« Úvod | BALADA O DREVE »

14. MAREC NEOSLAVUJEM

Na Mierovej  konferencii v Paríži v roku 1919, ktorá porazeným v 1. svetovej vojne nadiktovala podmienky mieru a schálila tiež vyhlásenie Československa,  česko-slovenskú delegáciu viedli Karel Kramář a minister zahraničia Edvard Beneš. ČSR mala zahŕňať historické krajiny  Koruny českej (Čechy, Moravu a Sliezsko ) a Horné Uhorsko (Slovensko a Podkarpatská Rus). Lužice, o pripojenie ktorých sa snažil Beneš, ostali súčasťou Nemecka. Hranice štátu sa určili  na západe  podľa historických hraníc Českého kráľovstva, ale problémom boli slovensko-maďarské hranice, keďže Slovensko bolo od 11. st. vždy len súčasťou Uhorska a nemalo autonómiu ako napr. Chorvátsko. Hranice  s Maďarskom  stanovila  Trianonská zmluva , ktorá sa stala súčasťou Versailleského systému zmlúv  so štátmi porazenými po 1. svetovej vojne. Maďari sa cítili byť poškodení -  na juhu Slovenska sa bojovalo ešte do roku 1920 za účasti čsl. a rumunskej armády. Časť Slovenska  v roku 1919 obsadili vojská Maďarskej republiky RAD, ktorá bola pokusom o nastolenie komunizmu v Maďarsku a jej cieľom bolo pripojenie dobytých území k Sovietskemu Rusku. Na severe vznikol ozbrojený konflikt s Poľskom (tzv.  sedemdňová vojna o Těšínsko, časť Oravy a Spiša). Došlo aj k sporu s Ukrajinou o Zakarpatskú Ukrajinu, ktorá bola súčasťou ČSR. V roku 1920 bola prijatá ústava.

Problémom Československa boli veľké rozdiely v hospodárskej a kultúrnej vyspelosti . Slovensko zaostalo po Rakúsko-maďarskom vyrovnaní od druhej polovice 19. storočia za českými krajinami, ktoré boli spravované z osvietenejšej Viedne. V Uhorsku  veľkostatkári - uhorská šľachta nemala záujem na priemyselnom rozvoji. Pretrvávali tu dlhšie feudálne prežitky než v Čechách a na Morave.  Prevažne  vidiecke slovenské obyvateľstvo vzdelanostne značne zaostávalo za Čechmi, ktorých krajina bola viac urbanizovaná. V mestách sa rýchlo rozvíjal  moderný priemysel a bola tu kvalifikovaná pracovná sila. Čechy a Morava mali oveľa vyššiu životnú úroveň ako východná časť republiky. Povojnové hospodárske krízy ako aj svetová hospodárska kríza, ktorá v Európe vypukla v 30. rokoch 20. st. Slovensko poznačili viac ako ostatné časti Československa. Najchudobnejšia a najzaostalejšia bola Pokarpatská Rus. Slovensko bolo oveľa viac religiózne a konzervatívnejšie  ako západná časť štátu. V podmienkach krízy, nezamestnanosti a chudoby však aj tu získavala prívržencov novovzniknutá komunistická strana. No najsilnejšou stranou sa  stali postupne ,,ľudáci“, ktorí sa neskôr premenovali na HSĽS. Mali národný program a usilovali sa o autonómiu Slovenska, tak ako bola sľúbená v Clevelande a neskôr v Pittsburgu. HSĽS, v ktorej prevládal katolícky klérus sa v neskorších rokoch sfašizovala. 

15.03.2009 18:12 

PRÍČINY NEJEDNOTNOSTI V JEDNOTNOM ŠTÁTE

Súvislosti

Pre ČSR bola charakteristická politická roztrieštenosť a verejný život bol spolitizovaný. Cestou ku osobnej kariére a majetku sa stali politické strany. Vznikalo veľa mládežníckych spolkov a hnutí a nejednotné boli aj odbory. V ČSR vládli koaličné vlády, ktoré sa každú chvíľu rozpadali. V  časoch vládnych kríz boli vymenované vlády úradníkov- odborníkov. Vtedy sa krajine darilo najlepšie. Byrokratický aparát  štátnej správy  bol budovaný v duchu konzervatívnych rakúskych tradícií, centralisticky, zhora nadol. Volené orgány mali len malé kompetencie. V roku 1921 vznikla KSČ a hrozilo aj šírenie extrémne pravicových hnutí. Preto bol v roku 1923 prijatý sporný ,,Zákon na ochranu republiky," ktorého dôsledkom bolo neskôr strieľanie do robotníkov počas hladových demonštrácií najmä na Slovensku, ktoré zasiahli povojnové hospodárske krízy a zvlášť svetová hospodárska kríza v 30. rokoch mimoriadne kruto. Strieľalo sa v Košútoch, Polomke, v Čiernom Balogu a na iných miestach, čo neprispelo k vzájomným sympatiám Čechov a Slovákov. Četníci – žandári a armádni dôstojníci boli hlavne Česi, keďže po vzniku ČSR Slovensko nemalo veľa ľudí s kvalifikáciou a keď sa budovali orgány štátnej moci, všetky významnejšie posty boli obsadené Čechmi.

ČSR bola síce hospodársky a priemyselne najvyspelejším štátom v strednej Európe; väčšina priemyslu bývalého Rakúsko-Uhorska bola na jej území, ale po svojom vzniku musela platiť štátom Dohody časť dlhov  monarchie z čias vojny a  tiež  náklady spojené s bývalými československými légiami. Bola štátom zameraným na export, ale okolité štáty  bránili československému vývozu rôznymi bariérami a na trhu sa objavili i novoindustrializovaní konkurenti (Japonsko), ktorí súperili s ČSR práve v tých odvetviach, ktorých výrobky sa najlepšie uplatňovali na zahraničných trhoch. V objeme výroby patrila ČSR podľa niektorých prepočtov na 10. miesto na svete, ale v ND na jedného obyvateľa až niekam na 16.priečku. V porovnaní s USA alebo s  Anglickom bol trikrát a v  porovnaní napr. s Francúzskom o polovicu menší. Hospodársky slabšie boli v tom čase v Európe len Taliansko a balkánske štáty. Tendencia životnej úrovne bola klesavá: v roku 1929 ND v ČSR tvoril 74% priemernej európskej úrovne, v roku 1937 už len 58%. Reálna mzda robotníkov oproti americkým bola asi štvrtinová, tvorila tretinu zo mzdy robotníkov v Kanade a asi polovicu zo mzdy anglických robotníkov. 

Hospodárstvo ČSR bolo budované na princípe voľnej hry trhových síl a v mene  slobody podnikania sa počas kríz české banky, ktoré získali nemecký a maďarský kapitál na Slovensku, zbavovali všetkého ,,,nemoderného a neproduktívneho“: likvidovali priemysel a zariadenia podnikov rozpredali, takže v bývalých strediskách baníctva a železiarskej výroby, najmä na Spiši, Gemeri a Pohroní, vznikali tzv. ,,hladové doliny“. Veľké banky sledovali len svoje finančné záujmy a nebrali ohľad na sociálne a  politické  dôsledky svojho počínania, na nutnosť v záujme politickej stability štátu neprehlbovať hospodárske rozdiely medzi jednotlivými časťami republiky. Štátne zásahy  sa usilovali vyrovnávať ich a zmierniť dopady krízy, ale nebolo ľahké spojiť tak rozdielne územia spoločnou menou, hospodárskou a colnou politikou. Mzdy na Slovensku boli podstatne nižšie ako na západe republiky a poľnohospodárstvo, ktorým sa zaoberala väčšina Slovákov, zaostalé a s nízkou produktivitou: z jedného hektára slovenský roľník získal len 368 korún, zatiaľčo český 1083. Pozemková reforma v  prvých rokoch republiky, ktorou bola rozdelená pôda nemeckých a maďarských veľkostatkárov, nesplnila očakávania. Profitovali z nej len politickí prominenti, ktorí získali tzv. ,,zvyškové majetky,“ pôdu, budovy a kaštiele, za lacný peniaz. Spočiatku sa zdalo, že najmä západoslovenské veľkostatky budú prosperovať a uplatnia svoje produkty v Čechách, ale prišla do toho kríza a nezamestnanosť. Zníženie kúpnej sily stlačilo katastrofálne ceny potravín dolu, takže sa výroba vôbec nevyplácala. Na jednej strane ľudia hladovali, a na druhej potraviny hnili v skladoch. Kríza v poľnohospodárstve ťažko postihla opäť najmä Slovensko. Reakciou Slovákov na hospodársky prepad bolo obrovské vysťahovalectvo: v rokoch 1919 až 1936 sa zo Slovenska vysťahovalo do Európy aj do zámoria 202 038 ľudí (najväčšie vysťahovalectvo zo všetkých európsych krajín), najmä do Francúzska, Belgicka, USA, Kanady a Argentíny. Sezónni robotníci zo Slovenska pracovali na juhu a v Nemecku. 

Od polovice tridsiatych rokov, keď nastala v dôsledku ohrozenia ČSR zo strany susedných štátov, hlavne Nemecka, zbrojná konjunktúra sa situácia aj na Slovensku trochu zlepšila. Vznikli nové pracovné príležitosti pri výstavbe ciest, železníc, vodných stavieb a vojenských pohraničných opevnení. Kapitál sa z ohrozených pohraničných oblastí Čiech začal sťahovať do vnútrozemia, aj na Slovensko, hlavne do jeho západnej časti. Začala sa industrializácia , ale súčasne vzrastal aj tlak na revíziu hraníc ČSR najmä zo strany Nemecka a Maďarska. V dôsledku ústupkov čsl. vlády rástli obavy Slovákov o južné územie obývané maďarským obyvateľstvom. V zložitej hospodárskej a politickej situácii sa čoraz viac presadzovala HSĽS so svojimi autonomistickými snahami a kritikou pomerov v jednotnom centralistickom štáte.

15.03.2009 22:21 

HSĽS

Autonómia a totalita

HSĽS bola pravicová, antisocialistická a antikomunistická politická strana, ktorá vznikla na základe tradícií zápasu za oslobodenie spod národnostného útlaku v predchádzajúcom období dejín Slovákov. Pôvodne bola súčasťou uhorskej  Katolíckej ľudovej strany, od  ktorej sa pre národnostné spory v roku 1905 odčlenila. Formálne sa stala súčasťou SNS - prvej politickej strany Slovákov,  ktorá vznikla počas buržoáznej anárodno–demokratickej revolúcie (1848/49). V roku 1913 (Žilina) sa osamostatnila a v roku 1925 prijala nový názov – Hlinkova slovenská ľudová strana. Andrej Hlinka, ktorý bol významným predstaviteľom slovenského odboja proti monarchii a maďarskému útlaku, zostrenému najmä po rakúsko – maďarskom vyrovnaní, bol jej prvým predsedom. Stal sa  známym aj v zahraničí po udalostiach  vo svojom rodisku v Černovej,  keď maďarskí žandári na spontánnej ľudovej demonštrácii strieľali do ľudí, následkom čoho ich 15 zomrelo a množstvo ďalších utrpelo zranenia. Hlinka mal, ako si priali jeho rodáci, vysvätiť dedinský kostol, o výstavbu ktorého sa zaslúžil, avšak maďarský biskup ho suspendoval za predchádzajúcu volebnú agitáciu za Vavra Šrobára, a kostol mal svätiť maďarský kňaz. Tragédia v Černovej upozornila svetovú verejnosť na položenie Slovákov v Uhorsku a Hlinka si získal autoritu.

HSĽS sa opierala nielen o vidiecke roľnícke obyvateľstvo,  ale aj o meštianske stredné vrstvy a slovenskú inteligenciu. Vnútorne bola diferencovaná. Existovala v nej aj prouhorská frakcia na čele s Vojtechom Tukom, ktorého v roku 1929 odsúdili na 15 rokov za špionáž v prospech Maďarska ( odsedel 8,5 roka). Sympatizoval s talianskymi fašistami a patril ku krajne pravicovému prúdu v HSĽS. Jadrom strany bol republikánsky a demokratický prúd. Po vzniku ČSR oproti masarykovskému čechoslovakizmu a jeho myšlienke jednotného československého národa a unitárneho centralizovaného štátu presadzovala HSĽS ideu samostatného slovenského národa a autonómiu Slovenska v rámci republiky, tak ako bola zakotvená v Pittsburskej dohode. Počas existencie ČSR bola opozičnou stranou, len raz sa stala súčasťou koaličnej vlády, a to v rokoch 1927 – 1929, do zatknutia Tuku, proti ktorému protestovala vystúpením z  vlády, čím vznikla jedna z mnohých vládnych kríz v Československu. Spolupracovala hlavne so SNS a do novembra 1938 sa jej podarilo zjednotiť malé slovenské strany s národnou orientáciou do jednej spoločnej, ktorá dostala názov: HSĽS- strana národnej jednoty. Táto prijala za svoj programový cieľ autonómiu Slovenska. Jej predsedom sa stal katolícky kňaz, predstaviteľ umierneného prúdu v strane, Jozef Tiso. Bola jediná zo slovenských  politických strán, ktorá bola organizovaná na autoritatívnom princípe od roku 1942 prijala po vzore NSDAP vodcovský princíp.

Po vzniku autonómie ľudáci rozpútali na Slovensku veľkú nenávistnú protičeskú kampaň a v decembri 1938 došlo potom k dohode medzi pražskou vládou a slovenskou autonómnou vládou o odsune 9000 českých štátnych zamestnancovzo Slovenska. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky (14. 3. 1939) museli zo Slovenska odísť ďalší Česi a tento odsun pokračoval až do roku 1940, kedy sa pozastavil. Zo 120 000 Čechov, ktorí sa usadili v priebehu medzivojnového obdobia na Slovensku ich tam ostalo asi 30 000. Medzi ,,odsunutými"  boli  vysokoškolskí a stredoškolsí učitelia a príslušníci inteligencie, ktorí významne prispeli k pozdvihnutiu kultúry slovenského národa, zaslúžili sa o rast jeho vzdelanostnej úrovne a o výchovu prvých generácií slovenskej inteligencie. Mnohí na Slovensku mali už rodinné vzťahy so Slovákmi, vychovali tu svoje deti a vnímali Slovensko ako svoj domov. Po rokovaniach v Salzburgu sa na Slovensku z iniciatívy radikálov v HSĽS začalo prenasledovanie Židov - najprv boli vylúčení z hospodárskeho života  a 9. 9. 1940 bol vydaný ,,Židovský kódex“, ktorého vzorom boli norimberské zákony. Protestovali proti nemu katolícki aj evanjelícki biskupi, ale v roku 1942 sa začali deportácie do koncentračných táborov, na ktorých sa dohodol V. Tuka bez vedomia Tisu s Nemeckom. Slovensko sa stalo prvým štátom, ktorý takto ,,odsunul“ veľkú časť svojho židovského obyvateľstva. Odsun sa zastavil až po správach o ich vyhladzovaní v októbri 1942, keď ich už vyviezli okolo 58 000. 

V podmienkach ohrozenia celistvosti slovenského územia Maďarmi, usilujúcimi o revíziu hraníc vytýčených v Trianone, začala HSĽS organizovať Hlinkovu gardu. Jej predchodkyňou bola ,,Rodobrana“ z  roku 1923. HG vznikla v roku, keď Hlinka, ktorý s ňou nemal nič spoločného, zomrel (1938). Bola to branná polovojenská organizácia s dobrovoľným členstvom, avšak po vzniku samostatnosti bol vyvíjaný tlak na úradníkov, učiteľov a iných verejných činiteľov, aby vstupovali do HG. Jej členstvo vzrástlo aj pre vidinu obohatenia sa na úkor Židov a získania rôznych hospodárskych a iných výhod. Názov ,,garda“ bol prevzatý od dobrovoľníckych oddielov slovenských revolucionárov z  rokov  1849/49. Do gárd sa spontánne hlásila slovenská mládež, rozčarovaná pasivitou a ústupkami čsl. vlády voči agresorom, Nemcom a Maďarom. Zástancom gárd bol K. Sidor, ktorý ich uhájil voči konzervatívnemu krídlu v strane (Tiso, Buday, Sivák). Po Mníchove a vyhlásení autonómie Slovenska v októbri roku 1938  prešla HG pod velenie armády a po vzniku samostatného štátu sa začala vyzbrojovať.

HG bola uzákonená v roku 1940. Jej veliteľom bol Alexander Mach, ale formálne podliehala prezidentovi ,,Slovenského štátu“ J. Tisovi, ktorý stál na čele brannej moci. Od roku 1940 po salzburských rokovaniach s Hitlerom, ktoré ukončili snahy Tisu o relatívne samostatnú vnútornú a zahraničnú politiku Slovenskej republiky, HG ovládli pronacistickí radikáli. Od roku 1944 sa začali formovať poľné a pohotovostné oddiely HG (PO HG), ktorých úlohou bol boj proti povstalcom, partizánom, deportácie Židov a strážna služba v pracovných táboroch. Zasiahli aj do bojov v SNP a zúčastňovali sa represálií voči civilnému obyvateľstvu, ktoré podporovalo antifaštický odboj. Asistovali pri popravách vo vápenkách v  Kremničke a Nemeckej. Jozef Tiso v Banskej Bystrici verejne vyznamenal nacistických vojakov podieľajúcich sa na likvidácii povstania.

Slovenská národná rada 1. septembra 1944 na povstaleckom území HSĽS zakázala.Po vojne v roku 1945 bola  zakázaná definitívne a väčšina jej vedúcich predstaviteľov odsúdených, J. Tiso na trest smrti obesením. Jej členovia prešli do iných strán, napr. do DS a časť z nich emigrovala.

18.03.2009 00:08 

BABYLON

O Svätoplukových prútoch

Medzinárodné postavenie Československa bolo závislé od odolnosti versailleského systému, ktorý bol zárukou existencie malých novovzniknutých štátov v  Európe. O zmenu hraníc sa snažili všetci susedia ČSR, hlavne Nemecko a Maďarsko. Preto ČSR, Rumunsko a Juhoslávia (tiež ohrozované revizionistickými snahami Maďarska) vytvorili koalíciu pod názvom ,,Malá dohoda“, ktorá sa mala stať základom širšieho zoskupenia stredoeurópskych a balkánskych štátov a  slúžiť na ochranu ich suverenity. V roku 1922 ČSR fakticky uznala Sovietske Rusko, keď s ním podpísala obchodnú dohodu v snahe udržať si ruské trhy, kde jej konkurovali Nemci. V roku 1924 bola uzavretá čsl.-francúzska zmluva, ktorá znamenala jednostrannú závislosť republiky od Francúzska. Francúzsko nedokázalo zabezpečiť (konferencia v Locarne v roku 1925) dostatočné záruky, týkajúce sa západných hraníc ČSR s Nemeckom. Veľká Británia sa o strednú Európu nezaujímala a okrem toho tam najvyššie kruhy sympatizovali s nacistami.  Voči ČSR sa Briti správali rezervovane a k československým spojencom – Francúzom – pristupovali obozretne ako k mocenskej konkurencii. Spolu s USA pomáhali Nemecku, ktoré malo v úmysle rozšíriť svoju sféru vplyvu do strednej Európy, konsolidovať vojnou zničené hospodárstvo. ČSR sa ocitla v akútnom nebezpečenstve po nástupe nacizmu v  Nemecku v  roku 1933. Súčasťou Hitlerovho plánu bolo okrem zabrania územia Rakúska a časti Poľska aj pripojenie Čiech a Moravy k Veľkonemeckej ríši. Nemecko vystúpilo zo Spoločnosti národov (vznikla po prvej svetovej vojne ako predchodkyňa mierovej organizácie OSN) a porušilo Versailleskú zmluvu: opäť zaviedlo brannú povinnosť a začalo zbrojiť. Nacisti sa neúspešne pokúsili o puč v Rakúsku, keď zavraždili kancelára Dollfusa. Neskôr Rakúsko anektovali a nechali si jeho násilné pripojenie potvrdiť plebiscitom. Ďalším cieľom nacistov bolo Československo...

Hitler pokladal ČSR za ,,vred na mape Európy“ a  podnecoval nevraživosť Poľska a Maďarska voči nej. Maďari sa snažili získať územie južného Slovenska a Podkarpatskej Rusi a už v roku 1933 rokovali s Hitlerom  (G. Gyombos na návšteve u Hitlera). Sovietsky zväz v snahe posilniť svoju bezpečnosť vstúpil do Spoločnosti národov a  predložil plán kolektívnej bezpečnosti na obranu pred agresorom, čo ČSR viedlo k jeho uznaniu aj de jure a aj napriek nedôvere k stalinizmu k nadviazaniu diplomatických stykov a napokon k podpísaniu Zmluvy o vzájomnej pomoci viazanej na čsl.-francúzsku zmlucu (máj 1935).

Keď pápež Pius XI. vydal dekrét, v ktorom vyzdvihol existenciu svojbytného slovenského národa tým, že za jeho patrónku vyhlásil Sedembolestnú Pannu Máriu, povzbudilo to autonomistické snahy na Slovensku, najmä v HSĽS, ktorá bola stranou predovšetkým katolíckeho kléru. Slovenský nacionalizmus sa stupňoval aj pod dojmom maďarských snáh o revíziu Trianonskej zmluvy. Protičeské nálady vyplývali aj z toho, že nové krajinské zriadenie v Československu neprinieslo Slovákom skutočnú samosprávu, funkcia krajinského prezidenta bola formálna. Koncom dvadsiatych rokov zatkli popredných predstaviteľov HSĽS, ktorí boli súčasťou vtedajšej vládnej koalície, Tuku, Macha a Snaczkého, a obvinili ich z vojenskej zrady a vlastizrady, čo vyvolalo protesty slovenských ,,ľudákov“. Podozrenie z inscenovania monsterprocesu  poškodilo  meno ČSR aj v zahraničí. Strieľanie do ľudí pri robotníckych vzburách tiež nahrávalo úsiliu HSĽS o samosprávu Slovenska a získavalo im podporu u voličov. V roku 1932 vyšli nové pravidlá slovenského pravopisu, ktoré prispôsobovali slovenskú gramatiku českej, aby sa oba jazyky zbližovali  v duchu myšlienky ,,jeden národ – jeden jazyk,“ voči čomu protestovalo zhromaždenie Matice slovenskej a slovenskí spisovatelia. SNS a HSĽS (Hlinka, Rázus) sa v tomto roku spoločne vyjadrili za autonómiu.

Nemci a Maďari sa pokúšali aj o rozvrátenie republiky zvnútra, a to najmä pomocou Henleinovej Sudetonemeckej strany. Nemci na Slovensku, usadení tu od stredoveku, od nemeckej kolonizácie, boli organizovaní v  Karmasinovej Karpatonemeckej strane. KdP sa nedarilo spočiatku dohodnúť s promaďarsky orientovanou Spišskou nemeckou stranou (Zipscher Deutsche Partei - ZdP) a preto bola neúspešná vo voľbách. Po volebnom neúspechu pred ďalšími voľbami v roku 1935 spolupracovala  s Henleinovou Sudetonemeckou stranou (Sudetendeutsche Partei - SdP), ktorá jej pomáhala finančne aj personálne. Získala vďaka tomu dva poslanecké mandáty a dve kreslá senátorov. V roku 1935 bol za predsedu strany menovaný Konrad Henlein a  Henleinovým zástupcom pre územie Slovenska sa stal  Franz Karmasin. KdP sa prihlásila k ideám národného socializmu a  jej vzorom sa stala NSDAP: Po Mníchove činnosť KdP a  SdP zakázali, ale v októbri 1938 slovenská vláda karpatským Nemcom povolila samosprávu a orientáciu na nacionálny socializmus. Strana sa premenovala na  Deutsche Partei (in der Slowakei). Volksgruppenführer Karmasin sa stal štátnym sekretárom novozriadeného Nemeckého sekretariátu. Karpatskí Nemci mohli oficiálne používať ako svoj symbol hákový kríž a vytvárať polovojenské Dobrovoľnícke ochranné zbory (Freiwillige Schutzstaffel). V roku 1939 mali FS v stave približne 5 500 mužov. V slovenských parlamentných voľbách 18.12.1938 získala DP dve poslanecké miesta. Podnecovala radikálov v HSĽS k osamostatneniu Slovenska a presadzovala tu nacistické záujmy. Viedla protičeskú politiku podľa pokynov z Berlína. Cieľom strany bola nacifikácia nemeckého obyvateľstva na Slovensku, ale na Spiši sa Karmasinovi podarilo podriadiť si Spišskú nemeckú stranu (ZdP) len vyhrážkami a násilím. Zjednoteniu nemeckej menšiny na Slovensku v  Karpatonemeckej strane napomohli úspechy Hitlera  a  na začiatku roku 1940 mala už 60 000 registrovaných členov. (Ozbrojená zložka DP Domobrana - Heimatschutz sa aktívne podieľala na potlačení SNP a  na represáliách proti civilnému obyvateľstvu po jeho porážke.)

V Maďarsku pod vplyvom talianskeho fašizmu, ktorý nastúpil k moci v roku 1922, silneli fašistické tendencie.  Mussolini podporoval revizionistické snahy Maďarska. Maďari v ČSR sa podľa pokynov z  Budapešti  zjednotili v júni 1936 do Zjednotenej maďarskej strany (Egyesült Magyar Párt) Výkonným predsedom strany bol gróf János Esterházy. Pôsobil ako agent Maďarska v Česko-Slovensku pod menom „Szalma“ s číslom 221. Jeho politickým cieľom bolo rozbitie Československa a úplné začlenenie Slovenska do Maďarska. (Okrem iného sa snažil o účasť na rokovaniach v Komárne o revízii česko-slovensko - maďarských hraníc na základe Mníchovskej dohody, ale československá delegácia vedená Jozefom Tisom ju odmietla.) Esterházy spolu s Henleinom ohovárali Československo v zahraničí a obviňovali ho z potlačovania práv národnostných menšín. V roku 1938 sa Henlein stretol s vedúcim britskej misie, ktorá mala prešetriť oprávnenosť týchto sťažností, lordom Runcimanom - germanofilom, v  sprievode ktorého boli osoby s priateľskými väzbami na henleinovcov. Posúdili situáciu jednostranne tak, aby to vyhovovalo anglickej a francúzskej politike appeasementu – uzmierovania a ústupkov Hitlerovi - a poskytlo vhodnú zámienku na odstúpenie pohraničia nacistickému Nemecku. Maďarskí poslanci odovzdali britskému diplomatovi memorandum, v ktorom požadovali uplatnenie samourčovacieho práva pre maďarskú menšinu podľa Wilsonových zásad z obdobia 1. svetovej vojny. 

V roku 1937 bol urobený aj prvý krok k autonómii Podkarpatskej Rusi. Po 1. svetovej vojne Spojenci súhlasili s pričlením jej územia k ČSR Saintgermainskou zmluvou z 10. septembra 1919. Česko-slovenské vojská jej územie okupované najprv Rumunskom a potom Maďarskom ešte v tom istom roku  obsadili. Ústredná národná rada Karpatských Rusínov v Užhorode 8. mája 1919 odhlasovala jej  pričlenenie k Československu. ČSR by sa ho bola rada  dodatočne  pre jeho veľkú zaostalosť zbavila, ale už to nešlo.  Zo Saintgermainskej zmluvy vyplývala úloha poskytnúť Podkarpatskej Rusi autonómiu, avšak až do roku 1938 ju v centralistickej ČSR  nedostala. Úradným jazykom používaným na území Podkarpatska bol oficiálne „ľudový jazyk”, teda rusínčina, ktorá však nebola kodifikovaná. Rusíni boli oficiálne označovaní ako „Rusi”, hoci sa používal aj výraz Rusín. Kultúrne, nábožensky  a jazykovo sa obyvateľstvo tohoto územia trieštilo,  bolo príbuzné Ukrajincom, Lemkom a Bojkom v Sovietskom zväze a v Poľsku a tieto skupiny mali sklon odštiepiť sa od ČSR. Bolo tu aj veľa politických strán : strany ukrajinofilov, rusofilov, komunistov a Maďarov. Ukrajinofili  (Národná kresťanská strana) - grékokatolíci, Rusofili (Poľnohospodárska federácia)  a  Fenčíkova fašistická  strana -  pravoslávni, chceli autonómiu v rámci Československa,  Ukrajinci aj pričlenenie k Ukrajine. Maďarov zastupovala Zjednotená maďarská strana, ktorá vo voľbách stabilne zíkavala okolo 10%  hlasov a bola stále v opozícii proti Prahe. Silní komunisti boli za pripojenie k Sovietskemu zväzu. Keď Slovensko vyhlásilo v rámci Československa autonómiu, dostalo ju aj Podkarpatsko, ktoré sa premenovalo na Karpatskú Ukrajinu.

Hospodárske, sociálne, národnostné, poltické a kultúrne rozpory a nejednotnosť v jednotnom štáte rozbili Československo a vymazali ho z mapy Európy.

19.03.2009 20:02 

Z KOPCA

Koniec prvej republiky

Mierové zmluvy po prvej svetovej vojne zakazovali akékoľvek spojenie Nemecka a Rakúska. Taliansko, Maďarsko a Rakúsko už v roku 1934 uzavreli dohodu zameranú proti Malej dohode. Obavy zo spojenia Nemecka a Rakúska mali hlavne Francúzsko, Československo,  Juhoslávia a spočiatku aj Taliansko. Pronacistický puč v Rakúsku (zavraždenie kancelára Dollfusa, ktorý odmietal pripojenie k  Nemecku) skončil neúspešne -  vojensky zakročili Taliani. No Taliansko, kolíska fašizmu, sa v roku 1937 stalo spojencom Nemecka.Vznikla Os Berlín-Rím, ku ktorej sa neskôr pridalo Japonsko. Keď sa stal ministrom vnútra Rakúska  nacista Seyss-Inquart a kancelár Schuschnigg podal demisiu,  uskutočnilo sa všeľudové hlasovanie, v ktorom sa  97% Rakúšanov vyslovilo za pripojenie k  Nemecku. Nemecké jednotky potom 20. 2. 1938 obsadili rakúske územie (anšlus – únia medzi Nemeckom a Rakúskom) a československá hranica s Nemeckom sa predĺžila. Bezprostredným susedom  Nemeckej ríše sa stalo aj Slovensko.

Francúzsko a Veľká Británia v snahe získať pre seba čas na prípravu na vojnu viedli politiku uzmierovania, ktorá vyplývala z presvedčenia, že Hitlera možno zastaviť mierovými prostriedkami. Hitler zatiaľ pokračoval vo svojich plánoch a zameral sa na likvidáciu Československa. Najprv chcel dosiahnuť medzinárodnú izoláciu ČSR. Na vyvolávanie roztržiek medzi Čechmi a Nemcami v pohraničí využíval  Sudetonemeckú stranu. Tá vyhrala posledné československé parlamentné voľby v roku 1935, bola najsilnejšou stranou v ČSR, ale prezident ju nemohol poveriť zostavením vlády, lebo medzi českými stranami nebola žiadna, ktorá  by bola ochotná vstúpiť do takej koalície. Existujú názory, že Henlein bol spočiatku zástancom autonómie Nemcov v rámci ČSR, ale od novembra roku 1937 sa pod tlakom Hitlera a prívržencov nacizmu vo svojej strane začal prikláňať k Hitlerovi a k pripojeniu Sudet k ríši. Aj potom sa však ešte pomocou Veľkej Británie snažil presadiť svoju koncepciu autonómie sudetonemeckého obyvateľstva. Odišiel do Londýna, a hľadal u britských politikov pochopenie pre problém sudetských Nemcov. Britskí historici zistili, že spolupracoval tajne s britskou rozviedkou.

Hitler sa 28. 3. 1938 stretol v Berlíne s  Henleinom a K.H.Frankom a nariadil im, aby čsl. vláde kládli nesplniteľné požiadavky, týkajúce sa riešenia otázky nemeckej národnostnej menšiny v  ČSR. 22. 4. 1938  začala nemecká armáda pripravovať plán „Grün“ na  vojenské zničenie Československa. Na zjazde Sudetonemeckej strany v Karlových Varoch K. Henlein 24. 4. 1938 vyhlásil tzv. Karlovarský program, ktorý obsahoval 8 bodov -  okrem iného žiadal samosprávu pre sudetských Nemcov.  Demarše anglickej  a francúzskej  vlády (7.5.) nútili československú vládu, aby prijala požiadavky sudetských Nemcov. 20. 5. vyhlásila čiastočnú mobilizáciu, ku ktorej ju podnietili nepotvrdené správy o tom, že nemecké vojská sa presúvajú k hraniciam republiky. Československé jednotky obsadili niektoré pohraničné oblasti. Hitler potom vydal podrobnú smernicu o vojenskej likvidácii ČSR.
 
V júni 1938 sa na Slovensku vystupňovali autonomistické snahy. Denník ,,Slovák“ uverejnil návrh HSĽS na autonómiu Slovenska a 5. júna sa v Bratislave konala manifestácia za samosprávu Slovenska, kde predstaviteľ Slovenskej Ligy v Amerike ukázal zhromaždeným originál Pittsburskej dohody z roku 1918, v ktorej bola autonómia Slovenska zakotvená. Vystúpil tu, krátko pred svojou smrťou, naposledy A. Hlinka. Agrárnici (ich významný predstaviteľ bol Milan Hodža, vtedajší predseda vlády) usporiadali v Bratislave 6.6. manifestáciu na podporu myšlienky rovnoprávnosti Čechov a Slovákov. Autonómiu pokladali za škodlivú, ale vyslovili sa za decentralizáciu. Československá vláda ustúpila tlaku zvnútra aj zvonku  a 26. júla 1938 schválila národnostný štatút, ktorý zladil rôzne zákony týkajúce sa slobôd národnostných menšín, ich  občianskych  práv, školstva, kultúry. Mal byť prijatý nový jazykový zákon a schválená decentralizácia štátu, autonómia Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Na pohrebe Hlinku v prvej polovici augusta došlo k  zmiereniu predtým nejednotných slovenských politických strán, ktoré sa zjednotili na autonómii.  27. augusta  Zjednotená maďarská strana odmietla národnostný štatút a žiadala úplnú autonómiu pre Maďarov na Slovensku.

Od júla britská vláda tlačila na prezidenta E. Beneša, aby prijal nezávislého sprostredkovateľa medzi čsl. vládou a sudetskými Nemcami. V auguste vyslala do Československa lorda Runcimana, ktorý bol pronacisticky orientovaným germanofilom. On a ľudia z  jeho sprievodu mali kontakty s  predstaviteľmi Sudetonemeckej strany, stretli sa s Henleinom a konflikt medzi sudetskými Nemcami a Čechmi posúdili jednostranne v prospech sudetských Nemcov. Beneš odovzdal svoj plán riešenia sudetonemeckej otázky henlainovcom, ale im nešlo o riešenie problému, ale len o vyvolávanie konfliktov podľa Hitlerovho usmernenia. Hitler  na zjazde NSDAP v Norimbergu tvrdo protestoval proti "neznesitelnému utláčaniu tri a pol milióna Nemcov v ČSR" a ultimatívne pre nich žiadal právo na sebaurčenie za súhlasu lorda Runcimana aj vyjednávačov  SdP. Henleinovci sa 12. 9. pokúsili sa o puč, ktorý však skončil neúspešne, keďže sudetskí Nemci, ba ani Henleinovi straníci odtrhnutie od Československa dostatočne nepodporili. O deň neskôr čsl. vláda v niektorých oblastiach pohraničia vyhlásila stanné právo.  Veľká Británia spolu s Francúzskom predložili prostredníctvom svojich vyslancov v Prahe československej vláde nótu – tzv. anglo-francúzsky plán, podľa ktorého mali byť Nemcom odovzdané tie pohraničné oblasti, kde žilo viac ako 50% nemeckého obyvateľstva. Ak by bolo Československo odmietlo, Francúzsko by mu neposkytlo svoje záruky. Rokovania Chamberlaina s Hitlerom  však  boli neúspešnné. Hitler vznášal ďalšie požiadavky voči ČSR. Sudetonemecký Freikorps podporovaný zbraňami z  Nemecka útočil na obrancov čsl. hraníc, preto Československo posilnilo ich ostrahu. Hodžova vláda odstúpila.  Nová úradnícka vláda Syrového (po odstúpení vlády slovenského politika Milana Hodžu, ktorý sa postupne odkláňal od idey československej jednoty k myšlienke autonómie Slovenska) len deň potom 23.9.1938 so súhlasom Veľkej Británie a Francúzska vyhlásila všeobecnú mobilizáciu. Republika bola v stave bojovej pohotovosti. Hitler vydal smernicu vedúcu k likvidácii zbytku Československa a do Mníchova bola zvolaná konferencia, ktorá ukončila existenciu tzv. 1. ČSR.

 29.03.2009 00:05 

167 DNÍ DRUHEJ REPUBLIKY

29. 9.1938  sa bez účasti zástupcov ČSR konala Mníchovská konferencia, ktorej výsledkom bolo podpísanie dohody o odstúpení pohraničného územia Čiech a Moravy nacistickému Nemecku. V dodatku dohody, ktorú podpísali Hitler, Mussolini, Chamberlain a Daladier Československu sľúbili garantovať jeho hranice, len ak do troch mesiacov splní územné požiadavky Poľska a Maďarska. Čsl. vláda prijala mníchovský diktát 30. 9. 1938. Na jeho základe prišla republika o 12 640 km2, na ktorom žilo podľa štatistík z roku 1930 2 800 000 Nemcov a 800 000 Čechov. Nemci sa zmocnili aj hraničných opevnení,  budovaných  v rokoch 1935-1938 na vybraných úsekoch v Čechách, na Morave, v Sliezsku, na Slovensku a na južnej hranici Podkarpatskej Rusi. 1. 10. bol  čsl. vládou vydaný súhlas na odstúpenie Těšínska  Poľsku a do 10.10. sa podľa Mníchovskej dohody odovzdávalo päť pásiem pohraničia Nemecku. V posledných septembrových dňoch v roku 1938 sa rozhodlo aj o osude Petržalky, ktorá je dnes súčasťou Bratislavy a neďalekého pamätného miesta Slovanov a Slovákov Devína. (Vojtech Tuka sa 11. novembra 1938 stretol s Hermannom Göringom, aby ho presvedčil o vrátení Devína pri sútoku Dunaja a Moravy  Slovensku, ale nemal úspech.) Devín a Petržalka boli  na zozname území, ktoré mali byť pričlenené podľa Mníchovskej dohody k  Nemecku. Slovenské a české rodiny  sa odtiaľ sťahovali do vnútrozemia - na Slovensko, Moravu aj  do Čiech. Štátnych zamestnancov evakuoval štát. 10. októbra vpochodovali po Viedenskej ceste od hraničného prechodu Berg v plnej poľnej jednotky Wehrmachtu – prileteli nemecké bombardéry a 25. 10. navštívil Petržalku aj sám Hitler. Bola okupantmi premenovaná na Engerau a Starý most v  Bratislave sa stal štátnou hranicou medzi ČSR a hitlerovským Nemeckom.

Po skončení Mníchovskej konferencie 3.10. slovenský minister za SNS M. Černák dal vláde ultimátum, aby do 24 hodín Slovensko dostalo autonómiu, a keď sa tak nestalo, jeho odchod z funkcie spôsobil pád Syrového úradníckej vlády. Na druhý deň pod Syrového vedením vznikla nová (Slovákov v nej zastupovali Fajnor a Karvaš). 5. 10. Abdikoval prezident Beneš a čoskoro odletel do londýnskeho exilu. Slováci sa obávali  o celistvosť slovenského územia a 6. 10. 1938 sa slovenské politické strany, okrem komunistickej a sociálnodemokratickej, zjednotili na autonomistických postojoch v Žilinskej dohode a Žilinským manifestom vyhlásli autonómiu Slovenska v rámci ČSR. Okrem iného v ňom deklarovali priateľské súžitie s okolitými národmi, kresťanský duch slovenského autonómneho štátu a boj proti ,,marxisticko – židovskej ideológii". Protestovali proti tomu, aby sa o hraniciach Slovenska rozhodovalo bez účasti slovenských zástupcov. Slovenská autonómna vláda sa ihneď postarala o prepustenie V. Tuku z väzenia (7. 10.1938), v roku 1929 odsúdeného  na 15 rokov a  roku 1937 síce omilosteného, ale stále zavretého v Boroch pri Plzni. Radikáli uvítali Tukov návrat do aktívnej politiky. Stal sa čestným veliteľom Hlinkových gárd a jedným z  vodcov krajne pravicového pronacistického krídla v HSĽS. Predstaviteľom tohoto prúdu v strane bol aj Alexander Mach, slovenský Goebels,  ktorému zverili nový  Úrad propagandy. Za svoje ciele vyhlásil odstránenie prežitkov Benešovho režimu, marxizmu, slobodomurárstva a odstránenie hospodárskeho monopolu Židov, zakotvenie autoritárskej štátnej idey a ,,zdravého národného cítenia“ vo všetkých vrstvách slovenského obyvateľstva. Bola zavedená cenzúra v tlači, rozhlase, filme, literatúre, a tým umlčaná politická opozícia.

Hitler sa začal vážnejšie zaujímať o Slovensko niekedy začiatkom októbra 1938, keď sa dopočul o sporoch medzi Slovákmi a Čechmi. Národnostné spory v Československu mu mali poslúžiť na jeho rozbitie. Využíval  na to ľudákov a vodcu karpatských Nemcov  Karmasina, ako aj  zbytky Nemcov v  Čechách a na Morave. O pomeroch na Slovensku ho informoval ríšsky miestodržiteľ vo Viedni Seyss-Inquart. Najúčelnejšie sa mu zdalo odtrhnúť Slovensko od Čiech a Moravy a vytvoriť štát podriadený nacistickému Nemecku. Nezdalo sa mu vhodné posilňovať Maďarsko tým, že by podporil jeho snahu o získanie slovenského územia. 8.októbra Hitler rozhodol, že nevydá Bratislavu Maďarom, ani ju nepripojí k svojej ríši.

Maďari sa pokúšali neustále o ,,nápravu krívd,“ ktoré utrpeli po prvej svetovej vojne a žiadali revíziu Trianonskej zmluvy -  súčasti Versailleského systému -  na základe ktorej boli určené hranice medzi Slovenskom a Maďarskom. Chceli od ČSR južné Slovensko: 12 124 km2, kde žilo podľa sčítania obyvateľstva z roku 1930 1 360 000 obyvateľov, z  toho 549 376 maďarskej národnosti. Pri argumentácii vo svoj prospech vychádzali zo starých uhorských štatistík z roku 1910, z čias vrcholiacej násilnej maďarizácie, podľa ktorých bolo na tomto území iné národnostné zloženie. Najprv sa  9. 10., v  deň, keď slovenská autonómna vláda v  Bratislave slávnostne prevzala moc, konali  československo – maďarské rokovania v Komárne, kde zastupovaním ČSR pražská vláda poverila J. Tisu, nemal však k dispozícii nijaké potrebné dokumenty (ďalšími účastníkmi boli Ďurčanský, Krno, generál Rudolf Viest a za Podkarpatskú Rus Párkányi.). 13.októbra maďarská delegácia vyhlásila, že pokladá rokovanie za ukončené a obracia sa na signatárov  Mníchovskej dohody, aby spor rozhodli. Tiso nenašiel podporu ani v Prahe, ani v zahraničí. Po neúspechu komárňanských rokovaní sa  uskutočnila za účasti ministrov zahraničných vecí Nemecka a Talianska (von Ribbentrop a G. Ciano) Viedenská arbitráž, po ktorej Slovensko prišlo o 10 390 km2 s 859 643 obyvateľmi (z toho 503 980 Maďarov). Do Maďarska pripadlo 776 obcí, pričom v 176 z  nich bola prevažne slovenská. Maďarská hranica sa teraz  tiahla po línii Košice – Rožňava- Rimavská Sobota – Lučenec – Levice- Komárno – Nové Zámky – Štúrovo – Dunajská Streda. Južné Slovensko Maďari obsadili do 10. 11. 1938. Obyvatelia územia pripojeného k  Maďarsku hlásiaci sa k slovenskej národnosti boli diskriminovaní a aj prenasledovaní. Preto, keď sa o 44 dní na tomto okupovanom území konalo sčítanie ľudu, z pôvodných 276 287 sa prihlásilo k slovenskej národnosti už iba 123 000. Ostatní boli pokladaní za slovensky hovoriacich občanov s maďarským povedomím.

Vzápätí po Viedenskej arbitráži sa úplne zjednotili slovenské politické strany včítane slovenských pobočiek čsl. politických strán do HSĽS – strany národnej jednoty. Parlament ČSR 19. 11.1938 prijal zákon o autonómii Podkarpatskej Rusi a Slovenska a 30.11. 1938  bol za nového prezidenta ČSR zvolený E. Hácha. Vymenoval novú vládu vedenú premiérom Beranom (agrárna strana). Podpredsedom vlády sa stal Karol Sidor. Názov štátu sa zmenil na Česko-Slovensko. Vznikol asymetrický model, v  ktorom  existovali samostatné orgány výkonnej a zákonodárnej moci pre Slovensko a pre Podkarpatskú Rus, ale české krajiny riadila československá vláda a parlament, ktoré  plnili úlohu vlády a parlamentu aj pre celé Česko – Slovensko. Ministri slovenskej autonómnej vlády boli členmi ministerskej rady a slovenskí pridelneci boli určení do spoločných rezortov – obrany, zahraničných vecí a financií. 1. decembra bolo odstúpených 16 obcí na severe Slovenska (226 km2) Poľsku. 

Nová politická reprezentácia v Česko – Slovensku vládla autoritatívnym spôsobom. Pomníchovská ,,druhá republika“ upustila od parlamentnej demokracie. Väčšina faktickej moci bola sústredená v rukách vlády. 17. 12. pražský parlament odhlasoval tzv. zmocňovací zákon, na základe ktorého mohla ústredná vláda meniť ústavu a ústavné zákony a dostala mimoriadnu nariaďovaciu právomoc. HSĽS sa obávala o zachovanie autonómie Slovenska a podmieňovala svoj súhlas so zákonom vymenovaním slovenských delegátov do celoštátnych ministerstiev. Nariadenie ústrednej vlády o politických stranách uzákonilo autoritatívny systém – vláda mala právomoc rozhodovať o zakladaní nových politických strán. Na základe vládneho nariadenia česko-slovenskej vlády bola rozpustená KSČ. ČSR len formálne vystupovala ako neutrálny štát, v skutočnosti nemohla už viesť suverénnu politiku Československá vláda zavádzala pod tlakom Nemecka prvé protižidovské opatrenia. 27. januára vydala dva dekréty o revízii získaného občianstva Česko-Slovenska a o vysídlení niektorých cudzincov. Boli to prvé protižidovské opatrenia platné pre celé územie čsl. štátu, dotýkajúce sa asi 25 000 až 30 000 osôb. Bola to asi odpoveď na Hitlerov výrok v rozhovore s Dr.Chvalkovským, v ktorom Hitler povedal, že ,,… v Československu Židia dodnes otravujú ľud". Po dohode so slovenskou autonómnou vládou sa v tomto období začal odsun  Čechov zo Slovenska.

Koniec

,,...Národy, žijúce vedľa seba, nemôžu žiť indiferentne, ale buď spolupracujú, alebo sú v boji. Musíme si vybrať spoluprácu alebo boj... Nemáme protichodných podstatných záujmov, ktoré by mohli chod tejto spolupráce znemožniť. My by sme pri našom počte k Nemcom boli smiešni, keby sme si miesto spolupráce želali boj, a každému je zrejmé, ako by ten boj dopadol..."
                                                                                                           
F. Ďurčanský, minister zahraničia SR v rokoch 1939 - 1940

Nemci si podrobovali cudzie štáty rôznymi spôsobmi, od priamej okupácie, cez vytvorenie protektorátu až po ekonomické a politické ovládnutie formálne samostatných štátov, ktorému dávali prednosť v juhovýchodnej Európe. Ich ekonomiky pracovali pre nacistické Nemecko, boli preň zdrojmi  surovín, potravín, pracovných síl, využívalo ich pomocné vojská, dopravnú sieť a nechávalo sa nimi politicky podporovať. Ich poslušnosť voči Nemcom šetrila vojenské sily. Hitler sa rozhodol urýchliť rozbitie ČSR podnecovaním a podporou separatizmu slovenských radikálov a urobiť  zo Slovenska jeden zo svojich poslušných satelitov.

Vo voľbách do autonómneho snemu 18. decembra 1938 jednotná kandidátka HSĽS-SSNJ získala 97,3% hlasov voličov. Voľby sa konali ešte podľa platných česko-slovenských zákonov Hlasovanie "za" odporúčali svojim členom aj Ústredená kancelária autonómnych ortodoxných židovských náboženských obcí a Židovská ústredná úradovňa. Českí politici podozrievali Slovákov zo separatistických snáh, preto sa 12. 2. 1939 v Unhošti pri Nouzove stretla na podnet generála Aloisa Eliáša česká politická špička (okrem členov centrálnej vlády Berana, Chvalkovského a  Syrového) a dohodli sa na vojenskej akcii proti autonómnej slovenskej vláde. V ten istý deň sa Adolf Hitler stretol v Ribbentropovej prítomnosti v Berlíne s Tukom a Karmasinom. Tuka sa zmienil o českej politike na Slovensku a  poukázal na zhubnosť maďarskej politiky voči Slovensku. Negatívne sa vyjadril o budúcnosti spolužitia  Čechov a Slovákov, povedal, že Slováci sa chcú osamostatniť a žiadajú od Nemcov v tomto smere podporu. Hitler bol myšlienke ,,pomoci“ k osamostatneniu Slovenska naklonený. V snahe rozbiť Československo podporoval slovenské separatistické tendencie zo strany radikálov v HSĽS a vyvíjal čoraz väčší tlak na slovenských politikov na rýchle osamostatnenie Slovenska. 

28. 2. 1939 ministri slovenskej autonómnej vlády v Berlíne rokovali s poverencom pre nemecký štvorročný plán H. Goringom o hospodárskej pomoci Slovensku, ktorá bola prisľúbená za podmienky, že Slovensko vyhlási samostatnosť. 6. 3. predsedníctvo slovenskej autonómnej vlády a Snem Slovenskej krajiny (slávnostne otvorený v Bratislave 18. 1. 1939) prijali uznesenie o postupnom osamostatňovaní slovenského štátu, ale neboli za okamžité odtrhnutie. Seyss - Inquart rokoval 7. 3. 1939 v Bratislave s predsedom slovenskej autonómnej vlády Tisom a podpredsedom centrálnej vlády Sidorom a tiež nástojil na vyhlásení slovenskej samostatnosti. Na druhej strane nacisti vyvíjali tlak aj na pražskú vládu: niekoľkokrát bol do Berlína pozvaný minister zahraničia Chvalkovský, ktorý od svojho nástupu do funkcie presadzoval politickú orientáciu na Taliansko ako na protiváhu nacistického Nemecka. Hitler ho obviňoval z  nepriateľstva vočí Tretej ríši. Chvalkovský nepripúšťal, že nacisti považujú strednú Európu za svoj priestor a chystajú sa obsadiť Čechy a Moravu. Presadzoval podobne ako západné veľmoci politiku ústupkov voči nacistom. Neuveril ani vojenskému spravodajstvu, ktoré mu prinášalo správy o chystanej vojenskej akcii Nemcov začiatkom marca 1939.

V období od 1. marca 1939 sa Beranova vláda pokúšala zastaviť rozrastanie vnútropolitického  konfliktu so slovenským kabinetom. Rokovania medzi ústrednou a autonómnou vládou ukázali, že hrozí rozpad ČSR. Ústredná vláda a prezident sa  preto rozhodli zosadiť radikálnych ministrov a váhavého ministerského predsedu Dr. Jozefa Tisa. V predvečer 9. marca prerušili telefonické spojenie medzi Prahou a Bratislavou, aby tým boli uľahčené opatrenia ministerstva vnútra. V noci 9. – 10. 3. 1939 prezident Hácha zbavil úradu všetkých ministrov slovenskej vlády okrem P. Teplanského. Na Slovensku bol vyhlásený výnimočný stav. Územie Slovenska obsadilo české vojsko. 253 slovenských separatistických radikálov, ktorí boli za rýchle osamostatnenie Slovenska,  medzi nimi Tuka, Mach a M. Černák, bolo zatknutých a odvezených do moravských väzení. Prezident vymenoval novú vládu na čele s Karolom Sidorom.

12. 3. 1939 rokoval s Nemcami v Bratislave K. Sidor. Odmietol koncept textu telegramu, ktorý mal poslať Hitlerovi. Mal mu v ňom oznámiť vyhlásenie samostatnosti a jeho súčasťou bol aj menný zoznam členov novej slovenskej vlády. Tlak Nemcov však neustal a 13. 3. dostal Tiso oficiálne pozvanie od Hitlera. V slovenskej delegácii okrem neho boli aj Š. Danihel a F. Ďurčanský.  Na nemeckej strane sa zúčastnili rokovaní nemecký minister zahraničných vecí von Ribbentrop a  Hitler. Hitler Tisovi oznámil, že chystá okupáciu Čiech a Moravy a Slováci buď vyhlásia samostatnosť, alebo budú ponechaní napospas Maďarsku a Poľsku. Tiso tak ako predtým Sidor odmietol text vyhlásenia samostatného slovenského štátu. Telegraficky navrhol Sidorovi a Háchovi zvolanie slovenského snemu. Ten rokoval 14. 3. 1939. Prijal demisiu Sidorovej vlády. Krátko po polnoci jednomyseľne odhlasoval samostatnú Slovenskú republiku a menoval jej prvú vládu. Samostatnosť vyhlásila aj Podkarpatská Rus (Zakarpatsko). Jej územie už však okupovali Maďari.

Dr. Chvalkovský požiadal Hitlera o rokovanie. Po jeho súhlase dňa 15. 3. 1939 odletel s Háchom  do Berlína  Hitler oznámil svoje rozhodnutie začleniť Čechy a Moravu do Nemeckej ríše. Povedal, že o štyri hodiny  nemecké vojská prekročia hranice. Hácha pod nátlakom podpísal vyhlásenie, že vláda vkladá osud krajiny do Hitlerových rúk.  Chvalkovský 15. 3. 1939  o 2.15 hod. ráno telefonicky informoval premiéra Berana o výsledkoch schôdzky a rozdal pokyny. Pokladal okupáciu nemeckými vojskami za prechodnú. Žiadal Prahu, aby po príchode nacistickej armády všetko pokračovalo v normálnom režime a aby armáda ani obyvateľstvo nekládlo žiaden odpor, inak by mohlo dôsjť k  nedoziernej katastrofe.

16. 3. 1939 v Prahe prezident Hácha podpísal Výnos o Protektoráte Čechy a Morava. 167 dní druhej republiky uplynulo a ČSR zmizla z mapy Európy. 

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates