« Úvod | A DOTRETICE... »

V NOCI MA VŠELIČO MÁTA



... a  občas potom píšem niečo ako básne, ale podozrievam sa, že som ich niekomu ukradla. Kostrovi, Novomeskému, Rúfusovi, alebo hocikomu inému z tých starých mŕtvych pánov. Možno som preložila i čosi z Wolkra, ktorého som kedysi dookola čítavala po cintorínoch...

Teraz som niekde čítala o ruskom historikovi, ktorý kradol z hrobov mŕtvoly, vysušil ich a obliekal ako hračky, jednu prezliekol dokonca za plyšového medveďa. V jeho byte to vyzeralo ako v morbídnej detskej izbe z amerického hororu. Boli to vraj všetko obete akýchsi tragédií – ale kto nakoniec nie je. Ten chlapík nemal všetkých pohromade. No kto je dnes úplne normálny? Tento samozvaný archeológ dôkladne skúmal životy tých, ktorí sa stali súčasťou jeho zvláštnej zbierky.

Keď ho jeho matka porodila, nemohla tušiť, že raz bude mať také divné záľuby. Vyzeral určite ako obyčajné zvráskavené bábätko.

Za to, čo sa s nami stane, môžeme ako jednotlivci len čiastočne. Raz sa to niekde zadrhne a potom sa prihodí, že to už nikto neubrzdí. Cesta životom je nebezpečná, nikdy sa nevie, kedy kto v dôsledku malej nepozornosti alebo nezodpovednosti, svojej či cudzej, preletí cez zvodidlá a ostane celkom vyšinutý.

Mňa už to teraz na cintoríny neláka. Už tam nie je pokoj a ticho ako kedysi. U nás je zvyk sedieť pred pohrebom večer pri mŕtvom. Niektorí ľudia tak trénujú na vlastný pohreb. Už nejaký čas si všímam, že sa medzi nimi vyskytujú moji rovesníci. Ešte nedávno chodili na diskotéky, teraz na posedenia.  Z tých mojich ponurých úvah to tak nevyzerá, ale ja sa týmto spoločenským príležitostiam vyhýbam. Naposledy som bola pri cintoríne vlani na jeseň pozrieť stáda jeleňov, laní, srniek a srncov, ktoré sa v podvečer pásavajú na poliach popri ceste. Videli sme len ich magické tiene, ako niekde na jaskynných stenách – a ja hlavne v tme už sotvačo rozoznám. Na mestskom osvetlení sa jednak šetrí, a jednak z veľkej časti nefunguje, takže tesne za mestom sa dá vrátiť do sveta dávno pred zavedením elektriny. Keby som ja mala niekde kopať, vybrala by som si svah na juhovýchode (ak dobre odhadujem svetové strany stojac v duchu čelom k tým pasúcim sa stádam). Ten nad niekdajšími dnes už suchými bažinami, ktorý vyzerá ako stupňovitá terasa umelo spevnená kameňmi, i keď teraz už to skoro voľným okom nebadať. Vždy som mala dojem, že to nemohlo vzniknúť prirodzene, ale skôr že to tam za nejakým účelom postavili ľudia. Občas to miesto vidím vo sne, možno preto, že som na ten svah vyliezla vždy, keď som chcela byť sama, a to som chcela byť často. Videla som tam už aj niečo ako opustené mesto alebo hradisko. Starí rodičia mali na tom kopci  pod horou veľkú lúku. Matne si pamätám jej kosenie. Najdôležitejšou starosťou starej mamy až do konca života bolo, že sa máme o ňu prihlásiť, keď sa raz budú vracať zeme pôvodným majiteľom. Je viac dôvodov, prečo sa mi s tým miestom sníva, prečo sa mi zdá, že by práve tam mali byť ukryté nejaké tajomstvá z minulosti.

Boli sme si teda pozrieť jelene neďaleko cintorína. Ľudia majú v tomto zapadákove, kde okrem niekoľkých supermarketov nič nie je, aspoň nejakú zaujímavú atrakciu, za ktorú sa zatiaľ neplatí vstupné; odstavia autá s rozsvietenými reflektormi pri ceste a onlajn môžu sledovať divočinu. Môžu však tiež stretnúť medvedicu s troma mladými, ako sa nebojácne prechádza pomedzi šelmy s číslom človeka. Ktovie, čo si medvede alebo jelene myslia o ľuďoch, keď si ľudia o sebe navzájom nemyslia nič príliš lichotivé a radšej si jeden od druhého udržiavajú bezpečný odstup. Asi vedia, že im hrozí nebezpečenstvo, ale nemajú na výber, niekde sa napásť musia a tak sa odvažujú do nebezpečnej zóny. Tie zvieratá sú oproti ľudstvu, ktoré samo seba vyhlásilo mylne za najdokonalejší výtvor prírody, nevýslovne krásne. Krajšie ako všetky tie ,,modelky,“ ktoré si zmenili oči a ústa a podobajú sa na sovy. Sú napriek našej rozťahovačnosti stále ešte slobodné a pritom u nich platia všetky tie vyššie zákony, ktorými sme my dávno pohrdli, pretože si vieme vytvoriť umelé, podľa toho, ako nám to práve vyhovuje.

Ten ruský blázon vlastne nie je ničím výnimočným medzi ľuďmi. Ľudská história je jeden šialený nápad za druhým. Nejeden ľudský osud sa pri spätnom pohľade javí ako jeden súvislý sled rôznych tragédií. Všetci si kladieme otázku, nakoľko sa im dá predísť, do akej miery môžeme ovplyvniť vlastný život – a mávame pocit bezmocnosti voči okolnostiam, ktoré nás do seba vťahujú aj proti našej vôli a ktoré chtiac – nechtiac spoluvytvárame. Skúšame hľadať spôsob, ako sa ubrániť tým zdanlivo vonkajším silám, ktoré nás čoraz viac ovládajú. I keď vychádzajú vlastne z nás samých. Všetko to zlo, ktoré si navzájom spôsobujeme, je našou súčasťou. Niekedy sa stáva, že si to človek neustráži  a prestane rozoznávať tie hranice, za ktorými už začína šialenstvo.

Ako som sa tak dívala na tie jelenie stáda, cesta, na ktorej sme stáli a jarok medzi nami a tými pravekými zoomorfnými jaskynnými maľbami s matne osvetlenými kontúrami vrchov a náznakmi vesmíru nad nimi mi pripadal ako tá hranica, ktorú sme už prekročili.



Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se