« Úvod | A DOTRETICE... »

VYVÁRANIE MOZGOV ... A INÉ



03.01.2010 13:40

O MARKETINGOVÝCH METÓDACH

Rozmýšľala som, čo mi vadí na všetkých tých výcvikoch zameraných na účinné jednanie s ľuďmi. A už to viem sformulovať : vypočítavosť.

Vypočítavosť je opak nezištnosti. Ak k niekomu pristupujem nezištne, nejde mi o žiaden môj osobný zisk: nechcem získať jeho náklonnosť (ktorá sa mi môže zísť), jeho sympatie, žiadne výhody. Chcem obohatiť jeho -  a dobrým pocitom, že je spokojný a má radosť, obohatiť seba. Človek, ktorý očakáva, že to nerobím nezištne, ma bude podozrievať, že mám niečo za lubom a bude sa snažiť zistiť, o čo mi ide. A bude to posudzovať podľa seba, podľa situácií, v ktorých je on k niekomu milý a ústretový, pretože tým sleduje nejaký konkrétny,  pre seba užitočný cieľ. On nemôže pochopiť, že sú aj ľudia, ktorí jednoducho nemyslia iba na svoj prospech - alebo naň dokonca ani nemyslia vôbec.

Keď predpokladám u ľudí, že môžu byť aj nesebeckí, úprimní a nezištní, to znamená, ak mám o nich dobrú mienku, a vidím, že mi niekto taký chce urobiť niečím radosť, nepremýšľam o sebaobrane, o tom, že by som si  mala dať pozor, lebo za to určite odo mňa bude chcieťodmenu. A ja mu ju možno nebudem chcieť dať. Ak o človeku dopredu zle nezmýšľam, nebudem uvažovať, či na seba prevezmem taký záväzok. Prijmem jeho dar s rovnako otvoreným srdcom.  Môže to byť milé slovo, pohladenie,  alebo pesnička, ktorú mi pošle len tak pre potešenie. Lebo si na mňa v dobrom spomenie. Túžba tiež niečím pohladiť toho človeka, dať mu čo len môžem,  je potom prirodzenou reakciou, nijako sa do nej nemusím nútiť.

Sú situácie v živote, keď sa človek chtiac - nechtiac ocitne v závislom postavení. Napríklad, keď zostarne, ochorie, alebo keď sú vonkajšie okolnosti také silné, že by sa neobišiel bez pomoci niekoho druhého. A zároveň ten druhý nemôže očakávať za to nijakú odmenu, nijaký prospech, naopak, možno aj sám seba vystaví riziku, musí sa vzdať niečoho, čo je pre neho dôležité. Od toho, ktorému treba práve pomôcť, nič nezávisí, ničím  nemôže byť ,,propešný" ; tomu pomáhajúcemu sa to nikdy  nebude môcť vrátiť v podobe nejakej vonkajšej satisfakcie.

Dôležité však je, že sa v ňom nestratí ľudskosť. Celkom obyčajný úprimný pocit spolupatričnosti s inými ľuďmi, bez ktorého by sme na svete ostali so svojimi premyslenými marketingovými ťahmi úplne sami.

05.01.2010 20:20

JAZYKOJEDNÉ OKIENKO

Tak teda som sa márne prehrabovala v slovníkoch, hľadajúc slová drb (klep, tlach, pomluva), drbat, drbati a ich ďalšie tvary (drbat, drbu, drbeš, drbe, drbeme, drbete, drbou, drbaje, drbajíc, drbajíce, drbej, drbejme, drbejte, drbal, drbala, drbalo, drbali, drbaly, drbati, drbám, drbáš, drbá, drbáme, drbáte, drbají, drbán, drbána, drbáno, drbáni, drbány, drbánu, nedrbat, nedrbu, nedrbeš, nedrbe, nedrbeme, nedrbete, nedrbou, nedrbaje, nedrbajíc, nedrbajíce, nedrbej, nedrbejme, nedrbejte, nedrbal, nedrbala, nedrbalo, nedrbali, nedrbaly, nedrbati, nedrbám, nedrbáš, nedrbá, nedrbáme, nedrbáte, nedrbají, nedrbán, nedrbána, nedrbáno, nedrbáni, nedrbány, nedrbánu) a nebolo v nich  nič, čo by som už nevedela.  Ešte som našla podobné slovo s odlišným významom :  poškrábat  -  podrbat aj s jeho ďalšími tvarmi (podrbat, podrbu, podrbeš, podrbe, podrbeme, podrbete, podrbou, podrbaje, podrbajíc, podrbajíce, podrbej, podrbejme, podrbejte, podrbal, podrbala, podrbalo, podrbali, podrbaly, podrbati, podrbám, podrbáš, podrbá, podrbáme, podrbáte, podrbají, podrbán, podrbána, podrbáno, podrbáni, podrbány, podrbánu, nepodrbat, nepodrbu, nepodrbeš, nepodrbe, nepodrbeme, nepodrbete, nepodrbou, nepodrbaje, nepodrbajíc, nepodrbajíce, nepodrbej, nepodrbejme, nepodrbejte, nepodrbal, nepodrbala, nepodrbalo, nepodrbali, nepodrbaly, nepodrbati, nepodrbám, nepodrbáš, nepodrbá, nepodrbáme, nepodrbáte, nepodrbají, nepodrbán, nepodrbána, nepodrbáno, nepodrbáni, nepodrbány, nepodrbánu).Vlastne mi je príbuznosť tých slov jasná: klebeta, čiže o niekom zámerne šírený zlý chýr sa má v konečnom dôsledku dostať do uší oklebeteného, ohovoreného a spôsobiť mu škraloup - škrabanec, jazvu na duši. Ak človeka niekto označí za drbnu, t.j. za klebetníka, šíracieho o iných zlomyseľné fámy,  je v tom jednak snaha zraniť,  poškriabať ho - a jednak ho takýmto označením dopredu spraviť nedôveryhodným, diskvalifikovať ho v očiach iných, keby sa nááááááááhodou chcel ohradzovať, že on veru nijaká drbna nie je. Jeden zo šikovných manipulátorských ťahov, ale nie zas až tak nepriehľadných a originálnych, aby sa nedal odhaliť.

Mne sa skôr zapáčilo, že v slovenčine sa niektoré slová tvarovo zhodné s českými používajú v celkom inom význame, i keď aj  k nám slovo drbna, drbať dorazilo v pôvodnom  zmysle a nachádza sa v  slovakizovanej podobe v našom slangovom slovníku.  Slovák má vo svojej slovnej zásobe (ktorá je však nevhodná na používanie vo formálnom styku a v prostredí náročnejšom na  spoločenské / slušné / správanie) niekoľko rovnozvučných slov s pestrou škálou významov. Uvedieme si niekoľko názorných príkladov :

drbnutý =  šibe mu, je strelený, nemá všetkých doma atď.

drbnúť  =  spadnúť, hodiť (niečo, niečím), strčiť, štuchnúť (do niečoho) , zavadiť (o 

                 niečo ) a pod..

drbať    =  kritizovať, haniť, sekírovať, šikanovať (niekoho) - a odvodeniny ako 

                 podrbať, zdrbať  (niekoho) čiže  zjazdiť pod čiernu zem, zdeptať,

drbať sa = niekam sa spravidla nadarmo a s problémami  trepať, ísť niekam zbytočne - ale

                 aj :  pohlavne sa stýkať bez akýchkoľvek mravných zábran :-), podobné : 

                 drbnúť si , zadrbať si (s niekým) - viď:  krátky pohlavný styk za účelom      

                 nasýtenia  okamžitej biologickej potreby

zadrbaný= znečistený, špinavý

Zaujímavé ako aj v tých prenesených a iných významoch slová spolu súvisia. Drby majú za cieľ niekoho  poštuchnúť a podľa možnosti ho dostať ,,dolu", majú spôsobiť stratu  jeho spoločenskej úcty a pozície-  sledujú teda, aby sa zhora posunul smerom dolu, padol. Drbami sa ľudia obtierajú (jazykom zavadia) o iných ľudí, pričom ich samozrejme nechvália, ale kritizujú, hania, zhadzujú pod čiernu zem, snažia sa ich pošpiniť, t.j. zadrbať, aby ich psychicky zdeptali a spoločensky znemožnili. A že im pritom tá klapačka ide a klepe ! A ak im to ešte aj robí radosť a mädlia si celí šťastní ruky, že sa im podarila zase jedna šikovná šikana a niekoho došikovali  tam, kam ho v zlom úmysle došikovať chceli, potom sú namôjdušu celkom drbnutí . No, ale keď už to inak nejde, nech si takýmto náhradným spôsobom zadrbú.

09.01.2010 04:54

GÝČ

Strávila som večer ako typický papučový divák s hollywoodskym trhákom ,,Zoznámte sa, Joe Black.“ Dobrá remeselná práca, krásny Brad Pitt, príbeh z červenej knižnice oblečený do ligotavých šiat na odovzdávanie Oscarov.

Gýč je niekedy nerozoznateľný od umenia. S úplným brakom je to ľahšie – je to nepodarok po všetkých stránkach a na prvý pohľad. Ale gýč je niekedy majstrom  pretvárky. Môže mať efektnú formu, zvonku sa dokáže tváriť ako ozajstné umelecké dielo. Jeho autor je ,,technický zdatný“, dokáže okopírovať a  skombinovať osvedčené prvky a postupy, ktoré sa mnohokrát osvedčili v  iných, originálnych dielach. Konečný výsledok je zlepenec všetkého možného aj nemožného a jeho jediným cieľom je položiť pred citovo strádajúceho konzumenta plnú misku sentimentálnych čipsov. Je plný pôsobivých klišé, ktoré nahrádzajú obsah. Netrápi diváka ťažkými otázkami a k tým čo mu kladie, ponúka hotové odpovede. Vedie ho za ruku pohodlnou cestičkou až  k  jednoduchému výkladu  ,,hlavného zmyslu diela“.

Podstatou gýču je to, že sa tvári ako niečo, čím nie je; že je viac, ako v skutočnosti je. Predstiera súcit, roní glycerínové slzy. Všetko je v  ňom vypočítané tak, aby sa dobre predával, nadbieha väčšinovému vkusu. Prostituuje. Nesnaží sa vystihnúť život taký, aký je, ale ako si jeho sugestibilný vnímateľ želá, aby bol. Umožňuje uniknúť zo všednej a nezaujímavej reality do romantického sna, v  ktorom je možné nahradiť si neuskutočniteľné.

Postavy z gýčovitého filmu alebo románu istým spôsobom pripomínajú ,,postavy“ z chatu, schované za nickmi, ktoré si pravdepodobne uskutočňujú vo virtuálnej realite túžbu stotožniť sa so svojimi  románovými a filmovými vzormi. Stávajú sa napodobeninami napodobenín a celkom strácajú  odstup od svojho falošného sebaobrazu.

Záleží od vnímateľa, čo si vyberie : lacnú napodobeninu, alebo skutočný, nefalšovaný  originál. 

29.01.2010 15:31

MRZNE

K mojim najobľúbenejším knižkám v detstve patrili knihy Samuela Langhorne Clemensa - Marka Twaina   Dobrodružstvá Toma Sawyera, Dobrodružstvá Huckleberyho Finna a Princ a žobrák. Rovnako ako Lindgrenovej príbeh tuláka a malého utečenca zo sirotinca  Rasmůs na vandrovke. Nebol to teda len Fraňo Kráľ a jeho Jano a Čenkovej deti, alebo Plevov Malý Bobeš, ktorým dnes niektorí horlivci pohotovo priliepajú komunisticko – propagandistické nálepky, čo nás učili vnímať sociálnu nespravodlivosť ako niečo proti človeku a ľudskosti. Už som si zvykla, že mi oní lepiči nadávajú do ,,komunistických svíň“. Rovnaké typy ľudí  - rovnaké nadávky, len sa v rôznych režimoch mení ten prívlastok. Zaznievajú často z úst tých istých osôb. Ich prototypom je sestra nedobrovoľného arizátora Tóna Brtku zo slávneho literárneho a filmového príbehu ,, Obchod na korze", ktorému židovský majetok vnúti švagor, miestny veliteľ Hlinkovej gardy. Ja zakaždým, keď narazím na nejakého momentálneho zarytého nepriateľa ľavicového zmýšľania, mám pred sebou závistlivú chamtivú spodinu, priživujúcu sa na nešťastí iných ľudí. Vidím pred očami tú scénu z filmu Kadára a Klosa,  keď Tónov švagor (F. Zvarík) a jeho žena bujaro  oslavujú, že Tónovi (J. Króner), ktorého nastrčili ako správcu, priklepli obchod starenky Lautmannovej. Vidím vynikajúcu Hanu Slivkovú, ktorá tú pýchou sa nadúvajúcu hlupaňu zahrala tak presvedčivo, až sa mi ježili všetky chlpy na tele. Zlo schované za vysmiatou tvárou primitívnej a zdanlivo neškodnej prostomyseľnej  ženskej z  malého mestečka, ktorá by sa rada popanštila a domnieva sa, že jej na to postačia ukradnuté peniaze. Ani ten opitý gardista nebol taký odporný ako ona! Faloš a plochosť socialistickorealistických bludov poplatných režimu a hlbokú úprimnosť sociálnokritického videnia spoločenských priepastí  v dobe našich čitateľských začiatkov sme už intuitívne rozoznali aj my, detskí čitatelia,  a ak ju dnes nerozozná dospelý človek, dokonca odchovaný v  tom údajne ,,komunistickom“ systéme, potom musím pochybovať o jeho schopnosti samostatného úsudku.

Včera večer som videla v  Bille mladšieho bezdomovca v hrubom hnedom zimníku, ako sedí v kútiku na tom pultíku na vykladanie nákupov, a pokladníčky a bezpečnostná služba sa napriek jeho neestetickému vzhľadu tvárili, ako keby tam nebol, hoci v iných ročných obdobiach bezdomovcov nemilosrdne vyhodia. Tento tam čosi práve večeral, bol evidentne poriadne vyhladovaný, jedol hltavo a trúsil okolo seba kúsky toho, čo si nedočkavo kládol do úst. Potom som v  TV novinách videla zábery zo slovenských železničných staníc, ktoré sa počas týchto mrazivých nocí nezamykajú a vykurujú, aby mohli slúžiť ako dočasné prístrešky pre ľudí bez domova, keďže azylové domy sú v týchto dňoch preplnené. V komentári zaznelo, že niektorí z týchto ľudí začali piť, až keď sa dostali na ulicu, pretože inak sa s tým ani žiť nedá. Nie je to teda vždy tak, ako tvrdia niektorí radikálni zástanci teórie riešenia problému tulákov a žobrákov postrkom až niekam za ich dohľad, že všetci sa dostali na ulicu preto, lebo sú to alkoholici alebo neschopní lenivci a príživníci, ktorým sa nechcelo robiť- pretože, ako tvrdia  títo hrdinskí rýchlení antikomunisti, ,, kto chce pracovať, prácu si nájde". A keď si nájde prácu, bude môcť dôstojne žiť s miliónovou  hypotékou,  alebo s nekresťanským nájomným na krku.

Ďalší záber ukázal akýsi studený bratislavský podchod obsadený ,,houmlesákmi“, ktorých prišli policajti presviedčať, aby sa presunuli s nimi radšej na niektoré z tých miest, ktoré v tomto mrazivom počasí slúžia ako provizórne nocľahárne. No oni odmietli, lebo do rána by im ich ,,domov“ obsadili iné skupiny bezdomovcov. A inú strechu nad hlavou nemajú…

Tak predsa len sa niekde v niekom ešte nájde trocha ľudskosti. Nie ako v  tých Cigánoch pred dvoma týždňami v S. na autobusovej stanici, ktorí s rozbehom predvádzali kopance odpozerané z  nejakého bojového umenia do chrbta mladého cigánskeho feťáka. Mal pod špinavou a roztrhanou kontajnerovou vetrovkou zelenú fľašku riedidla, nalieval si ho do prázdneho plastového vrecúška od mlieka a potom to vdychoval. Motal sa popred autobusy a prekážal šoférom  v odjazde. Zrejme ho dobre poznali, trpezlivo čakali, kým sa odpotáca na nástupište, z ktorého ho vyháňali tí mladí, dobre oblečení a v daných pomeroch celkom blahobytne vyzerajúci Rómovia, čakajúci na spoj do E. Z  tej dediny pochádzal môj pradedo; zrejme tam dnes majú veľkú cigánsku osadu, a ten feťák patrí asi k opovrhovanej spodine aj medzi samotnými Rómami.

Neskôr som svoj zážitok rozprávala bratrancovi a on povedal, že ten fetujúci chlapec si aspoň nič nemusí uvedomovať  a nedožije sa určite v tom trápení, ktoré by ho čakalo,  staroby. Aj to je spôsob, ako sa vyslobodiť spoza tej bariéry, oddeľujúcej svet tých najbiednejších z biednych, ktorú prekonať zaživa je takmer nad ľudské sily...

14.02.2010 00:56

ŠTVÁČI

Práve som bola na jednom fóre o slovenskom olympijskom zlate. Biatlonistka Kuzminová, ktorá ho pre Slovensko získala, je Ruska, čo bolo dôvodom, aby jeden z diskutujúcich, podpísaný ,, čechakopoleno" , napísal neprajnú poznámku na adresu bratského národa.  Vraj nie sme ničoho schopní a medaily za nás musia získavať Rusi. A ešte dodal, že sa už teší na hokej: Česko - ČOBOLSKO 8 : 0. Viacerým horkokrvným Slovákom a aj Čechovi dlhodobo žijúcemu na Slovensku to zdvihlo adrenalín a niektorí z nich odpovedali hrubou záplatou. Priznám sa, mňa tiež títo hlupáci vedia vytáčať. A je jedno, na ktorej sú strane. Ono je to totiž tak, že jeden takýto idiot a štváč preváži tisíce ľudí s normálne vyvinutým mozgom. Je smutné, že takíto jednotlivci, ktorí sú hanbou každého národa, nakoniec trúsením svojich jedovatých poznámok zasejú medzi ľudí sváry a tie potom môžu vyústiť aj do tragédií, k akej došlo v bývalej Juhoslávii. Zmysel Olympiády nemal byť v tom, aby športové úspechy či neúspechy vyvolávali závisť a škodoradostnosť. Videla som časť úvodného ceremoniálu tohto svetového mierového podujatia, konajúceho sa na území štyroch domorodých indiánskych kmeňov  Lil´wat, Musqueam, Squamish a Tsleil-Waututh, ktoré ho sprevádzali svojimi tancami a spevom a  symbolický význam ich vystúpenia som pochopila ako vyjadrenie rešpektu k právam a úcty ku kultúre pôvodného obyvateľstva, na ktorú sa európski kolonisti  kedysi dívali ako na podradnú a  jej nositeľov považovali len za zaostalých divochov. Ak by OH mali mať naozaj len komerčný účel a ceremoniály demonštrujúce myšlienku mieru a spolupráce by mali byť len veľkolepou reklamou spoločností predávajúcich olympijské suveníry, potom súhlasím s tými demonštrujúcimi enviromentalistami, ktorí proti nim počas otvorenia protestovali. A ak by mali byť len príležitosťou pre hlupákov všetkých národov na závistlivé a neprajné prejavy a rozširovanie svárov, bolo by naozaj lepšie, keby sa vôbec nekonali.

07.03.2010 20:01

UNAVENÁ ÚVAHA

Tak málo pozitívnych vecí sa teraz už dosť dlhý čas vyskytuje naokolo, že sa sama sebe divím, ako to pomerne dobre znášam. Je toľko odlišných svetov, koľko je ľudských situácií a uhlov pohľadov. Aj jeden a ten istý človek sa v priebehu života ocitne vo viacerých z nich. Premietam si v duchu obrazy sveta, ako sa mi javil v rôznych etapách života. Najviac farieb a svetla a pôsobivých atmosferických efektov bolo v detstve a potom počas dospievania, aj keď niektoré zábery sú čiernobiele a postupne stále viac šednú. Nasledovalo obdobie, z ktorého mi ostali len negatívy. Na ďalších nie je vidieť nič, len tmavé tiene. A potom sa mihne niekoľko farebných, rozjasaných obrázkov - a opäť blednú a strácajú sa v šedi. Tak som si dnes, zatiaľ čo husto snežilo, pemietala film svojho života. Sneh  vygumoval obrázok, v ktorom som mrzla, a nebola ho žiadna škoda. Bol celý počarbaný, dokrkvaný a zapackaný, samá machuľa a mastný fľak. Sneženie postupne vymazalo aj moju čiernu postavu. V zime dávam prednosť čiernej - asi podvedomá túžba  schovať sa v tom  najtmavšom kúte, by ma nikto nenašiel a nebudil. Celý deň som kreslila obrázky. Len na počítači. Krajinky. Vyžívala som sa vo farbách. Aj svoju skutočnú krajinku si premaľujem. Mám pred sebou biely podklad.

25.03.2010 02:59

RE - KLAMNÉ NÁLEPKY

Nie je nič jednoduchšie, ako niečomu alebo niekomu nalepiť etiketu, nálepku v podobe výrazu, frázy, ktorá má v mysli prijímateľov správy dopredu definovaný kladný či záporný význam. Napríklad nálepku kryptokomunista, boľševik. Poslucháč, čitateľ, divák v postkomunistickej krajine, kde nadobudli výrazy evokujúce minulý režim dehonestujúci význam, je tak ihneď usmernený, ako má danú osobu hodnotiť. Lepič nálepky priamo navádza na to, ako správu, ktorú ňou podáva, interpretovať. Nálepkovaním sa určití jedinci stávajú deviantami, lebo tak boli označení inými ľuďmi, a to bez toho, aby bolo nutné k tomuto označeniu dodať upresňujúce podrobnosti, potrebné na utvorenie objektívneho názoru, nezhodujúceho sa s názorom nálepkujúceho. Nálepky pochádzajú hlavne od držiteľov moci, ktorí  určujú, čo je v spoločnosti norma, prijateľný model. Vďačným objektom negatívneho nálepkovania bývajú marginalizovaní príslušníci etnických alebo názorových menšín. Nesú si sebou stigmu deviantov a v prípade, že sa sami stotožnia s negatívnym významom, ktorý bol vložený do ich obrazu, prispôsobujú mu svoje správanie a dochádza k sekundárnej deviácii. Prekročenie normy u tých patriacich k elite,  v  prospech ktorej sa dnes konštruuje spoločenská realita mienkotvornými médiami, sa označí naopak pozitívnejšou nálepkou, ktorá ospravedlňuje ich jednanie. K nálepkovaniu kriticky mysliacich ľudí majú sklon ľudia  slepo podliehajúci tej či onej  ideológii. S nálepkou vnucujú prijímateľovi správy svoje jednostranné hodnotenie objektu;  snažia sa ho manipulovať hodnotením : ak bez reptania súhlasí , je dobrý, ak nesúhlasí, je hlupák, alebo červený, resp. oboje.

Pripadá mi smiešne, ako sa niektorí ľudia snažia byť ,,in“ a vyčleňovať sa oproti obyčajnej lúze a idiotom s ľavičiarskymi  názormi. Pritom stále platí staré dobré porekadlo, že poturčenec horší od Turka. Asi nie je náhoda, že pozitívne deviantní intelektuáli, ktorí boli v opozícii voči bývalému, rýchlokvasenými prívržencami kapitalizmu dnes tak smelo kritizovanému režimu, nie sú spokojní so súčasnými spoločenskými pomermi  a poukazujú na ich nebezpečný vývoj, vedúci pravdepodobne k postupnému odbúravaniu demokracie. Naproti tomu viacerí samozvaní príslušníci novodobej elity a jej oddaní obdivovatelia, ktorí by sa radi spolupodieľali na spoločenských výsadách, si len prelepili nálepky, inovovali svoje rečnícke zvraty. Teraz už môžu otvorene priznať, že im ide o ich osobné ciele, sebapresadenie, individuálny prospech a výhody, pretože podľa novej ideológie, ktorú prevzali, nie je tvrdý konkurenčný boj nič odsúdeniahodné, naopak, je údajne zárukou pokroku, zvyšovania životnej úrovne a osobnej slobody. Lepia svoje etikety na konzervy po záruke a strkajú ich do škatúľ bez ohľadu na ich skutočný obsah.

06.04.2010 21:34 - Nezařazeno 

MODLITBIČKA

Už niekoľko dní mám svoje sny. Tie, ktoré vyzerajú ako skutočnosť. Dnes som si spomenula na Hendrixovho Anjela, na tú verziu len s gitarou, ako keby si len tak sedel pri okne a v podvečer hľadel na oblohu a hral si a spieval iba tak pre seba, nie pre poslucháčov. Viem, pri akej príležitosti tú pieseň zložil. Podobne som včera x -krát počúvala Janis Joplinovú, Cry Baby.

Jediný spôsob, ako nezostarnúť, je zomrieť mladý... Neviem, kto to vymyslel, ale dobre vystihol, že vlastne ani nemáme veľmi na výber. A nevieme, ktorá chvíľa by bola pre nás najvhodnejšia. Asi pred rokom mi môj učiteľ pri našom náhodnom stretnutí povedal, že staroba je strašná vec. Vždy bol tak trochu skeptik, ale nie pesimista. Mal záhradu, bol včelár. Keď nás učil, často nás brával na vychádzky. Učil slovenčinu, ale ponímal vyučovanie už vtedy integrovane. Nemusel teoretizovať o alternatívnych prístupoch v pedagogike, u neho to bol vždy normálny, bežný prístup. Bol jednou z mála výnimiek, ktorú som bezvýhradne rešpektovala a poslúchala na slovo. Aj bez násilia. Nikdy nesklamal moju dôveru, je jedným z tých, vďaka ktorým som si zachovala vieru v človeka, v to, že človek je aj dobrý. Nemal vlastné deti, záhradu aj včely už musel predať a hoci tu u nás prežil väčšinu života, nie je to kraj, kde sa narodil a vyrástol. Známych ubudlo, všade naokolo sú cudzí. Nie je to nič veselého. Chápala som, čo myslí tou strašnou starobou. Hoci sa i napriek vážnemu úrazu v pokročilom veku vystrábil a chodí s francúzskou barlou ešte celkom dobre. Lenže drobné radosti, na ktoré sa človek upieral a záujmy, ktoré ho zamestnávali sa postupne vytrácajú ako sa skracuje perspektíva a zužuje okruh tých, s ktorými by sa mohol ešte o ne podeliť. Chýba mu moja mama, ktorá bývala pod ním; aspoň raz za čas sa mal s kým pozhovárať pri kalíšku svojej medoviny. Stačilo asi aj vedomie, že tam nablízku niekto taký je.

Sníva sa mi už niekoľko nocí, že som doma, v našom starom byte. Podvedomie ma priviedlo napokon k tej pesničke Jimmyho Hendrixa. Ako k detskej modlitbičke, jedinej, ktorú som vedela. Anjelíčku, môj strážničku...

14.04.2010 18:30

VYVÁRANIE MOZGOV

Zachráňte Ladovho Mikeša, volá vraj ,,hnutie" vzniknuté na facebooku, reagujúc pohotovo na údajný protest akéhosi rómskeho aktivistu voči rasistickému tónu obľúbenej Ladovej rozprávky. Palcový titulok v aktuálnych správach na Sezname oznamuje všetkým tým spravodlivo rozhorčeným ,,bielym", ktorí sú naštvaní na Rómov za ich pozitívnu diskrimináciu, že údajne Rómovia v ČR žiadajú zákaz obľúbenej detskej knižky. Keď sa niektorý čitateľ obťažuje a článok si trochu pozornejšie prečíta, zistí, že to tak celkom nie je, a že ide o iniciatívu osamoteného jednotlivca, ktorý nereprezentuje mienku v úvode spomínaných rómskych organizácií, na ktorú sa odvoláva. Keby čitateľ pokračoval v čítaní, dozvedel by sa, že rómske združenie, ktorého menom tento jednotlivec vyjadruje k Mikešovi výhrady sa od jeho výrokov  dokonca výslovne dištancuje.  Pravdaže, táto informácia je uvedená len veľmi stručne, pred záverom článku, ktorý zoširoka cituje autora protestu proti rasovému útlaku a ponižovaniu rómskych žiakov v školách.

Článok nadbieha najväčšej cieľovej skupine, zloženej z bežných, povrchných čitateľov, ktorých charakterizujú predsudky a vžité stereotypy, je im  ušitý na mieru a spĺňa ich očakávania. ,,Tak som mal predsa len pravdu, tí Cigáni už nevedia čo by chceli, pomaly nám budú cenzurovať knihy a nariaďovať, čo máme naše deti v našich školách učiť a ako ich vychovávať! ", hovorí si čitateľ, s mozgom vypraným bulvárnymi  senzáciami. Médiá ho len utvrdili v jeho mienke. A to je príjemný pocit. ,, Ak to povedali v televízore, alebo písali na internete, tak to musí byť tak a ja som múdry človek, lebo som na to už dávno prišiel sám !", pradie si spokojne.  ,,Hovoril som to, a týmto Seznam vytrel kocúra všetkým, čo mi nechceli veriť, že ak s tým niečo nespravíme, tí Cigoši nás tu zožerú!"

Na Facebooku sa podľa článku na Sezname okamžite k protiiniciatíve na iniciatívu onoho rómskeho aktivistu pripojilo niekoľko stoviek pobúrených zástancov kocúra Mikeša, ktorí pravdepodobne nebudú ďalej zisťovať, ako to skutočne s pokusom o oklieštenie českej kultúry o pôvabnú rozprávku s Ladovými obrázkami bolo. A tak, hoci v článku, ktorý svojim titulkom pobúril nerómsku verejnosť autori citovali oficiálny názor organizácie, zapojenej údajne do protimikešovskej kampane, ten v tom mnohom kriku pre nič celkom zanikne. Netvrdila by som, že toho  senzáciechtivým čitateľom nadbiehajúceho autora článku viedol práve rasizmus ( i keď nie je vylúčené, že podlieha všeobecným klišé v pohľade na Rómov). Skôr sa snažil napísať ho tak, aby ním vyvolal ohlas, a tým pritiahol čitateľov, čo sa odrazí asi v zisku z reklám.

O profesionálnej morálke zrejme ani v žurnalistike mnohí  už ani nesnívajú.Nezvažujú dopady svojich palcových titulkov. Tento zase pomohol rozbúriť verejnú mienku a utvrdiť ju v tom, že Rómovia, ak im podáš prst, schmatnú celú ruku -  všetci bez výnimky, v tom vreci, do ktorého patria. Opäť raz sa počínanie jednotlivca vztiahlo na celú komunitu a generalizovalo. A to je jasný znak postojov, založených na xenofóbii, odpore a antipatii, ktoré nepotrebujú nijaké dôkazy v podobe rozumných argumentov. Je to nezodpovedné a k ničomu dobrému to neprispieva.

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se