« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

TRI HRADY / 1 /



08.08.2008 16:45

O stroji času

Sú prázdniny, ale tie moje tohto roku nestoja zanič. Jedno z tých liet, ktoré budem pokladať za úplne premrhané. Neviem ani, aké je počasie, len raz za čas sa pokúšam aspoň zistiť, aký je vlastne deň a ktorého je. Ubieha to, o chvíľu začne mnohomesačný blázinec, ten istý ako ten posledný, z ktorého som sa ešte nespamätala a už ani nespamätám. Prvý raz v živote sa asi celkom teším na jeseň, mám akosi pocit, že tento spôsob leta nie je práve najsťastnejší - a zároveň mám takú intuitívnu skúsenosť, že po lepších obdobiach prichádzajú ,,priesery "(aby som nepotešila odporcov mojej slovenčiny na českom chate, že som sa jej celkom vzdala. A že to platí niekedy aj naopak.

Popri robote teraz trochu relaxujem a pre mňa je vždy relax rozmýšľať o pominuteľnosti chrústa. Tak som činila aj pred chvíľou a vzniklo z toho túlanie po satelitnej mape.

Už dávno som nebola na miestach, kde som trávievala každé prázdniny, v tom pre mňa vtedy veľmi exotickom kraji na Zemplíne. Už tam nemám po čo chodievať - odniesla som si odtiaľ všetky z dnešného pohľadu ani nie také najhoršie spomienky na detstvo, dospievanie a ranú mladosť. Odvtedy mi vŕta v hlave tá vtedy asi osemdesiat- deväťdesiatročná stará osamotená žena, ktorá bývala v ruinách miestneho kaštieľa. Vyzerala ako ostatné staré dedinčanky - v čiernych ,,kydliach "a v ďalších súčastiach sedliackeho oblečenia, ktoré sa vtedy na týchto dedinách nosilo sa od nich nijako neodlišovala. Ale žila v úplnej izolácii, bez nikoho a bez ničoho. Neviem, či vôbec mala nejaký sociálny dôchodok. Živorila s tým, čo jej tí veriaci ľudia dali, aby neumrela od hladu a nezamrzla. Odtiaľ aj to oblečenie. Ale v skutočnosti to bola barónka, jedna z posledných majiteľov kaštieľa.

Ja si ju matne pamätám v gumových čižmách - starenu, ktorá vyzerala, že vôbec nevníma svet, ako som ho videla ja. Neukazovala sa na ulici. Čakali sme neraz s kamarátkou na horúcom zemplínskom slnku pri tom kaštieli i pol popoludnia (vlastne pred tým, čo z neho ostalo po fronte) ako sa čaká na orloj, ale ona nevychádzala. Pre domácich nebola taká zaujímavá ako pre mňa, starší ju poznali ešte z čias mladosti, a myslím, že tých barónov radi nemali. Nepočula som na nich chvály, len pár spomienok na akési staré krivdy, ktorých sa dopustili voči dedinčanom. Počas vojny tam mala nemecká armáda posádku a väzenie pre vojenských zajatcov - Rusov. Pár dedinčanov, medzi inými môj dedo, aspoň to tvrdil (no on bol chválenkár ako Janko Hraško) , pomáhalo tým Rusom po skupinkách k úteku počas bohoslužieb akýmisi tajnými katakombami pod kostolom. Bol to ten, čo potom zhorel aj s kaštieľom.

A pamätám si ako Andráši (nebol to ten gróf, ale chalanisko z prázdninovej partie) vykonával na vlastnú päsť archeologický prieskum tých zrúcanín, ktoré boli pre poslednú barónku ešte vždy jediným domovom, čo mala. Kopal v noci. Mne sa ponášal na Huckleberyho Fina.

Ale aby som vrátila k predmetu môjho úvodu do relaxačnej série článočkov, ktorú som sa rozhodla priebežne ,,stvárať:" Keď už som lietala nad tým Zemplínom pomocou satelitnej mapy, chcela som nazrieť aj do toho kaštieľa, či tam tú pani, na ktorú celé tie roky dosť často myslím, neuvidím. Je tam, bohužiaľ, slabé rozlíšenie. Tak som sa chcela aspoň niečo dozvedieť o jej rode a nakoniec som skončila pri štúdiu histórie tamojších fortifikačných stavieb. To som celá ja. Nikdy dopredu neviem, kde pri tom čo začínam až skončím...

Takže tu je úvod do dejín toho zázračného miesta z môjho detstva.

 Braničev

V bývalej Zemplínskej stolici, Košickom kraji, za Dargovským priesmykom na úpätí Slánskeho pohoria, blízko mestečka Sečovce na hlavnom ťahu z Košíc do Michaloviec stoja zvyšky Bačkovského hradu. Jeho vznik je spojený s vpádom Tatarov do Uhorska a s prvou kráľovskou dynastiou v Uhorsku - Arpádovcami. 

Zakladateľom uhorského štátu bol Arpádovec Štefan I., korunovaný rímskym pápežom v roku 1000. Po smrti jeho potomka, slabého kráľa Ondreja II., ktorý podľahol tlaku veľmožov a rozdal im majetky, nastúpil roku 1235 na uhorský trón jeho syn Belo IV. Pokúšal sa urobiť v krajine poriadok a získať späť bývalé kráľovské majetky. Uhorsku, oslabenému vnútornými nepokojmi, pritom hrozil vpád Tatárov.

Tatárska (mongolská) ríša vznikla začiatkom 13. storočia vo východnej Ázii, na severe dnešnej Číny, pod vedením Džingischána Temudžina a čoskoro začala expandovať na západ. Už v roku 1223 porazili Tatári (ako nazývali tieto mongolské kmene u nás) na rieke Kalke spojené ruské a kumánske vojská a v roku 1240 dobyli aj Kyjev. Kumáni po porážke svojich spojencov ušli pred Tatármi do Uhorska, kde ich aj s ich vládcom Kutenom prijal Belo IV. a usadil ich medzi Dunajom a Tisou. Hodlal ich začleniť do uhorskej armády na obranu proti hroziacemu tatárskému nebezpečenstvu. Netušil však, že Tatári sa vždy snažia o úplné vyhladenie nepriateľa. Boli drsní a viedli krvavé vojny aj medzi sebou, pričom zakaždým vyvraždili vládnucu špičku porazených kmeňov a zabíjali obyvateľov dobytých území. Tatári prenasledovali Kumánov už od Bajkalského jazera a slabá uhorská armáda na hraniciach kráľovstva ich nemohla zastaviť. Vysoká šľachta, ktorú si Belo IV. znepriatelil svojimi snahami o centralizáciu kráľovskej moci, nebola naklonená poskytovaniu vojenskej podpory kráľovi, hrozbu tatárskeho vpádu podcenila a Kumánov považovala za tatárskeho Trójskeho koňa. Tatárom ako formálna zámienka pre vpád do Uhorska poslúžilo zamietnutie žiadosti o vydanie Kumánov a pri tej príležitosti zavraždenie tatárských poslov u Belu IV. začiatkom marca 1241. Hneď nato východný prúd tatárskych vojsk pod vedením ich najvyššieho velieteľa Batu chána začal ťaženie proti Uhorsku. Po porážke uhorských vojsk 12.marca 1241 Tatári pokračovali v postupe do vnútrozemia. Pri rieke Slaná narazili na narýchlo zorganizované uhorské vojsko na čele s kráľom Belom IV. a jeho bratom Kolomanom. Uhri však prehrali a boli rozprášení. Kráľ sa nemohol nakoniec oprieť ani o pomoc Kumánov, lebo po vzbure proti nim a zavraždení ich vládcu Kutena sa s nimi viac už počítať nedalo. Do Uhorska nepriatelia vpadli aj z ďalších strán - velili im brat Batu Šejban a Orda, ktorý udrel na uhorské kráľovstvo zo severu. Malé uhorské vojsko, vedené palatínom Dionýzom, ktorý mal brániť horské priesmyky v severovýchodnom Uhorsku bolo rýchlo rozprášené a tatárské hordy prešli do krajiny cez Verecký priesmyk. Belo IV. sa zachránil útekom na chorvátske ostrovy. Tatárom sa tak otvorila cesta do celého Uhorska. Slovensko oproti dolnouhorským zemiam malo výhodu prirodzenej ochrany : hornatý kraj tatárskym kočovníkom, podobne ako pred nimi starým Maďarom, nevyhovoval. Ich nájazdom bránili početné slovenské hrady, vrchy, horské priesmyky, rieky a močariská. Aj tak však bola pobitá asi polovica uhorského obyvateľstva - nížiny na uhorskom území tatárski nájazdníci vyplienili bez väčšieho odporu. Medzi plienené územia patril aj Zemplín, kde sa Východoslovenská nížina dotýka hôr. Zemplínske dediny a mestá boli vypálené, obyvateľstvo vyhubené a jeho majetok sa stal tatárskou korisťou. Batu chán drancoval Potisie, Zemplín, Abov, Gemer a aj Turňu pri Košiciach. Počas tatársko - mongolského vpádu bolo znivočené celé územie Zemplína aj s tokajskými vinicami.(Neskôr sem prišli talianski osadníci, ktorých zásluhou je dnes Tokaj svetoznáma značka vína.)

Uhri stavali na obranu nové hrady. Tak vznikol kráľovský hrad Purustyan, nazývaný aj Braničev, na severozápad od dnešnej dediny s posádkou kráľovských jazdcov, hraničiarov - spiculatores kráľa Belu IV. Chránil starú cestu do Košíc, prechádzajúcu cez priesmyk v Slánskych vrchoch. Presný čas výstavby hradu nie je známy, bolo to niekedy v prvej polovici 13. storočia. Najstaršie jadro hradu je najneskôr z poslednej štvrtiny 13. storočia. Hrad mal na vopred upravenej vyvýšenine na dominantnom mieste najmenej trojpodlažnú hranolovú obytnú vežu. Veža bola chránená kamennou hradbou ohraničujúcou nepravidelné nádvorie. Hradba sa prispôsobovala prirodzenému terénu. Na severe a západe bolo opevnenie posilnené mohutnou priekopou so zemným valom na vonkajšej strane. Južná časť hradby bola postavená na umelom násype. Na východnej strane, chránenej strminou vrchu, bolo asi palisádové opevnenie s primknutou vstupnou bránou pod chránenou hradnou vežou. 

Keď Tatári odtiahli na pohreb akéhosi chána,  Belo IV. sa vrátil z exilu. Do spustošenej vydrancovanej krajiny potom lákal nových osadníkov, hlavne Nemcov, ktorí zložili zemepánovi za pridelenú zem určitú sumu peňazí, čím si „zakúpili“ právo na ňu a boli im pridelené privilégiá. Kráľ sa snažil zaväzovať si veľmožov majetkami. Prideľoval im ich aj s hradmi. Približne v čase deľby v roku 1355 bol hrad Braničev (Pusrustyan, Purušťan) na južnej strane rozšírený o nové nádvorie s kruhovou baštou na nároží. Priekopa bola predĺžená až po novú vstupnú bránu. Na juhovýchodnom predpolí bola predsunutá vežovitá pevnôstka, obchádzaná prístupovou cestou.

Po vymretí Arpádovcov časť uhorskej šlachty podporovala na uhorskom tróne cudzinca Neapolčana Karola Roberta z rodu Anjou, spriazneného s Arpádovcami. Jeho odporcami boli mocní uhorskí oligarchovia, najmä abovskí Omodejovci a Matúš Čák Trenčiansky. Karolovi Robertovi sa na uhorskom tróne podarilo usadiť pevne až na tretí pokus, keď najprv porazil v bitke pri Rozhanovciach 15.6.1312 (resp. na Rozhanovskom poli, ako znie nová lokalizácia bitky) Omodejovcov, a keď potom v roku 1321 prirodzenou smrťou zomrel jeho najodolnejší odporca Matúš Čák Trenčiansky. 

Pôvodní majitelia prišli o Braničev po potlačení povstania zemplínskej šľachty, ktorá spočiatku, vrátane pánov Braničeva, bola na strane Karola Róberta v boji proti Matúšovi Čákovi a abovským Omodejovcom. Keďže však Karol Róbert neplnil dané sľuby, zemplínski zemepáni sa vzbúrili na čele s Petrom Pethenyim, zemepánom Humenného. Táto bitka sa konala pod Braničevským hradom.

Hrad bol zničený pravdepodobne pri tomto boji. Spustol a noví páni si potom postavili novší v dnešnej obci. Jej prvým známym zemepánom a zrejme aj zakladateľom bol Miko resp. Mičk(o), syn Michala z rodu Ákošovcov, politicky orientovaný na kráľa Karola Roberta. Prvé majetky získal roku 1315 v Zemplíne, o dva roky dostal aj časť konfiškovaných majetkov Pethenyiovcov, majiteľov Brekovského hradu. Hlava rodiny Peter patril medzi  medzi organizátorov spomínaného Zemplínskeho povstania proti Karolovi Róbertovi. Ich sídlo Brekov, vraj jeden z najfotogenckejších slovenských hradov, prešiel do rúk talianskych Drugethovcov, ktorí sú zaujímavým rodom, ak by chcel ešte niekto napísať historický román. 

Okrem Purustyanu dostal Mičko za vernosť kráľovi v  roku 1322 aj územie na Toryse a roku 1323 Kráľovský Chlmec. V službách kráľa bol šarišským, zemplínskym, šomoďským a šoproňským županom. Neskôr bol dvorským sudcom a taverníkom kráľovnej Alžbety a od roku 1325 slavonským bánom. Podľa tejto funkcie dostal jeho rod pomenovanie Mičkibán. 

Stopy po jeho stredovekom panskom sídle - hrádku sa nachádzajú pravdepodobne pod ruinami kaštieľa v dnešnej obci .

Drakula z Transylvánie? 

LEGENDA O ,,DRACULOVI"

S hradom Purustyan je spojený strašidelný príbeh, ktorý som pôvodne, keď som si mapovala miesta mojich prázdninových dobrodružstiev, nejakým nedopatrením vynechala.

Hrad "Bochkou", spomínaný v starších záznamoch ako "Purušťan" už neexistuje, na jeho mieste ostalo len niekoľko skál uprostred lesného porastu. Tu mal kedysi po nociach vyčíňať zloduch, hradný pán,  vojvoda Drak; vykrádač hrobov, ktorý si takýmto spôsobom  nazhromaždil veľký majetok.  Mal tu žiť okolo roku 1213, vyše sto rokov pred nástupom  Karola Roberta na uhorský trón, v časoch korunovácie kráľa Kolomana. Vojvoda Drak sa dozvedel, že v okolí Stredy nad Bodrogom je dávne pohrebisko keltských kniežat a ich hroby sú plné zlata a pokladov. Pohrebisko malo byť na mieste, kde je dodnes skalná stena, nazývaná ,,keltská". Mali tam byť rituálne zabíjaní ľudia z významných keltských rodov. Drak a jeho družina tam robili ,,amatérske archeologické vykopávky", ktoré ľud pokladal za hanebné vykrádanie hrobov. 

Otcom budúceho uhorského kráľa, kniežaťa Kolomana bol káľ Ondrej II..  Koloman  dostal do držby krajinu pod Snežnými horami - Tatrami. Otec Kolomana  v šiestich rokoch zasnúbil s trojročnou dcérou ladomerského kniežaťa Salomeva.  Koloman sa však na jednej hostine zaľúbil do nemeckej kňažnej z Meranu, Gertrúdy. Stala sa jeho zákonitou manželkou. Svojim nemeckým príbuzným prideľovala  výnosné vysoké úrady. Preto sa ju maďarské kniežatá rozhodli zavraždiť. Vražda bola naplánovaná na  jún 1213, ale vrahovia nakoneic stratili odvahu a poverili radšej jej vykonaním vojvodu Draka, pána z hradu Bačkov.

26. 9. 1213 sa Koloman vydal na cestu do Haliča, kde ho mali korunovať za kráľa.  Kňažná Gertrúda ostala počas príprav v Lelesi. Drak a jeho ľudia v tej dobe hľadali poklady nad  skalným previsom  v Strede nad Bodrogom.  On a jeho dvaja pomocníci sa večer v tábore ani nedotkli vína, ktorým sa opili ostatní a tajne odišli do Lelesa, kde sa v tom čase zdržiavala Gertrúda.  Pod rúškou noci prekĺzli do spálne kňažnej a spiacu v posteli ju zabili mečom.

Koloman sa v Haliči dozvedel, čo sa stalo a nečakajúc na oslavu korunovácie, vrátil sa na  dnešné východné Slovensko. Jeho ľudia všade po krajine potom chytali domnelých sprisahancov a tí platili za vraždu kňažnej smrťou. Podozrenie padalo na odbojnú uhorskú šľachtu...

Podľa legendy bol Drak zlý a krutý človek spriahnutý so Satanom a práve on so svojimi pomocníkmi bol vrahom Gertrúdy. V mieste, kde stál jeho hrad, má byť dodnes sústredená negatívna energia.

Ako to bolo naozaj

Gertrúda Meranská (1185,  Andechs -  † 28. septembra  1213 Piliš) pochádzala z nemeckého rodu istrijských markgrófov a meranských vojvodov Andrechsovcov. Bola staršou sestrou sv. Hedvigy Sliezskej.  Rod mal pôvod v  Bavorsku, v oblasti na juhozápad od Mníchova, kde sa neďaleko Ammerského jazera nachádza vrch Andechs.

Tam stál  hrad, sídlo andechsských grófov. Neskôr bol prestavaný na pútnický chrám s veľkým kláštorom.. Rod odvodzoval svoj pôvod od cisárov Karolovcov a vlastnil rozsiahle statky v Tyrolsku, Švábsku a Fransku. Andechsskí grófi boli známi svojimi ctnosťami; básnicí nazývali Andechs „ľaliovou bránou“. Z tohoto rodu pochádzalo 34 biskupov a prelátov, 1 opát a 6 abatýš. Vlastník Andechsu titul „Berthold IV. z Diessen-Andechsu a knieža z Meranu“ získal od cisára Friedricha Barbarossu. Bertold IV. spolu s manželkou Anežkou z Rochlitz, dcérou markgrófa z Meißenu (Mišno, hornolužická oblasť v Sasku, svz. od Drážďan), boli známi svojimi ušľachtilými kresťanskými skutkami. Ich dcéra Gertruda Meranská sa vydala za uhorského kráľa Ondreja II. (po maďarsky II. András alebo II. Endre, * 1177 – † 21. september 1235) .

Ondrej II. bol synom Bela III. a bratom uhorského kráľa Imricha, ktorého chcel pripraviť o trón. Po jeho smrti sa stal poručníkom následníka trónu, Imrichovho syna Ladislava III., ktorý umrel ako sedmročný (* 1198- †1205). Ondrej II. potom získal uhorskú korunu a stal sa jedným z najneschopnejších uhorských panovníkov.

Sobáš Gertrúdy a Ondreja II. sa konal niekedy v roku 1203, pred jeho nástupom na uhorský trón. Brat Gertrúdy, Berthold, od roku 1207 kaločský arcibiskup, sa stal spoluvládcom uhorského kráľa, sedmihradským vojvodom a pánom Dalmácie a Chorvátska a Gertrúda získala veľký vplyv na obsadzovanie najvyšších úradov v Uhorsku. V roku 1211 Ondrej II. požiadal Rád nemeckých rytierov o pomoc proti prenikajúcim Kumánom, za čo im prisľúbil pozemky v Sedmohradsku, ale pretože nesúhlasil, aby bol rád podriadený  pápežovi, tento musel nakoniec Uhorsko opustiť. Ondrej II. postupne priviedol  krajinu  k  hospodárskemu úpadku v dôsledku neúspešných vojenských výprav a hýrenia na kráľovskom dvore. Vojnové ťaženia kráľa, ako aj jeho účasť na piatej križiackej výprave značne vyčerpali štátnu pokladnicu. Aby získal stúpencov a oddaných bojovníkov, Ondrej II. vo veľkom rozdával kráľovské majetky a úrady za vojenské zásluhy. Židia a Izmaeliti (moslimskí obchodníci ) v Uhorsku v tom čase ovládli dôležité hospodárske odvetvia - mincovníctvo a soľný monopol. To vyvolávalo odpor šľachty a cirkvi. Rozdávanie úradov a majetkov cudzincom spôsobilo, že uhorská šľachta svojho kráľa znávidela. Bohatí magnáti si na svojich majetkoch robili, čo chceli - zavládla feudálna anarchia. Za Ondrejovej neprítomnosti v krajine došlo k pokusu o prevrat : kráľovnin brat Berthold bol obvinený zo zneuctenia šľachtičnej – ženy župana Petra a sama kráľovná bola županom Petrom zavraždená pri love v Piliši (maď. Pilis,  mesto v Maďarsku v Peštianskej župe v obvode Monor). Ondrej II., ktorý sa po správe o smrti manželky urýchlene vrátil z križiackej výpravy do Uhorska,  dal milovanú Gertrúdu pochovať v kláštore v Piliši, kde jej postavil gotickú hrobku . Jej vraha popravili, väčšina sprisahancov však nebola potrestaná.

 Nespokojnosť šľachty s politikou kráľa však neustala a  vyvrcholila v roku 1222. Donútili Ondreja II. vydať Zlatú bullu v prospech nižšej šľachty (zemanov). Šľachta si ňou vymohla, aby nemusela bojovať za hranicami, ale len pri obrane krajiny. Pri účasti na kráľovských zahraničných výpravách dlhších ako tri mesiace, musel kráľ platiť šľachticom žold. Nesmel darovať celé komitáty ani udeľovať majetky cudzincom,  Izmaelitov a Židov nemohol ustanovovať do funkcií v mincových a soľných komorách, nemohli byť vyberačmi daní, ani byť povýšení do šľachtického stavu. Ak by kráľ nedodržiaval ustanovenia Zlatej buly, šľachta mala právo odporu (ius resistendi). Okrem toho Ondrej II. udelil výsady  cirkvi; oslobodil duchovenstvo od platenia daní a vyňal ho z kompetencie svetských súdov. Kráľovská moc v  krajine sa oslabila. Uhorsko v dôsledku svojvôle šľachty a vnútorných konfliktov upadlo do chaosu.

    KOLOMAN, uhorský kráľ 1095 - 1116

      zvaný Učený (* okolo 1070) bol v rokoch 1102-1116 aj chorvátskym kráľom. Bol i biskupom, milovníkom kníh a hudby. Viažu sa s ním prvé noty v Uhorsku  z 12. st. Pred ním vládol Ladislav I., ktorý mal tri dcéry, ale žiadneho syna. Za nástupcu si vybral Gejzovho syna Almoša, mladšieho brata Kolomana, ktorý mal ako starší väčší nárok na trón. Po Ladislavovej smrti sa však Almoš vzdal koruny v bratov prospech. Koloman, aby upevnil kráľovskú moc, zrušil Nitrianske údelné kniežatstvo, ktoré ako dostávali do držby mladší kráľovskí synovia. Medzi ním a Almošom došlo ku konfliktom. Koloman dal Almoša a jeho syna Belu uväzniť a oslepiť.  Zaviedol v Uhorsku zákony a za  jeho vlády kráľovstvo prosperovalo.

  • Štefan II., 1116–1131
  • Belo II., 1131–1141
  • Gejza II., 1141–1162
  • Štefan III., 1162–1172, z toho 1162-1163 fakticky len v Bratislave s okolím
  • Ladislav II., 1162–1163
  • Štefan IV., 1163
  • Belo III., 1172–1196
  • Imrich, 1196–1204
  • Ladislav III., 1204–1205
  • Ondrej II., 1205–1235

Zemplín

Osudy ľudí v Bačkove, pod niekdajším Purustyanom alebo Braničevom sa nedajú oddeliť od kraja, v ktorom žili. Oni donedávna nepoužívali pojem ,,krajina" alebo ,,vlasť". Vždy hovorili, že idú do ,,kraja", keď z času na čas prišli z Ameriky navštíviť miesto, ktoré pokladali za svoj domov. Tým ,,krajom" mysleli Zemplín, okolie svojich dedín a mestečiek, kde sa narodili a kde zostali ich rodiny.

Hrad Purustyan vznikol na tomto historickom území. Utváralo sa v období od prvej polovice 11. do druhej polovice 13. storočia a jeho pomenovanie pochádza od mena hradu, postaveného pôvodne na mieste staroslovanského hradiska. Zemnen - Zemný hrad bol vybudovaný ešte pred tatarským vpádom ako administratívne centrum územia. Začiatkom 14. storočia jeho úlohu prevzal Blatný Potok (Sárospatak), mestečko Zemplín a nakoniec Nové Mesto pod Šiatrom. 

Zemplín sa delí na Horný a Dolný. Horný Zemplín ležal na Slovensku a menší Dolný Zemplín v dnešnom Maďarsku. Časť neskoršej Zemplínskej župy, ako sme ju poznali z 1. ČSR, patrila za Rakúskej monarchie do Užskej stolice. Na Zemplíne sú horstvá Nízkych Beskýd, Bukovských a Vihorlatských vrchov a rieky Bodrog, Laborec, Ondava a Topľa. Východoslovenská nížina bola vždy významnou obilninárskou oblasťou, ale remeslá boli rozvinuté málo.V horských oblastiach sa ľudia živili aj dreborubačstvom a pálením dreveného uhlia, ich obživu dopĺňalo pastierstvo.Prevládalo tu vidiecke osídlenie, vyvinulo sa tu len niekoľko miest - Humenné, Kráľovský Chlmec, Michalovce, Sečovce, Trebišov a Vranov nad Topľou.

Zemplín bol osídlený už pred 7000 rokmi v neolite, keď tu býval ľudia tzv. bukovohorskej kultúry. V halštatskej a laténskej dobe tu sídlili Kelti, žili tu Dákovia, germánske kmene a neskôr do oblasti medzi Bodrogom, Latoricou a Tisou a medzi dolné toky Ondavy a Laborca prišli Slovania a po nich Maďari. Osídlenie v okolí Braničeva dokazujú črepy pochádzajúce už z 8.-9. storočia, aj keď dnešná dedina Bačkov - ako už bolo spomínané- vznikla ako podhradie len neskôr.(Prvý krát je toto miesto spomínané v listine Belu IV. z roku 1245 a zrejme tam dlho existovali dve osady, ktoré spolu splynuli až v 18. storočí.) Od 14. storočia boli horské oblasti Zemplína doosídľované v rámci kolonizácie na valašskom práve ukrajinskými pastiermi.V polovici 18. storočia obyvateľstvo hromadne odchádzalo do južnejších častí vtedajšej habsburskej monarchie za lepšími životnými podmienkami a v nasledujúcich storočiach nastal masový odliv ľudí zo Zemplína do zámoria.

Zemplín bol dejiskom mocenských zápasov a územím, cez ktoré sa prehnalo mnoho pohrôm, ktoré po stáročia sužovali miestne obyvateľstvo. Nech už to boli vojny s bratríkmi, alebo po bitke pri Moháči občasné vpády Turkov do jeho južných oblastí, či boje maďarskej šľachty proti habsburskej nadvláde, vždy na ne doplatili ľudia žijúci v tamojších dedinách a mestečkách. Keď sa Trebišovský pán Peter Perényi  pridal na stranu Ferdinada I., Zápoľského jazda prechádzajúca Sečovcami do Humenného mestečko vyrabovala a odvliekla niekoľko jeho obyvateľov. K Zemplínu neodmysliteľne patria dejiny protihabsburských povstaní vedených významnými maďarskými magnátmi, z ktorých viacerí boli aj vlastníkmi majetkov v Bačkove a okolí. V prvej pol. 17. st. sa novým majiteľom hradu postaveného namiesto Purustyanu stal Juraj I. Rákoczi, vodca jedného z najväčších protihabsburských povstaní.

Rákocziovci boli majiteľmi alebo spolumajiteľmi hradu viackrát. Pôvodne bezvýznamná šľachtická rodina Rákocziovcov pochádzala zo Zemplína z obce Rakovec nad Ondavou. Obec Rakovec je prvý krát spomínaná v roku 1252 pod zjavne slovanským názvom Rakouch. V tom čase patrila rozvetvenej rodine slovanského pôvodu Bogath-Radvan, ktorá pravdepodobne pochádzala z Moravy. O ich moravskom pôvodne svedčí aj to, že jedna z mnohých dedín, ktoré vlastnili na Zemplíne sa volá Moravany (Moroua). Už samotné mená Bogath a Radvan sú slovanské. Zemania z Rakovca - rod Bogath-Radvan - používali už od 14. storočia názov dediny Rakovec vo svojom predikáte. Začiatkom 16. storočia sa písali ešte de Rakolch alebo de Rakowcz (1515). Pomaďarčovanie pôvodne slovanskej aristokracie sa dialo v duchu hesla: ,,Čí chlieb ješ , toho pieseň spievaj." V 16. storočí začal rod používať meno Rákoczi a rozdelil sa na dve hlavné línie. Línia Rákoczi de Rákocz zostala (až do vymretia roku 1754 Andrejom) len zemianska, druhá línia rodu sa začala podľa obce v Abovskej župe (historický región okolo Košíc) nazývať Rakoczi de Felső Vadasz. Tu sa v roku 1544 narodil Žigmund Rakoczi de Felső Vadasz, ktorý bol o štyri roky povýšený do barónskeho stavu. Bol otcom Juraja I. Rákocziho  (8.6.1593 Szerencs – 11.10.1648 Alba Iulia), majiteľa Purustyanu. Na Slovensku Žigmund už od roku 1601 vlastnil veľké panstvo (Makovica, Šariš, Štítnik, Púchov, Lednica na Považí , Hrušov - Topoľčianky, Mukačevo ) a odvtedy rod Rákoczi získal meno a význam. V roku 1604 sa Žigmund pridal k povstaniu Š. Bočkaja a stal sa miestodržiteľom Sedmohradska. Po smrti Bočkaja bol roku 1607 na sneme v Alba Iulii zvolený za sedmohradského vojvodu, ale čoskoro sa tohto titulu vzdal v prospech Gabriela Báthoriho. Jeho syn Juraj začal kariéru ako ónodský kapitán, od r. 1615 bol županom Boršódskej stolice a o rok nato získal sobášom so Zuzanou Lorántfiovou mesto Sárospatak. Tamojší hrad prebudoval roku 1640 na honosný kniežací palác, ktorý sa stal základom rastúceho bohatstva Rákocziovcov a mal v 17. storočí veľký kultúrny a umelecký vplyv. V hodnosti generála sa zúčastnil povstania Gabriela Bethlena, po smrti ktorého sa v r. 1630 stal sedmohradským kniežaťom a súčasne najbohatším protestantským magnátom Horného Uhorska. V priebehu 16. a 17. storočia získal rod Rákocziovcov rozsiahle majetky v Uhorsku a Sedmohradsku a aj jeho ďalší potomkovia boli sedmohradskými kniežatami a stáli na čele protihabsburských povstaní.

Zemplín bol tak cez svojich zemepánov úzko spojený so Sedmohradskom, a boje sedmohradských kniežat sa odohrávali najmä na východnom Slovensku a na Zemplíne. Ich dejiny sú úzko prepojené. Sedmohradsko- rumunská Transylvánia -patrila v minulosti krátko k Veľkej Morave, ktorá sa rozšírila až na územie vtedajšej Bulharskej ríše. Na severovýchod Transylvánie sa sťahovali maďarské kmene Sikulov už asi okolo 900. V 11.-12. storočí už bolo toto územie súčasťou expandujúceho Uhorského kráľovstva. Obyvateľstvo tvorilo pestré spoločenstvo - okrem Maďarov, Sikulov a rumunsko - valašského obyvateľstva aj Sasi, ktorí boli neskôr naklonení Habsburgovcom. Od polovice 13. storočia bolo Sedmohradsko vojvodstvom podliehajúcim uhorskému kráľovi. V 15. st. za hrdinstvo v boji proti Turkom bol vtedajší správca Sedmohradska Ján Huňady uznaný za sedmohradské knieža samotným pápežom. Po bitke pri Moháči (1526) sa začala vláda Osmanských Turkov v Uhorsku a turecké nájazdy na neobsadené uhorské územie. Podľa zmluvy, ktorú uzavrel Vladislav Jagelovský s Maximiliánom Habsburským, prešlo nástupníctvo na český a uhorský trón po vymretí Jagelovcov na Habsburgovcov. Podľa tejto zmluvy sa uhorským kráľom po smrti Ľudovíta II. pri Moháči mal stať Ferdinand Habsburský, ale časť uhorskej šľachty si za kráľa zvolila sedmohradské knieža Jána Zápoľského Uhorsko tak malo dvoch kráľov, ktorí viedli zápas o ovládnutie krajiny. Po neúspešných vzájomných bojoch prevažne na slovenskom území si Uhorsko rozdelili (1538) : východná časť ( spolu so Zemplínskou stolicou ) pripadla Jánovi Zápoľskému a stala sa súčasťou Sedmohradska , zvyšok pripadol Rakúsku - Ferdinandovi Habsburskému. Po smrti Jána Zápoľského, ktorý vtedy nemal mužských potomkov, sa Uhorsko malo stať dedičným habsburským kráľovstvom. Jánovi Zápoľskému sa však narodil syn Ján Žigmund a dohodu dodržať nemienil. Po dobytí Budína Turkami (1541) dnešné Maďarsko osadili Turci.Ferdinand zaneprázdnený spormi v českých a nemeckých krajinách nemal čas zaoberať sa bojmi so Zápoľským. a preto roku 1547 uzavrel ponižujúci mier s Osmanskou ríšou. Priznal im právo na obsadené územie a zaviazal sa platiť každoročne sultánovi daň. Sedmohradsko zároveň uznal za samostatné kniežatstvo. Pod vládou Habsburgovcov tak ostalo dnešné územie Slovenska a úzky pás západného Uhorska.

Počas nasledujúcich 150 rokov sa vo východnej časti východného Slovenska moc striedala, bolo niekoľkokrát súčasťou Sedmohradska. Na územie Slovenska sa z Turkami obsadeného územia presťahovali uhorskí magnáti.Samotné Sedmohradsko bolo krajinou s pestrým národnostným aj náboženským zložením. Napriek tomu, že v Sedmohradsku prevládalo rumunské obyvateľstvo, vládu mala v rukách prevažne maďarská šľachta. Rumuni a Sasi sa proti nej i búrili.Počas dlhej doby protihabsburských povstaní maďarskej (sedmohradskej) šľachty, ktoré sa odohrávali najmä na Slovensku, Rakúsko raz uznávalo a raz neuznávalo Sedmohradsko za samostatné, oddelené od Uhorska. Tieto povstania boli zároveň bojmi za uznanie práv protestantov, ku ktorým sa hlásila aj maďarská šľachta. Po Satmárskom mieri, ktorým sa definitívne skončili povstania proti katolíckym Habsburgovcom, Rakúsko získalo Sedmohradsko späť. Formálne ho uznalo za vojvodstvo v rámci monarchie, ale vojvodu nahradil rakúsky guvernér. Boje o Sedmohradsko pokračovali aj počas revolúcie 1848/48 a skočili porážkou Maďarov pri Temešvári.

Od nástupu Habsburgovcov na uhorský trón, v čase vojen s tureckou Osmanskou ríšou, bolo Sedmohradsko baštou protihabsurských rebelov, ochotných spoluracovať aj s Turkami, aby sa zbavili habsburskej nadvlády. Uprostred týchto nepokojných čias sa hradov a majetkov, ktoré k nim patrili zmocňovali raz jedni, raz druhí. A obyvatelia ,,kraja" to museli nejako prežiť.


Vářená paní, se zájmem jsem si přečetla Vaše historicky pojaté povídání, které mě velice zaujalo hlavně zmínkou o knížeti Ladomerském, který zasnoubil svou tříletou dcerku ...... Prosím o jakékoliv storické i současné unformace o rodu Ladomerských, protože moje maminka byla Ladomerská a od malička nás krmila bajkami o své rodině. V poslední době jsem se začala zjímat o všechno co má pro poznání tohoto starého rodu význam, protože i já jsem jeho součástí. Maminka již zemřela, já jsem zestárla, ale hledám nyní přes internet všechno, co se dá zjistit. Poto se na Vás obracím s touto posbou. Předem děkuji a jsem s pozdravem Mgr. Ludmila Cibulková tel. 553628125 Opava

přidat komentář

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se