« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

NA CUDZÍ ÚČET...A INÉ



09.11.2010 11:48

ĽAHKÉ ČÍTANIE

Keď cestujem, vybavím sa ľahším čítaním, spravidla tými polobulvárnymi plátkami, nadbiehajúcimi senzáciechtivému čitateľovi,  za ktoré by mi bolo inak ľúto vyhodiť tých niekoľko eur. Čo ma zaujíma, nájdem si na internete, a to ostatné vedieť nemusím. Všetky tie noviny a časopisy sú na jedno kopyto, ale ako uspávací prostriedok na dlhé cesty vo verejnej doprave dobré. Strašne rada spím v autobuse. Cesta utečie raz – dva a ešte si aj čiastočne nahradím stály spánkový deficit. Príjemne to na tých našich asfaltkách z človeka vytrasie dušu. Asi ešte vždy zvyšky podmieneného reflexu z dávnej doby, keď ma  drlingali v detskom kočiariku, aby som konečne odkväcla a dala pokoj. 

V poslednom čase sa novinári v tých časopisoch rozpisujú o mafiánoch z čias divokých deväťdesiatych rokov, z  ktorých sú toho času niektorí za mrežami. Tí,  čo neskončili v sudoch s kyselinou alebo zapustení do betónu, ani dosiaľ nedopadli ako ich kolegovia v Dunajskej Strede. Sedí aj údajný najväčší boss slovenského podsvetia. No, možno to tomu bossovi, pôvodným povolaním tuším vodičovi autobusu, lichotí , že mu pripisujú takú vysokú pozíciu medzi kriminálnikmi, ale ja si skôr myslím, že je to len taký terénny potkan, a že ten skutočný potkan- kráľ, oveľa väčší a mocnejší, naďalej kraľuje vo svojom bezpečnom úkryte a s  kožou na trh za seba necháva chodiť iných. A nie je len jeden, je ich viac.

Zas vypátrali ďalšieho vraha a regionálneho vodcu mafie – no a čo? Vstanú noví bojovníci. Ako sa tak pozerám okolo seba, tých chlapcov s niekoľkonásobnými záhybmi na býčich šijách, čo rozumu síce veľa nepobrali, ale zato pravidelne v posilňovni, revúc ako tury, dvíhajú olympijské činky, sa preváža v tých veľkých silných autách na môj vkus ešte vždy viac ako dosť. Aj dnes som na samom juhu našej malej Sicílie z parčíka vedľa parkoviska pozorovala takú čudnú dvojicu. Holohlavý, zhruba tridsiatnik (najnovšie ma pobavilo, že niekto tie holé lebky nazval kotlebami ) vystúpil zo svojho obrneného mikrobusu, potom nasadol do menšieho auta k chlapíkovi, ktorý mi pripadal ako jeho poskok, ten ho niekam hodil a kým som stiahla po dlhej ceste autobusom dve – tri cigarety, zase ho doviezol späť. Kulturista s typickou kyfózou, rukami odstávajúcimi od tela, so šúchajúcimi sa stehnami a širokým zadkom v širokých rifliach s nízko spusteným pudlom prestúpil potom do svojho tanku a odfrčal, asi na Budapešť. Určite žerie tie kadejaké práškové doplnky výživy z  plastových vedierok, vyzlieka sa každú chvíľu pred zrkadlom a sleduje, či už sa dajú  pod tou  jeho poprerastanou slaninou rozpoznať svaly. 

Ako sa len u dievčat zmenilo estetické cítenie! Zapáčila sa im táto hrubá sila, títo živočíšni požierači stejkov a steroidov.  Za našich čias si štíhli chlapci zužovali rifle tak, že svoje podvyživené telo do nich napráskali len poležiačky a pod deravým tričkom, z ktorého vyrástli už na zédeeške, nemali žiadne brucho, ale lavór. K tomu tie dlhé  žiletkou prešklbané vlasy, aby bol ten otrhaný look tuberáckeho tuláka na cestách čo najpresvedčivejší.  Z asketickej tváre musel planúť pohľad uprený k nedozerným a mnohosľubným diaľkam. Niekam tam dopredu, kde čaká naozajstný život so svojimi vzrušujúcimi a úžasnými tajomstvami, namiesto tohto nudného večného pechorenia sa za žrádlom a nejakými tými zbytočnými krámami do domácnosti.

Prečítala som si tie články o všelijakých typoch mafiánov a kriminálnikov a o ich rôznych lúpežníckych praktikách, počnúc možno čoskoro blahorečeným katolíckym biskupom, arizátorom a udavačom, a končiac ústavnými činiteľmi, ktorí sa ani náhodou nenechali zahanbiť akýmisi podradnými kriminálnymi živlami, čo uprostred všeobecného  chaosu na začiatku ekonomickej a spoločenskej zmeny z čo do prerozdeľovania nespravodlivého socializmu na spravodlivý vulgárny kapitalizmus, začali bohatnúť z vydierania neskúsených malých podnikateľov.  Pozrela som si fotografie rezidencií bývalých výpalníkov a nájomných vrahov a novodobej nobility a všetko sa mi to pomiešalo dohromady -  až som napokon  sladko zadriemala a časopis mi vypadol z ruky...

Keď som v cieľovej stanici mala vystupovať, nechcelo sa mi poň zohnúť, ale svedomie mi to nakoniec nedalo : už aj bez toho je bordelu všade viac než dosť.

27.11.2010 14:38

NA CUDZÍ ÚČET

Trochu som diskutovala po internete. Nie som zas nijaký notorický diskutér. Krátkodobo  som pytliačila na jednom slovenskom fóre pred voľbami - nazrela som tam  viac-menej kvôli mojej súkromnej prognóze volebných výsledkov a sem - tam som sa nezdržala komentára. Trvalo to pár týždňov. Väčšinou ma odradí nutnosť registrovať sa. Nechce sa mi zakaždým vypisovať akési formuláre.

V tej spomenutej internetovej diskusii bola reč o kriminalite, o trestoch, o tom, čo s páchateľmi, u ktorých nie je predpoklad, že by sa mohli polepšiť. A samozrejme, ako inak, opäť strety medzi pravicou a ľavicou, zástancami tvrdého poriadku a disciplíny - a tými, ktorí poukazujú na nebezpečenstvo, že sa volanie po poriadku, prísnom dozore nad ním, tvrdých zákrokoch voči jeho porušovateľom a požadovanie slepej spravodlivosti nakoniec zvrhne, tak ako sme to v dejinách už neraz zažili, na hon na čarodejnice. Nechýbali ani návrhy opatrení, týkajúce sa  istej etnickej minority, ktorá figuruje v pomyselných štatistikách kriminality u majority na prvom mieste. A hoci sa článok, pod ktorým sa diskutovalo, týkal obzvlášť zavrhnutiahodnej trestnej činnosti (ktorej sa zhodou okolností dopustili Romovia), sotva im v nej patria prvé priečky. No niektorí účastníci debaty vyjadrili  paušálny odmietavý postoj k príslušníkom tohto etnika. 

Keď sa rozoberajú spoločenské problémy, za všetko sú zodpovední boľševici  (terminus technicus pre všetkých, ktorí sa kedykoľvek a kdekoľvek stavali proti priepastným hospodárskym a sociálnym rozdielom a za ľudské práva a dôstojnosť každého občana štátu bez rozdielu) a menejcenné skupiny obyvateľstva, ktoré sú - ako inak - etnicky vymedzené. Cigáni, Arabi a im podobní. Skrátka, čierni. Je to v súlade s rasovými teóriami, ktoré ešte vždy silne pôsobia vo vedomí ľudí, podľa ktorých títo vedia akurát tak tancovať a spievať, zabávať ostatných, alebo klamať, špekulovať a parazitovať na tých druhých, ale robiť to nebude nikdy, ani to nie je schopné sebaregulácie. A predovšetkým medzi nimi sa nachádzajú tí mentálne zaostalí a duševní mrzáci, ohrozujúci majetok a život slušného občana. A preto ich treba oddeliť od slušnej spoločnosti a držať v dôslednej izolácii.

Dnes sa počas mojej víkendovej brigády na vrátnici konajú okrem iného v budove voľby. Volí sa  primátor a poslanci mestského zastupiteľstva. Nepoznám väčšinu tých ľudí, čo sa uchádzajú o funkcie, ani vlastne neviem, kto každý je na kandidátkach. Ale určite, s malými obmenami menoslovov zase tí istí.

Šla som von na jednu cigaretu a pred vchodom som sa dala do reči so starším Rómom. 

Snežilo a je vlhko a chladno. Opieral sa o francúzsku barlu. Vraj čaká na ženu, ktorá má u seba všetky doklady. Vravím mu, aby šiel dovnútra a nestál tam na tej zime. Práve sa, ako keby boli dohodnutí na rovnakom čase, hrnuli v početných skupinkách dnu Romovia. A ten s tou barlou, podľa vizáže náš starousadlík (tunajšie fajty človek pozná, vyzerajú ako zo Srí Lanky)  mi šepká za chrbtom tých, čo práve vošli, že jeden Cigán obchádzal tých v gete a dával im peniaze za to, že budú voliť tak ako on chce. Potrebuje sa posťažovať, hovorí mi, že jemu sa už peniaze neušli, keď na neho prišiel rad, agitátor tvrdil, že ich už všetky porozdávali. Možno chcel k tej veci so spravodlivým delením peňazí medzi Romov ešte niečo dodať, ale ja som ho, keď predo mnou vyslovil meno financmajstra tej kortešačky, prerušila a vyhŕklo zo mňa, čo mi slina na jazyk priniesla.Toho rómskeho vajdu poznám, kedysi sa prihlásil, už vtedy podnikateľ,  na trojročný odbor s úmyslom neskôr pokračovať v maturitnom štúdiu, ibaže akosi nebol schopný priniesť dodatočne vysvedčenie o absolvovaní ZŠ, a tak sme ho po viacerých urgenciách z mojej triedy vyradili. Viem, že u neho robia Cigáni ako veľmi lacné pracovné sily, tiež na seba prevzal i nejakú hlavnú funkciu v integračnom centre pre Romov a v niektorých ich organizáciách a nie som istá, či nebol už aj doteraz poslancom mestského zastupiteľstva. Tiež dostal finančnú injekciu na jeden z tzv. pilotných sociálnych podnikov. Už v minulosti, iste nie bez patričnej odmeny, loboval za bývalého dlhoročného primátora, ktorý prehral posledné voľby preto, že ako človek závislý na alkohole sa zaplietal aj do závislostí od tých, ktorí túto jeho závislosť vedeli zneužívať vo svoj osobný prospech.

Sťažovateľ, čo si ma zvolil za dôverníčku, ma skoro šeptom prosí, aby som neprezradila tajné informácie, ktoré som sa práve od neho dozvedela. Ale potvrdzuje ich nezávisle od neho aj členka komisie, s ktorou si dávam vonku ďalšiu cigaretku. Romovia majú sebou rovnaké lístočky a vyťahujú ich, keď idú za plentu. Je na nich návod na správnu voľbu.

Na chodbe od rána hliadkujú miestni policajti, aby nedošlo k podplácaniu (najmä miestnych Rómov), ako je to už zvykom pri každých voľbách.Chvíľu sa s nimi bavím o neúnosnosti situácie v malom meste, kde je hŕba nezamestnaných a nezamestnateľných  obyvateľov, veľká rómska osada a ešte väčšie mestské geto, krčma na krčme a distribúcia drog ako v európskom veľkomeste. Minule krimináka pochytala partiu dealerov, ale tí hlavní (hovoria všetci, lebo toto je mestečko, kde skoro každý každého pozná a o každom všetko vie) sú stále na slobode - proti nim vraj dôkazy zatiaľ nezhromaždili. Policajti majú podobné problémy ako učitelia ; výtržník si môže dovoliť skoro všetko, ale ak by ho chcel policajt účinne spacifikovať, má na krku podozrenie zo zneužívania moci.

Podplácanie voličov nie je nič nové, čomu by sa niekto divil (jeden z rómskych účastníkov volieb, ktorý sa tu na chodbe zohrieva pri rádiátore, kým čaká švagra sa uisťuje, že voľby sú slobodné; čo si pod tým presne predstavuje, nestíham zistiť protiotázkou, lebo švagor medzitým odvolí). A Cigáni, ktorí rozmýšľajú o perspektíve tak najviac pár dní dopredu (k čomu aj my, bieli, už nemáme ďaleko), nemajú nijaké zábrany dať hlas tomu, kto dá viac. A kto im sľúbi, že sa o nich postará, a nie, ako tí predtým. U nich vyhrá ten, kto im rozumie a vie s nimi hovoriť tak, aby mu rozumeli oni - jednoducho, priamočiaro. A nejde o to, či sú tie priamočiare proklamácie uskutočniteľné. Ide o to, ako sugestívne zapôsobia, či vyvolajú v nich tie správne predstavy.

Súčasní správcovia mesta čelia konkurencii tiež svojimi prostriedkami - ako mi práve povedal môj bývalý žiak, ktorý, kým toto píšem, odvolil. Volil  mladého kandidáta na primátora, asi svojho kamaráta, ako aj ďalší mladí voliči, čo ho prichádzajú podporiť. Priamo vo volebnej miestnosti sa vraj deje niečo  na spôsob reklamy na TENTO prášok, ktorý perie lepšie ako ten bežný... Ibaže nekalejším spôsobom : vedú sa reči o tom, koľko má rodina dotyčného peňazí, čo všetko jej už z bývalého spoločného patrí a pod.. To vo voličoch isto vyvolá voči nemu dostatočné antipatie a pomôže konečnému volebnému výsledku.

Celkom sa mi úloha pozorovateľa páči. Ten pán, čo neobsedí dlho vo volebnej miestnosti, mi ponúka kávu. 

01.12.2010 00:37 

NEMÁM RADA VIANOCE

Už viem, prečo som vtedy na Vianoce dostala tie čudné korčule. Bolo to niečo medzi kanadami a krasokorčuliarkami a boli prišróbované k takým škaredým hnedým bagančiam.  Predtým som mala gvinťáky, ako všetky decká, boli to také zaoblené korčule na kľúčik, pripevnili sa na topánku a každú chvíľu ich bolo treba pritiahnuť, aby z nej nespadli. Šponovky, alebo čo sme to nosili na klzisko, mi o chvíľu po nespočetných pádoch celkom premokli a vzápätí na mne mrzli, takže do večera boli ako z plechu a viseli z nich cencúle. Pod nimi mi omrzli aj nohy – a to bola potom strašná bolesť, keď to doma v teple začalo odmŕzať. Niekedy som sa, kým to prešlo, až váľala od tej bolesti po zemi. Potom som prišla na to, že pomáha studená voda, podobne ako na popáleniny. 

Tie korčule som dostala preto, lebo otcovi sa  menšie pre môjho mladšieho brata nepodarilo zohnať. Kupoval ich niekde v Nitre, u nás šanca na nejaké natrafiť bola celkom mizivá. Brat bol len o rok a pol mladší, ale oveľa menší. Ja som v tom čase vyzerala, ako keby som mala nejakú poruchu rastu. (Aj ma odtrepali do Košíc na endokrinológiu, lebo sa obávali, že o pár rokov budem mať dva metre.) Nechcela som si v korčuliach pripevnených na baganče medzi spolužiačkami, ktoré už mali krásne snehobiele krasokorčuliarske topánky a korčule so zúbkami, pripadať ako idiot. To bolo asi v ten rok, keď otec na Vianoce nebol doma, bol v Nových Zámkoch u brata svojej mamy, s ktorým vyrastali ako súrodenci u prastarých rodičov. Z bratislavskej onkológie, kde ho vtedy ožarovali, by to bol mal k nám  príliš ďaleko. Namáhavá cesta. Tak tie darčeky, čo nakúpil, zrejme poslal poštou. Mame talianske čižmičky, tiež úzky profil. Videl ich, ako písal v liste, na jednej panej, a tak si spomenul, že mu mama písala, že by si chcela nejaké kúpiť (ak budú mať pekné a lacné). Brat tuším nakoniec dostal korčule až po Vianociach. Takže sme boli asi obaja na Štedrý večer poriadne sklamaní. Ja určite strašne – ako vždy, keď som si vytvorila nejakú ideálnu predstavu a skutočnosť bola potom (akoby naschvál) len jej nepodarená karikatúra. Ako vtedy, keď som síce dostala chodiacu bábiku, ale 1) mala krátku trvalú 2) musela som ju požičiavať bratovi. Alebo ako keď mi mama pod stromček spolu s Kristínou Vavrincovou dala Kak zakaľalas staľ (dodnes nechápem, ako mohla prísť na taký nápad). Kristínu som prečítala raz – dva a neostalo mi nič iné, len sa nakoniec pustiť aj do toho Ostrovského. Podobne, ako korčuľovať sa na tých  chlapčenských korčuliach, keď som nemala na výber. 

Vianoce nemám rada. Predtým, ako otec ochorel, sa nám na jeseň v našom novom priestrannom a svetlom, ale zle zateplenom byte začala rúcať priečka medzi spálňou a obývačkou. Robotníci to opravovali akurát v zime, a trvalo im to vari do jari. Bývali sme zatiaľ uprostred staveniska. Potom zas bolo niečo s komínom, aj vtedy sa, zdá sa mi, búralo. Keďže pod naším bytom bol, ako to za Studenej vojny bolo zvykom, protiatómový kryt, na klzisko sme vôbec nemuseli, pretože sa dalo korčuľovať na parketách v obývačke. Okrem toho naša mama bola posadnutá veľkým upratovaním. Popri tom malom. Keď už bolo všetko vydrátkované a vyleštené, očakávalo sa, že sa budeme vznášať – bolo zakázané čohokoľvek sa dotýkať a na čokoľvek stúpiť. Okrem hárkov bieleho baliaceho papiera, ktoré rozprestrela po byte tak, aby sa dalo preskočiť z  jedného na druhý. Ale na niektorých boli prišpendlené háčkované dečky. Ak sa nedopatrením stúpilo na niektorú z nich, nastala Sodoma Gomora... Mama asi mala tiež svoje vlastné ideálne predstavy a tiež jej nevychádzali tak, ako si predsavzala.

Minule som sťahovala z maminho bytu nejaké naše osobné veci. Medzi nimi aj listy, tie otcove, ale aj naše, čo sme jej za tie roky popísali – ja som teda naozaj veľmi na to písanie listov mame nebola, zato sestra, tá písala asi každý druhý deň. Mama tú hŕbu korešpondencie celé tie roky skladovala a ja to teraz už tiež nemôžem vyhodiť. Začítala som sa do niektorých a dávno zabudnuté sa mi zrazu vynorilo z pamäti v 3D. Prežívala som to znovu ako živú prítomnosť. Ako keby som sa mohla vracať v čase.

Mávam sen, v  ktorom, po tom, ako som najprv vošla do trochu zaprášenej a ošumelej reprezentačnej  sály s bohato zdobenými stenami a  stropom, prechádzam z jednej presvetlenej miestnosti do druhej; každá z nich je iná a vysoké dvojkrídlové dvere sa predo mnou otvárajú a za mnou  zase  zatvárajú. Ešte nikdy som v tom sne nedošla na koniec. Ale všetky opakujúce sa sny sa mi raz dosnívajú a potom sa už nevrátia.

Neprekvapilo by ma, keby na konci bola tá pochmúrna sála s vianočným stromčekom uprostred a pod ním tie moje staré korčule...

30.07.2011 17:51    

V BEZVEDOMÍ

O multikultúrnej výchove a zakliatej hore

Napriek tým veľkohubo prezentovaným výchovným cieľom v štátnych vzdelávacích programoch, ktoré majú smerovať k humanizmu a k vzájomnej tolerancii medzi nositeľmi rôznych kultúr v multikultúrnom svete, všetko je inak. Neznášam byrokrarciu a formalizmus – ale, bohužiaľ, nie je minulosťou, ako sme očakávali po páde minulého režimu my, ktorí sme naivne dúfali, že  konečne začneme žiť v pravde. Školstvo vždy bolo nerozlučne spojené s vládnucimi ideológiami, a nie je tomu inak ani dnes. Je očividné, že zdedilo zdatných ideológov vychovaných za bývalej totality a ich mladší kolegovia svojimi zručnosťami pri vytváraní rôznych tých koncepcií a programov za nimi nijako nezaostávajú. Čerešničkou na ich svadobnej torte je ich projekt, ktorý má údajne viesť k debyrokratizácii školstva a ako to tak na základe skúseností vidím, bude mať presne opačný efekt, tak ako zavedenie prierezových tém do obsahu vzdelávania a sledovanie plnenia úloh všetkých tých národných programov boja proti tomu či onomu. Pod dojmom spomienkového optimizmu sa mi dokonca zdá, že dnes sa oproti tej toľko kritizovanej minulosti ešte oveľa viac tára ako robí. Pokiaľ ide o výchovu k multikulturalizmu, tam sa plánovači vyznamenali najmä tým, že zredukovali na minimum časové dotácie, alebo na niektorých typoch škôl úplne zlikvidovali vyučovanie dejepisu a ak sú aj nejaké spoločenskovedné predmety medzi voliteľnými, stavte sa, že  zástupca, zodpovedný za učebné plány a rozvrhy hodín, ktorý v prvom rade rozhoduje, z čoho si žiaci napokon vyberú, im túto možnosť voľby ani nedá. Ale od budúceho školského roka bude môcť školská mládež na telesnej výchove o hodinu dlhšie tancovať zumbu –prostredníctvom čoho, som o tom hlboko presvedčená, sa budú realizovať vyššie spomenuté výchovno – vzdelávacie ciele mimoriadne efektívne. Podobne, ako to už roky funguje na hodinách povinnej etickej výchovy - nech mi pánboh odpustí - ktorá patrí podľa mňa k najväčším omylom školského systému.

Niekedy si namôjveru myslím, že skutočným cieľom všetkých tých školských  reforiem je úplne odbúrať historické vedomie mladých ľudí, aby z nich nedajbože nevyrástli pseudohumanisti, ktorí nám tu začnú špekulovať, čo by sa asi na tom spoločenskom a politickom systéme malo zmeniť, aby fungoval v prospech ľudí, a nie iba v prospech čoraz užšej mocenskej elity. 

,,Bojovať proti predsudkom“ uprostred ľudí, ktorí sú nimi z väčšej časti ovládaní, je veľmi frustrujúce. Deti prichádzajú z prostredia, kde sú im odmalička vštepované rôzne stereotypy, vychádzajúce z kultúrno – historického bezvedomia. Škola a ľudia, ktorí tu na nich pôsobia, sú tiež produktom výchovy týmto prostredím a sami mávajú xenofóbne, šovinistické aj rasistické postoje. A to dokonca aj vtedy, keď si na rozširujúcom štúdiu mutikultúrnej výchovy naháňajú kredity, aby získali malý príplatok k mizernému učiteľskému platu. Súkromne si myslia, že Cigánov treba prinajmenšom niekam deportovať a imigrantov sem nevpustiť, lebo nás nakazia neznámymi infekčnými chorobami, islamským fundamentalizmom a kriminalitou. Teda, okrem toho, že budú odčerpávať peniaze z nášho vrecka, do ktorého už aj tak máme hlboko. Radšej keby sa zvýšili sociálne dávky našim ľuďom. I keď tí, čo ešte pracujú a kým pracujú a platia dane, sú naštvaní, že musia živiť nezamestnaných, i keď sú bieli. A politikov a manažérov a ostatných príživníkov...

Žijeme vlastne v období  sťahovania národov, ktoré nikdy neprestalo. Vôbec si neuvedomujeme, že to, čo nazývame našou kultúrou a našim národom sa utváralo po stáročia z mnohých etník a ich kultúrnych prínosov a že tento proces nikdy nedospel a ani nedospie do nejakého trvalého a nemenného stavu. Ešte pred keltskými Kotínmi a Bójami tu sídlili ľudia rôznych kultúr, ktorí dostali dodatočne meno po zemepisných názvoch nálezísk. Naše dnešné územie poznačili Skýti, Dákovia, germánski Markomani a Kvádi, illýrski Osovia, sarmatskí Jazygovia, Avari, deliaci sa o našu dnešnú vlasť so Slovanmi. Ani v stredoveku sa kolonizácia nášho územia nezastavila. Maďari, ktorí boli pestrým kmeňovým zväzom  kočovníkov z Kaukazu a spoza Uralu, postupne prenikali až na sever nášho územia a tak ako sa miešali s nami, my sme sa miešali s nimi. Tisíc rokov sme boli spoločne súčasťou uhorského štátu, Uhrami. Medzitým sme u nás absolvovali nájazdy Tatarov, potom niekoľko vĺn nemeckej kolonizácie, ktorá k nám priniesla technologický a kultúrny pokrok, tureckú nadvládu, prílev slovanských utečencov pred Turkami z  Balkánu, valašskú kolonizáciu, v rámci ktorej k nám prišli Vlasi, potomkovia možno keltských Volkov z Rumunska a  severu Talianska, Poliaci a Rusíni. Naše územie sa stalo útočiskom maďarského obyvateľstva z juhu, ktoré utekalo pred Turkami, českých a moravských protestantských exulantov, bratríkov, švajčiarskych a nemeckých novokrstencov – Habánov...Ešte z čias Rímskej ríše pred príchodom Slovanov je doložené, že na našom území bývali Židia a už v 13. storočí určite aj Cigáni. Slovákmi sme sa začali nazývať len od poslednej štvrtiny 19. storočia a svojbytnosť, i keď nie celkom dokonalú v rámci politickej konštrukcie československého národa, sme prvý krát získali o päť minút dvanásť, v spoločnom štáte s Čechmi. To, na čo sme dnes hrdí ako na slovenskú kultúru, folklór, históriu, je dielom všetkých našich predkov, hoci medzi sebou nielen spolupracovali, ale aj súperili, nielen spolunažívali v mieri a  priateľstve, ale aj viedli vojny, museli prekonávať vzájomné rozdiely a antipatie, obrusovať ich hrany, kým sa nezžili a nezískali spoločné povedomie.

Ak sa nestane nič fatálne, čo v tomto svete plnom rozporov a vzájomnej neznášanlivosti nemôže nikto zaručiť, tento vývoj bude zákonite pokračovať. A my, ak chceme, aby sme prežili, mali by sme sa starať hlavne o to, aby sme sa od všetkých tých okolo nás naučili všetko, čo nás môže pozdvihnúť a posunúť o krok ďalej. Alebo sa môžeme sebauspokojujúco zatvoriť vo svojej mýtickej zakliatej hore a strašiť v nej tých, ktorí by z nej chceli vydolovať jej skryté poklady. No dlho nám tá atrakcia nevydrží.

 

 

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se