« Úvod | TAKÁ NOVEMBROVÁ »

TRI HRADY / 2 /



Cuius regio, euius religio

Severovýchodné Uhorsko a v jeho rámci najmä dnešné východné Slovensko a osobitne Zemplín je hraničným regiónom dvoch kultúrnych a náboženských oblastí. Cez túto časť Európy sa tiahnu východné hranice rozšírenia gotiky a tej jej časti, ktorej náboženský a duchovný vývoj spoluutvárala reformácia. Zároveň sa tu však končí oblasť pôvodného rozšírenia východného kresťanstva, od 17. storočia existujúceho v dvoch podobách pravoslávnom a gréckokatolíckom. Takéto národnostne pestré oblasti v Európe sú napr. Sedmohradsko, Vojvodina či niektoré oblasti Pobaltia. Sú to oblasti kultúrneho stretu Byzancie a Ríma, kde v období reformácie niektoré z etník navyše prijali vetvu protestantizmu.

V tomto zmätenom období uhorských dejín sa na území Slovenska šírila reformácia.  Začala už pred Moháčom a vďaka mocenským bojom sa jej výraznejšie nebránilo. Na Slovensku sa presadila umiernená forma lutherovskej reformácie. Na stredné Slovensko a Spiš sa dostali aj sekty, najmä Novokrstenci (anabaptisti) a na západné Slovensko ušli zo západu monarchie pred náboženským prenasledovaním tzv. habáni. V pol. 16.st. sa k reformácii pridala aj šľachta, ktorá v nej videla možnosť obohatiť sa na úkor cirkevného majetku. Turci sa nezaujímali o náboženské konflikty medzi ďaurami - nevercami a do náboženských vecí nezasahovali. Pre poddaných platila zásada oficiálne prijatá nemeckou šľachtou  na ríšskom sneme v Augsburgu v r.1530: Cuius regio, euius religio (Čie panstvo, toho náboženstvo)- Od roku 1614 bola na Slovensku organizačne dobudovaná evanjelická cirkev. Rekatolizácia mala spočiatku vďaka ostrihomskému arcibiskupovi Mikulášovi Oláhovi miernu podobu, lebo presadzoval náboženskú toleranciu a proti protestantizmu chcel pôsobiť poučovaním a podporou vzdelanosti (jezuitská univerzita v Trnave 1635). 

Východné Slovensko bolo dedičom cyrilometodejskej tradície Veľkomoravskej ríše.Slovanská bohoslužba na západnom Slovensku celkom zanikla, zachovala sa však ešte v odľahlých krajoch východného Slovenska a v údoliach Karpát. Tu sa byzantskoslovanský obrad udržal . Osady s byzantskoslovanským rituálom sa udržali aj v niektorých iných častiach Slovenska (Gemer a Hont). Slovanské kresťanstvo a kultúra ovplyvňovali v ranom Uhorsku aj Maďarov. Na území Uhorského kráľovstva vzniklo množstvo gréckych kláštorov, napr. kláštor Vysegrad, kláštor sv. Hypolita na Zobore pri Nitre, kde sa ešte dlho používali východné liturgické prvky. V priebehu ďalších stáročí však bol východný obrad postupne vytláčaný, najmä po roku 1054, po rozkole, ktorý mal kultúrne i cirkevno – politické dôvody: spočíval v oddelení (resp. vzájomnej exkomunikácii) východného, carihradského patriarchu Celulária a jeho prívržencov od Ríma, čím vznikla pravoslávna cirkev. Napriek tomu však na území severovýchodného Uhorska až do 15. storočia existovalo spolunažívanie medzi západným a východným obradom. Dôležitým centrom východného obradu sa postupne stávalo Mukačevo. Mukačevské – pravoslávne biskupstvo sa rozprestieralo v 13 župách Uhorska (dnešná časť Ukrajiny, Slovenska, Rumunska, Maďarska). 

Zvlášť územie bývalej Zemplínskej stolice bolo regiónom nielen s veľkou národnostnou ale aj náboženskou pestrosťou. Konfesionálne zmiešané obce sa do polovice 17. storočia vyskytovali výnimočne, keď jednu dedinu vlastnili katolícki i protestantskí zemepáni a patróni kostola, alebo v dôsledku neúspešnej snahy zemepána o rekatolizáciu celej obce. Kultúra roľníckeho prostredia sa vyznačuje tvrdohlavým zotrvávaním na starých hodnotách a ľudia boli verní pôvodnému náboženstvu. V priebehu pohnutých dejín východného Slovenska dochádzalo k prílivom a odlivom obyvateľstva, k národnostnému a náboženskému miešaniu a k postupnému zotieraniu kultúrnych rozdielov. Prvým krokom k tomuto zjdenocovaniu bola Užhorodská únia. V roku 1646 ju uzavrelo 63 kňazov z východného Slovenska a priľahlých oblastí dnešnej Zakarpatskej Ukrajiny, práve keď v polovici 16. storočia Európou prechádzala vlna protestantizmu, ktorý sa snažil ovplyvniť aj veriacich na východe Slovenska, patriacich pod Mukačevské biskupstvo. Zároveň prebiehala aj rekatolizácia - snahy rímskokatolíckej cirkvi o latinizáciu severovýchodného Slovenska a Zakarpatska. Úsilie o zjednotenie pravoslávnej cirkvi s katolíckou sa objavilo kvôli týmto násilným snahám. Prvým mukačevským biskupom, ktorý sa pokúsil o zjednotenie s Rímom bol Bazil Tarasovič. Únia po dlhších jednaniach bola nakoniec uzavretá 24. 4. 1646 v hradnej kaplnke Drugethovcov v Užhorode. Išlo o uznanie nadradenosti pápeža, o rešpektovanie dogmy o tom, že Duch Svätý vychádza z Otca i Syna a iných dogmatických rozdielov, ktoré za takmer 600 rokov východnej schizmy vznikli medzi východnou a západnou cirkvou. Podmienkou dohody bolo  zachovanie východnej liturgie a cirkevnej tradície, možnosť pôsobenia ženatých kňazov, ale najmä sociálne zrovnoprávnenie ortodoxných kňazov s rímskokatolíckymi cirkevnými hodnostármi, ktoré žiadala pravoslávna strana. Boli ustanovené 3 vikariáty: v Marmaroši, v Satmári a v Košiciach (neskôr prenesený do Prešova). 

Zrovnoprávňovanie východného a západného obradu a snahy pozdvihnúť sociálnu a ekonomickú úroveň grékokatolíckych popov a celej cirkvi narážali na neochotu zemepánov. (Až o viac ako sto rokov, za vlády Márie Terézie, mali všetci gréckokatolícki farári vyčlenené farské pozemky, „cerkvi“- kostoly východného obradu). Štát na čele s katolíckymi Habsburgovcami tlačil od polovice 17. storočia najmä na bohatých magnátov, aby sa vrátili ku katolicizmu. Tento tlak bol  vystupňovaný po porážke povstania Imricha Tökölyho v roku 1687 a hlavne po potlačení posledného stavovského povstania Františka II. Rákócziho v  roku 1711. Dovtedy prevládajúci protestantizmus začal ustupovať aj v tejto časti Uhorska. Konvertovanie mnohých šľachtických rodín späť ku katolíckej viere bolo zapríčinené konfiškáciami majetku protestantských rodov nelojálnych voči Habsburgovcom. Obohacovali sa nimi naopak poslušní katolícki šľachtici.

Po vytlačení Turkov z Karpatskej kotliny a po skončení série piatich stavovských povstaní dochádza v severovýchodnom Uhorsku aj k zmenám v zložení obyvateľstva. Od 80. rokov 17. storočia v dôsledku vojenského drancovania počas povstaní i v dôsledku vysokej daňovej povinnosti sa začalo vyľudňovanie a vyvrcholilo morom v  rokoch  1709 – 1711.

Časť maďarských aj slovenských sedliakov odchádza na Dolnú zem a niektoré oblasti sa úplne vyľudňujú. V roku 1720 našli sčítací komisári 2/3 roľníckych hospodárstiev na Východoslovenskej nížine ľudoprázdnych. Do pôvodne protestantských a katolíckych obcí južne od línie Humenné – Michalovce prichádzajú od prelomu 17. a 18. storočia gréckokatolícki kolonisti, ktorí tiahli zo severu na juh, z obcí na poľsko-uhorskej hranici alebo z oblastí Haliče, Podkarpatska a poľského vnútrozemia. Východné kresťanstvo, ktorého nositeľmi boli v tom období prevažne gréckokatolícki Rusíni, sa tak od konca 17. do zhruba polovice 18. storočia rozšírilo do nových oblastí, kde dovtedy žilo len rímskokatolícke a protestantské obyvateľstvo. Zároveň sa Rusíni rozšírili aj do slovenského a maďarského prostredia, kde dovtedy nežili a po niekoľko generácií, kým sa neasimilovali si udržali svoju kultúrnu identitu.

Bratrícke extempore

Osudy Purustyanu v 14. - 15. storočí sú nejasné. Po jeho odňatí Péthényiovcom sa dostal do rúk Bakšovcom a potom ho vlastnil pán Tomáš a jeho syn Ladislav, ktorý ho v roku 1355 postúpil spríbuzneným pánom zo Sečoviec. Niekedy v tom čase zanikol starý hrad Purustyan a namiesto neho bol v dnešnej dedine postavený nový. Okrem dediny patriacej k Purustyanu noví majitelia vlastnili ešte 15 ďalších dedín v okolí. Od roku 1356 patrili    Sečovce, spomínané písomne prvýkrát už ako mestečko v roku 1414, zemplínskemu županovi Gállovi Szécimu, po ktorom sa nazývali Gál (Gálszéc). Obyvatelia mestečka sa živili poľnohospodársrvom, vinárstvom a remeslom, mali právo trhu a vyberania mýta. Sečovce sa stali sídlom podžupana a v miestnom kaštieli alebo hostinci sa od 15. stor. príležitostne konali úradné rokovania šľachty Zemplínskej župy.

V 15. storočí sa Sečovce a okolie dostali do styku s bratríkmi, prívržencami doznievajúceho husitizmu, ktorí tvorili časť vojska českého vojvodcu Jána Jiskru.

Jan Jiskra z Brandýsa  [†1469] po bitke pri Lipanoch (30.mája 1434) bojoval pri Belehrade na čele žoldnierov naverbovaných z bývalých husitských bojovníkov - prevažne Táboritov- v službách cisára Žigmunda proti Turkom. Po smrti Žigmunda Luxemburského v roku 1437 nastúpil na trón Albrecht Habsburský, ktorý však už v októbri roku 1439 zomrel. Jeho manželke Alžbete sa vo februári nasledujúceho roku narodil syn Ladislav, zvaný Pohrobok. V máji 1440 nechala Alžbeta malého syna korunovať za uhorského kráľa a v júli 1440 bol s podporou šľachty korunovaný za uhorského kráľa poľský kráľ Vladislav III., ktorý v Uhorsku vládol ako Vladislav I. Jagellonský.Tak v  kráľovstve nastalo dvojvládie. Alžbeta s malým Ladislavom ušla z Uhorska a na ochranu záujmov neplnoletého kráľa najala českého katolíckeho šľachtica Jána Jiskru z Brandýsa. Poverila ho obranou nástupníckych práv syna Ladislava Pohrobka proti novozvolenému uhorskému kráľovi Vladislavovi Jagellovskému. Jan Jiskra s asi päťtisícovým žoldnierskym vojskom, skladajúcim sa prevažne z bývalých českých husitských bojovníkov, za krátky čas obsadil stredoslovenské banské mestá, Spiš a časť východného Slovenska, a tak znemožňoval kráľovi Vladislavovi spojenie s Poľskom. Jiskrove žoldnierske vojenské oddiely sa pohybovali na území Slovenska, Moravy, severného Rakúska a južného Poľska. Vladislav sa musel sústrediť na boj proti Turkom a žil s Jiskrom v ustavične predlžovanom prímerí. Po smrti kráľovnej Alžbety sa stal Jiskra hlavným kapitánom vojska kráľa Ladislava Pohrobka. Po porážke v bitke s Turkami pri Varne(1444) bol kráľ Vladislav nezvestný a Jan Jiskra sa stal jedným zo siedmych kapitánov spravujúcich Uhorsko. Pripadla mu správa Slovenska. Hlavné sídlo mal na Zvolenskom hrade a v Košiciach. Po zvolení Jána Hunyadyho za miestodržiteľa Uhorska (1446) bol s ním Jiskra v ustavičnom vojnovom stave, prerušovanom dočasnými prímeriami. V roku 1449, severne od Košíc, porazil Jiskra Hunyadyho maďarské vojsko. Preto bol v januári 1450 zvolaný do Budína snem, na ktorom uzatvorili mier. Avšak už v nasledujúcom roku sa stretol s Hunyadym v bitke pri Lučenci, kde 7.septembra 1451 zvíťazili jeho vojská vedené Matejom z Knižic nad uhorskou presilou. (Pamiatkou na prítomnosť českých husitov v okolí Lučenca sú aj názvy dedín ako České Brezovo alebo Praha.) Po porážke maďarských Hunyadyho vojsk s Jiskrom spolu znovu uzavreli prímerie. Keď Ladislav Pohrobok nastúpil po dosiahnutí plnoletosti na trón, uhorský snem pozbavil Jána Jiskru dovtedajšieho postavenia a Jiskra opustil Uhorsko. 

Jedným z velieľov Jiskrových vojsk bol Peter Aksamit z Lidéřovic , naklonený pôvodným husitským myšlienkam. Ten ešte v roku 1448 vytvoril na Slovensku vojenský spolok"Bratríci" (M. Brcál z Dobré, J. Talafús z Ostrova). Pomáhali Jiskrovi, ale zároveň tvorili akúsi samostatnú nezávislú spoločnosť. V roku 1453 z Jiskrovho vojska dezertovalo a osamostatnilo sa množstvo bratríkov pod vedením Petra Aksamita, ktorý si zriadil svoje sídlo na hrade Plaveč. Obsadili alebo získali viaceré hrady a vybudovali niekoľko poľných táborov na mnohých miestach Slovenska, dobudovali aj predhradie Spišského hradu, čím z neho vytvorili jeden z najväčších hradov v Strednej Európe. Na miestach svojho pobytu stavali husitské kostoly (aj u nás na Gemeri). Do roku 1458 patrilo bratríkom tridsaťšesť táborov a hradných pevností a ich vojská mali 15 - 20 tisíc ozbrojených bojovníkov. Z obavy z ich narastajúcej sily sa už od r. 1453 na kráľovskom dvore organizovali proti nim bojové výpravy. Prvá výprava, ktorú proti nim viedol v r. 1454 mladší syn Jána Hunyadyho Ladislav sa skončila prímerím. V roku 1454 povolali naspäť aj Jána Jiskru, aby paralyzoval bratrícke hnutie. Po nástupe nového kráľa Mateja Korvína, syna valašského šľachtica Jána Huňadyho - Turkobijcu, Jiskra v roku 1458 odišiel s diplomatickým poslaním do Poľska. Jeho diplomatická činnosť bola zameraná proti Matejovi, s ktorým sa neskôr zmieril. V apríli 1462, po dohode s cisárom Fridrichom III. Matej  prijal Jiskru do svojich služieb. Povýšil ho na baróna a daroval mu hrad Solymos s majetkami v Aradskej a hrad Lippa v Temežvárskej stolici. Jan Jiskra potom na strane Mateja bojoval proti Turkom a ich spojencom. 

Strávil s prestávkami na Slovensku 22 rokov. Dátum,miesto a príčina jeho smrti nie sú známe. Posledný krát sa ako živý spomína v listine zo dňa 22. októbra 1468, ale v kráľovskej listine zo dňa 6. februára 1471 sa spomína už ako zosnulý. Za vlády Mateja Korvína a v jeho službách spôsobil pri Blatnom Potoku v roku 1458 bratríkom prvú vážnu porážku, pri ktorej zahynul Peter Aksamit. Po ďalších porážkach sa od husitov odklonili uhorskí feudáli. Bratríci sa potom stiahli na zápané Slovensko, kde v roku 1467 Matej Korvín v rozhodujúcej bitke bratríkov definitívne porazil.

Bratríci pod vedením Jána Talafusa v rokoch 1439 – 1459 ovládali aj mestečko Sečovce vzdialené len 5 km od Purustyanu. Vystavali tu opevnený vojenský tábor s hradom, ktorý existoval do roku 1458. Po ich porážke napadol v roku 1466 Sečovce trebišovský hradný pán, vtedajší hlavný župan Štefan Perényi a vytrhol ich z vlastníctva pôvodných majiteľov - rodu Szécsiovcov. Majetok sa tak dostal na určitý čas do rúk trebišovských Perényiovcov. Štefana za jeho lúpežný čin kráľ Matej Korvín pozbavil funkcie hlavného župana a v roku 1487 sa panstvo vrátilo do rúk bývalých vlastníkov.

Začiatok konca bačkovského hradu

Pred povstaním

Po bitke pri Moháči (1526) Turci začali prenikať do strednej Európy. Mocenské spory viedli k oslabeniu krajiny a obrana zájmov dvojmesačného ,,kráľa" Jána Žigmunda Zápoľského bola pre Turkov vhodnou zámienkou na vpád do Poddunajskej nížiny - dobyli hlavné mesto Budín (1541) a sídlo arcibiskupa Ostrihom a zriadili na území dnešného Maďarska Budínsky pašalik - provinciu Osmanskej ríše. Tak sa bývalé Uhorsko rozpadlo na tri časti: Sedmohradsko sa stalo vazalským kniežatstvom závislým od Osmanov, juh bývalého kráľovstva bol súčasťou ich ríše a na zvyšku rozdelenej krajiny vzniklo Kráľovské Uhorsko. Zaberalo územie Slovenska, Burgenlandu, západného Chorvátska a priľahlých území Maďarska a  stalo sa  rakúskou provinciou, súčasťou habsburskej monarchie. Hlavným mestom Kráľovského Uhorska bola odteraz  Bratislava, kde sa presťahovali ústredné úrady: Uhorská komora, ktorá mala na starosti vyberanie daní od poddaných a miest, správu kráľovských majetkov a vyberanie pohraničných ciel, administratívnno - správny orgán Uhorská kancelária a Miestodržiteľská rada, ktorá v mene panovníka spravovala Uhorsko. Jej členmi boli najmä cirkevní hodnostári, ktorým panovník dôveroval viac ako odbojnej uhorskej šľachte. Sídlo Ostrihomského arcibiskupstva sa prenieslo do Trnavy. Viedenský dvor v Uhorsku zriadil dva kapitanáty na čele s vojenskými veliteľmi, kapitánmi. Dlho však v záujme viedenského centralizmu neobsadzoval miesto palatína - miestokráľa, čo sa stretávalo u uhorskej šľachty s nevôľou. Ferdinand sa usiloval rovnako potlačiť vplyv českej aj uhorskej šľachty a vybudovať silnú centralizovanú ríšu. Narážal na odpor českých stavov, ktorý tvrdo potlačoval, ale v Uhorsku musel postupovať opatrnejšie, lebo tam sa šľachtická opozícia proti nemu ochotne spájala s Turkami.

Rákocziovcci a Bocskaiovci boli známe šľachtické rody, z ktorých pochádzali významní uhorskí (maďarskí) národní hrdinovia, bojujúci za nezávislosť Uhorska, rozumej : uhorskej šľachty od viedenského habsburského cisárskeho dvora. Počas povstaní proti Habsburgovcom vlastnili aj Bačkov a Bačkovský hrad. Dnes už zaniknutý hrad Bačkov bol postavený po zániku Purustyanu - Braničeva priamo v obci začiatkom 14. storočia. V roku 1569 sa stal, ako sa už spomínalo, jeho majiteľom syn účastníka Bocskaiovho povstania Žigmunda RákoczihoJuraj I. Rákoci. Nový majiteľ Bačkova bol podľa maďarského kronikára vraj neobľúbený, podozrievavý, malicherný a lakomý muž. V roku 1598 spolumajiteľmi hradu boli Mikuláš Bocskai, František Rákoczi, Štefan Kecer a Peter Sokol.        

Štefan Bocskai  

Štefan Bocskai bol príbuzný silného sedmohradského rodu Báthoriovcov a keď sa mladý Žigmund Báthori stal sedmohradským kniežaťom, jeho hviezda začala stúpať. Patril k časti sedmohradskej šľachty, ktorá podporovala Habsburgovcov, aj keď vyznával kalvinizmus. Roku 1592 ho Žigmund Báthori menoval varadínskym hlavným kapitánom. Stal sa jedným z najvýznamnejších politických predstaviteľov Sedmohradska. Keď vypukla otvorená vojna medzi Turkami a Habsburgovcami, Sedmohradsko, závislé od sultána, stálo pred rozhodnutím, či sa do nej pripojí a na ktorej strane. Po zložitých vnútropolitických manévroch, v ktorých dôležitú úlohu zohral Bocskai, boli hlavné osobnosti protureckého postoja popravené. Od roku 1594 sedmohradské jednotky bojovali proti Turkom. Bocskai stál na čele delegácie, ktorá s cisárom Rudolfom II. uzavrela dohodu o uznaní nezávislosti Sedmohradska a o spoločnom protitureckom postupe. V tom čase ho všeobecne považovali za druhého muža krajiny, ale pre svoju tvrdosť nebol obľúbený. Úspešne osobne velil protitureckým sedmohradským a valašským jednotkám a bol pokladaný za dobrého vojenského odborníka. Mal údajne rád život, miloval víno a vedel sa spiť donemoty. Bol vdovec, počas povstania ho v Uhorsku sprevádzala milenka zo Sedmohradska, Katika Bornemisszová, ktorá mu viedla domácnosť a spríjemňovala život.

Bocskai podporil krok Žigmunda Báthoriho, ktorým sa zriekol sedmohradského trónu a prepustil ho Habsburgovcom. Ale cisár ho sklamal a zbavil titulu hlavného kapitána. Sedmohradská šľachta ho za neskoršiu opätovnú podporu Rudolfa II. na oplátku zbavila sedmohradských majetkov. Keďže Bocskai cisára márne žiadal o ich navrátenie, začal sa zbližovať s odbojnou uhorskou šľachtou, ktorá sa musela uchýliť do politického exilu. Roku 1604 získal tajný prísľub od Turkov, že budú podporovať jeho úsilie o titul sedmohradského kniežaťa a zahraničná emigrácia bola ochotná tiež ho uznať za hlavu Sedmohradska, ak sa postaví na čelo protihabsburského odboja. Bočkai postupoval opatrne. S Turkami a s uhorskou emigráciou rokoval prostredníctvom svojho tureckého zajatca len ústne. Uprostred rokovaní mu náhle cisár vrátil jeho sedmohradské majetky a Bočkai prerušil styky s Turkami aj s politickou emigráciou.

Povstanie

Pri jednom z útokov cisárskych vojsk na tábor utečencov z Uhorska, ktorí hľadali ochranu u Turkov, našli cisárski žoldnieri kabát vtedy ešte mladého Gabriela Betlena a v ňom opis jeho listu Bocskaiovi. Betlen v ňom vyzýval už takmer päťdesiatročného Štefana Bocskaia, aby sa postavil na čelo povstania proti Habsburgovcom. Tým sa potvrdilo podozrenie cisára, že Bocskai je zradca a varadínsky kapitán Barbiano nariadil skonfiškovať jeho majetky. Bocskai sa rozhodol o ne bojovať. Keď cisárske vojská obsadzovali jeho hrad v Kereki narazili na tvrdý odpor hajdúchov, ktorých si Bocskai získal, vediac o ich tvrdosti v boji.

Hajdúsi boli zvláštnou vrstvou ozbrojencov z okraja spoločnosti. Vyznačovali sa neskrotnosťou, divokosťou, smelosťou a krutosťou. Pôvodne to boli pastieri dobytka. Po moháčskej katastrofe a najmä po rozpade Uhorska na tri časti význam ozbrojených hajdúchov vzrástol. V 16. st. storoči sa delili na dve hlavné skupiny: kráľovských hajduchov, ktorí slúžili panovníkovi za žold v pohraničných protitureckých pevnostiach a tvorili súčasť uhorského vojska, a slobodných hajdúchov, ktorí väčšinou putovali po krajine a pustošili ju. Tretia skupina  boli tí, ktorí trvalejšie slúžili v súkromných vojenských družinách veľkých šľachticov. Turci považovali hajdúchov práve pre ich vyspelý a krutý spôsob boja a divokosť za svojich najnebezpečnejších nepriateľov v Uhorsku. Hajdúsi sa stali rozhodujúcou bojovou zložkou Bocskaiovho povstania.

Po boji o Kereki Bocskai zaútočil na cisárske vojská sám a porazil plukovníka Petza medzi Álmosdom a Diosigom (cisárska kolóna mala 800 pešiakov, asi 600 jazdeckých ťažkoodencov, okolo 500 pohoničov, 9 diel, množstvo vozov a služobného ľudu). Hajdúsi vraj neľútostne pozabíjali aj ženy a deti. Hlavný veliteľ cisárskych vojsk Barbiano di Belgiojoso sa zdržiaval v neďalekom tábore a vybral sa na pomoc Petzovi, ale prenasledovať hajdúchov sa neodhodlal a rozhodol sa radšej stiahnuť do opevneného Varadína. Potom ustúpil do Tokaja, aby ho hajdúsi neodrezali od Košíc, kde zatiaľ  sídlil a kde ho čoskoro vystriedal víťaz Bocskai. Po tomto ústupe cisárskych vojsk sa prebežne stal pánom Sedmohradska a Zátisia.

Po prvých  úspešných bojoch, ktoré riadil zo svojho vtedajšieho  hlavného stanu v Debrecíne,  organizoval Bocskai široký ozbrojený odpor voči cisárovi. Na jeho stranu prešli viacerí šľachtici, okrem iných Valent Drugeth z Humenného. Pridával sa k nemu aj stále väčší počet hajduchov, aj tí, ktorí pôvodne bojovali na strane cisára.11.novembra 1604 sa vodca povstania Štefan Bocskai nasťahoval v Košiciach do Kráľovského domu, blízko Dómu sv.Alžbety. Z Košíc sa stal hlavný stan povstalcov.  Prví hajdúsi sa tam objavili už  koncom októbra 1604 .Ešte predtým z mesta odišli jezuiti a  aj Barbianova manželka so svojim sprievodom. Katolíci vrátili protestantom kostoly, ktoré im odňal Barbiano. Nemci a katolíci mali strach.

V Košiciach Bocskai sformuloval výzvu, v ktorej zdôvodnil svoj odboj proti cisárovi a vyzval susedné stolice k spoločnej porade. Na zhromaždení potom vyhlásil za neplatné cisárske nariadenia, ktoré boli v rozpore s uhorskou stavovskou ústavou a vyhlásil slobodu vyznania pre protestantov. Turci sa poponáhľali zložiť mu hold a ubezpečili ho o sultánovej podpore. V sultánovom mene ho veľkovezír z Budína oslovil takto : ,,  Vznešená radosť veľkých kniežat, ktorí vyznávajú Ježiša medzi stavmi, ktoré nasledujú mesiáša, zvolený správca vecí bludárskeho kresťanského ľudu –– knieža sedmohradské, kráľ uhorského národa, Štefan Bocskai!“ Adresát dostal pri tej príležitosti do daru v mene sultána turecký kaftan, dva kone, kniežaciu berlu a zdobenú šabľu.

Bocskai získal Východné Slovensko vrátane spišských miest a jeho hajdusi obsadili pevnosti na území dnešného Maďarska, obkľúčili Tokaj, a patrili im aj najodolnejšie hrady Spišský hrad a Muráň. K povstalcom sa pridali  Užhorod a Mukačevo. Už polovice novembra 1604  kontrolovali povstalci skutočne veľké územie. Arcivojvoda Matej, ktorý mal na starosti uhorské záležitosti a mal lepší prehľad o situácii v Uhorsku ako jeho cisársky brat nakoniec podnietil cisára, aby uvoľnil väčšie vojenské sily proti povstalcom. Vedením vojenských akcií bol poverený generál Basta, ktorý mal tábor v Ostrihome. Dostal príkaz zaútočiť smerom ku Košiciam a vytlačiť Bocskaia z východného Slovenska a zo Zátisia a pokračovať v jeho prenasledovaní až do Sedmohradska. 14. 11. 1604 sa v Ožďanoch pri Fiľakove (Gemer) odohrala bitka, pri ktorej bol chytený a popravený veliteľ hajdúchov Németi. Bocskai, ktorý disponoval 25 tisícovou armádou zloženou z Turkov, Krymských Tatarov, hajdúchov a poddaných vyrazil na pomoc. Z Košíc sa pohol 20.11. a nechal tam zo strategických dôvodov silnú posádku. S cisárskym vojskom sa stretol na východ od Rimavskej Soboty na dnešnom maďarskom území. V ten deň sa rozhodol ustúpiť, ale na druhý deň na cisárske vojská zaútočil podľa taktiky, ktorá sa mu už osvedčila aj predtým a chcel ich prekvapiť pri prechode rieky Bodva. Cisárske vojsko pod vedením Bastu bolo na útok pripravené a Bocskaia porazilo. Zahynulo viac ako 1500 povstalcov.

Začiatkom roku 1605 Bocskai začal hajdúcke vojsko reorganizovať na regulérnu armádu. Chystal sa na stredoslovenské banské mestá. Touto úlohou bol poverený kapitán Rédei, ktorému sa vzdalo mesto Krupina a o niečo neskôr bocskaiovské vojsko obsadilo Zvolenský hrad, Banskú Štiavnciu a Kremnicu. Bocskai sa dostal až na Moravu, ale česká šľachta Uhrom nedôverovala, lebo sa spájali s Turkami. V prvej polovici mája Bocskaiovi povstalci vypálili dediny na Morave od Strážnice po Zlín, ktorý aj obsadili.Od Trnavy robili prepady smerom na Uherský Brod. To vyvolalo odvetu z druhej strany. Tá si  najala z Poľska kozákov, dobyla Skalicu, Šaštín, Holíč a vypálila smerom k Trnave niekoľko slovenských dedín.

Rudolf II., aby sa mohol sústrediť na boj proti Turkom, uzavrel s Bocskaiom v roku 1606 mier vo Viedni. Bocskai dosiahol že, ho uznali za sedmohradské knieža a uhorské stavy získali väčší vplyv na spravovanie krajiny. Cisár vydal Majestát o náboženskej slobode. Po uzavretí viedenského mieru 11.11.1606 bol podpísaný Žitavský mier, čím vstúpil do platnosti aj viedenský mier a skončila sa 15 ročná vojna s Turkami. Bocskai zomrel 40 dní po podpísaní Žitavského  mieru v decembri 1606 na pakostnicu.

Kameň na kameni

Po Bocskaiovom povstaní bol v roku 1688 druhý Bačkovský hrad opustený a jeho časť zbúraná. Morová epidémia roku 1663 obec vyľudnila. Od 1693 sa panstvo a zvyšky hradu dostali do majetku baróna Michala Fischera. V znovuobnovenej dedine bolo v r. 1720 13 nových poddanských domov. Michal Fischer tu dal v roku 1750 postaviť barokový kaštieľ. V 18. storočí boli majiteľmi Bačkova okrem Fischerovcov, Semerovci, Mariášiovci, Pukyovci, Kolnášovci a Forgáčovci. Z menej úrodných obcí severovýchodného Slovenska sem prišlo slovenské a ruthénske (rusínske) obyvateľstvo, prevažne gréckokatolíckeho vierovyznania. Podľa súpisu z roku 1787 žilo v Bačkove v 89 domoch už 681 obyvateľov. V roku  1828  tu stálo 91 domov a žilo 670 obyvateľov. Tragické následky mala pre Bačkov aj cholera roku 1831. V 19. stor. patrila prevažná časť obce s nehnuteľnosťami grófovi Forgáchovi. Po Forgáchovcoch získali majetky v Bačkove v 20. stor. veľkostatkári Hartwigovci. Vlastníkmi majetkov boli Wersebe Hartwig a M. Vayová.

Z kaštieľa sa po vypálení obce Nemcami za II. svetovej vojny zachovali len základy a zvyšky ruín. Stavba mala obdĺžnikový pôdorys. Na južnej strane boli dve veže a medzi nimi vstupná terasa s reprezentačným schodišťom. Malý rizalit viedol do hlavnej sály o rozmeroch asi 9x5 m. Po stranách nadväzovali na veže menšie miestnosti. Za sálou mohla byť ešte jedna užšia miestnosť, alebo arkádová chodba na malé nádvorie, po bokoch ktorého sa mohli tiahnuť bočné trakty. V roku 1944 bol zničený aj kostol pri kaštieli z roku 1700.

19.02.2010 23:37

Črepy

Zavčasu ráno, ešte za tmy,  som nasadla na autobus, ktorý má odchod skoro ako ten, ktorým som pred mnohými rokmi po dva roky denno-denne dochádzala do školy. V druhom ročníku môj triedny využil, že som to mala počas školského roka nahnuté z niektorých predmetov (ako inak: z matiky, fyziky a chémie) a vybavil mi ubytovanie v ,,Kláštore“, teda v internáte ekonomickej školy blízko pri gymnáziu, kde, ako šli chýry, bol režim ako v tretej nápravnovýchovnej skupine. Bola som raz z donútenia v pionierskom tábore a po tomto hrôzostrašnom zážitku som už nikdy viac nechcela zažiť nijaké kolektívne výchovné zariadenie. Aj z  toho tábora ma chceli vyhodiť, no vyhadzov z intráku by mohol spôsobiť v tých časoch aj vylúčenie zo školy. Vedela som, že to smrdí problémami a tak som radšej využila ponuku bývalej spolužiačky zo základnej a šla s ňou od tretieho ročníka na privát. Triedny ostal zaskočený; s očividnou radosťou mi hneď po slávnostnom otvorení školského roka oznámil, ako to pre mňa skvele vymyslel a vybavil, a ja som ho vyšachovala z hry oznámením, že som sa už nasťahovala do podnájmu.

Autobus – vŕbovka stál na tých istých zastávkach ako stával vtedy. Prerušovali môj spánok, tiež tak ako kedysi. Vždy ma premohol pod kopcom za neďalekým mestečkom. Keď tam náš Ikarus vyliezol, vošiel do lesa a potom sa plazil po serpentínach do vrchov. Svetlo zhaslo a dvere sa so sykotom a odfukovaním dlhšiu dobu neotvárali, neprúdil nimi dnu protivný mrazivý vzduch. Môj posledný pohľad patril vojačikom ,,spriatelenej“ sovietskej armády, ktorých na cvičisku pod kopcom preháňali v každom počasí pri rannej rozcvičke. Potom som odkväcla, niekedy aj na rameno lekárničky z L., ktorá mala na sebe chlpatý kožuch s ešte chlpatejším, mäkkučkým kožušinovým golierom. A až po ďalšiu zastávku sa ma nestriasla.

Keďže som ráno nestihla priamy spoj, musela som presadať v meste, kde ma kedysi ten môj triedny profesor nútil vstúpiť do ,,kláštora“. Rozospatému človeku sa zdá byť ešte väčšia zima, než v skutočnosti je, a v to ráno bola ozaj kosa. Tentoraz som v teple diaľkového autobusu zadriemala azda ešte skôr, než sa pohol. Naľavo KVP-čko, potom zastávka na Moldavskej. Zdanlivo všetko bezo zmeny: je to tam tak, ako som to opustila. Čas je relatívny. V tej chvíli sa mi zdalo, že niekam zmizol a že som sa ocitla v niektorom z okamihov minulosti, ktorú som prežila v tom meste.  Šla som na stanicu – tam ma čakal brat.

Zakecali sme sa v neďalekej reštaurácii. On mal namierené do práce, ja som si dala čaj s rumom. Nevidíme sa často. Takmer som zmeškala autobus, ktorým som mala cestovať ďalej. Rozbehla som sa po nástupišti – ľudia už nastúpili, až na pár posledných pasažierov. Brat chcel,  aby som pri návrate prespala u neho, ale nakoniec sme sa dohodli, že mu zavolám, či mi má kúpiť miestenku na posledný spoj. Musím ráno do práce. Nemám už dosť dovolenky ani na letné prázdniny.

Nevystúpila som na rázcestí pri odbočke do dediny, hoci 2 km nie je žiadna diaľka a rada by som sa opäť bola prešla po ceste, ktorú tak dôverne poznám. Snehu nebolo, ale konáre stromov a kríky pokrývala inovať. O čo tam majú horúcejšie letá, o to majú drsnejšie zimy. Vystúpila som až v S. a hoci som mohla vyhľadať jedného z bratrancov (predpokladala som, že aj tak už s rodinou odišli chystať pohreb a nebudú doma), radšej som sa túlala po mestečku. To sa teda zmenilo dosť. Vyzeralo, že ľudia sa tam nemajú až tak úplne zle, ako sa dalo čakať na ,,ďalekom východe“. Centrum v porovnaní s minulosťou pekne upravili – už to nebol len taký dedinský pľac pred kostolom, ako býval kedysi. Východniari sú pracovití a podnikaví, nesedia asi na zadku, sú zvyknutí ísť za robotou, keď jej doma niet. Našla som kvetinárstvo a kúpila smútočnú kyticu.  Nejakí chlapi si ju tam tiež prišli objednať. Predavačka sa ich pýtala, kto zomrel, a oni spomenuli meno môjho najmladšieho bratranca: asi kolegovia alebo kamaráti.

Na autobus sme čakali s podobnými kyticami dve. Ale ako sme zistili v poslednej chvíli, na nesprávnom nástupišti. Už tretí raz v ten deň som takmer prešvihla spoj. V dedine na zastávke pred ,,kultúrnym domom“ sme vystúpili tiež len dve. Ale tam sme sa rozdelili – ja som zabočila do uličky, kde som si myslela, že sú zrúcaniny kaštieľa. No asi som sa o ulicu sekla. Horný koniec, ku ktorému som smerovala sa ani tak veľmi nezmenil, okrem obchodu, čo postavili na voľnom pľaci, ktorý si z minulosti nepamätám, že by tam bol býval. Skôr sa tam rozvetvovali ulice. Niečo tam medzitým museli zbúrať. Došla som k horárni, okolo ktorej sme chodievali do ,,kerty“, aj do lesa. Tam sme sa zase stretli: ja a tá žena, ktorá so mnou cestovala zo S. Ja som ju nespoznala, ona mňa áno. Ja som si na ňu nepamätala, ona na mňa áno. Vraj sme sa spolu hrávali cez prázdniny pri jarku, ktorý tiekol popred domy. Jej rodičovský bol tretí či štvrtý od domu mojich starých rodičov. Ale jej meno som poznala. Vysvetlila mi, kde nájdem nový kostol, kde sa mal konať obrad.

Viac som si pamätala tie kamarátky zhora. Jedna robí na obecnom úrade, povedala mi. Tá ku mne neskôr na pohrebe aj prišla a oslovila ma krstným menom. Vôbec by som nevedela, že je to to počerné dievča z mojich spomienok na prázdninové zážitky. Stihli sme sa po tých rokoch len letmo vystískať. Prišla som, keď už bolo v kostole plno. Rodina sedela vpredu, ja som ostala v jednej zo zadných lavíc, kam ma usadila akási pani, čo si ma všimla postávať bokom. Videla som svojich bratrancov uprostred ich rozvetvených rodín od chrbta a hádala som správne, kto je kto. Neskôr som si ujasnila, že naposledy som tam bola pred pätnástimi rokmi na babkinom pohrebe.

Keď sa obrad v kostole skončil a malo sa ísť na cintorín, podišla som k nim. Vedeli, že mám prísť, najstarší z nich vypátral moje číslo a keď mi zavolal, povedala som, že tam budem. Z ostatnej veľkej rodiny, ktorá sa stretala na pohreboch, tam už skoro nikto nebol -  už nie sú. V rýchlosti som stihla prehodiť pár slov s dcérou otcovej sesternice. Niektorých som možno po tých rokoch už nevedela identifikovať. Nebol ani čas. Nasledoval obrad na cintoríne a potom ma stredný bratranec, s ktorým sme si akosi najbližší, naložil do auta a šlo sa na kar. Nešli sme do miestnosti, kde sedeli hostia, že sa chvíľu v pokoji porozprávame. A nakoniec sme sa rozprávali, až kým nebolo treba odísť.

Včera večer mi zazvonil mobil. Volal, ako som vtedy došla domov a ako sa mám. Ešte pred odchodom som povedala, že v lete vezmem ,,hatyžák,“prídem a zopakujeme si tak trochu naše prázdniny – vylezieme do hory, pôjdeme na huby, pozrieme tie skaly, čo ostali z Purušťana  a  iné miesta, po ktorých sme blúdili, dopovieme, čo sme nestihli…

Nič tam už nie je ako bývalo. Zo záhrad zmizli studne, nevytŕčajú z nich vahadlá. Domy už nie sú omietnuté brizolitom so zrkadielkami. Niektoré zrovnali so zemou a premenili na nové stavebné parcely, ktoré sú zrejme na predaj. Teraz je taká móda, že movitejší ľudia z mesta sa sťahujú na vidiek. Dedinčania zas do činžiakov v blízkych a vzdialenejších mestečkách, kde je aká – taká šanca zohnať robotu. Lebo v dedine žiadna nie je. Starí ľudia rýchlo vymierajú. Tie veselé, temperamentné východniarky v hranatých kvetovaných čepcoch a širokých sukniach už nepostávajú pri plotoch, nevykrikujú po sebe cez ulicu. Niet, kto by sa opýtal neznámej osoby nazerajúcej do pustých, tichých dvorov so psami dorážajúcimi zvnútra na zamknuté brány, čia je. A niet už nikoho, kto by si spomenul na tých, čo odtiaľ odišli a už sa viac nevrátili. Humná a stodoly zbúrali, aj letné kuchyne ostali už len kde – tu. Na žiadnom plote sa už nesušia hlinené džbány. Nepočuť bučať kravy. Zaujmem len pozornosť dvoch žien idúcich po ceste vedľa židovského cintorína – vidia ma, ako tam preskakujem napoly zamrznutý jarok a štverám sa pomedzi suché byle akejsi buriny a pichľavé kríky k tým niekoľkým machom obrasteným a červenou farbou poliatym pomníkom, nakrivo vytŕčajúcim zo zľahnutej trávy. Pýtajú sa, či tam je ešte niečo vidieť. Vravím, áno, niekoľko hebrejských písmen vyrytých do kameňa. Fotím si ich. Je možné, že nabudúce tam po nich už nebude ani stopy…

V lete -plánujem -vezmem na chrbát ten ,,hatyžák“a vyrazím  na východ. Na taký malý archeologický prieskum našej minulosti. Ktovie. Možno z  nej ešte ostalo pár črepov a časť z nej by sa dala pozliepať, aby bolo vidieť, aký mala tvar.


Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se