« Úvod | A DOTRETICE... »

HĽADANIE CESTY ...A INÉ



03.03.2010 21:51

O BLESKOZVODOCH

Nemajú to dnes tie mediálne známe osobnosti ľahké. Pamätám si dobu (som už predsa len pamätník), keď sa delili na dve skupiny: prvú tvorili predstavitelia a horliví prisluhovači opovrhovaného režimu, ktorí sa ,,tešili“ veľkej neúcte verejnosti, a tú druhú umelci, hlavne populárni herci a speváci, ale napr. aj spisovatelia, vnímaní verejnosťou ako naozajstné neformálne autority. Taký starý pamätník, aby som si pamätala časy toho najvulgárnejšieho socialistického realizmu, zase nie som, pre nás Anny proletárky a Drevené dediny boli už len zdrojom námetov na študentské žartíky. Niektorí horlivci si to možno prečítali celé; teda, Annu proletárku som čítala aj ja, ale ako ,,ľúbostný román“ asi v desiatich alebo jedenástich rokoch. Autoritou a zdrojom životnej múdrosti a morálnej posily boli pre mňa spisovatelia, s ktorými sa pravidelne viedli rozhovory v Literárnom týždenníku, alebo napr. taký Miloš Kopecký, ktorý nám pravdepodobne splýval tak trochu s Dr.Strosmayerom. Ich slová mali váhu, zatiaľčo prázdne frázy rôznych papalášov vyvolávali len nevôľu a znechutenie. Svet bol jasne rozlíšený : čierna bola čierna a biela bola biela. Teraz sa to premiešalo a už nie je vôbec jasné, kto je vlastne kto. V onom minulom čase mnohí túžili byť tými spisovateľmi alebo hercami, aby o nich národ vedel a ctil si ich, a len niekoľko deviantov túžilo zviditeľniť sa v politike. Profitovať z nej, to možno chceli mnohí, no tak, aby im to hovienko neostalo na hlave. Dnes je to zasrané celé ( pardon za výraz )a je jedno, akým spôsobom sa človek dostane k mediálnej sláve. Tá je potrebná, pretože bez nej je utopený v šedivej mase a nemôže sa vyplaviť na povrch, aby si ho niekto všimol – a volil ho alebo ho pozval účinkovať na firemný večierok, či ako tlčhubu do nejakej talk show. Chvíľu som si práve pozerala videá so ,,spoveďami“ súčasných celebrít a čítala rôzne články o nich a ich problémoch. Občas tiež zazriem v telke kúsok zo Smotánky, alebo podobnej obľúbenej a vysoko sledovanej televíznej relácie, ktorá sa venuje tejto hlavnej téme väčšinovej cieľovej skupiny, a som šťastná, že ma osud nezachytil do toho šialeného súkolia a nemusím pózovať v ružovom kostýmčeku pred fotoaparátom zlomyseľných fotografov z bulvárnych plátkov. Mimochodom, jedna ,,popredná politička“ vyzerá v ňom ako keď sa sliepka domáca prezlečie za exotického posvätného vtáka a uverí, že ním je. 

V tomto anonymnom, neosobnom, odľudštenom svete ľudia podvedome túžia nahradiť si, na čo boli zvyknutí po tisíce rokov : chcú mať pod kontrolou dianie v susednej ,,chatrči“, vedieť, čo sa kde deje, aby a mohli cítiť bezpečne, byť si istí, že celok drží pohromade, že sa nerozbije a nevylučuje ich práve zo svojho stredu. Bez neho nemohli existovať. Načúvajú za dverami, nazerajú cez škáry iným ľuďom do súkromia, posudzujú, hodnotia, odmietajú všetko, čo sa nejako vymyká z bežnej normy. Len v súčasných pomeroch im tú kontrolu musia sprostredkovávať médiá. Kedysi dostávali informácie z prvej ruky a mohli osobne konfrontovať jednotlivé individuálne pohľady na vec, dnes médiá vytvoria o nej obraz podľa osvedčenej šablóny zrozumiteľnej spriemerovanému jednotlivcovi, tvoriacemu neidentifikovateľnú súčasť beztvarej masy. Jedinec nemusí neúsporne porovnávať, analyzovať, syntetizovať, nepotrebuje myslieť – dostáva obraz o skutočnosti už hotový a predžutý, stačí prehltnúť. Je to nielen pohodlnejšie, ale okrem šetrenia času a námahy to zbavuje jednotlivca aj zodpovednosti. Nemusí nič riešiť, samostatne sa rozhodovať , čo je správne a čo je nesprávne, dobré či zlé, a keby došlo k nejakým strašným omylom a niekto by snáď kvôli verejnej mienke vyskočil z okna, on si umýva ruky, pretože za to môžu tvorcovia tých obrazov. Rovnaké produkty masmediálnej komunikácie, ako je on sám.

Nezávidím objektom bulváru pozornosť verejnosti, ktorá musí niekde ventilovať napätie vyplývajúce z pocitov bezvýznamnosti a bezmocnosti. Bulvár je ich bleskozvod. Uzemňuje nebezpečné masy, ktorých hnev by inak mohol živelne udrieť klinec po hlavičke. Ten do rakvy so zlatými časmi výhradne pre jedincov, ktorých to posledne vyplavilo z dna na hladinu...

16.12.2009 16:40

HĽADANIE CESTY

Teraz pred Vianocami možno stretnúť ľudí, ktorých vídame len raz za dlhý čas. Nejeden odišiel za prácou, buď natrvalo alebo na prechodnú dobu, ktorá u nás, vzhľadom na mizivé perspektívy rozširovania pracovných možností,  nemusí byť až taká prechodná. Ale ani tých, čo zostali, niet veľmi kde a kedy vídať, ak sa cestou do práce a z práce nestretnú naše cesty v jednom bode v  tom istom čase. Tí, čo sa odtiaľto ešte celkom nevykorenili, prichádzajú teraz aj z veľkých diaľok, kam Slováci, ako v  predošlých storočiach, odchádzali za živobytím. Včera som tak stretla, a takmer nespoznala,  bývalého kolegu a dnes kolegyňu. On je v Anglicku a ona nedávno po rokoch skončila s prácou v Rakúsku a zatiaľ neplánuje, že by sa tam, okrem krátkeho záskoku, ak by sa naskytla príležitosť, vrátila. Okrajovo som po niekoľko rokov vnímala, ako prebiehal ich život po odchode z nášho pracoviska, a keďže mám možnosť ich vidieť a zhovárať sa s nimi len medzi jednotlivými jeho etapami, jasne vidím tie skoky vo vývoji ich postojov k práci a životu v cudzine. Odchádzali v situácii, keď doma nebola príležitosť nájsť si zamestnanie, zaplatené tak, aby sa dalo slušne vyžiť. Spočiatku boli spokojní tam vonku s pracovnými podmienkami aj s mzdou, prepočítanou na naše peniaze. Každý z nich mal tie podmienky trochu iné, niekto lepšie, niekto horšie. Ale vcelku konštatovali, že u nás sa človek narobil oveľa viac a zďaleka za to nedostal toľko ako tam. Samozrejme, tam by z toho príjmu nemohli veľmi vyskakovať, ale zato doma si zaň mohli dovoliť v krátkom čase veci, na ktoré by si v bývalom zamestnaní nezarobili ani za celý život.Teraz po rokoch však obaja (a aj ďalší, ktorých poznám a pracujú v zahraničí) zhodne tvrdia, že už toho bolo dosť a že ten život v cudzine je po čase ubíjajúci. Nič, len práca, šetrenie, raz za čas návšteva doma, inak len samé odriekanie. Nie iba materiálne, ale predovšetkým to ľudské : nemáš tam, aj keď si zvykneš na iný spôsob života a inú mentalitu, nikoho takého blízkeho ako doma, žiješ tam medzi tými ľuďmi, ale vždy ako keby si žil len vedľa nich. A aj oni tak žijú, uzavretí do seba a správajú sa k tebe sice navonok milo a prívetivo, ale je to také neprecítené a chladné…A do toho si uvedomíš, že ti tie roky, ktoré si mohol prežiť s rodinou, nikto nevráti a že nemáš (dosť často) inú možnosť, len to ešte takto chvíľu vydržať. Ako nejaká súčiastka vložená do stroja, ktorú zatiaľ nevymenia, kým sa ešte nezadrháva. Možno sa vrátiš, až keď bude na všetko neskoro…

Slovensko (a asi aj ostatné, najmä postkomunistické štáty), majú zrejme väčšiu nezamestnanosť, než hovoria oficiálne údaje. Tie čísla sú umelo udržiavané na istej úrovni vhodnými metódami jej merania. Stačí napríklad nerátať medzi nezamestnaných absolventov škôl do 25 rokov, alebo tých, ktorí nie sú nikde zamestnaní, ale neevidujú sa na UP, nepoberajú žiadne sociálne dávky, lebo sú bezdomovci, niekým sa nechávajú živiť, pracujú v čiernej ekonomike alebo aj legálne v zahraničí. V dobe hromadného prepúšťania ľudí zo skrachovaných podnikov vznikla nová zárobková možnosť pre niektorých lekárov, od ktorých sa dá za neveľkú úplatu (počula som, že tu aj za 50 eur) získať dlhodobá práceneschopnosť, ktorá slúži na predĺženie podpornej doby. Ľudia si, prirodzene, vždy nájdu spôsob, ako obísť, v tomto prípade naozaj ťažko prekonateľné,  prekážky a  zákon. V tomto smere je ich vynaliezavosť skutočne obdivuhodná. Je to niečo ako márny boj s počítačovými vírusmi – vždy vznikne nová finta, ako sa nabúrať do systému. Slovensko zažilo šokovú terapiu hneď začiatkom 90. rokov a ľudia sú už v boji o existenciu zocelení a nič ich neprekvapí. V tom sa asi dosť odlišujeme od Čechov. Svetová finančná kríza u nás medzi ľuďmi už príliš veľký rozruch nespôsobila. Slováci ekonomické krízy berú ako normálny stav. Už ani nenadávajú, len mávnu rukou. Legálne cesty vedúce k  zlepšeniu životných podmienok  sú takmer nepriechodné, a tak, kto na to nechce rezignovať, hľadá tie nelegálne. Jeden druhému pri tom poradí, pomôže, a keby sa niečo prevalilo, vždy je niekde nejaký kamarát alebo niekto z  príbuzenstva, ktorý to pomôže zahrať do autu. Tak to vidím ja. Nepoznám oblasť, kde by sa netutlalo nejaké protizákonné konanie, hoci nemusia byť tie zákony a predpisy porušované vždy mimoriadne závážnym spôsobom. Myslím si, že verejnosť si osvojila filozofiu, podľa ktorej nie je žiadna hanba okradnúť zlodeja, a tým najväčším zlodejom je štát a politici a úradníci, ktorí  ho riadia.

Vyzývajúci k účasti na voľbách tvrdia, že týmto demokratickým spôsobom by sa pomery mohli zmeniť a že zodpovednosť za stav republiky je na voličoch, ktorí majú moc nežiaduci stav napraviť. Bolo by fajn, keby naozaj existovali takéto jednoduché riešenia. ,,Slušní ľudia,“ak sa v nastupujúcej generácii, vychovanej po normalizácii, vôbec vyskytujú, z  politiky rýchlo zutekajú, pokiaľ ich odtiaľ nevyhryzú tí, čo sa v nej už natrvalo zabývali. Bavia ma prognózy, ktoré predpokladajú, že riešením pre zhnitú politickú morálku je nástup nových politikov z majetných vrstiev, ktorí si už dosť natunelovali a teraz, keď sú už dostatočne  nasýtení, ba presýtení, budú mať chuť venovať sa verejnoprospešnej činnosti a robiť niečo pre národ, aby si ich vážil, ctil, s pietou na nich spomínal  - a aby nebodaj  očistili svoje svedomie, vedomé si, akým spôsobom sa dostali oni alebo ich  rodina k majetkom. Niekto by cynicky povedal, že jednoducho vedeli, ako získať a šikovne využiť potrebné informácie na svoje zbohatnutie a označil by to za kapitalistickú súťaž, v ktorej zvíťazí vždy ten lepší. Ibaže kapitalistické súperenie je jedno a demokracia druhé a miešať slivky s jablkami to asi nie je ,,ten pravý šialok kávy", aby som citovala už zľudovelý výrok pop -  celebrity Dary Rolins. Demokracia je postavená na rovnosti šancí, začína na rovnakej štartovacej čiare a z tohto pohľadu sa u nás ešte nezačala. Je mi jasné , že vždy existovali nefér spôsoby, ktorými ľudia získavali rôzne výhody, spravidla na úkor tých druhých, ,,menej schopných“, viem, že to nebolo inak ani za raného kapitalizmu. Lenže tu u nás sa v rekordne krátkom čase ,,rozdal“ spoločný majetok, ku ktorému po celé desaťročia prispievali svojou prácou všetci – zmizol v mihu za múrmi haciend novodobých zemepánov, len sa tak za ním zaprášilo, a občania, nadšene skandujúci NIE SME AKO ONI!, ostali stáť na chodníku s otvorenými ústami. Takú rýchlosť nečakali.

Vybavuje sa mi v pamäti jedna taká kedysi kýmsi vyslovená teória, že tí, ktorí, bohužiaľ, nemajú vrodeného obchodného ducha, nedokázali podnikať a museli sa teda zákonite včeleniť do nižších, tj. v kapitalistickej spoločnosti chudobných vrstiev. Lebo spoločenské rozdiely, majetková nerovnosť sú nakoniec hybnou silou pokroku. Pýtam sa, v čomže spočíva ten pokrok. Vraj v zdokonaľovaní výroby, ktorá je motivovaná túžbou po väčšom zisku a spotrebe, po pôžitkoch, ktoré si bude môcť človek dopriať počas svojho krátkeho a bezvýznamného individuálneho života.  Ale túžba po pôžitkoch,  odtrhnutá z reťaze, je nekonečná a hypotéza, že tí bohatí raz budú spokojní s tým čo majú sa mi zdá nepravdepodobná. Ako hovorí príslovie: Veľká kopa pýta viac! Žraví dravci nikdy nebudú mať dosť. A čím budú mať viac peňazí, tým budú mať v rukách väčšiu moc, ktorú samoúčelne použijú zase len na získavanie ďalších peňazí a moci. Moc, ako to vyzerá, sa bude čoraz viac kumulovať v rukách malej skupiny ľudí a demokracia ostane pekne na papieri, v tých všelijakých chartách a paktoch, ktoré sa nikomu nechce ani prečítať, pretože tie krásne sformulované vyhlásenia sa v každodennom živote  uplatňujú len veľmi málo. Sú tvrdohlaví jednotlivci, ktorí  sú ochotní stráviť zvyšok svojho života naťahovaním sa s rôznymi orgánmi a inštitúciami zodpovednými za uplatňovanie ľudských práv, ale aj keď si napokon nejaké to pošliapané právo vymôžu, nakoniec zistia, že počas tých rokov , čo viedli tento svoj  principiálny boj, prišli o právo normálne žiť, o čas na jeho uplatnenie,  a niekedy aj o zdravie,  ako aj  o iné pre plnohodnotný a šťastný život dôležité veci. Nie je problém zavraždiť iinvestigatívneho novinára alebo našiť na niekoho nepohodlného nejakú kauzu v dobe, keď už nikto nevie, čomu má veriť.

Napriek tomu, nepokladám svoje videnie skutočnosti za nijako krajne pesimistické. Všetky tie rozpory sa musia vyostriť a nakoniec toho svinstva už budú mať ľudia plné zuby. Posledná kvapka raz dokvapne a potom zase dôjde k nejakej zmene k lepšiemu. Už to, že si kladieme tieto otázky, že uvažujeme o tom, čo všetko je v spoločnosti zlé, čo by sme chceli zmeniť, sú prvé signály budúcej nápravy. Najprv musíme zistiť, kadiaľ cesta nevedie, aby sme začali hľadať novú. Pomaly a nenápadne – a nielen medzi tými pragmatikmi zatracovanými intelektuálmi – sa začína hovoriť o jednostrannosti ekonomického pohľadu na spoločnosť a jej prosperitu a šťastie. O tom, že sa v tom niekde stratil ľudský rozmer. Že žiadne deklarácie o prirodzených právach a občianskych slobodách nemôžu nebyť len prázdnymi frázami, ak ľudia nebudú mať aj hospodárske, sociálne, kultúrne práva, ak nebudú mať právo na čistý vzduch, vodu, na les, do ktorého by mohli slobodne vstúpiť, právo byť iní, než silnejšia väčšina, mať svoje miesto na Zemi, kde by im nehrozilo, že príde niekto v okovaných čižmách a vyženie ich  niekam, kde ich  zas budú považovať len za podozrivých votrelcov a podpália im dom.  Aby to tak bolo, niečo sa bude musieť zmeniť vo vedomí ľudí – a ono sa to pomaly a nenápadne mení. Vždy sa nakoniec presadí to, čo je dobré, aby ľudstvo mohlo prežiť. A o to teraz ide.

15.12.2009 18:38  

AKO TO MYSLEL JEŽIŠ S TÝMI HRIVNAMI ?

V Matúšovom evanjeliu je podobenstvo o troch služobníkoch a hrivnách. Dvaja z nich s hrivnami podnikali a zarobili, tretí hrivnu zakopal do zeme a neskôr ju pánovi, ktorý mu ju daroval, vrátil.  Ako človek bez konkrétneho vyznania s dosť nejasným vzťahom k náboženstvu som si dovolila mrknúť sa na to podobenstvo trochu zblízka a vysvetliť si ho. 

Hrivny v tomto podobenstve nie sú chápané prvoplánovo ako peniaze, ale ako všetky schopnosti a možnosti, ktoré nám boli dané, aby sme ich využili. Nejde o to, či tie dary prinesú rovnako obdarovaným rovnaký úspech, ale o to, ako sa títo  budú oň snažiť- a či nezakopú v čase, ktorý na to dostali, svoj talent a schopnosti, ale využijú ich na to, na čo sú určené. Podľa aktuálneho úspechu, výsledku činnosti sa teda nedá jednoznačne usudzovať, ako obdarovaný naložil s darovaným. Niekto je z pohľadu okolia neúspešný, ľudia okolo neho výsledky jeho práce nedoceňujú a  nepripisujú im nijaký význam. Nie vždy je prínosom to, čo sa ním v danom okamihu zdá byť - a zase naopak.  Záleží aj od okolia, či je schopné chápať význam daného  konania. Čas neskôr môže ukázať, ako veľmi bolo určité konanie a jeho výsledky  precenené,  a iné nespravodlivo nedocenené,  ba  zavrhované.

Človek sa síce rodí s určitými vrodenými predpokladmi pre svoj rozvoj, ale nevyberá si prostredie, dobu a ľudí. Ľudia nedostanú od Pána rovnakú nádielku : prichádzajú na svet  s rôznymi handicapmi, napr. so sklonom k alkoholizmu (čo síce niektorí popierajú), alebo s vážnymi  telesnými a duševnými vadami. Čím vykompenzuje Pán niekomu, že sa narodí s ťažkými telesnými  deformáciami, alebo ako príslušník rasy, ktorá je v danej dobe a v danej spoločnosti považovaná za menejcennú a je diskriminovaná,  či aj  kruto prenasledovaná ? Aj toto je v súlade s božím plánom, lebo Boh očakáva, že tí, čo dostanú hrivny ( t.j. schopnejší, talentovanejší ), mali by sa s úžitkom, ku ktorému vďaka nim prídu podeliť s tými, ktorí toho dostali málo alebo nič – teda s potrebnými. Rozdiely medzi ľuďmi majú  podnecovať k veľkodušnosti a láskavosti, majú ľudí vzájomne obohacovať – ja dám, lebo som dostal na rozdiel od teba hrivnu, aby som ju rozmnožil, ale nie pre seba, lež pre teba, ktorý si nedostal nič a  tým, že sa nebudem starať len o svoje sebecké potreby, o zhromažďovanie svojho majetku alebo pominuteľnú svetskú slávu, budem konať v súlade s Božím plánom (proti zlu a za dobro). Pán služobníkom navyše iba "zveril svoj majetok" – t.j. dočasne im ho prepožičal a čaká, čo s ním spravia. Tí, čo s námahou hrivny rozmnožia, budú pochválení, no ten pasívny , čo sa  dostatočne nesnažil,  potrestaný. ,,Rozmnožiť hrivny“ neznamená navýšiť svoje konto v banke, nazhromaždiť ešte viac vecí, aby si jednotlivec zabezpečil prepych a komfort; ale znamená to šíriť ,,kresťanské posolstvo“, vieru vo všeľudské hodnoty, a to aj napriek prekážkam a vonkajšiemu odporu tých, ktorým prekážajú v uskutočňovaní ich sebeckých zámerov.

Ten tretí sluha – to je ten ,,lenivý"  pokrytec, ktorý by mohol, lebo mu je dané. Je však sebecky opatrný a schováva si  vzácne posolstvo pre seba, opatrne utajené pred ostatnými, a tí z neho nemajú nijaký úžitok.  Nepohne prstom pre druhých, vyhýba sa nepríjemnostiam a ťažkostiam, tomu, k čomu bol povolaný, ale súčane sa pred Pánom  poistí :  ukryje si hrivnu, aby mohol preukázať, až ho Pán bude súdiť, že nebol márnotratný. A dúfa, že Pán ho pochváli, ako jeho ,,majetok“ dobre spravoval. Lenže názory, postoje, presvedčenia, akokoľvek by boli pravdivé, ak ich skrývame pred svetom, nepomôžu  nič zmeniť, nič napraviť, k ničomu dobrému neprispejú. Činy sú posudzované hlavne podľa motivácie – a z tohoto hľadiska je takéto konanie egoistické a bezcharakterné.  Nie skromosť a čestnosť, ale len  strach pred trestom toho tretieho priviedol k tomu, že hrivnu odložil.

Podobenstvo o hrivnách si možno vysvetliť aj konkrétnejšie v súvislosti s dobou medzi Ježišovým odchodom a jeho návratom. Je návodom pre jeho učeníkov, ako by si mali počínať pri šírení Ježišovho učenia a  pri príprave na príchod Božieho kráľovstva. Všetci kresťania na ňom majú usilovne pracovať podľa svojich daností, pričom vôbec nezáleží na tom, aké majú spoločenské postavenie a akú dôležitú funkciu v spoločnosti zastávajú. Je jedno, či sú ,,socky“ ( nie každý má to šťastie, že zoženie stále zamestnanie s dôstojnou odmenou za prácu ), alebo úspešní a bohatí podnikatelia - ktorých majetok, mimochodom, patrí nie im, ale Pánovi,  a majú s ním nakladať nie tak, aby potešili seba, ale Pána. Pán neznáša nielen konanie zla, ale ani ľahostajnosť voči tým, ktorí potrebujú pomoc. Tí, ktorým bolo dané, ju majú poskytovať bez toho, aby očakávali súkromné zisky. (Pochybujem, že na to potešenie stačia Bohu tie občasné charitatívne akcie pre chudobných, ktorých  mnohí z bohatých sponzorov  systematicky ožobračujú.) Pritom Pán má na mysli, keď prísne vyžaduje, aby sa naložilo s jeho hrivnami veľkoryso, spásu ľudstva, nie jednotlivca,  alebo iba úzkej skupiny. Všetko, čo na Pánovej hrivne niekto ,,zarobí“ má použiť na uskutočnenie jeho plánu,  a nie si to uliať pre seba. A netýka sa to len, ako to niektorí úzkoprso chápu, peňazí. Každý má dať tým druhým to,  čo môže a koľko môže, deliť sa s nimi o svoje zisky. A oni sa majú deliť s ním tiež podľa svojich možností, ktoré nezávisia vždy iba na nich samotných.  Ľudia si majú vzájomne nezištne pomáhať. Nie škodiť. Toto sa volá solidarita. Jeden zo základných kresťanských princípov. ( Moja babka z východu tvrdila, že Ježiš bol prvý komunista a že komunista je aj ich farár. Ten bol istotne v Pacem in terris a ona mala z toho všetkého v hlave asi mierny ideologický zmätok.)

Vyčítať Bohu, že chce viac, než dal a že žiada zisk, kvôli ktorému sa niekto iný namáhal a obetoval, je znakom pýchy, pre ktorú pri poslednom súde  sťažovateľa,  priečiaceho sa vôli božej,  nevpustia za nebeskú bránu.

10.04.2011 14:58

SÚDNOZNALECKÁ PITVA

Ísť do politiky za súčasnej spoločenskej klímy znamená morálnu a ľudskú samovraždu, alebo to môže nakoniec vyústiť aj do samovraždy fyzickej.

Nie tak dávno vzrušovala čitateľov povrchných článkov v novinách kauza mladého primátora istého juhoslovenského mestečka. Primátor bol obvinený z porušovania povinnosti pri správe majetku a zneužitia právomoci verejného činiteľa. Senzačné na tom prípade bolo, že sa nedostavil pred vyšetrovateľa a policajnej hliadke, ktorá ho mala k nemu predviesť, ušiel zadným vchodom Mestského úradu. Skrýval sa pred políciou u priateľa v susednom okrese asi dva mesiace. Kým bol v úkryte, spojil sa telefonicky s maďarským rádiom, ktoré uverejnilo jeho prehlásenie, že obvinenia voči nemu vznesené sa nezakladajú na pravde. Tvrdil, že je nevinný, má svedomie čisté a že sa neskrýva preto, aby sa vyhol vyšetrovaniu, ale preto, lebo sa obáva o svoj život, keďže sa mu vyhrážajú, že ho oň pripravia. Podal v tejto veci aj trestné oznámenie.

Ďalším chutným sústom pre bulvárnych novinárov bolo, že sa obvinený po svojom zadržaní na pojednávaní psychicky zrútil a plakal ako malé dieťa. Nezabudli tento atraktívny moment zvečniť na fotografiách, ktoré bezpochyby v deň uverejnenia zvýšili komerčný úspech ich plátkov. I napriek hojnému omieľaniu spomenutého moderného ponovembrového pojmu, ,,investigatívna žurnalistika,“ novinári už dávno rezignovali na hľadanie skutočnej pravdy a na odhaľovanie rôznych mafiánskych praktík, ktoré sa u nás, na rozdiel od demokracie, udomácnili po ,,nežnej“ úspešne a bez akýchkoľvek prekážok.Od stredoveku sa toho až tak veľa nezmenilo: pri hromadných popravách sa na námestia chodili ľudia vyžívať v strachu, utrpení a ponížení tých, ktorých privádzali na popravisko. Prípad komentovali senzáciechtiví žurnalisti štýlom ,,robil si z polície psinu“, ,,zosypal sa a narieka.“ Ale žiadne sporné body medzi obžalobou a tvrdením primátora a mienkou značnej časti obyvateľov mestečka nehľadali. Zásadou úspešného novinára je predhodiť davu, čo má dav rád, štýlom, ktorému dav rozumie. Neotravovať zložitejšími analýzami a úvahami, ponúknuť na všetko naštvanej chudobe žijúcej z ruky do úst čo najjednoduchšie riešenia : mal takmer šesťnásobok mesačného zárobku priemerného občana a ešte kradol. Dobre mu tak ! Vzniká dojem, že spravodlivosti bolo učinené zadosť a že to: ,,dovtedy sa chodí s džbánom po vodu...“, alebo ,,na každú sviňu sa varí voda...“ , naozaj platí.

V onom momente, keď obvinený plakal pred kamerami a bleskami fotoaparátov, bol neprávoplatne odsúdený za to, že vymenoval riaditeľa základnej školy v rozpore s výsledkom výberového konania (za čo hrozí trest odňatia slobody až do piatich rokov). Bolo rozhodnuté, že počas prípravy ďalších procesov bude ponechaný preventívne vo väzbe, aby zase neutiekol, a tiež, aby sa nevrátil do primátorskej kancelárie a tam aby potom bez priameho dohľadu orgánov činných v trestnom konaní nezneužíval funkciu verejného činiteľa a nepáchal ďalšiu majetkovú trestnú činnosť(za čo mu už beztak hrozilo desať rokov odňatia slobody). Nekalá činnosť, z ktorej ho obviňovali, mala pozostávať konkrétne z toho, že bez súhlasu poslancov nechal upravovať cintoríny, investoval do multifunkčného športového areálu a do rekonštrukcie a sponzorstva domova dôchodcov, čo malo za následok hromadenie nesplatených faktúr. Poriadal tiež z mestských finančných prostriedkov, podľa domácich, kultúrne podujatia dovtedy nevídanej úrovne a atraktívne koncerty, ktoré si obyvateľstvo tejto Bohom a ľuďmi inak zabudnutej lokality nevedelo vynachváliť, ale vybrané vstupné údajne nebolo riadne odvedené do pokladnice mesta. (Tak mi napadá, kde asi boli tí poslanci mestského zastupiteľstva, že sa po celý čas nezaujímali, z akých prostriedkov primátor dáva do poriadku cintoríny, buduje dôstojný domov pre opustených starých ľudí, sponzoruje aktivity, ktoré zlepšujú podmienky života starých aj mladých, podporuje rozvoj športu a kultúry v tom chudobnom mestečku, trpiacom akútnym nedostatkom pracovných príležitostí. Kto bol priamo zodpovedný za to, aby boli v poriadku všetky doklady a faktúry a čo asi má v náplni práce kontrolór MÚ, najmä ak dodatočne tvrdil, že pod vedením exprimátora sa mesto v priebehu dvoch rokov dostalo dvakrát do ozdravného režimu. Kto každý bol kompetentný sa pod tie výdaje z pokladnice mesta podpisovať a s kým by si teda exprimátor mal podeliť spoluzodpovednosť za vyplytvané milióny? Ale ja sa do ekonomického riadenia nevyznám, podobne, ako sa asi nevyznal ten mladý učiteľ, ktorý sa stal primátorom bez toho, aby ovládal základy účtovníctva a finty nutné na to, aby bolo všetko v poriadku, alebo naopak, v neporiadku.)

Počas zadržania na polícii sa primátor vzdal svojho postu. Tí istí poslanci, ktorí podľa mienky miestnych obyvateľov spôsobili zadĺženosť mesta a potom odkupovali lacno lukratívny mestský majetok, vrátane budov na podnikanie, a schvaľovali si zákazky pre vlastné stavebné firmy, a naopak, cieľavedome bojkotovali pre mesto výhodné projekty, zvolili spomedzi seba nového štatutárneho zástupcu. Vraj jedného z obávaných miestnych bossov. Zo spoluzodpovedných sa stali žalobcovia a záchranci pred ekonomickým krachom. Bývalý primátor však potom opäť kandidoval v nových voľbách, kde spomedzi piatich kandidátov pri viac ako 50% - nej účasti voličov vyhral. A to aj napriek tomu, že bol v tom čase neprávoplatne odsúdený za zneužitie právomocí verejného činiteľa a obžalovaný z porušovania povinností pri správe cudzieho majetku. Predpokladal, že takto preukázaná dôvera voči jeho osobe a podpora miestnych občanov vzbudí v médiách nejaký ohlas - asi sa domnieval, že sa potom novinári do jeho kauzy zavŕtajú hlbšie a neuspokoja sa len s dovtedajšou oficiálnou verziou jeho prípadu a s jeho jednoznačnou vinou v prevalených kauzách. Súd však prekvapivo rozhodol, že vyšetrovanie nebude pokračovať na slobode. Čerstvý a v prípade ešte nie dostatočne zorientovaný advokát primátora sa po pojednávaní, na ktorom bolo rozhodnuté o útekovej väzbe vyjadril, že podáva sťažnosť na rozhodnutie súdu , ktorý nebral do úvahy dôvody, prečo sa obvinený skrýval. Aj nasledujúce žiadosti o prepustenie z väzby boli zamietnuté.

Po tom, ako z preventívnej väzby napísal obžalovaný miestnej farárke reformovanej cirkvi list, z ktorého bolo zrejmé, že už rezignoval a lúči sa so životom, ho v zlom duševnom stave hospitalizovali na psychiatrii vo väzenskej nemocnici. Tam sa jedného rána tesne po raňajkách obesil...

Za dopravných obmedzení na prístupových cestách sa konal veľkolepý pohreb, ktorému predchádzal spontánny pietny akt na miestnom námestí, pri ktorom trúchliaci obyvatelia zapaľovali sviečky a prinášali na počesť svojho ,,Dubčeka“, ako mŕtveho exprimátora v mestečku láskyplne prezývali, vence a kytice kvetov. Na pohrebe sa zúčastnili tri tisícky ľudí : Maďari, Cigáni, aj Slováci. Práškovacie lietadlo preletelo nad smútiacimi vlečúc za sebou smútočné stuhy...

Z neoficiálnych zdrojov som sa dozvedela, že po správe o smrti obžalovaného vo väzenskej nemocnici dvaja miestni podnikatelia, ktorí boli hlavnými aktérmi boja proti nekalým praktikám populárneho primátora, oslavovali v istom miestnom podniku až do bieleho rána.

Mienka radových občanov a voličov je taká, že primátor sa stal obeťou špinavých machinácií tých, ktorí ho iba zneužili na to, aby sa mohli obohatiť na úkor zadĺženia všetkých obyvateľov. Tvrdia, že sám osobne nič nevlastnil. Býval v skromnom rodičovskom dome a ani na ňom, ani na jeho rodine nebolo počas jeho funkčného obdobia badať, že by si nejako výrazne polepšili. Mal pravda ,,slušný“ plat, čo však v našom slovenskom Absurdistane nie je nijaká výnimka : aj v iných obciach s prevažujúcou nezamestnanosťou a rozloženou technickou a občianskou infraštruktúrou zarába starosta bez ohľadu na vzdelanie a schopnosť čokoľvek riadiť z pohľadu bežného zamestnaného kráľovské peniaze, napr. 2 900€. Bodaj by sa potom nedriapali do tej funkcie takí, čo chcú v prvom rade urobiť niečo pre seba a pre svoju rodinu, ktorú následne zamestnajú na obecnom úrade. Určite sa netlačia do zastupiteľstiev a na primátorské a starostovské stoličky preto, lebo chcú v prvom rade pomôcť mestu či obci. Česť výnimkám.

Iste niekde nejaké budú, len sa o nich akosi nevie. A my všetci by sme už tak veľmi potrebovali aspoň zopár hmatateľných názorných pozitívnych príkladov ! Aby sme vedeli, ako má taká ozajstná zastupiteľská demokracia a jej predstaviteľ vyzerať.

Zatiaľ si ho predstavujem ako niečo, čo sa podobá ET.



Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se