« Úvod | BALADA O DREVE »

NA KOHO SA VARÍ VODA...A INÉ



NA KOHO SA VARÍ VODA

Dve najváženejšie politické osobnosti na Slovensku sú Štefánik a Dubček. Čechoslovakista M. R. Štefánik, francúzsky generál, hrdina prvej svetovej vojny, popredný predstaviteľ československého zahraničného odboja proti Rakúsko - Uhorsku, ktorý sa zaslúžil o vznik samostatného štátu Čechov a Slovákov po rozpade ,,žalára národov" - a  Alexander Dubček, prvý tajomník ÚV KSČ z čias Pražskej jari , reformný komunista, ktorého ,,pravičiari," najmä tí obdivujúci prezidenta Tisa, čo osobne vyznamenával nacistických okupantov za masové vraždenie na Slovensku po potlačení SNP, označujú za zapredanca a nepriateľa slobody a demokracie, argumentujúc okrem iného aj tým, že podpísal tzv.,,obuškový zákon" , ktorým sa začala normalizácia. O portrét Štefánika sa trhajú politické strany; chceli by si z neho urobiť logo. On už sa nemôže brániť. Ani pred tými autormi Dejín Slovenska v podobe amerického komiksu, kde sa píše, že ho zostrelili českí delostrelci. (Ľutujem, že som podľahla halóefektu a kúpila som si tú knižku v nádeji, že pomocou nej trochu spropagujem nenávidený dejepis . Keď som sa potom pozornejšie začítala, prišlo mi ľúto vyhodených peňazí.)

Nedávno Mečiar prehlásil, že na Štefánikovo lietadlo dal povel strieľať český veliteľ, ako počul od očitých svedkov. Neboli si istí, či trafili. Ja som tiež všeličo videla. Raz s kamarátom, keď sme vďaka nášmu laxnému prístupu k pravidlám turistiky zablúdili v hore a vracali sa domov v noci skoro  po 24 hodinách na pokraji nervového zrútenia a fyzického vyčerpania, videli sme na oblohe UFO. Prisahám!  Pohybovalo sa po nej opisujúc trojuholník. V diaľke sa  blýskalo (pekelné hromobitie, hroziace priamym zásahom,  nás zastihlo ešte vo vrchoch). Niekde pod mimozemským kozmickým telesom sa pravdepodobne nachádzali stĺpy vysokého napätia. Ufóni nám odčerpávali načierno elektrinu.  Potom zrazu lietajúci tanier prudko nabral rýchlosť a rozplynul sa.  

Na rozdiel od Čechov, u Slovákov má  Dubček stále veľké sympatie. Ľudia  ho hodnotia ako dobrého, skromného a čestného človeka, čo sa u politikov vyskytuje len výnimočne. To, čím ho spochybňujú tí, ktorí sa snažia všemožne ho znevažovať  a odsunúť do zabudnutia, nemá pre obyčajných ľudí, najmä na Slovensku, význam. Pre mňa je Dubček podobne nedocenenou  osobnosťou 20. storočia ako Michail Gorbačov. Som presvedčená, že mi história dá za pravdu, len čo sa zbaví čiernobieleho videnia nedávnych dejín. Všetci tí, ktorí sa dnes hrajú na súdny tribunál spravodlivo súdiaci minulosť ( zrejme sa narodili Marťanom a žili na  Marse) a  tvária sa ako zaslúžilí bojovníci za slobodu a demokraciu, keďže po vojne je každý generál, budú už mŕtvi a ich stopy zaveje čas. Na väčšinu z nich si sotvakto niekedy spomenie, a ak, tak len ako na bezmenné bizarné postavičky v plášťoch vejúcich v smere vetra.  

Keďže som sa tento rok rozhodla voliť, sledujem opäť po dlhom období zámernej ignorácie politické dianie, čítam články, týkajúce sa politiky a rôzne diskusie o aktuálnom politickom dianí. (Po tej reklame proti ľavici mi napadol kanadský žartík - že by som mohla ísť voliť KSS). Som zhnusená. Netušila som, že medzi ľuďmi je až toľko závisti, neprajnosti, vzájomnej zášte a zloby.  A tiež ma udivuje, koľko sa za tých dvadsať rokov vyrojilo všade naslovovzatých pravičiarov! Ako sa ten svet za tých pár rokov ostro rozdelil na  pravicovo zmýšľajúcich nadľudí a tých ostatných, podľudí, ktorí nemajú dosť rozumu, aby mohli rozhodovať o spoločnej budúcnosti.  Každý čo i len trochu vytočený doľava je boľševická sviňa, na ktorú sa varí voda (obľúbená predstava ,,pravičiarov", ktorých musím dať do úvodzoviek, lebo neviem, čím v skutočnosti boli a čím všetkým by ešte v budúcnosti mohli byť, a tiež mi nie je celkom jasné, čo si pod svojou pravicovosťou predstavujú, okrem súkromného korýtka, plnšieho než má sused.)  

Od ,,pravičiarov" sa dozvedám, že leniví a neustále sa veseliaci a pijúci Gréci, ktorí si žili nad pomery, by teraz chceli, aby som sa zadĺžila, pretože nie sú ochotní utiahnuť si opasky. Ale ako to tak sledujem, grécki demonštranti to odo mňa vôbec nežiadajú, nechcú aby som sa ešte viac uskromnila ja na chudobnom Slovensku, chcú, aby sa uskromnila ich skorumpovaná vláda a politici. Tí, čo prehajdákali ich peniaze doma a čo by rozkradli i tie, ktoré by im požičala EU. Chcú iba to, čo by malo byť samozrejmosťou (ale nie je, a asi ani nebude) : aby zodpovední zaplatili za škody, ktoré spôsobili a vrátili, čo si neoprávnene uliali pre seba. 

A nie sú to iba Gréci, ktorí majú odôvodnene plné zuby zlodejských politikov, prebujnelej, neschopnej štátnej byrokracie a tých, čo si popri nej nahrabú.  Tak teda dobre ... ak to tak chcete... ,,pravičiarov".

02.05.2010 06:03

ŠŤASTNÁ BUDÚCNOSŤ 

,,Slovenskú protirómsku skupinu v rámci sociálnej siete Facebook, ktorá dosiahla rekordný počet až takmer 70-tisíc fanúšikov, zrušil samotný prevádzkovateľ siete. Po tom, ako na výzvu filtrovať rasistické diskusie nereagoval administrátor skupiny, obrátilo sa občianske združenie Ľudia proti rasizmu priamo na americkú centrálu. Facebook zareagoval a v utorok skupinu, ktorej fanúšikovia posielali Rómov do plynu, zrušil.... ...Skupina porušovala oficiálne podmienky Facebooku," hovorí Juraj Kiss zo združenia Ľudia proti rasizmu. Združenie plánovalo podať na ľudí, ktorí šírili nenávistné komentáre, trestné oznámenie.“

http://www.sme.sk/c/5119660/Facebook-zrusil-antiromsku-skupinu.html.

Chodí mi na e-mail každú chvíľu pozvánka, ktorá ma má zlákať na facebook, ale mne sa do tej siete nechce. Okrem iného ma v tom utrvrdzuje aj facebooková skupina ,,Ich revírom je Kaufland..... Ich TEMPO je VRAŽEDNÉ..... Dôchodcovia!!!“. Je to ukážkový príklad davovej psychózy na internete. Pripadá mi to ako lynčovanie dôchodcov. Nedochôdčatá, ale aj ľudia skôr narodení tam prezentujú svoj ,,zmysel pre humor“ popisovaním svojich osobných srandovných či poburujúcich zážitkov s dôchodcami v obchodných centrách a verejnej doprave, pohoršujú sa nad ich správaním a všelijako sa im posmievajú. Svoje pozorovania zaznamenávajú mobilnými telefónmi a potom tam tie videozáznamy s príslušnými komentármi zverejňujú. Vyzerá to tak, že dôchodcovia sa v Čechách stali rukojemníkmi politických strán bojujúcich o priazeň voličov, podobne ako má na Slovensku pomôcť dostať sa do parlamentu Kotlebovým neofašistom rozdúchavanie protirómskej nenávisti alebo esenesákom podnecovanie obáv z maďarského iredentizmu.

Český videoklip s Mádlom a Issovou viacerým pripomenul vulgárnu propagandu z čias Protektorátu a slovenského klérofašistického štátu. Zase sa našla skupina, ktorá nesie zodpovednosť za spoločenskú situáciu. Nie sú to politici a štátni úradníci, ktorí by mali byť za ňu zodpovední, ale obyčajní ľudia, čo celý život pracovali za mzdu, kvôli akej by tí, ktorým sú tŕňom v oku, pri svojej neskromnosti nepohli ani prstom. Je naozaj veľmi smiešne, že babička meria cestu na koniec mesta v mestskej hromadnej doprave s nákupnou taškou na kolieskach, len aby si kúpila mrazené kurča alebo vajíčka v akcii. A je na popukanie, že prefíkane vyberá z obalov väčšie a nepoškodené kusy a prekladá si ich do ďalšieho, ktorý si položila nabok. Nemenej zábavné je, že babka vymení košík so žetónom za iný, v ktorom bola desaťkorunová minca, aby si prilepšila k dôchodku, ktorý má podľa odporcov dôchodcov, prekážajúcich zbytočne na verejných miestach, aj tak nehorázne veľký. Tí starci by mali mať na nich obmedzený pohyb, najlepšie by asi bolo určiť im, odkedy dokedy sa môžu po nich ponevierať a z niektorých, kde obzvášť zavadzajú,  ich úplne vylúčiť. A to ešte nie je reč o plytvaní prostriedkov na zdravotnú a sociálnu starostlivosť týchto zbytočných spoločenských príťaží ! Norimberské zákony by mohli byť dobrou inšpiráciou. Ak už majú byť niekde internovaní, nech to hlavne nie je na štátne trovy -  a šetriť náklady, neudržiavať pri živote ! Autor a účinkujúci v "Přemluv bábu a dědu, ať nevolí levici" už podobné vzory vhodne využili. Komu by sa táto reklama alebo skupina avandgardného humoru na facebooku nepáčila, je boľševik a stará štruktúra. Kto ju podporuje, je naopak hrdina v boji za oslobodenie spod prežitkov boľševizmu a za demokraciu. ( A rodiny všetkých týchto samozrejme trpeli a prinášali obete.)

Môj dedo spomínal, ako jeho syna, môjho otca v päťdesiatych rokoch vyslali, aby ho šiel prehovoriť na vstup do družstva. Otec vedel ako to dopadne : že ho dedo vyhodí a potom ho ešte možno aj zatvoria. Stalo sa. Konzervatívni Slováci sa po vojne hlásili ku kresťanskej demokracii a suverénnou volebnou víťazkou sa v roku 1946 stala DS ( 62 % hlasov), zatiaľ čo v Česku získali socialistické strany spolu 79,41 % hlasov (KSČ 40,17 % hlasov). Ale účinnou ,,agitáciou“, t.j. kompromitáciou a prenasledovaním,  napokon ten komunizmus úspešne dovŕšil víťazstvo v celej republike.   

A teraz u tých dedkov a babičiek, z ktorých si ešte niektorí pamätajú na tie rozhodujúce voľby, keď bolo pre šťastnú budúcnosť nevyhnutné hlasovať za KSČ, zase vyskáču z áut mladí agitátori, aby ich patrične usmernili. Mali by si možno sebou vziať občianske preukazy, rodné listy a fotografie z detstva, aby si starí rodičia spomenuli, že majú deti a vnukov a mohli ich podľa tých dokladov a  fotiek identifikovať. Ak ich nenavštevujú pred sviatkami alebo pri iných príležitostiach, keď potrebujú finančnú podporu.

Pomer k starým ľuďom je nielen v Česku, ale aj všeobecne veľmi povážlivý. A to sociologický výskum nedávno ukázal, že za ,,starých“ sú pokladaní už ľudia nad štyridsať! Štyridsiatnici - päťdesiatnici sa dlhodobo stretávajú s diskrimináciou v zamestnaní. Časom k nej možno pribudnú aj iné formy segregácie starších generácií. Tí, ktorí tak hrdinsky bojujú za ne na facebooku a v predvolebnej kampani, budú si ich môcť vyskúšať čoskoro na vlastnej koži.

14.05.2010 05:43

NA MARGO POČASIA

A zase len prší a prší. Napodiv vo mne toto počasie nevyvoláva zlú náladu. Prespala som totiž,  a už nejaký čas to takto pokračuje, nielen časť popoludnia, ale aj celú noc. Ani sa mi nechcelo presťahovať z gauča do postele. Ten spánok bude asi naozaj dôležitý. Roky som ho zanedbávala, je mi ľúto krátiť si  ním čas, najmä v noci, keď je ticho a kľud a nikto nevyrušuje. Bolo by však asi dobré, keby som si ho dopriala.

Ešte pár dní a máme z krku strednú školu. Jedno dieťa maturuje v pondelok a utorok na budúci týždeň, ďalšie je na rade hneď v ten nasledujúci. Deťom začnú dlhé prázdniny a mne odpadne minimálne každodenná starosť, aby ten jeden, notorický zaspávač, ráno vstal. Potom už máme pred sebou poslednú etapu toho behu na dlhé trate, a to už nejako zvládneme. Nebude to také ľahké, drahá... ale pôjde to. Tak ako to išlo, muselo ísť, vždy doteraz.

Včera som sa na chvíľku zastavila na pár slov s kamarátkou z detstva. Už máme za sebou kus života, takmer hotový príbeh. Koniec je ešte otvorený. Ide o to, aby sme nepredvídali predčasne katastrofy, ktorými by mohol vyvrcholiť. Aj to nás naučí život. Nesmieš si vymýšľať katastrofické scenáre, lebo ich nakoniec uskutočníš. Ona si svoje tiež prežila a mnohé zvládla. Ťažká choroba muža, boj, ktorý trval niekoľko rokov. Výsledok : hlboký smútok, pesimizmus, pocity bezvýchodiskovosti. Berie antidepresíva. Asi ich potrebovala aj predtým, len o tom nevedela. Vie to až teraz, keď sa naraz zmenil jej pohľad na svet. V živote som nebola taká optimistická, povedala mi. A je to na nej vidieť. Schudla, omladla, vyzerá vyrovnane. Dívam sa na chemoterapiu cez prsty a skoro nikdy neberiem žiadne lieky, ani paralen nie, vždy sa spolieham na svoje vnútorné rezervy, na samoliečiace skryté kapacity, ktoré má každý v sebe, alebo skoro každý. Doteraz som sa vždy zo všetkého nejako vyhrabala sama.  Ale niekedy človek asi predsa len potrebuje pomoc a podporu zvonku. Niekto si to nevie pripustiť a prijať. V prípade kamarátky som uznala, že urobila dobre, ak sa tomu nebránila. Výsledok je očividný.

Ja si predbežne naordinujem poriadny spánok. Tiež mi očividne prospieva. A hýbanie kostrou. Dobre, že som si na to spomenula, minule som si zabudla doma čisté tričko. Idem si ho pochystať. Po cvičení mám mozog zaplavený hormónmi radosti. Tak ako po styku s niektorými ľuďmi - ak sa mi podarí úspešne sa vyhýbať iným, ktorí ma až takou radosťou nenapĺňajú.

14.05.2010 20:33

AD REVIDENDUM

Dnes sa lúčili. Štyri roky za nami. S niektorými som sa stretávala v prvých dvoch ročníkoch, s inými po všetky štyri. S väčšinou z tých tried sme našli nakoniec spoločnú reč. Niekde sa to aj nepodarí. Rovnako je to vo vzťahu s jednotlivcami. Spravidla s tými, s ktorými sú tie vzájomné vzťahy spočiatku najbúrlivejšie, je to nakoniec najlepšie. Vychádzala som zo školy a pri vchode som narazila na skupinku dievčat. Bolo tesne po hromadnej rozlúčke. Flákali to, potvory. Iné záujmy. Šťastné lásky. Nešťastné lásky. Všetci vieme, že do školy by sa nemalo chodiť vo veku, keď s človekom lomcujú celkom iné túžby, než túžby po vzdelaní. Sú aj cieľavedomé výnimky s vypracovanou dlhodobou koncepciou profesionálneho rastu, takí malí kyborgovia, ale to sú ešte len prototypy, väčšina sa nijako nelíši od svojich rovesníkov z Altamiry. S Dianou sme sa na rozlúčku vyobjímali. Má dlhý jazyk, ale mňa len tak ľahko neprekecá. Diskusie bývali ostré, vášnivé, Diana zdravo drzá. Nie tak, ako to neznášam: potuteľne, zákerne. Tuším boli aj nejaké slzy, výčitky, aj dosť kriku, lebo potichu to vždy jednoducho nešlo. Ale teraz si už pamätáme len to, ako sme sa potom, keď sa to zas medzi nami utriaslo, dokázali na našich vzájomných nedokonalostiach od srdca zasmiať. Aj keď kašľali na učenie, občas sa s nimi dalo hovoriť i o tom, čo bolo v pláne. Niekedy prejavili aj záujem. Nie príliš často, ale stávalo sa. Raz sa s nimi dalo jednať ako s rovnocennými, inokedy zlyhávali všetky tie odporúčané demokratické prístupy a platila na nich len tvrdá diktatúra. Podľa ich hladiny hormónov a rozpoloženia. A ani ja som nebola zakaždým rovnako opancierovaná voči ich neutíchajúcej snahe zvrátiť moje úsilie o dosahovanie výchovno – vzdelávacích cieľov. Budú mi chýbať. Tak ako mi už chýbali mnohokrát iní, ktorí sedeli v tých istých laviciach. Ostane po nich prázdno. Kým si nezvykneme na seba s tými, čo si sadnú do lavíc, ktoré ostali teraz prázdne.

17.05.2010 00:47 

SMRŤ SLOBODY

Čo sa mi najviac protiví na všelijakých tých politikoch a iných súčasných - alebo mám skôr chuť napísať momentálnych - celebritách, je to ich ostré vymedzovanie sa voči minulému režimu, voči komunizmu, ako nesprávne nazývajú štádium vývoja spoločnosti, v ktorom sme sa nachádzali pred nežnou. Mnohí z nich, a ak nie oni, tak ich rodičia, skladali skúšky z marxizmu - leninizmu a mnohí absolvovali VUML a množstvo ideovopolitických školení a prednášok, kde si mohli osvojiť teóriu, podľa ktorej komunizmus bude nastolený až po etape rozvinutého socializmu. V tej sme sa údajne nachádzali. Mala trvať nevedno ako dlho, nikdy to presne nevypočítali, podobne, ako sa geológovia a klimatológovia nedokážu zhodnúť,  kedy nastúpi ďalšia doba ľadová.

Nestačím sa diviť, kedy všetci pochopili, že to bol skrz-naskrz prehnitý, nemravný, odsúdeniahodný systém, keď, ako si dobre pamätám, navonok v ňom vládol všeobecný súhlas. Nezabudnem na tú mierovú manifestáciu, na ktorú nás vyhnali z pracoviska na vtedy Leninovej ulici, aby sme išli vyjadriť svoj odpor voči imperialistickým plánom Reagana, alebo možno na podporu Helsinského procesu -  vôbec ma nezaujímalo, proti čomu, alebo za čo to máme organizovane demonštrovať, v tých časoch sme v novinách tie stránky s politickými úvodníkmi a správami ignorovali, bola to nuda, stále dookola tie isté prázdne táraniny, splietali niečo o odzbrojovaní, ale kto by im veril, bola to len ďalšia hra, podobná tej pred druhou svetovou, v časoch paktu o neútočení a zmlúv o priateľstve,  pomoci či ochrane, tajných zmluvných dodatkov a rokovaní za chrbtom; skrátka, mámenie a bludy.

Museli sme sa, podobne  ako pri priamom prenose z Brežnevovho pohrebu, zhromaždiť a svojou účasťou potvrdiť ochotu podriaďovať sa bez reptania predvoju vedúcej sily spoločnosti. Boli sme z toho samozrejme otrávení, hoci niektorí sa snažili na to dívať z tej lepšej stránky : že sa aspoň trochu prejdeme po čerstvom vzduchu a rýchlejšie nám ubehne pracovná doba, ktorá sa nám vliekla, lebo sme okrem niekoľkých samoúčelných úkonov počas nej  veľmi nemali čo na práci. Cestou k Námestiu osloboditeľov, kde bola umiestnená tribúna s blahosklonne mávajúcimi súdruhmi, sme míňali skupinku mladých, nekonvenčne vyzerajúcich ľudí, ktorí tancovali čosi ako veľkú karičku a spievali  mierovú pieseň Johna Lennona, čo mi pripadalo trochu podvratne. Omylom som to pokladala za skrytý protest voči imperiálnej politike ZSSR. Moje menej naivné kolegyne ma vysmiali a vyviedli z omylu : nešlo o nijaký spontánny prejav túžby po slobode a mieri, ale o vopred zinscenované vystúpenie maďarského oblastného divadla Thália.

Vždy sa mi ten obraz vybaví, keď vidím tie zástupy rozhodných odporcov boľševizmu, ktorí v ňom nesmierne strádali, lebo nemohli otvorene prejaviť svoj názor. Naopak, museli sa, ak chceli študovať, a nie robiť kuričov v plynovej kotolni, navonok tváriť lojálne. Mnohým to tvárenie sa šlo veľmi dobre, boli takí presvedčiví, že si pri nich človek pripadal ako podvratný živel už iba preto, že nedokázal napodobniť ich horlivý súhlas s tým prehnitým systémom, ktorý v skutočnosti tak nenávideli.

Poznávam ich teraz v tých vehementných zástancoch súčasného systému, za ktorý toľko bojovali po zrušení vedúcej úlohy KSČ v rôznych tých novovznikajúcich nových štruktúrach. Tancujú karičku a spievajú piesne toho, koho chlieb jedia.

21.05.2010 03:53

SVET SA MENÍ

Mala som také predsavzatie, že oddnes si zavediem prísny spánkový režim. Toto nekonečné šero bez slnečného svetla, upršaná a zamračená jar – nejar, ma už trochu unavuje. Klimatológovia vraj nevylučujú, že to divné májové počasie môže byť aj výsledkom spolupôsobenia narušenia životného prostredia ľuďmi a oblaku sopečného prachu, ktorý smeroval cez strednú Európu zo severu na juh. Uskutočňovanie môjho predsavzatia o pravidelnom a dlhom nočnom spánku sa zatiaľ nekoná, zaspala som pri debate o maďarskom zákone o dvojitom občianstve, hoci ma zaujímala, a zobudila som sa na začiatku anglického filmu Johna Schlesingera ,,Také milovanie“.

Keď vznikol, mala som šesť rokov. Režisér sa narodil v roku 1926 ako môj otec. Literatúra ich rovesníkov, generácie rozhnevaných mladých mužov, utvárala môj pohľad na svet. Objavila som ich ešte pred gymnáziom, to si pamätám, pretože som o nich potom na strednej škole napísala referát, hoci sme ich nemali asi ani v osnovách. Keď ten film začal, spánok ma prešiel, upútal ma ten dôverne známy čiernobiely svet. Tak sa mi uložil do pamäti. Aj tú pochmúrnu železničnú stanicu, na ktorej sedel predstaviteľ hlavnej roly Bates (spĺňal moju niekdajšia predstavu príťažlivého muža), po tom, ako ovracal svokre obývačku a odišiel od ženy, si dobre pamätám –  to sychravé počasie, chlad a paru z lokomotívy.

Vybavilo sa mi, ako sme cestovali vlakom na východ, všetci, celá rodina, a otec dával prvú pomoc malému chlapcovi, ktorý dostal epileptický záchvat. Vtedy som ho obdivovala a bola som na neho pyšná. Nebyť tej udalosti, nemala by som dôležitú spomienku na neho, a tých niekoľko ostatných, ktoré mi ostali, by nemalo čo vyvažovať a dokresľovať. Otec vtedy vyzeral podobne ako ten herec v hlavnej úlohe. Ocitla som sa na začiatku šesťdesiatych rokov, keď som začala vnímať svet okolo a pokúšala sa mu porozumieť.

Vo filme šlo o vzťah dvoch mladých ľudí, ktorí sa vzali po tom, ako dievča otehotnelo. Matka dievčaťa si asi pre dcéru predstavovala lepšiu partiu, ale so sobášom sa musela zmieriť pod tlakom okolností. Mladý muž sa do toho vzťahu veľmi nehrnul, ale keď už raz príležitosť z neho urobila zlodeja, cítil sa za svoj čin morálne zodpovedný, a tak požiadal dievča o ruku.

Dnes by následky po príležitostnom sexuálnom styku u málokoho boli dosť dobrým dôvodom na manželstvo. Sotva by sa tiež niekto hanbil kúpiť si v obchode prezervatív, keď si teraz ľudia kupujú všelijaké tie nástroje na spestrenie svojho sexuálneho života v na to špecializovaných obchodoch. A to, akú kto používa antikoncepciu, je verejná záležitosť. Ani školáčky nemajú s tým nijaký problém. Byť pannou alebo nedajbože panicom do svadby je poriadny trapas. A brať manželstvo vážne, ako záväzok na celý život, v dobe, keď nič nie je už také kvalitné a hodnotné, aby sa to o chvíľu fyzicky a morálne neopotrebovalo? Smiešne! Moderný človek túži po zmene, po nových podnetoch, zážitkoch a dojmoch, tie predošlé ho už nevzrušujú, netešia a tie nové rýchlo začnú nudiť. Nuda ho ubíja. Potrebuje vždy novú a novú ilúziu, že sa v jeho živote ešte deje niečo zaujímavé... 

V hlavnom hrdinovi napokon v tom filme zvíťazilo svedomie a zodpovednosť. Otcom byť ani netúžil a do dievčaťa nebol pôvodne príliš zamilovaný. Mal príležitosť sa z toho vzťahu oslobodiť. No najbližší ľudia by ho za opustenie manželky, ktorá po páde zo schodov prišla o dieťa, mravne odsúdili, otec by ho, keby sa nepokúsil zachrániť manželstvo, nepokladal za ozajstného chlapa. Takže sa o to pokúsil a našiel pre seba a manželku lacný ošarpaný byt, kde by sa mohli spolu bez jej neznesiteľnej snobskej matky pokúsiť začať odznova. Síce skromne, nenáročne a bez komfortu, na ktorý bola jeho žena zvyknutá v matkinom dome, ale s perspektívou, že by mohli dodržať manželský sľub a nevzdať to hneď pre hocakú hlúposť. V dnešnom svete pomaly rarita, riskovať, že sa o pár rokov v manželskej posteli prebudí človek vedľa niekoho, s kým prežil dlhý, jednotvárny život plný banálnych starostí, a uvedomí si, o čo všetko možno prišiel, keď sa včas nerozviedol.

Svet sa mení. Už nepripomína čiernobiele obrazy s obyčajnými nedokonalými ľuďmi z ulice, žijúcimi svoj obyčajný skutočný život. Reklama na život musí byť dokonale a neskutočne krásna.

23.05.2010 10:02

HUMAN RESOURCE MANAGEMENT

Človek nestačí žasnúť, aké úžasné pokrokové zmeny zaznamenali rôzne (pa)vedy od roku 1989. Keď som si inovovala vzdelanie, pričom slovo vzdelanie mám ešte navyše chuť dať do úvodzoviek (súdruhovia - kádrováci by mi zase vytýkali, že som príliš kritická, ale málo sebakritická, čo bola ich obľúbená šifra, keď chceli vyslať signál, že pozor, táto furt pchá nos tam, kde nemá a papuľuje), teda, keď som si musela  postgraduálne osvojovať novú odbornú pojmológiu (rétoriku), prevzatú tentoraz zo Západu, musela som sa nabifľovať množstvo nových cudzích slov a lúštiť krkolomné definície, aby som si do slovenčiny zrozumiteľne preložila, co tím chtěl básník říci. Takže, ak by chcel dnes na mňa niekto byť niekto HR(RRRR) a zasypať ma dôkazmi o svojej naslovovzatej odbornosti v oblasti tzv. riadenia ľudských zdrojov, len sa potuteľne usmejem a poviem si, drahý priateľu, to je všetko krásne, čo tu trepeš, ale život je o niečom celkom inom. A nechám ho, nech sa vyrozpráva do sýtosti, aby nadobudol uspokojivé presvedčenie o vlastnej dôležitosti. Najmä tí kadejakí externisti sú po absolvovaní tých svojich drahých diaľkových rýchlokurzov raz - dva hotovými riaditeľmi sveta. Krásne to vie z každodennej praxe popísať kamarát Oldo, alebo napríklad aj môj brat, za ktorého by ten dôležitý manažér v novučičkej nezaprášenej prilbe, čo sa občas povinne prebehne po stavbe s kôpkou lajstrov, nedokázal  vyriešiť ani jeden odborný technický problém, ale kecov má ako koza bobkov. Je za to zdržiavanie od práce a vytváranie dusnej atmosféry na pracovisku na rozdiel od výkonných pracovníkov dobre platený. Dnes sú títo rôzni špecialisti na riadenie všetkého možného aj nemožného úzko špecializovaní, a ten proklamovaný komplexný prístup k človeku - zamestnancovi ostáva iba na tom ich papieri, ktorý je pre nich opäť raz dôležitejší než holá skutočnosť. Inovovala by som definíciu manažmentu ľudských zdrojov tak, že jej účelom je stotožniť zamestnancov so strategickými cieľmi organizácie, t.j. hospodárskej mafie a vytvoriť neopakovateľný štýl práce  tak, aby sa prejavil ako jej konkurenčná výhoda s priamym odrazom v jej obchodných výstupoch. Česť výnimkám, o ktorých z času na čas ešte ide chýr, že existujú. Ale obávam sa, že v tomto konkurenčnom prostredí to dlho nevydržia. Inteligentní sa prispôsobia, a tí naivní hlupáci, čo nedokážu pochopiť, v čom je podstata úspešného podnikania v tomto systéme, sa môžu ísť pásť.

Všetky tie na manažment ľudských zdrojov zamerané agentúry hlavne odčerpávajú zdroje, ktoré vytvárajú podľa McGregorovej teórie X riadení pracovníci. Jej podstata spočíva v jednoduchom postupe: odšťaviť za použitia osvedčenej metódy cukru a biča a zahodiť. Inovácia je v  šetrení cukrom a v dôraze na ten bič.

A z tých, ktorí nežerú lektorom povinných ideovo - politických školení tú novú rétoriku, tak ako nežrali ani tú starú bývalým úspešným absolventom VUML (premenovaným na trénerov rôznych tých  tréningových a konzultačných groups) sa zrazu opäť stávajú nepriatelia  nového režimu. Bezohľadného, vulgárneho kapitalizmu kombinovaného s otrokárstvom. 

02.07.2010 22:17

DVA V JEDNOM

Niekedy sa,  keď idem domov cez tržnicu, zastavím pri stánku Ukrajinky, ktorá tam tak raz za mesiac predáva všetko možné, od nevkusných načačkaných záclon, cez  pestrofarebné príčesky z chemických vlákien, po okuliare na čítanie. A samozrejme moju obľúbenú bižutériu. Má jej široký sortiment, pre každý štýl obliekania. Mám rada trblietavé byzantské gýče, ale obyčajne sa prinútim celkom tomu svojmu divnému vkusu nepodľahnúť, lebo dobre viem, že si to nakoniec na ulicu na seba predsa len nezavesím. Moja obsedantná túžba zhromažďovať ich je asi dôsledkom mojej ťažkej frustrácie v detstve, keď som s každou korunou bežala do hračkárne, aby som si vytiahala ,,mačku vo vreci“, dúfajúc, že v nej bude prstienok s červeným očkom alebo náramok z pestrofarebných korálok. Vylovila som si spomedzi množstva škatuliek vždy akurát takú, v ktorej bola figa borová. Ešte som si s obľubou kupovala kaleidoskopy. Dokázala som sa do nich s  ohromnou rozkošou pozerať donekonečna. Asi si nabudúce jeden zase kúpim, namiesto tých ukrajinských ,,šperkov“, aby som uspokojila svoju neutíchajúcu túžbu po tej honosnej východnej dekoratívnosti.  Nemusím byť jasnovidec, aby som vedela, že ma Ukrajinka oblbuje tými svojimi akciovými cenami, a že mi v skutočnosti zase výhodne - ale len pre seba ­– strelí korálky či náramok na jedno použitie, po ktorom sa tie slabé nekvalitné nite roztrhnú, alebo mi z tých drevených náhrdelníkov ostanú na krku nezmývateľné farebné odtlačky. Vždy si uvedomujem, čo je za tým jej familiárnym tónom a ústretovou ochotou, s ktorou ma obskakuje; má ma za ľahkú korisť, a ja, hoci jej čítam myšlienky ako keby som mala pred sebou monitor, v ktorom bežia, nechám sa ňou do tej roly z nejakých nepochopiteľných dôvodov vmanévrovať. Kúpim si ten ,,výhodný“ brak za poriadne premrštenú cenu, o ktorej mi ona tvrdí, že sa rovná nákupnej, ba že je ešte pod ňou, a  nechám ju v domnení, že som naivná, dôverčivá hlupaňa. Však zo mňa preto neubudne...

Pred chvíľou som tu zbierala rozkotúľané drobné biele korálky, ako mi Ukrajinka povedala, mačacie....neviemčo; asi ich nastokávajú na fercovacie nite, trhá sa to jedna radosť. Rozpadli sa mi z posledného akciového nákupu na tržnici v priebehu dvoch dní už druhé.  Mám plné vrecúško tých ukrajinských cingrliniek a chystám sa ich niekedy (v mojom prípade nikdy) ponaťahovať na pevné silonové nite. Z každej sorty časť skončila vo vysavači. Ukrajinka môže byť so sebou spokojná, ubudlo jej zase trocha z nepredajných zásob. A ešte som ju utvrdila v tom, že je dobrá obchodníčka. To sú až dva dobré skutky v jednom.

21.07.2010 23:38

NEČAKANÝ ZÁŽITOK

Včera, alebo skôr už zo včera na dnes, som úplne náhodou a neplánovane (pretože ja na plánovanie veľmi nie som) natrafila v televízii na film, ktorý mi vyrazil dych. Nedívala som sa úplne od začiatku. Len som znudene stláčala tlačidlá na ovládači v najviac polminútových intervaloch – dlhšie som sa pozerať na ten balast, čo dávali na všetkých tých programoch nevydržala. Trochu drahý špás tá káblovka spolu s koncesionárskymi poplatkami na to, že v tej telke skoro nikdy nič nevidím. Buď ma uspí, alebo sa od nej znechutene presuniem na internet. Pomaly si zvykám vyhľadať si program, ktorý ma zaujíma tam. Takže možno tú káblovku zruším a  určite sa zúčastním referenda proti koncesionárskym poplatkom. 

Zaujalo ma, že sa na obrazovke pohybujú komiksové postavičky oblečené v muslimských čádoroch. Hovorili po francúzsky, čo bola ďalšia odlišnosť, ktorá ma upútala, lebo filmy vo francúzštine sú dnes  v televíznom programe zvláštnosťou. V prvej chvíli som si pomyslela, že pôjde o nejaký francúzsky propagandistický film zameraný proti šíreniu islamskej kultúry vo Francúzsku a chcela som sa teda pozrieť, ako vyzerá novodobý ideologický boj v krajine, ktorá patrí k tzv. kolískam demokracie a ľudských práv. Ale o chvíľu som pochopila, že pôjde asi o niečo iné. Môj záujem sa stupňoval a nakoniec som zabudla zavrieť ústa ...

Film sa volal Persepolis a ako som sa neskôr dočítala, tento autobiografický príbeh Marjane Satrapiovej, ukazujúci vzájomnú kultúrnu vzdialenosť a predsudky ľudí pochádzajúcich z dvoch odlišných kultúr, nebol ani tak francúzsky, ako iránsky, teda, ak by sa to bralo podľa autorky, ktorá je Iránka žijúca vo Francúzsku.

Myslela som si, že netrpím nijakými predsudkami a nerobím žiadne rozdiely medzi ľuďmi na základe ich pôvodu, ale ten film ma prinútil uvedomiť si, že i ja tie predsudky mám. Podobne ako ich má voči  nám z bývalej sovietskej zóny každý Nemec alebo Angličan, aj keď sa budú tváriť navonok tolerantne. Tiež nás majú zaškatuľkovaných do svojej naivnej a povrchnej predstavy mentality ľudí z ,,Východu“ a  generalizujú, nevidia medzi nami žiadne individuálne rozdiely. Sú predpojatí, dosadzujú si nás do svojho schematického plánu, zostavného na základe veľmi povrchných a niekedy aj celkom bludných informácií. A aj pre našich sú niektoré odlišnosti v mentalite ľudí zo Západu ťažko pochopiteľné, nedokážu sa s nimi len tak ľahko zmieriť, keď tam žijú. Ale pretože my sme predsa len na rozhraní, vieme sa možno trochu lepšie vžiť do jedných aj druhých, i  keď – podobne ako Marjane – nepatríme tak celkom ani tam, ani tam. Máme vlastne podobné existenciálne pocity, ako malo to iránske dievča, ktoré nakoniec zistilo, že nepatrí nikam a že jediný spôsob, ako prekonať tú krízu identity, je ostať za každých okolností sama sebou, bez ohľadu na to, čo si myslí okolie. A tak ako jej povedala babička : snažiť sa byť najmä poctivým človekom. A ak by chcel niekto ubližovať, nesnažiťsa mu to vrátiť, ale pomyslieť si, že sa tak správa len preto, leboje hlúpy. Ponechať ho bez povšimnutia. Dokazuj hlupákovi, že to, čo koná, je zlé! On to predsa nerozoznáva.

Tá úprimná a vtipná výpoveď o hľadaní seba samej ma tak zaujala, že mi prestala vadiť jej nezvyčajná komiksová forma. Nikdy by mi nebolo napadlo, že taká vážna téma by s ňou mohla byť v súlade a že by to jej pôsobivosť dokonca mohlo ešte aj umocňovať. Pre mňa to bolo niečo nové, originálne a dosiaľ nevídané. Ozaj výnimočný film, ktorý núti o všeličom premýšľať.

Niečo celkom iné, ako som spočiatku, na prvý pohľad, vďaka stereotypom a zjednodušeným, povrchným predstavám, ktoré sa nevyhýbajú nikomu, očakávala ...

03.09.2010 00:16

MOJE PROGNÓZY

Rozhodla som sa, že sa postavím k tomu, čo ma čaká, stoicky. V nedeľu som si odrala kožu na prstoch na nohách v nevhodnej obuvi, ktorú som si obula na poldenný výšľap. Cesta späť prudko dolu trvajúca asi hodinu. A po čerstvej medvedej stope, už skoro za šera. Toto urobím zakaždým : rozhodnem sa, podobne ako českí turisti v Tatrách pre pohodlne vyzerajúce tenisky namiesto riadnych topánok. V okamihoch rozhodovania o závažných veciach sa mi bleskovo mihne v hlave podozrenie, že robím osudovú chybu, ale vždy ho zaženiem - a viem pritom, že to oľutujem! Ľutovala som strašne, len čo sme na začiatku našej cesty vystúpili z autobusu a urobili pár prvých krokov v teréne. Začala som tie palce na nohách cítiť okamžite.

V pondelok som stratila bankomatovú kartu. A tak som ju nechala v banke zablokovať. Karta sa našla - bola vzpriečená medzi dvoma štósmi lajstrov odvlani. Neodblokovali mi ju,  lebo som nenašla občiansky preukaz a preukaz z knižnice mi nechceli uznať ako hodnoverný doklad. Občianku doteraz hľadám - alebo vlastne nehľadám, namiesto toho sa potĺkam po internete a tiež som pozerala telku, časozberné od Třeštíčky a potom debatu historikov o partizánoch. (...Keď mňa praktické problémy nasmrť nudia!) 

Hej, a včera, ako som tu tak zostrojovala zmluvu o prenájme bytu, mi v pracovnom zápale spadla cigareta z popolníka rovno na prostriedok sklíčka na displayi môjho mobilu, takže sa mi roztopilo a je deravé! Som zvedavá, akú škodu si spôsobím zajtra. Ale je mi to už úplne jedno, už môže byť len lepšie.

04.09.2010 06:08

LEN NA CHVÍĽU

Na pár dní teraz vypadnem do pre väčšinu dnešných ľudí nepredstaviteľne panenskej prírody. Len vrchy, doliny a za nimi zase vrchy. Ak by chcel niekto opustiť civilizáciu, ešte je vždy kam odísť aj uprostred Európy. Ale či by to dokázal prežiť, to je otázka !

Najzábavnejší sú tí ekológovia, zvyknutí na pohodlie a komfort veľkých miest, bez ktorého by sa nezaobišli, ale keď ide o zasvätené debaty, sypú z rukáva jednu múdrosť, pojednávajúcu o správnom vzťahu k prírode, za druhou, rozplývajúc sa nad svojimi víkendovými kontaktmi s ňou niekde na chate pod lesíkom plnom hubárov. Zase treba uznať, a je to celkom pochopiteľné, že ak nemajú so stálym životom uprostred krásne drsnej prírody nijaké osobné skúsenosti, vidia ho zidealizovane.

Stretli sme v nedeľu na horskej pastvine pastiera s malým stádom voľne sa pasúcich kobýl - noriky a jedna hucuľa. Zapliesť sa medzi ne môže byť nebezpečné. Dospelé vážia okolo 800 kg. Keď sa rozkokošia a začnú vyskakovať jedna na druhú, človek môže prísť medzi nimi prinajmenšom k vážnemu úrazu. Pastier nám vravel, že naposledy si to odmaródil s ťažkou pomliaždeninou stehennej kosti niekoľko mesiacov.

Boli väčšinou mladé a medzi nimi pár žriebät.  Keď sme sa priblížili, zvedavo sa okolo nás zhŕkli a začali nás oňuchávať a ohmatávať vlhkými čiernymi pyskami. Jemne ma nimi strkali, ich teplý dych som cítila na krku, na tvári, na ramene, na chrbte...Všetky mali pekné dievčenské mená - napr. Olina, Oľga. Niektoré zneli exoticky. Pastier ich nimi oslovoval, keď ich dobromyseľne káral za to, že si k nám dovoľujú také dôvernosti. Už boli sýte (pásli sa od rána, niekoľko hodín)  a po šťavnatej pastve sa im chcelo pozabávať. Sú to herečky, smial sa ich ,,manažér." Asi sa im naozaj páčilo pózovať pred fotoaparátom, lebo sa pred ním okolo nás zakaždým zhŕkli dokopy, aby boli v zábere. Pritom si nevšímli, že im stojím v ceste a keď som sa snažila pomedzi ne nejako prešmyknúť, jedna o mňa zavadila bruchom, až som od nej asi tak na meter odletela. Mali v ten vľúdny slnečný deň dobrú náladu a my sme boli uprostred tej samoty, kde sa tak často niečo nové neudeje, pre ne vítaná zmena. V predchádzajúce dni bolo nepríjemne chladno a daždivo. Včera, vravel pastier, celé dopoludnie bola taká hustá hmla, že nebolo vidieť nakrok. A do večera pršalo. Pasie, aj keď prší. Od skorého rána, do večera. Do nasledujúceho dňa si stihne usušiť veci a vyspať sa. A tak stále dookola...

Kone nás odprevádili až takmer k ceste, ktorou sme šli ďalej. Zďaleka pekný pohľad. To musí byť nádhera, žiť si takto slobodne pod šírym nebom a vysoko pod hviezdami a nad všetkým!, vzdychal by pod dojmom estetických zážitkov pri vnímaní tej divokej krásy sviatočný ekológ. Nad hlavami nám krúžili dravce a tam, kde na horizonte končila biela cesta, vlniaca sa uprostred veľkej zelenej plochy ohraničenej horami, začínali oblaky. Bolo zhruba poludnie a slnko príjemne rozohrialo po noci už poriadne ochladený vzduch, ktorý sme cítili, kým viedla cesta lesom. Pohoda...

No počasie sa v horách môže každú chvíľu zmeniť, a počas pošmúrnych dní, keď sa ponoria do šedého oparu a keď vlhko a chlad  preniká na kožu a vietor až do kostí, romantika menej otužilých rýchlo prejde.

Vypadnem len na pár dní. Trochu slobody raz za čas nezaškodí.

 



Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se