« Úvod | A DOTRETICE... »

HĽADANIE ZMYSLU



31.01.2010 00:54

CESTA DO MINULOSTI

Bola som zase po dlhých rokoch na východe. Vraj sa nemáme vracať do minulosti, pretože už neexistuje. Tým smerom som - istý čas každý deň - dochádzala už na strednú školu. Až potiaľ sa toho na trase napohľad tak veľa nezmenilo. Okrem hangárov zahraničných obchodných reťazcov na každom kroku. Tu u nás čas spomalil už niekedy pred dvesto rokmi. Aspoň v ošarpaných vymierajúcich mestečkách pamätajúcich aj lepšie časy. Na pocestného z nich dýchne ešte sépiová atmosféra pohľadníc z Rakúsko - Uhorska. Len o čosi južnejšie sa ocitne v dolnozemsky vyzerajúcich dedinách,  na nerozoznanie od tých v Poddunajskej nížine. Len nie sú také upravené, ale po kolonizácii iným obyvateľstvom upadajú a chátrajú.

Cestu do Košíc poznám tiež dôverne; absolvovala som ju oboma smermi nespočetnekrát. Ešte pred častým úsekom nehôd na kopci s prudkými serpentínami tvrdo zaspávam a budím sa až za Šacou. Prešvihla som Zádielskú dolinu,  aj hradné zrúcaniny.  Na Moldavskej mám pocit, že neuplynulo niekoľko desaťročí, ale nanajvýš pár dní odvtedy, keď som tu, obyčajne až v pondelok ráno, vystupovala z autobusu v nádeji, že mi z náprotivej zastávky neujde električka, ktorou sa ešte môžem dostať načas do mesta. Teraz sa nechávam odviezť až na stanicu a tam zisťujem, že električky premávajú  v dvadsaťminútových intervaloch,  a mne tá moja ušla práve pred nosom.  Nemá význam čakať, a tak zamierim do parku, ktorým sa raz – dva dostanem k Dómu sv. Alžbety. Ľudia, ktorých o čosi neskôr míňam na Hlavnej, sú ako keby tí istí – ibaže tie pekne oháknuté ,,čaje“ a mladí ,,šraci“, ktorí sa odvtedy, čo som ich tu denno - denne stretávala, vôbec nezmenili, patria už k inej generácii. Z tých bývalých štíhlych slečien sú teraz kópie niekdajších postarších matrón a telnatých gazdiniek s ustaranými tvárami. Na bývalej ,,Leninke“ ani zďaleka nie je taký ruch, ako býval. Pešia zóna je takmer pustá – pracovný deň a vyučovanie je už v plnom prúde. A tiež zamestnanosť v  meste sa s minulosťou  sotva dá porovnávať. V centre pracujúcich ľudí ani zďaleka nebude toľko,  ako kedysi. Nevidno ani tých, čo by sa vydali za nákupmi, alebo sa vybrali len tak si niekam sadnúť na kávu. Na ulicu počuť klavír : jazz. Zaujímavá kombinácia s mrazivým ránom. Pred bývalým Prirorom, kde sa ľudia vždy len tak mleli, stojí  – tak ako vtedy – iba pouličný predavač novín;  ale teraz ich  nemá kto kupovať. 

Mierim na miesta spojené v mojich spomienkach s prázdninami a horúcim letom. Tu na východe bývali letá suché a slnko pálilo viac ako u nás, nebolo sa kde pred ním poriadne schovať od skorého rána,  až do samého večera. Prespím Dargovský priesmyk s pamätníkom na bývalom 7 hektárovom mínovom poli, kde zahynulo asi 22 000 sovietskych vojakov. Býval tu sad s 22 000 ružami. Mne sa v spomienkach  zmenili na červené maky. Tie rástli pri ceste, takže je možné, že sa mi to v pamäti nejako pomiešalo. V týchto miestach sa odohrala po Dukle jedna z najväčších bitiek druhej svetovej vojny na našom území. Okrem Rusov tu našlo smrť aj sedemtisíc Nemcov. V dobe, keď sme do lesov v Slánskom pohorí chodili na drevo a na hríby,  narážali sme ešte na miesta ohradené ostnatým drôtom,  s výstražnými nápismi upozorňujúcimi na možnosť, že sa tam nachádza nebezpečená munícia z čias vojny. Nemci sa v Slánskom pohorí nad dedinou, kde som trávievala prázdniny, podľa operačného plánu Gizella, ktorý schválil osobne Adolf Hitler, dobre opevnili pred blížiacou sa Červenou armádou, aby čo najdlhšie zadržali jej postup a získali tak čas na stiahnutie svojich vojsk z východu na západ. Dargovský priesmyk otváral bránu ku Košiciam a od nich viedla cesta do Berlína. Postupujúci II. ukrajinský front, oslobodzujúci Maďarsko a spolu s Rumunmi aj obce juhovýchodu Slovenska, pričlenené počas vojny k nemu, postupoval z juhu a Nemcom v Košickej kotline hrozilo obkľúčenie. Vojská IV. ukrajinského frontu, ktoré mali za cieľ dosiahnuť líniu  Košice – Prešov – Bardejov – Zborov, aby chránili pred nemeckými útokmi  II. ukrajinský front maršala Malinovského postupujúci z Maďarska sa sústredili v okolí Sečoviec. Velenie Červenej armády plánovalo dobyť Dargovský priesmyk za jeden deň, avšak boje sa pretiahli na sedem týždňov. Po delostreleckej príprave  9. decembra začal medzi Kravanmi, Bačkovom a Trnávkou sovietsky útok pod velením generálplukovníka Andreja A.Grečka, ktorý narazil na nečakane  úporný odpor Nemcov. Na pomoc im prišla tanková brigáda, ktorej velil Gotthard von Henrici a pešia divízia, čo 18. armádu IV. ukrajinského frontu zastavilo až do 18. januára 1945. Nemci ustúpili až pod dojmom správ, že Červená armáda preniká z juhu ku Košiciam a odreže im cestu domov.

 Pred začiatkom útoku Červenej armády v Slanských vrchoch bolo 26. novembra 1944 vypálených Nemcami niekoľko dedín okolo Dargova, medzi inými aj dedina, kde bývali moji starí rodičia s troma svojimi deťmi. Občania, ktorých Nemci využívali na opevňovacie práce na Slánskych vrchoch nad dedinou, odmietli evakuáciu a okrem toho v okolí obce operovala partizánska skupina, s ktorou dedinčania udržiavali priateľské kontakty. Pomáhali internovaným sovietskym zajatcom k útekom z tábora, zriadeného v miestnom kaštieli a prevádzali ich k partizánom. Možno to boli dôvody vypálenia obce. Vyše 700 jej obyvateľov vyhnali do lesa a ich domy a staviská podpálili. Zhorelo 112 zo 117 obydlí, kostol i kaštieľ, v ktorom boli internovaní ruskí vojaci. Obec počas bojov prechádzala striedavo do rúk jedných a druhých, pričom civilné obyvateľstvo sa v novembrových a decembrových mrazivých dňoch schovávalo v lese : z jednej strany, z hôr pálilo nemecké delostrelectvo a zdola od Sečoviec ruské kaťuše. Ženy, muži, starci, deti sa ocitli priamo uprostred paľby z oboch strán. Brata môjho otca takmer zabil delostrelecký granát, ktorý vybuchol blízko pri ňom a vraj ho to vyhodilo do výšky aspoň dvoch metrov. Mal z pekla šťastie, že sa mu pritom nič nestalo, nezasiahla ho ani jediná črepina. ( Smrť si ho našla až po boji, keď spolu s kamarátmi zbierali a  rozoberali nevybuchnutú muníciu – mína, čo im vybuchla v rukách, ich  roztrhala na kusy.) Ľudia, len tak, chatrne oblečení a bez jedla,  žili v lese v  strachu o holý život len pod provizórnymi primitívnymi prístreškami z  haluzí, kým ich napokon z neho nevyviedli Rusi. Nemecká paľba mala dosah až po železničnú trať v Sečovciach a ľudia museli prejsť niekoľkokilometrovým peklom, kým sa dostali za ich dostrel. Líhali si podľa pokynov ruských vojakov na zem a zase vstávali a potom bežali o život.

Pred pohrebom otcovej sestry, ktorá mala 12 rokov, keď utekali z  hôr cez Trnávku k železničnej trati v  Sečovciach a z tej traumy sa nikdy celkom nespamätala, som sa prešla po dedine so zbúranými domami, ktoré dedinčanom po vojne dal postaviť štát v časti bývalého šľachtického parku a na pozemkoch po Židoch, ktorých  vyviezli do koncentračných táborov. Neďaleko domu, kde bývali moji starí rodičia, je starý zdevastovaný židovský cintorín, kde sme pásavali kravy a husi. Preteká pod ním malý, v letných horúčavách vysychajúci potôčik a boli tam stromy a príjemný vlhký chladivý tieň. Keď som čítala  knižku ,,Mušketieri žltej hviezdy“, v  ktorej sa prelínajú príbehy mladých židovských chlapcov zo Zemplína v časoch vojnovej Slovenskej republiky, mala som pred očami toto miesto. Autor, po ktorom stále neúspešne pátram (Knieža), písal o ľuďoch, ktorí pochádzali z toho kraja, z dediny, ako je tá, ktorá je súčasťou aj krajiny môjho detstva. A hoci tí, čo tam žili, pomaly vymierajú a namiesto nich sa tam do novopostavených a prestavaných domov sťahujú ľudia až  z  ,,východoslovenskej metropoly“, genius loci toho miesta je stále živý;  a ja som ho cítila aj napriek tomu, že v mnohých opustených záhradách ostali zo zbúranísk len kôpky kameňov. 

08.05.2011 14:05

NA ČOM SA ZAKLADÁ NÁRODNÁ HRDOSŤ

Na čom sa zakladá národná hrdosť? Na tom, že máme peknú prírodu? My sme ju nestvorili. Prišli sme k nej tak, že nás do týchto hôr vytlačili iní, ktorí si zabrali pohodlnejšie bývanie na rovinách. A možno aj vďaka týmto prirodzeným pevnostiam sme sa v nich po tie stáročia aj udržali so svojimi príbuznými nárečiami a zvykmi. Naučili sme sa mať tie hory, ktoré sa na ľudí netvárili príliš prívetivo a veľa sa im v nich neurodilo, radi. Nemáme iný kút na svete, kde by sme mohli kričať: MY SME TU DOMA! A ešte sme sa i ocitli v ceste tým, čo sa hnali hore - dolu, na všetky svetové strany za mocou. Cez nás sa vždy iba tak prevaľovali, berúc si, čo sa im práve zišlo, a odhodiac, čo nepotrebovali. Spravili si z nás vonkajšie opevnenie, palisádu, poľovnícky revír. Mnohých niekam odvliekli, niektorí odišli z vlastného popudu, sami si hľadať iné šťastie, ďalší sa sem nechali prilákať, alebo sa k nám prišli schovať, či iba zablúdili do týchto končín a zabudli sa tu naveky. To sa tu ľahko stane, že v niektorej doline niekto uviazne a les sa za ním zavrie, chodník, po ktorom sa dotrmácal, zarastie tŕnistými húštinami.

Tuším sa na mne Dobšinského kraj podpísal krvou. Prostonárodné slovenské povesti, ktoré tu u nás pre neho zozbierali rôzni zapisovatelia práve v čase, keď sa narodila moja prababička a ja som ich počúvala v tom istom  nárečí, v ktorom boli pôvodne zapísané, navždy omotali moju predstavivosť pavučinou toho zakliateho lesa, kde sa odohrávajú ich príbehy. Boli oveľa silnejšie, ako akákoľvek ideológia, ktorou sa kedy pokúšali vymývať nám hlavy novodobí mocipáni. Bola v nich túžba po lepšom živote, po pravde, spravodlivosti, slobode, kráse; z temného a mrazivého nebezpečenstva plného číhajúcich démonov vyvádzali poslucháča nakoniec na slnkom zaliatu stráň, do bezpečia. Ako deti sme sa bez dozoru  túlavali po okolí, po kopcoch, strácali spod nôh lesné cestičky, a predsa nikdy nezablúdili. Hore sme dôverovali aj v zime, keď sme sa namiesto školy po pás brodili bielym snehom pomedzi čierne stromy. Ruky červené, popraskané až do krvi. Aký krásny pocit to bol, nesedieť poslušne vo vykúrenej triede a iba nehľadieť zasnene, ako krásne sneží za oknom, ale ujsť do tej zahmlenej diaľky a zisťovať, kam až asi siaha. Pri našich výpravách sme sa presviedčali,  že nemá konca, že za jednou horou je ďalšia hora a potom zase takmer taká istá, a neostávalo nám nič iného, len sa vrátiť do základného tábora, aby sme sa osušili, zohriali a premohli smäd a škvŕkanie v bruchu.

Teraz počujem, ako vonku na ihrisku hrajú chlapci hokej. Ľubozvučnosť našej rodnej reči sa stráca v úsečných štekavých zvukoch, bez akejkoľvek obraznosti pomenúvajúcich genitálie a činnosti s nimi súvisiace, tie detské hlasy, snažiace sa o čo najnižšie posadenie a jeden nepríjemne mutujúci meno Gáboríka berú nadarmo;  a do toho sem - tam zafučí pomedzi betónové sídlisko vietor. Naša národná hrdosť stojí a padá s výhrami a prehrami vo futbale a hokeji. V znalosti našich dejín a našej kultúry sa neprejavuje. Ktože by už čítal nejaké hlúpe slovenské knihy, ešte tak možno od nejakej tej Evity; a kohože už zaujíma, čo bolo pred tísíc - sto rokmi. Alebo odkiaľ sa vzal ten dvojramenný kríž, ktorým mávajú dočasní vlastenci na tribúnach štadiónov. Na výučbu histórie stačia kusé informácie, nazbierané doma, kde sa nadáva na pomery, na tých, čo majú meno ONI. Kapitalisti, komunisti, Židia, Cigáni, Maďari, Česi, Amerika, Európska únia, vláda, policajti, lekári, farári, učitelia, sociálka... V guláši, ktorým živíme svoju ukrivdenosť, je všetko možné :  že nás zdierali Maďari a nedovolili nám hovoriť po slovensky, hoci dnes mnohí ťažko v rodnej reči zosmolia rozvitú vetu bez nadávky; že našich  robotných ľudí o všetko oberali židovskí krčmári, lebo ich vinou sa ľud na borg spíjal a potom prišiel exekútor kvôli nezaplateným zmenkám, najskôr tiež Žid, po kravu -  jedinú živiteľku; že nám Česi zostrelili Štefánika, odmontovali dobré nemecké mašiny z čias Rakúsko - Uhorska a keď sme žiadali o robotu, ich úradníci nám odpísali :  Nelze vyhověti -  a ich četníci na nás strieľali, aby potlačili naše hladové vzbury; že nám tí židoboľševickí neznabohovia nespravodlivo obesili pána prezidenta Tisu a násilím  a podvodom zaviedli komunizmus, pozatvárali nás kvôli našej kresťanskej viere a zhabali  náš národný zlatý poklad, nadobudnutý za blahobytného Slovenského štátu; že komunisti chránili Cigánov, usadili ich na našej zemi a vpustili ich do našich dedín a miest, aby sa na nás mohli priživovať a ťahať nás na dno; že nám najprv komunisti a potom kapitalisti ukradli, čo sme si nahonobili za odriekania za naše mozole -  a aj tí farári len vyťahujú z ľudí peniaze na svoje nové fary a autá, a všetci sú teplí...

A všetko je postavené na hlavu. SLOVÁCI, NA NOHY!, znie občas sebavedome na vlasteneckých zhromaždeniach pri významných výročiach, keď sa kladú vence na hroby našej hrdinskej minulosti. Symbolom zvyškov národnej hrdosti je vyholená hlava na býčej šiji. Symbolom novej štátnosti Gašparovič. Ak by niekto nevedel, to je ten pán s fúzami, ktorý má veľký zmysel pre humor. Pri výťahu na zimnom štadióne, predtým, než zasadol v čestnej lóži, drgol len tak zo žartu do premiérky lakťom a povedal : Nezavadzajte tu ! Bola to len taká malá ukážka hokejového faulu, nič vážneho. Prezidentov hovorca sa snaží dostať celú tú záležitosť do autu a pani Gašparovičová  ako postranný rozhodca súdi, že za všetko môže rozrušenie  po zápase : „Ja som sa s tým celkom nestotožnila, ale robí to aj mne, robí to mnohým známym a ako muž to pokladá za zábavné... Ja si myslím, že pani premiérka to možno pochopila, ale jej okolie nie.“

Na čom sa teda zakladá naša národná hrdosť, keď sme prehrali všetky rozhodujúce zápasy u nás doma? V noci sa ozvali na ulici dve - tri trúby, ale aj tie trúbili na odchod. Národ sa, vidiac, že je už všetko stratené, pokojne a po jednom rozišiel a prenechal bujaré spoločné oslavy, posilňujúce súdržnosť, víťazom. Marián Hossa je smutný, že sklamal ľudí, ktorí verili, že nám vybojujú, čo si možno ako národ ani nezaslúžime. Trochu slávy a cti, ktorú strácame nie tak na ľade, ako pred výťahmi s Gašparovičom,  pri verejných obstarávaniach, v hoteli, s  okradnutou dánskou výpravou  a fínskymi turistami, v zdevastovaných  podchodoch s  výkalmi a  vulgárnymi čarbanicami, ktoré sa potom snažíme narýchlo zamaskovať reklamami, dúfajúc, že nám tá potemkinova dedina vydrží aspoň tie dva týždne, kým budeme svetu na očiach. Kým sa, inak neviditeľní, schovaní v našom začarovanom lese, budeme zviditeľňovať.

05.07.2010 16:28

ROZOZNÁVANIE

Život nás naučí, že niekedy ešte nie je vhodný čas, aby sa ukázalo, kde je pravda a kde mala byť spravodlivosť. Jednoducho nie sú vhodné okolnosti na to, aby sme o tom niekoho presvedčili. Hlavou proti múru sa ísť neoplatí, pretože tie okolnosti nás môžu zbytočne predčasne prevalcovať. Niekedy, keď už niet inej možnosti, niet kam ustúpiť, možno stačí aj taký ojedinelý výkrik do prázdna, ktorý vzápätí zanikne, zdanlivo nepovšimnutý, v tichu. Ale zapíše sa aspoň do pamäti a z toho nevedomia sa potom ľuďom raz vo vhodnom okamihu vynorí. Tak si ľudia zrazu spomenuli na tých, čo sa nechali radšej mučiť, zavrieť a popraviť, než aby zradili svoje presvedčenie, iných ľudí, sami seba.  Svojho času manipulácia, lživá propaganda, intrigy, vydieranie, zastrašovanie spôsobili, že si nedokázali pripustiť alebo ani nevideli, komu a čomu slúžia. Keď som prvý raz počula o popravách v 50. rokoch a o tom, ako vo fabrikách a úradoch všetci hromadne pokorne podpisovali petície žiadajúce  smrť ,,zradcov,“ naozaj sa mi z  toho chvel žalúdok. Tí alibistickí zločinci, ktorí celú tú obludnú hru vymysleli, boli na pozvracanie, ale ani z tých ich poslušných otrokov mi nebolo lepšie. Vo svojej detskej naivite som sa donekonečna vypytovala starých rodičov, ako sa mohli nezastať tej chudobnej mnohodetnej židovskej rodiny z odnaproti alebo toho druhého dobrého suseda, židovského  krčmára spoza potoka, ktorý vždy nezištne ľuďom pomohol, kým mohol, keď ich brali s tými neveľkými batôžkami ktoviekam do neznáma. Nevedeli sme, nevedeli sme ... znela odpoveď.  Ale prečo, prečo ... neuspokojovalo ma ich zdôvodnenie.  A tak sa nahnevali a povedali mi : Nevieš, nezažila si !

Odvtedy som sa neraz ocitla v situáciách – hoci v nich zďaleka nešlo o život – keď som si spomenula na toto svoje niekdajšie spravodlivé rozhorčenie. A nevravím, že som nemusela so sebou bojovať a že som sa vždy zachovala hrdinsky, ako som to žiadala kedysi od starej mamy a starého otca. Ale keby som aspoň občas nedokázala ten boj vyhrať, dala by som starým rodičom za pravdu, že tá prevažná väčšina, od ktorej  vyhandlovali súhlas za to, že jej dajú pokoj, sa vlastne zachovala za daných okolností rozumne a nedopustila sa ničoho zlého.

Niekedy nie je ešte vhodný čas a treba si trochu počkať, ale len vtedy, keď ešte zlo nepresiahne hranicu,  za ktorou už začína náš podiel na ňom. Život nás môže učiť ju rozoznávať. Jeden prejde, iný len s odretými ušami, niekto iba blicuje a napokon prepadne. Ale má na to len jeden pokus...



Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se