« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

AKO SA MODLÍM... A INÉ



27.12.2008 21:38

AKO SA MODLÍM

Keby ma chcel niekto presviedčať, že život je ako toaletný papier ,na h....  ( duchaplná myšlienka z jedného profilu ), je to márne. Mne osobne to v živote vychádzať nemusí, ale to ešte neznamená, že zanevriem na život ako taký a budem ho takto nezaslúžene haniť. Nie som predsa slepá a vidím okolo seba ľudí, ktorí vedia žiť a  tešiť sa zo života. A to aj napriek tomu, že niektorí z  nich sú obmedzovaní a  znevýhodnení fyzicky, finančne a  inak. Vyžaruje z nich svetlo. Keď si pozorovateľ uvedomí, s akými ťažkosťami sa musia potýkať a oni nenadávajú na svoj osud a nehrešia, neprotirečia Bohu, ak chcete, iba žasne. A mnohí aj povedia, že im tú silu dáva práve Boh. Alebo to niečo, čo voláme Bohom. To tam nad nami. Nevysvetliteľné.

Celkom rada čítam náboženské úvahy o dobre a zle. Neberiem doslova, čo sa tam píše o  Kristovi a  Satanovi, vnímam to ako podobenstvo, ako básnický obraz. Kresťanská filozofia len nadviazala  na staršie filozofické systémy, obsahuje poznanie a skúsenosti, ku ktorým ľudstvo dospelo dovtedy.  Keby som to mala vyjadriť obrazne, povedala by som, že niektorí ľudia sú posadnutí diablom a o  iných sa občas ten diabol pokúša;  záleží na tom, či v danom okamihu nájdu v sebe dosť vôle, aby mu dokázali čeliť a odolávať. Do niektorých ako keby sa stále nemohol dostať, aj keď sa ich v  tomto svete, ktorý sa mu inak úspešne darí ovládať, neúnavne snaží získať. Majú nejakú špeciálnu nepreniknuteľnú ochranu, alebo čo. Zlo sa od nich odráža a oni si suchou nohou kráčajú po vode a nezhoria v ohni.

Dám sa na staré kolená na čítanie Biblie a  liturgických textov ( Bibliu po starej mame a Tranoscius, ktoré som zachránila pred vyhodením, tak ako moje obľúbené staré fotky, mi odniesla sestra, ani som to vtedy nepostrehla, vysvitlo to až dodatočne, keď som si nevdojak po rokoch  uvedomila, že ich  nemám.) Nebude už zo mňa veriaci človek, ale aj tak je pozoruhodné, ako sa  vekom začíname čoraz viac zaujímať o Boha. Ja ako väčšina Slovákov, ktorí ešte čítajú, milujem Rúfusove básne. Je hlboko veriaci kresťan a v jeho poézii sa odráža kresťanská filozofia. Jeho verše sú napohľad jednoduché, zemité – sú hlboko múdre a pritom zrozumiteľné  obyčajnému čitateľovi. Nimi sa ja modlím. Keď sa o mňa pokúša ten diabol, vezmem si Rúfusa a čelím mu.

Diabol údajne na seba berie rôzne podoby, vydáva sa za svoj pravý opak. Je to vynikajúci manipulátor, majstrovsky ovláda umenie presviedčať ľudí, že je presný opak toho, čím v skutočnosti je. Zmätie ich natoľko, že ho nespoznajú ani v sebe. A je jedno, či sa jedná o tých, čo vyzerajú aj sami pred sebou ako veriaci kresťania , alebo sa považujú za ateistov. Tí, čo s ním ešte bojujú, sú rozporuplní a pôsobia nevypočitateľne; v takých, čo ten boj už prehrávajú, sa už žiadne svedomie neozýva. Už ani nerozoznajú, že robia zlo a ubližujú. Pre nich je ,,dobré“ čokoľvek, čím pomáhajú svojmu pánovi. Celkom z neho ohlúpli.

Niekedy ma naozaj mrazí, keď čítam tie psychohorory o posadnutí diablom. O rozštiepenosti, ktorá ženie svet do šialenstva. Máme vraj byť stále v strehu a dávať pozor, aby sa nás tie temné sily nezmocnili. Očakávať, že za každým rohom číhajú nepriatelia. To si ich radšej dám do ignorácie. A prečítam si Rúfusa.

01.01.2009 15:21 

POSLEDNÁ LÁSKA A VEČNÝ PRAMEŇ

Záver novoročnej noci som prežila príjemným ,,klebetením“ s  Jarkou. Vôbec som sa nemienila zdržať na čete , šla som ju len pozdraviť, ale zarozprávali sme sa. Bolo to ako keď sa stavíte počas prechádzky po horách na horskej chate. Vonia drevom, je tam príjemne teplo a v kozube blkocú plamene. Dáte si trošku pálenky s horcom alebo dubovou kôrou, než zbehnete do doliny. Nechce sa vám odísť, ale napokon sa musíte vrátiť na zasnežený chodník, aby ste tam dolu ešte stihli poslednú električku.

Myslela som na L., na náš májový výlet vo Vysokých Tatrách. Stretli sme tam vtedy pred koncom jednej z našich celodenných vychádzok po tatranských turistických trasách na horskej chatke skupinku mladých Čechov (okrem toho zhruba môjho rovesníka stredoslováka v značkovej obuvi, ktorému sa nepáčili moje reakcie na jeho kvázi vtipné výroky z tvorivej dielne SNS a chcel mi to vrátiť tak, že si nahlas uťahoval z mojich čínskych botasiek -ale dostal to späť štýlom ,,aký požič, taký vráť“ a vzdal to.) L. a ten mladý stavebný inžinier, ktorý sa s nami hneď pustil do reči, mi – ako som ich tak pozorovala a počúvala – úplne splývali. Tak nejako som si predstavovala môjho priateľa zamlada. Bolo to ako stretnutie po dlhej odysei; ako keby L. prešiel cez časovú slučku a stretol po dlhej dobe sám seba. Ten chlapec bol takmer vo veku jeho vnuka. Ja som ostala za tou jemnou vlniacou sa blankou, ktorá oddeľuje dve časové dimenzie. Ako je to pre L. charakteristické, rozprával sa s tým chlapcom s hlbokým pochopením, rešpektom a úctou, a cítila som aj jemnú nostalgiu za tým časom, čo medzi nimi dvoma uplynul, v ktorom sa nestihli realizovať všetky sny a  predstavy vyšli v skutočnosti trochu inak, než sa dúfalo. L. patrí k tým posledným mohykánom, čo nadovšetko, úplne prirodzene a  bez toho, aby na sebe museli páchať nejaké násilie, dodržiavajú vo vzťahu k životu a k ľuďom tie najzákladnejšie pravidlá ľudskosti a slušnosti, ktoré sa v ústach mnohých, čo po nich verbálne volajú, stávajú len bohapustou frázou. Hovorili obaja o svojej práci a o  budúcnosti, ktorá od tej práce závisí, o úskaliach, ktoré číhajú na ceste,  o presvedčení, že napokon to ľudské snaženie a viera v zmysel toho, čo robia, prerazí cez všetky prekážky, aj keby pri tom už oni sami neboli. Tak som pochopila základný zmysel ich rozhovoru. Nad dobovými nemorálnosťami sa nerozhorčovali, nemoralizovali,  skôr iba konštatovali existujúce pokrivenia. Pripadali mi ako dva ľadoborce v nekonečnej bielej pustatine, ktoré pomaly a s námahou kliesnia cestu domov, ale tí, ktorí sa na nich vezú, majú pocit istoty a nádej, že bezpečne dorazia do prístavu. 

Počas rozhovoru s Jarkou sme narazili na tému lásky, ktorá je pre nás všetkých taká dôležitá, aj keď sa viacerí tvária, že sú nad vecou a ak ešte niečo v tomto smere hľadajú, ide im o ,,zlepšenie kvality života“ skôr v zmysle príjemného erotického povyrazenia a o dráždivé  podnety, ktoré by ich prebrali z ,,citovej smrti“, to všetko  za zachovania hraníc súkromného  teritória, kde sú už zvyknutí na svoje pohodlie a  neradi by sa ho vzdávali. Zachovávajú si pri tom ako – tak ,,zdravý rozum“. Avšak prvé a posledné lásky, tie môžu byť rizikové. Sú najsilnejšie a  človekom a jeho istotami  pekne zamávajú. Všetko,  čo je prvý a posledný krát prežívame oveľa intenzívnejšie, než to medzitým. O prvej láske vieme bezpečne, že je prvou – o tej poslednej sa to dopredu nedozvieme, hoci ju niekedy sprevádza tušenie, že na tú ďalšiu už nebude čas ani príležitosť. Prichádza v rôznom veku, a sú aj takí, pre ktorých ostane poslednou tá prvá. Alebo ďalšia v poradí, za ktorú sa nakoniec už - ako sa ukáže pri nasledujúcich márnych pokusoch  - nenájde plnohodnotná náhrada. Niekedy zatieni aj tú prvú lásku. A prázdno po nej pretrvá až do konca života.

Niekedy lásky v nás umrú. A s nimi umrú aj citové spomienky. Nevieme si už ani predstaviť, že boli živé. Neostane ani jazvička. Nič nebolí. Smrť vyzerá ľahostajne, vôbec sa o nás nezaujíma, má od nás chladný odstup a tvári sa celkom nezúčastnene. Vôbec si ju nedokážeme stotožniť s niekým, kto bol predtým neodmysliteľnou súčasťou nášho života. Spojenie sa prerušilo a už nie je možné ho znovu nadviazať. Mali by sme cítiť smútok, ale necítime NIČ. Akoby ani nikdy nebola. Fungujeme, vykonávame potrebné úkony  a zdanlivo je všetko v poriadku. Komunikujeme s ľuďmi, smejeme sa, zbierame rôzne zmyslové zážitky, aby sme pracne zavlažili svoje umelé polia a záhrady na púšti, chválime sa pred ostatnými kvitnúcimi sadmi, ale pod pieskom nie sú ukryté žiadne životodarné pramene. V podvedomí hlodá strach z budúcnosti. Je to taký život zo dňa na deň. Bez istej perspektívy. Našu umelú oázu môžu kedykoľvek pochovať púštne duny.

A keď sa z ničoho -  nič stane zázrak a objaví sa prameň, voda chutí ako najlepšie víno. Niekto si ho vie šetriť, pomaly, po dúškoch vychutnávať, a niekto sa hneď opije namol : žiarlivo striehne na každú kvapku, a čím viac pije, tým je smädnejší. Len rýchlo, rýchlo, aby stihol vypiť čo najviac , kým ostane zase o smäde. Ako keby sa dalo napiť do zásoby.  Pochybuje, že si ten prameň dokáže v sebe udržať, neverí v jeho budúcnosť, bojí sa, že sa mu stratí a ďalší už nenájde.

V prvú noc v roku som myslela po rozhovore s Jarkou na L. Na to, že mi odovzdal svoj prútik v nádeji, že s ním budem vedieť zaobchádzať...

04.01.2009 

NOČNÝ ROZHOVOR S HONZOM

 Milý Honza,

Stalo sa to 3. 1., v deň mojich menín. Bohužiaľ, Tvoje posledné odkazy napísané tesne predtým, ako Ťa znovu vzali do nemocnice sa mi zo ,,vzkazníka“ stratili spolu s Tvojím profilom, ktorý zanikol, keď si sa už viac neprihlásil. Sú tomu dva roky. Jediné, čo po Tebe ostalo z našej virtuálnej známosti, sú  e-maily od LM. Vyrozprávala mi v nich podrobne Tvoj životný príbeh ( za čo som jej vďačná ) a spolu s tým, čo si mi o sebe a o svojom živote počas našich dlhých nočných rozhovorov na chate povedal Ty, a ešte Zuzka, ktorá ťa poznala dlhšie a na rozdiel odo mňa osobne, mám o Tebe asi dosť presnú predstavu. Takmer ako keby  som Ťa aj ja poznala v skutočnom živote. Ani neviem,  prečo som k Tebe od prvej chvíle cítila náklonnosť a záležalo mi na tom, aby si sa so mnou zhováral. Nemalo to vôbec nič spoločné s tým, že si bol muž. Priťahoval si ma ako človek a  aj keď som o niečo neskôr vedela o Tvojich slabostiach  a o Tvojej situácii, môj záujem a sympatie sa nestratili, naopak, mala som k Tebe ešte bližšie.

Nemala som spočiatku  doma internet a ostávala  som na chate  niekedy do noci v tej tmavej prázdnej budove, kde už ani nehriali rádiatory. Vtedy, keď si prežíval krízu a mala som pocit, že chceš utiecť zo života, som prežila naozaj horúce chvíle. Celá roztrasená a so stiahnutým hrdlom  som sa usilovala nadviazať čo najrýchlejšie s Tebou kontakt, ktorý si náhle prerušil po tom, ako si napísal tú vetu, že sa Ti už asi nechce žiť. Hrozne som sa bála, aby už nebolo neskoro. Vtedy sme sa spolu jediný krát rozprávali po telefóne. To ma celkom vzalo, pretože som v Tvojom roztrasenom  hlase cítila ten neprekonateľný smútok, ktorý si nosil v sebe. Ťažko si nachádzal slová a zadrhával sa v reči, ako keby si mal predo mnou  trému. Videla som náhle pred sebou namiesto toho stoického bradatého pána s výzorom intelektuála, ktorého už nič nemôže prekvapiť, zlomeného človeka,  plného úzkosti z budúcnosti. Pripadal si mi ako dieťa,  ktoré je doma v noci samo a bojí sa strašidelnej tmy.

Pamätám si na to, ako sme si na chate začali vymieňať vety. Všimla som si na skle Tvoje upútavky – Tvoje výroky sa odlišovali od tých ostatných, bolo mi jasné, že si asi inteligentný,  vzdelaný a zaujímavý človek. Iný ako väčšina osadenstva v miestnosti. Chcela som zistiť, kto si a čo si zač. Ešte som toho o chate ani zďaleka nevedela toľko ako dnes. Oveľa viac ma ovplyvňovala moja vlastná fantázia a oveľa menej som rozoznávala virtualitu od reality. Možno to povedať aj tak, že som bola oveľa sugestibilnejšia a náchylnejšia naivne veriť dnes už pre mňa priehľadným chatovým manipuláciám. Odišla som tesne predtým, ako som prišla do Vašej miestnosti z 30+ a Tvoj mierne arogantný sarkazmus ma dráždil, pretože čosi podobné mi v tej tridsiatke predtým dosť ublížilo. A tak som do Teba tak trochu drzo rýpala. Provokovalo ma k tomu i to, že si spočiatku reagoval mlčaním, ignoráciou; zdanlivo si mojim  reakciám nevenoval žiadnu pozornosť. Trvalo dlho, kým si mi začal odpovedať.  Tvoje odpovede boli najprv lakonické,  až lakomé. Potom sme začali viesť súkromné rozhovory. Zistila som, že si dosť uzavretý a opatrný, držal si si ma od tela, aj keď som si už bola istá, že kontakty so mnou neodmietaš. Ale nakoniec sa z nás stali priatelia. Síce len virtuálni, no i napriek tomu skutoční.

Ten chladný a spočiatku ako keby trochu povýšenecký pán začal so mnou rozprávať ako s niekým, koho si váži a koho má rád. Keď mi bolo úplne nanič, dokázal  ma odpútať a povzbudiť aj napriek tomu, že  sám to povzbudenie a podporu tak potreboval. Neviem ako  to vedel, ale ozval  sa mi zhodou okolností zakaždým, keď som práve prežívala svoje najhoršie chvíľky  a mala  pocit, že na mňa kašle celý svet. Niekedy sme sa zahovorili tak, že som ráno šla do práce po dvoch hodinách spánku. Nikdy som sa pri rozhovoroch s ním nenudila. Bolo to,  ako keby sme sedeli priamo oproti sebe -  necítila som žiadnu vzdialenosť medzi nami.

Keď Ti, Honza, zomrela sestra, otvoril si sa mi a rozprával si mi o svojom detstve a mladosti, o emigrácii, o živote tam vonku a návrate domov. Nepovedal si mi všetko. Nesťažoval si sa na nič a na nikoho. Ako Ti niektorí ľudia ublížili,  som sa dozvedela až od LM a Zuzany. Na nikoho si nepovedal krivé slovo, na nikoho si neprenášal vinu za stav a  okolnosti, v ktorých   si sa napokon ocitol.  Spomenul si iba svoju bolesť z postoja svojej dcéry voči Tebe. Poslal si mi e-mail od nej. Bolo to nesmierne smutné čítanie. Viem, ako veľmi Ťa to bolelo. Pravda, nechcel si priznať, že svoju situáciu nezvládaš a uhýbal si pred pravdou, ktorú si nechcel vidieť. Už si nedokázal riešiť ten základný problém, ktorý Ťa dostal tam,  kde si bol. Všetky ostatné by sa boli dali do poriadku, keby si sa s ním bol  chcel vysporiadať. Ale Ty si nechcel. NECHCEL...

Život Ťa napokon predsa len zlomil, i keď to, ako si ho zvládol ako chlapec odkázaný sám na seba, ako mladý muž, ktorý sa dokázal v cudzine postarať o rodinu,  bolo naozaj obdivuhodné. Okrem toho, že si mal určite veľký talent, ktorý si nemohol dostatočne uplatniť ( a neskôr bolo už asi dosť neskoro ), si bol silná osobnosť, a to bez ohľadu na to, že si napokon podľahol. Bojoval si statočne, a ja si Ťa za to vážim a obdivujem Ťa.

Náš posledný krátky rozhovor sme viedli po Tvojom návrate z nemocnice. To už si  nevládal ani sedieť pri počítači. Z odkazov som vedela, že si odišiel z nemocnice na reverz, pretože si tam nechcel ležať s mužom so stareckou psychózou a s ďalším umierajúcim. Ubezpečoval si ma , že sa už cítiš  dobre a budeš v poriadku. Neverila som Ti to. Potom ešte odkaz, aby som nemala strach, že Ti je lepšie...

Nebol si niekoľko dní prihlásený, čo bolo pri Tvojej chatovej závislosti niečo celkom nezvyklé, a tak som napísala LM. Oznámila mi, že si znova v nemocnici a nie si pri vedomí. Povedala, že si sa rozhodol  asi umrieť. Tvoj fyzický stav bol kritický, ale podstatné bolo, že si nechcel žiť taký život. Nedôstojný človeka, akým si bol.

Keď mi čoskoro LM napísala, že je už po všetkom, preplakala som celú noc. Cítila som pritom, ako pomaly odchádzaš,  a keď sa mi uľavilo, vedela som, že si už tam hore a slobodný. Videla som pred očami toho mladého študenta, ktorý je kvôli svojej láske  ochotný ísť  pešo 20 km cez polia, toho mladého muža plného ideálov a snov, ktorým si iste bol. Dúfam, že si si svoje sny vzal sebou a tu na Zemi nechal všetko to, čo Ťa  k nej nakoniec prikovalo.

Je niekoľko ľudí, ktorí na Teba myslia. Patrím k nim. A keď sa raz zaregistrujem na tom chate, kde si teraz, nájdem si Tvoj nick a budeme pokračovať v tých našich rozhovoroch uprostred nočného ticha už donekonečna...

AHOJ TĚ

05.01.2009 22:12 

ZÁVISŤ

Prečítala som si od Čecha o Čechoch  (voľne citujem ), že keď závidia susedovi, že má niečoho viac alebo lepšie ako oni, nechcú ho v tom prekonať, ale želajú mu, aby  bol na tom ešte horšie. Nemyslím si, že je to len o Čechoch. Je to dosť rozšírený spôsob, ako sa ľudia vyrovnávajú so svojou nedostatočnosťou. S tým, že neveria vo svoje vlastné schopnosti, ktoré by im pomohli byť ako sused, dosiahnuť to čo on, alebo aj  viac. Nemajú dosť pevnej vôle, nedokážu sa prinútiť vynaložiť na to viac námahy. A nejedná sa len o materiálne statky, ktoré iným neprajú a kvôli ktorým by ich najradšej utopili v lyžičke vody. Závisť vyvoláva neprajnosť, škodoradostnosť, zášť, túžbu tomu druhému nejako poškodiť, zraziť ho dolu, zničiť. V určitom kultúrnom prostredí si človek osvojí pojem dobrého a zlého správania sa voči iným ľuďom. Vie, ktoré správanie spoločnosť morálne odsudzuje -  snaží sa mu vyhýbať, alebo sa vyhýba  správať sa takto otvorene. Keď závidí primitív, zaútočí priamo a neskrývane, keď závidí kultivovaný pokrytec, útočí od chrbta a s  úsmevom sa pritom tomu, koho chce poškodiť, díva do tváre.

Pred rokmi boli na návšteve z USA sestra mojej babky s manželom a vnučkou. Bolo to v tom čase, keď začala v Angole občianska vojna, ktorej sa Československo oficiálne nezúčastňovalo. Manžel tety sa dosť rozhorčoval, že tam vojenskou podporou pomáhame rozdúchavať vnútorný konflikt, ja som o tom pochybovala, lebo v škole sme sa učili, že ZSSR a socialistické štáty nepokladajú za správne vyvážať revolúciu, zato USA neustále robia ,,poriadky“ v cudzích krajinách. Od tejto debaty, v ktorej som bola v úlohe neveriaceho Tomáša,  sme sa dostali k debate o socializme a kapitalizme, o totalite a demokracii. Mala som devätnásť – dvadsať rokov a napriek tomu, že som si o režime, v ktorom sme reálne  žili, nerobila ilúzie, stále som mala pred očami to ideálne spojenie socializmu a demokracie z čias Pražskej jari.

Tetin manžel pracoval celý život vo fabrike na výrobu smaltovananého riadu. Slovenčina alebo skôr zemplínština mu už šla ťažšie, pretože odišiel do USA za prácou ako veľmi mladý chlapec a  Slovensko nenavštevoval tak ako teta pravidelne raz za pár rokov. Neviem, či to dokonca nebola jeho prvá návšteva od vysťahovania. Teta mu pomáhala vyjadriť správne jeho myšlienky. Z toho, čo rozprával o svojom živote, som pochopila, že mu trvalo veľmi dlho, kým sa vo svojom zamestnaní niekam vypracoval. Začínal úplne zdola- naznačoval to tak, že si ukázal na chodidlo a veľmi pomaly potom posúval ruku hore, zastavil sa niekde vo výške stehenného kĺbu a potom sa dostal prudším pohybom ešte niekam tesne pod pás. Ale tam to zasekol : potiaľ to za celý život od začiatku svojej profesnej kariéry až po dôchodok dotiahol. Vtedy počas tej návštevy ešte len plánovali presťahovať sa z Ohia na Floridu, kde býval už ich syn s manželkou.  Ujo musel veľmi ťažko pracovať, a viac už v živote popri starostiach o zabezpečenie slušného živobytia pre rodinu dosiahnuť nestihol. Jediný syn mal už vzdelanie, jemu sa začínalo ľahšie a mohol by sa dostať vyššie.

U nás bol manžel babkinej sestry príjemne prekvapený životnou úrovňou; nečudo, veď odišiel do Ameriky niekedy v dvadsiatych rokoch 20. storočia a mal v pamäti ešte východoslovenský vidiek tých čias. Najviac ho fascinovala úroveň bývania, to, ako blahobytne vyzerajú ľudia na uliciach, že máme nízku kriminalitu, dobré nemocenské a  sociálne zabezpečenie a všetci majú možnosť vzdelávať sa. Návšteva bola nadšená aj československými textilnými výrobkami, hoci v obchodoch  bohviečo v  tých časoch podľa nás, čo sme tu žili, dostať nebolo. Pamätám si, že Katka, tá ich vtedy asi 15 ročná vnučka, si kúpila na Slovensku niekoľko letných šiat - vraj sa ani nevedela rozhodnúť, ktoré si vybrať, všetky sa jej veľmi páčili. Teta zase všade zháňala nejaké suveníry, najradšej ručné remeselné výrobky. Mňa najviac, ako sme tak debatovali o kladoch a záporoch oboch systémov, zaujímalo, či uja  neštve, keď i napriek tomu, že celý život poctivo a ťažko pracoval, dosiahol len  úroveň nižšej strednej vrstvy. Či si ľudia, keď sú medzi nimi také veľké spoločenské priepasti a majetkové rozdiely, nezávidia, ak navyše niekto nemá privilégiá vďaka vlastnému pričineniu, ale preto, že sa jednoducho niekde narodil. Či existuje tá tzv. triedna nenávisť?

Povedal, že väčšina ľudí, ktorých pozná, je s tým,  kým je a čo má spokojná. Sú vyrovnaní s tým, čo dosiahli a kam patria. A ani on nie je sklamaný, že sa mu za daných podmienok nepodarilo dostať sa vyššie. Robil čo mohol. Pri troche skromnosti a ak im bude slúžiť zdravie, budú môcť s manželkou na dôchodku slušne žiť, a to im úplne postačí. Vysvetlil mi, že tie jednotlivé spoločenské vrstvy sa medzi sebou priamo takmer nestýkajú – bývajú v iných štvrtiach, pohybujú sa na iných miestach, a každý si žije po svojom. Príliš sa o seba nezaujímajú. Všetci majú svoje vlastné problémy a o tie sa starajú, nie jeden o druhého. 

Náš rozhovor skončil jeho konštatovaním, že máme byť radi, že je u nás tak ako je; máme všetko čo potrebujeme a im, Američanom,  nemusíme závidieť, lebo nikde nikto nič nedostane zadarmo. My máme aspoň istotu, že keď ochorieme, neprídeme o dlhoročné úspory. To bolo to, čo nám vo svojom veku najviac ,,závidel“ on – bezplatnú lekársku starostlivosť. Tu u nás mu závideli jeho dom, autá, ktoré videli na fotografiách, mzdu, ktorú prepočítavali na naše peniaze a čo všetko by si tam za ne mohol kúpiť. A očakávali plné kufre darčekov a doláre na prilepšenie. Nepáčilo sa im, keď dostali iba nejaký ten suvenír, náramkové hodinky, vychytené šušťavé papierové záclony...Tak som to videla ja  pri tých niekoľkých návštevách z Ameriky, ktorých som bola svedkom – všetci očakávali, že im snáď tí bývalí chudobní vysťahovalci privezú  odtiaľ zlaté teľa. Ľudia v ,,kraji“ ( tak nazývali vlasť ) si myslia, že im tam v tej Amerike padajú do úst pečené holuby. Nevedia, koľko sa museli nadrieť, aby sa mohli prísť pozrieť tam, kde sa narodili.

Vo svojom okolí chtiac nechtiac ( hoci sa chystám zaobstarať si štople do uší ) počúvam debaty o populárnych a známych osobnostiach, o ich nemravnom súkromnom živote, chrapúnstvach, úchylkách a rôznych iných pokleskoch a zatajovaných nedostatkoch. Ak sú predmetom kritiky dobre vyzerajúce ženy, to sa len potom spustia vášne ! Keby mali tie, ktoré ich hodnotia, tiež toľko peňazí od bohatých sponzorov, tiež by mohli vyzerať o desať rokov mladšie. A ďalších desať uberie počítač, ktorý upraví fotku a aj z opice spraví krásavicu. Chceli by ich vidieť ráno, bez make-upu a toho, čo im na hlave vykúzli namiesto tých štyroch vlastných vlasov kaderníčka, a tiež bez tých nastrelených zubov, botulotoxínových kúr, silikónov,  korzetov a značkových šiat...Pri tých peniazoch si môžu dovoliť nerobiť celý deň nič, len sa starať o seba. Plastická chirurgia, šikovný vizážista a fotograf dnes dokáže z hocakej ženy z ulice urobiť filmovú hviezdu...

To je radosti, keď sa niekde objavia civilné momentky  tých istých celebrít, na ktorých to už zďaleka nie sú tie večne mladé krásky. Hlavne, keď si fotograf dal záležať a pomohol tomu, aby na nich vynikli všetky nedostatky tej chudery. Čitateľky   bulvárnych a  ženských časopisov majú konečne dušu na mieste : zrkadielko tentoraz odpovedalo k ich plnej spokojnosti. A nemusia pre to urobiť už nič iné – ani si odoprieť tú tretiu večeru, ani si zacvičiť, ani si dať pozor na tú pravdivú múdrosť, že po päťdesiatke si už každý môže za svoju tvár.

 Podmienkou pocitu šťastia je skôr, ako uzavrel vtedy John Hajczak z USA, vyrovnať sa s tým, čo sme za daných okolností mohli pri najlepšej snahe dosiahnuť a nech nás netrápi, čo za daných okolností dosiahli iní. Trápiť nás môže len to, že sme niektoré z tých okolností mohli pri lepšej snahe trochu  zmeniť.

 10.01.2009 15:14 

 IBA HRA

Spoznala som prostredníctvom chatu veľa ľudí a veľa osudov. Ľudia hľadajú kontakt s inými ľuďmi a chat poskytuje veľa týchto príležitostí, hoci, ako už bolo mnohokrát povedané, nie je úplnou náhradou za blízke kontakty v skutočnosti. Vďaka anonymite padajú zábrany a ľudia odhaľujú ešte viac, ako by na to mali odvahu v reálnom živote, to dobré, ale aj to zlé, čo je v nich. Otvoria sa niekedy väčšmi, ako sú toho schopní hoci aj pred najbližšími doma, zdôveria sa s vecami, ktoré by naživo povedali len málokomu, alebo by o tom nehovorili vôbec. Na druhej strane majú aj oveľa väčšiu odvahu popustiť uzdu démonom, ktorí v nich driemu, alebo ktorých v bežnom styku s ľuďmi krotia, pretože vedia, že by sa to neobišlo bez hmatateľných nepríjemných dôsledkov, ktoré by ich zato postihli. Na chate sa môžu uplatniť ich tajné chúťky a s jedlom rastie chuť. Možno niekedy ani nepostrehnú tú hranicu, za ktorou ich prestávajú ovládať.

A tak majú ľudia na chate ako keby ostrejšie kontúry než tí, s ktorými trávime čas každý deň v práci, doma  alebo inde v reálnom prostredí - a máme sklon k ich čiernobielemu videniu. City sú tiež protikladnejšie a majú menej farebných odtieňov: jedni sa zdajú dokonalí, približujúci sa našim ideálnym predstavám, na iných naopak prenesieme všetky vlastnosti, ktoré na ľuďoch – a  aj na sebe samých – nemáme radi. Priateľská náklonnosť aj  averzie majú vyhranenú podobu. Niekedy stačí prvé stretnutie naživo, aby sa obraz úplne zmenil a póly sa možno aj prevrátili, alebo sa mienka poopravila či zmenila k horšiemu. Ani to ešte nie je dosť objektívny pohľad, pretože človek vie zámerne zakrývať svoje vlastnosti, skutočné pohnútky, zámery, svoju skutočnú podstatu, najmä ak si je vedomý, že by to tých druhých mohlo odradiť, a on by potom svoje zámery nedosiahol.

Všetci máme svoje stratégie a volíme si vhodnú taktiku, aby sme dosiahli čo pre seba potrebujeme. Rozdiel je len v tom, čo je pre koho dôležité. Pre niekoho je to jeho JA, vlastné sebapotvrdenie, a bude záležať na tom, čo pokladá za jeho dôkaz: jedni sú skôr materialisti a pôžitkári, záleží im na moci a popularite, iní hľadajú istotu hlavne v láskyplných vzťahoch, alebo chcú presiahnuť sami seba a dostať sa k niečomu, čo by prekročilo ich vlastnú individuálnu existenciu – k nejakému významnému objavu, pre ktorý by sa na nich spomínalo ešte dlho po tom, ako odídu, alebo sa budú usilovať dosiahnuť nejaký športový rekord, zložiť báseň či pieseň, ktorá by ich spájala s tými, čo tu budú po nich , zistiť odpoveď na nejakú otázku, na ktorú život človeka bežne nestačí. Alebo chcú len ďalej žiť vo svojich deťoch. Zdanlivo ušľachtilý cieľ,  napr. pomáhať iným a byť nimi obdivovaný , môže byť len skrytou túžbou po moci a po pôžitkoch z nej vyplývajúcich. Ušľachtilejšie pohnútky zase niekedy môžu navonok vyzerať neušľachtilo. To všetko vždy ukáže čas, ktorý spočíta dobré a zlé skutky voči iným ľuďom a položí ich na váhu. Mnohí budeme čakať s napätím, ktorá strana preváži ktorú. I tie zdanlivé maličkosti, ktorých sa dopúšťame na druhých, tam budú mať svoj význam. Zistíme, že ten cieľ, ktorý sme  pred ostatnými alebo aj sami pred sebou vydávali za ušľachtilý, nesvätil prostriedky a  že naša bezohľadná taktika zanechala v dušiach ľudí veľa zlého, a to  sa bude znásobovať v ďalších ľuďoch, a tak sa staneme spoluzodpovednými aj za budúce prípadné katastrofy, do ktorých to nakoniec vyústi. A je úplne jedno, či sme tú škodu napáchali prostredníctvom reálnych alebo virtuálnych kontaktov. To, že na chate o nič nejde, že je to len ,,zábava“ a kedykoľvek možno zmazať našu zástupnú existenciu, na veci nič nemení.

V popletenom virtuálnom svete veľkého množstva krátkodobých a často povrchných vzťahov medzi náhradnými identitami sa dá všeličo zakamuflovať a ľahšie sa uniká zodpovednosti za svoje činy, ktoré sa rozplynuli spolu s písmenkami, keď sa vypli počítače. Pre toho, pre koho slová nemajú nijakú váhu, zdanlivo nedošlo k nijakej ujme. Prenesie ľahko vinu na tých, ktorí si tie slová brali k srdcu : sami si môžu za to, že berú virtuálny svet vážne a neoddeľujú ho od ozajstného života. Ako keby za tými prezývkami neboli skutoční ľudia, iba tie figúrky z počítačových hier, ktorým bez milosti iné figúrky odtínajú hlavy, a kým krv strieka na všetky strany, hráč, ktorý sedí nad klávesnicou a riadi hru, sa smeje na celé kolo. 

 Pre mňa ostane chat výmenou životných pocitov, zážitkov a skúseností, príležitosťou na poznávanie ľudí a ich príbehov, miestom, kde vždy môžem nájsť, alebo aj poskytnúť dobré slovo. A to aj napriek tomu, že som sa tu stretla aj s tými vypustenými démonmi. 

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se