« Úvod | TAKÁ NOVEMBROVÁ »

ZASE TROCHU MINULOSTI

Hrad Krásna Hôrka

Pánmi panstva hradu boli na začiatku pravdepodobne Bebekovci. Vlastnili ho do druhej polovice 16. storočia. Krásna Hôrka sa písomne prvýkrát  ako hrad spomína v roku 1333.  Jedna z povestí hovorí o Bebekovi, chudobnom pastierovi, ktorý našiel veľký drahý kameň. Daroval ho kráľovi a žiadal zaň sedem vŕškov, na ktorých si chcel postaviť salaše. Postavil si však sedem hradov: Krásna Hôrka, Štítnik, Brzotín, Turňa, Plešivec, Sádec a Sólyomkő. Iná legenda vraví, že regiónom, v ktorom sa nachádza hrad Krásna Hôrka, utekal pred Tatármi kráľ Béla IV. za pomoci bratov  Filipa a Detricha (Detre) Szár z rodu Ákošovcov. V roku 1243 boli za vernosť kráľovi odmenení rozsiahlymi územiami v správe hradu Gemer. Medzi darovanými obcami sa hrad Krásna Hôrka ešte nespomína. 

Od 13. storočia majetok Bebekovci, ktorí sa sa predtým volali Ákošovci, začali odpredávať. Brzotín získali Máriássyovci a neskôr asi okolo roku 1318 bola predaná aj Krásna Hôrka Batizovcom. Títo postavili. opevnenú obytnú gotickú vežu (donjon) na vrchole vápencovej kopy. Keď Bebekovci zistili, že odpredané majetky majú omnoho vyššiu hodnotu, lebo v okolí je veľké nerastné bohatstvo, súdili sa o ne dlho s Máriássyovcami. V roku 1352 získali späť svoje panstvo. Hrad potom niekoľkokrát prebudovali a rozšírili. Dali postaviť palác ku gotickej veži. Najvýznamnejšia prestavba sa uskutočnila za Františka Bebeka. Modernizáciu a vybudovanie nového fortifkačného systému si vyžiadalo nebezpečenstvo tureckých nájazdov. V 40. rokoch 16. st.bolo postavené nové hradné opevnenie v tvare nepravidelného trojuholníka s troma nárožnými baštami.

Lúpežní rytieri, František Bebek a jeho brat - gemerský župan Imrich, zhadzovali zvony z veží kostolov a odlievali z nich delá. František Bebek ako katolík dal okolo roku 1540 vyhodiť z najvyššej bašty hradu protestantského kazateľa z Rožňavy Ondreja Fischera, ktorý predtým pôsobil v Levoči, na Morave i v Smolníku. Ešte v septembri roku 1556 bojoval proti cisárovi s pomocou tureckých vojsk a potom sa z neho stal obhajca evanjelikov. Nakoniec ho vyhlásili za vlastizradcu, zbavili všetkých titulov a funkcií a v roku 1558 pravdepodobne zavraždili. Osud Bebekovcov je po týchto udalostiach veľmi nejasný. Existujú ešte zmienky o synovi Františka Jurajovi, ktorý sa na rozdiel od otca stal horlivým zástancom protireformácie. Bol gemerským županom. Zomrel bez potomkov v roku 1567.

Hrad sa potom dostal do správy cisárskeho dvora. Panstvo spravovali hradní kapitáni. Za osem rokov sa ich vystriedalo sedem. Jedným z posledných bol Peter I. Andrássy, prvý Andrássy na Krásnej Hôrke a v Gemeri vôbec. Snažil sa  získať hradné panstvo do osobného vlastníctva, no nedokázal prelomiť nedôveru dvora i napriek tomu, že bol prívržencom Gašpara Békessyho - spojenca Habsburgovcov proti Štefanovi Báthorymu. Až v roku 1642 získal Matej II., vnuk Petra I.,  krásnohorské panstvo do dedičného vlastníctva od kráľa Ferdinanda III.. Manželkou Mateja II. sa stala Anna Monokyová, čím Andrássyovci získali  monocké,  štítnické a drnavské majetky. Nestrategická poloha hradu v období, keď patril Andrássyovcom  a politická situácia si  nevyžadovali prestavby. Noví majitelia spočiatku hrad len opravovali, až v 17. storočí ho začali prestavovať. Pristavili neskororenesančné paláce: tzv. dolný hrad so štukovou výzdobou klenieb v miestnostiach a stredný hrad, ktorý slúžil pravdepodobne hlavne na reprezentačné účely. Medzi starým bebekovským a novým renesančným palácom sa vytvorilo malé intímne nádvorie. Tu, na strednom hrade, sú dodnes zachovalé kamenné krakorce nesúce pavlač s kovanou mrežou. Stavebné práce prebiehali  za Mikuláša I., ktorý sa stal županom gemerského komitátu a kráľovským radcom. Hrad sa vtedy stal sídlom župy, čo si vyžiadalo prístavbu nových reprezentačných i obytných priestorov. Cisár Leopold I. Mikuláša I. v roku 1676 povýšil do barónskeho stavu za hrdinstvo preukázané v bojoch proti Turkom. Jedným z najkrajších exponátov z tohto obdobia je renesančná kachľová pec s modro-bielou glazúrou, ktorá je pravdepodobne prácou hornouhorských majstrov. Niekoľko kusov nábytku pochádza tiež zo 16. - 17. storočia a zachovali sa tiež vzácne zbrane a výzbroj hradnej posádky. 

V roku 1883  Andrássyovci vo svojej betliarskej rezidencii hostili významného romantického spisovateľa Móra Jókaiho, ktorý zbieral podklady pre svoj nový historický román ,,Levočská biela pani."Hlavnými postavami románu sú okrem ,,bielej panej" Julianny Korponayovej aj Andrássyovci a Krásna Hôrka je jedným z hlavných dejísk príbehu lásky, nenávisti a zrady. Dej románu je zasadený do obdobia posledného stavovského povstania Františka Rákocziho II., do ktorého sa zapojili aj bratia Štefan I. a Mikuláš II., prezývaný ,,derviš generál". Jókai vo svojej knihe vytvoril legendu o tragickej smrti grófky, ktorá leží v sklenenom sarkofágu, o Žofii Serédyovej, manželke Štefana I.. Žofia zomrela na začiatku 18. storočia a pochovali ju pôvodne do hrobky kostola v dedine pod hradom. Tam na ňu kvapkala vápencová voda a vysúšal ju suchý prievan, čo spôsobilo, že sa jej telo zachovalo takmer neporušené. V kaplnke Krásnej Hôrky je od začiatku  19.  storočia,  kde  ju  dali  previesť   Andrássyovci. Jej múmia má  zodvihnutú  pravú  ruku - pravdepodobne mala pod ňou Bibliu, ktorá sa však rozpadla. Podľa Jókaiho zodvihnutím ruky chcela zabrániť synovi v otcovražde. Existuje aj názor, že nejde o mŕvolu Žofie, ale o pozostatky grófky Terézie Dőryovej, manželky Štefana III. Andrássyho, ktorá žila o dve generácie neskôr ako Serédyová.

Na prelome 17. a 18. storočia došlo k deleniu rodového majetku medzi bratov Štefana I. a Juraja II. Štefan sa presťahoval do Betliara,  a tým vznikla betliarska - staršia vetva rodu.  Juraj zostal na Krásnej Hôrke a považuje sa za zakladateľa tzv. monockej alebo dlholúckej -  mladšej vetvy.

V 70. rokoch 18. storočia prebehla na hrade posledná prestavba. Mohutná juhovýchodná bašta zvaná Dobogó bola prebudovaná na kaplnku. Prestavbu uskutočnil  Štefan III., ktorý bol v roku 1766 povýšený do grófskeho stavu. Zásluhu na jeho rozhodnutí mal pravdepodobne jeho brat Anton, od roku 1780 rožňavský biskup.

V 19. storočí sa upravila západná  časť  kaplnky  - prebudovala sa empora, pod ktorou vznikli tri vysoké arkády a vchod do hrobky. Kaplnka je  barokovo - klasicistická. Jednoloďový priestor prechádza do svätyne s polkruhovým uzáverom. Oltárny stôl na troch schodiskových stupňoch je zdobený erbom Andrássyovcov a klasicistickými festónmi. Samotné retabulum je tvorené symetrickou architektonickou kompozíciou kanelovaných stĺpov s iónskymi hlavicami a dvoma sochami anjelov na podstavcoch. Baldachýn s kaskádovito riasenou drapériou pridržiavajú dvaja letiaci anjeli. Je to pravdepodobne práca Jozefa Godeho, žiaka Raphaela Donnera, ktorý v tej dobe dostal niekoľko objednávok aj v Rožňave. V strede baldachýnu sa nachádza oltárny obraz Čiernej krásnohorskej Madony, patrónky Andrássyovcov. Podľa literatúry pochádza táto ikona (tzv. eleuza) z roku 1739. Klenby kaplnky pokrývajú barokové fresky,  ktoré však  boli v 19. storočí premaľované. V tomto období boli do jej stien vsadené aj renesančné epitafy prvých Andrássyovcov na Krásnej Hôrke - Petra I. a jeho syna Jána.

Andrássyovci vlastnili niekoľko kaštieľov a kúrií v Uhorsku i v Rakúsku. Neďaleko Krásnej Hôrky v obci Dlhá Lúka si dali na prelome 18. a 19. storočia postaviť klasicistický kaštieľ, ktorý pravdepodobne obývali po odsťahovaní z hradu. Vdova Štefana III., grófka Mária Andrássyová-Festetichová, začiatkom 19. storočia Krásnu Hôrku opustila. Keď hrad v roku 1817 po zásahu bleskom vyhorel,  nechala ho zastrešiť. Až do 60. rokov 19. storočia inak zostal v ruinách. Renovoval ho Juraj IV., syn Márie Festetichovej a Štefana III., keď sa inšpiroval dojmami z pobytu v Anglicku v dobe romantizmu, v prvej pol. 19. storočia.




Kaštieľ v Betliari

Rodine Andrássyovcov patril aj kaštieľ Betliar, ktorý sa nachádza sedem kilometrov od Rožňavy. Je národnou kultúrnou pamiatkou. Expozícia kaštieľa je špecializovaná na život a bytovú kultúru šľachty v 18.-19. st. Objekty v areáli kaštieľa a o sám nesú stopy všetkých stavebných etáp. Vyvíjal sa od fortifikačnej stavby k obytnej a reprezentatívnej budove. Za 2. Svetovej vojny ostali neporušené len  tri kaštiele na Slovensku: Orlové, Hodkovce a Betliar, ktorý sa v zachovalom stave jediný zachoval dodnes.

Ako súčasť rozsiahleho brzotínskeho panstva v stredoveku ho vlastnili Bebekovci. Pravdepodobne oni si na mieste dnešného kaštieľa dali postaviť malý vodný hrádok. Bebekovci však už v roku 1566 museli územie Horného Uhorska opustiť a ich majetky prešli do rúk cisárskeho dvora, ktorý ich spravoval prostredníctvom kapitánov z hradu Krásna Hôrka. V roku 1578 bol na Krásnu Hôrku prevelený Peter I. Andrássy, čím sa v Gemeri začalo takmer štyristoročná vláda jeho rodu. Dlhé roky boli Andrássyovci len hradnými kapitánmi. V roku 1642 dostal Matej II. krásnohorské panstvo i betliarske majetky do dedičného vlastníctva od kráľa Ferdinanda III. Koncom 17. storočia došlo k deleniu rodového majetku, čím vznikli dve vetvy rodu - staršia betliarska so sídlom v Betliari a mladšia dlholúcka alebo monocká, ktorá zostala na hrade Krásna Hôrka. Kaštieľ vlastnili Andrássyovci takmer nepretržite až do roku 1945, len niekoľko rokov 19. storočia bol v rukách rodu Nádasdyovcov (kúpou od Imricha Andrássyho), ktorí ho zasa predali Pálffyovcom a Grovestniovcom. 

Starý rodový majetok so sídlom získal späť pre Andrássyovcov gróf Emanuel I., ktorý sa stal významnou osobnosťou kultúrno-spoločenského života Uhorska a vtedajšieho železorudného priemyslu, preto ho prezývali "Železný gróf". Prvá stavba sa  spadá do obdobia prvej polovice 15. storočia. Klenby s lunetami, ktoré sa zachovali v takmer celom prízemí, pochádzajú zo 17.storočia, keď sa stavalo aj na hrade Krásna Hôrka. Keď vzrástol význam rodu Andrássy, ktorý koncom 18. storočia získal grófsky titul a stále viac sa angažoval v železorudnom priemysle, došlo k dvom rozsiahlym prestavbám kaštieľa. Za grófa Leopolda Andrássyho v 80. až 90. rokoch  18. st. mal klasicistickú podobu. Pripomínajú ju pruské a české klenby v severnom trakte prvého poschodia - v niekdajších hosťovských  apartmánoch. Vtedy začal okolo kaštieľa vznikať aj rozsiahly anglický park, obklopujúci kaštieľ, ktorý zapadá  do okolitej prírody. Postupne ho rozširovali a dopĺňovali mnohými dendrologickými vzácnosťami. Dnes  tvoria 80-hektárový celok s mnohými vodnými a stavebnými atrakciami. K parkovým stavbám patrí aj klasicistická rotunda (pôvodne ako knižnica),  slobodomurársky pavilón, romantický zámok pri rybníku, umelá jaskyňa a vodopád, záhradný letohrádok, fontány a sochy. Park je zapísaný v zozname svetových historických záhrad a je najväčším udržiavaným parkom na Slovensku. 

Od roku 1905 bola knižnica , ktorú založil Leopold Andrássy, veľký zberateľ a slobodomurár, umiestnená v kaštieli. Uchováva vyše 20.000 a podľa niektorých dokonca 30.000 zväzkov - najmä teologických, historických, geografických a filozofických diel z 15. až 19. storočia, napísaných v 15 rôznych jazykoch. Prevládajú diela osvietenských autorov. 

Posledná veľká prestavba kaštieľa v rokoch 1881 – 1886 za grófa Emanuela I.  mu dala dnešný vzhľad. Počas tejto romanticko -   historizujúcej prestavby bol pôvodný klasicistický objekt nadstavaný o jedno celé poschodie a na západnej strane  vybudovaná mohutná veža neogotického schodiska. Na východnej strane bola zasa postavená vežička podľa vzoru  veže slávneho sedmohradského hradu Hunyadiovcov Vajdahunyad (Nebojsa) s dlátkovou strieškou, ostatné veže majú striešky francúzskeho typu. Prestavali aj interiéry. V 2. pol. 19. st. slúžil kaštieľ na poľovnícke a reprezentačné účely. Na prvom poschodí bola zriadená  galéria predkov, do ktorej vchádza po honosnom dubovom schodisku s vitrážovými oknami. Na druhom poschodí vznikla obrazáreň so stropným osvetlením, ktorá bola na začiatku 20. storočia adaptovaná na knižnicu. Pohodlie rodiny i hostí zabezpečovali salóny, pracovne, herňa i apartmány s kúpelňami. V kaštieli je aj vzácna zbierka obrazov a múzeum historickej bytovej kultúry. Nábytok pochádza z rôznych európskych dielní, je v rozličných slohoch,  od gotiky po secesiu. Medzi najvzácnejšie nábytkové kusy patria práce domáceho pôvodu. Z 15. storočia je vzácny neskorobarokový stôl zo šarišskej dielne, zo 16. intarzovaná svadobná truhla z Kežmarku, zo 17. vyrezávaná polychromovaná truhla zo Spiša, z 18.  veľká súprava neskorobarokových stoličiek s reliéfnym a maľovaným koženým poťahom. Posledné dve storočia reprezentuje európsky nábytok , ktorého je  v zbierkach  najviac. Prevláda anglický a nemecký empírový a viedenský klasicistický nábytok.

Maľby tvoria popri nábytku najväčšiu časť exponátov. Diel svetových majstrov je v expozícii pomerne málo. Vyniká obraz antverpského maliara Jána Baptistu van der Meirena z roku 1688"Bitka pri Osijeku", od Holanďana Marsea van der Schriecka ,,Kvetinové zátišie,"práce Jakuba Seiseneggera, Quida Rema, Adama Oesera, Johana Baptista Lampiho. Z druhej polovice 19.storočia sú  veľké  obrazy,,Cisár Oto na poľovačke" od Adalberta Franza Seligmanna a ,,Boj človeka s vetrom so splašenými koňmi" od Henry Etiena Grandjeana, práce Brozého, Meclenburga, Pittnera, Landecka-Müllera, Pilotyho a ďalších. Najviac diel  je od uhorských realistických maliarov  - Júliusa Benczúra a jeho maliarskej školy. Medzi zbierkami sú rakúske a anglické príborové súpravy z druhej pol.19. st., porcelán z maďarskej výrobne z Herendu, holíčska fajansa, kameninové nádoby z manufaktúry v Rožňave a v Košiciach zo zač. 19. st., meissenský porcelán, zbierka poľovníckych a sečných zbraní, poľovnícke trofeje a i.

Hrad Gemer

Gemer (latinsky: Gomorinum, nemecky: Gemer alebo Gömör, maďarsky: Gömör) je región ležiaci sčasti na Slovensku, na území bývalého uhorského komitátu (župy, stolice). Neskôr sa zlúčil Gemer a Malohont a vznikla Gemersko-malohontská župa (od 18. st.). Susedila so Zvolenskou, Liptovskou, Novohradskou a Malohontskou župou na severo a juhozápade, so  Spišskou a  Abovsko-turnianskou župou na severo a juhovýchode a s Boršodskou a Hevešskou župou, ktoré sú dnes na území Maďarska. Gemerský komitát sa oddelil najneskôr koncom 12. storočia od Turnianskeho kráľovského komitátu. Centrom Gemerskej stolice bol hrad Gemer, od ktorého je odvodený aj jej názov. V rovnomennom mestečku sa konali stoličné zhromaždenia. Od roku 1578 v dobe tureckého nebezpečenstva  šľachta snemovala na hrade Szendrö v Boršodskej stolici Od začiatku 18. storočia sa stoličným centrom stal Plešivec, a neskôr po spojení s Malohontom v rokoch 1786-1790 bolo centrum stolice premiestnené do Rimavskej Soboty.

Župný hrad Gemer v Rimavskej kotline severne od Tornale nad rovnomennou obcou  patril medzi najstaršie slovenské hrady Vznikol už v 12. storočí na mieste staršieho hradiska asi z 10. storočia a po tatárskom vpáde roku 1241 ho znovu prebudovali. Už za kráľa Bela IV. sa dostal do súkromných rúk. Koncom 14. stor. bol  opäť kráľovským hradom a sídlom župy. Významnú úlohu zohral počas dynastických bojov v Uhorsku v polovici 15. stor., keď sa ho zmocnili vojská Jána Jiskru z Brandýsa. Neskôr patril kráľovi Matejovi Korvínovi, ktorý ho dal roku 1458 zbúrať. Definitívne bol zničený počas tureckých vojen v 16. storočí. Bývalú pevnosť už  pripomínajú iba zemné valy, z ktorých je čiastočne výhľad na Rimavskú kotlinu.                    

V obci Gemer sa narodila a žila legendárna cigánska hudobníčka, ,,rómska Sapfó,“huslistka – primáška Cinka Panna (* 1711 - † 5. február 1772). Pri krste v evanjelickom kostole dostala meno Annamária a do svadby bola pannou – niektorí tvrdia ,že odtiaľ pochádza jej umelecké meno. ,,Cinka" v starorómštine znamená tiež meno tajného starodávneho kmeňa.  Jej starý otec bol dvorným muzikantom kniežaťa Františka Rákocziho; odišiel s ním po protihabsurskom povstaní aj do vyhnanstva. Jemu a bratom Cinky Panny sa pripisuje autorstvo rómskych piesní ,,Rákocziho žalm", ,,Rákocziho duma" a i. Už ako dieťa preukazovala mimiriadny hudobný talent. Všimol si ju miestny šľachtic Lanyi, ktorý jej zariadil štúdium hudby v Rožňave u kapelníka J. Nepomuka Palackého. Keď mala 14 rokov, vydala sa za rómskeho kováča, violoncelistu Dányiho, ktorý v roku 1725 so svojimi bratmi založil slávnu uhorskú cigánsku kapelu.

Mala s mužom  štyroch synov a jednu dcéru. Tvrdí sa aj, že mala až desať detí.  Jej synovia neskôr hrali v rodinnej kapele. Hrala aj na svadbe u Pálffyovcov v kaštieli v Kráľovej pri Senci, aj Balassovskom paláci v Bratislave. Spolu s kapelou rodu Bakošovcov si konkurovali v hre na dvore Márie Terézie. Na portrétoch je Anna zobrazovaná s fajkou, v mužských šatách podobným kuruckej uniforme. K uniforme nosila  aj šabľu (kurucov  - od slova crux- kríž - zhromaždili okolo seba po Vesselényiho povstaní uhorskí šľachtici a zemania, boli to ozbrojenci najmä z  radov prepustencov z hradných posádok, ale aj hajdukov, drobných zemanov, poddaných, študentov, protestantských kazateľov a i.). Do repertoáru Cinka Panny patrili piesne jej starého otca ako ,,Tristo vdov,“ ,,Tanec mŕtvych“, ,,Pieseň prastarých otcov.“ Jej najúspešnejšie skladby vznikli okolo roku 1735 a vyšli v zbierke ,,Kuruc Dalok.“Sú to prevažne verbunky (piesne sprevádzajúce vojenské odvody). Bola jednou zo zakladateľov maďarskej piesne zvanej halgató. V tomto žánri vynikala jej skladba „Pomalé uhorské“. Zložila aj pieseň „Lastovička leť .“ Jej  vrcholné diela obsahuje ,,Uhorská zbierka“ z  roku 1730 (niektoré piesne sú aj po slovensky, väčšina maďarsky). Okrem husieľ a iných tradičných nástrojov hrala Cinka Panna aj na citaru, píšťalku, fleuru, kolovrátok, dudy, fajfarku, zvonce či mulitánku. Cinka Panna bola obľúbenou literárnou postavou viacerých spisovateľov, napr. M. Jókaiho. 

Pochovaná bola 5. februára 1772 vo veku 61 rokov v obci Gemer. Na jej pomník dali synovia vyryť nápis: ,,Po hviezdy slávna huslistka, Cinka Panna v tom hrobe odpočíva. Nad jej popolom nech bdie večne jej slávne meno“

18.05.2009 02:34

Muráň

Zrúcaniny hradu Muráň  (V roku 1271 Mwran) stoja na  južných výbežkoch Muránskej planiny na ťažko dostupnom brale Cigánka v nadmorskej výške 935 m. n. m. Patril k najvýznamnejším a tiež najrozsiahlejším (jeho rozmery sú 90x360 m/3 ha ) a najvyššie položeným hradom na Slovensku. Vyššie položené sú len Liptovský hrad (1001 m. n. m.) a Zniev (963 m. n. m.). Postavili ho pravdepodobne ako kráľovský v 13. storočí ešte pred rokom 1271 zrejme na príkaz panovníka, aby strážil cestu  vedúcu z juhu na sever a spájajúcu tri komitáty :  smerovala  z Gemera do Liptova a Zvolena a na Spiš. Hrad Muráň patril  k najznámejším gemerským hradom.

Podľa P.J. Šafárika (Slovanské starožitnosti) základy hradu Muráň možno vybudovali ešte Góti.Stavanie hradov na skalnatých bralách bol totiž nemecký spôsob. Slovania ho mohli prebudovať asi v 12. Storočí. V roku 1271 ho kráľ Štefan V. daroval ako súčasť jelšavského panstva krajinskému sudcovi Mikulášovi Gunicovi. Nevie sa, aká bola jeho pôvodná podoba, keďže v prvej polovici 15. storočia ho prestavali. Je pravdepodobné, že už v tom čase veľký priestor jediného nádvoria obklopoval hradobný múr s viacerými baštami. Počas bojov Karola Róberta s oligarchami na začiatku 13. storočia musel byť poškodený, pretože v roku 1321, keď ho vlastnil rod Rátol.  sa Muráň spomína ako spustnutý. Od 1430, keď potomci Rolanda vymreli, bol cisárskym majetkom.

Rovnomenná obec (pôvodne Podmuráň) bola založená v roku 1321 a postupne tu vznikli huty a hámre, manufaktúra na kameninu, papiereň a píla. Hrad obnovili v pôvodnom rozsahu a celú vrcholovú plošinu využili azda až žoldnieri Jána Jiskru, ktorý v štyridsiatych rokoch 15. storočia z poverenia kráľovnej Alžbety obhajoval práva jej nedospelého syna Ladislava Pohrobka na uhorský trón. V ďalších rokoch zostal Muráň v rukách bratríkov pod vedením Aksamita, Talafúsa a Jana Jiskru.. V roku 1458 vyslal kráľ  proti Jiskrovi Sebastiana Rozgonyiho. Jiskra posledný raz povstal proti kráľovi Matejovi v roku 1461 a v roku 1462 dobylo Muráň vojsko Štefana Zápoľského,  ktorý za odmenu dostal hrad od kráľa do vlastníctva. Korvínov syn Ján potom okolo roku 1500 prenechal hrad svojmu pokladníkovi, gemerskému šľachticovi Jakubovi z Tornale (Tornallay), ktorý ho pred smrťou spolu s nedospelým synom zveril do starostlivosti s kapitánovi Matejovi Bašovi z Čoltova. Chlapca Bašo buď poslal na výchovu do Poľska, alebo zomrel na Muráni. Kapitán si zavolali k sebe aj svojich dvoch bratov –  zemanov Martina a Mitra. Ich vojenská posádka mala medzinárodné zloženie. Od roku 1541 Bašovci lúpili najmä na severovýchodnom Slovensku – na Gemeri a Spiši. Kradli zvony (napr. v Rimavskej Sobote) a roztavovali ich, aby z nich razili falošné mince. Mincovňa bola priamo na hrade. Tým znehodnocovali menu. Podnikali lúpežné výpravy až do Sliezska a Moldavska, kvôli nim krajinský snem prijal opatrenie, podľa ktorého museli byť pri horských cestách vyrúbané široké pásy lesa. 29. 7. 1548 vyrabovali  kartuziánsky kláštor pri Hrabušiciach, a ukradli odtiaľ poklady, ktoré si tam uložila cirkevná aj svetská šľachta. Krajinský snem nato vyhlásil Bašu za neoprávneného držiteľa Muráňa a vlastizradcu. Preto cisár Ferdinand vyslal proti dvom zbojníckym hradom na Slovensku, Muránskemu a Levickému (lúpežný rytier Balaša) vojsko zložené hlavne z Nemcov, ale aj Španielov a Chorvátov na čele s grófom Mikulášom Salmom. Bojov proti Bašovcom sa zúčastnil aj gemerský gróf František Bebek (ktorý mal vraj slovenský pôvod a volal sa pôvodne Bobák, z čoho pochádza názov jednej z muránskych ciest, Bobačka), ktorý bol sám lúpežným rytierom. Delá si požičal zo Šarišského hradu pri Prešove.

Bebekove vojsko sa utáborilo sa na Veľkej Lúke a Salm nechal hrad ostreľovať z okrajov hrebeňa Muránskej planiny, ktoré sa dodnes volajú (Nemecké) Šance. Chcel Muráň vyhladovať. Matej Bašo poslal k nemu  vyjednávať brata Martina, ale kládol si podmienku, že si bude môcť ponechať hrad a jeho vojsko bude dostávať kráľovský žold. Asi 20 členov muránskej posádky dezertovcalo  pod vedením dôstojníka Juraja Kováča a pridali sa na stranu cisárskych vojsk. Potom Bašu zradili  aj ďalší a vďaka týmto zradcom, ktorí vpustili na hrad cisárske vojsko sa ho nakoniec podarilo  dobyť. Stalo sa to v polovici augusta 1549. 

Matej z hradu ušiel tajnou podzemnou (jaskynnou) chodbou a v Telgárte na Hrone ho potom chytil bača s valachmi. Bašov sprievod pozabíjali valaškami a Bašu vydali Salmovi. Odsúdili ho na smrť a po mučení popravili. Jeho mŕtvolu vraj v okovách zhodili do priepasti. Salm na hrade ponechal oddiel cisárskeho vojska pod velením Melchiora Mašku. Ustanovil tiež v Muráni protestantského evanjelíckeho kazateľa Cypriána Friedta z Olomouca. 15. 8. 1549 jeho vojsko Muráň opustilo spolu s Bašovým nedospelým synom, ktorému dal Salm meno Wolfgang a vzal ho na prevýchovu do Rakúska. Ak niekomu klepnú po prstoch, na Slovensku sa dodnes hovorí, že dobašoval.

 Toto je kraj rozprávok

Bralo, na ktorom stojí Muránsky hrad sa volá Cigánka. Je to biela skala čnejúca nad hlbokými priepasťami s kolmými zrázmi.  Názov hradného brala podľa povesti pochádza z presnejšie neurčených čias, keď tam došlo k tragickej udalosti spôsobenej nešťastnou láskou hradného kapitána k mladej Cigánke, ktorú si, aj navzdory nesúhlasu hradnej panej s týmto nerovným sobášom,  vzal  za ženu.

Hradní páni si služby  kapitána, blížiaceho sa už k štyridsiatke a stále slobodného,  vysoko cenili. Len preto nakoniec pani súhlasila, aby si zamilovaný kapitán urobil po svojom; mala však podmienku, že sa jeho mladá žena nesmie k nej priblížiť a očakávať, že by ju prijala medzi dámy na svojom dvore. Na ženbu nahovorila starnúceho kapitána ona sama, a to, že si vybral ženu hlboko pod svoju spoločenskú úroveň, jej pripadalo ako výsmech.

Cigáni sa vtedy pod hradom utáborili po prvý raz a z  hradu jeho obyvatelia zvedavo sledovali ich orientálny spôsob života a zvyky.  Kapitána do cigánskeho tábora priviedol jeho kôň práve vtedy,  keď sa tam Cigáni zabávali, tancovali a spievali.  Ešte predtým stretol veštca, ktorý mu predpovedal, že si vezme tú, ktorá bude od neho žobrať pieseň. A teraz mladá Cigánka, ktorá ho celkom očarila, odmietla pokračovať v speve a tanci, kým si nevypočuje pieseň od neho. Opitý vínom s bylinkami, jej krásou a nádherným spevom požiadal vajdu o jej ruku. Cigánom zaplatil, aby – keď sa s dievčinou vezmú – nechodievali za ňou na hrad a neprezradili tak jej nízky pôvod.

Najprv si ju obliekol ako dámu zo šľachtických kruhov a naučil ju, ako sa má správať v urodzenej spoločnosti - a potom jej zariadil vo svojom dome na hrade prepychové bývanie. Do kaplnky pod hradom zavolal hradného kazateľa, aby ich zosobášil. Ten sa tajných sobášov obával, boli zakázané a jeho mohol stihnúť trest, ak by oddal pár, ktorý by sa k sebe nehodil spoločenským postavením. Premýšľal, koho to vlastne zosobášil -  mal obavy, že ak vyjde najavo, kto boli tí dvaja, príde o miesto...

Cestu lesom zo sobáša im skrížila starena – vedma z Hrdzavej doliny. Vyzerala ako striga, ale úmysly mala očividne dobré; chcela ich vystríhať pred činmi, čo by mohli zničiť ich šťastie. Dala im  svadobný dar :  čierne mača a štvrolístok ďatelinky . Ten uviazala mačiatku pod krk. Povedala mladej žene, aby prv než vojde do svojho nového domova, pustila najprv dnu mača -  potom zlé sily, ktoré tam striehnu, stratia moc.

Snúbenci sa so starenou pekne rozlúčili a pobrali sa na hrad. Neveste preleteli ponad hlavu netopiere hneď potom, ako začula kuvika, ktorý vždy veští smrť. Biely kôň nesúci bielu nevestu sa splašil. Mača jej vypadlo , keď oboma rukami chytila uzdu a skončilo rozdrvené  na kašu pod konskými kopytami.  S veľkými obavami, zamĺknutá, nasledovala svojho muža na hrad. Posledný úsek boli strmé do skaly vytesané schody, ktorými kone len s námahou kráčali nahor k vstupnej bráne. Za ňou sa týčili vysoké múry, pomedzi ktoré pomaly  vystupovali na nádvorie, kde stál kapitánov palác. Cigánka zvyknutá na voľnosť a otvorenú krajinu sa cítila stiesnene ako vo väzení a premkli ju obavy, že tu medzi tými hradbami nebude vedieť žiť.

Rýchlo sa však zžila s obyvateľmi hradu, ktorí ju pokladali za Talianku. Hradná pani nemala Talianov v obľube a tak sa im zdalo pochopiteľné, že sa kapitánovej žene vyhýba. Im sa páčila a rýchlo sa s ňou spriatelili. Po radovánkach, keď kapitán odišiel brániť spriatelené hrady sa mladá Cigánka začala na hrade nudiť, preto tajne púšťala k  sebe do domu ľudí zo svojho rodu. Priamo uprostred prepychu si kládli vatru a tancovali a spievali ako v cigánskom tábore. Chyžnej, ktorá si svoju paniu obľúbila, sa to nepáčilo a presvedčila ju, aby s tým prestala. Kapitánov palác dali potom zase do poriadku a čakali na jeho návrat. 

Lenže mladá kapitánova žena sa cítila osamelá a krátila si čas s mladým podkapitánom, chránencom svojho muža. Vekovo si boli blízki a páčil sa jej a on sa do nej vášnivo zamiloval. Dni odvtedy plynuli rýchlo, až jedného dňa došla správa, že sa na hrad vracia jeho kapitán. Tešil sa nesmierne na svoju krásnu ženu a dúfal, že s ňou prežije, kým bude doma, znovu také nádherné chvíle, aké s ňou zažil pred ich rozlúčkou. Lenže ihneď po príchode sa mu doma niečo nevidelo – cítil dym, i keď bolo vymaľované a doniesli sa k nemu klebety, čo jeho žena v jeho neprítomnosti stvárala s bandou Cigánov v jeho paláci. Veľmi ho to rozhnevalo.Zlostne sa na ňu rozkričal, ale ona ho so slzami v očiach ubezpečovala o svojej vernosti :  bolo jej len samotnej smutno a na hrade sa cítila ako chytená do klietky, túžila po niekom blízkom. Pozývala si preto  k sebe svojich ľudí, ktorí ju,  preoblečení do panských šiat,  chodili utešovať, keď jej bolo otupno v jej samote. Kapitán sa na nejaký čas upokojil, ale potom sa od chlapov z hradnej posádky dopočul o jej nevere s podkapitánom. Pochytila ho strašná žiarlivosť; v prvej chvíli chcel zabiť seba a vzápätí vinníkov svojho nešťastia.

Napokon  však rozhodol, že usporiada v  paláci veľkú hostinu na privítanie. Odcválal s hajdúchmi a jeho žena zatiaľ pripravovala, čo bolo treba. Nad hradným bralom letela v ten deň  biela vrana – predzvesť nešťastia – a tak chyžná navrhla, aby všade do miestností kapitánovho paláca do zotmenia rozmiestnili čarovnú bylinu,   aby sa nič zlé neudialo. No  pastier, ktorého poverili, aby bylinu priniesol, to do posledného lúča slnka  nestihol- keď došiel s tým, po čo ho poslali, už sa zmrákalo. I tak však rastlinky poroznášali po miestnostiach, aby ich ochránili pred zlými silami.

Kapitán  za hodovacím stolom po celý čas  sledoval dvoch údajných milencov, mučiac sa pochybnosťami. Ale napokon z ich žiariacich očí, ktoré si tajne vymieňali pohľady pochopil, že spolu naozaj niečo majú majú. Krivo sa usmieval, len s námahou potláčajúc strašnú zúrivosť. Hosťom tvrdil, že ho bolí zub - a ide teda predčasne  do svojich komnát, aby im neskazil náladu. Možno sa s nimi na konci zábavy ešte príde rozlúčiť. Predtým, než opustil sálu, sa však nenápadne schoval do nariaseného  závesu a pozoroval podkapitána, s ktorým tancovala jeho neverná žena. Keď dotancovali k nemu , začul, ako jej podkapitán vyznáva lásku a nahovára ju na spoločný útek. Ona mu odpovedala, že jej muž sa nechal presvedčiť, že sa voči nemu neprehrešila a nebezpečenstvo im od neho nehrozí.

Keď sa hostina chýlila ku koncu, prišla Cigánka za kapitánom  do jeho  izby  a pýtala ho o posledný tanec. On už predtým na parapete našiel bylinu, ktorú tam položila chyžná a zlostne ju vyhodil z okna do priepasti.  Teraz zhodil do nej aj  falošnú nevernicu, ktorá mu po celý čas bezostyšne klamala do očí.

Tým sa to však ešte neskončilo: vrátil sa do sály a tam sa s vytaseným mečom postavil pred podkapitána. Obvinil ho z vierolomnosti a vyzval  na súboj. Jedinou presne mierenou ranou ho zabil. Ten , umierajúc, oľutoval svoj čin a zradu svojho veliteľa a poprosil o odpustenie.

Čo sa potom s kapitánom stalo, nevieme; priznal sa k vražde manželky. Hradná pani cítila zadosťučinenie- veď ho pred nevernými Cigánkami vystríhala, dopredu vravela, ako to dopadne. Láska je však slepá ako malé mača  a   kým sa jej rozvidnie, už padá do priepasti.

Vraví sa, že sa Cigánka, zhodená z hradného brala a premenená na bludičku, túla po skalách  a láka chlapov na dno strží z  pomsty za to, že ju kapitán pripravil o život. A keď po daždi hradné bralo pretínajú ľahké biele obláčiky, to vraj zamyslene bafká z cigánskej fajky,  túžobne hľadiac do ohňa…

Zlatý vek hradu Muráň

Széchyovci na Muráni

Po poprave Mateja Bašu bol vyše šesťdesiat rokov hrad v správe hradných kapitánov: v  rokoch 1565 -1585 to bol napr. Melchior Maschko a v rokoch 1585-1594 barón Július Herberstein. Okolo roku 1600 mal hrad v prenájme Ján Rotthal. Jeho rodina tam mala sídlo, kým ho v roku 1609 aj s priľahlými pozemkami neodkúpil za 100 000 zlatých gróf Tomáš Széchy. Bolo to za  Mateja II., ktorý potreboval peniaze. Protestantský rod Széchych potom na svojom panstve šíril svoju vieru. Od roku  1610 sa Tomáš stal hlavným kráľovským stolníkom a o dva roky neskôr županom Gemerskej stolice. Po jeho smrti v roku 1617 pripadol majetok jeho synovi Jurajovi, ktorý mal s manželkou Máriou Drugeth de Homonnay deväť detí: Jána, Petra, Samuela, Juraja, Máriu, Barbaru, Katarínu, Evu a Magdalénu. Chlapci a Magdaléna sa nedožili dospelosti. Najznámejšia z dcér bola  najstaršia Mária, nazývaná Muránska Venuša.

Mária Drugethová bola dcérou Juraja III. (*1583, †1620) a jeho ženy Katalin Nádasdy de Nádasd et Fogarasföld (*1594). Pochádzala z  taliansko – francúzskeho rodu, ktorý sa do Uhorska dostal  po vymretí Arpádovcov, v sprievode nového uhorského kráľa, Neapolčana, príbuzného  Arpádovcov,  Karola Róberta z Anjou (1301 - 1342). Časť uhorskej šľachty Karola Róberta nechcela uznať za panovníka. Západ krajiny vtedy ovládala bohatá oligarchia na čele s Matúšom Čákom Trenčianskym a na východe vládli silní Omodejovci. Kráľ K. Róbert po bitke pri Rozhanovciach (1312), kde porazil odbojných Omodejovcov, daroval Filipovi Drugethovi zo Salerna pri Neaopole v roku 1317 Humenné spolu s brekovským a jasenovským panstvom. Takto sa Filip stal  najbohatším šľachticom na severovýchodnom Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Ujal sa významných funkcií po Omodejovcoch. Zomrel v roku  1335 a celý jeho majetok prešiel na brata Jána, ktorý sa prisťahoval do Uhorska 12 rokov po Filipovi. Tento mal  dvoch synov:  Viliama a Mikuláša a je pokladaný oficiálne za zakladateľa rodu Drughethovcov v Humennom, lebo Filip nezanechal potomka (prídomok Homonnay – Humenský začali používať v roku 1381).

Humenné ležalo na významnej obchodnej ceste, ktorá spájala južné kraje Uhorska s Poľskom. Malo okolo 600 - 700 obyvateľov  a vďaka výhodnej polohe na obchodnej križovatke získalo privilégiá. Bohatstvo  Drugethovcov plynulo z  pôdy, chovu dobytka,  najmä oviec, menej sa venovali remeselnej výrobe.  Podľa  povestí mali Drugethovci na Jasenovskom hrade dielňu na razenie falošných peňazí. Mincmajstrom bol Mikuláš, ktorého po odhalení tohto činu popravili v Prešove. K zmene postavenia Drugethovcov došlo začiatkom 16. storočia, keď bol  Štefan v službách kráľa Ľudovíta II. a v bitke pri Moháči velil časti vojska Jána Zápoľského. Po smrti Zápoľského sa pridal na stranu Habsburgovcov, začo sa stal v roku 1538 košickým hlavným kapitánom a v rokoch 1552 - 1556 bol županom Zemplínskej a Užskej stolice. Odišiel na cisársky dvor a cisár Ferdinand I. sa stal krstným otcom jeho syna Františka. Jeho syn Valentín (1577 – 1609) sa  ako 22-ročný  stal županom Zemplínskej a Užskej stolice a ašpiroval aj na kniežacie kreslo Sedmohradska.  Juraj a Valentín Drugethoci sa v roku  1608 zúčastnili korunovácie kráľa Mateja II. a potom nadobudli vysoké postavenie v Uhorsku. Juraj sa oženil v roku  1610 s Katarínou Nádaždyovou, mladšou dcérou Alžbety Báthoryovej a na svadbe vo Vranove bola aj Čachtická pani. Drugethovci koncom 16. a začiatkom 17. storočia boli na strane reformácie, ale v roku  r. 1609 Juraj prestúpil na katolícku vieru a stal sa prívržencom Habsburgovcov.  V čase povstania Gabriela  Bethlena naverboval vojsko v Poľsku a 22. novembra 1619 bojoval pri Humennom proti povstaleckým vojskám, ktoré viedol Juraj Rákoczi. Drugeth ho  porazil. Pri Humennom padlo vtedy 1 500 povstaleckých vojakov.

Juraj Drugeth sa v rámci rekatolizácie zaslúžil o založenie jezuitského  kolégia v Humennom, neskôr premiestneného do Užhorodu.  Keď poľský kráľ Ján Sobiesky po bitke proti Turkom pri Viedni v r. 1683  prenocoval u posledného člena rodu Žigmunda Drugetha, povstaleckí kuruci Žigmunda zajali a v Košiciach v roku 1684 popravili . Ním sa skončila 350 ročná sláva rodu Drugethovcov v Uhorsku. Po Žigmundovi ostali tri dcéry. Županom Zemplínskej, Užskej a Boršodskej stolice Žigmundom vymrel rod Drugethovcov po meči.  Majetok rodiny prešiel na Kláru Drugethovú – Zichyovú. Po jej smrti v roku 1711 sa  rozdelil medzi dve dcéry  – Kláru,  vydatú za grófa Csákyho a Julianu Teréziu Zichy, vydatú za grófa Van Dernátha.

Juraj Széchy, manžel Márie Drugethovej,  bol vraj bezcharakterný človek, ktorý neváhal v honbe za majetkom a spoločenským postavením používať nečestné metódy. Žil v dobe protihabsburských stavovských povstaní (Bocskayovo, Bethlenovo). Po Bocskayovej smrti sprevádzal jeho telo na ceste do Sedmohradska a pravdepodobne sa podieľal na ulúpení rodinných bocskaiovských pokladov. Rovnako sa zachoval aj ku Gabrielovi Bethlenovi:  pridával sa na stranu jeho prívržencov alebo na stranu Ferdinanda II, podľa toho, ako sa mu to hodilo.  Pravdepodobne doplatil na svoju túžbu po moci  :  na ceste do Zemplína ho pod hradom Brekov v spánku zavraždil jeho zbrojnoš Mikuláš Léthy. Hrad sa potom dostal do vlastníctva manželky Juraja Márie, ktorá žila až do roku 1643.

Dcéra Márie Drugethovej a Juraja Széchyho  Mária sa dva roky po vražde otca vydala ako sotva 17 ročná v Jelšave za  hradného  kapitána Štefana Bethlena, synovca Gabriela Bethlena, vodcu protihabsburského stavovského povstania,  a odišla s ním do Sedmohradska, kde sa stala prvou dámou na kniežacom dvore. S manželom žili spolu iba 5 rokov. Ich dve deti aj ich otec zomreli. Mladá vdova Mária Széchyová mala vtedy  len  22 rokov.  Bethlenovci  ju chceli pripraviť o dedičstvo po manželovi. Aby nestratila spoločenské postavenie, vydala  sa druhý raz za šľachtica Štefana Kuna, ktorý sa jej nevyrovnal pôvodom ani vzdelaním. Mária mala rada poéziu, bola odvážna a  výborná jazdkyňa. Údajne hovorila po slovensky. So Štefanom Kunom sa čoskoro zákonne rozviedla, čo bolo v tom období  nezvyklé . Potom sa vrátila na Muráň, kde žila jej mladšia sestra Eva s manželom Gáborom Illéssházym, ktorý podporoval  stavovské protihabsburské povstanie Juraja Rákocziho. Illéssházy  sa hrad  snažil získať pre seba.

Bojovník proti Turkom, fiľakovský kapitán a stúpenec  cisára Wesselényi, bol ženatý. V roku 1629 sa ešte ako cisársky dôstojník oženil s bohatou Žofiou Bosniakovou - dcérou kapitána fiľakovského hradu Tomáša Bosniaka zo Šurian. Manželia dostali od panovníka ako dar Strečniansky hrad . Wesselényi  sa zamiloval do Márie  Széchy, s ktorou sa tajne stretával počas obliehania Muránskeho hradu. Bol vraj  odhodlaný konvertovaťa stať sa protestantom, len aby sa mohol rozviesť. Muráň dobyl zásluhou Márie, ktorá svojho milenca a jeho posádku vpustila na hrad. Wesselényiho  manželka Žofia sa  podľa legendy pre neveru manžela  utrápila na smrť. Umrela 28.apríla 1644. Svadba Márie Széchyovej a Františka Wesselényiho sa konala už 6.augusta 1644.

Keď v rokoch 1663 -  64 viedli vojnu Osmanská a Habsburská ríša  Wesselényi bol jedným z veliteľov cisárskej armády, ktorá porazila v roku 1664 pri Sv. Gottharde Turkov, a tým zastavila ich ťaženie na hlavné mesto. Po bitke pri Sv. Gottharde uzavreli Habsburgovci  s Osmanmi mier. V roku 1655 Ferdinand III. vymenoval Františka Wesselényiho za palatína krajiny a krátko nato ho povýšil do grófskeho stavu. Mária Széchyová sa tak stala v Uhorsku prvou ženou po kráľovnej. Toto obdobie bolo vrcholom slávy Muránskeho hradu. Wesselényi nechal hrad prestavať na prepychové sídlo. V tom čase tu vznikli všetky barokové stavby a prestavaný bol aj Széchyho palác. Obdobie jeho panovania na hrade označuje ako ,,zlatý vek.“

Uhorská šľachta a Wesselényi  s podmienkami Vašvárskeho mieru  s Turkami neboli spokojní, chceli  pokračovať v boji, lebo Turci rok predtým obsadili napríklad Nové Zámky – Wesselényiho dŕžavu. Ferdinandov nástupca Leopold I. okrem toho nedodržiaval Zlatú bulu, vydanú kráľom Ondrejom II., čím  pobúril proti sebe šľachtu celej krajiny. V roku 1666 preto začala vysoká uhorská šľachta  organizovať ďalšie protihabsburgské povstanie , ktoré sa v dejinách nazýva Wesselényiho sprisahaním.   Sprisahanci sa pri príprave povstania prvý raz stretli v auguste 1666 na palatínovom hrade Muráni, ale v roku 1667 sa Wesselényi utiahol do Ľupče. Tam 27. marca  zomrel, čo ho zachránilo od potupnej popravy , pri ktorej v roku 1669 zahynuli ostatní sprisahanci. Jeho majetok bol zhabaný a pripadol kráľovi.

Mária, v snahe zachrániť aspoň jeho časť, sa od sprisahania dištancovala a celý sprisahanecký archív odovzdala kráľovskému súdu.  Leopold I. však v roku 1670 nariadil obsadenie Muránskeho hradu a poveril tým  knieža Karola Lotrinského. Máriu Széchyovú  v auguste roku 1670 uväznili. Aj keď jej knieža zaručil osobnú slobodu a nedotknuteľnosť, novovymenovaný veliteľ hradu Juraj Móric Kotulinský ju na vlastnom hrade internoval ako "Hauptrebellin". Koncom roka bola prevezená do Prešporka a v rokoch 1671 - 1676 žila pod policajným dozorom vo Viedni, odkiaľ sa jej podarilo odísť k švagrovi Ladislavovi Csákimu do Koszegu, kde prežila posledné tri roky života a kde 18. júla 1679 zomrela. Pochovaná je v kaplnke tamojšieho  jezuitského kostola.

Noví majitelia na Muráni

Rod Koháry

Jeden z najvýznamnejších magnátskych rodov Uhorska,  šľachtický rod Koháryovcov, sídlil v  Čabradi, Sitne a vo Svätom Antone. Prvý známy člen tohto rodu bol koncom 16. storočia podkapitán Krupiny a veliteľ na hrade Čabraď Imrich Koháry. Jeho syn  Peter Koháry  (1564 – 1629) sa stal vojakom a preslávil svoj rod hrdinstvom   v protitureckých bojoch. Začínal v Hontianskej župe ako podnotár, neskôr však úrad vymenil za bojisko a stal sa podkapitánom Nových Zámkov. Peter Koháry bojoval pri Ostrihome pod velením arcivojvodu  - neskoršieho cisára - Mateja Habsburského. Svojou udatnosťou  si získal cisárovu priazeň. V roku 1616 mu bol udelený barónsky titul a v roku 1622 dostal do zálohu čabradsko-sitnianske panstvo, ktorého právoplatným majiteľom sa stal v roku 1629. Tým položil základy neskoršieho  bohatstva koháryovského rodu. Petrov syn Štefan Koháry I. sa tiež dal na vojenskú dráhu. V roku 1657 bol dedičným veliteľom fiľakovského hradu a v roku 1661 hlavným županom Hontianskej župy. V roku 1664, keď do Uhorska vtrhli Turci s 200 000 armádou, cisár Leopold I. poveril Štefana I. velením armády s rozkazom, aby dobyl naspäť každú Turkami obsadenú pevnosť.  V bitke pri Leviciach 14. júla 1664 však barón Štefan I. Koháry zahynul hrdinskou smrťou. Na fiľakovskom hrade ho vystriedal jeho syn Štefan Koháry II., vyštudovaný teológ, vojak, politik a básnik. V čase otcovej smrti mal iba 15 rokov .

Štefan Koháry sa narodil v roku 1649 na hrade Čabraď pri  Krupine. Bol horlivý katolík. Už jeho otec vyháňal zo svojich majetkov protestantských kňazov a zaberal ich kostoly pre katolíkov. Bol kapitánom bohatých  stredoslovenských banskýck miest, podmaršal a veliteľ Fiľakovského hradu. Padol v bitke s Turkami pri Leviciach.  Štefan II.  bol milovníkom kníh a zbraní. Odmala sa cvičil vo vojenskom remesle. Rodina mu však určila cirkevnú dráhu. Študoval  na  jezuitskom kolégiu v Trnave a potom na univerzite vo Viedni, filozofiu a teológiu. Veľmi na neho zapôsobilo stretnutie s protitureckým bojovníkom Mikulášom Zrínskym. Štúdium sice ukončil a získal titul doktora filozofie, ale rozhodol sa kráčať v šľapajách otca. Pri jeho záverečnej skúške a obhajobe doktorskej práce bol dokonca prítomný samotný cisár Leopold I., ktorý mu venoval zlatú reťaz. Koháry po bitke pri Leviciach , kde zahynul jeho otec,  túžil bojovať proti Turkom. Požiadal cisára, aby mu potvrdil hodnosť kapitána Fiľakovskej pevnosti. Leopold mu vyhovel. Fiľakovo bolo v tom čase dôležitou súčasťou protitureckej obrany.

Štefan Koháry a jeho vojaci podnikli viaceré útoky na turecké územie. Cisár ho za odmenu urobil  cisárskym komorníkom, vymenovali ho za kráľovského radcu a šopronský snem mu udelil ako vyznamenanie - zlatý kľúč. V roku 1678 sa mu podarilo úspešne odraziť veľký útok Turkov na Fiľakovo O  štyri roky neskôr vypuklo protihabsburské povstanie uhorskej šlachty vedené Imrichom Tökölym. Koháry ostal prívržencom Habsburgovcov a k povstaniu sa nepripojil.  Povstalci spolu so svojimi tureckými spojencami útočili na Fiľakovský hrad. Keď začali ostrelovať pevnosť z diel, Štefan Koháry dal vystaviť na hradby Turka napichnutého na kôl. Nasledujúci deň Turci vypálili mestečko pod hradom  a spustošili okolité dediny. Hrad Turci  nepretržite ostreľovali celý mesiac, pričom úplne zničili jeho dolnú časť.  Koháryho vojsko  muselo  kapitulovať. Fiľakovský hrad aj s okolím sa dostal pod tureckú správu. Imrich Tököly Štefanovi ponúkal velenie vo svojom  vojsku,  ten  však ponuku odmietol. Pokúsil sa o útek.  Tököly ho dal uväzniť. Takmer dva roky dostával väzeň iba chlieb a vodu. Viackrát ho pritom prevážali z jedného väzenia do druhého. Spomedzi hradov Regec, Tokaj, Mukačevo, Užhorod a Blatný Potok malo najhoršie podmienky väzenie na Mukačevskom hrade. Jeho kobka nemala ani okno. Sedel v okovách  a spal na holej zemi. Šatstvo na ňom  splesnivelo. Koža, ktorá mu zišla z tela v tesných okovách sa vraj už do konca života neobnovila. Mal zakázané návštevy, nesmel s nikým hovoriť. Odopreli mu aj kňaza. Odtiaľ pochádza výrok: "Radšej by som bol sedliakom v otroctve ako šľachticom v Tökölyho zajatí."Aby sa v tichu a temnote nezbláznil, začal skladať verše. Na  slobode ich neskôr spísal. Jeho prvý rukopis zhorel pri ďalšom zo šlachtických povstaní, ale  nadiktoval ich svojmu pisárovi ešte raz. Patrí k maďarským barokovým básnikom.

Väzenie na Mukačevskom hrade prežil vďaka pomoci  Heleny Zrínskej, manželky Imricha Tökölyho. Tajne mu posielala jedlo a uprosila manžela, aby mu dal odstrániť aspoň okovy zo zo zmrzačených rúk. Po veľkej bitke pri Viedni roku 1683, v  ktorej štvrťmiliónová turecká armáda podľahla poľsko-rakúskym jednotkám sa situácia povstalcov začala rýchlo zhoršovať. Cisárske jednotky postupovali a s Kohárym vo väzení zaobchádzali čoraz lepšie. Po páde Košíc cisárske vojská obsadili hrad v Blatnom Potoku a po viac ako trojročnom väznení Štefana oslobodili . Cisár Leopold I. ho prijal ako hrdinu. Dal mu za  vernosť Fiľakovský hrad a panstvo do dedičnej držby.V nasledujúcom roku ho vymenovali za kapitána stredoslovenských banských miest. Jeho vernosť Habsburgovcom ocenil aj pápež Inocent XI., ktorý mu osobne napísal list a poslal mu ozdobný klobúk.

V roku 1686 šiel Štefan Koháry zase do boja s Turkami. Vyznamenal sa pri obliehaní hradu Eger, keď sa mu takmer podarilo dostať sa do pevnosti. Utrpel ťažké zranenie ruky  a počas operácie vo Viedni mu prerezali šľachu, takže ruka už ostala  nevládna. Cisár Leopold mu poslal za odmenu strieborné pečatidlo, ktoré neskôr nahrádzalo Koháryho vlastnoručný podpis . V  roku 1703 sa opäť rozpútali ťažké boje s Turkami. František Rákoci II., najbohatší veľmož Uhorska a sedmohradský, vojvoda sa usiloval získať pre svoje povstanie proti Habsburgovcom aj Štefana Koháryho, ten sa však  postavil naopak na čelo cisárskych jednotiek. Aj keď nakoniec musel ustúpiť a všetky jeho majetky povstalci vyrabovali, za vernosť cisárovi sa potom stal  jedným z piatich  vojenských miestodržiteľov Uhorska a od roku 1707 dedičným županom Hontianskej stolice. V nasledujúcich rokoch sa stal cisárskym tajným radcom a krajinským sudcom. Neskôr sa všetkých úradov vzdal a utiahol sa na Čabraďský hrad, kde sa venoval modlitbám a písaniu. Žil asketicky a  vôbec nepil alkohol. Finančne podporoval vedcov a študentov. Založil viaceré školy a financoval vzdelanie talentovaných chlapcov z chudobných rodín. Keď v roku 1731 vo veku osemdesiatdva rokov zomrel, zanechal vo svojej poslednej vôli niekoľko stotisíc zlatých rôznym nadáciám, cirkevným rádom a dobročinným ústavom. Pochovali ho v medenej rakve v rodinnej hrobke v Hronskom Beňadiku.

Štefan Koháry okrem hradných panstiev Čabraď, Sitno a Fiľakovo od roku 1720 vlastnil aj rozsiahle panstvo Muráň. Kúpil ho v roku roku 1720. Štefanovi  Kohárymu patrili aj rozsiahle panstvá na území dnešného Maďarska.

Do roku 1683, keď Muránsky hrad dobylo povstalecké vojsko Imricha Thökölyho, žila na hrade nemecká posádka. Neskôr ho na krátky čas obsadili ďalší povstalci, Rákocziho kuruci a hrad získal Mikuláš Bercsényi. Thökölyho vojská tu opäť prebývali až do porážky Turkov pri Viedni. V roku 1684 sa za pomoci poľskeho kráľa Jána III. Sobieskeho hrad znovu dostal do cisárskych rúk a Thökölyho moc celkom končí po roku 1688 vymenovaním Krištofa Breinera a Pavol Mednyánskeho kráľovskými komisármi. V roku 1702 zasiahol hrad požiar, ktorý ho čiastočne zničil. Písomné pramene svedčia o tom, že už v roku 1706 bol znovu opravený. Od roku 1709 do roku 1720, kým ho nekúpil Koháry, patril Karolovi IV.. Koháry však už na chátrajúcom hrade nebýval a ten v roku 1780 opäť vyhorel.


Velmi pekný článok,len pár vecí tu nesedí okolo Kataríny Nádasdyovej. Vydávala sa v Čachticiach v kaštieli,ktorý sa nezachoval za Juraja Drugetha,nie vo Vranove. Vo Vranove sa vydávala jej matka Alžbeta Báthoryová,ktorá Vranov dostala od rodičov ako svadobný dar.Čachtice zasa dostali mladomanželia od svokry Uršule Kanizsaiovej,ktorá ho vymenila za rodový hrad Kanizsu.

Ďakujem za opravu a upresnenie. Ja som len amatér, ktorý sa občas hrá na detektíva a pátra len tak pre seba po minulosti miest, s ktorými som nejako spojená. Zemplín, alebo Gemer... Ešte raz: vďaka. D

přidat komentář

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates