« Úvod | A DOTRETICE... »

ÚVAHA NA KONCI ĎALŠIEHO ROKA... A INÉ



27.12.2009 16:48

ÚVAHA NA KONCI ĎALŠIEHO ROKA

Láska má rôzne podoby. Očakávania spojené s ňou sa vekom menia, a to na oboch stranách -  vyplynulo z jedného včerajšieho žensko – mužského rozhovoru.

V období vrcholiacej hladiny pohlavných hormónov prekrýva všetko telesná túžba. Živočíšny hlad. A keď je človek hladný, chutí mu čokoľvek – hoci  keby mal na výber, niečomu by predsa len dal prednosť pred iným. Riadi sa pri výbere zmyslami, ktoré upútajú vonkajšie vlastnosti vecí, tie, ktoré sú dosť výrazné, aby si ich medzi tými mnohými inými vecami s množstvom všelijakých vlastností všimol a sú súčasne v  súlade s  jeho subjektívnou predstavou o tom, čomu sa hovorí ,,krásne“, tj. prinášajúce práve jemu príjemný zážitok nasýtenosti, harmónie, spokojnosti. Ako sa tie predstavy u jednotlivcov presne utvárajú a vyvíjajú, nevedno – ale vraj existuje aj napriek kultúrnym odchýlkam určitá univerzálna základná schéma, podľa ktorej všetci ľudia na svete hodnotia veci ako ,,krásne“ alebo ,,škaredé.“ A ako od všetkých noriem, aj tu sa vyskytujú, v porovnaní s väčšinovou normou, deviantné odchýlky.

Okrem toho o vnímaní ,,krásy“ alebo ,,škaredosti“ rozhodujú aj iné zákonitosti. Keď je človek mladý, všíma si a rozoznáva v dave predovšetkým mladých,  a tí vo vekovej kategórii mimo jeho záujmu mu splývajú v šedú masu; zdajú sa mu byť všetci skoro na nerozoznanie  rovnakí. Podobne ako belochom Aziati,  a naopak. Páči sa mu to, čo mu je podobné, na starnúcich tvárach väčšinou nenachádza príťažlivé črty. Mladé tváre ostatne do tej univerzálnej  schémy ,,krásneho“ zapadnú jednoduchšie. A to aj tým starším hodnotiacim, ktorí sa navyše pri vnímaní ľudí zameriavajú podľa zákonitosti podobnosti na svojich rovesníkov a mladých vnímajú v kontraste s nimi. Na tom pozadí podnetov odchyľujúcich sa od všeobecných a jasných kritérií telesnej dokonalosti sa im takmer každý mladý človek zdá pekný. V  porovnaní so sebou a so svojimi rovesníkmi -  ktorých vonkajšie zmeny, pokiaľ sú s nimi v priebežnom dlhodobom kontakte, príliš nevnímajú, podobne ako svoje vlastné metamorfózy -  majú sklon domnievať sa, že mladí ľudia telesne krásnejú s každou ďalšou generáciou. Podliehajú však  len zrakovým klamom, vznikajúcim spolupôsobením minulých zážitkov, skúseností, ktoré sa ukladali postupne do ich podvedomia -  a rôznych podmienok a tlakov, ovplyvňujúcich ich zmysly a rozum zvonku. Mladí skrátka len do tej jednoduchej schémy zapadajú viac,  a tých postupne nadobudnutých individuálnych odchýlok od všeobecnej normy je u nich menej. Navyše v  rýchle sa meniacej dobe, vyžadujúcej vlastnosti vlastné flexibilným mladým ľuďom sa mladosť a jej vonkajšie znaky cenia o to viac, že je s nimi spájaný žiaduci výkon, sebapresadenie a spoločenská  úspešnosť. Ľudia sa oveľa viac boja ich straty než v minulosti, keď sa životné cykly brali práve tak prirodzene ako iné cykly v prírode a každé obdobie malo svoje úlohy a svoj význam pre celok.  Preto tie mimikry, tá snaha honosiť sa atribútmi mladosti, ktorá niekedy nadobúda až tragikomickú podobu.  A nielen v  tom pozlátkovom svete showbiznisu a reklamy, ktorý, ostatne,  ovplyvňuje dnes ľudí viac ako filozofia alebo poézia.

Ak niekto tvrdí, že ak hľadá krásu, nejde mu o tú na povrchu, ale o akési ,,duševné hodnoty“ a ,,vnútorné vyžarovanie“, neberie sa to veľmi vážne. Kráska a zviera. Žabí princ. Popolvár, hnusná tvár. Pekné rozprávky. Skutočnosť býva často iná. Buď más peniaze, alebo dobre vyzeráš -  alebo najradšej oboje. Či prinajhoršom aspoň nie si žobrák a nepotrebuješ na hlavu vrece, ak sa má dodatočne niekto zamýšľať nad tvojou duchovnou krásou. Tak nejako by ku kritériám založenia vzťahu medzi mužom a ženou pristupovala väčšina dnešných racionálne uvažujúcich realistov.  Tých, ktorí potom v tom vzťahu sú sice celkom spokojní a možno by pre istotu už ani nemenili, ale do dokonalého pocitu súladu, ktorému sa obyčajne hovorí ,,šťastie,“ im predsa len toho dosť chýba. A sú okamihy, keď tú túžbu po tom, čo vo svojom relatívne uspokojujúcom vzťahu nenašli, pociťujú veľmi intenzívne.

Lásku si možno všelijako kompenzovať. Má, ako bolo povedané na začiatku, rôzne podoby. A predsa musí existovaťaj tá ,,pravá“, nikým a ničím nenahraditeľná. Mnohí si ju pomýlia s tou náhradou, ale tá nikdy na miesto tej ich chýbajúcej časti nemôže presne zapadnúť. Prázdno sa pokúšajú vyplniť racionálne dôvody, strach z budúcnosti osamote a iné obavy, vďačnosť, súcit ... kadečo iné, len nie pocit dokonalej úplnosti.

A tam, kde by mala byť tá chýbajúca časť, to občas aj bolí. Krásne…

04.01.2010 15:29

OSTROVY

Je to možno veľmi nevďačné a sebecké niečo také vysloviť a už vôbec sa to nehodí povedať s takou priamočiarosťou: už dosť dlho sa mi nechce byť. A od konca leta, čo možno pripísať ročným obdobiam, v ktorých sa zdá svet ešte pochmúrnejší, už vôbec nie. Život by  sa mal žiť pre radosť a z radosti,  a nie iba pre splnenie nepríjemnej povinnosti. Kedykoľvek by mi niekto povedal, že tu už nechce zostať, že by si už prial odísť, že ho už nič neteší, nevynadám mu, ako to ľudia obyčajne robievajú, poukazujúc na toho alebo onoho, ktorý nemá to šťastie byť zdravý, mať zdravé deti, prácu, strechu nad hlavou,  žiť v bezpečnej a bohatej časti sveta atď., atď. Ľudia, ktorí premýšľajú o smrti, o tom, že by chceli, aby sa ich trápenie už skončilo, o týchto svojich úvahách možno práve preto pred nikým nehovoria - a tí druhí sú potom prekvapení,  keď dodatočne vyjde najavo, o čom uvažovali, zatiaľčo sa zdalo, že sú ,,celkom v pohode". Ešte ráno sa s nimi kdesi stretli a prehodili spolu pár slov o počasí,  alebo o niečom inom,  čo býva bežnou súčasťou spoločenskej konverzácie. Nikomu, a obzvášť nie tým, ktorí sa trápia pochybnosťami o sebe a zmysle svojej existencie, nepomôže porovnávanie, podľa ktorého sú všetci ostatní schopní zvládnuť oveľa náročnejšie problémy a z ktorého nakoniec vychádza, že je vlastne nespravodlivé, že majú i to čo majú a že to namiesto nich nemajú tí, čo by si to zaslúžili viac. Takéto ,,povzbudzovanie" v človeku len vyvoláva,  alebo prehlbuje pocit viny. Predostierať  niekomu nešťastnému  príklady šťastia, ktoré dokážu prežívať iní,  je ako keď sa smädný Tantalos v ríši mŕtvych túži napiť čistej vody, ale keď sa ku nej zohne, voda zmizne, chce si odtrhnúť ovocie, ktoré má zdanlivo nadosah, ale ono sa vzdiali - a popri tom mu ešte nad hlavou visí po celý čas balvan, ktorý ho môže každú chvíľu zadláviť. 

Predvádzanie sily a odolnosti tých druhých pred človekom, ktorý prežíva tantalove muky sa mi zdá nehorázne a necitlivé. Možno takouto podporou posilnia tí ,,utešitelia"sami seba, no nijako neuľahčia tomu, ktorému udeľujú svoje ,,dobré rady".

To čo človek v ťažkých chvíľach potrebuje je presvedčiť sa, že okrem tej žumpy plnej odporne páchnuceho ľudského odpadu, v ktorej trčí až pokrk, sú na tomto svete aj ostrovčeky, ktorých sa nejakým zázrakom všetka tá špina nedotýka, kde ešte vždy vyvierajú čisté pramene. Doteraz sa mi vždy stalo, že práve vo chvíli, keď som už ani nedúfala v ich existenciu sa niektorý z nich nečakane zjavil na horizonte. Neviem, či sú to len šťastné náhody, alebo je v tom nejaký  plán, a niekto neznámy mi vždy v poslednej chvíli, keď už skoro nemôžem dýchať, hodí záchranné lano. Ak v tom je nejaký skrytý plán, myslím, že viem, prečo sa to takto stáva : aby som sa pokúšala  doplávať k tým ostrovom...

27.01.2010 02:31

E. T.

Prvý kontakt medzi nami a Mimozemšťanmi by nás vraj obojstranne potešil - ale v ďalšej fáze by sa naše vzťahy skomplikovali vďaka  vlastnostiam, pre ktoré nie sú zďaleka ideálne a idylické ani tie medziľudské. Tiež si myslím, ako niektorí tí vedci z článku o možnej existencii nám podobných bytostí vo vesmíre, že po počiatočnej radosti zo stretnutia s nami podobnými, radosti z toho, že nie sme vo vesmínom tichu nekonečne sami, by nastalo vzájomné rozčarovanie. Podobne to býva medzi ľuďmi, ktorých nezáväzný vzťah prejde zo štádia nepovinných víkendových schôdzok do fázy každodenných, bežných vzájomných  záväzkov a povinností. Nastanú všedné dni, v ktorých sa začnú stretať a protirečiť si  ich potreby, ciele a záujmy.  Z toho potešiteľne podobného sa zrazu stane potenciálny uzurpátor nášho životného priestoru, cudzinec, ktorý ohrozuje našu slobodu a nezávislosť. Zaujmeme obranno - útočné pozície a začneme žiarlivo striehnuť, aby nám votrelec neprerástol cez hlavu. Možno sa nám nakoniec podarí ukončiť kontakt bez vážnejšej ujmy.

A potom, po čase, začneme zase vysielať signály do toho hluchého priestoru v nádeji, že tam žijú nejaké dokonalejšie stvorenia, než boli tie, na ktoré sme narazili posledne...

30.01.2010 14:31

Z ČOHO SA SKLADÁ ŽIVOT

Môžeme zatvárať oči a ignorovať veci, ktoré kazia dobrú náladu a ten dnes rôznymi poradcami tak odporúčaný pozitívny uhol pohľadu na život a na svet. Na každom kroku stretneme niekoho, kto má stopercentný recept na to, ako byť šťastný a úspešný a žiť zmysluplný a plnohodnotný život. Nejako nemôžem uveriť, že by niektorý z nich naozaj fungoval. Mám niekoľko osobných skúseností s  takými poradcami : asi zákon schválnosti, ale zakaždým som sa presvedčila, že u nich ich vlastné recepty neúčinkujú. A čo ak by sa ešte dostali do naozajstných ťažkostí, v akých sa nachádzajú niektorí z tých, ktorým sa cítia byť povolaní radiť? Problémy  tých expertov sú väčšinou len výsledkom ich vnútornej ťažko definovateľnej nespokojnosti; vonkajšie okolnosti ich života nenasvedčujú, že by mali prežívať veľké trápenie. Ale oni tieto okolnosti nevnímajú až tak priaznivo, pretože sa nenachádzajú v tých oveľa horších. Až v naozaj vyhrotených životných situáciách sa ukazuje, kto skutočne dokáže nachádzať východiská, a aj napriek dočasným pocitom bezvýchodiskovosti a nezmyselnosti svojho snaženia sa vždy znovu a znovu postaviť na nohy, aby ten život nejako ustál. Nenahovárajme si, že je to také ľahké. Nie každý sa do takých situácií dostane, niekoho stihnú len raz či dvakrát za život, niekto sa im možno vyhne celkom. Záleží na tom,  akú skladačku si vytiahneme. Je to náhodný výber. A tie okolnosti,  ktoré si postupne vyberáme, sú ako jej jednotlivé kúsky, čo do seba jeden po druhom zapadajú, až sa napokon začne ukazovať, čo je na obrázku. Nie každému sa dostane taký, aký by si želal. Niekto neprekoná sklamanie a už sa mu nechce s  ním ďalej namáhať. Inému sa spočiatku obrázok, ktorý skladá,  javí nádejne – a  potom smutne zisťuje, že sa jeho očakávania nenapĺňajú. A niekto predsa len dúfa  -   i napriek tomu, že kúsok za kúskom do tej jeho skladačky zapadajú len šedé, nič nehovoriace plochy  - že sa na na nej musí objaviť aj niečo pekné a zaujímavé.

Pozornosť ľudí možno priťahuje osobné nešťastie tých druhých a ľudské tragédie preto, aby sa mohli ubezpečovať, že patria k  tým ,,vyvoleným“, ktorí sú pred nimi v bezpečí. Alebo je to azda dôsledok túžby dotknúť sa svojho vlastného strachu, že by ich mohlo niečo podobné stihnúť. Je v tom i hlad po senzáciách, ktoré by trochu rozčerili stojaté vody ich otupnej a prázdnej každodennosti, v  ktorej sa nemôže udiať už nijaká pozitívna zmena. I zvedavosť,  čo strašného a zlého sa môže skrývať za oponou. Možno aj kompenzácia toho, čo závidia šťastnejším od seba : potrebujú takých, čo sú na tom ,,horšie“, aby sa mohli cítiť spokojnejšie.

Potom čítam ,,plodné“ diskusie pod článkami o samovražde nešťastnej ženy, ktorá vzala sebou aj malé dieťa a v tých príspevkoch je všetko možné: od cynických a škodoradostných výrokov, cez tvrdé moralistické odsudky jej konania,  až po sentimentálne povzdychy nad smrťou nevinného dieťaťa. Len málokto poznamená, že takéto smutné udalosti sú zapríčenené pre túto dobu príznačnou ľahostajnosťou ľudí voči sebe, pre ktorú čoraz častejšie niet nikoho, na koho by sa človek mohol obrátiť a kto by si ho všimol v ťažkej chvíli. Príkladom takejto tupej ľudskej ľahostajnosti sú aj diskusné príspevky, požadujúce podrobnejšie informácie, ako sa udalosť vzrušujúca nedočkavých čitateľov odohrala, aké bolo jej pozadie a priebeh. A naliehavo sa domáhajú najnovších správ, žiadajú dôslednú informovanosť; ako by nešlo o takú intímnu vec, akou je smrť jednotlivca, ktorý si aspoň v  takej chvíli zaslúži trochu úctivého rešpektu a piety. Nájdu sa páni Sherlockovia a slečny Marplové, ktoré pridajú do diskusného fóra bizarné konfabulácie príbehu, ktorý sa nikdy nestal. Kdekto sa priživí, aby sa mohol predviesť so svojimi vlastnými pevnými a jasnými morálnymi postojmi a telegnostickými schopnosťami.

Jedno je vedieť z čoho sa skladá život a vnímať jeho tretí rozmer, a druhé vyjadriť to. Je to nesprostredkovateľné poznanie. Slová sú len viac alebo menej ploché obrazy toho, čo sme pozorovali a zažili a každého vpustia len potiaľ, pokiaľ siaha jeho vlastná skúsenosť. Tá je ukrytá za nimi a niektorej v duši iného človeka  porozumieme aj bez tých slov. Iným spôsobom. A pred tými, s ktorými ten iný spôsob nefunguje, je lepšie mlčať.

06.02.2010 06:12

ZIMNÉ OBRÁZKY

Za niekoľko posledných dní zamrzla naša riečka. Po neskorojesenných dažďoch bolo v nej vody takmer ako bývalo kedysi, kým sa začala strácať. Niekoľkokrát sa jej hladina zdvihla dokonca tak vysoko, že sa už - už mohla dotknúť mosta. Od záplavy v sedemdesiatych rokoch sa to nestalo. Po búrkach a lejakoch voda zhučí dolu a potom zas len žblnká, nesiahajúc vyššie ako po kolená. Predvčerom sme sa cestou z práce dívali s kolegyňou na zamrznuté vlny, siahajúce  skoro až po mosty. Voda, ktorá ešte nezmrzla, si razila cestu dolu okľukou okolo vzdúvajúcich sa zhlukov ľadu a jeho puklinami, a vyvierala do priehlbiniek, kde sa na nej tvorili začínajúce ľadové škrupinky. Vyzeralo to ako letecké zábery z Tibetu, ako také malé rozprávkové ľadové kráľovstvo, v ktorom chýbala už len Gerda,  hľadajúca strateného Kája. Na druhý deň  prišli s bagrom a bolo po našej ľadovej kráse. Teraz zarovnaná rieka zamŕza rovnomerne a pod ľadom už len slabo počuť jej tichý špľachot. I keď nasnežilo a nejaké dva - tri dni bolo čistobielo, v našej  teplej doline stačilo, že sa o ňu trochu oprelo slnko a zo snehu je kašovitá spomienka. A tak zas prevláda šedá a čierna. I keď vrchy v pozadí, dotýkajúce sa jasnobelasej oblohy, ostali obielené.

Teraz je také fialkové bezzvučné ráno. Sobota, keď po hektickom týždni život v malom meste zamŕza za múrmi domov, až napokon celkom znehybnie. Okrem okolia supermarketov, kde  uprostred mrazivej nehybnosti sem - tam vyžblnkne zo šerosvitu,  do ktorého sa idem teraz vnoriť. A nevadilo by mi, keby som sa mohla vynoriť až niekedy koncom marca.

04.03.2010 22:23

ŠAKALIE ČASY

Nesledujem často správy, už dlho ignorujem tie Jóbove zvesti o stave sveta, hoci či si to želám, alebo nie, aj tak ku mne prenikajú zovšadiaľ. Minule som na youtube narazila na video z ktorejsi z posledných vojen. Niekto stál s kamerou za ostreľovačom, alebo ako sa volá ten chlapík, mieriaci  čísmsi, čo mi pripadalo ako pancierová päsť, na živé terče. Na záberoch sa viackrát zopakoval zásah priamo do hlavy vojaka tam na druhej strane - a telo bez hlavy ešte stálo na nohách a urobilo pár pohybov, kým padlo. Pripomenulo mi to podrezávanie sliepok - ešte bezhlavé chvíľu v posmrtnom kŕči pobehovali po dvore. Niekedy vyzerá skutočnosť ako niektorá z tých úchylných choromyseľných drastických  počítačových hier, ktoré asi poskytujú hráčom podobnú  rozkoš, ako ľuďom s tajnými perverznými sexuálnymi chúťkami tvrdé porno. Vybíjajú si na tom napätie nahromadené potlačovaním svojich túžob, s ktorými - zatiaľ - nemôžu vyrukovať na verejnosti. Ešte im to predsa len nedovoľujú akési vonkajšie zábrany - vedia, že to, čo ich tak fascinujúco priťahuje, je zakázané, ešte sa boja prekročiť tú magickú hranicu... Ale už sa k nej nebezpečne približujú, už nazerajú aj do tých najtemnejších zákutí ľudskej duše, kde sa ukrývajú démoni,  naberajúci na sile. Každú chvíľu môžu odtiaľ vyletieť ako netopiere z pivnice. A potom to zlo prepukne v celej svojej monštruóznosti. Zmetie aj tých, čo sa s ním vo svojej nenásytnej túžbe po rozkoši nezodpovedne zahrávali. Niekto im odstrelí hlavu.

17.03.2010 00:22

STRAŠIDELNÉ MYŠLIENKY NA DOBRÚ NOC

Kým si nabíjam mobil (pretože ráno nesmie zlyhať, keď ma bude budiť a už je skoro bez šťavy), napíšem sem pár viet. Práve som sa zasmiala na diskusii na sezname o tom oranžovom trpaslíkovi, čo asi za milión rokov narazí do našej Slnečnej sústavy. Je vidieť, že ľudia  napriek všetkému nestrácajú zmysel pre humor, a to je fajn, lebo smiech povznáša. Ak by sme sa nedokázali smiať svojej vlastnej malosti a príZemnosti,  nikdy by sme nepresiahli sami seba. Vždy by sme ostali trpaslíkmi, nech by sme si sami pripadali akokoľvek významní a veľkí. Aj umreli by sme v tejto falošnej predstave. Ale my tu  nie sme preto, aby sme prežili život v čo najbezbolestnejšom sebaklame, máme sa niečo v rámci našich obmedzených ľudských možností dozvedieť, pochopiť. A odísť spokojní, že toho bolo dosť a viac už vedieť o tomto svete nepotrebujeme. Potom sa ho nebudeme kŕčovito držať a  márne dúfať v šťastnú budúcnosť, v ktorej niekto rozmrazí naše hybernujúce telá a vráti nám pamäť a identitu. A naočkuje nám nejaké nanoroboty, ktoré nás zrekonštruujú a zaručia nám večnú mladosť, zdravie a nesmrteľnosť. Čo môže byť smutnejšie, než rakvy s kryonikmi, na ktorých nikomu nezáleží, zabudnuté  v nejakom starom  sklade ?

17.10.2010 13:13

O PRASLIČKE

Píšem svoje blogy systémom dvojpoľného hospodárenia (tretí blog som zatiaľ vypustila a už asi ani neviem, kde mám od neho odložené heslo ). Teraz v poslednom čase som ten systém nabúrala a ten druhý blog hnojím, kým tento leží ladom a pomaly zarastá burinou. Tak som si povedala, že dnes povytínam aspoň pár kriakov, čo sa mi na ňom rozplemenili a vyklčujem dva - tri korene. Nech majú inšpektori úrody radosť.

A keď som už začala tým poľnohospodárstvom, napadá mi, že napriek svojmu polovičnému pôvodu a tomu, že aj druhá polovica prapredkov bola z kovoroľníckeho prostredia a nie som stopercentné činžiakové dieťa, keby som tak teraz bola odkázaná na to, čo si dopestujem, som celkom nahratá, nemám ani predstavu o sadení a siatí a ako sa starať o rastlinky. A som zvedavá, ako by som chovala kozu alebo kravu a ešte viac, kto  by mi ich podojil. Ešte mám v živej pamäti, ako sme s kamoškou Evou boli raz pomáhať jej mame v záhradke a poctivo sme jej vypleli všetku mrkvu. Alebo ako sme so sesternicou nazbierali a ona potom následne nasušila niekoľko vriec osikového lístia namiesto brezového. Súťaž v zbere liečivých rastlín mala na starosti sesternicina profesorka biológie (a v jej rámci botaniky) - ako to dopadlo na vysvedčení so známkou, neviem. Ale ten zber nás bavil, mám naň ozaj veselé spomienky. Za nami ostávali dôkladne oholené stromčeky.

To ešte  na tom mieste, kde sme kaličili tie osiky, rástla praslička. Množstvá prasličky. Bola som tam nedávno so žiakmi - žiadna praslička tam už nikde nerastie. Neviem, možno ju čiastočne vyzbierali deti, súťažiace v zbere liečivých rastlín, možno ju zničil prach z vyšších komínov nedalekých fabrík ( komíny teraz prášia na väčšie vzdialenosti), kyslé dažde, alebo tá skaderuka - skadenoha, jedovatá potvora s tými žltými kvetmi, ktorá sa nám tu životaschopne rozrastá, kam len oko dovidí.

Možno sem nepíšem z ekologických dôvodov. Aby som v sebe ochránila tú prasličku a nedovolila tej žltej potvore ďalej dusiť rastlinky, ktorým sa darilo, kým bol čistý vzduch. Štve ma napríklad tiež to, že namiesto gaštanov, topoľov a smutných briez, všade  vysádzajú len tie kanadské javory, či ako sa volajú tie neduživé cíbliky s guľatými korunami, čo nám tu už pár rokov trčia z dier v betóne. Bola by som radšej, keby ostali v Kanade, keď im je tam dobre, a tu u nás nech ďalej rastie, čo tu má oddávna zapustené korene. Moje milé nádherné majestátne staré stromy označili fosforeskujúcimi zelenými packami a chystajú sa ich dorúbať. Vraj umierajú. To už môžu rovno kúpiť v Poľsku za lacné umelé jedličky, ak tam zase zasadia namiesto našich vyťatých stromov nejakú krivú palicu, z ktorej po dvoch rokoch vyženú dve vetvičky a vyraší niekoľko listov.

O takýto pokrok a pozitívne zmeny ja veru nestojím. Mne je milšia tá praveká praslička...

09.12.2010 22:26

LETOKRUHY

Ráno, cestou do práce, som prechádzala alejou s poslednými mohykánmi pagaštana konského, z ktorých teraz na konci jesene vyťali aspoň štyri mohutné stromy. Neviem presne, aké boli staré, musela by som spočítať letokruhy a tiež vedieť, ako sa to správne robí, ale alej pravdepodobne vznikla v súvislosti s výstavbou dominanty námestia, mestského hostinca, v sedemdesiatych rokoch 19. storočia, keď sa ľudia v meste a okolí živili aj furmanstvom (prevážaním tovaru, železa a železných výrobkov na vozoch ťahaných koňmi).

Pagaštan konský sa do Európy dostal zo svojej domoviny, z Balkánu, Turecka a Grécka a jeho meno súvisí s tým, že jeho kvety, semená, listy, kôra sa využívali na liečenie rôznych nielen ľudských chorôb, ale napríklad aj dýchavičnosti u koní. Pomáha proti zápalu žíl, trombóze,  vredom predkolenia, hemoroidom, nedokrvovaniu, migréne i skleróze. Nálevy z kvetov liečia kožné zápaly, popáleniny, zlepšujú činnosť nadobličiek, predchádzajú opuchom. Gaštanové aleje boli symbolom mesta - dotvárali jeho charakteristickú atmosféru. Jednu starú nádhernú alej s gaštanmi a lipami vyťali do posledného stromu už v dobe môjho dospievania. Z tejto ostalo už iba torzo. Tvrdili, že stromy sú staré a choré, bútľavé, a ohrozujú bezpečnosť ľudí. Ale keď ich vypílili, odrezané kmene sa zdali úplne zdravé, neboli v nich žiadne výdutiny, nič, čo by nasvedčovalo, že by už umierali. Ťažko sa nám viacerým s nimi lúčilo. Jar už bez nich nikdy nebude ako bývala.

Ako som tak šla tou čiernou alejou, ani nie veľmi náhlivo, lebo som mala ešte dosť času, dívala som sa pred seba očami môjho kolegu, ktorý tadiaľto takto ráno prešiel svojich posledných pár metrov. Bolo to pred troma mesiacmi. Netušil, že koniec aleje bude aj definitívnym koncom jeho životnej cesty. A ja som sa na neho vtedy, tiež ešte nič netušiac, pozerala z tej druhej strany, z náprotivého chodníka...

Pod tými gaštanmi plynuli ľudské životy. Niektoré boli len takými márnymi, sotva začatými alebo nedokončenými, nevydarenými pokusmi, iné ako - tak vyšli, i keď výsledok bol nakoniec celkom iný, než sa pôvodne očakávalo. Na zábradlí mosta cez rieku a na lavičkách sa striedali generácie dospievajúcich chlapcov a dievčat. Sedávali tam ako lastovičky pred odletom. Mnohí sa už nikdy nevrátili. A tak sa striedalo leto za letom. Len tie gaštany tam stále rovnako stáli až do posledného letokruhu.

21.07.2011 12:12

KRÁSNA TELOM AJ DUCHOM

Čítam jednu internetovú debatu o ideále krásy. Zúčastňujú sa jej väčšinou mladí a predpokladám, že asi ešte neženatí muži, takže sa týka najmä toho, čo sa im páči a čo nepáči na ženách. Keď to tak sledujem, vravím si, že tým dievčatám niet čo závidieť. Pre ženu je veľmi oslobodzujúce, keď sa prestane zaujímať o to, či spĺňa alebo nespĺňa požiadavky na dokonalosť, ktoré nosia v hlave muži. Porovnávať sa s tými ich predstavami musí byť pre mnohé veľmi stresujúce, najmä dnes, keď tie predstavy určuje reklama a showbiznis a najpredávanejším artiklom na trhu sa stal sex.

Ako sa ten ideál telesnej dokonalosti mení v závislosti od času a miesta je zdokumentované v dejinách výtvarnej kultúry. Päťtisícročné venuše z  mamutoviny tiež trochu so spĺňaním tých požiadaviek na ženskú dokonalosť preháňali, boli asi pre väčšinu žien nedostihnuteľné, keďže nie vždy mali dosť jedla a rozhodne neviedli sedavý spôsob života. Tie sošky boli skôr hyperbolou, než realistickým obrazom toho, aký bol štandardný mužský vkus. Kým v Egypte sa aj muži, aj ženy snažili o božskú dokonalosť podľa šablóny, možno odpozorovanej od mimozemšťanov, súdiac podľa veľkých hláv a očí a subtílnych telíčok s tenkými končatinami, z gréckych atlétok a vyšportovaných bohýň, tesaných do mramoru, priam tryskal testosterón. Venuša z  Milétu je chlap so ženským poprsím. A pritom bola žena v starovekom Grécku len strážkyňou domáceho kozuba a poslušnou zakríknutou manželkou. Tie domáce puťky asi nezobrazovali, múzami sochárov boli skôr hetéry. To Rimanky už na tom boli o poznanie lepšie, dokonca i rímske prostitútky sa mohli venovať politike, byť krkom, ktorý hýbe mužskou hlavou, keďže v rezorte sexuálnych služieb ich zastúpili mladí pekní chlapci. Pokrytecký stredovek zahalil ženu od hlavy až k päte; v tých vreciach, s kuklami na hlavách, bolo nemožné u tých usilovných mravčekov, vlečúcich v pote tváre kladu do mraveniska, rozoznať pohlavie. Odopieraného najviac chutí, ale odhadnúť, za akými ženskými vnadami bažil zbožný kresťan z obdobia raného stredoveku, celkom presne nemožno. Sochy Panny Márie s dieťaťom vyjadrujú hlavne kresťanskú pokoru. V období ,,krásneho slohu“ vrcholnej gotiky sú vychytené živo kolorované drevené madony, trpiace pokročilou skoliózou. Len z ojedinelých svetských obrázkov skutočnosti, akým je napr. sochársky portrét Uty z Naumburgu, možno vydedukovať, čo si asi muži naozaj cenili na ženskej telesnej schránke a čo ich priťahovalo. A Uta, popritom, že je krv a mlieko, veľmi pokorne nevyzerá. Renesanciu okrem ženského tela zaujímala – čo ešte dodnes muži nemajú doriešené vo svojom vedomí – aj ženská osobnosť, jej individualita. Barok v príkrom rozpore s  prudérnosťou súperiaceho protestantizmu a katolicizmu popustil uzdu erotickej fantázii a vyžíval sa v pornografických obrázkoch na stenách kostolov. Klasicizmus zaujímala skôr vonkajšia fyzická dokonalosť, ale jeho chladnému racionalizmu chýbala životodarná iskra. Romantizmus sentimentálne vzdychal nad tuberkulóznymi vychrtlými devami pripomínajúcimi éterické nočné prízraky, ktoré sa hneď po bozku poberú do ríše večných snov. A nechcel vidieť sedliačku a pastierku takú, aká naozaj bola; udretá od roboty, strhaná po desiatich – pätnástich deťoch. Za frivolnej parížskej bohémy sa ženské múzy z  cirkusov, divadiel, kabaretov a nevestincov stávajú hlavným zdrojom umelcovej inšpirácie a invencie a vášnivý umelec vyjadruje barbarské zmyslové potešenie z  kyprej a sviežej ženskej krásy a neskôr spoluúčasť na smutnom naplnení svojho a jej osudu. Na prelome storočia sa začína žena oslobodzovať od závislosti na mužovi aj od korzetu. Muži túžia po žene svojich snov – po femme fatale, ktorú vidia v týchto samostatných ženách. Sú šperkom, ornamentom, ozdobou kontrastujúcou s každodenným šedivým životom meštiaka, neodhaleným tajomstvom, sľubujúcim nadpozemské erotické zážitky, o akých doma so svojimi úzkoprsými prudérnymi ženuškami zo ctihodných rodín môžu iba snívať.

Takto by som mohla pokračovať až po odhodené podprsenky a   push-upky, ale vždy to bude len o tom istom: o predstavách mužov o ženách, ktoré v skutočnosti neexistujú a o zúfalej a neúspešnej snahe žien naplniť tieto ich nereálne predstavy o fyzickej dokonalosti. Na veľkú radosť firiem prevádzkujúcich plastickú a  estetickú chirurgiu a  iných šikovných obchodníkov s krásou.

Niekto by mohol namietnuť, že podstatná nie je aj tak telesná, ale duševná krása, a že načo je krásne telo prázdnej hlave... a bla bla bla... Ako dokazuje aj väčšina názorov v diskusii spomínanej v úvode, keď sa vysloví slovo krása, všetci si spomenú v prvom rade na tie vonkajšie atribúty. Tie vnútorné danosti (ako schopnosť vytvoriť rodinné zázemie, poriadkumilovnosť, nie v poslednom rade kuchárske umenie atď.) mužov zaujímajú len u vlastnej manželky. Nikto z bežnej mužskej populácie nepovie, že túži po výraznej spirituálnej osobnosti, umelkyni alebo vedkyni. Možno by pre niektorých nebola celkom od veci úspešná podnikateľka. Tá musí aspoň o seba dbať, aby nejako k svetu vyzerala - a tiež na to má.

Snažiť sa napĺňať mužské neuskutočniteľné predstavy o dokonalosti je nesmierne únavné. Nepodliehať tejto závislosti a vrátiť sa k sebe, veľká úľava.

 

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se