« Úvod | BALADA O DREVE »

ROK, V KTOROM SOM SA NARODILA

11.10.2009 17:33

Narodila som sa tesne po udalostiach, ktoré boli začiatkom veľkých zmien. V tom roku bolo niečo vo vzduchu a prepuklo to naplno práve na jeseň.  Asi nebude náhoda, že  som vždy bola náchylná idealisticky sa nadchnúť pre veľké ideály a mala sklon k rebelantstvu, ktoré ide hlavou proti múru. Zrejme o tom rozhodli nejaké vesmírne zákonitosti, ktoré v tom roku ovplyvňovali dianie na Zemi. Raz za čas musí ľudstvo uveriť, že je možná náprava vecí ľudských. Bez viery niet budúcnosti.


Rok 1956 je symbolom odporu proti komunistickej moci v  Maďarsku, Poľsku a ďalších  krajinách sovietskeho bloku. V Maďarsku vypukla revolúcia proti stalinskému kultu osobnosti. po rezignácii stalinistu M. Rákosiho z funkcie generálneho tajomníka Maďarskej strany pracujúcich. Revolúcia začala povstaním v Budapešti  a v krátkom čase sa rozšírila po celej republike. Protisovietske nálady sa otvorene prejavili po smrti  Josipa Stalina a po  XX. zjazde KSSZ v Moskve vo februári 1956, kde Nikita Chruščov predniesol tajný prejav „O kulte osobnosti a jeho následkoch", v ktorom kritizoval Stalinove zločiny. Dal prepustiť milióny väzňov z gulagov, sovietskych koncentračných táborov, ktoré slúžili najmä ako zdroj otrockej pracovnej sily pri budovaní priemyslu a infraštruktúry na Sibíri.

****

Na rozdiel od Československa bola Sovietska armáda v Maďarsku prítomná od skončenia vojny. Len Československo malo privilégium  byť bez  priameho vojenského dozoru cudzieho štátu. Jedným z prvých podnetov  revolúcie v Maďarsku bolo odvolanie proreformného premiéra Imreho Nagya, ktorého v apríli 1955 vylúčili zo strany a  povstania robotníkov v Poľsku. Na čelo proreformného prúdu v Maďarsku sa postavila komunistická vnútrostranícka opozícia a inteligencia, ktorá sa postupne formovala od roku 1953. Bezprostredným impulzom k povstaniu bolo brutálne rozohnanie študentských demonštrácií  23. októbra a streľba do 200-tisícového davu demonštrantov v Budapešti, ktorý za podpory vojakov strhol sochu Stalina.  Pokračujúce násilnosti v uliciach prinútili komunistické vedenie 24.10. k opätovnému zvoleniu Imreho Nagya do funkcie predsedu vlády.Vznikla koaličná vláda Imre Nagya a Jánosa Kádára, ktorá povolila nekomunistické strany a vyhlásila neutralitu.

Revolúciu krvavo potlačili sovietske tanky, ktoré vstúpili do Budapešti 4.11.1956 a. Kádár, ktorý pred ich príchodom odišiel do Moskvy sa dostal na čelo novej vlády. V maďarskej revolúcii padlo asi 25 000 Maďarov a 7 000 sovietskych vojakov. Nagy a ďalší účastníci revolúcie boli popravení. Nasledovali represie a masová emigrácia Maďarov na Západ. 

Západní politici na čele s americkou delegáciou prostredníctvom médií síce podporovali krvavé budapeštianske udalosti a živili márne nádeje revolucionárov na  vojenskú podporu, no ku skutočnej západnej intervencii nikdy nedošlo. Udalosti v Budapešti len poslúžili propagande Západu na znižovanie zahraničnej prestíže Moskvy pod  vtedy už reformným  Chruščovovým vedením. Maďarskú revolúciu podnecovala aj CIA. Operáciu na jej podporu z Viedne viedol námestník riaditeľa a náčelník Správy tajných operácií CIA Frank Garner Wisner, ktorý pôsobil počas Druhej svetovej vojny ako rezident Úradu strategických tajných služieb v Istanbule a v Bukurešti. 

J. Satinský bol v čase revolúcie na školskom výlete v Maďarsku. Napísal o tom : ,,Nič netušiac sme šli na školský výlet na Balaton a do Budapešti. Prežili sme ho len náhodou. Počas nášho výletu vypukla v Maďarsku protisovietska revolúcia. Po Budapešti viseli na stĺpoch komunisti a tajní policajti! Pol roka mi bolo zle od žalúdka,hoci som nestraník. Sovieti neposlušnú Budapešť vybombardovali.

 ***

Už v júni 1956 vypukli nepokoje v Poľsku. Začali štrajkom strojárskych robotníkov v Poznani pod heslami Wolności! Chleba! a pokračovali pouličnými bojmi, pri ktorých zahynulo niekoľko desiatok ľudí a skoro tisíc ich bolo zranených. Na zjazd Poľskej zjednotenej robotníckej strany, ktorý mal v októbri 1956 rozhodnúť o vedení strany a ďalšej orientácii krajiny, priletel bez pozvania z Moskvy N. S. Chruščov. Keď vystúpil z lietadla,  popudil poľských komunistov,  nastúpených na jeho privítanie, keď im pohrozil päsťou.  

Poľskí komunisti si za prvého tajomníka svojej strany zvolili Władysława Gomułku, ktorý bol štyri roky väznený vlastnými súdruhmi. Dúfali vo väčšiu  slobodu a národnú samostatnosť. V októbri a novembri 1956 sa v mnohých poľských mestách objavili letáky vyzývajúce k solidarite s Maďarmi a konali sa zhromaždenia.na podporu  maďarských revolucionárov. Napr. v Olsztyne sa 30. októbra 1956 sa uskutočnila manifestácia solidarity s maďarskými povstalcami. Manifestanti – študenti  - pochodovali k tamojšiemu Námestiu  Červenej armády, kde už bola vztýčená  poľská a maďarská vlajka. Sprievod potom pokračoval ulicami mesta na nám. gen. Świerczewského. Tam  sa konalo zhromaždenie za účasti asi 10 tisíc ľudí. Na záver zhromaždenia bolo na návrh jedného zo študentov prijaté rozhodnutie o premenovaní Námestia Červenej armády na Námestie  maďarských povstalcov. Zaznela národná hymna.

Vojnovému stretnutiu Poľska so ZSSR zabránilo iba jednotné stanovisko poľského komunistického vedenia, ktoré sa postavilo za Gomułku a Gomułkovo vyhlásenie dôvery  Varšavskej zmluve. Gomułka sa však postupne prispôsobil a stal sa z neho  poslušný vykonávateľ vôle Moskvy. Už 23.10. 1956 na veľkom zhromaždení vo Varšave prehlásil, že bolo dosť zhromaždení a je čas vrátiť sa ku každodennej práci. 

 ***

Po tom, ako Nikita Sergejevič Chruščov prečítal svoj tajný referát, v ktorom odhalil praktiky kultu osobnosti na XX.zjazde KSSZ, niektorí československí komunisti žiadali zvolanie mimoriadneho zjazdu KSČ a vyšetrenie politických procesov v 50. rokoch u nás,  proti čomu  sa postavilo konzervatívne vedenie strany. Podľa maďarskej  tlačovej  agentúry MTI a informácií československej tajnej služby, československý úrad tajnej služby na jeseň 1956 zamestnával na československom veľvyslanectve najmenej troch špeciálnych agentov, ktorí zbierali informácie a spolupracovali s komunistickou štátnou bezpečnosťou.

Československé obyvateľstvo v roku 1956 ostalo pasívne. Komunistickí československí diplomati pomáhali sovietskym občanom,  ktorým hrozilo, že v revolučných dňoch sa obráti proti nim hnev ľudu pri úteku z  Maďarska. Počas  revolúcie sa vraj tiež dovážali do Maďarska na podporu konzervatívnych prosovietskych síl československé zbrane, najmä pištole a obušky. Vtedajšie komunistické a štátne vedenie Československa  na čele s Antonínom Novotným údajne ponúklo ZSSR na potlačenie povstania dobrovoľné jednotky, čo však Moskva odmietla.

Avšak čerstvý vzduch prenikol do literatúry. V roku 1956 začala vychádzať česká  Světová literatura, dychtivo čítaná aj na Slovensku. Českí a slovenskí autori sa prostredníctvom nej dostali do kontaktu s európskymi  a svetovými  literárnymi podnetmi. Znovu sa stal moderným existencializmus, absurdné divadlo či francúzsky nový román. 22. – 29. 4. 1956  sa konal  II. zjazd československých spisovateľov. Znamenal otvorený konflikt s mocou . Juraj Špitzer, slovenský novinár a spisovateľ, šéfredaktor  Kultúrneho života vyhlásil: „Diskusia o umení je diskusiou politickou... diskusiou o celom živote, o všetkých spoločenských otázkach, o smere ich vývoja.“ 

Slovenský časopis Kultúrny život sa postavil na stranu kritického prúdu. V mimoriadnych vydaniach informoval o priebehu zjazdu, uverejnil aj kontroverzné vystúpenia Jaroslava Seiferta a Františka Hrubína, ktoré odmietali oficiálny výklad vývoja literatúry v povojnovom období a žiadali prepustenie uväznených spisovateľov. Ladislav Mňačko na zjazde navrhol, aby sa všetky kádrové spisy zviezli na Václavské námestie a tam spálili. Na plenárnej schôdzi slovenských spisovateľov v júni 1956 vedúci tajomník Zväzu slovenských spisovateľov Ctibor Štítnický hovoril o „šliapaní po slobodách a právach v mene revolúcie" a o ,,zneužívaní dôvery ľudu,“ či jeho „terorizovaní.“ Žiadal  rehabilitáciu slovenských komunistických intelektuálov, združených okolo avandgardného  časopisu DAV, vrátane Laca Novomeského, odúdeného v procese s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami. (Po tom, čo bol Novomeský v roku 1951 zatknutý a v roku 1954 odsúdený na 10 rokov väzenia a koncom roku 1955 podmienečne prepustený, pracoval a čakal na rehabilitáciu v Památníku českého písemnictví.)

Celoštátna konferencia KSČ v júni 1956 II. zjazd československých spisovateľov odsúdila, ale Kultúrny život,  ani vedenie Zväzu slovenských spisovateľov neprijali oficiálne stanovisko strany. Nový šéfredaktor J. Špitzer (v apríli sa tohto postu vzdal reportér a spisovateľ Ladislav Mňačko ) poskytol priestor pedagógovi Ondrejovi Pavlíkovi, ktorý obhajoval potrebu pokračovať v diskusii. Varoval pred rozpútavaním nálad proti inteligencii a úsilím moci vrátiť všetko do starých koľají. Prvý tajomník ÚV KSS Karol Bacílek a prvý tajomník ÚV KSČ Antonín Novotný už v októbri 1956 chceli zakročiť proti redakcii Kultúrneho života a vedeniu spisovateľskej organizácie, ale zabrzdili ich maďarské udalosti - nechceli riskovať konflikt na domácej politickej scéne. Keď sa C. Štítnický, J. Špitzer, I. Kupec a O. Pavlík na pohovoroch s vedúcimi predstaviteľmi ÚV KSS odmietli zriecť svojich názorov, na čelo spisovateľskej organizácie bol v apríli 1957 dosadený Andrej Plávka a Špitzera odvolali z miesta šéfredaktora Kultúrneho života. 

 ***

Napriek nesporným zásluhám o zmiernenie totalitného režimu v Sovietskom zväze proreformný komunista Chruščov  nikdy neopustil pozície marxisticko-leninskej ideológie. Pevne veril v konečné víťazstvo komunizmu, čomu nasvedčujú jeho výroky typu „My vás (Západ) pochováme!“ a podpora ľavicových povstalcov na celom svete.

V roku 1956 sa stal  prezidentom Egypta Gamál Abd an-Násir, pokladaný za otca arabského nacionalizmu,  ktorý v roku 1952 stál na čele vojenského prevratu proti kráľovi Farukovi. Spolupracoval s krajinami Východného bloku. S pomocou ZSSR vybudoval Asuánsku priehradu. Znárodnil Suezský prieplav, čo viedlo k jednej z kríz Studenej vojny, k tzv. Suezskej kríze. Okolie prieplavu sa stalo dejiskom bojov medzi Egyptom a izraelsko – britsko – francúzskou koalíciou.

Suezská kríza sa začala, keď sa USA  rozhodli nefinancovať Asuánsku priehradu, ktorá mala veľký význam pre pozemkové a sociálne reformy prezidenta Násira. Vybudovaním priehrady na Níle by zabezpečil zavlažovanie rozsiahlych území, predišiel  nekontrolovateľným záplavám a  získal hydroenergiu potrebnú na rozvoj Egypta.

Problém bol s financovaním, ktoré nebolo možné uskutočniť bez zahraničnej pomoci. USA aj Británia mali  pôvodne v úmysle projekt financovať. Financovanie Asuánskej priehrady  pokladali za  prostriedok, ako si pevne zaviazať Egypt, aby sa nestal sovietskym satelitom a zotrval v západnej sfére vplyvu. Ale silný tlak Kongresu USA na zníženie výdavkov na zahraničnú pomoc a bavlnárska lobby, ktorá nemala záujem na zvyšovaní egyptskej produkcie bavlny viedli k tomu, že USA nakoniec túto pomoc odmietli Egyptu poskytnúť. Egyptskému veľvyslancovi Ahmanovi Husajnovi bolo povedané, že Egypt úzko spolupracuje so silami, ktoré nemajú priateľské postoje voči USA :  Násir  nakupoval zbrane v Československu, pretože Západ mu nebol ochotný dodať ich požadovný druh a množstvo a v roku 1955 uznal komunistickú Čínu. Proti financovaniu Egypta bola aj vplyvná židovská lobby v Kongrese. Po USA sa z projektu stiahla aj Veľká Británia. Svetová banka bez týchto dvoch krajín nemohla poskytnúť sľúbenú pomoc.

Násir, rozhnevaný kritikou Egypta, reagoval znárodnením Suezského prieplavu. Svoj zámer zverejnil 26. júla 1956. Odpoveďou Veľkej Británie bola vojenská intervencia spolu s Francúzskom a Izraelom. Francúzi bránili svoje vlastné záujmy vyplývajúce zo spoluúčasti na vlastníctve kanálu a hnevala ich aj egyptská podpora alžírskych rebelov. Izrael videl v porážke Násira možnosť uvoľniť prieplav. Okrem toho sa od svojho vzniku cítil byť ohrozený arabským svetom, osobitne Egyptom pod vedením Násira. Udalosti v roku 1956 nakoniec viedli k vzniku protiegyptskej koalície štátov, ktorých záujmy Násirova politika ohrozovala.

Vojenské jednotky Francúzska a Veľkej Británie sa zhromaždili na Malte a Cypre. Egypťania museli stiahnuť viaceré jednotky zo Sinajského polostrova. Izrael tak dostal šancu obsadiť Sinajský polostrov a vytvoriť si ochrannú zónu, no najmä odblokovať plavebnú trasu cez Tiranskú úžinu do Akabského zálivu a opätovne tak otvoriť prístav Eilat, zablokovaný egyptským námorníctvom po znárodnení Suezského prieplavu. Na 29.10.1956 bola naplánovaná operácia s názvom Kadeš, koordinovaná s operáciou francúzskych a britských síl pod názvom Musketeer. V noci z 28. na 29.10.1956 jej predchádzal útok izraelskej nočnej stíhačky Meteor na dopravné egyptské lietadlo, vracajúce sa zo Sýrie s pätnástimi vysokými dôstojníkmi egyptského generálneho štábu. Bolo zostrelené v medzinárodnom vzdušnom priestore 200 km od Cypru. 

29.10.1956 sa operácia začala výsadkom 385 parašutistov pod vedením plukovníka Ariela Šarona - dobyli mesto Kuntila a ďalej smerovali na Thamad. Izraelských výsadkárov podporila britská RAF a Armeé de l´Air. 1.10.1956 zničili asi 200 egyptských lietadiel, väčšinou priamo na zemi. Keď 31.10.1956 napadol egyptský torpédoborec prístav Haifa, izraelské námorníctvo mu prehradilo cestu do prístavu Port Said. Za leteckej podpory sa egyptský torpédoborec podarilo zastaviť. Po britsko-francúzskom výsadku zo dňa 5.11.1956 sa konflikt o polnoci zo 6.11. na 7.11.1956 skončil. Celková bilancia bola 189 mŕtvych a 899 zranených  na strane Izraela a 1000 mŕtvych, 4000 zranených a 6000 zajatých na strane Egypta.

***

V roku 1956 v  Mexiku Castro pripravoval revolúciu na Kube. Zoznámil sa tu s Ernestem Che Guevarom, lekárom z Argentíny, ktorý sa stal jedným z jeho najbližších spolupracovníkov. Castra v lete 1956 v Mexiku zatkli a obvinili z úkladov proti kubánskej vláde a z prípravy atentátu na kubánskeho prezidenta . No už začiatkom septembra 1956 v Mexico City spolu s José Antoniom Echeverríom, predstaviteľom revolučného hnutia študentov, vydal prehlásenie o boji proti diktátorovi Batistovi. Prehlasovalo sa v ňom, že povstanie je pripravené a Kuba môže byť oslobodená už v roku 1956.

15.11.1956 Castro svetu oznámil, že je pripravený vyplávať na Kubu a začať ozbrojené povstanie. 25. novembra  vyplávala z mexického Tuxpanu stará jachta Granma, ktorú predtým objavil Fidel Castro na rieke Pontepec. Granma plávala okolo Jamaiky - jej plavba trvala týždeň. Posádku jachty okrem Fidela tvorili aj Raul Castro, Camil Cienfuegos a Che Guevara. Tajne sa vylodili na Playa de las Colorades. Prenasledovaní armádou smerovali títo profesionálni revolucionári  k Sierre, keď sa 17.11. rozniesla správa, že Fidel  a jeho druhovia zahynuli.

K povstaniu napokon nedošlo. Na dohovorenom mieste v horách Sierry Maestro sa zišlo z posádky len 12 až 14  mužov. Revolucionári vytvorili partizánsku skupinu, ktorá operovala v neschodnom horskom teréne, v divočine Sierra Maestra, odrezaná od sveta. Prvá víťazná bitka sa odhrala až v januári 1957.

Vtedy sa Kubánci dozvedeli, že Castro a jeho revolucionári sú nažive...

 

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se