« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

NEOMARXIZMUS / POSTMODERNA

http://img.signaly.cz/upload/3/1/0c320c939a44e50b34a36f40ec146e/Tancici_dum.jpg
http://leccos.com/pics/pic/postmoderni_vytvarne_umeni.jpg

06.12.2010 23:57

NEOMARXIZMUS

V polovici 20. storočia sa industriálna spoločnosť mení na informačnú. 60. roky 20. storočia sú rokmi  revolty proti spoločenskému systému na Západe a  dovtedy zaužívaným konvenciám. V roku 1968 vo Francúzsku a aj inde v západnej Európe dochádza  k sociálnym nepokojom robotníkov a študentov, ktoré sú vyústením rastúceho spoločenského napätia, nespokojnosti  s  vládnucou mocou, odporu proti vojne  vo Vietname, nukleárnemu zbrojeniu. Je to doba vrcholiaceho boja proti rasizmu, feministického  a ekologického hnutia, sexuálnej revolúcie.  Postoje, ktoré zastávala vtedajšia mládež, pochádzali z veľkej časti z The Authoritarian Personality – zo záverov sociologického výskumu tzv. Frankfurtskej školy, začleňovanej k neomarxizmu, alebo z knihy  Herberta Marcusa One-Dimensional Man, kritizujúcej autoritatívny štát, priemyselnú disciplínu a masmédiá. Štrajkujúci študenti počas demonštrácií niesli transparenty s nápismi ,,Marx,Mao, Marcuse.“

Po roku 1960 vzniklo v súčasnej filozofii a sociológii veľa smerov a škôl, ktoré sa usilovali spojiť filozofické smery 20. st. : novoheglovstvo, existencializmus, filozofiu života a ďalšie. Spoločnými znakmi tých, ktorí sa zahŕňajú medzi neomarxistov (György Lukács, Karol Korsch, Roger Garaudy, Louis Althusser, Henri Marcuse, Herbert Marcuse, Theodor Wiesengrund Adorno, Max Horkheimer, Jürgen Habermas) sú kritický pohľad na spoločnosť, liberalizmus, nie však v zmysle  odmietania ľudských práv a občianskych slobôd, používanie dialektiky inšpirované Hegelom, odmietanie revolúcie. Vychádzajú z raných prác Marxa, z jeho humanizmu. Odmietli však Engelsa a Lenina. Marx nie je ich kultový ideový vodca, stavajú sa k jeho teóriám kriticky výberovo. Prevzali jeho kritiku hospodárskeho systému rozvinutého kapitalizmu a  industriálnej spoločnosti a jeho teóriu odcudzenia. Neomarxizmus je západný typ marxizmu. Ortodoxní marxisti ho obviňovali z revizionizmu. Východní neomarxisti, žijúci v krajinách  sovietskej sféry vplyvu sa dostávali pre svoje názory do konfliktov totalitnou mocou, ktorá z ortodoxného marxizmu urobila oficiálnu štátnu ideológiu.

Kritická teória frankfurtskej školy vznikla v druhej štvrtine 20. storočia na univerzite vo Frankfurte nad Mohanom okolo Ústavu sociálnych výskumov (Inštitút pre sociálne štúdie, ISF),  vedeným filozofom a sociológom Maxom Horkheimerom (Theo Adorno, Erik  Fromm, Leo Lowenthal, Jurgen Habermans).

Horkheimer prešiel po sklamaní zo stalinizmu k liberalizmu a od idey rovnosti k ideálu slobody. Kritika spoločnosti Frankfurtskej školy vyšla z Freudovej psychoanalýzy  a z Marxa a zamerala sa na všetky piliere západnej civilizácie, na rodinu, náboženstvo, kultúru, rasu, etnicitu. Lipnutie na nich považovala za patologické. Za ideálne pokladala dosiahnutie kultúrneho pluralizmu. Podľa predstaviteľov tejto školy pridržiavanie sa tradičných hodnôt západnej civilizácie znamená odmietanie iných kultúr, náboženstviev, etník, rás. Kriticky skúmali vývoj kapitalizmu, imperializmu, fašizmu, totalitarizmus a autoritárstvo a ich psychické základy, masovú západnú kultúru. V americkej emigrácii, do ktorej odišli príslušníci školy pred Hitlerom, (pôsobili na Kolumbijskej univerzite až do návratu do Frankfurtu do roku 1949) Horkheimer spolu s Adornom napísali knihu ,,Dialektika osvietenstva,“ v ktorej sa kriticky vyrovnali s nacizmom. Hľadali v nej tiež príčiny deviácií, vyskytujúcich sa v dejinách. Kritizovali svet ovládaný nadnárodnými monopolmi, konzumnú spoločnosť a uniformnú masovú kultúru, - nástroj na ideologické ovládanie más. Pokúsili sa (The Authoritarian Personality) pomocou dotazníkov a štatistickými metódami sociologického výskumu určiť štruktúru vlastností fašistickej osobnosti . Odmietali tak fašizmus, ako aj stalinizmus.

Theodor Adorno, nemecký filozof, estetik a sociológ, predstaviteľ frankfurtskej školy, chcel byť pôvodne skladateľom alebo hudobným kritikom. Kritizoval masovú kultúru. Kapitalizmus, honba za ekonomickým rastom podľa neho vedú k sebazničeniu ľudstva. Spolu s ostatnými neomarxistami, anarchistami, alterglobalistami pokladal médiá za neslobodné, za súčasť systému, v ktorom slúžia na reprodukciu globálneho kapitalizmu. Ich úlohou je manipulovať masy, zbaviť ich samostatného kritického myslenia a zdisciplinovať ich. (Podobne na rôzne premyslené formy mediálnej manipulácie upozorňuje ľavicový anarchista Noam Chomsky alebo Althuser. Podľa Chomskeho na Západe existuje privatizovaný systém propagandy, do ktorého patria okrem výskumov verejnej mienky aj médiá a i. prostriedky. V tomto systéme určitá trieda komisárov - novinári, vzdelanci, pracovníci kultúrneho priemyslu - nevedomky, v presvedčení, že uvažujú slobodne, vytvárajú a propagujú systém doktrín a názorov, ktoré bránia samostatnému mysleniu a tým aj pochopeniu a analýze toho, ako fungujú inštitúcie. Konanie médií má ekonomické dôvody, slúžia úzkym záujmom vlastníkov médií a odberateľom ich reklamných služieb, takže informačný systém je v podstate súčasť systému korporácií.) Kritika médií sa sústredila teda na manipuláciu a indoktrináciu, usilujúcu sa vytvoriť atomizovanú trhovú spoločnosť, zahmlenú sociálnu realitu, vhodné konzumentské prostredie a politicky apatickú verejnosť.

Herbert Marcuse nadviazal na Horkheimera a Adorna svojím konceptom indoktrinácie. Individuálne myslenie je podľa neho vstrebávané masovou komunikáciou a indoktrináciou. Ich cieľom je vytvorenie trhovej jednorozmernej spoločnosti. Spoločnosť je pod všestrannou sociálnou kontrolou, ktorá pomocou masmedií a marketingového teroru vnucuje ľuďom  rastúcu potrebu výroby a spotreby zbytočných vecí. Marcuse tvrdí, že už socializácia, ktorá začína doma, brzdí vývoj vedomia a svedomia, pričom socializačnú funkciu od rodiny stále viac preberajú vonkajšie skupiny a média, kľúčové pre udržanie systému. Vyvolávajú falošné potreby a jednotlivec je tak uväznený do systému manipulácie, v ktorom stráca sebaurčenie a slobodu myslenia. Marcus vidí východisko v tom, že masy sa premenia v indivíduá, oslobodené od akejkoľvek propagandy, indoktrinácie a manipulácie a budú schopné poznávať skutočnosť, chápať ju a hodnotiť alternatívy.

 Aj psychoanalytik a neofreudista, sociálny filozof – humanista Erich Fromm vidí základ moderného kapitalistického systému v produkcii falošných potrieb. Zaoberá sa socializačnými a manipulačnými mechanizmami v rámci rodiny, vzdelávania a kultu expertov i médií. Rozhlas, film a televízia pritom podľa neho devastujú myslenie, otupujú city, zabíjajú kritický úsudok. V trhovej ekonomike a konzumnej spoločnosti je pre ľudí charakteristický egoizmus, posadnutosť peniazmi, túžba mať, vlastniť, konzumovať pre samotnú konzumáciu. Život sa javí ako zložený z mnohých malých oddelených kúskov, bez zmyslu. S pádom socialistického režimu sa stratil aj fiktívny ideál solidarity a rovnosti. V tejto situácii hrozí, že človek stratí sám seba a svoje potreby nebude odvodzovať od svojho „ja“, ale od túžby mať sa dobre. Objavuje sa odcudzenie sebe samému, človek uctieva veci a sám sa stáva vecou. Cíti sa malý a bezmocný oproti obrovskej priemyselnej produkcii, ktorá si ho podrobuje. Človek už nie je to, čo je, ale to, čo má a pretože nemôže mať všetko, nemôže byť ani úplne šťastný. Moderný industriálny človek si pretvoril hamletovské „Byť, či nebyť?“ na otázku „Mať, alebo byť?“ a odpovedá : Mať! Fromm sa pri chápaní humanizmu opiera aj o východné filozofie, najmä o budhizmus a zen-budhizmus. Akceptuje historickú podmienenosť podstaty človeka, ktorá sa mení na základe sociálnych a ekonomických podmienok, hoci vývin človeka je podmienený aj geneticky. Fromm humanisticky pretvoril psychoanalýzu : Freudovi vytýka mechanistické chápanie človeka ako izolovaného mechanizmu, hnaného len fyziologickými potrebami a inštinktmi. Spoločnosť nás núti k adaptácii a konformite a pomocou sociálneho filtra určuje, čo bude tvoriť obsah nášho vedomia. Adaptácia nás oslepuje a spoločnosť, ktorej ide len o maximálne využitie ľudí vo svoj prospech, z nás vytvára odcudzeného človeka.

Asistentom Adorna v Ústave pre sociálny výskum bol Jurgen Habermans, od roku 1964 profesor filozofie a sociológie na univerzite vo Frankfurte a nástupca Horkheimera. Je jedným z najvplyvnejších filozofov v 20. st., spolutvorcom koncepcie moderných sociálnych demokracií. K neomarxizmu sa radia jeho práce z prvého obdobia, od začiatku 70. rokov sa zaoberá jazykom, jeho pragmatikou a komunikatívnym konaním. Snaží sa pochopiť situáciu súčasného človeka v spoločnosti. Podľa neho v 18. a 19. storočí zaznamenala vzostup tzv. verejná sféra, ktorá dala vzniknúť demokratickej diskusii. V 20. storočí sa však verejnej sféry zmocnili obrie korporácie a premenili ju z racionálnej debaty na manipulujúcu spotrebu a pasivitu. Namiesto kritického súhlasu sa tak dnes stretávame s vykonštruovaným súhlasom. Hlavnú úlohu v tom zohrávajú médiá. Habermans sa zaoberá otázkami slobodnej komunikácie a racionality ako základov modernej spoločnosti a jej riadenia. Občiansku spoločnosť podľa neho možno chápať ako verejnosť, ktorá sa orientuje na základe rozumného rozhovoru medzi všetkými občanmi. Politické rozhodnutia sú oprávnené, ak dôjde ku konsenzu. Habermans skúma podmienky tohto rozumného rozhovoru a formy jeho narúšania. Jeho výskum vyúsťuje do teórie komunikatívnej kompetencie. 

08.12.2010 21:10

POSTMODERNA


,,...sme si cudzí, nechápeme samých seba, musíme sa zamieňať za niečo iné a bude pre nás večne platiť veta: ,,Každý je najďalej sám od seba.“...

                                                                                                                                                                                                                     /Nietzsche/

Pojem postmoderna sa pôvodne týkal umenia a estetiky druhej polovice dvadsiateho storočia a označovali sa ním umelecké smery a školy modernej doby. Postmodernizmus je zakončením modernizmu, jeho fáza, odlišujúca sa podmienkami a prostriedkami. Vo filozofii patria pod tento názov novodobé filozofické prúdy od 80. rokov 20. st., ako napr. neopragmatizmus alebo neoštrukturalizmus. Ich predstavitelia uvažujú o problémoch, ktoré priniesol prechod od industriálnej k postindustriálnej (informačnej) spoločnosti, o nadvláde masmédií, moci, o interkulturálnej komunikácii a pod.

Postmodernita ako kultúrna situácia vzniká v čase, keď sa objavujú sklamania z nádejí v spoločenský pokrok, prosperitu a blahobyt. Uvedomovanie si nákladov na túto modernitu vyvoláva skepticizmus voči tejto viere a voči možnosti bezohľadne využívať prírodné zdroje v mene tohto pokroku Šíria sa názory, že súčasný rozvoj vedy a techniky ľuďom viac škodí ako prospieva. Postmoderní intelektuáli sú kritickí aj voči väčšine spôsobov uplatňovania legitimity. Predpokladajú všadeprítomnú hrozbu autoritárstva. J.F. Lyotard to nazýva krízou legitimity.

Postmodernú vedu možno charakterizovať ako súbor rôznych vedeckých diskurzov a hnutí, ktoré s nimi priamo alebo nepriamo súvisia.

Názory postmodernistov ovplyvnili filozofi ako Nietzsche, Heidegger alebo Wittgenstein.

Nietzsche kritizoval povrchnosť a faloš meštiackej morálky, židovsko – kresťanskú tradíciu, morálku otrokov, ktorá sa vyznačuje obhajobou slabých, trpiacich, nesamostatných, ktorí majú uvoľniť miesto silnej individualite (nadčloveku). Evolúcia človeka pokračuje aj napriek tomu, že jej biologický mechanizmus sa u neho zastavil; je produktom ľudskej aktivity, ku ktorej sú ľudia podnecovaní snahou po poznaní, po osvojení si, ovládnutí, využívaní, manipulácii – vôľou k moci. Boh je mŕtvy a človek, ktorý nemá Boha je osamelý, slobodný a neistý. Nietzsche popiera absolútne pravdy, mravné hodnoty, metafyzické zdôvodnenie bytia, ale súčasne hľadá jeho zmysel. Nietzscheho teória moci, ktorá otvorene hlásala, že ‚moderný rozum nie je nič iné než zvrátená a maskovaná vôľa k moci‘, našla odozvu napr. vo Foucaultovom výklade vzťahu medzi mocou a vedením. Jeho proroctvo o konci filozofie predznamenáva nutnosť prehodnotenia osvietenskej tradície, kritiku osvietenského racionalizmu a zavrhnutie predstavy o schopnosti rozumu s konečnou platnosťou vyriešiť problémy ľudskej spoločnosti.

Martin Heidegger  ( Bytie a čas )sa vracia vo svojich úvahách k bytiu ( Sein) a otázku bytia pokladá za základnú filozofickú otázku – preto názov jeho filozofie : fundamentálna ontológia. Pátra po zmysle bytia. Konečné súcno, ktoré vie o svojom bytí, nazýva pobyt (Dasein). Takéto súcno je len človek – len on vie existenciálne pochopiť bytie. Práve to, že ho poznáva, znamená existenciu – všetky ostatné vecí len . Človek a svet sa vzájomne utvárajú, sú vo vzájomnej závislosti . Človek vie, že jeho bytie je bytím – k – smrti, že je konečný a že v okamihu smrti je sám – snaží sa ten okamih oddialiť a svojej krátkej existencii prikladá veľkú cenu. Nikdy nežije celkom v prítomnosti, ale obzerá sa na minulosť a hľadí do budúcnosti. Jeho hlavná starosť je starať o existenciu ( starosť – matka sveta ). Má praktický vzťah ku skutočnosti, veci okolo neho sa nielen vyskytujú (Vorhanden), ale sú pre existenciu človeka naporúdzi (Zuhanden). Starosť o existenciu je autentické bytie, zatiaľ čo do neautentického sa človek utieka z úzkosti (Heidegger ho nazýva Man - SA : existencia v súčasnosti stráca samu seba : človek myslí, koná, verí , žije, zomiera ako SA myslí, SA koná, SA verí, SA žije, SA zomiera ...V tomto každodennom bytí človek stráca svoju autenticitu. O čase a priestore vo fyzikálnom zmysle možno hovoriť len v neautentickom bytí, človek ich vymedzuje len z hľadiska svojej existencie od narodenia po smrť. Tým, že objektivisticky vedecky skúma veci, fakty, neporozumie zmyslu bytia - vedecké poznanie na ne len zvoku zíza. Poznanie je napĺňanie zmyslom, tvorenie zmyslu, nie iba pasívne prijímanie poznatkov. Ak prepadneme svetu, utečieme k neautentickému bytiu, nenájdeme pravdu.

Vplyv na postmodernizmus mal aj štrukturalizmus, ktorý sa ako vedecká metóda skúmania rozvíjal od začiatku 20. storočia v jazykovede ( Pražský lingvistický krúžok), v etnológii (C. Léwi – Strauss) a estetike ( Mukařovský ). Podľa štrukturalizmu vedecké skúmanie dosiahne svoj cieľ, ak zistí a opíše štruktúrne vzťahy a ich dynamiku. Nadviazal na marxistický predpoklad, že ľudské vlastnosti a konanie sa riadia podobnými zákonmi ako neživá príroda. Špeciálne vedy majú objaviť zákony týchto vzťahov a dynamiky a úlohou spoločnosti je podľa ich objavov v duchu sociálneho inžinierstva konať.

Súčasťou posmodernistickej filozofie je neoštrukturalizmus J. Lacana, J Derrida a M. Foucaulta. Štrukturalisti zdôrazňovali, že myslenie o skutočnosti nemá svoj základ v JA, v slobodnom, poznávajúcom, konajúcom subjekte. Spochybnili identitu subjektu.

Alžírsko – francúzsky filozof Jacques Derrida vyjadril vo svojej filozofii hlboký skepticizmus voči tradícii humanizmu a osvietenstva a západnému racionalizmu. Podobne ako jeho generační druhovia bol ovplyvnený Hegelovou dialektikou a Heideggerovou snahou uchopiť bytie ešte pred ľudským rozumom. V Derridovej filozofii sa stretávame s pojmom dekonštrukcia, ktorá znamená deštrukciu štandardizovaných prístupov, schém myslenia a hovorenia, ktoré vládnu, platia a prenikajú celou kultúrou. Zmyslom dekonštrukcie nie je jednoznačná interpretácia znakov a významov, ale práve postihnutie rozdielností medzi znakmi a ich významami. Derridov dekonštruktivizmus ovplyvnil estetiku a literárnu vedu a kritiku, ale aj architektúru a výtvarné umenie.

Michel Foucault (Slová a veci, Archeológia vedenia, Strážiť a trestať, Dejiny sexuality) je postštrukturalista, ktorý sa dištancoval od štrukturalizmu aj dialektického chápania dejín. V Dejinách šialenstva v klasickom období hľadal historické predpoklady, ktoré umožnili zistenie duševnej choroby a vylúčenie chorých zo spoločnosti, pričom spochybnil proces dištancovania sa novovekého rozumu od nerozumu a odhalil spojenectvo rozumu s mocou. V diele Slová a veci pátral po princípe usporiadania, po poriadku (epistéma), ktorý dopredu určuje, čím a ako sa naše vedomie zaoberá. Epistéma nás núti myslieť určitým spôsobom, vytvára osnovu, podľa ktorej o veciach premýšľame a hovoríme a naše myslenie je slobodné len zdanlivo. Všetko čo ten stanovený poriadok prekračuje sa pokladá za nenormálne a naše myslenie sa ho snaží zdisciplinovať. V Strážiť a trestať sa zaoberal otázkou moci. Venoval sa genealógii komplexu inštitúcií moci a jej stratégiám.

Za jedného z najvýznamnejších prestaviteľov postmoderny je považovaný francúzsky filozof Jean Francois Lyotard. V mladosti bol ovplyvnený názormi Marxa a Freuda a pokúšal sa o ich syntézu. Neskôr ho zaujala problematika pragmatiky jazyka a inšpiroval ho Wittgenstein svojimi jazykovými hrami. Jeho najznámejšia práca je Postmoderná situácia. Pýta sa na charakteristické znaky postmodernej situácie v západnej kultúre a v jej oblastiach (vede, umení atď.). Západná civilizácia sa snažila legitimizovať samu seba rozprávaním veľkých príbehov, mýtov, ktoré vykresľovali jej vznik a zmysel. Potom nastúpila racionálna veda, ktorej rozprávania sa odvolávali na univerzálny rozum, spoločný všetkým ľuďom, ktorý mal byť mierou toho, čo je pravdivé a správne. V jej metapríbehoch, v ktorých univerzálny rozum rozpráva sám o sebe sa legitimizuje veda, spoločnosť, jej inštitúcie a jej štruktúra. V postmodernej dobe však tieto príbehy už nie sú dôveryhodné (delegitimizácia), spoločnosť je otvorená, pluralitná, mnohojazyčná , pripúšťa mnoho diskurzov. Inovácie v spoločnosti a ani vo vede sa už nezakladajú na konsenze, ale na disense- na rozmanitosti rovnocenných diskurzov, na ich konkurencii. Univerzálny celok s jednotným cieľom všetkých jeho súčastí je fikcia.Nové informačné technológie tento pluralizmus ešte znásobujú.

Postmoderna neverí v možnosť systematického diskurzu, ktorý by centrálne zastrešil a ovládal všetky rozmanité druhy diskurzov. Lyotard sa stavia proti všeobecným presvedčeniam. Základný problém súčasnosti vidí v neriešiteľnosti sporu heterogénnych typov diskurzov, spôsobov vedenia a životných foriem, a snaží sa v vyvinúť filozofiu, ktorá by dokázala čeliť tomuto rozporu. Postmodena prináša pluralitu a s ňou spojenú demokratickosť, ktorá potrebuje zopovednosť. Súčasťou demokratizácie je sloboda a nutnosť sa slobodne rozhodnúť, a to na základe novej etiky, ktorá je ďašou témou postmoderného myslenia.

 

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se