« Úvod | BALADA O DREVE »

LEN TAKÁ MALÁ ÚVAHA O POCHLEBOVANÍ...A INÉ



30.08.2009 09:37

 LEN TAKÁ MALÁ ÚVAHA O POCHLEBOVANÍ

Hovorí sa tomu tiež ,,sladké rečičky". Pospájané sirupom do takého maglajzu, na ktorý je zle pozerať, ale príjemne podráždi chuťové poháriky a vyvolá vylučovanie hormónov šťastia. Vždy, keď sa nad niekým,  mňa nevynímajúc, niekto príliš rozplýva a lichotí mu, naskočia mi zimomriavky. Pre neznalých - to sú tie pupence, ktorým sa hovorí aj husia koža. A ozaj si pripadám ako hus, ktorú najprv naštopú a potom skončí na pekáči.

Lichotíme, aby sme si niekoho, od koho  závisí niečo pre nás dôležité,  získali na svoju stranu. Niekedy púhe sympatie, lásku, inokedy výhody ako lepšie miesto, vyšší plat, privilégiá. Takže často lichotíme nadriadeným, autoritám, v očiach ktorých chceme vyzerať ako oddaní a spoľahliví priatelia. Nemusia to byť ani nadriadení z práce alebo iní ľudia s nadradeným spoločenským postavením, môže to byť aj niekto, kto má z rôznych dôvodov nad nami ,,navrch", koho napr. uznávame,  zbožňujeme, je naším idolom, predmetom nášho uctievania. Napr. Bohu lichotíme, lebo Boh je pre nás- ak v neho veríme - najvyššia autorita, najväčší idol, predstava dokonalosti. Viera je založená na kladných citoch. Keď niekoho milujeme, nevidíme na ňom jeho negatíva. A naopak, vidíme pozitíva, ktoré trebárs ani nemá, len by sme chceli, aby ich mal. Aby sme ho mohli naďalej bezhranične milovať a lichotiť mu. Lebo akonáhle by sme zbadali nejaký nedostatok a zamlčali ho a chválili ďalej, už by sa jednalo o pochlebovanie.

 Z príliš sladkých rečičiek sa v ústach zbiehajú sliny, až máme nutkanie si odpľuť. A kto by opľúval ikony?

Hoci, ikonoklazmus sa občas vyskytuje. Keď sa nazbiera príliš veľa slín z toho nechutného pochlebovania...

18.12.2009 23:29

MUŽI NESTARNÚ ...

Proces starnutia je individuálny a u každého jednotlivca nastupuje a prebieha odlišne. Starnutiu sa nevyhne nik, týka sa všetkých, tak žien ako aj mužov. Nekonečne dlhý sa zdá byť život iba na začiatku, keď ho má človek ešte takmer celý pred sebou. Obdobie starnutia sa mladému človeku javí vzdialene a sotva si dokáže predstaviť, že by sa ho niekedy mohlo priamo týkať. Nepociťuje potrebu pripravovať sa na túto fázu životného cyklu. V modernej spoločnosti, zdôrazňujúcej individualizmus, výkon, úspešnú kariéru sa tí, ktorí v  honbe za dnešnými hodnotami  neudržia krok, ocitajú na okraji. Jedným z narastajúcich  problémov budúcnosti sa stane určite ostrakizmus staršej generácie, ktorej zastúpenie v  populácii bude zároveň, možno len dočasne, početnejšie ako je dnes. Na jednej strane sa predpokladá predlžovanie ľudského života vďaka zdokonaleniu a objavovaniu nových účinných liečebných metód, brzdiacich proces starnutia, na strane druhej sa možno stretnúť aj s predpokladmi, že v nasledujúcich rokoch  sa zvyšovanie priemerného veku dožitia zastaví, a že ten dokonca začne klesať, pretože len úzka skupina bohatých si bude môcť zabezpečiť privilégium dožívať sa vysokého  veku. Zatiaľ je sporné, či v takom telesnom a duševnom stave a za takých vonkajších okolností a atmosféry, aby ich život mohol byť naozaj plnohodnotný.

Nevyhnutnosť vyrovnania sa s problémami vlastnej staroby, s  konečnosťou vlastnej existencie dostihne človeka obyčajne až niekde vo fáze neskorej dospelosti, keď si uvedomí krátkosť času, ktorý mu ešte ostáva a súčasne rýchlosť, s ktorou sa nekonečne dlhá budúcnosť scvrkla na nepatrný okamih trvajúcu minulosť.

Starnutie sprevádza zhoršovanie telesných aj duševných funkcií. Pozvoľna dochádza k atrofii a úpadku telesných orgánov,  k oslabovaniu činnosti žliaz s vnútorným vylučovaním, k spomaľovaniu látkovej výmeny, ku kôrnateniu ciev, znižovaniu počtu mozgových buniek, zhoršovaniu činnosti nervovej sústavy. Hlásia sa civilizačné choroby; cukrovka, srdcovo – cievne ochorenia, rakovina… Objavujú sa vonkajšie znaky starnutia ako sú úbytok svalov, osteoporóza, zmenšovanie kostry, deformácie kĺbov, chrbtice, pokles telesnej výšky a hmotnosti, ukladanie tuku najmä okolo pása, vypadávanie a znižovanie kvality vlasov, ich šedivenie, strata elastickosti a sviežej farby kože, vrásky. V dôsledku involúcie organizmu sa zhoršujú aj psychické výkony. Fyziologické zmeny spôsobujú zhoršovanie zmyslového vnímania, najmä činnosti zrakového a sluchového analyzátora. Zhoršuje sa aj mechanická pamäť, predovšetkým vo fáze vštepovania, pričom logická ostáva zachovaná, ak ešte nedošlo k involučným zmenám v rozumových schopnostiach. Starší ľudia bývajú všeobecne v duševných výkonoch pomalší,  sú menej flexibilní a kreatívni,  ťažko sa prispôsobujú novotám, nie sú už natoľko pružní pri riešení problémov, majú sklon zotrvávať pri navyknutých spôsoboch správania, k stereotypom v konaní. Sú citovo labilnejší, zraniteľnejší, mávajú sklon k melanchólii alebo k neznášanlivosti a agresvite, pričom sa znižuje ich schopnosť sebakontroly a objektívneho vnímania skutočnosti.Často sa stávajú egocentrickými, panovačnými, malichernými, vzťahovačnými, zlostnými, výbušnými. Mení sa ich hodnotová orientácia a celkové zameranie. Sú orientovaní na minulosť, strácajú záujem o veci, ktoré  boli pre nich významné predtým. Úbytok sociálnych kontaktov po strate spoločenskej pozície, spojenej s ich profesionálnym zaradením,  môže postupne vyústiť do sociálnej izolácie. Sociálne vzťahy s rodinou a najbližším okolím sa môžu narušiť v dôsledku ich vyhranených konfliktogénnych vlastností,  alebo depresívneho stavu.

Pri  vyrovnávaní sa so starnutím zohrávajú svoju úlohu aj medzipohlavné rozdiely. Zdá sa, že tento problém viac vytesňujú a potom sú ním aj viac zaskočení muži než ženy. O prechode mužov sa tiež doteraz hovorilo menej ako o menopauze žien. Andropauza (climacterium uirile)  sa od menopauzy u žien líši tým, že prebieha pozvoľna,  pomaly. V niektorých prípadoch začína hladina mužského pohlavného hormónu - testosterónu klesať už okolo tridsiatky a v nasledujúcich desaťročiach dochádza k ďalším poklesom asi o desať percent. Hladina testosterónu ovplyvňuje libido a preto jedným z charakteristických znakov andropauzy je znížená sexuálna túžba a poruchy v sexuálnej oblasti. Veľké obavy mužov po 45. roku veku zapríčiňujú aj  problémy s prostatou. Okrem problémov v oblasti sexuality, s ktorými sa potýkajú muži po päťdesiatke, dochádza aj k negatívnym zmenám v kognitívnej oblasti, objavujú sa poruchy spánku a koncentrácie pozornosti. Nápadné býva striedanie nálad, sklony k výbuchom zlosti, prejavujú sa  nepriateľské postoje k mladým, odmietanie ich akceptovania, škriepnosť, útočnosť, neprajnosť, žiarlivostné výstupy. Starnúci muž si odmieta pripustiť pokles výkonnosti, pružnosti myslenia, ťažkosti s vyrovnávaním sa s náročnými situáciami a znižovanie schopnosti riešiť nové problémy. Okolie si všíma, že sa zhoršuje jeho schopnosť komunikácie a zvyšuje jeho konfliktnosť. V iných prípadoch sa starnúci muž snaží naopak akoby  vyrovnať mladým, napodobňuje ich štýl obliekania, pokúša sa obnoviť svoj mladistvý vzhľad cvičením, vyhľadáva podstatne mladšie partnerky.

Zmierniť prejavy andropauzy a spomaliť pokles mužských pohlavných hormónov pomáha napr. liečba testosterónovými preparátmi, čo si vyžaduje kompletné lekárske vyšetrenie a pravidelné sledovanie. Muži sa však často ostýchajú vyhľadať so svojimi ťažkosťami odborníka (sexuológa, urológa, andrológa). Hormonálne prípravky ešte  nikomu nezabezpečia večnú mladosť, môžu len čiastočne zlepšiť sexuálne funkcie a  celkovú výkonnosť a podporiť tak psychické zdravie muža. Na zaistenie kvality jeho života  na prahu staroby medicínska starostlivosť sama osebe nestačí. Okrem zdravého spôsobu života naplneného telesnou a duševnou aktivitou a racionálnej stravy je dôležitá silná motivácia, dávajúca životu zmysel. Ak sa jednotlivec v dôsledku svojich osobnostných vlastností a zamerania na seba samého a na svoje osobné pôžitky  dostane do sociálnej izolácie,  jeho život sa vyprázdni. Z tých jeho pôžitkov totiž veľa nezostane…

19.12.2009 11:05

HLBOKO SKRYTÉ

Ľudia, ktorým azda na mne niekedy trochu záležalo, ma neraz upozornili, že robím veľkú strategickú chybu, keď sa tak otváram a ukazujem iným miesta, kde by ma mohli neskôr zasiahnuť. Nepočkám si ani, aby som zistila, kto tí ľudia, pred ktorými múdro nemlčím o svojich veciach, ktoré by som si mala nechávať aspoň predbežne pre seba, vlastne sú. Vyjdem z  bezpečia svojho pralesa na pobrežie privítať cudzincov a potom je niekedy neskoro dať sa na ústup bez ujmy. Nedodržiavam správny postup : správny postup je najprv zistiť ich slabosti a potom sa rozhodnúť, čo s tým spravím, a nie nechať tých druhých, aby čítali vo mne ako v knihe a získali z nej návod, ktorý by mohli niekedy osožne využiť pre seba. Ale na môj úkor. Keď sa veľmi sklamem, vrátim sa do džungle a už ma nikdy nenájdu. Už ich odtiaľ iba mlčky pozorujem. Z odstupu poznávam ich vlastnosti a reakcie, dodatočne zisťujem príčiny ich správania, aby som ho pochopila, pokúsila sa ich dodatočne pred sebou ospravedlniť. Som v podstate dosť sklamaná, keď na to nenájdem dosť dobrý dôvod. Pretože to ma núti odísť navždy. Odísť (tuším Remarque) je tak trochu ako zomrieť. Neviem, či je dosť veľká sloboda blúdiť osamote do kruhu niekde hlboko v  temných húštinách a nevracať sa na slnkom zaliaty breh, odkiaľ je vidieť do azúrovomodrých diaľok. Izolované skupiny bez kontaktov s vonkajším svetom vraj postupne strácajú schopnosť reprodukcie. Žijú samoúčelný život, ktorý sa bez toho základného zmyslu, ktorým je presiahnutie vlastnej individuálne oddelenej konečnej existencie,  prestáva obnovovať. Príroda je múdra. Neustále nám naznačuje, ktorým smerom sa máme vydať, aby sme si zaistili budúcnosť. Ale prísť na to musíme sami. Aspoň sa o to pokúšať Aj za cenu, že budeme opakovať svoje chyby.

Včera som zachytila v éteri jeden rozhovor s evanjelíckym kňazom a s údivom som zistila, že moje postoje v zásade ovplyvnil evanjelizmus. Nechodila som do kostola, nikto so mnou sám od seba nerozoberal náboženské otázky, nikto mi nič nevnucoval, keď som sama nevyzvedala, o tejto téme sa nehovorilo. A napriek tomu mám hlboko vo svojom podvedomí zakorenené princípy tohoto vierovyznania a odpovedám si na základné životné otázky v súlade s nimi. Nesiem si ich sebou po celý život a vôbec nezáležalo na dobe a okolnostiach.

Napríklad som hlboko presvedčená o tom, že je dôležité, aby sme ,, na blížneho svojho falošne neluhali, nezrádzali ho a neohovárali, ani mu zlý chýr nerobili, ale aby sme ho ospravedlňovali, dobre o ňom zmýšľali aj hovorili a všetko v lepšom zmysle vysvetľovali“. Viem tiež, že my všetci, mňa nevynímajúc ,, každý deň mnoho hrešíme a len samý trest si zasluhujeme“, a aby nám to mohlo byť odpustené a aby sme mohli odpustiť sami sebe ,,chceme aj my srdečne odpúšťať a dobre činiť tým, ktorí by sa proti nám prehrešili,  aby nás diabol, (zlý) svet a naše telo nesklamali a nezviedli z pravej viery k povere, zúfalstvu a iným ťažkým hriechom a nešľachetnostiam a keby sme nimi boli niekedy pokúšaní, aby sme predsa obstáli a napokon zvíťazili“(z výkladu Malého katechizmu M. Luthera ). Preto sa každý bez rozdielu má dennodenne pýtať sám seba, čoho zlého sa dopustil a nikto sa v tomto nemá cítiť nadradený a z tohoto vyňatý.  Protiví sa mi formálnosť a povrchnosť; ak  dávať, má sa dávať zo srdca, alebo radšej vôbec. A myslím si, že sa máme snažiť o toleranciu, cítiť solidaritu s inými ľuďmi a vždy sa pridať na tú stranu, ktorej ubližujú silnejší. Tak to nejako mám v sebe. Neviem, ako sa to tam dostalo.  Ale viem, že keď nepočúvam ten vnútorný hlas, ktorý mi hovorí, že toto je správne, oberám sa o pokoj a ak sa mi podarí niekedy vyhovieť, zase ho nachádzam.

19.12.2009 14:16

PRAKTICKÉ UKÁŽKY ASERTIVITY

ASERTIVITA (príručku v červenom obale som niekde založila, takže nemám poruke  prameň, z ktorého by som mohla opísať definíciu) je pomerne moderný termín, ktorý označuje sebapresadzujúce správanie. Asertívne metódy sú označované za prijateľné spôsoby, ako sa  presadzovať a úspešne presadiť  v dravej konkurencii záujmov, názorov, na trhu so všetkým možným. Asertivita by mala byť teoreticky opakom agresivity na jednej -  a zbabelého vyhýbania sa a úteku od problémov a konfliktov na druhej strane. Jej cieľom je  konštruktívne vyriešenie problémovej situácie tak, aby to nikoho nepoškodilo, ale naopak, aby to prospelo jednej aj druhej strane. Pokiaľ je to možné ( ale nie je to možné vždy, pretože sú  mocenské, agresívne typy, s ktorými  sa nedá spolupracovať, ktorým nejde o vec, len o ich vlastné ego ), malo by sa dospieť k obojstranne výhodnej dohode, čo si vyžaduje od  účastníkov diskusie, polemiky, sporu  značnú  ochotu  prijať kompromis. Musia mať schopnosť vypočuť si argumenty druhej strany, naozaj sústredene počúvať, zachovať si nadhľad nad sebou samým, pristupovať k argumentom partnera ( nie konkurenta ! ) bez predpojatosti, predsudkov ( ktorých podstatou je povrchný a jednostranný stereotyp a negatívny citový vzťah ). Dôležité je vedieť argumentovať a kritizovať, a to bez snahy ponížiť, zhodiť osobu  oponenta.  Keď kritizovať,  tak najprv  medzi štyrmi očami, tvárou v tvár, a  to názor, konkrétne konanie, nie údajnú menejcennosť pôvodcu názoru, či - z  hľadiska kritika - ,,hlúposť" a ,,bezcharakternosť " nositeľa  nesprávneho konania ( pravidlo nevyliať z vaničky s vodou aj dieťa ).  Súčasťou kritiky je vždy hodnotenie. Keď hodnotíme, nemáme zabudnúť, najlepšie na začiatku, oceniť dobré myšlienky, činy toho, koho hodnotíme, uznať tie  jeho klady, ktoré sme postrehli. Pochvala, uznanie je svojím spôsobom tiež ,,manipulácia"- v žiadnom prípade by to však nemalo byť nezaslúžené,  prehnané a servilné vychvaľovanie niekoho s cieľom nakloniť si ho na svoju stranu, aby sme mu potom mohli nanútiť svoje riešenia; aby mu následne pripadalo ,,blbé" odmietnuť, keď sme ho dopredu takto ,,podplatili".  Pravda, môžeme ,,zvíťaziť" aj úskokmi, hrubými útokmi, po ktorých sa náš oponent stratí - a zanechá nám pod nohami náš problém nevyriešený. Neostane nám potom nič iné, len si nájsť niekoho iného na nové víťazstvo.

24.12.2009 02:07

SLOBODA PODNIKANIA

Našla som na internete reklamu akéhosi podnikateľského subjektu, ktorý ponúka služby uspokojujúce potreby tých, čo sa dali na štúdium kvôli dokladu o vzdelaní a titulu, a nie kvôli vzdelaniu samému. Jedným z dôvodov, ktorými podnikavci podložili svoj podnikateľský zámer je aj ten, že klienti v prípade, že využijú ich platenú odbornú pomoc, budú mať istotu, že ich seminárna, diplomová práca či iný náročný výstup odbornej prípravy, nebudú dokázateľne kompiláty kompilátov, ale ozajstné originály. Okrem toho, že  budú zaručene spracované na  požadovanej  úrovni. Stačí zaplatiť - a môžu ušetriť námahu a čas na zostavovanie náročného odborného textu, ktorý potrebujú na získanie kreditov, zápočtu, čiastkovej skúšky či na absolvovanie príslušného druhu a stupňa štúdia. Práca, vypracovaná na zákazku zaručene overí ich orientáciu v danej  problematike a  preukáže schopnosti študenta riešiť  na základe vedomostí, schopností a zručností, ktoré nadobudol počas štúdia, praktické problémy z danej oblasti, jeho spôsobilosť  hlboko a objektívne  preniknúť do podstaty skúmaného javu alebo procesu a svojimi originálnymi riešeniami problematiky následne prispieť k novej kvalite, k novým aplikáciám, úsporám či k iným žiaducim výsledkom.

Kedysi sem - tam prenikla na verejnosť informácia, že ten alebo onen funkcionár alebo jeho potomok  si nechal orafať od slova do slova odležanú diplomovú prácu uloženú  v archíve. Robilo sa to tak, že zazvonil telefón v kancelárii vedúceho, ten sa postavil do pozoru a potom vydal príslušný príkaz podriadeným, ktorí následne túto prísne tajnú informáciu  pošepkali známym. Cez agentúru JPP sa potom správa šírila ďalej. Aj to posudzovanie a  obhajoby  prác mali  z času - na čas  ďaleko k objektivite. A bolo takmer nemožné podvod či neobjektivitu dokazovať a dokázať. No takto zastaralo to vyzeralo za  totalitného režimu, keď k podobným výhodám mala prístup len úzka vládnuca skupina. Teraz máme demokraciu a slobodu podnikania, ktorú si niektorí vysvetľujú tak, že za šťastie si prachy nekúpiš, ale naopak to funguje vždy a všade. Počty ochotných kúpiť si výhody, zainvestovať v nádeji, že sa investície vrátia niekoľkonásobne, sú značne väčšie než boli počty tých vyvolených v časoch autokracie. Tí, ostatne, na zaistenie si tých privilégií peniaze nepotrebovali, boli predvojom, ktorý spoločnosti vzorovo predvádzal, aké to je, keď sa niekomu prerozdeľuje zo spoločného podľa jeho potrieb. V tomto je tá demokracia naozaj odlišná  : dnes si  titul kúpi aj potomok vexláka - mafián, ktorý sa pôvodne vyučil v polepšovni za pomocného murára. A všade, kam sa obráti, stretne sa s ochotou tých, čo sú za peniaze pripravení predať aj sami seba.

30.12.2009 19:57

KDE SÚ HRANICE

Odkedy ma raz v kaderníctve ostrihali tak, že som vyzerala ako Sam Hawkins, starala som sa po celé roky o svoj účes výhradne sama. K  tomu, aby som sa  vzdala svojej dlhej hustej tmavej hrivy ma zmanipulovala mama. Použila ,,argumenty“, o ktorých predpokladala, že ma podnietia k ,,pozitívnej zmene“. Opakovane mi oznamovala, s kým každým si ma vďaka tomu môjmu neupravenému vzhľadu na ulici zase zmýlila. Vždy to bol niekto taký, aby som sa s tou podobnosťou nebola ochotná stotožniť. Okrem iného jedno mierne retardované dievča a tiež v porovnaní s  nami šiestakmi pomerne obstarožná Cigánka, ktorá prepadla k nám do triedy.

V tom čase Cigáni väčšinou nemali ani tečúcu vodu a jej dlhé zvlnené tmavogaštanové vlasy, naozaj podobné mojim, vyzerali špinavé a ulepené a mohlo sa v nich nachádzať hocičo. A aj sa asi nachádzalo, pretože asi dvakrát sa to rozšírilo po triede a neobišlo to ani mňa. Vôbec mi to neprekážalo, pretože  som sa vďaka tým milým zvieratkám legitímne uliala zo školy, a to vyčesávanie a ískanie na slnkom zaliatom dvore nad hárkom bieleho baliaceho papiera bolo samo osebe veľmi príjemné. Odvšivovala ma stará mama. Všičkám sa v mojich dlhých  vlasoch darilo:  krásne sa rozmnožovali a kládli na to nepreberné množstvo dlhánskych tmavých povrázkov celé populácie zdravých, lesklých bielych vajíčok, ktoré pukali pod nechtami. Mám nesmierne rada, keď ma niekto češe a donekonečna ma íska. Starú mamu to však donekonečna nebavilo a siahla po radikálnom riešení : posypala mi hlavu DDT, ktorým sa likvidovali mandolinky zemiakové.

S tým ruským nevoľníckym účesom ma nadôvažok v lete mama (citovým vydieraním, spočívajúcim v  obviňovaní, že jej chcem prekaziť životne dôležité veľké upratovanie,  ktoré si cez dovolenku naplánovala) donútila ísť do tábora aj napriek mojej úplne opačnej predstave, ako by som chcela tráviť prázdniny. Ten ,,slušný“  rajnicový účes sa stal pre mňa odvtedy symbolom potupnej straty slobody. Už nikdy viac som nedovolila, aby mi niekto na hlave niečo také vykonal. Keď boli v móde tzv.,,tupé strihy“ a všetky moje spolužiačky vychádzali z  kaderníctiev ostrihané podľa jednej šablóny, ja som si orezávala vlasy žiletkou. Tento môj týfusový dizajn tiež kadekomu pripadal neslušne a dráždil pedagógov aj lavičkové tetky (pavlačové domy boli v  tom čase už kapitalistickým prežitkom.) Bol to môj spôsob ako vyjadriť, že moja ochota vychádzať v ústrety potrebám a želaniam iných ľudí má svoje hranice tam, kde začína moja autonómia a identita.

Niekedy v tom čase som sa odvážila ísť aj prvý krát v živote v nedeľu popoludní sama do kina, čo znamenalo prejsť nechránene popri všetkých chlapčenských tlupách z  mesta, pre ktoré nedeľné kino bolo jednou z  mála príležitostí, aby sa ich členovia mohli predviesť, akí sú ohromní frajeri. V skupinke by som mala aspoň šancu, že ma prehliadnu a ich pozornosť sa zameria na niekoho iného z dievčenského hlúčku. Predstava, že by som mala čeliť ich sprostým poznámkam a drzým pokrikom  ma paralyzovala  aj vtedy, keď som pri sebe mala oporu, niekoho, s kým sme sa aspoň mohli vzájomne ubezpečovať, že sú to len obyčajní kreténi, ktorí nám môžu vyliezť na hrb. A ak by som nedajbože mala medzi nimi potom ešte aj celkom sama sedieť, to už by som snáď ani neprežila !  Nikto okrem niekoľkých miestnych čudákov, z ktorých si tie tlupy s obzvlášť veľkou pasiou robili srandu,  do kina sám nechodil. Už si nepamätám, aký film vtedy dávali, ale chcela som ho vidieť a okrem toho, nedeľné odpoludnia boli nekonečne dlhé a nudné, v nedeľu sa chodilo vo sviatočnom na rodinné návštevy a prechádzky,  a nikto len tak voľne vonku nepobehoval ako po iné dni.  Čumieť z okna sa mi nechcelo. A moja staršia sesternica, s ktorou sme boli dohodnuté na tom kine, sa na mňa nečakane vykašľala. Oznámila mi, keď som jej telefonovala, že o chvíľu prídem po ňu, že ide do kina so Zdenou. A bastafidli! Už nijaká diskusia.  Vtedy sa ma to strašne dotklo, lebo ja som vždy bola ochotná ísť s ňou do kina a kdekoľvek, keď si zmyslela a nemala s kým iným. Neurobila mi čosi podobné vlastne prvý raz, ale vtedy to bolo posledný, čo ma to tak veľmi rozľútostilo, a preto si to tak dobre pamätám. Neskôr už nezáležalo od nej a ani od nikoho iného, či niekam pôjdem alebo nie, pretože od toho okamihu dodnes idem kamkoľvek chcem, keď mám chuť, aj sama. A často dokonca radšej než s niekým. V  tú nedeľu som sa nakoniec odvážila  prejsť tým námestím, na ktorom boli azda všetci miestni výrastkovia, bez ujmy som prešla pomedzi nich, postavila sa do radu pred pokladňou, pretlačila sa do zapĺňajúcej sa sály a potom sa predrala v už zaplnenom rade na svoje miesto. Sesternicu s kamarátkou som zahliadla na balkóne. Potom som čakala na najbližšiu príležitosť, aby som jej mohla povedať NIE. A tá príležitosť sa naskytla čoskoro. Nejaký čas som s  ňou zatvrdilo odmietala chodiť nielen na nedeľné predstavenia. Mama moje ,,protivné správanie“ odsudzovala, zdalo sa jej, že by som mohla byť veľkorysejšia. No ja som sesternici chcela dať pocítiť, aké to pre mňa vtedy bolo. Už som sa v  skutočnosti na ňu nehnevala, len som sa tak tvárila. Vďaka nej som zistila, že to jediné, čo mi môže brániť v  tom, čo by som naozaj chcela, sú moje vlastné, často zbytočné a hlúpe  zábrany. Že sa môžem a mám rozhodovať podľa seba, nie podľa iných.

Vzťahy medzi ľuďmi nemôžu byť nekonfliktné, neustále tam tie konflikty prebiehajú, aj keď nemusia mať vždy zjavnú podobu. Najprv v nich musíme utrpieť pár bolestivých a aj zdrvujúcich porážok, aby sme si z nich mohli odniesť dôležité ponaučenia. Hlavné ponaučenie je, že konflikt by nemal viesť k zničeniu protivníka, že ak sa v ňom začnú používať ,,zakázané zbrane“, vyústi len do posadnutosti slepou nenávisťou. A tá sa nakoniec obráti dovnútra, proti jej nositeľom.  Sú určité medze, za ktoré by účastníci konfliktu, ak sa z neho nemá stať vojna na život a na smrť, nemali zájsť. Ale čo ak niekto tie hranice nerešpektuje ?

Napr. predstavme si, že svojím vlastným zmyslom pre humor rozveselená dvojica mužov v električke hlasno baví spolucestujúcich žartíkmi na adresu niektorých z nich vybraných : o staršej panej s nákupom v igelitke sa so širokým úsmevom dohadujú, či náhodou nezabudla vystúpiť vo svojom rajóne s kontajnermi, rómsky pár ich inšpiruje k úvahám o bezplatných letenkách na Madagaskar pre určité skupiny obyvateľov, muž čítajúci ľavicový denník vyvolá ich hlasné úvahy o boľševikoch, ktorých by mali obesiť a mladé dievča, ktoré očividne nestojí o ich dvorenie sa stane terčom ich sexistických narážok. Rozhodne sa niekto z divákov ísť do otvoreného konfliktu?  Zrejme nie - väčšina sa bude tváriť, že nič nevidí a nepočuje a sústredene hľadieť z okna. Časť sa  bude snáď aj pobavene uškŕňať nad vtipnosťou útočníkov.  Tí, ktorí nie sú práve terčami ich atakov, sú radi, že majú pokoj. Keby sa ozvali, mohli by útočníci svoje agresívne chúťky presmerovať na nich. A tak, hoci so zahanbením, mlčia.  Podobne to prebieha aj v zhlukoch vo virtuálnych miestnostiach, v internetových diskusiách – s tým, že tam je pravdepodobnosť výskytu takéhoto správania vďaka padaniu zábran a väčšej beztrestnosti vyššia.  A vďaka anonymite aj citlivosť voči ľudskej bolesti a utrpeniu menšia. Je správne, že ľudia takýchto agresorov v záujme toho, aby sa konflikt ďalej nevyhrocoval, nezastavia silou, že ich správanie (zdanlivo) ignorujú?  Má význam kvôli niečomu, čo sa nás práve osobne a priamo netýka, riskovať, že sa konflikt s ničivou silou môže obrátiť proti nám samotným ?

Ja si myslím jednoznačne, že áno. Ak sa im totiž nič nepostaví do cesty, nabudúce si trúfnu zas a potom znova a budú zaberať čoraz viac priestoru, až napokon pre nikoho okrem nich žiaden priestor neostane. V poslednej fáze začnú síce bojovať proti sebe  ( dôvod sa vždy nájde ) podľa pravidla, že padlého nepriateľa treba  nahradiť, ale komu v konečnom dôsledku poslúži tá deštrukcia, ktorú majú v sebe hlboko zakódovanú? Komu pomôže, že ostanú sami so svojou nenávisťou, čím sa pomstia nakoniec len sami sebe ?

Aj ochote brať do úvahy potreby iných ľudí a neporušovať ich hranice sa musíme učiť. Ak chceme od nich, aby neporušovali tie naše, musíme  ich  rešpektovať. Od druhých môžem žiadať len to, čo žiadam od seba.  A smiem si ponechať len to, čo ponechám im.  Týka sa to aj tolerancie, slobody a nezávislosti.


30.12.2009 22:29 

SERVILNOSŤ

Servilnosť, prisluhovačstvo je vlastnosť, ktorú bytostne neznášam. Ľuďom, ktorí ju prejavujú, nedôverujem. Servilný človek je prehnane milý a ústretový k autoritám, k tým, ktorých za ne pokladá, ktorí majú nad ním nejakú moc, voči ktorým má pocit, že ho niečím presahujú, od ktorých záleží niečo pre neho dôležité. Tých vehementne a nekriticky chváli, vyzdvihuje, obraňuje pred prípadnými kritikmi či rivalmi. V rukách svojich pánov sa nielenže stáva poslušným nástrojom, ktorý im všemožne pomáha pri dosahovaní ich cieľov, ale často iniciatívne vykonáva aj nadprácu, ktorá od neho ani nie je požadovaná. Pohotovo pribehne zakaždým, keď sa naskytne príležitosť na demonštráciu jeho bezvýhradnej oddanosti a loajality. Pritom sa rád priživuje na sláve, úspechu, moci, popularite a ďalších výhodách svojho vodcu. Ak má jeho pán patent na rozum, on je ten, kto je kompetentný potvrdiť, že tí ostatní sú naozaj hlupáci, ktorí ničomu nerozumejú, dokluše s pochvalou po každej replike svojho idolu a gratuluje mu k pregnantnému vyjadreniu hlbokomyseľnej myšlienky, ktorou potupil neschopného oponenta. Akoby bol po tom géniovi, ktorému nadšene prikyvuje, hneď druhý najmúdrejší. Keby jeho pán niekoho zrazil k zemi, on okamžite pohotovo pribehne, aby si do ležiaceho kopol. A ak sa jeho guru teší nejakému spoločenskému úspechu a pozornosti verejnosti, bude s dôležitým výrazom pobiehať v jeho tesnej blízkosti na čele organizačného štábu a dávať všemožne najavo svoju nepostrádateľnosť. Je ochotný vykonávať za šéfa špinavú robotu a rád sa mu zavďačí donášaním klebiet, bonzovaním a nápadmi, ako účinne podraziť prípadných konkurentov. Preberá šéfove spôsoby, jeho postoje, slovník, stáva sa jeho zrkadlovým odrazom, takže ten sa môže pri pohľade doň aj učesať.

Ľudia si týchto prisluhovačských poskokov nevážia. Niekedy ich účelovo využívajú a zneužívajú, ale nemajú ich zaveľa. Podvedome sa od nich odťahujú, lebo cítia, že prisluhovač očakáva odmenu za svoju oddanosť, a im sa platiť nechce. A keď príde na lámanie chleba, dajú mu len toľko, za koľko im stojí - málo alebo nič. Nenadarmo sa hovorí, že ,,za dobrotu na žobrotu".

Na druhej strane riťovlezci sú prví, ktorí odskočia od šéfika, keď už leží na zemi a márne sa pokúša vstať. Nepodajú mu pomocnú ruku, aby ich náhodou nestiahol so sebou. Nestrácajú čas a rýchlo sa poobzerajú po jeho nasledovníkoch, ktorý z nich že to je teraz na rade, aby zaujal vedúcu pozíciu. A potom sa zastrúhajú na požadovanú hrúbku a vlezú mu do zadku. V niekrtorých tragikomickejších prípadoch aj do nesprávneho.

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se