« Úvod | A DOTRETICE... »

VŠETKO SÚ TO IBA KOZIE KOSTI...A INÉ



21.02.2009 16:51

SKORO JARNÁ MELANCHÓLIA

Stretávate roky človeka. Niekedy častejšie, niekedy uplynú mesiace, kým ho zase uvidíte. Pozdravíte sa, možno prehodíte pár slov a idete ďalej, každý po svojom.. Aj keď nepatrí  do  Vášho súkromia a poznáte ho len povrchne, predsa len časom nadobudnete k nemu nejaký vzťah. Môže vám byť sympatický alebo aj nesympatický, niekedy niečím upúta vašu pozornosť, zaujme vás na ňom na chvíľu niečo a potom o ňom rozmýšľate. Zhruba viete, čo robí, čomu sa venuje, aký je, ako žije; sem - tam sa o ňom niečo dozviete od ostatných a vytvoríte si postupne o ňom aspoň matný obraz.Veziete sa s ním vo výťahu a netušíte, čo všetko práve prežíva, že má možno nejaké problémy, niečo ho trápi , je chorý,  alebo  niekoho stratil.  Tvári sa , ako keby bolo  všetko  v  poriadku.  Tak ako  to býva  v bežnom spoločenskom styku,  vymeníte si spolu z času - na čas pár príjemných slov. Usmievate sa ešte aj keď odomykáte dvere, zatiaľčo jeho výťah vezie o nejaké to poschodie vyššie. A potom zrazu o niekoľko dní ten človek z ničoho - nič už nie je. Nikdy viac vám  nepodrží dvere, keď vás stretne pri vchode s plnými igelitkami,  niekde v rade  pri pokladni si  neskrátite  spolu čakanie výmenou žartovných prihrávok. Stal sa nevdojak súčasťou vášho života. A aj keby ste si to neboli nikdy pomysleli,  keď zrazu definitívne opustí váš svet, zistíte, že z neho zase ubudlo niečo z toho, čo vás k nemu púta.

Po tieto dni si všímam na ulici  ľudí, ktorí tvorili môj svet vtedy, keď sa mi zdal ešte nemenný. Z generácie rodičov mojich približne rovesníkov už ostalo len pár jednotlivcov, ktorých možno stretnúť vonku a len s ťažkosťami v nich spoznávam tých ľudí pri plnej sile, ktorých si pamätám z toho obdobia,  keď  sa ešte prítomnosť nikam neponáhľala a budúcnosť mala trvať nekonečne dlho. Potom nastal zlom a  čas, ktorý sa dovtedy príliš nehýbal,  prudko vyštartoval dopredu a letel tak rýchlo, že som si ani nestihla všimnúť, čo sa medzitým všetko okolo mňa a so mnou udialo. Teraz sú na uliciach samé cudzie tváre, možno deti a vnuci tých, ktorých som poznala, ale už si ich neviem s nikým spojiť, nič mi nehovoria. Nepoznám ani mnohých z tých, ktorí ma zdravia.

Možno to tak má byť. To postupné odcuzovanie sa sveta a svetu nás má pripraviť na to, aby sme sa od neho pozvoľna odpútavali a vzdávali sa ho s ľahším srdcom. Pozemské problémy sa nám zdajú čoraz malichernejšie a nezmyselnejšie a už sa nám nechce dookola stále riešiť tie neustále sa opakujúce hlúposti, ktorými si ľudia navzájom znepríjemňujú život. To neustále pechorenie sa za akýmisi chimérami nám pripadá smiešne -  a stokrát opakovaný vtip nakoniec už ani nevyvolá úsmev.

Nie je toho tak veľa, na čo by  sme sa mohli tešiť. Už nemáme pred sebou dlhodobé horizonty. Obzor sa priblížil, už tušíme, čo je to pred nami. Ale práve sa končí ďalšia zima a my o chvíľu vynesieme Morenu : nejaký čas sa so znovuprichádzajúcou  jarou budeme opäťtešiťpohľadom na nový život, ktorý sa začne predierať na povrch. 

Aj keď vieme, ako sa také prísľuby končia...

24.02.2009 09:15 

PORADENSTVO

Kým dopijem kávu, dám si k nej malú úvahu. Mala som divný sen. Pozerala som sa z pootvoreného okna na studené tmavomodré nebo nad protiľahlilými vrchmi. Blikali na ňom žlté hviezdy. Dolu podo mnou tichá cudzota  nočného mesta. Dívala som sa do  modrej hĺbky vesmíru a cítila som, ako sa medzi mnou a ňou pozvoľna  zmenšuje vzdialenosť, ako sa k nej približujem už skoro nadosah. Ale celkom na dotyk ešte nie. Na tej náprotivej strane som cítila  tých, ktorí sa tam už dostali. Ako keby sme sa na chvíľu spojili mysľou. Bolo to, ako keď sme na ceste domov. Ešte pár zastávok. Potom vystúpiť, prejsť námestím, pustými uličkami a konečne zastať na prahu, kde vás už čakajú. Vedia, že prídete a kedy. Boli tam po celý čas, kým ste boli preč, a aj keby do vášho návratu uplynuli roky, je to zrazu, ako keby ste ani nikdy neboli odišli z domu.

Čo asi znamená tento sen? Bol z tých presvedčivo živých, a tie vždy chcú niečo povedať. 

Veľa podstatných vecí nám v živote uniká, pretože zdola  ich nevidíme. Len niekedy sa nám podarí na krátku chvíľu nazrieť. Vtedy zbadáme, ako sa bezcieľne trmácame z miesta na miesto a stále  hľadáme niečo, čo by nás mohlo uspokojiť a upokojiť. Pri tom hľadaní postupne zapadáme do samoúčelného súkolia odcudzeného sveta, v ktorom sa premieľajú naše bezvýznamné ľudské osudy. Nevieme čo vlastne, aký finálny produkt  vyrába, ale zdá sa nám, že v ňom musíme nutne plniť nejakú dôležitú  funkciu, aby sme sa mohli zúčastniť delenia zisku. Niekedy potrebujeme premazať, aby sme sa nezadrhli, a šlapeme ďalej. Stále dookola. Bezmyšlienkovite. Niet času, niet času... lebo ten nezmyselný pozemský časostroj ho žerie. Čím viac ho z nás vycucne, tým rýchlejšie sa krúti a čím rýchlejšie sa krúti, tým viac ho z nás vycucne.

Sen mi asi chcel povedať, že nezmyselne plytvám energiou a časom. A zároveň, že ešte trochu času mám. Mám si dať pozor, aby som sa nenamontovala do nejakých nezmyselných súkolí, slúžiacich cudziemu účelu, zachovať si nadhľad. Vrátiť sa do bezpečia, domov, k sebe,  k  svojim  istotám. K svojej intuícii a k tomu, čo je pre mňa naozaj dôležité. A nech sa to tam dolu melie, ale bezo mňa.

Viem si to premietnuť do celkom konkrétnych vecí. Verím snom. Radia dobre.

28.02.2009 13:31

PODOBENSTVO O OSOM HNIEZDE

Bude žena v budúcnosti vládnuť mužom? Merleho knižka ,,Muži pod ochranou“ bola celkom vtipná, a dokonca možno aj svojho času vizionárska, pretože niektoré vtedy ,,smiešne“ a na hlavu postavené predstavy o budúcom postavení mužov v  spoločnosti sa už pozvoľna aj uskutočňujú. Muž, slúžiaci len ako luxusný predmet na potešenie a zábavu! Autor iba preklopil reálny vzťah mužov k ženám – a čitateľom to stačilo, aby sa tej bláznivej prognóze od srdca zasmiali. Nepravdepodobné, nemožné, nezaužívané nové nápady vyvolávajú v ľuďoch rozpačitosť a ak príliš odporujú ich presvedčeniu o tom, čo je normálne, aj hurónsky smiech. Alebo aj pobúrenie a hnev.

Sú jednotlivci prístupnejší novotám a zmenám, a sú rigidnejší, ktorí sa cítia bezpečne, len keď zotrvávajú na svojich stereotypoch a nepripustia, že by mohlo byť všetko inak. Určitá stabilita aj v našom myslení je istotne nevyhnutná, inak by sme boli neustále zmätení a mohli by sme sa z  toho nakoniec úplne zblázniť. Preto sa tak kŕčovito držíme svojich presvedčení a nechceme o nich príliš pochybovať. Dodáva nám to sebaistotu, pocit, že ovládame seba, svoje okolie, od ktorého by nám mohla hroziť nejaká ujma. Poskytuje nám to ilúziu,  že môžeme určovať svoj osud a sme relatívne v bezpečí pred nástrahami, číhajúcimi v neznámom a nepriateľskom vesmíre, o ktorom vieme toho v skutočnosti  tak málo. My len nedokonale a matne chápeme súvislosti a tam, kde na ne nestačíme svojím rozumom, dopĺňame si ich falošnými istotami.

Niektorí v tých svojich falošných istotách majú určitý poriadok, vlastný systém, konštrukciu. Zliepajú si ju ako osy svoje papierové dočasné hniezdo, pomocou vlastných výlučkov, inštinktívne, zo strachu o svoje bezpečie, z  pudovej túžby po pevnom zázemí a pretrvaní. Neúnavne kŕmia svoje tučnejúce larvy v bunkách visiacich na stopke dolu hlavou hmyzom - potrave obtrhajú  krídla a nohy, a ten neporiadok odhodia pred svojim útočiskom, do ktorého navláčia len to, čo potrebujú, čo im pomáha k rozmachu. Ich nedobytné bojovníčkami strážené pevnosti prežijú dlhšie než jednu sezónu len za tropických podmienok; v tých,  kde sa striedajú ročné obdobia  po zime ostane len niekoľko naposledy oplodnených právd. A tie ešte menia svoju podobu : zo skromných otrocky pracujúcich robotníčok sa stávajú kráľovné, alebo si zmenia pohlavie, aby mohli vyplodiť nové potomstvo namiesto toho, čo neodolalo drsnej skutočnosti za posledných treskúcich mrazov a víchric. Takto asi vznikali, rozvíjali sa a menili  náboženské a iné ideologické systémy, uzavreté vo svojej guličke, budujúce si postupne dokonalú organizáciu, slúžiacu kráľovnám na ich samoúčelné obnovovanie. Bez tých pevných zlepencov zo slín a rôzneho odpadu po živých stromoch rastúcich až do neba by osie spoločenstvo, tá jednotná, organicky do seba zapadajúca mašinéria, nemohlo existovať.

Jednou z falošných istôt najmä niektorých mužov je istota, že ženy majú na svete svoju raz a navždy určenú úlohu a každá, ktorá nie je dostatočne funkčná z hľadiska ich ,,ideologického systému“ musí von – do zatratenia. Ich agresivita vyplýva z obavy o ich vlastnú integritu, ktorá visí na tej jedinej stopke. A povedala by som, že neprežije zimu …

01.03.2009 23:23 

NA KOHO TO SLOVO PADNE...

Jeden kamarát z mladosti je riaditeľom väzenia. Je to malá basa a sedia tam ľudia, medzi ktorými sú tak ako aj vonku takí aj onakí. Poznáme sa s tým priateľom od mladosti. Je skutočne veriaci a naozaj dobrý človek. Žiaden svätec, ale má v sebe kompas, vďaka ktorému sa vie spoľahlivo orientovať v ľuďských dušiach. Medzi odsúdenými, tvrdí, sú často ľudia oveľa lepší ako tí, ktorí nikdy za svoje činy nepykali a veselo si chodia po slobode ako bezúhonní občania, aj keď niektorí z nich sú tými skutočnými asociálmi, nebezpečnými pre ostatných,  a práve oni by mali byť na  tej druhej strane mreží, ak by bola nejaká spravodlivosť.

Poznám chlapca, ktorý sa krátko nato, ako sa na neho začala vzťahovať trestná zodpovednosť, zaplietol do pomerne závažného  trestného činu a odsedel si ho vo väzení pre mladistvých. Osudy týchto detí, s ktorými prichádzam do styku, sú neraz také ťažké, že sa zakaždým divím, ak ich to ešte nezlomilo. Rodičia nezamestnaní, nezvládajúci problémy, rezignujúci, závislí od alkoholu, absolútne neschopní postarať sa o deti. Čo všetko tie deti  zažívajú, to sa väčšinou ani nedozvieme; občas zazrieme už len tú špičku ľadovca. Tak to bolo aj s týmto chlapcom :  vzali si ho príbuzní, ale tí sú na tom teraz, v čase prehlbujúcej sa nezamestnanosti a čoraz väčšej izolácie a úpadku niektorých odľahlejších vidieckych oblastí, tiež na tom  ekonomicky veľmi zle.

Keď sa chalan vrátil z väzenia, vzali ho späť do školy. Neočakával to. Aj po odpykaní trestu v ňom ostal pocit viny. Nepredpokladal, že by mu ešte niekto mohol dôverovať. A tak úzkostlivo dbá na to, aby sa nedopustil ani najmenšieho priestupku a za každú maličkosť sa hneď ospravedlňuje. Minule došlo k šarvátke medzi chlapcami – jeden, ktorý rád provokuje takých, čo sa nechajú, začal podpichovať druhého. Provokatér len ,,nevinne žartoval“, keď pred ostatnými popisoval údajné sexuálne aktivity svojho spolužiaka zamerané na netradičné sexuálne objekty, až ten dotknutý stratil nervy, chytil ho pod krk a nechtiac mu pritom roztrhol zlatú retiazku. To spôsobilo, že ,,poškodený“ sa začal  tvrdo ,,brániť“ a z ,,neškodného“ poštuchávania vznikol ozajstný boxerský zápas. Ostatní nezasahovali: konečne nejaká dobrá zábava! Jediný, komu to zábavné nepripadalo, bol práve ten chlapec so záznamom v trestnom registri. Skočil medzi tých dvoch, čo sa v  afekte mlátili hlava – nehlava. Keď ich chcel  od seba odtrhnúť,  jeden z nich stratil rovnováhu a vletel rovno do okennej tabule. Mohlo sa to skončiť tragicky. Našťastie k nijakému zraneniu nedošlo. Diváci neskôr reprodukovali príhodu tak, že z ich interpretácie  nevyplývalo jasne, ako sa to celé vlastne odohralo.  Spočiatku zamlčiavali ako konflikt vznikol, vinu váľali na objekt toho provokatéra, ako keby  hlavnou ujmou, ku ktorej došlo,  bola tá roztrhnutá retiazka. Potom si spomenuli na urážlivé výroky na adresu provokatéra, ale keď si mali vybaviť predošlé udalosti, ktoré k  nim viedli, trpeli čiastočnou stratou pamäti. ,,Jadro“ nadržiavalo ,,zabávačovi“, a tí ostatní sa radšej tvárili, ako keby si už nespomínali na celý priebeh incidentu. Vraveli si, že to nie je ich problém a  asi sa aj obávali, aby sa nabudúce sami nestali cieľom toho „šoumena“, ktorý sa stará v  triede o pozdvihnutie nálady.

Okno nezaplatí ten chlapec, ktorého zásahom sa  rozbilo a nakoniec – i keď sa zľakol, čo spôsobil a cítil sa byť zodpovedný za škodu – dostal aj pochvalu, pretože bol jediný, ktorý mal odvahu zasiahnuť. A navyše prvý, ktorý uviedol veci na pravú mieru a objasnil, čo bitke predchádzalo. Potom sa postupne nesmelo pridávali aj ďalší a falošné argumenty útočníka ľahli popolom.  Ten sa však aj tak  s prehrou nezmieril a vyhrážal sa, že si to vybaví po škole, vonku…

Ktovie, čo všetko rozhoduje o charaktere človeka. U niekoho -  aj napriek nepriaznivým zhodám okolností, ktoré spôsobia, že nemá nijaké zázemie, oporu, bezpečné útočisko, pozitívne vzory, že sa musí potýkať s  rozličnými ťažkosťami, zlým zaobchádzaním, nedostatkom všetkého potrebného pre zdravý vývoj tak ako o tom hovoria pedagogické teórie - nakoniec prevládne to dobré. Nechýba mu cit a zmysel pre spravodlivosť. Ba niekedy  ako keby ich mal práve vďaka prežitému rozvinuté ešte viac než ľudia, ktorí mali to šťastie na lepší osud.  Z ďalších podobné životné situácie spravia naopak  amorálnych  a emocionálne vyprahnutých  mrzákov, neschopných  prekonať svoj ,,zlý osud“a prestať zaň ,,trestať“ ďalšie nevinné obete: svoje ženy, deti, ostatných, ktorí s nimi prichádzajú do styku. Jeden akoby zázračne vyzdravie,  a iný ostane až do konca života chorý.

Chlapec, ktorý nakoniec podľa všetkého napriek svojim zlým skúsenostiam nestratil svedomie, ale  naopak ľudsky vyzrel, vie navyše krásne kresliť. Keby sa našiel niekto, kto by dokázal podchytiť jeho talent, určite by v tom mohol niečo dokázať. Pýtala som sa ho, kto ho naučil technike perokresby – bol  to jeden starší  spoluväzeň. Vraví sa, že väzenie je vysoká škola zločinu. No zrejme niekto dokáže zužitkovať všetko dobré, s čím sa stretne,  a to zlo od seba odpudzuje.  A v  niekom zas  ako keby prevládal sklon všade pobadať a absorbovať  len to negatívne. Keď je toho potom plný, odovzdáva  a šíri to ďalej. Otázka je, či si zaslúži súcit a pochopenie. Možno. Ale nie toleranciu.

09.03.2009 23:13 

MLADÍ, KRÁSNI A DOKONALÍ

“Tam mi ponúkali len samé nazaujímavé úlohy, a ja mám hrôzu zo všetkého povrchného. Za nič na svete nedokážem brať veci na ľahkú váhu..“

  Rommy Schneiderová o Hollywoode

Niekedy sledujem tie dokumenty s drastickými  záznamami z plastických operácií. Včera som to na Spektre zazrela tiež. Tento diel seriálu sa zaoberal hollywoodskymi hviezdami a ich chorobným strachom zo starnutia. Továreň na sny -  tak sa volala knižka o Beverly Hills a osudoch tamojších celebrít. Čítala som ju pred mnohými rokmi, možno ešte ako žiačka základnej školy. Bolo mi tých ľudí ľúto. Uverili obrazu, ktorým ich nahradili. Filmový priemysel z  nich vyrobil produkty určené na predaj, síce značkové, dokonalé, ale unifikované. Zbavil ich spolu s chybičkami krásy aj individuálnych osobitostí, ktoré robia z  každého výtvoru umeleckého remeselníka zaujímavý originál. Prírodný materiál bol nahradený lacnými náhradkami, ktoré i napriek snahe o  imitáciu nevyzerajú dosť presvedčivo a prirodzene. Časom sa odlúpi lak a farba a trčí spod nich polystyrén. Takýmto spôsobom dnes renovujú staré fasády. Už na prvý pohľad je jasné, že tie odliatky nie sú naozajstná štuka. Párkrát zaprší a je po nich.

Nikdy som nemala vzťah k hollywoodskym filmom. Cowboyky ma otravovali najviac. Samý chlap, nuda. Sem – tam sa v saloone mihli nejaké ľahké ženy. Inak len samé naháňačky, bitky   prestrelky a lynčovanie. U nás v mestských hostincoch, kasínach  (traktíroch) tým ženám hovorili frajly. Ich úlohou, ako mi vysvetlili pamätníci, bolo zabávať hostí a podnecovať ich k čo najväčšej konzumácii. Boli platené z  tržby. Solventnejším a odvážnejším ( v malom meste všetko vyšlo najavo ) poskytovali aj ďalšie služby, a preto ich niekedy nazývali aj tým dehonestujúcim slovom, označujúcim obyčajné pouličné šľapky. Keď sa začali používať dezodoranty, starší krčili nosom a žartovne vravievali: ,,Smrdíš ako …… kufor!“ A ja som si vždy predstavila mladú ženu, prichádzajúcu do malého mestečka v  údolí stratenom medzi nekonečnými kopcami,  ako  vystupuje z  vlaku a potom sa na peróne pomaly vynára z kúdoľa bielej pary, ktorý za sebou zanechala sťažka sa rozbiehajúca parná lokomotíva. V ruke drží veľký sivý kufor. Má na sebe kvetované letné hodvábne šaty, tesne obopínajúce boky a stehná. Voľná látka pod kolenami povieva vo zvírenom vzduchu. Oči sa strácajú pod klobúčikom stiahnutým hlboko do čela a z  tváre jej nápadne svietia plné pery natreté karmínovočerveným rúžom. Poriadne miestne ženy sa nemaľovali, a ak, tak len veľmi nenápadne. Táto má na krvavočerveno namaľované aj nechty, ako si všimnem, keď si naťahuje na ruky biele priesvitné rukavičky. Spod klobúčika jej vykúkajú odfarbené blonďaté kučierky. Za jej rozviatou sukňou sa tiahne sladká vôňa. V izbe, kde ju ubytujú ( videla som izby toho hostinca tak ako vyzerali hádam ešte za monarchie tesne predtým, ako hotelovú časť pre jej nevyhovujúci stav definitívne zavreli), položí kufor na posteľ a otvorí ho. Na ten som zvedavá, lebo ho toľko predo mnou spomínali. Je to naozaj úžasný pohľad.  Je plný krásnych jemných vecičiek :  flitre, čipky, krajky, brokát, satén, hodváb, zamat a množstvo krásnej ligotavej bižutérie. (A mne sa nikdy nepodarí  vytiahnuť, keď si idem kúpiť ,,mačku vo vreci“, ani len plechový prstienok so skleneným očkom.) Uprostred tej nádhery leží prepychovo vyzerajúci ozdobný flakón parfumu, len tak zľahka ponorený do obláčikovo nadýchanej bielizne.

Možno si časom takéto dievča vzal nejaký postarší muž a zabezpečil ho. Ak sa nikto taký nenašiel, ktovie kde skončilo. Snáď aj na tej ulici.V Hollywoode by sa v duchu ,,Pretty woman“ určite nakoniec do nej zamiloval nejaký multimilionár. U nás takéto končili niekedy v miestnom chudobinci. Ako alkoholičky a syfilitičky. Kedysi, keď nevydatá nemajetná žena nemala brata,  u ktorého by mohla bývať za pomoc v domácnosti,  a nechcela byť gazdinou, kuchárkou, slúžkou či práčkou, alebo robiť niekde vo fabrike ťažkú mužskú robotu, mohla ešte vstúpiť do kláštora. Ale veľa ďalších možností nemala. Toto by ma bolo v tých filmoch z divokého Západu zaujímalo oveľa viac ako tí pištolníci : Čo sa asi potom stalo s tými ženami zo saloonov. No, zlatokopov boli asi celé mraky a žien len pár, takže sa nakoniec asi za nejakého vydali a skončili spolu  niekde na farme. Keď sa muž opil, nadával im kvôli ich minulosti. Asi sa tým pred susedmi nechválili, aj keď sa o tom v niektorých prípadoch na okolí pošuškávalo. Život, ktorý prežili, bol obyčajný, drsný,  plný starostí a malých radostí. Možno mali doma zašitú niekde tú peknú fľaštičku od parfumu a odložené niektoré z tých pekných šiat. Rokmi látka vybledla a zoslabla a začala sa rozpadávať. A niekto po ich smrti si márne lámal hlavu, odkiaľ sa medzi ich pozostalosťou vzalo pár tých predmetov, ktoré sa k nim, ako ich poznal,  vôbec nehodili.

Tragédie všetkých tých celebrít spočívajú v tom, že namiesto svojho vlastného života žijú život vymyslenej postavy, ktorú z nich spravili v továrňach na sny. Vžili sa postupne do roly nadpozemsky krásnej a nesmrteľnej bytosti, ktorú majú predstavovať, s jej umelo vytvoreným obrazom; a keď sa ich telo začne od toho obrazu odlišovať, nedokážu sa s tým zmieriť. Dušu im vzali už dávno. Chcú svoju snovú podobu späť, nechcú sa oddeliť od toho svojho falošného obrazu. Iný dôkaz o svojej existencii nemajú. A tak podstúpia liposukcie a nechajú sa sťahovať z kože, vkladať si do tela kdejaké implantáty, aby ho vystužili a nahradili chýbajúce prvky. Až napokon vyzerajú ako smiešne karikatúry svojich slávnych filmových postáv spred niekoľkých desiatok rokov.

Normálne je starnúť, a to bez ohľadu na to, aká je doba a čo uctieva. Človek nemôže mať naraz všetko. Všetko má svoj čas a všetkému čas raz uplynie. To čo mám teraz, nebudem mať zajtra, ale získam, čo mi teraz chýba. Neraz si povzdychneme: ,,Mať tak tieto skúsenosti,  keď som mal dvadsať!“ Nedopúšťali by sme sa omylov a chýb, všetko by klapalo ako hodinky. Jednotvátne a nezaujímavo. Nakoniec by sme sa unudili k smrti. Takí mladí, krásni a dokonalí…

11.03.2009 18:31 

LEN OKRAJOVÉ UDALOSTI

Iba dvadsaťsedemtisícové mestečko a šestnásť mŕtvych po streľbe bývalého študenta miestnej školy, ktorý sa  tam prišiel pomstiť. Minule som písala o tom, že sa určite niečo deje s výchovou a je to cítiť zvlášť medzi deťmi a  dospievajúcimi. Mám na mysli výchovu ako nielen to zámerné a cieľavedomé pôsobenie v školách a školských zariadeniach,  alebo v rodine, ktorá spolu so školou býva z výchovných neúspechov obviňovaná, ale aj tú nezámernú, mimovoľnú výchovu sociálnym prostredím, ktoré deti a mládež obklopuje a ovplyvňuje. Niečo sa skrátka deje v celej spoločnosti, a nie je to nič , čo by jej pomáhalo k pozitívnemu vývoju, skôr ide o deštruktívne a dezintegračné procesy. Prebiehajú pozvoľna a nenápadne a potom sme zrazu konfrontovaní s takými šokujúcimi prípadmi,  ako je vraždenie v školách. Žiak, ktorý si dovolí šikanovať učiteľa, určite tako zaobchádza  aj so spolužiakmi a inými ľuďmi vo svojom okolí. Skúša, kam až môže zájsť a akými spôsobmi sa dajú manipulovať k podriadenosti. Ochutnáva moc, to zakázané ovocie, ktoré bolo zdanlivo výsadou len toho, voči čomu sa cítil bezmocný a čoho sa obával predtým sám. Ľudia sú rozlične frustrovaní a pod neustálym tlakom a takto si ventilujú nahromadené napätie. Do tohto vyúsťujú všetky tie neprehľadné zmätky, ktoré charakterizujú súčasnú spoločnosť. Nie som jediná, ktorá pociťuje rast agresivity a svojvôle u žiakov, čo už niekedy nerešpektujú ani tie základné pravidlá slušného správania  sa človeka k človeku, neuznávajú ničie hranice, okrem svojich vlastných, a budú sa oháňať, tak ako sme ich to naučili, svojimi ľudskými právami, ktoré pokladajú za svoje individuálne vlastníctvo, ale nárok naň u tých druhých neuznávajú.

Nejedná sa o bežný generačný konflikt, tak ako ho poznáme zo Salingera, nie je  to len obyčajný vzdor voči staršej generácii, ktorá nechce dovoliť mladým, aby sa presadili so svojimi predstavami o živote, aký chcú žiť; je to výraz morálneho a právneho bezvedomia, v ktorom sa nachádza spoločnosť, citovej prázdnoty, egoizmu a jednostranného preceňovania materiálnych hodnôt a zmyslových zážitkov, namiesto rozvíjania schopností precítiť život a všetko, čo k nemu patrí. Nemyslím si, že sa to všetko dá kompenzovať nejakou novou koncepciou školskej alebo masmediálnej výchovy a vzdelávania, neverím ani v účinnosť tvrdých právnych postihov,  či opatrení v oblasti rodinnej politiky. Chorá mládež je len ovocím na strome, ktorý má napadnuté korene. Je otázne, čo z tohto ovocia vyrastie, a povedala by som, že obavy generácií, ktoré sa pomaly budú chystať do dôchodku o to, že nebude mať kto na tie dôchodky zarábať, sú opodstatnené.

Včera som stretla spolužiačkinu mamu. Má už dobre vyše sedemdesiat rokov, bližšie k osemdesiatke, ale je čiperná a  ešte celkom sebestačná. Chodieva pravidelne do rodičovského domu v neďalekej obci a tam ju minule za bieleho dňa a len pár metrov od najbližších obydlí  prepadol neznámy adolescent. Slušne sa pozdravil a ona z ničoho ho nepodozrievajúc sa ho milo opýtala, či už nechodí , taký mladý, do školy, keď  okolo obeda ležérne kráča po ulici.  Zvalil ju na zem a po vzájomnom nerovnom zápase jej ukradol  tašku, v ktorej mala okrem peňazí všetky osobné doklady, kľúče od bytu aj domu, kam smerovala,  ako aj   presné adresy a ďalšie osobné údaje  a telefónne čísla celej svojej rodiny. Kým statočne bránila svoj majetok, polámala na útočníkovi dáždnik, ale jemu sa podarilo utiecť. Ďalší, ktorých stretla,  buď  nikoho nevideli utekať z miesta činu, alebo ho videli ponáhľať sa opačným smerom, než ktorým sa asi naozaj  ponáhľal.  Hoci kričala, z uzavretých domov a dvorov nikto ani len nevykukol a  pred plotmi bolo ako inokedy skoro po celé dni ľudoprázdno. Dnes už ľudia , ktorí tam bývajú, negazdujú ako kedysi, neobrábajú svoje bývalé polia a nikam nechodia za prácou, lebo sú na to už buď príliš starí alebo zvyknutí za tie roky na sociálne dávky pre dlhodobo nezamestnaných a sociálne odkázaných. Raz som sa pýtala jednej žiačky z jednej takej stratenej dedinky  so skoro stopercentnou nezamestnanosťou, kam už cez vííkendy ani nejazdí autobus, čo tam tí ľudia celý deň robia, keď nemajú zamestnanie, nie je tam ani obchod len krčma, ani žiadne iné miesto na nejaké spoločenské stretnutia alebo kultúrne aktivity. Povedala mi, že NIČ. Okrem toho, že sedia v krčme -  poniektorí. Sotva niekto,  okrem tých, ktorí ich evidujú na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny alebo v Sociálnej poisťovni,  tuší, že existujú -  a asi to ani nikoho nezaujíma. A tak sa pomaly vytvárajú podmienky pre vznik nových ,,prírodných rezervácií", v ktorých sa zachovajú zvláštne ,,endemity". Zatiaľ prebieha neľútostný boj o prežitie a jeho obeťami sa stávajú tí slabší , čo sa  nevedia ubrániť . Bude pokračovať až ostane len pár tých najhúževnatejších exemplárov, ktoré v tom ,,prírodnom výbere" odolajú, a tie budú živoriť ďalej na tej chudobnej plytkej pôde na vápencových zrázoch.

Všelijaké tie finančné skupiny, zahrávajúce sa s  mocou,  zodpovedné za toto prerozdeľovanie  spoločného koláča sa občas v rámci tej tiež už na inom mieste spomínanej práce s verejnosťou blysnú svojím filantropizmom a venujú tým neschopným sa o seba postarať nejaký milodar. Nebudú ich mať v blízkosti svojich opevnení strážených  po zuby ozbrojenou ochrankou. Udržia si tú lúzu v hygienicky bezpečnej vzdialenosti od svojich haciend. Bude ich od nej oddeľovať vysoké napätie.  Raz začas z neho len tak ako keby  z ničoho nič budú vznikať na oboch stranách  nebezpečné výboje, ako bol ten najnovší v nemeckom mestečku.

A vždy to zasiahne tých nič netušiacich uprostred.

05.04.2009 01:55 

VYZLIEKANIE Z KOŽE

A teraz už je skutočná jar. Vedela som, že sa to zlomí zo dňa na deň.  Začalo to snežením, to zima ešte cerila štrbavé zúbky. Zopár jej ich už vypadalo, ale ešte hrýzla. A ja som svoju zimnú bundu hodila do koša na smeti, lebo som si odrezala z rukáva ananásom od ramena až dolu pruh látky. Tak presne a dokonale by som ho nevyrezala ani žiletkou. Prídem domov, ananás nesúc nežne v náručí, keďže sa mi už nezmestil do ,,slovenskej kabelky " (Satinský ) a z pravého rukáva mi visí akási stuha.

Najprv som nechápala : že by to snáď niekto naň prilepil,  alebo na mňa v Lidli skalpelom zaútočil medzi regálmi nejaký vandal a tajne mi to odrezal , aby si spravil malú radosť? Potom si vravím, že odstrihnem rukávy a z bundy bude vesta, zíde sa  napr. na vrátnicu. Ale zastrihla som bez okuliarov do látky nad ramenným švíkom, a tak moja obľúbená bezdomovecká vetrovka skončila v tom koši . Pôvodne som ju kvôli dobrej cene kúpila, že bude niektorému z chlapcov,  ale oni len pohrdlivo krčili nosom , nuž prischla mne. Bola skvelá, nepremokala, neprefúkalo ju a mala veľké vrecká a vzadu pozdĺž celého zadného dielu ešte velikú kapsu na zips. Najprv som si vravela, že sa mi občas zíde, vybehnúť do obchodu alebo na turistiku ( keď sa už na ňu vážne dám), a nakoniec som ju zo seba dve celé zimy ani nezhodila. Zrástla so mnou ako moja druhá koža a keď som ju teraz na jar zvliekla,  bolo mi ľúto, ako keby som sa vzdávala časti svojho JA, kúska svojho života. Kolegyňa si ma v  nej v rannom šere, keď som prechádzala popri ich dome, párkrát zmýlila s jedným miestnym bezdomovcom, nosieval nejaký podobný kúsok a mali sme aj podobný účes. A v zime asi spúšťam ramená a vlečiem sa z nohy na nohu,  znechutene zhrbená,  s rukami vo vreckách a kapsou prehodenou cez plece, takže sme jeden druhého pripomínali aj chôdzou a držaním tela. Všímala som si svojho dvojníka od jesene, chradol a hrbil sa čoraz viac a robil ešte drobnejšie krôčky než predtým, takže sa dalo tušiť, že to s ním ide dolu vodou. To je ten, čo ho raz za bieleho dňa v parku do krvi zbil jeden napitý ( boli obaja ) a ja som zavolala policajtov, lebo krvácal na čele. Odviezli ho vtedy na chirurgiu. Všimla som si, že mu  v poslednom čase pribúdali na tvári modriny a  ani  nemizli, bol až do fialova. Dlho tu už nebudeš, pomyslela som si. Zamrzol tejto zimy kdesi. Nie je. Tak ako moja vetrovka.

Tak už si nás kolegyňa nebude zobďaleč mýliť. Hoci… ktovie … ten hluchonemý Jožko zas chodí s plnými igelitkami  ( vyberá fľaše z kontajnerov ) a ja ich tiež sebou stále vláčim.  Ale možno nie je farboslepá, a ja na jar vždy namiesto čiernej vytiahnem na svetlo farby. A sukne. Tie snáď Jožko nenosí. Iba ak by som si nejakú zase rozrezala ananásom a zapáčila sa mu.

10.04.2009 20:13 

VŠETKO SÚ TO IBA KOZIE KOSTI

Minule som si na internete robila psychotest. Bolo v  ňom vyše 130 otázok, zisťovali, aký mám vzťah k  sebe a k  ľuďom, či mám z  nich obavy, či som prehnane podozrievavá, labilná, nedostatočne sebaistá ;  vedela som si predstaviť ten výsledok a  aká psychická porucha z  toho nakoniec vylezie, ale nedočkala som sa oficiálneho záveru, lebo keď som konečne  mala všetky otázky zodpovedané, nepustilo ma to ďalej. Dozvedela som sa, že si najprv za tú diagnostiku musím zaplatiť. A ja som zas až tak veľmi o ten nález  nestála.

Predtým som zas chcela nájsť právnu radu, ako správne napísať jedno podanie, šlo o sociálno -  právnu vec, a tiež som sa ďaleko nedostala, narazila som pri ďalšom kroku na cenník. Poradila som si aj bez ich poradenských služieb, a zadarmo. Zatiaľ som ešte nehľadala prácu cez agentúru, ale tie si za sprostredkovanie tiež účtujú neraz úžernícke poplatky,  a je medzi nimi plno pochybných ,,firiem“, ktoré žijú z  nešťastia a dôverčivosti ľudí v núdzi. Podobne ako tí novodobí Rasputinovia, poskytujúci zaručene fungujúce recepty na udržiavanie vnútornej rovnováhy a šťastný život.

Mám ešte spomenúť tie kadejaké ,,vzdelávacie“ inštitúcie, ktoré si nechajú dobre zaplatiť za rôzne certifikáty a diplomy s  cenou sotva porovnateľnou s  hodnotou použitého toaletného papiera? Bodaj by ju  mali inú, keď skúšky ich ,,externistov“ pozostávajú z odovzdania ,,testu“, do ktorého si mali možnosť tí lúmeni, prijatí bez skúšok, vpísať správne odpovede dopredu doma !  A po púhych pätnástich minútach odovzdávania ,,skúšajúci“ zarobí ťažké tisíce za desiatky ľahko ,,vyskúšaných“. O maturitách sa hovorí už dávno, že sa z nich stala fraška ( a nové predpisy o vykonaní MS na tom veľa nemenia ), no štátnice ich už začínajú niekde i prekonávať. Denní študenti na niektorých fakultách, ktorí ešte musia mať niečo aj v hlave, aby sa stali bakalármi, magistrami, alebo inžiniermi, môžu len bezmocne škrípať zubami, keď počúvajú, ako sa ,,študuje“ niektorým ich ,,kolegom“ na všelijakých tých pobočkách ,,univerzít“. Pomaly už bude musieť byť každé slovo v  úvodzovkách, máloktorému ešte ostal pôvodný význam; ich zmysel je prekrútený a postavený na hlavu. Za dobrý bakšiš posvätený zákonom možno dnes kúpiť akýkoľvek titul alebo inú výhodu. A to si ešte tí, od ktorých závisia doklady o nadobudnutom vzdelaní, okrem toho,  že si vykážu odučené neodučené hodiny, dobre zapapkajú a zadarmo príjemne povyrazia. Útratu platia pozývajúci ,,študenti“.

A podobne je to aj so všelijakými  konkurzami a výberovými konaniami odhora až dolu. V demokracii je zaručená rovnosť šancí… ak máš prachy. Špinavé peniažky sa prelievajú z  vrecka do vrecka a komu by sa protivili, ten sa k nim nedostane. Mnohí si po krátkom premýšľaní povedia, že sa teda radšej  premôžu - a potom si umyjú ruky, aby im od nich nesmrdeli.  Veď keď sa budú odťahovať, uchytí si ten kšeft pre seba niekto iný, tak čo by sa ošívali. Len skrinky na ostatky svätých musia formálne zodpovedať predpísanej ikonografii. Aj keď vnútri sú len tie kozie kosti.

03.05.2009 10:56 

KÝM VETERNÉ MLYNY MELÚ

...Nedá sa mlčať, keď chystajú pochod  neonacisti. Keď niekto vykrikuje šovinistické a rasistické hlúposti, keď opakuje nenávistné jednoduchosti podnecujúce k agresii, ktorou by sa chcel zbaviť vlastnej frustrácie.

Šla som minule z práce ako vždy  obvešaná plnými igelitkami. Míňala som cestou troch mládencov. Chlapci okolo osemnásť. Jeden bol Róm, a ďalší dvaja bieli. Človek otvorí ústa, a už podľa prízvuku a výslovnosti je jasné, akú má kultúru jazyka. Nehovoriac o slovnej zásobe a o obsahoch.

Chlapci kráčajúc po chodníku hlasno nadávali na Maďarov. Vraj, keby sa šlo do vojny proti nim, išli by zabíjať. Mám profesionálnu deformáciu a sklon skúšať podobných výrastkov dejepis. Ale to by som sa len zbytočne rozčúlila, pretože tí nemajú šajnu, že nejaké dejiny existujú. Narozčuľujem sa dosť v škole na tom ignorantstve. Ale nezahryzla som si do jazyka. Zastala som a povedala, aby netárali také somariny, lebo sa to nedá počúvať. A oni na to niečo v tom zmysle, že len prezentujú nahlas svoj názor. Hlasno to skutočne bolo, chceli aby okolidúci pochopili, že majú pred sebou národných hrdinov. Ja im vravím: ,,To je figu borovú názor, ani neviete čo trepete!" Takto sa ja dostávam do potýčok všade. 

Mala som ešte chuť povedať tomu rómskemu výrastkovi ( ktorý sa v tej chvíli, chystajúc sa na spoločného nepriateľa Slovákov,  cítil asi ako biely ),  či od  nerómskych Slovákov ešte nepočul  niečo podobné o zúčtovaní  s príslušníkmi jeho národnosti, ku ktorej sa pravdepodobne ani nehlási. Keby v národe mali prevládnuť takíto primitívi, stanem sa radšej Mimozemšťankou. Ako sa tak okolo seba dívam, nie je ich málo. Ale čo sa divím. Tamtým  hore ten primitivizmus a neschopnosť samostatne myslieť vyhovuje. V tom čase, keď došlo k tomuto chodníkovému incidentu, bežala u nás prezidentská kampaň a bývalý univerzitný profesor a kandidát na prezidenta vytiahol v kampani aj maďarskú kartu, aby zalichotil cieľovej skupine slovenských nacionalistov a šovinistov. Útok na atavizmus z čias  klérofašizmu.

Po hokeji s Maďarmi vraj v hľadisku nejakých pár desiatok maďarských pohrobkov nyilassyovcov pískalo pri slovenskej hymne. A ostatní cítili, že by sa za nich mali ospravedlniť a vyjadriť zahanbenie, že majú medzi sebou aj takých.

30.05.2009 12:49

SprávCa

Niektorí užívatelia chatu túžia byť správcami miestností, pretože správca má väčšie práva, ako radový užívateľ. Najlepší spôsob ako získať moc v miestnosti je stať sa jej vlastníkom. Niekde sa do funkcie dočasného správcu užívateľ nainštaluje automaticky, ak vstúpi do miestnosti, v ktorej práve nikto nie je a  ona nemá  svojho vlastníka. Správcom je len počas doby prítomnosti v nej. Pri ďalšej návšteve -  ak už v tej istej miestnosti sú iní užívatelia - sa správcom opakovane nestane.

Stať sa vlastníkom miestnosti možno aj tak, že si ju užívateľ sám založí, ale aby  mohla existovať, musí mať pravidelnú návštevnosť. Ak by bola málo navštevovaná, nespĺňala požadované limity návštevnosti,  alebo zostávala prázdna, zanikne Zaistiť si pravidelnú návštevnosť  možno len ak má zakladateľ dosť priateľov, ktorí sa s ním v  miestnosti   stetávajú a komunikujú a ak je v nej  taká atmosféra a zábava, že to pritiahne a zaujme aj nových, ,,okoloidúcich“  užívateľov. Musia sa tam dobre cítiť, aby sa radi vracali. Z niektorých takýchto úspešných miestností sa časom stávajú hromadné, v ktorých  prevládne namiesto komornej atmosféry masová anonymita a ľudia, ktorí miestnosť pôvodne založili s určitým spoločným programovým zámerom a udrživali v  nej jej predchádzajúci osobitý  charakter a priateľskú klímu sa stiahnu do ,,šeptu“.  Komunikácia ,,na skle“ sa stane chaotickou, roztriešti sa na množstvo nesúvisiacich krátkych povrchných dialógov a monológov, ktoré sa snažia upútať pozornosť ostatných užívateľov osvedčenými stereotypmi. Nastáva známa chatová jednotvárnosť a nuda, charakteristická pre ,,veľké“ miestnosti s neosobnými vzťahmi.

Ak sa teda niekomu podarí splniť kritériá na založenie stálej miestnosti, stáva sa jej vlastníkom. Môže nastavovať jej zameranie a  obmedzovať rôznymi spôsobmi vstup  iným užívateľom. Má možnosť prepínať miestnosť do privátneho módu a pridávať a odoberať privátnych užívateľov Hlavná výhoda stáleho správcu  je možnosť vyhadzovať ľudí , prípadne dlhodobo zakazovať  vstup ,,nežiaducim“ užívateľom; každý správca má k dispozícii naviac tlačidlá KICK pre vyhodenie užívateľa z miestnosti a BAN pre zákaz vstupu do miestnosti. Má moc posudzovať vhodnosť správania užívateľov a väčšie možnosti ovplyvňovania adminov, u ktorých môže zariadiť, aby nicku bola odobratá aktivácia.  Vlastník  môže tiež pridávať a odoberať správcov miestnosti rôznych úrovní. Správcovia prvej a druhej úrovne môžu pridávať a odoberať privátnych užívateľov. Systém správcov delených do viacerých úrovní umožňuje vlastníkovi miestnosti udržat poriadok aj medzi samotnými správcami a zároveň sa odbremeniť od toho, aby sám musel vykonávať neustály dohľad nad poriadkom, ktorý si určil.

Stály správca je chránený proti vyhodeniu z miestnosti. Má povolený vstup  aj vtedy,  keď je v zozname nežiaducich ľudí . Zbaviť funkcie môže správcu miestnosti len správca serveru, ktorý sa nemusí dozvedieť hneď o jeho nevhodnom správaní, alebo sa to nemusí dozvedieť vôbec, ak sa nenájde nikto, kto by sa chcel obťažovať s nahlásením zneužívania správcovskej moci,  podloženým požadovanými dôkazmi, adminom.

Väčšie práva správcu by  mali slúžiť hlavne na udržanie poriadku, ktorý však musí platiť rovnako pre všetkých a byť v súlade s princípmi netikety ( etiky na internete ) a so základnými  pravidlami chatu, na ktorom si miestnosť založil . Na väčšine chatov, ak sa nejedná o tie, ktoré vlastnia neonacisti a ich sympatizanti, sú zakázané a trestané blokovaním,  banmi a napokon odobratím aktivácie rasisitické a fašistické narážky . Rovnako sú postihované aj  pokusy o rozpútanie chaosu nevhodným chovaním, napríklad používaním veľkého počtu smajlov, alebo nevhodných znakov.

V miestnostiach  na väčšine chatov býva  zakázané vulgárne sa vyjadrovať, hanobiť národ, diskriminovažť iných z nejakých dôvodov, pre  pohlavie, vek, sociálny pôvod či  pohlavnú orientáciu. Vulgárne sa nesmie vyjadrovať ani správca, je tiež len užívateľ. Ale má možnosť vyberať si nepriateľa. A tu je nebezpečenstvo, že si za nepriateľa vyberie  niekoho, kto nevyhovuje jeho osobným cieľom a osobnostným vlastnostiam.

Po moci bažia často narcisti, trpiaci samoľúbosťou, ktorí sa snažia  ovládnuť iných a dosiahnuť ich absolútne pripútanie sa k nim, pretože túžia po pocite všemocnosti – vyvážení obáv z vlastnej bezvýznamnosti a bezmocnosti. V nich rovnocenné vzťahy vzbudzujú strach – v podvedomí sa obávajú, že nie sú ,,dosť dobrí“, aby mohli tým druhým stačiť.

So správcami by užívatelia mali byť ,,zadobre“, lebo by mohli byť zablokovaní a ocitnúť sa na čiernej listine. No predovšetkým by si mali za správcov voliť ľudí, ktorí majú normálny vzťah k sebe a k iným ľuďom a nestať sa členmi fanklubov takých,  ktorí už niekedy dokázali opak.

 07.06.2009 15:03 

 JA NA POLITIKU KAŠLEM

(preto tá sračkovo hnedá )

Videla som v TV jednu reportáž, ktorá mi zdvihla adrenalín. A tak som si povedala, že sa vyjadrím k politike, k politikom a k štátnej byrokracii. Aj tak som to už plánovala po jednom e-maile v mojej schránke, v ktorom sa o tom písalo. Teraz neviem, či si zachovám nadhľad, s ktorým som o tom chcela písať. V stručnosti príbeh zo spomínanej reportáže. Je typickou ukážkou drzého, bezhraničného zneužívania moci novodobými správcami  štátu – morálnymi debilmi, ktorí by tam, kde sedia,  za normálnych okolností nemali čo robiť. Lenže dnes -  zdá sa -  je práve táto (ne)schopnosť hlavným kritériom výberu na vyššie politické a  úradnícke pozície.

Istí manželia žili asi dve desaťročia spokojne v rodinnom dome, ku ktorému viedla prístupová cesta. Kým si vysoký úradník z Ministerstva pôdohospodárstva SR nepostavil na susednom pozemku  v rozpore so Stavebným zákonom čiernu stavbu a cestu k domu susedom nezneprístupnil. Keď sa do toho obuli investigatívni novinári z televízie, veci sa začali hýbať a do celej záležitosti sa vložil mestský úrad a ďalšie zainteresované inštitúcie, ktoré pánovi vysokému ministerskému úradníkovi dodatočne vydali povolenie na stavbu. A aby bol kľud a mesto nebolo  nežiaducim spôsobom ďalej ,,zviditeľňované“ v médiách, jeho činovníci sľúbili pomôcť vybudovať manželom postihnutým aroganciou nového suseda  obchvat vedúci k ich domu. Vysokopostavený porušovateľ Stavebného zákona a princípov medziľudského styku sice odporúčal poškodeným, aby jazdili k domu neschodným terénom cez šance ( priekopy), ale požiarnici a záchranári potvrdili, že tadiaľ by sa žiadne vozidlo bezpečne k domu dostať nemohlo. Vulgárna manželka pána vysokého úradníka do telefónu prezentovala svoju ľudskú a inteligenčnú úroveň vyjadrením, v ktorom zdôraznila, že ona a jej vysokoctený manžel nie sú nijaký sociálny ústav a že sused sa ani raz nebol spýtať, koľko má zacvakať, aby sa mohol tak ako predtým bez problémov doviezť v aute k vlastnej garáži.

Takéto do neba volajúce nespravodlivosti sú v našich demokratických a právnych štátoch na dennom poriadku a nikto sa im už nediví.  Ak sa na niektoré verejne exemplárne poukáže, je naporúdzi argument, že sú pozostatkom morálnej devastácie za tzv. ,,komunizmu“ ( do kelu, kedy už prestanú s tým komunizmom, ten sme predsa ešte nevybudovali, boli sme len v ,,epoche rozvinutého socializmu“ a ,,kódex budovateľa komunizmu“ visel na nástenkách ako zatiaľ nedosiahnuteľný model, ideál, ku ktorému máme morálne vyzrieť, aby sme konečne mohli spočinúť v tisícročnom kráľovstve dobra a spravodlivosti ). Figu borovú sú tí  dnešní páni pozostatkom komunizmu. Je to osobitná rasa. Bojové plemeno. Trvalo celé generácie,  kým u týchto jedincov boli vyšľachtené vlastnosti, ktoré ich predurčujú na to, aby bojovali o plné korytá a bránili ich pred tými, ktorí sa majú starať, aby ich mali vždy plné. Sú draví, agresívni, pripravení ísť po krku každému, kto by ohrozil teritórium, ktoré si očurali. Keď im zaklapne čelusť, tak ľahko korisť nepustia. Aj keby ju mali zahrdúsiť. Sú otrlí a naprogramovaní na zhrabúvanie majetku a kumulovanie moci. A tento svätý cieľ u nich svätí prostriedky. Mali by nosiť náhubok a byť uviazaní, ale to by museli obmedziť zákonmi, ktoré by to prikazovali sami seba, a to oni – jasná vec – nikdy nespravia…

 Pôvodne mal byť môj ,,politologický úlet“ o inom – taká smiešnosmutná úvaha o pôvode moci -  ale človek mieni, a ministerskí úradníci menia …

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se