na tomto svete naučiť, vyskúšať si svoje sily a schopnosti.

Práve subjektívnosť pohľadov na veci bráni ľuďom v tom, aby sa zhodli. Prikláňame sa k takým, ktorí sú nám podobní a zdieľajú podobné problémy, aké máme práve sami, a naopak, neporozumieme si s ľuďmi, ktorí sú ,,inde” ako sme my. So zmenami spoločenského prostredia a postavenia ako keby ,,vôl zabudol, že telaťom bol”. To je častý jav u pánov politikov, málokedy sa medzi nimi nájdu charizmatické osobnosti, ktoré majú pochopenie pre starosti tých, ku ktorým už nepatria. Nemusia súhlasiť s  ich ,,uhlom pohľadu”, ale neodsudzujú ho a nevyjadrujú sa k nemu s nadradenou aroganciou, pretože chápu príčiny tých postojov. A hľadajú cesty, i keď možno nebudú hneď účinné, ako tieto postoje zmeniť. Veľké osobnosti menia dejiny, hoci výsledky tých postupných zmien v myslení ľudí sa ukážu až po viacerých generáciách. Môže ma štvať, že som od rána do večera zapriahnutá v práci, pre ktorú nemám čas na to, čo by ma bavilo a v  čom by som mohla byť dobrá ( ale žiť by sa z toho nedalo) a moja životná úroveň je len o málo vyššia ako životná úroveň tých, ktorým prispievam na živobytie zo svojich daní, alebo je dokonca oveľa nižšia, pretože ich skutočné príjmy pochádzajú z čiernej ekonomiky ( šikovnejší sa majú jednoducho lepšie). Ale nespravím s tým nič, tak ako neovplyvním, aby špičkový vedec, korý pracuje na tom, aby sme nevymreli na novodobé smrteľné infekčné choroby, mal vyššie príjmy než nejaká televízna celebrita s umelými prsiskami. Tí, ktorí priniesli vo svojom živote ostatným veľký úžitok, často vo svojej dobe bývali nedocenení alebo skôr hlboko podcenení. V dobových obchodných podmienkach bola skrátka ich trhová cena nízka. Ľudia platia za to, čo pokladajú v danej chvíli pre seba za dôležité, a problém je v tom, že vo svojom vedomí spravidla uprednostňujú falošné hodnoty – teda nie to, čo im je skutočne k dobru, ale často práve to, čo im škodí. Výsledky sa však, ako som spomenula, dostavia až po niekoľkých generáciách.

A teraz, keďže sa snažím o pozitívnu zmenu, idem robiť niečo užitočnejšie, než je toto trúsenie ,,zbytočných rečí”...

 

13.11.2008

O VIERE, NÁDEJI A LÁSKE

Měli jsme dva hrníčky, čtyři talíře

vyzdobené sluníčky přímo od malíře

Cukru na pět hromádek, čtyři knížky pohádek

dva prstýnky na splátky, prázdné přihrádky


Maloval jsi obrázky dlaní horkou od lásky…


Táto Zagorovej pesnička asi dosť ovplyvnila predstavy poslucháčov, a hlavne poslucháčok, o ,,pravej láske.“ Vysnívame si ideálny predobraz skutočnosti, ktorý potom určuje naše myslenie a konanie. Stáva sa predmetom našich túžob a nedosiahnuteľným cieľom všetkého nášho snaženia; normou, ktorou meriame realitu a na základe tohoto merania zisťujeme, že musíme zvyšovať hranicu tolerancie, aby sa nám ozajstný život do nich vošiel. Ak bol bezchybný vzor v  našej hlave príliš vzdialený tomu, čo sme neskôr naozaj poznali a zažili, výsledok toho porovnávania nás môže urobiť nespokojnými a nešťastnými. Niektorí sa tvária hrdinsky a tvrdia, že radšej nikdy nič neočakávajú, alebo očakávajú skôr to horšie, aby sa tak vyhli sklamaniu, alebo boli nakoniec aj príjemne prekvapení. Myslím si, že tak trochu kamuflujú – každý živý človek túži po tom, aby bol jeho život a všetko v ňom dokonalejšie, a keď stráca túto perspektívu, vieru, že by to bolo – mohlo byť – aspoň trochu uskutočniteľné, stáva sa mŕtvym zaživa. Mať ideály pokladám za dôležité, pretože bez nich je človek ako bezprízorný. Pozvoľna  ich obrusujeme v konfrontácii s  reálnymi možnosťami, ktoré sa nám priebežne ukazujú, zľavujeme zo svojich cieľov, tak trochu zrádzame pôvodné ušľachtilé hodnoty a prispôsobujeme ich použiteľnosti v praxi. A krok za krokom sa zmierujeme s tým, že to už nebude oveľa  inakšie. Áno,  pomaly a postupne  sa pripravujeme na smrť.

Smrť vzťahu s iným človekom  podľa mňa nastáva, keď sklamania z rozdielu medzi pôvodnou ideálnou predstavou o ňom prekročia hranicu, po ktorú sme ochotní a schopní tento rozdiel tolerovať. Nejde ani tak o to, že by sa časom tak podstatne zmenil človek sám, ako skôr o to, že ho máme možnosť postupne spoznávať v meniacich sa situáciách. Milenka na víkend môže vydržať celé roky – a vzťah môže stroskotať v krátkom čase hneď po tom, ako sa z nej stane stála partnerka určená už nie iba na spríjemnenie a skrášlenie voľných chvíľ, ale na každodenný život vyplnený bežnými starosťami a ťažkosťami. Ak nejaký vzťah skrachuje aj na našich chybách, okrem chýb toho druhého, môžeme si byť istí, že budú ohrozovať aj ten ďalší, pokiaľ zhodou šťastných okolností nenatrafíme na niekoho, komu by až tak nevadili. Ale zvyčajne to nie sú až také banálne nedostatky, kvôli ktorým sme znechutili predošlého partnera a je skôr pravdepodobné, že by podobne prekážali aj prípadnému novému. Nie hneď, až po čase, keď sa prejavia. Nemôžeme od nikoho žiadať, aby nás bezvýhradne  prijal aj s našimi nedostatkami – takých, akí sme -  pretože tak ako my máme právo nebyť dokonalí, má on právo na svoj ideál partnera  – partnerky. Môže niečo i odpustiť, ale nesmie to byť nič pre neho zásadného. Nemusíme vždy chápať, prečo je pre druhého také dôležité práve to či ono, ale ak nám na tom človeku záleží, mali by sme sa o to pokúsiť. Ak však budeme tvrdohlavo trvať na tom, že správna je tá naša predstava, zatiaľčo tá jeho je úplný blud, dostaneme sa do konfliktu, ktorý nebude mať konštruktívne riešenie. V boji, ktorý nastane, niet víťazov, sú len porazení.

Mávnuť rukou nad predstavami partnera s tým, že sa nimi ani nemienime zbytočne zaťažovať, pretože z nášho hľadiska sú jeho požiadavky malicherné a svedčia o detinskej rozmaznanosti  v  jeho očiach potvrdzuje, že o udržanie vzťahu nemáme záujem. Možno by bol ochotný ustúpiť od pre nás neprijateľných očakávaní a zosúladiť ich s  našimi, keby si bol istý , že by tá snaha nevyšla navnivoč. Keby mal istotu v našom vzťahu k nemu. Ak trpí neistotou, ktorá vyplýva z nejakých nami nezavinených príčin, nemali by sme ju v ňom ešte podporiť, ale skôr ho ubezpečiť, že nami  si neistý byť nemusí. Takým neslovným ubezpečením môžu byť pre niekoho aj tie ,,dva hrníčky“…

Mne osobne tie nostalgické pesničky o dvoch hrnčekoch a čistých láskach toho veľa nehovoria.  V čase popularity skladby, ktorá z tých dvoch keramických výrobkov spravila symbol lásky, som celkom neromanticky píjavala kávu z  nespočetných horčičákov a do gruntu zhášala cigarety; tie, čo nedohoreli zahrabané pod papiermi, ktoré som z roztržitosti a neporiadnosti nahádzala na popolníky, tanieriky a viečka od kompótov.

 Viac než tá Zagorovej mi skôr hovorí pesnička Marie Rottrovej: 


V téhle čekárně nazvané svět,

stojím pěkných pár dní a let.

Čekám autobus co měl tu jet, a já měla jet s ním.

Má prý průhledy z růžových skel,

jeho cena však stále stoupá.

Kde jen vězí se ptám jak hloupá, i když v podstatě vím.

 

Ten vůz už jel a na všech rozích byla zelená...

   

21.11.2008

ZA OKNOM DO NEBA

Ráno bol svet vyumývaný ako bábätko a na severovýchode sa trhali mraky. Hory sú teraz hrdzavohnedé, kde tu sýtožltý fľak. Nad tým tmavá dymová šeď. Ale cez  bledobelasé priezračné okno do vesmíru zároveň  prenikalo dosť jasného svetla. Leskli sa v ňom dažďom vypucované chodníky. Včera vysádzali stromy okolo novej autobusej staničky, ktorá vyzerá ako postavená z dielikov detskej stavebnice. A ľudia na nej ako plastové figúrky. Aspoň si budem pamätať, kedy tam tie stromy začali  rásť. Ak sa ujmú. Niektoré zničia vandali, vracajúci sa po nociach z barov a krčiem. Iné sa možno neprispôsobia a zhynú. Čaká ich pár rokov, keď sa bude, kým zmocenejú a stanú sa dosť odolnými, rozhodovať o ich živote a smrti. Niektorý z nich  popri tých, ktorým sa bude dariť, bude prežívať len tak – tak,  udrží sa  pri živote len s vypätím všetkých síl. Potom si možno niekto zmyslí, že nevyzerá dosť silno a nie je dosť pekný, aby ho bola škoda. A vypília ho, nech tie ostatné majú viac miesta a svetla.

Keď sa dívam v práci z okna na plot okolo nášho ihriska, bývalej miniatúrnej botanickej záhrady, vidím rad krásnych  borovíc.  Zdá sa mi, že to nie je ani tak dávno, keď ich sadil pán H., údržbár – dôchodca, ktorý u nás vtedy pracoval. Sú vysoké, zdravé, s hustým tmavozeleným ihličím. Vždy myslím pri pohľade na ne na pána H. A vybaví sa mi, ako nám vyrábal pred vianocami krídla pre anjela. Snáď mu tam dobre slúžia. Za tým umytým okienkom do neba.

 26.11.2008 13:55 

 ŽIVÁ VODA

 ,,Už dávno som nenapísal báseň…“ To sú slová  básnika. Napohľad obyčajná veta, ktorá toho veľa nehovorí. Sú v  nej však skryté veľavravné pocity. Niekedy si človek pripadá ako v  dome, ktorý dávno vysťahovali. Miestnosti zívajú prázdnotou, steny ponurých tmavých chodieb mu vracajú iba ozvenu jeho vlastných krokov. Všade opadáva omietka,  na pavučiny sadá prach. Elektrina nefunguje – zo stropu trčia drôty odpojeného vedenia. Dvere násilne vylámané, po bezdomovcoch spúšť…Rozbitým oknom prúdi dnu denné svetlo a dopadá na črepy a odpadky uprostred štyroch holých stien. V rohu sa pohadzujú staré handry a roztrhané matrace po samozvaných nocľažníkoch, ktorý tu z času – na čas nájdu útočisko a potom sa zase vydajú na svoju púť odnikam nikam.

Prázdne domy a prázdne duše sú studené ako márnice. Zo spomienok sa vytratil život. Z minulosti sa s ľahostajnými, zmeravenými, odcudzenými tvárami vynárajú ich stuhnuté ostatky. Vnímame neodvratnosť, s ktorou sa odoberajú  do večného zabudnutia. Mlčia. Ticho znie definitívne. Nepočuť ani myšlienky. Čas sa zasekol v hrdzavom súkolí. Sme ako vytrhnutí z kontextu. Strácame zmysel. Už nie je nič, čo by sa mohlo zhmotniť v slove. Slová nemajú žiaden význam, keď nevyjadrujú NIČ.

 Tam vonku, akoby v  inej dimenzii, za dverami toho ohluchnutého pustého domu pokračuje hlučná, všedná každodennosť. ,,Niekomu to tu raz spadne na hlavu…“, pomyslia si okoloidúci a pokračujú svojím smerom. Nemajú čas ani chuť zamýšľať sa nad nejakými skrytými významami. Dávajú prednosť vecnej  jednoznačnosti a jasným dosiahnuteľným  cieľom. Nevedia, čo je v tom dome a ani ich to nezaujíma. Mali by ho asanovať a namiesto neho postaviť supermarket. Bolo by to praktické, bol  by  poruke.

 Básnik si potom večer osamote sadol   doma za stôl a v kuželi mäkkého svetla malej lampy napísal do zošita plného poškrtaných nevydarených veršov:  ,,Už dávno som nenapísal   báseň…“ A odniekiaľ z  tej bezodnej prázdnej studne naraz po prvej kvapke začali vyvierať  slová, o ktorých si myslel, že sú už stratené v nenávratne. Najprv len tenučký pramienok citu… a potom horúci prúd liečivej vody, ktorá oživuje.

 


Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se