« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

SÚHVEZDIE PLEJÁD...A INÉ



13.01.2009 00:30

SÚHVEZDIE PLEJÁD

Zo všetkých mojich príspevkov v druhom  blogu je najčítanejšia básnička ,,Rozprávka na nedeľné  ráno“. Nepredpokladala by som, že niekoho by mohla zaujať práve ona.  Je to tá, ktorú som napísala v jednu decembrovú nedeľu na vrátnici. Ochorela vrátnička – brigádnička, ktorá tam cez víkendy máva služby a tak som ten ,,kšeft“ vzala ja. Aj tak som si v sobotu a v nedeľu chcela prísť porobiť nejaké resty. Ako obyčajne , neporobila, pretože vždy sa nájde niečo, čo je pre mňa práve dôležitejšie..

Zapla som si rádio, pamätajúce si ešte časy socializmu. Vystreľujú z neho gombíky – jeden stlačíš,  a dva odletia. Liezla som po štyroch, vopchala sa pod stôl, ale gombíka nikde. Minule sa našiel až niekde mimo vrátnice. Ráno je v  tej  kabínke vsunutej do bočnej chodby na začiatku tej hlavnej ešte teplo, ale pred obedom si už treba obliecť všetko, čo si človek donesie sebou: na pulóver sveter, a naň ešte vetrovku. Aj tak mi bola zima na nos. Ale pri rannej rozprávke bolo príjemne. Voňala mi tam káva a hľadela  som  tupo na hŕbu papierov, ktoré som si chcela  dať do poriadku.

Pri rozhlasových rozprávkach sme vyrastali. Boli neodmysliteľnou súčasťou nedeľnej atmosféry, ktorá sa už vytratila. Ponechávali veľký priestor vlastnej fantázii. Umožňovali napojiť na živé hlasy a zvuky vizuálne predstavy, vytvorené predtým pri čítaní toho príbehu. 7.12. dávali Malú morskú pannu. Film sa mi nepáčil. Asi som videla aj viac filmových verzií, ale ani jedna nezodpovedala mojim očakávaniam.  Filmové rozprávky ma väčšinou sklamú :  len popisujú dej, zdajú sa mi vyprázdnené, plné vonkajších efektov, ale bez hlbšieho obsahu. Gýčovité. Sú výnimky. Napríklad Radúz a Mahuliena, kreslená Zimná kráľovná, alebo ruská sci – fi rozprávka Človek obojživelník, ktorú v časoch môjho detstva dávali v našom kine v nedeľu o druhej veľakrát do roka. Nikdy som ju nevynechala. Asi som jej vtedy celkom neporozumela, len intuitívne som tušila jej zmysel. Viem si ho pretlmočiť do slov až teraz. Vtedy som vnímala hlavne zmyslami a prežívala ten príbeh citovo; utkveli mi v pamäti osobitne farby, na ktoré som bola obzvlášť vnímavá. Najmä tá chladivá tyrkysovomodrá, s akou som sa odvtedy nikdy viac nikde nestretla. Dieťa asi vidí farby inak – intenzívnejšie. Časom ako keby vybledli a zovšedneli.

Človek obojživelník bol inšpirovaný motívmi Malej morskej panny. Nosím si ho po celé tie roky v sebe. V to nedeľné ráno, pri počúvaní jedinej stanice, ktorá sa na tom starom rádiu dala chytiť bez chrčania, som si na neho spomenula. Aj na tú tyrkysovomodrú, na ktorej som si vtedy tak nenásytne pásla oči, aj na veľký smútok, ktorý som s hlavnou postavou toho filmu precítila až po samé dno. A tak sa mi -  hoci mi v to ráno nič nechýbalo, sedela som v teple, v pokoji, hralo mi rádio, voňala káva a nič ma nenaháňalo, okrem tej hŕby neroztriedených  papierov, čo som si priniesla na vrátnicu – všetky tie pocity vrátili. Keď sa rozhlasová hra skončila, niečo vtislo do mojej ruky pero  a   odniekiaľ sa zjavili slová.  Skladali sa mi sami od seba do jednoduchých veršíkov. Nie veľa slov. Len pár. Len práve toľko, aby som nimi vyjadrila svoje pocity.

Dlho som na to nemala odvahu.  To, čo som napísala, neprežilo viac ako pár hodín. Papier som roztrhala na márne kúsky, aby to po mne nikto nemohol prečítať. Nevedela som prekonať ostych. Zdalo sa mi, že sa nedokážem trafiť presne do stredu. Pretože som zakaždým uhla trochu nabok, keď už malo ísť do tuhého. A potom sa mi môj výtvor zdal nepravdivý  a pri falošných tónoch som cítila zahanbenie.

Už sa nebojím mieriť na ten stred. Ak ho miniem, pokúšam sa oň zas a zas. Hoci to nie je celkom vydarený pokus, je to aj tak pokus o sebavyjadrenie. Kvôli tomu to robím. Kvôli ničomu inému. Keď to niekoho zrozumiteľne osloví, mám z toho ešte trochu potešenia navyše.

Včera zomrel ,,chlapec, čo maľoval dúhu“. Jeho  verše mám ako motto v  profile pod jednou fotografiou. Patril k mojim najobľúbenejším. Nedávno dovŕšil osemdesiat rokov. Mal tvár Velesa, ktorý v podsvetí bojuje  so  silami zla a sprevádza duše ľudí po jeho temnom bludisku. Odvčera patrí Zemi. Velesovým zasväteným stromom je orech, ku ktorému mám tiež blízky  vzťah.

Ja možno nedokážem namaľovať dúhu, ale môžem sa dívať na tie hviezdy, ktoré nesú jeho meno ...

15.01.2009 01:09 

KEĎ ZASTANÚ HODINY

Sú v živote pomyselné hranice, na ktorých sa na chvíľu zastavíme a obzrieme sa za tým, čo ostalo za nami. O chvíľu sa budeme musieť pohnúť ďalej a prejdený kus cesty sa nám stratí z dohľadu, až kým nenarazíme na ďalší hraničný medzník. Vylezieme na vŕšok, ale keď sa obzrieme späť, bude to už iný pohľad. Nad vzďaľujúcimi sa chotármi za naším chrbtom sa bude vznášať podvečerný opar. Modrasté kopce splynú v diaľke s oblakmi. V posledných krátkych zábleskoch slnka na chvíľku zbadáme, aký je svet v skutočnosti nadpozemsky krásny a farebný. Na blatistých chodníkoch, ktorými sme namáhavo šli, sme nestíhali zachytiť ten obraz, vídaný len vo fantázii. To, čo sme nechali za sebou, pomaly pohltí hustnúce šero, za ktorým sa sotva dajú tušiť nejasné atramentové obrysy vrchov, vpíjajúce sa do o niečo bledších hĺbok oblohy, pokračujúcej až do nekonečna.

Vypratávala som skriňu pre dočasného nájomníka bytu, ktorý bol mojím domovom. Bývala to moja skriňa. Ostalo tam aj pár mojich vecí. Károvaná červenočierna flanelová košeľa – v nej, teplákoch a papučiach som absolvovala prvé voľby v študovni vysokoškolského internátu. Bolo skúšobné obdobie, pretože som sa učila v izbe ( čo počas semestra nebývalo ). Dúfala som, že sa to nejako odvolí aj bezo mňa, že sa azda na mňa zabudne. Už neviem, s kým som tam bola, len viem, že ten niekto tiež nešiel. Myslím, že Naďa. K nikomu inému mi to nesedí. Ja a ona sme nechodili tak často domov, ostatní to mali väčšinou bližšie. A bola za každú srandu. Alebo to bola možno Anka. Zle videla a ja som mala oči dobré. Čítala som nahlas a ona počúvala. Keď zaspala , zobudila som ju a čítala som odznova odtiaľ, odkiaľ si už nič nepamätala. Prišli po nás pred zatvorením volebnej miestnosti. Také aké sme boli, neogabané, strapaté, sme po krátkom čakaní v rade posledných oneskorencov odvolili podľa inštrukcií milo sa usmievajúceho člena volebnej komisie. Ani nám len nevynadali. Zdalo sa mi, že hlas toho nášho volebného inštruktora znel dokonca pobavene. Bol to potupný akt, ale mali sme aspoň zadosťučinenie, že sme ho absolvovali tak nedôstojne oblečené.

Môj tweedový kabát! Model 1972? Snáď. Nosila som ho ešte na gympli.Mama si ho neskôr zúžila. Ona bola subtílna, ja som mezomorfný typ. Cestoval so mnou autobusom. Vstávala som o päť minút šesť - a o šesť desať mi odchádzal autobus zo zastávky pri plote o dva činžiaky od nášho. Teraz ponocujem pri počítači, vtedy som noci trávila s knižkou. Mama mi chodila vynadať o druhej – tretej nad ránom, aby som už konečne zhasla svetlo. Ráno som sa len rýchlo umyla, nahádzala na seba veci, schytila nejaké učebnice a zošity, napchala ich do tašky a mazala. Nie vždy boli moje. Na vlasoch mi usychala zubná pasta, ktorou som pravidelne okyckala umývadlo aj seba. V autobuse sliepňalo slabé svetlo len keď ľudia vystupovali alebo nastupovali, a tak som dospávala prebdené noci. Aj postojačky. Veľmi nekúrili. Šetrili naftou. Ale ten kabát hrial. Raz  som lekárničke s peroxidovou prilbilcou na hlave zaspala na ramene.Mala taký mäkkučký kožuch, s golierom z jemnej hladučkej kožušiny. A inokedy sme zas v autobuse vyvádzali hlúposti, ako vtedy, keď som pánovi sediacemu predo mnou vložila do priehlbinky v baranici ohryzok z jablka. Hrozne som potom tŕpla, aby ho na to niekto zo stojacich cestujúcich neupozornil, pretože som sedela priamo za ním. Videla som ten ohryzok ešte z parčíka nad chodníkom, ktorým kráčal do mesta. A cestou domov zo školy si zas ku mne často prisadol policajt s konskou hlavou. Vtedy asi tridsiatnik. Musela som sa tváriť , že spím, aby prestal otravovať. Cestou som celá stuhla, lebo ma zatlačil vždy až na okno. Ešteže som mala ten hrubý dlhý kabát. Chránil aj pred tým slizským sprievodcom, ktorý si rád študentky v natrieskanom autobuse protekčne posadil na valcovitý kryt vedľa šoféra. Pamätám si ho úplne detailne – s kapsou cez rameno a klieštikmi.

Áaa, moje upratovacie tričko! Tmavomodré s bielymi abstraktnými fliačikmi. Elastické. Sobota bývala nudná, mesto vymreté. Deň do večera, keď sa niekedy šlo na diskotéku načierno, neuveriteľne dlhý. Vtedy trval deň od rána do šiestej dnešný týždeň. Alebo možno aj mesiac. Len samotné umývanie chodby, ku ktorému ma mama nútila už od samého rána, hoci som mala práve rozčítané, trvalo nekonečne dlho. Odflákla som to, a ona ju potom just demonštratívne šla umývať znovu, kým ja som počúvala rozhlasový Maratón a potláčala výčitky svedomia. Keď som mala náladu, umývala som počas rozhlasovej hry kuchyňu. Popri počúvaní sa to dalo vydržať. Raz som jej chcela spraviť radosť a vydrhla som linku, ale práškom na vaňu. Keď prišla domov, okamžite jej padli do očí tie hrozné biele šmuhy, ktoré tam predtým neboli. Zaujímavé, mala šedý zákal, ale vždy presne identifikovala podľa omrviniek na koberci, ktoré som ja vôbec nezbadala, čo som všetko jedla.

Z môjho pestrofarebného obľúbeného letného kompletu sa zachoval už len maličký vršok...

V ten rok som bola tak anorekticky chudá, že som vošla do hviezdičkových rifiel na traky mojej jedenásťročnej sestry. Všetko mi v tú jar bolo veľké, sukne zo mňa zleteli zapnuté. Vybrali sme sa teda  v tých časoch, keď v obchodoch v malých mestách nič nebolo, s kamarátkou na nákup do Prioru do Košíc. Potom sme navštívili kamarátov, čo tam bývali na internáte a nakoniec, po ich večierke, sme ešte trochu ostali v kaviarni s budúcimi letcami. Odprevadili nás na stanicu, ale náš posledný spoj bol už dávno fuč. Skúšali sme potom uprostred noci stopovať. Na kúsku cesty nás sem – tam niekto zviezol, ale naším smerom akosi nikto, kto by nám bol ochotný zastať, nešiel. Nakoniec nám, hanba – nehanba, pod jedným z  najhorších kopcov na trase, s  krkolomnými serpentínami nad strmými svahmi, zastal ruský vojenský GAZ. Boli by sme sa už domov zviezli aj s čertom. Tí ruskí dôstojníci sa k nám chovali slušne, aj keď sme mali trochu obavy, či neskončíme niekde na lesnej ceste, a odviezli nás ešte o kus ďalej, než končila ich cesta, pretože nám už odtiaľ nešiel žiaden autobus. 

Nenašla som otcove listy z nemocnice. Možno si ich vzala sestra. Boli v takej jednej mojej starej taške – zlatá metalíza s farebnými písmenkami, alebo čo to bol pôvodne na nej za vzor. Keď som si ju kúpila namiesto tašky do školy, mama sa len chytala za hlavu : príšerné niečo, vravela, čo to mám len za vkus! To mám po otcovej rodine z východu, aj im sa páčia také cigánske farby a oblečenie ako pre tých zo strelnice. Mame sa páčila klasika a elegantné veci, a tie som ja neznášala. Viedli sme neustály boj o to, čo budem a čo nebudem nosiť. Kým to nevzdala. Potom už len komentovala, do čoho som sa to zase poobliekala a prečo nemôžem vyzerať slušne a upravene ako tá alebo oná. Prestala ma kritizovať, až keď sa naše roly začali vymieňať. Potom to už bolo skôr naopak. Ani som nepostrehla tú hranicu, keď sa začala meniť. Nestihla som si uvedomiť toľko dôležitých vecí…

Až dnes. Došlo mi to, keď som odkladala naposledy čítanú knihu, mamine staré hodinky, otvárala zásuvky a skrinky, v ktorých ostali všetky moje spomienky na domov. Sú tam aj hračky našich detí – aj táto časť cesty je  už za nami. Obzerám sa a snažím sa vryť si ten obraz do pamäti, kým tu stojím. Hoci hodiny v kuchyni stoja, čas je neúprosný - a ja ešte dnes musím stihnúť to, čo musím...

30.01.2009 19:48

 VÝCHOVA PODĽA ROUSSEAUA A TÝCH DRUHÝCH

1/

Konečne sa začína hovoriť o deťoch v súvislosti s rodinou a školou nielen ako o ,,obetiach” šikanovania a týrania”, ale aj ako o jeho páchateľoch. Minule som sa zdržala na chvíľu v triede, kde jeden žiak obveseľoval spolužiakov  humornými zážitkami so starými rodičmi svojho kamaráta : vnuk a jeho partia, za aktívnej účasti tohto rozprávača, ich len tak pre zábavu šikanovali a týrali priamo v ich vlastnom byte. Premyslene im pripravili také situácie, aby ich ,,vynervovali" do krajnosti a následne znemožnili pred privolanou políciou, ktorá napokon skonštatovala, že incident nenaplnil znaky trestného činu a že problémy v komunikácii v rodine si majú aktéri vyriešiť bez jej účasti. Hoci podľa toho, čo ten chlapec za hlasných výbuchov smiechu väčšiny prítomných rozprával, malo jednanie mladistvých výtržníkov všetky znaky psychického týrania. Tých starších ľudí som si vedela živo predstaviť ako obete ,,kanadských žartíkov” kamarátov ich vlastného vnuka – chlapčiskám sa úspešne podarilo zamotať im hlavy a vyvolať reakcie, vďaka ktorým museli tým policajtom naozaj pripadať ako starí blázni. Len niektorí z prítomných poslucháčov sa tej historke nesmiali. Väčšine sa tá krutá hra zdala byť nesmierne vtipná.

Nepovedala som nič. Len deň predtým sa mi s oným ,,zabávačom” podaril konečne šťastnou náhodou rozhovor medzi štyrmi očami – dlho sa mu vyhýbal, a to aj vďaka alibizmu nadriadených, s ktorým sa stretne vyučujúci, keď ide o hrubé porušovanie jeho základných ľudských práv zo strany žiakov. Zoči – voči títo ,,hrdinovia” už nie sú takí sebaistí a odvážni, ako keď majú za chrbtom vďačné obecenstvo, práve preto sa osobnému rozhovoru bránia. Po všetkých tých vulgárnych výkrikoch na hodinách, ktoré vzápätí popieral a vydával za moje halucinácie za asistencie svojich nasledovníkov a mlčiacej väčšiny, po otvorených slovných útokoch, vyhrážkach a všetkých možných nemiestnych provokáciách, ktorými sa snažil vyvádzať ma z miery, sme si náš vzťah ujasnili a dohodli sa na podmienkach ďalšej vzájomnej relatívne bezproblémovej koexistencie. Asi ho zaskočilo, že nemám v úmysle za to všetko, čo stváral na mojich hodinách, iniciovať žiaden postih voči nemu. ,, Ja to s tebou ešte pol roka vydržím, ale ty pri takomto správaní budeš mať problémy aj s inými, a čoraz väčšie”, povedala som mu okrem iného.

Bohužiaľ, tí, ktorí sú vystavení týmto priamym útokom zo strany nespratníkov, majú len malú šancu nájsť pomoc a podporu : kolegov sa to momentálne osobne netýka a vedenie sa snaží takéto situácie ututlávať, aby náhodou z toho nevznikol nejaký nepríjemný problém. Mohlo by to uškodiť povesti školy, alebo by z toho mohli byť zbytočné poťahovačky. A tak sa namiesto účinného zásahu operuje pedagogickou nespôsobilosťou radového učiteľa. Niekedy sa proti niektorým dokonca môžu ich prípadné ťažkosti so žiakmi i zneužívať ako vhodný argument namierený proti ich osobe, ak sa to práve hodí. Výrok : ,, U mňa si to nedovolí ” od nadriadeného ( -nej) znamená: ,,Je to tvoja chyba, nevieš si urobiť v triede poriadok”. A tým celá vec obyčajne hasne. Preto si väčšina učiteľov obyčajne podobné zážitky necháva pre seba, nanajvýš ak o nich iba niekomu potajmä čosi pošepká.

Môjmu provokatérovi sa už nejaký čas nedarilo dostať ma, kam potreboval – chodila som na hodiny po bohatých predošlých skúsenostiach pripravená aj na najhoršie Keď som si teda teraz zobďaleč vypočula jeho ,,humorné príhody”o šikanovaní starých ľudí, mlčala som, pretože on by aj tak nebol schopný pochopiť výhrady k takému správaniu. Chýba mu tá časť osobnosti, ktorá by umožňovala vcítiť sa do iných ľudí, súcitiť s nimi, nebyť bezohľadný - pre neho sú ľudia, hlavne tí, ktorí sa mu zdajú byť slabší, len objekty vhodné na to, aby si z nich z nudy mohol bezhranične strieľať. Je to z jeho hľadiska len niečo ako adrenalínový šport a ako sa zdá,  hladina adrenalínu  sa musí čoraz viac zvyšovať, aby z  toho mohol mať patričný zážitok. Nedá sa mu vysvetliť, čo je na takej hre bezcharakterného až neľudského. On sa pritom iba neviazane zabáva, a popis tých zážitkov mu slúži na získanie popularity a pocitu, že je ,,niekto” - ten, ktorý ovláda situáciu. Keď sme pred niekoľkými rokmi mali ,,problémovú” triedu, ktorá sa s niektorými dnešnými nedá ani porovnať – zo súčasného pohľadu v nej ešte sedelo len pár vcelku neškodných malých grázlikov – školská psychologička, ktorá sa tam pokúšala diagnostikovať príčiny ich nezvládnuteľnosti, z nej nakoniec zbabelo a so slzami v očiach ušla. Je iné rozjímať nad poruchami správania na psychologickom pracovisku odtrhnutom od každodennej reality s občasnými výjazdami do terénu, a iné musieť im stáť v ten každý deň tvárou v tvár. Psychológ obyčajne neobjaví nič, čo by už dávno tí v ,,prvej línii” nevedeli a poradiť si s tým musia aj tak sami.

2/

Včera som mala ,,televízne odpoludnie” a videla som hneď dva programové cykly týkajúce sa vzťahu medzi generáciami a správania sa detí k rodičom v súčasnosti. Ten prvý som nesledovala od začiatku - šlo tam o výchovný experiment, keď rodina s dvoma neposlušnými rozmaznanými potomkami skúšala voči nim  uplatňovať výchovné metódy, na ktoré boli deti doma zvyknuté v 70. rokoch. Znamenalo to mať svoje povinnosti, pomáhať podľa svojich možností a schopností v domácnosti a na rodinnom hospodárstve a nevysedávať pasívne namiesto toho pri televízii a počítačových hrách. Jesť to, čo sa navarí, a nie , čo si kto zmyslí, nedostať veci pod nos hotové a bez vlastnej námahy, ale vynájsť sa, použiť vlastné nápady a fantáziu, vyrobiť si trebárs oblečenie alebo hračku. Tráviť voľný čas hrami, ktoré rozvíjajú tvorivosť a naučiť sa, že človek v živote nič nedostane zadarmo. Nemyslieť si, že rodičia sú tu len na to, aby nám slúžili, prispôsobovali sa našim okamžitým náladám a chúťkam. Autori toho dokumentu ukázali, že výchova detí v poslednej štvrtine dvadsiateho storočia vybočila zo správneho smeru, a sú tomu na vine nielen celkové podmienky, nedostatok času, pretechnizovaný svet, materiálne vymoženosti, nadbytok, ktorým sú zahŕňané deti vyspelej západnej spoločnosti, ale aj prehnaná úzkostlivosť rodičov, ktorí sa im boja v niečom nevyhovieť, alebo ich zaťažovať povinnosťami a trestať, aby nebodaj neporušili Chartu práv dieťaťa. Príliš veľká benevolencia a ústupčivosť sa potom vypomstí tým, že ich ratolesti  nevedia a nie sú ochotné ani schopné uniesť žiadnu záťaž. Očakávajú, že sa o ich potreby postará niekto iný, a keby ich očakávanie nespĺňal, budú si svoje požiadavky bezohľadne vymáhať všetkými možnými spôsobmi manipulácie.

Večer dávali na STV ,,Famíliu”, čo je veľmi dobrý vzdelávací cyklus dokumentov o problémoch vzťahov v rodinách. Tentoraz šlo o príbeh matky, ktorá celý svoj život venovala výchove dcéry a vnučky a v starobe sa nakoniec ocitla v situácii bezdomovkyne práve vďaka nim. Žila v dobre fungujúcom manželstve s kapitánom riečnych lodí, ktorý bol síce často preč, ale inak bol dobrým a zodpovedným manželom a otcom. Nepil, nehádali sa, nemali finančné problémy a materiálny nedostatok nepociťovali. Dcéru – jedináčika zahŕňali až prehnanou starostlivosťou. Napohľad jej vytvorili dokonalé zázemie a takmer ideálne podmienky pre výchovu. Prvé dcérino manželstvo, z  ktorého mala jedno dieťa, zlyhalo - dievčatko potom vychovávali starí rodičia. Podobne ako jeho matka, ktorá si medzitým našla iného partnera, rovnako nezodpovedného ako ona sama, nemalo veľmi v obľube školu a čoskoro začalo s drogami. Matka sa oň nezaujímala, mala už druhú dcéru, o ktorú sa po rozpade aj ďalšieho vzťahu starala sama. Žila potom u akéhosi osamelého muža vo vzdialenejšom menšom meste len z peňazí, ktoré získala z odpredaja bytu v Bratislave – aký to bol vzťah, z autentických výpovedí hlavných aktérok príbehu nebolo celkom jasné, ale pravdepodobne sa podobal tým predošlým. Peniaze si nevedela ani udržať, ani zarobiť, len minúť : ako postupne vysvitalo, bola opakovane recidivujúca alkoholička. Stará pani, ktorá celý život pracovala na dosť zodpovedných miestach, nedokázala už z dôchodkov utiahnuť väčší byt v centre Bratislavy, a tak sa presťahovali aj s chorým manželom na sídlisko do jednoizbového prízemného bytu. Vnučka – narkomanka neváhala starých rodičov opakovane vykradnúť, dokonca im namiešať do jedla uspávací prostriedok, aby ich mohla obrať aj o tých niekoľko cenností, ktoré ešte nosili na tele. A tak skončila vo väzení. Stará pani vraj požiadala dcéru, aby sa aj s druhou vnučkou nasťahovala do nového malého bytu, kde vtedy ešte žila s manželom, chorým na rakovinu. Potrebovali údajne pomoc – tvrdila do kamery dcéra. Pravdepodobne to však bolo presne naopak : stará pani držala nad vodou dcéru aj vnučku. Byt darovala darovacou listinou prvej vnučke – ale tá ho do troch dní predala a zvyšok rodiny sa ocitol v podnájme. Ten však tiež nebolo z  čoho platiť, pretože mladšie dievča prepadlo gamblerstvu. Z nejasných výpovedí jeho matky sa dalo vyrozumieť, že sa príliš do práce nehrnula - ak aj nejakú zohnala, zrejme to nikdy nebolo nadlho. Jednej noci, keď nebolo z čoho zaplatiť nájom, sa matka s dcérou ocitli na ulici…Pomohla charita a stará žena sa nakoniec dostala do domova dôchodcov. Dcéra do azylového domu, za ktorý jej platí matka, aby a neocitla pod mostom.

Ani jedna zo žien nepovedala všetko. Tie skutočne otrasné detaily celého príbehu ostali skryté v podtexte. O niektorých veciach sa verejne hovoriť nedá, nemožno ich popisovať pred cudzími ľuďmi a mnohé neopísateľne bolestné zážitky  vyjadriť slovami ani nejde. Z tých oddelených monológov matky a dcéry bolo zrejmé, že toho, čo sa medzi nimi za tie roky odohralo, bolo podstatne viac a bolo to ešte oveľa horšie, ako pripustili. Matka nedokázala po celý ten čas odmietnuť dcére a vnučkám pomoc, až ju to napokon samu stiahlo na dno. Zneužívali ju, vydierali, okrádali – sama použila raz či dvakrát aj slovo ,,týranie”. Dcéra sice prehlásila, že ju mrzí, čoho sa jej mama v starobe musela dožiť a že si to za svoju dobrotu a príkladnú starostlivosť o rodinu nezaslúžila, ale ako vysvitlo z posledných slov matky, od svojho zlozvyku spoliehať sa na ňu neupustila : táto päťdesiatnička žiadala od starej chorej ženy ďalšie peniaze na zaplatenie pobytu v azylovom domove a neváhala citovo ju vydierať, aby sa ani tentoraz na ňu ,,nevykašľala”. A matka so slzami v očiach prehlásila, že to bude posledný krát, čo jej je ochotná ešte finančne vypomôcť a že je rozhodnutá starať sa potom už len o to, aby v pokoji dožila ešte tých svojich pár dní a týždňov …

Tento a aj množstvo iných podobných prípadov, s ktorými sa možno stretnúť čoraz častejšie, dokazuje, že niečo v tých novodobých koncepciách výchovy a v ich praktizovaní je celkom pomýlené. Je asi najvyšší čas zmeniť postoje a zamyslieť sa, koho vlastne pred kým treba chrániť. A veľký kus zodpovednosti spravodlivo prideliť aj tým mladistvým nespratníkom…

31.01.2009 10:18 

SMAJLÍK

Napísal mi to kamarát, ktorý nie je tak celkom virtuálny, lebo hoci sme sa spoznali tu na sezname  už ani neviem pred koľkými rokmi a odvtedy sme prehovorili spolu  na internete mnoho hodín, prebrali mnoho tém a dozvedeli sa o sebe možno viac, ako mnohí, ktorí sa  stretávajú denne v reálnom živote, stretli sme sa aj osobne. V Prahe. Bola som tam už niekoľko týždňov a pomaly mi pobyt mal  končiťspolu  s  prázdninami. Okrem neho som sa videla aj s  kamarátkou, ktorú som spoznala na chate  ( krásne sme spolu v nočných uličkách  Prahy zablúdili ). Keď ma už chytala nostalgia z blížiaceho sa odchodu, napadlo mi, že by som mu mohla na rozlúčku zavolať , aby vedel, že som tam. Nadosah.

Možno to boli vtedy už aj dva roky,  čo sme sa spoznali ,,cez písmenká". Vedela som ako vyzerá z fotografií - on videl moje. Je fakt, že naživo je to vždy trochu iné. Na základe dvojrozmerných obrázkov z určitých uhlov  môže byť ten  obraz odlišný od skutočnosti.  Sedela som na lavičke pár metrov pod  sv. Václavom  (pod ním som  ,,brigádovala " v jednej drogérii,  práve mi skončila zmena) a čakala, kedy sa objaví. Nikoho podobného mojej predstave kamaráta som medzi ľuďmi tmoliacimi sa naokolo nevidela. Bolo po druhej popoludní. Letná turistická sezóna. Nie je ľahké medzi tými davmi turistov zbadať a spoznať osobu, ktorú človek videl len na  niekoľkých fotkách  nepresne zachytávajúcich jej skutočnú podobu. Tie nepresnosti si dokreslí fantázia a výsledný obrázok sa potom môže dosť  odlišovať. Aj šaty robia človeka a dojem z neho v inom oblečení, než si k nemu predstavujeme, môže byť celkom iný.  Oproti mojej lavičke parkovali znudení taxikári. Sledovala som prázdne taxíky, ako prichádzali, postáli a potom po nejakom čase ich vystriedali iné. Nikto do nich nenasadal. Spievodkyne privádzali skupiny turistov,  mávajúc nad hlavou smiešnymi ,,terčíkmi". Okolo mňa sa usadila skupina maďarských mužov a žien v dôchodkovom veku. Boli celkom ako ľudia od nás. Dôverne známe typy a vystupovanie. Z príslušníkov každého národa vyžaruje niečo iné. Z Maďarov som mala taký ,,domácky " dojem. Hoci zvukovú podobu tej reči dobre poznám, rozumiem len významu  niekoľkých, často používaných slov. No ako keby som intuitívne rozumela všetkému, čo hovorili. Mala som chuť pridať sa, ako keď našinec niekde ,,vonku" stretne krajanov.  Predsa len to Rakúsko - Uhorsko zanechalo v nás nejakú spoločnú kultúrnu stopu. Tak v Čechoch ako v Slovákoch.

Práve sa pod  sv. Václava dovalila veľká skupina ruských turistov. Obklopili sprievodkyňu a zakryli mi výhľad na podstavec sochy, kde som už chvíľu pozorovala jedného chlapíka v bermudách,  so slnečnými okuliarmi na na nose. Zdalo sa mi, že na mňa  spod tých okuliarov mrká, ale radšej som mu ,,neodmrkala", lebo som nechcela vyzerať ako cvok. Nenápadne som si  overovala, či sa mi  len zdá, že sa na mňa intenzívne spoza tých tmavých sklíčok díva, alebo to bude fakt. Mala som v ruke mobil, no nezazvonil. Možno ma odniekiaľ odinakiaľ nenápadne pozoruje a tamten na tom podstavci bude niekto cudzí...

Keď sa chlapík o chvíľu ležérne zdvihol a s potuteľným úsmevom zamieril  k ruskej sprievodkyni,  moje podozrenie, že sa jedná o  toho, s ktorým sa mám stretnúť, sa začalo meniť v  istotu - len som ešte čakala, čo z toho bude. Sprievodkyňa onemela a na tvári sa jej usadil rozpačitý výraz. A môj kamarát - lebo teraz som už mala stopercentnú istotu, že to bude on  - prevzal jej funkciu a začal s výkladom ukazujúc na Múzeum  - na tie diery po streľbe počas okupácie. Nemusela som počuť čo hovorí, bolo mi to celkom jasné, pretože som ho už dosť dobre  poznala. Rusi  sa otáčali  za  jeho  ukazovákom raz doprava, raz doľava a ja som párkrát vyprskla smiechom, takže som nechtiac zaujala náprotivého taxikára. Zabuchol dvere na taxíku a odfrčal a ja som sa zdvihla z lavičky a pripojila sa k ruskej výprave. Keď pražský rodák Honza skončil s výkladom, sprievodkyňa vyzerala dosť zneistene - očividne jej trvalo, kým sa z toho trochu spamätala...

Neskôr mi Honza zreprodukoval obsah svojho preslovu k návštevníkom z bývalého Sovietskeho zväzu, ale ani nemusel, pretože bez toho, aby som to počula, vedela som si to predstaviť . Bez okuliarov a zblízka som spoznávala aj jeho vonkajšiu podobu, približne totožnú s tými fotografiami, len sa mi naživo zdal mladší a srandovnejší. Strávili sme spolu niekoľko hodín, pešo sme prešli miesta, kde prežil detstvo, chodil do školy, zákutia, ktoré mal  rád a ja som vôbec nemala  pocit, že je to niekto iný než ten človek, ktorého som  poznala dovtedy len virtuálne. Trochu som si svoj obraz doplnila, ale to podstatné som vedela už predtým. Bol len temperamentnejší a  ešte hravejší a ukecanejší ako na  chate. Aj tam  ma niekedy priviedol až k slzám, ale pri stretnutí naživo som sa nasmiala  ešte viac. Naozaj mi pripadal ako kamarát ešte zo škôlky, cítila som sa po celý čas úplne uvoľnene.

Bol to pekný deň a rada a s úsmevom naň myslím. Odvtedy si už viem predstaviť namiesto smajlíkov  živého človeka.

 07.02.2009 13:44 

 MEDZI NEBOM A ZEMOU

Myslím, že to povedala švédska spisovateľka Selma Lagerlofová -  ktorá sa mimochodom narodila v ten istý deň ako ja, len  takmer sto rokov dozadu -  že kedysi mali ľudia bežne nadzmyslové schopnosti, ktoré v  nich otupila postupujúca civilizácia. Boli tiež násilne potlačované katolíckou inkvizíciou a ľudia ich potom v sebe udusili aj zo strachu, aby neboli obvinení z čarodejníctva a nezhoreli na hranici ako bosorky a bosoráci. Keďže sa vyskytovali často, nikto sa im nedivil – tieto javy neboli pokladané za neprirodzené či nadprirodzené.

Na Slovensku to ešte nie je tak dávno, keď sa chodievalo za miestnymi pastiermi, alebo osamelými vdovami bývajúcimi na kraji dediny, aby napravili zlomeniny, vyliečili choroby, ktoré postihli ľudí alebo ich  dobytok, odohnali zlých duchov či pričarovali šťastie tým, ktorí po ňom márne túžili. Mala som rada historky o týchto ,,parapsychologických“ javoch, na ktoré si tí starí ešte živo spomínali. Napríklad otcova mama mi rozprávala, že  v  susednom dvore, kde býval grékokatolícky  pop, sa v noci zjavoval duch ženy, čo zomrela pri pôrode a bolo jasne počuť plač novorodenca.  Už neviem, či to mala byť žena toho popa,  alebo ten pop v tom mal takú úlohu, že toho ducha nejakými obradmi napokon poslal preč. Pamätám si len ako sugestívne na mňa to rozprávanie zapôsobilo a dodnes vidím pred očami do najmenších detailov tie nočné výjavy tak,  ako ich popisovala stará mama. ( Našla som na miestnom cintoríne pomocou internetového súpisu hrobov môjho predka, ktorý bol tiež grékokatolíckym  popom, takže asi máme v rodine mierny sklon k mysticizmu.) Táto babka nás tiež strašila príhodou, ktorú zažila s mojím otcom, keď bol ešte chlapec. Boli na drevo  hlboko v Dargovských lesoch a zrazu na jednom mieste na nich začal brechať pes. Brechal a brechal – ale psa nikde, naokolo iba samá húština. Napokon nechali celí vystrašení drevo drevom a vzali nohy na plecia, ale zablúdili a nie a nie sa dostať z lesa von. Neskôr sa na tom mieste našli pozostatky dlho nezvestného muža z ich dediny. Niekto ho zabil aj s jeho psom a pochoval presne tam, kde vtedy  babka s  otcom stáli. Vysvitlo, že šlo o bratovraždu. Vrah sa priznal. A druhá stará mama, ktorá nepatrila určite k nejakým mimoriadne poverčivým ľuďom, mi zas spomínala príhodu z detstva, keď sa jej z ničoho nič a za bieleho dňa pred očami zjavil veľký čudný čierny pes, ktorý mieril k bráne do dvora domu, kde bývali a kde sa ona práve hrala – a potom zase tá znepokojivá halucinácia zmizla. Prastarý otec bol predtým v Amerike, ale musel sa vrátiť, lebo tam ochorel na tuberkulózu a nebol schopný ťažkej práce, na ktorú si tam prisťahovalcov najímali. Stará mama si tú vidinu odvtedy po celý život spájala s jeho smrťou, pretože bezprostredne po tom, ako sa jej to zlovestné zviera zjavilo, jej otec zomrel. Prababička mala pred narodením starej mamy a jej brata dve dcérky. Vypukla akási epidémia, pravdepodobne záškrt, a jedno z dievčat ochorelo. Tomu druhému to nepovedali, pretože boli na seba veľmi citovo naviazané. Choré dievčatko ošetrovali po celý čas za zamknutými dvermi. Malej sestričke  nahovorili, že je len niekde preč a o pár dní sa vráti. Keď choré dievča umieralo, maličká sa nedala odrthnúť od dverí, škriabala na ne a veľmi plakala. Nejako bezprostredne po smrti tej staršej, bez príznakov predchádzajúcej infekcie z  nevysvetliteľných príčin zomrela i tá mladšia. Babička tvrdila, že jej puklo srdce od žiaľu. Ja som zas na vysokých stromoch, ktoré spevňovali breh potoka tečúceho popri dvore, kde bývali starí rodičia, niekedy vídavala hompáľať sa troch obesencov. Videla som tam tie postavy vyzlečené do bielych spodkov celkom jasne. Starý otec ako bývalý mestský policajt býval v kamennom  dome, ktorý odjakživa, po niekoľko storočí, bol mestským majetkom. Nevyzeral na to, ale patril asi k  najstarším budovám , čo sa v mestečku  zachovali. Niečo ten kameň oproti bežnému stavebnému materiálu u nás, vaľkom a drevu,  vydržal, i keď protiľahlá budova, mestský pivovar ( jedno z najstarších privilégií mestečka bolo právo variť pivo ), za mojich čias už nejestvovala.  V komore, kde sa uskladňovali zemiaky, obilie, víno z  jabĺk, hrozna, a ríbezlí a kadečo iné, bývala vraj kedysi tzv. ,,umrlčia komora“, čiže márnica. Vpredu zas za prvej svetovej vojny  vojenský lazaret a v mierových časoch miestny chudobinec. Počas druhej svetovej, keď naši utiekli pred frontom na lazy za poslednou horskou dedinkou nad našou dolinou ( len prababička si povedala, že na vojnu kašle a vrátila sa  strážiť dom ) sa tam ubytovali rumunskí vojaci. Rumunský dôstojník mlátil radových vojakov bičíkom ako otrokov. Moja mama, citlivá na každú nespravodlivosť, to už nevydržala a vyplazila raz tomu veliteľovi jazyk, práve keď mlátil svojho pucáka pri konskom záprahu – odpútala na chvíľu jeho pozornosť a akosi sa medzitým stalo, že pritom spadol do blata pod tie  kone. Keď sa pozviechal,  s  nabitým revolverom vbehol do domu ; už – už to vyzeralo, že v  zlosti zastrelí to jedenásť-dvanásťročné dievča, vďaka ktorému zažil takú potupu, prítomní mu museli v tom brániť vlastnými telami.  V tom dome sa mohli za tie mnohé generácie, odkedy stál, udiať všelijaké veci. Možno som na tých stromoch videla niečo, čo sa tam naozaj  niekedy  stalo. Neviem, aké boli staré, či to boli jelše alebo niečo iné,  ale vrcholce mali poriadne vysoko a keď fúkal vietor, ohýbali sa a ja som videla hompáľať sa na nich tie postavy. Neraz som prebehla dvorom od brány radšej s hlavou otočenou na opačnú stranu, aby som sa na ne nemusela dívať, keby sa mi tam práve zjavili. Pýtala som sa na udalosti, ktoré mohli byť príčinou mojej vidiny, objavujúcej sa aj v mojich snoch, ale nikto sa na nič, čo by mohlo byť ich reálnym predobrazom, nepamätal. Myslím, že ich doprevádzali aj zvuky, veľmi vzdialené vzdychanie, ale to mohlo byť len praskanie kmeňov vo vetre a šum lístia v korunách. Okrem toho mám trochu nadmerne vyvinutú fantáziu, a tak si nie som istá, či sa mi iba príliš nezhmotňovali pred očami obrazy existujúce len v mojej hlave.

Napriek tomu v existenciu zvláštnych schopností ľudstva, ktoré sa vzácne zachovali u niektorých jednotlivcov, spolu so Selmou Lagerlofovou verím. Myslím si tiež, že ich máme hlboko v sebe ukryté všetci, len si už na ne nedokážeme spomenúť. Prekryl ich ten údajne ,,zdravý rozum“, ktorým analyzujeme a vyhodnocujeme pozorovateľné a merateľné javy. Odmietame uznať existenciu toho, čo si nedokážeme logicky vysvetliť, čo nevieme popísať pojmami, ktoré sme si doteraz na základe svojho nedokonalého a útržkovitého poznania vytvorili.  Na všetko potrebujeme rukolapné dôkazy a pritom neraz za ne vydávame len svoje vlastné ,,logické konštrukcie“. Pri spätnom pohľade na mnohé výsledky  „logických " úvah  našich predchodcov sa neubránime úsmevu,  ale o exaktnosti vlastného spôsobu myslenia a pravosti svojich dôkazov nepochybujeme. Držíme sa slamky, aby sme sa neutopili v  temných hlbinách, kde  nedosiahneme na dno. Ja tam občas zvedavo nazerám, ale tesne predým,  ako ma má zachytiť vír a vtiahnuť do toho tunela, ktorý nás možno spája s nejakým iným neznámym rozmerom skutočnosti sa zľaknem. Keby som nabrala rýchlosť, čo  v ňom tuším, možno by som sa nedokázala vrátiť k svojej slamke.

 

 

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se