« Úvod | A DOTRETICE... »

SÚMRAK ODYSEY SVITANIA

Prezident USA Barack Obama vo svojom prejave vyhlásil, že smrť líbyjského vodcu Muammara Kaddáfího a blízke ukončenie vojny v Iraku sú signálmi obnovenia bývalého postavenia USA vo svete. Obama asi vychádza z predpokladu, že noví lýbijskí predstavitelia teraz prehodnotia kontrakty s  energetickými firmami uzavreté za vlády mŕtveho vodcu v neprospech štátov, ktoré nepodporovali letecké útoky NATO, alebo s podporou váhali (Rusko, Čína, Nemecko, Taliansko) a uprednostní priateľov z USA. Zásoby kvalitnej líbyjskej ropy sú najväčšie v Afrike, okolo 45 miliárd barelov. Víťazi sa medzitým dohadujú, kam s  Kaddáfího telom, aby sa jeho hrob nebodaj nestal pútnickým miestom pre všetkých tých lýbijcov, jasajúcich nad jeho potupnou smrťou. Možno ho z chladničky na zeleninu a cibuľu v nákupnom centre v  Misuráte vydajú príslušníkom jeho kmeňa, aby si ho – pravda, už nie do dvadsiatich štyroch hodín, ako to muslimom prikazuje ich viera  – pochovali v rodnej hrude. Barack Obama sa odteraz bude môcť sústrediť na riešenie pálčivých domácich problémov a premýšľať, ako predísť ešte rozľahlejším stanovým táborom na Wall Street.

Tak mi to nejako pripomína koniec éry adoptovaných cisárov v Ríme (najnovšie sa o prezidentskú funkciu bude uchádzať Germán Schwarzenegger). Na konci ešte prudké vzopnutie sa k moci za ochranným valom – a vratký mier s barbarmi, vykúpený jednostranne výhodnými kontraktmi.

 


***

20. 10. 2011 davom zlynčovaný Muammar al-Kaddáfí sa narodil v púšti, v júni roku 1942 pri Syrte v Líbyi v beduínskej rodine. Bol ich jediné dieťa. Školu začal navštevovať v meste Sabha. V roku 1961 začal študovať na Lýbijskej vojenskej akadémii v Benghází a niekoľko mesiacov pobudol aj na Kráľovskej vojenskej akadémii v Sandhurste vo Veľkej Británii (1965). Vojenské štúdium skončil v roku 1966 v hodnosti kapitána. 

Veľkým vzorom Kaddáfího bol Džamál Abd an-Násir. Násir vyviedol Egypt z chaosu a biedy, ktoré boli dôsledkami korupčnej vlády kráľa Fárúka. Jeho cieľom bolo vybudovanie arabského socializmu, založeného na rovnostárstve a silnej sociálnej politike. Študoval na Káhirskej vojenskej akadémii a po druhej svetovej vojne tam pracoval ako inštruktor. V roku 1948 sa v hodnosti majora zúčastnil prvej izraelsko-arabskej vojny, v ktorej Arabi prehrali a kde utrpel zranenie. Už na akadémii bol predstaviteľom revolučného Hnutia slobodných dôstojníkov. 23. júla 1952 toto hnutie donútilo abdikovať poživačného kráľa Fárúka a v roku 1953 bola vyhlásená republika, na čele s prezidentom. Farúk musel odísť do exilu, kde si mohol užívať radosti života aj naďalej. V roku 1954 si Násirove protimonarchistické a panarabské myšlienky a jeho osobnosť získali v celom arabskom svete veľkú popularitu. Sýria a Egypt sa na niekoľko rokov spojili do spoločného štátu. Násir na jednej strane podporoval liberálne reformy, na druhej vymanenie sa arabských krajín spod nadvlády veľmocí. Za jeho vlády bola  v roku 1952 uskutočnená pozemková reforma; pôda veľkostatkov bola rozdelená bezzemkom. Došlo k znárodneniu bankovníctva a priemyslu. Násir tvrdo postupoval proti islamským extrémistom z Moslimského bratstva. Prenasledoval ich najmä po tom, ako sa pokúsili na neho spáchať atentát. Spočiatku bol zástancom neutrality krajiny, s výnimkou nepriateľstva voči Izraelu. Spolu s Juhosláviou, Indiou a Indonéziou založil Hnutie nezaangažovaných štátov, ktoré malo byť protiváhou superveľmocí – USA a ZSSR. Na odmietnutie financovania výstavby Asuánskej priehrady na Níle západnými veľmocami odpovedal znárodnením Suezského prieplavu. To vyvolalo ozbrojený konflikt Egypta s Veľkou Britániou, USA a Izraelom, do ktorého sa pustil v roku 1956 aj vďaka dodávkam zbraní z ČSSR. Za podpory ZSSR, ktorý hrozil vojenskou intervenciou, ak sa Izrael nestiahne zo Sinajského poloostrova a pásma Gazy, diplomacia USA dotlačila Izrael k ústupu. Až v šesťdňovej vojne v roku 1967 Egypt zase o tieto územia prišiel. Po porážke v roku 1967 Násir rezignoval, no mal veľkú prestíž vo svojej krajine aj naďalej. 

Kaddáfí svoju ideológiu sformuloval vo svojej ,,Zelenej knihe“ (1975 – 1979) a chcel zaviesť kultúrnu a ľudovú revolúciu, počas ktorej sa mali realizovať idey jeho tzv. ,,tretej svetovej teórie“ – alternatívnej cesty odlišnej od súvekého kapitalizmu aj socializmu. Nebol ochotný podriaďovať sa ani Východu ani Západu, hoci za Studenej vojny bol priateľom ZSSR a jeho satelitov. Zostal antisionistom a jeho plán vyriešenia konfliktu medzi Židmi a Palestíncami spočíval vo vytvorení spoločného demokratického štátu, Izratina.

V roku 1969 spolu s ďalšími dôstojníkmi viedol puč, ktorý zvrhol lýbijského kráľa Idrísa a nastolil republiku. V hodnosti plukovníka sa stal vrchným veliteľom ozbrojených síl Líbye a postavil sa na čelo krajiny. Kaddáfí kráľovskú rodinu nevyvraždil, držal ich v domácom väzení, a potom, v roku 1988, mohli emigrovať do Spojeného kráľovstva. Do konca roku 1970 vyhnal z tejto bývalej talianskej kolónie, asi 20 tisíc obyvateľov talianskej národnosti (od roku 1995 do roku 1997 zase ako nezmieriteľný nepriateľ Izraela vypudil z krajiny okolo 15 000 Palestínčanov, lebo OOP rokovala s Izraelom o mierovom riešení ich konfliktu). V roku 1977 zaviedol systém priamej vlády ľudu – džamahíríju – všeľudový štát, založený na svojej ideológii: na spojení islamu a socialistických myšlienok. Chcel presadiť myšlienku arabskej jednoty, a keď sa nestretol s jej podporou v ostatných arabských krajinách, preorientoval sa na Afriku a podporoval myšlienku africkej integrácie. Hoci bol diktátorom s neobmedzenou mocou, mal oficiálne iba titul „vodca revolúcie,“ktorý dočasne vystriedali názvy ním zastávaných oficiálnych funkcií (v rokoch 1969 – 1977 predseda Rady revolučného vedenia, 1977 – 1979 generálny tajomník Všeobecného ľudového kongresu, 1970 – 1972 predseda vlády). 

Bol pokladaný za nevypočitateľného. Z krajiny boli po jeho nástupe k moci vykázané americké a britské vojenské jednotky. Až do konca Studenej vojny bol otvorene antiamerikanistický, USA označoval za hlavnú príčinu afrických problémov. Po nástupe proamerickej politiky v Egypte (1979) sa Kaddáfí z tohto svojho predchádzajúceho spojenca preorientoval na Moskvu. Šlo najmä o obchod so zbraňami. ZSSR však nijakú mimoriadnu podporu Líbyi pri jej konfliktoch neposkytol, do lýbijsko – amerických sporov sa nemiešal, ani keď v roku 1986 USA bombardovali mestá Lýbie a medzi 90 obeťami tejto odvety za teroristickú akciu v Berlíne a vážne ohrozenými boli aj členovia Kaddáfího rodiny. 

Kaddáfího režim si platil zbrane, žoldnierov, aj podporu niektorých krajín zo ziskov z ropy. Líbya sa po neúspechu panarabského sna snažila získať pozíciu regionálnej mocnosti v Afrike. Muammar Kaddáfí podporoval - aj vojensky - revolučné protivládne hnutia v rôznych afrických krajinách, ako i diktátorské režimy, s ktorými sympatizoval. Založil žoldniersku Islamskú légiu (1972–87), ktorá mala napomôcť k vytvoreniu veľkého islamského štátu. V 70. a 80. rokoch Líbya vojensky intervenovala v susednom Čade, bývalej francúzskej kolónii, a líbyjské jednotky sa tak dostali do vojenského konfliktu s francúzskymi (1986), ktoré pomáhali tamojšej vláde. Kaddáfí sa podieľal aj na akciách mezinárodného terorizmu – okrem výbuchu v berlínskej diskotéke La Belle, kde zahynuli dvaja vojaci USA, na atentáte na civilné lietadlo nad mestečkom Lockerbie (1988) v Škótsku, pri ktorom zomrelo 270 ľudí (zodpovednosť za tento teroristický čin priznal Kaddáfí až v roku 2003, keď sa snažil o zlepšenie vzťahov so Západom). Za podporu terorizmu boli na Lýbiu v rokoch 1992 – 93 uvalené tvrdé medzinárodné sankcie. V roku 2001 Kaddáfí mení svoju politiku voči USA, odsúdil teroristické útoky z 11. 9. 2001 a stal sa americkým spojencom v boji proti terorizmu. Po páde Husajnovho režimu (2003) sa vzdal, v snahe zlepšiť vzťahy s USA a možno predísť tomu, aby po Iraku cieľom ďalšieho útoku Američanov bola Lýbia, jadrových zbraní a tiež zaplatil 3 mld. eur ako odškodné za obete teroristických leteckých útokov, za ktoré priznal spoluzodpovednosť. Odpoveďou bola oficiálna návšteva členov amerického Kongresu v krajine a prezident G. Bush odvolal hospodárske sankcie voči Lýbii. 

Medzinárodnú povesť Líbye v roku 1999 veľmi poškodilo, keď tam zadržali 5 bulharských sestričiek a palestínskeho lekára s bulharským občianstvom a odsúdili ich na smrť za údajné nakazenie líbyjských detí vírusom HIV, hoci epidémia vypukla v nemocnici v Benghází pred ich príchodom. Tripolis súhlasil s vydaním odsúdených do Bulharska až v roku 2007 po medzinárodnom tlaku a po podpísaní prehlásenia o úplnej normalizácii vzťahov s EÚ, ktorého súčasťou bola ja dohoda prinášajúca Líbyi ekonomické výhody.

Líbyjské hospodárstvo je závislé na ťažbe ropy a jej vývoze. Ropný sektor sa dostal plne pod majetkovú kontrolu štátu, aj keď bol závislý na investíciách a know-how zahraničných spoločností. Kaddáfí postupne žiadal od západných ropných firiem okrem iných ústupkov, ako boli napr. domáce názvy ich dcérskych podnikov, stále väčší podiel na zisku, až sa im  ťažba ropy v Líbyi prestala vyplácať. Kaddáfí prehlasoval, že milióny, ktoré zarábajú cudzinci na líbyjskej rope, patria jeho krajine. Veľké ropné spoločnosti majúce dojem, že Líbya ich vodí za nos a tají sľubné náleziská, boli znechutené suchými a málo výdatnými vrtmi (ďalšia asociácia: humorné príbehy o chamtivcoch a sebeckých špekulantoch z rozprávok ,,Tisíc a jednej noci“).

Priemysel v Líbyi je technicky zaostalý a nevýkonný a poľnohospodárstvo nestačí pokryť ani ¼ potrieb krajiny. Prevažne štátne je aj bankovníctvo. Všade sa postupne začala rozbiehať privatizácia. V štátnom sektore však doteraz bolo zamestnaných až 75% práceschopných obyvateľov. V roku 2010 sa začal realizovať vládny program priemyselného rozvoja, do ktorého malo byť v nasledujúcich 5 rokoch investovaných 50 miliárd USD. Vláda chcela podporovať podnikateľskú aktivitu Líbyjčanov v oblasti priemyslu. Rozvíjalo sa stavebníctvo, najmä v Tripolise. Pokračovala výstavba železničnej siete za čínskej, ruskej a talianskej účasti. Roky trvajúce ekonomické sankcie a medzinárodná izolácia krajinu poškodzovali, ale líbyjské obyvateľstvo napriek všetkým nedostatkom malo najvyššiu životnú úroveň v Afrike. Podľa štatistiky OSN bola Líbya v kvalite života roku 2010 vedúcou africkou krajinou, na 53. mieste na svete pred Tuniskom, ktoré bolo až na 81. mieste, hoci ešte začiatkom 50. rokov bola najchudobnejšou krajinou na svete. Za Kaddáfího režimu sa výrazne zvýšila gramotnosť obyvateľov (najvyššie percento gramotného obyvateľstva v Afrike), úroveň infraštruktúry a životná úroveň. Zárobok Líbyjčana bol v priemere na hlavu viac ako zárobok Brita. Nerovnosť ročných príjmov bola menšia ako vo väčšine štátov. Líbyjčania  mali  zabezpečené bezplatné vzdelanie, lekársku a zdravotnú starostlivosť. Budovali sa nové školy a nemocnice vyhovujúce medzinárodným štandardom. Obyvatelia si mohli užívať všetky moderné vymoženosti. Manuálna práca v priemysle, poľnohospodárstve a službách domácich nelákala, a tak vláda dovážala pracovné sily. Kaddáfí napísal: „Dom je základnou potrebou indivídua a rodiny, preto nesmie byť vlastnený niekým iným." V krajine s rozsiahlou bytovou výstavbou má každý nárok na bývanie zadarmo. Líbya realizovala výstavbu obrovskej umelej rieky na rozzelenanie  púšte, najväčší zavlažovací projekt sveta (zapísaný v roku 2008 aj do Guinessovej knihy rekordov).

Na druhej strane je Kaddáfí v západných médiách predstavovaný len ako pološialený, krutý a bezohľadný diktátor, tyran, ktorý zaviedol kult osobnosti a privlastnil si obrovské ropné bohatstvo svojej krajiny, z ktorého profitoval on sám a jeho rodina. Hranice medzi jeho vlastníctvom a tým štátnym údajne vlastne neexistovali. Väčšinu bohatstva vraj ukradol pre seba a svojich  kumpánov, a nedbal na zlepšenie života obyčajných ľudí v Líbyi. Jeho majetok pred lynčovaním vyčíslili  na približne päť biliónov dolárov. Vyčíta sa mu, že jeho vinou bola Líbya skorumpovaná a že sám systematicky korumpoval a vydieral zahraničné politické inštitúcie aj politikov. Okrem iného, že platil predvolebnú kampaň Sarkozymu a údajne podplatil aj riaditeľa London School of Economics, ktorý mal od neho prijať pre školu dar 1,5 mil. libier , keďže jeho syn Saif s údajne nízkym IQ potreboval doktorát. (Ak je to pravda, škola by mala vrátiť peniaze ,,lýbijskému ľudu,“ veď ak Sajfa dostanú, skončí dosť pravdepodobne ako jeho otec a brat a doktorát mu aj tak bude už nanič.) Ženy z Kaddáfího rodiny sú vykresľované ako úchylné novodobé báthoryčky, ktoré sadisticky mučia slúžky. Tvrdí sa, že  obyvateľstvo v Líbyi pociťovalo nezamestnanosť a ekonomické problémy, do ktorých zavliekol Kaddáfí krajinu, že trpelo pod neobmedzenou vládou ľudových výborov, bolo vystavené policajnej brutalite a nemalo príležitosti slušne žiť a slobodne vyjadrovať svoje názory. 

Povstanie proti Kaddáfímu vypuklo v druhom najväčšom meste krajiny, v  600 000-ovom Benghází, ktoré je centrom islamistov a odporcov Kaddáfího filozofie -  okrem iného obsahujúcej k neľúbosti Arabov podceňujúcich černochov predpoveď o významnom postavení čiernej rasy v budúcnosti vo svete. Od 2. februára 2009 do 31. januára 2010 bol Kaddáfí predsedom Africkej únie. V januári 2011 vyzval na vytvorenie spoločného sekretariátu tradičných afrických kmeňových náčelníkov a kráľov, ktorý by koordinoval vytváranie novej africkej jednoty. Černošskí žoldnieri v uniformách líbyjskej armády pochádzali z rôznych krajín Afriky. V Lýbii získali vzdelanie, prácu a vojenský výcvik. Okrem toho do Lýbie prichádzalo množstvo afrických utečencov a robotníkov, ktorí tu nachádzali živobytie a podporovali režim a jeho vodcu.

Kaddáfí vyslal varovný signál zahraničným ropným spoločnostiam nespokojným s úrovňou ťažby ropy a rastúcimi cenami: ,,Máme jeden zdroj nášho živobytia a tým je ropa. Všetky zahraničné spoločnosti vyženieme z krajiny.” Keď vo februári 2011 začalo v Benghází, najväčšom meste východnej časti Líbye, povstanie, podľa Kaddáfího syna Saífa al-Isláma, sprisahanie, zorganizované zo zahraničia, Kaddáfí vyjadril ľútosať nad brutálnym zásahom bezpečnostných síl voči protestujúcim, ktorého výsledkom bolo 84 mŕtvych. Vyzval Líbyjčanov k účasti na reformách v krajine, k zastaveniu krviprelievania. Podľa neho cieľom povstania je nastolenie islamského režimu a vláda ho tvrdo potlačí. Postupne upúšťal od vyhrážok a prešiel k návrhom, aby sa začalo pracovať na novej ústave a zákonoch, zaručujúcich viac slobody, no nepokoje už prerástli do občianskej vojny. Rada bezpečnosti OSN 26. februára jednala o sankciách proti Líbyi. Bol zablokovaný Kaddáfího účet vo Švajčiarsku, rozhodnuté o úplnom zbrojnom embargu a o vyšetrovaní Kaddáfího Medzinárodným trestným súdom v Haagu za zločiny proti ľudskosti. V Benghází začiatkom marca vznikla Národná rada, ktorú už v ten istý mesiac za vládu novej Líbyjskej republiky uznalo Francúzsko. Od Kaddáfího odskočili jeho vlastní diplomati a aj časť armády sa pridala k povstalcom. 17. marca 2011 Rada bezpečnosti OSN schválila rezolúciu, zakazujúcu všetky lety ve vzdušnom priestore Líbye, s výnimkou humanitárnych. Ešte aj Liga arabských krajín hlasovala v OSN spolu s USA a so západnými krajinami za bezletovú zónu, aby potom NATO nad Líbyu poslalo lietadlá, ktoré mali paralyzovať Kaddáfího vojenské sily. 18. marca Kaddáfí vyhlásil prímerie - útoky na Benghází, z ktorých ho obviňovali, označil za provokačné akcie povstalcov, snažiacich sa vytvoriť zámienku na zahraničnú intervenciu. Francúzsko s Veľkou Britániou a Nórskom na ochranu Benghází pred útokmi Kaddáfího armády poslalo svoje stíhačky, pripojili sa USA, Španielsko, Taliansko, i niektoré arabské krajiny. Kaddáfí tieto zásahy na území zvrchovaného štátu označil za terorizmus a vyjadril odhodlanie bojovať ďalej.

Kritici vojenskej intervencie hovoria, že ochrana civilistov bola iba zámienkou na ospravedlnenie vojny proti prekážajúcemu neposlušnému Kaddáfímu. Že mocnosti, za ktorými stoja ropné spoločnosti rátajú s novou lýbijskou vládou ako so spoľahlivejším otrokom. Títo vrtáci čelia mediálnej manipulácii s faktami o líbyských udalostiach a celkovej situácii otázkami, prečo tí odhodlaní zástancovia ľudských práv a demokracie nezasahovali, keď Mubarakova vláda zabíjala demonštrantov, prečo ich nezaujíma situácia obyvateľov v Bahrajne, Jemene, v Alžírsku, kde po voľbách zvíťazili islamisti,  armáda vyhlásila výnimočný stav a bolo tam zabitých už viac ako 100 000 ľudí. A odpovedajú si, že tam je nejaká nespravodlivá diktatúra, bezprávie a zločiny proti ľudskosti  ropným korporáciám fuk, pretože nepatria do sféry ich záujmov. Tiež upozorňujú, že nie je isté, čo príde v Líbyi po Kaddáfím, či nevypustili z lampy džina.

Viacerí členovia Kaddáfího rodiny, vrátane synov Sajfa Araba a Chámisa a niekoľkých vnúčat,  sú už mŕtvi a ďalších čaká nejasný osud. Tvrdí sa, že sa všetci bez výnimky podieľali na zločinnom režime. Niektorí zo súrodencov aj matka Safíja sú v alžírskom exile (najstarší syn Muhammad, ďalší syn Hannibal, dcéra Ajša, ktorá na druhý deň po príchode do exilu porodila dieťa). Líbya už požiadala o ich vydanie. Futbalista Saadi je v Nigeri. Sajf Islám vraj prežil a ťažko zranený má teraz ležať v nemocnici v Zlitáne. Alebo je v obkľúčení a vysiela cez sýrsku TV v priamom prenose vyhrážky, že vyženie NATO zo svojej krajiny. 

Čo sa stalo s Muammarom Kaddáfím a jeho synom Mutasimom je jasné z množstva fotografií a videozáznamov z mobilných telefónov. I keď sa ešte vždy tvrdí, že sa nevie, nie je isté, čo sa presne udialo a stále sa hľadajú vhodné výrazy, ako priebeh tých odsúdeniahodných, brutálnych a protiľudských činov interpretovať. Prejavuje sa známy symptóm cisárových nových šiat, keď všetci vidia, čo vlastne nevidia, a nikto nechce vidieť, čo vlastne vidí;  že sa totiž jednalo o zločinné pouličné lynčovanie a obyčajnú sprostú sadistickú vraždu. Ľudia, ktorí toto dokázali spraviť a ešte pritom svoje kruté vyčíňanie a jeho výsledky nakrúcať na video mobilmi (všimli ste si, všetci ich majú, takže niečo na tom, že sa za Kaddáfího nemuseli nijako uskromňovať, asi bude) sa dopustili zločinu proti ľudskosti. To je niečo, nad čím sa človeku len s trochou súdnosti a svedomia musí zastaviť rozum! 

Mimochodom, už sa medzi sebou bijú aj povstalci. Možno kvôli nejasnostiam okolo vraždy veliteľa líbyjských povstalcov Abdula Fatah Júnisa, bývalého ministra bezpečnosti v Kaddáfího vláde, ktorého za účasti tisícov Líbyjčanov pochovali v piatok. Vraj ho zabili islamisti... 

 

 

 


 

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se