05.08.2010 11:26:32

ODPÚŠŤAŤ, ALE NEZABUDNÚŤ

Ja osobne chápem všetkých, čo nepremýšľajú o odpúšťaní, želajú si iba na všetko zabudnúť.  Čím skôr, tým lepšie.

Pred rokmi som vo vhodnej chvíli bývalého muža pri jednom z krátkych návratov z na seba nadväzujúch dlhých alkoholických ťahov presvedčila, aby šiel na protialkoholické liečenie. Najprv som ho musela vystriehnuť v spoločnom byte, z ktorého som asi tak tri mesiace predtým odišla aj s deťmi. Bola som odhodlaná to definitíne ukončiť, ale jeho otec mi prišiel celý ustráchaný oznámiť, že ho už nejaký čas všade hľadá, ale nikde ho niet, nikto údajne nevie, kam sa podel. Podobne ako mne, aj jemu sa asi donieslo, že už dlhšiu dobu nechodí do práce. Ja som dostala avízo, že sa ho chystajú vyhodiť, pretože mu tie absencie viac nemôžu zakrývať dovolenkou, keďže sa mu minula. Keby som si po svokrovej návšteve nebola vsugerovala, že sa možno stalo niečo tragické, alebo že to bezprostredne hrozí, keby som nespanikárila, možno by ten môj vtedajší odchod od neho bol býval už vtedy definitívny. Lenže v tom čase som ešte ten vzťah k nemu mala iný ako dnes a strach o jeho život  prevládol nad odhodlaním škrtnúť ho natrvalo z môjho života. Chodievala som asi týždeň,  deň čo deň aj niekoľkokrát v rôznom čase, do toho bytu, aby som ho zastihla, ak sa tam náhodou vyskytne. Bol v zúboženom  stave, ako človek, ktorý je naložený sústavne v liehu, neje, neumýva sa, neprezlečie do čistého, spí, kde práve odkväcne.  Bolo to ozaj do plaču. Plakali sme vtedy nad ním obaja. Rýchlo som vybavila všetko potrebné, ešte v ten deň, kým bol načatý a mal strach, aké ten jeho pijanský úlet môže mať všelijaké fatálne následky. 

V liečebni som ho navštevovala aj s maličkými deťmi často. Bola som spokojná, lebo sa mu tam páčilo. Dostal s ,,kolegom“, s  ktorým bol na izbe v rámci pracovnej terapie na starosti tenisové kurty. Bolo výborné počasie na tenis. Šport je dobrá náhrada za alkohol. Tenis bol jeho veľký koníček. Dúfala som, že u neho zaujme dominantné miesto namiesto alkoholu. Terapeut, ktorý mi tam na neho ,,dohliadal,“ ma poznal od detstva. Venoval sa mu mimoriadne. V liečebni si navyše veľmi dobre rozumel so svojou psychologičkou.  Chválila ho, že je jeden z najlepších pacientov. Bol tomu rád a ja tiež.  Písal jej veľmi pekné elaboráty, ktoré si neskôr priniesol domov a dal mi ich prečítať. Veľmi v nich ľutoval svoju nezodpovednosť, tvrdil, že si uvedomuje, ako ten alkohol poškodzuje nielen jeho, ale aj okolie, že si  to  všetko vzal k srdcu, že mu záleží na deťoch a... bla bla bla bla....Už vtedy sa mi zdalo, že to snáď nenapísal ani on, ale človek, ktorým som len chcela, aby bol (to som si vtedy nechala pre seba). Medzitým, kým hral v liečebni tenis, som sa sama sťahovala do nášho nového bytu, zohnala som doň, v tej dobe, keď bolo všetko úzky profil, aspoň nejaké potrebné zariadenie (s  ktorým on potom nebol spokojný). Vybavila som si na to u môjho zamestnávateľa bezúročnú pôžičku.  Keď prišiel domov na priepustku, veci, ktoré som kúpila, ošomral -  nie že by mi priamo nadával, len nadával tým veciam, že sú celkom nanič, a tým výrobcom, že sa za také nepodarky nehanbia a že by im za takú robotu najradšej ruky poobtínal! Pokúšala som sa potlačiť pocity nespravodlivosti a rastúceho pobúrenia, že na všetkom a každom vidí chyby, že nadáva druhým do lajdákov a flákačov, a on ani len do práce nechodil poriadne (a tiež sa tam zas až tak veľmi nepretrhol). Pochytili sme sa kvôli jeho podráždeným reakciám a nespokojnosti s každou maličkosťou počas jeho krátkeho pobytu doma niekoľkokrát. Bola som rada, keď mu dovolenka skončila. Bolo mi doma bez neho celkom fajn, bavilo ma v novom byte dokonca aj každú chvíľu upratovať. Tešila som sa z tej voňavej novoty. Chodila som do práce, s deťmi mi pomáhala mama. Chcela som, aby ostal   na tom liečení čo najdlhšie, jeho blížiaci sa návrat ma znepokojoval.

V jeho práci sa absencie spred liečenia zahrali do autu. Po liečení sa do nej vrátil ako človek, ktorý si vstúpil do svedomia, všetko sa vymazalo. Pol roka nevypil nič, aspoň som to nezistila. Krčme sa spočiatku vyhýbal. Vravel, že máva niekedy absťák,  keď ide iba okolo. Potom tam začal cestou z tenisu chodiť na kofolu. X-krát sme to spolu rozoberali – mal by sa vyhýbať prostrediu a aj ľuďom,  s ktorými predtým absolvoval svoje alkoholické šnúry. Zmeniť spoločnosť, zamestnávať sa ešte okrem toho tenisu aj niečím iným. Aby sa neviazal tak veľmi na jednu vec. Keď lialo, zúril...

Uznával, že by to tak malo byť,  ale tvrdil, že aj keď do tej krčmy medzi tých svojich parťákov občas zájde, absolútne ho alkohol nepriťahuje. Veril si. Tak som ho prosila, hoci sa mi tie jeho zastávky v pohostinstve ani trochu nepozdávali, aby sa tam aspoň dlho nezdržiaval, dal si len tú kofolu, keď už, a ihneď odtiaľ šiel preč. Začal rozvíjať teóriu, že vlastne on vždy chodieval do tých zariadení len kvôli ich príťažlivej atmosfére, alkohol ju len dotváral. Bez toho prostredia, ktoré ho priťahovalo, mu bol ľahostajný. Takže vlastne nie je alkoholik v pravom zmysle slova. (Nemala som vo zvyku kupovať alkohol domov. Ani na sviatky.) Hm, lenže nakoniec atmosféra vždy ustúpila do úzadia a potom už bol hlavný a jediný dôvod zotrvávania v tom podnetnom prostredí len ten alkohol. A po záverečnej ho čašníčky, prichystané na odchod, vyhadzovali medzi poslednými, alebo celkom posledného. Po liečení sme sa okrem iného dohodli aj na prídelovom systéme - aby nemal pri sebe peniaze, ktoré by mohli prispievať k jeho prípadnému pokušeniu. Vedel sám, že vždy, keď sa k nim dostal, bol na neudržanie, kým všetko neminul . To čo poprepíjal sa už nedalo vrátiť. Súhlasil, že to viac nebudeme riskovať a peniaze voľne dostupné už nebudú. 

Hádali sme sa kvôli prevádzkovým záležitostiam. Tenisová sezóna trvala pre neho od skorej jari do neskorej jesene, o pol tretej bol doma, prezliekol sa - a  z tenisu  sa vracal až po zotmení. Niekedy sa zdržal ešte na tej kofole, občas i do záverečnej. Keď mal dopoludňajšiu, ledva dobiehal z  kurtov, aby sa stihol prichystať a mastil do roboty. Nedochvíľnosť bola odjakživa jeho nápadná vlastnosť. Ich závod mal problémy so zákazkami, viackrát dlhé obdobia ostávali doma so 60%  mzdou, času mal habadej. Ak mal ísť po deti ( keď som ja bola v práci ), zmeškal  dobu, keď ich bolo treba dať spať, a tak ich mama uložila u seba doma. Vyčítala mi to. Soboty – nedele trávil tiež takto slobodne, ja som o tom mohla iba snívať. V tom čase som mávala stavy chronickej únavy, čo súviselo okrem iného asi aj s mojou nepravidelnou pracovnou dobou a nočnými zmenami, po ktorých som sa nemala kedy vyspať.  Spätne mi je jasné, že to nebolo normálne; len čo som ráno vstala, o desať minút som bola unavená, ako keby som nespala týždeň. Lenže vtedy mi tak bolo sústavne. Pripisovala som to - tak ako to nazýval  on - svojej lenivosti, kontrastujúcej s jeho fyzickou zdatnosťou a výkonnosťou (najmä v tenise). Bola som zo seba nešťastná, cítila som sa vinná, za zdroj konfliktov som pokladala hlavne seba a svoju nemohúcnosť, pre ktorú som bola podráždená a plačlivá. (Dnes viem, že som sa tak mizerne cítiť nemusela, len som nevedela, že sa to dá zmeniť.)

Jedného dňa potom prišiel opitý, alebo ani neprišiel... skrátka, začalo to odznova. A odvtedy som s ním prežila nespočetné recidívy a medzi nimi dlhšie a  kratšie obdobia pokusov o abstinenciu. Na liečenie už nechcel ísť, ani na ambulantné, asi sa hanbil, že ,,zlyhal“, hoci som ho presviedčala, že je to hlúposť. Problémy a vzťahy sa vyhrocovali. Pár tvrdých skúseností, sklamaných nádejí a márnej snahy ešte to naposledy zachrániť. Až jedného dňa do toho povestného pohára dokvapla posledná kvapka. Ľahostajnosť. Koniec.


 

(více)

18.04.2010 04:00:42

TOLERANCIA

Mala som dnes krátku debatu so synom o marihuane. Občas so mnou tieto debaty synovia začínajú, hoci legalizácia marihuany nepatrí k témam, ktoré by ma priveľmi zaujímali. Zo zvedavosti som to s ňou skúsila dvakrát tesne po sebe; prvý krát som necítila žiaden účinok, po druhom raze mi bolo tak strašne zle, že ma to už asi nadosmrti odradilo od ďalších podobných experimentov. Ostávam predbežne pri svojom tabaku, i keď každý deň laškujem s predstavami, ako rituálne obetúvam zvyšok cigariet z posledného  balíčka a už si nikdy viac žiadne cigarety nekúpim. Asi by to šlo, lebo vtedy a tam, kedy a kde nemám možnosť oddávať sa svojmu odsúdeniahodnému zlozvyku, cigareta mi nezíde na um ani celé hodiny. Moje podvedomie si už zvyklo,  že sa v určitom prostredí a situáciách nemá pokúšať vyvolávať vo mne nutkanie zapáliť si, lebo pochopilo, že to má márne. Potomstvo má voči môjmu tabakizmu značné výhrady a predostiera mi množstvo argumentov, prečo je marihuana  menšie zlo, alebo presnejšie, aké má oproti tabaku výhody. Viacerí z tejto vekovej skupiny, ako počúvam,  sa chystajú voliť stranu, ktorá má legalizáciu marihuany v politickom programe. 

S jedným argumentom by som súhlasila : ak užívateľovi marihuany hrozí trest odňatia slobody až na tri roky a opilcovi žiaden trest nehrozí, potom mi to pripadá veľmi nespravodlivé, ba obrátené na hlavu. Marihuana je vraj cesta k tvrdým drogám - ale alkohol, ktorý rozkladá osobnosť a ničí okolie alkoholika a s inými devastujúcimi drogami sa často kombinuje, ako keby nebol nijako spoločensky závadný. Opitý poslanec havaruje na aute, ale privolaní policajti mu na mol spitému nezabránia, aby si zase nesadol za volant. Že by mal mať škodlivý vplyv ako vzor správania a vzdať sa po takom faux pas mandátu, to nikomu ani nenapadne. Pijana, ktorý ekonomicky a psychicky ruinuje rodinu, zákon postihne len zriedka. Ak je slovne a fyzicky agresívny, jeho stav ako keby ho mal ešte ospravedlňovať, nanajvýš ak ho privolaní policajti spacifikujú. Koľko opitých už zaspalo s horiacou cigaretou, alebo prinajmenšom ocikalo spoločné priestory v dome - a spoločenská nebezpečnosť alkoholizmu sa ešte vždy nepovažuje najmenej za rovnocennú fajčeniu marihuany. Dnes mi syn popisoval, ako niektorí jeho rovesníci   alkohol kvôli akémusi podpornému účinku kombinujú s hubami a tvrdými drogami. Myslela som si, že sa to navzájom nejako vylučuje, že narkomani alkoholikmi pohŕdajú ako ,,nižšou kastou". 

Je tiež zaujímavé, že sa v rámci zamedzovania konzumácie alkoholu odmieta prohibícia, ktorá nemala v tomto smere nijaký pozitívny účinok, no u zákazu konzumácie marihuany a hroziacich sankcií za jeho porušovanie  to má byť inak. Pritom niet vhodnejšieho spôsobu ako  pritiahnuť pozornosť a vzbudiť túžbu po drogách u dospievajúcej mládeže, ako im ich prísne zakazovať a poriadať osvetové akcie v rámci ,,boja" proti nim.

Nemám na legalizáciu marihuany nijaký vyhranený názor. Som len nezávislý pozorovateľ. Moje vlastné deti majú to najrizikovejšie obdobie, keď sa mládež dostáva na drogové scestie za sebou, a to sme lokalita, ktorá je v tomto smere v štáte na poprednom mieste. Zhodujem sa s nimi len v názore, že spoločnosť a jej zákony neprimerane tolerujú alkoholizmus a že trojročný trest za marihuanu je popri smiešnych trestoch za vraždy, spôsobenie dopravnej nehody pod vplyvom alkoholu, zanedbávanie povinnej výživy, beztrestnosti prípadov korupcie, podvodov, daňových únikov nespravodlivý. A že opitý poslanec či politik by mal niesť zodpovednosť za morálne škody, ktoré spôsobil svojím správaním.  

http://www.mojevideo.sk/video/1b16/jan_cuper_nepil_som.html

(více)

25.07.2009 14:39:45

...A ODPUSŤ NÁM NAŠE VINY...

Teoretici – humanisti iste budú namietať, ale ani abstinujúcim alkoholikom sa nikdy nedá odpustiť, čo napáchali v rodinách, v ktorých žili a pili. Nech by sa neskôr snažili akokoľvek odčiniť, čo spôsobili, už nikdy to nebudú môcť vziať späť. Na to, čo s nimi ich rodiny zažili, sa nedá zabudnúť. Stratené roky sa nevrátia a rany, ktoré zanechali v dušiach ľudí, čo im mali byť blízki, sa nikdy celkom nezahoja. Poznám dosť ľudí, ktorých rodičia - obyčajne otec - boli alkoholici a všetci sú nejako poznamenaní. Prinajmenšom ich to aj po rokoch ešte veľmi bolí. Pijan im ukradol detstvo a najlepšie roky. Obral ich o možnosti, ktoré mali ostatní v normálnych rodinách. Poznačil ich sebavedomie a v niektorých prípadoch vážne poškodil ich osobnosť alebo duševné zdravie. V podvedomí si po celý život ponesú sebou strach, že by mohli – oni, alebo ich potomkovia – zdediť sklony rodiča závislého od alkoholu.

Vo väznici zomrel recidivista – alkoholik. Riaditeľ chcel manželke a synovi, keď si prišli po mŕtveho, vyjadriť sústrasť. Aj väzeň je človek a aj jeho život má cenu, myslel si riaditeľ. Ale rodina nebožtíka sa ani nesnažila predstierať smútok. Naopak. Manželka sa vyjadrila, že smrť toho chlapa, ktorý im len celý život visel na krku ako mlynský kameň a spôsoboval samé ťažkosti a na ktorého vždy, keď sa z väzenia vracal, čakali s obavami, je pre nich všetkých vytúženým vyslobodením. Konečne sa im uľavilo! To nie je v rodinách alkoholikov žiaden ojedinelý postoj. Keď nás neznesiteľne bolí zub, túžime po tom, aby nám ho čo najskôr vytrhli, predstavujeme si, ako sa ho zbavujeme. Ak deti pijana prehlásia, že by bolo najlepšie, aby opitý otec niekde vonku zamrzol, aby ho prešiel kamión, alebo aby ho konečne trafil šľak, je to len výraz naliehavej potreby zbaviť sa bolesti, utrpenia, ktoré už presahuje mieru znesiteľnosti.

Sebeckosť, krutá bezohľadnosť, existenčné ohrozovanie ľudí, ktorí sú s opilcom v nejakom vzťahu si nič iné, než opovrhnutie a odpor nezaslúžia. Pokročilý alkoholik smrdí, klame, podvádza, kradne a útočí, keď sa niekto postaví do cesty jeho priamočiarej potrebe uspokojiť svoje chúťky. Myslí len na seba, na to, ako čo najbezbolestnejšie prežiť prítomnosť. Je mu jedno, že sťahuje pod hladinu všetkých naokolo. A kým sa ho podarí zbaviť pri našich zákonoch, ktoré mu poskytujú neprimeranú ochranu, často býva už pre jeho okolie neskoro. Okolo neho je už všetko v troskách.

Aj keď sa liečba z času – na čas podarí a opilec roky nepije (recidíva však hrozí po celý život), vzťahy, ktoré rozbil sa už málokedy dajú zlepiť. Žena, ktorá ho podporovala v liečbe a aktívne sa jej zúčastňovala, zrazu zistí, že tomu človeku už viac nedokáže veriť. Naraz si má zvykať, že sa mieša do vecí, o ktoré sa predtým starala sama a naučila sa s jeho účasťou nepočítať. Zariadila si to všetko tak, ako najlepšie vedela, a zrazu je tu on a má patent na rozum. Všetko vie lepšie, kritizuje ju a snaží sa jej radiť a usmerňovať ju. Kde bol po všetky tie roky, keď bola na všetko sama, bez pomoci? Z ničoho – nič by si z tej najspodnejšej priečky chcel vyliezť navrch a rozkazovať a dohliadať! A sex ? Vždy, keď sa jej dotkne, má pred očami tie hrozné scény, keď na ňu útočil, alebo ju s tou opitou hlavou obťažoval, a páchol pritom ako krčmové záchody. V ušiach jej znejú jeho nadávky, všetky tie ponižujúce a nenávistné výroky, ktorými sa snažil vyvolávať v nej pocity viny a nedostatočnosti, aby v tej žumpe nebol sám. Spomína si, ako mnohokrát uverila, že ho udrží doma, ak bude i napriek skrytej nechuti dbať o jeho všestrannú spokojnosť. Veď tvrdil, že keby tam mal to, čo nemá a kvôli čomu uteká, nič by ho do krčmy neťahalo! Myslí na to, ako sa prebúdzala s nádejou, že sa všetko vďaka jej sebazapreniu zlepší, ale zakaždým zistila, že ju okradol nielen o jej hlúpe ilúzie, ale aj o peniaze na domácnosť. Alebo aj keď nie o peniaze – o ženskú sebaúctu určite. Môže byť rada, ak sa jej muži nezhnusia na celý zvyšok života a nezostane frigidná a neschopná nadviazať už nijaký ďalší citový vzťah.

Možno taký abstinujúci alkoholik po úspešnej psychoterapii nájde ešte niekoho, ochotného riskovať spoločný život s ním a vyjde im to spolu, ale už nikdy nezíska späť ľudí, ktorí ho zažili, keď pil. Bolo by to ako žiť so svojím mučiteľom po tom, ako urobil pokánie, aby sa zachránil pred večným zatratením.

Pravda, rodinné zázemie je pre nepijúceho alkoholika skvelá poistka, bez neho sa mu drží nad vodou oveľa ťažšie. Ale nejedna manželka – na čo má po tom všetkom sväté právo – si povie, že takúto obeť pre človeka, ktorý jej roky ubližoval, neprinesie. Láska je dávno preč, časom vyprchá aj nenávisť. Ostane ľahostajnosť a jediné želanie : nemať s ním už nič spoločného.

(více)

03.12.2008 17:44:13

CESTA DO HLBÍN ALKOHOLIKOVEJ DUŠE

Vyvolávanie pocitov viny a spoluúčasti na príčinách partnerovho pitia je spôsob, ako si alkoholik alebo aj jeho orientačná rodina, ktorá je rada, že ho nemá na krku, vynucuje  poslušnosť tej, čo je sústavne a priamo vystavená následkom jeho zlozvyku. Od jeho životného štýlu a prevládajúcej aktivity sa odvíja životná úroveň jeho rodinných príslušníkov a ich  spoločenské postavenie. Čím je žena viac ekonomicky závislá na takomto chlapovi, tým je to vypuklejšie. V manželstve, kde má žena vyšší príjem ako muž, dochádza zasa k znehodnocovaniu životnej úrovne a k podkopávaniu snáh nepijúcej strany o jej pozdvihnutie, alebo aspoň o jej udržiavanie na prijateľnej úrovni. Pijan istý si materiálnym zabezpečením, keďže manželka to stále ako – tak dokáže utiahnuť, necíti potrebu vyvinúť žiadne úsilie, aby sa jej svojimi príjmami vyrovnal. Víta zamestnanie, kde nemá veľkú zodpovednosť a v ktorom sa zároveň nepretrhne. Najlepšie, ak ide o prácu, kde pijú aj iní a nadriadení sú zvyknutí im aspoň do istej miery tolerovať, že svoju neprítomnosť v práci ohlasujú až priebežne počas pracovného dňa, alebo i týždňa. A poskytujú im na to dovolenky bez predošlého odsúhlasenia resp. náhradné či neplatené voľno. Keď už niet iného východiska, pijan si zoženie potvrdenie o práceneschopnosti bez ohľadu na to, že výška nemocenských dávok sotva pokryje jeho vlastné potreby. Predsa platí princíp solidarity, podľa ktorého tí, čo sú zdraví a nie sú alkoholici, majú podporovať tých, čo si nemôžu zarábať na živobytie z objektívnych dôvodov. Aj alkoholik má svoje objektívne dôvody, prečo nezarába dosť, alebo prečo nezarába vôbec – nemôže predsa za to, že nie je práca, že tá čo je, je tak málo platená, že sa neoplatí drieť za takú almužnu, alebo možnosť zamestnania  je niekde inde, kde sú na ubytovni neznesiteľné podmienky – je to tam samý opilec a pochybná existencia. Toto je veľmi výrazná črta notorického pijana: tí ostatní pijani sú horší a trápnejší ako on -  čo ho, pokiaľ s nimi nemusí bývať, zabáva. Je veľmi rád, keď sa môže rozveseľovať na ich alkoholických stereotypoch, domnievajúc sa, že on sám je z  obliga, a z  neho si taký istý posmech jeho ,,kamaráti“ nerobia. Dokonca má sklon deliť sa so svojimi zážitkami z  krčmy s tou, ktorá vôbec nemá zmysel pre humor a dobrú náladu, najmä nie o štvrtej ráno, keď sa jej v stave, v  akom prikvitne domov, vôbec nejaví ako hrdina s materinským znamienkom veľkosti kanadského dolára. Hneď mi napadá aj ďalší zo stereotypov – opakovanie  otrepaných hlášok vytrhnutých z kontextu zo starých  kovbojok  Presvedčený o svojej neodolateľnosti a iskrivom vtipe opilec nechápe, že poslucháčka nemá jeho hladinu hormónov šťastia v mozgu a v  tej chvíli horúčkovito uvažuje o celkom iných chemických zlúčeninách, takých, ktoré by ju zbavili veľkej radosti z jeho nepravidelných  návratov domov podľa možnosti navždy.

Po alkoholickom záchvate, keď si začne uvedomovať, čo všetko napáchal, skúša vzbudzovať súcit - tvári sa, ako keby mu niekto premiestnil po odlete rojov úle. Keď sa odhodlá  ukázať sa na oči tým, ktorí mu to teraz budú chcieť vyčítať, či už slovne alebo iba pohľadmi, budí dojem ako niekto, kto práve prežil ťažkú traumu a ešte stále je z nej v šoku. Uhýba pohľadom a snaží sa prechádzať okolo ostatných čo najrýchlejšie, ako keby sa niekam musel strašne ponáhľať, hoci ide len do záchodu. Do kúpeľne až oveľa neskôr. Až keď sa dosť nasmúti, že mu všetci odopierajú lásku. Čo ostáva chudákovi, ktorého nemá nikto rád? Pije zo žiaľu, pretože nemá nikoho, kto by mu bol oporou a postaral sa o neho, ako sa patrí na manželku a deti. 

Potom už je len krôčik k tomu, aby sa naštval na celý svet, ktorý to všetko zavinil. A nastupuje štádium vzdoru. Vy mi nebudete dávať najavo, že som taký alebo onaký, keď sami  nestojíte za nič! Hľadá a vypichuje každú chybičku, zrazu je z neho riaditeľ sveta, ktorý len čo vytiahne päty z riaditeľne, už je ten svet celý hore nohami. Potom aby to  prácne zase všetko dával do poriadku. Ešte aj papuľujú, nevďačníci! Nepáči sa im, že sa stará. Tak sa teda na všetko vykašle. Nech sa mu nikto nediví, že si ide radšej vypiť. Inak by to s nimi nevydržal...

(více)

25.10.2008 21:47:07

NA DNE

Nikdy viac nepremýšľaj o tom, čo s ním bude. Nikdy viac! Je to dospelý človek. Nemôžeš za to, akú má povahu, aký je odolný. Nemôžeš za jeho osobnosť a za výchovu, ktorá ju spoluvytvárala. Nemôžeš za jeho rodinu a za vzťahy medzi jeho rodičmi, za ich prístup k nemu, ktorý pravdepodobne podporil vznik závislosti. Nie si zodpovedná za jeho nezrelosť, nízke sebavedomie a sebadôveru, za jeho komplexy a neschopnosť vyrovnať sa s nimi, za jeho neochotu konečne dospieť, za jeho neujasnené predstavy o tom, čo by chcel a čo je dôležité, za neochotu vynaložiť na to vôľové úsilie, za jeho kapitulácie a nedostatok odvahy vziať na seba zodpovednosť za svoje skutky.

On tiež nemôže za to, aká si ty , že nie si žena, ktorá by ho - podľa jeho rodiny - dokázala usmerňovať tak, aby ho dostala tam, kde ho potrebovala mať. Za vaše nevhodné spojenie môžete obaja rovnako: ty prinajmenšom, ale aj nanajvýš tak ako on, hoci jeho príbuzní si myslia, že on nie je vo vzťahu k tebe zodpovedný za nič - stal sa len obeťou tvojho nesprávneho rozhodnutia. Ženy sú podľa nich zodpovedné za to, čo dosiahnu alebo nedosiahnu ich muži, kým muži sú len nástrojom na to, čo chcú dosiahnuť ich múdre ženy. Keby si bola ponechala priestor inej , vhodnejšej, aby si ho adoptovala , bolo by teraz o neho dobre postarané. Ona by si ho už ,,prevychovala", naučila ho zarábať peniaze a nedopustila by, aby mal čas a chuť na tie svoje úlety k alkoholu a na iné pubertálne radovánky. Pripútala by ho k sebe - k posteli, k stolu, k deťom - a nespustila z neho oči. Urobila by z neho ozajstného ,,muža" a postarala sa, aby niečo dokázal, vedel zabezpečiť rodinu, nadobudnúť majetok. Ty - rovnako nezodpovedná, neschopná a lenivá ako on - si len dostala, čo si si zaslúžila! Chlapa, ktorý sa nedokáže postarať ani len sám o seba.

Never im ani slovo ! Nemôžeš za to, že on pije. Každý dospelý človek sa musí rozhodnúť sám, ako naloží so svojim životom. Nenechaj sa vydierať, nedovoľ,  aby ti vnútili zodpovednosť za to, kam to až dotiahol. Nepripusť, aby ťa presvedčili, že nie si o nič lepšia ako on, len preto, že si s ním žila a po všetky tie roky stále dúfala, že sa to ešte môže napraviť, že si dopustila , aby v tom vyrastali tvoje deti. Nedaj im viac príležitosť , aby ťa súdili. Oni, ktorí to neskúsili na vlastnej koži! Nenechaj ich, aby ťa zneisťovali, keď si už rozhodnutá ponechať ho svojmu osudu. Sprav to ! Je už veľký, nech sa stará sám ...
(více)

25.10.2008 17:19:12

VINA A TREST


Manželstvo s alkoholikom nie vždy končí rozvodom. Sú ľudia, ktorí závislosť svojho partnera po celý život tutlajú, skrývajú pred inými skutočný stav vecí, snažia sa zo všetkých síl, aby udržali jeho aj seba nad priepasťou. Obetujú sa len aby ,,v hanbe neostali“. Vezmú na seba celú zodpovednosť za rodinu aj za neho. Niektoré manželky vykonávajú nad svojím nezodpovedným pijanom po celý život tvrdý policajný dozor. Je to práca na celý úväzok a v ,,nepretržitej prevádzke“. Raz ustrážia, raz nie. On je čoraz menej životaschopný, zvykne si, že na neho neustále niekto dohliada , a keby niečo, ťahá ho z problémov. Je to tak ostatne pohodlnejšie. Na tyranov sice nadávame, ale sloboda znamená aj niesť ťarchu zodpovednosti za seba samého. Domáci ,,delikventi“ sa z času na čas búria, unikajú z ,,neznesiteľného „ domáceho väzenia, ale chtiac - nechtiac sa do neho zas vracajú, keď zistia, že si so životom nevedia sami poradiť. Až kým sa sám dozorca nerozhodne na to vykašľať a nezlomí nad nimi palicu. Potom buď padnú na dno, a už sa nevyhrabú, alebo sa od neho odrazia.

Tých prvých je určite väčšina. Niektorých to spamätá, ak im ešte zostala štipka vôle k životu. A časom sa stanú sebestačnými. Ďalší si nájdu niekoho, na kom by sa mohli ďalej nejaký čas priživovať. Niekedy ostanú bývať po rozvode v spoločnom byte a priživujú sa aj naďalej na tých, na ktorých parazitovali aj dovtedy. Samotným rozvodom sa nič priveľmi nezmení, až nato, že sebaničenie a ničenie všetkých naokolo naberie nebývalé obrátky. Po mne potopa. Asi tak. Mstia sa sebe aj partnerovi (-ke), ktorý ich opustil. Správajú sa ako topiaci sa, ktorý v panike mláti okolo seba a sťahuje pod hladinu tých, na ktorých dosiahne. Padnú všetky zábrany. Ak opilcovi ani dovtedy príliš nezáležalo na nikom a na ničom, ale aspoň sa to snažil občas predstierať, teraz sa jeho sebectvo a bezohľadnosť prejaví naplno. Je mu už všetko jedno, chce len zabudnúť : na minulosť, budúcnosť i prítomnosť.

Bývalá manželka alkoholika sa niekedy na ten úpadok nedokáže len tak nečinne prizerať. Má výčitky svedomia, že mu k nemu dopomohla rozchodom. Cíti sa zaň spoluzodpovedná. Už kvôli deťom nechce dopustiť, aby ich otec niekde pošiel ako túlavý pes. Poznám prípad, keď sa žena celé roky po tom, ako sa rozišla so svojím pijanom, pravidelne o neho starala, a to i napriek tomu, že si pri ňom zažila svoje peklo. Upratovala mu v jeho špinavom brlohu, prala, pravidelne mu nosila varenú stravu, obriadila ho, ošetrila, keď bol chorý, zaplatila za neho dlhy. A to i keď sa sama mala čo obracať, aby utiahla svoju vlastnú domácnosť s deťmi, na ktoré on neprispieval. Ako by sa na ňu pozerali ľudia, keby tam niekde zomrel zadusený zvratkami, dymom z požiaru od horiacej cigarety, ktorú si opitý zapálil v posteli – keby ho nechala samému sebe napospas ? A čo by o nej povedala jeho rodina, ktorá si ťažko pripustí, že vinný za tú situáciu a za prípadný tragický koniec ( ktorý vo väčšine prípadov skôr či neskôr pijana čaká ) je len a len on sám – prípadne nejaké dedičné zaťaženie, vzťahy a výchova v rodine, z ktorej vyšiel ?

Má partner (-ka) pijana cítiť spoluvinu za jeho osud ? Niekedy je to sebaobviňovanie jeden z dôvodov nerozhodnosti, ktorá jej bráni ponechať ho na seba. Čas nebadane plynie. Stratí pri ňom najlepšie roky a nakoniec si povie, že už je aj tak neskoro začínať odznovu. Nedúfa, že by sa mohol zmeniť, len ho pri sebe trpí, dúfajúc, že nebude ešte aj horšie. Alkoholizmus je choroba a on je chorý človek.

Ak má muž – opilec chorú pečeň, jeho žena dozerá, aby dodržiaval životosprávu a pravidelne bral lieky. A on, aj napriek tomu, že je celý dofialova a opuchnutý na nepoznanie, niekedy unikne spod dohľadu a vráti sa s novým klincom do rakvy. Keď si do nej raz zatlčie aj ten posledný, ľudia povedia, že si pri ňom svoje vytrpela a klobúk dolu pred ňou. Tak aspoň čiastočne odčiní, že si ho vzala a mala s ním deti. Tie doplatili najviac na jej nezodpovedné rozhodnutie vydať sa za človeka, o ktorom mohla tušiť, aký s ním bude viesť život. Vypil si už aj vtedy a ona nemala byť taká hlúpa a namýšľať si, že kvôli nej a deťom s tým prestane. Alebo odísť ešte skôr, než deti vyrástli. Aby mali aspoň trochu normálne detstvo. Čo už teraz, keď v tom všetci po celé tie roky žili. Meniť to už nemá zmysel. Teraz ho už nejako doopatruje. Vina a trest. Snáďsa jej potom uľaví…
(více)

19.10.2008 13:19:03

NEČÍTAJÚ - NEZABIJEM SA

Už som sa nechcela vracať v článkoch k alkoholizmu a k životu so závislým od alkoholu. Moje témy sú asi ťažké, príliš sa v tých zahnisaných ranách šprtám a pôsobí to celé zrejme pesimisticky a možno i depresívne, čo je asi jeden z dôvodov, pre ktorý môj blog ( aj ten, ktorý mám inde) veľa ľudí nečíta. Vidím štatistiky a porovnávam. ( Ani tie nie sú celkom spoľahlivé, lebo hoci niekto ten blog navštívil, ešte to neznamená, že mal chuť niečo si aj z neho prečítať.) Zaujímalo by ma, či sú všetci tí blogeri, ktorí majú denne i stovky návštev, naozaj takí bezproblémoví, sebavedomí, spokojní sami so sebou, vyrovnaní, optimistickí, dobre naladení atď., ako to podľa toho, čo a ako niektorí z nich píšu, vyzerá. Na druhom mieste v popularite sú sentimentálni autori vzdychajúci nad láskou a na treťom tí, z ktorých by som si mala brať príklad a tiež sa tak ako oni poučiť z čítania tisícok strán modernej literatúry, kým napíšem jednu vlastnú. Aby som nevyzerala ako nejaký literárny nedouk. Čo z hľadiska fanúšikov kultových knižiek a spisovateľov, zbierajúcich čitateľské zážitky a skúsenosti tak ako niekto známky, som. Je mi jasné, že čítanosť nehovorí sama o sebe nič o kvalite, najmä nie čítanosť internetových blogov, a osobitne na serveri ako je tento, kam ľudia nechodievajú preto, aby si lámali hlavu nad nejakými hlbokomyseľnými úvahami, alebo aby hľadali kvalitný estetický zážitok. Nie je to tu pre ,,náročných“. A navyše, väčšina z nich je už iná generácia, má iné problémy, resp tie moje jej nič (ešte ) nehovoria. No keďže samotné písanie mám radšej než čitateľský úspech, ľahostajnosť návštevníkov blogov voči mojim monológom ma ani tak veľmi neodrádza. Nepopieram, pozitívne čitateľské ohlasy sú samozrejme lichotivé a povzbudzujúce, nechýbajú mi však až natoľko, aby som svoje písanie prispôsobila.

S tými svojimi témami a spôsobom písania už asi nič nenarobím. Píšem o tom, o čom premýšľam, a premýšľam o tom, čo potrebujem pochopiť, nájsť v tom nejaký význam, poradiť si s tým, alebo možno aj poradiť niekomu, kto je v podobnej situácii ako som niekedy ( bola ) ja. Píšem skrátka o živote, ako ho v tej – ktorej chvíli vidím a preciťujem.

A tak sa vrátim aj k tej téme života s alkoholikom a k ďalším patologickým záležitostiam. Dnes popoludní však môj pitevný stôl ostane prázdny. Musím mazať, lebo kvôli tomu písaniu zase všetko zameškám. :-)

(více)

19.08.2008 01:19:47

Epilóg


(více)

12.08.2008 03:23:52

Cti otca svojho...

Vypočula som si veľa príbehov ľudí, ktorí žili s alkoholikmi, či už ako ich deti, alebo partneri. Všetky sa na seba podobajú, aj keď tých typov alkoholizmu je viac. A ešte i každý človek je iný. Aj v rámci jedného typu sa ľudia individuálne odlišujú. Asi nejestvuje návod na správny postup, ako sa zachovať. Partner alkoholika vždy stojí pred morálnou dilemou : ak ho nechám tak, padne celkom na dno a je pravdepodobné, že sa už nikdy nespamätá. Môže ho to v konečnom dôsledku zabiť, takže rozchod vlastne urýchli jeho koniec a pomôže mu do hrobu. Človek žijúci - ba nie, živoriaci - s alkoholikom to ozaj nemá ľahké. Má len dve možnosti : ponechať pijana vlastnému osudu, alebo sa ním nechať vliecť po tej strastiplnej ceste ďalej.

Poznala som rodinu s piatimi deťmi, kde otec pijan relatívne ,,normálne" existoval až do svojej smrti tak, že si ulieval peniažky na pijatiku a fľašky si potom doma skrýval na rôznych možných aj nemožných miestach, napríklad aj do vysavača. Do krčmy nechodil, pretože manželka nepracovala, držala kasu, kontrolovala ho a trestala. Asi si sem - tam obstaral tajne nejakú fušku bez jej vedomia, aby mal za čo tajne popíjať. Ani nevzbudzoval verejné pohoršenie. Bol to tichý , uzavretý a mierumilovný človek, na rozdiel od jeho ženy. Navonok sa to javilo tak, že pri takej bláznivej, zlostnej a ešte aj neveľmi gustióznej babe by sa na alkohol musel dať každý. Ale tie deti boli na matku naviazané a spoliehali sa vo všetkom len na ňu, a hoci sa nedá povedať, že by ho nemali rady, alebo že by k nemu nemali vôbec žiadnu úctu, jediná skutočná autorita a útočisko bola pre ne matka. S ním nepočítali, bol v tej rodinnej hierarchii niekde na spodnej priečke.

Nejako ich to predsa len poznačilo, dvaja mali vážne problémy s alkoholom tiež. Jeden z nich sa z nich nedostal a je možné, že už ani nežije, alebo sa niekde potuluje s bezdomovcami. Schopný, nadaný, s vysokoškolským vzdelaním. Väčšina z tých detí mala počas dospievania komplexy, ktoré boli neprehliadnuteľné. Niektorí sa v noci pomočovali, jeden ešte aj ako takmer dospelý.Asi platí, že čo ťa nezabije, to ťa posilní, pretože okrem toho jedného to všetci nakoniec dobre prekonali. Ale za akú cenu...

Otec pijan, vedomý si svojej nemohúcnosti zabezpečiť ľuďom, za ktorých by mal byť zodpovedný lepší život než len prežívanie zo dňa na deň, trpí výčitkami svedomia pri pohľade na zostarnutú strápenú ženu a deti, ktoré nemajú dôstojné podmienky pre život a budúcnosť, pretože on je taký aký je. Majú otca, ktorý síce každý deň ide do práce a ťažko pracuje, ale potom sa zakaždým niekde v kútiku, plačúc od žiaľu nad tým čo robí iným aj sebe, spije do nemoty. A matka sa na to len mlčky pozerá a nešťastne vzdychá. Nikto z nich nie je schopný vystúpiť z toho bludného kruhu a urobiť tomu rázny koniec. Deti si odnášajú z domu otcovu melanchóliu a spomienky na detstvo prežité na okraji s pocitmi zahanbenia a neistoty pred ostatnými. To poznačí všetky ich ďalšie vzťahy, predurčí ich vlastnú budúcnosť. Áno, chudoba a neúspech, neschopnosť presadiť sa a nájsť cestu zo svojho bludného kruhu sú dedičné.

Deti dokážu rodiča, ktorý sa bezohľadne spíja pred ich očami, neberúc ohľad na nikoho a na nič, z celého srdca znenávidieť. Až tak, že si želajú jeho smrť. Až tak, že im fyzicky vadí jeho prítomnosť, aj keby bol momentálne triezvy a náhodou sa osprchoval. Keď má opilec ešte zvyšky zdravého rozumu a uvedomí si to v niektorom zo svojich svetlejších okamihov, asi sa mu to od vlastných detí , ktoré možno kedysi i miloval a ony sa k nemu chovali tiež s láskou, zdá kruté a nespravodlivé, ba obludné... Ale má aspoň dôvod, prečo sa opiť znovu. Vina je samozrejme na tom druhom rodičovi, ktorý ho ohovára a štve proti nemu. Vina je vždy na niekom inom! On tú svoju nedokáže uniesť. Čokoľvek kto povie alebo spraví, robí to so zámerom, aby mu ublížil, dal mu to ,,vyžrať", a on alebo ona zaujme obrannú pozíciu, očakávajúc útok z každej strany. Nenápadne sa rozvíjajúca paranoia a bludy postupne aj pôvodne celkom krotkého pijana zmenia na večne podráždeného, zlostného, agresívneho podnecovateľa drsných konfliktov, pri ktorých nakoniec schytá od vlastných detí ... a nie iba nadávky. Čím násilnejšie by chcel presadzovať svoju ,,otcovskú" autoritu, tým bude odpor väčší. Spory sa vyostrujú, stačí jeden jediný neopatrný pohyb ...

To všetko je schované pod pokrievkami domácich hrncov a vôbec sa o tom nehovorí, pretože to patrí k tomu najbolestnejšiemu, čo si len človek v živote môže skúsiť a priznať. Je lepšie to zamlčať aj sám pred sebou a radšej na to ani nemyslieť.

Deti sa však nehnevajú len na toho rodiča, ktorý pil a ničil im tým život. On nebol svojprávny a nemohol to zmeniť. Ich hnev sa nakoniec obráti voči tomu druhému, ktorý to všetko dopustil a správal sa vlastne rovnako ako ten alkoholik - nedokázal s tým nič urobiť.




10.05.2008 13:51:12

VLČIA TMA



hory


Zamilovanosť zaslepuje. Je to zvláštny stav podobný afektu, ibaže dlhodobejší, a kým odzneje , človek nie je celkom zodpovedný za svoje rozhodovanie a konanie. Má zúžené vnímanie (upína sa len na objekt svojej zamilovanosti, ktorý si stotožňuje so svojimi túžobnými predstavami), je v pemanentnom citovom vytržení, ktoré mu zastiera mozog, takže nie je schopný chápať logické súvislosti toho, čo sa deje a objektívne predvídať vývoj ďalších udalostí. Mnohí mu neskôr položia otázku : ,,A to si vtedy nevedel ( -a ), že to nemôže dobre skončiť ?“, a je to samozrejme hlúpa otázka, pretože on to v tom období, keď bol duševne vyšinutý, vedieť nemohol ani náhodou. Keďže nebol celkom pri vedomí.

K základným omylom tých, ktorí vstupujú do vzťahov s pijanmi patrí predpoklad, že títo pijú preto, lebo sú nešťastní a láska ich z toho ich nešťastia vytrhne a vylieči. Keby im niekto rozumel, keby niekomu na nich záležalo, keby im iní neubližovali a neutláčali ich, keby ich uznávali, ako by si zaslúžili, keby im dali priestor a príležitosť, keby ich niekto miloval, keby ich neboli opustili, podvádzali, zneužili ... keby, keby , keby... nemuseli by sa opíjať.

Prvé štádium spolužitia s pijanom je obdobie bezzmedznej trpezlivosti. To ešte trvá to pominutie zmyslov, ktoré zastiera holú skutočnosť. Pijan vycíti, že láska partnerky je pre neho veľká výhoda. Jeho permanentné klamstvá dopadajú na úrodnú pôdu. Niekedy sa zmôže aj na to, že na istý čas, keď ju jeho pijanské správanie začne preberať z bezvedomia, trochu pribrzdí, alebo dočasne šikovne maskuje svoje alkoholické návyky. Peniaze sú doma na kôpke alebo na spoločnom účte, môže z nich kedykoľvek odčerpávať pre svoje potreby. Kým sa , pravdaže, neminú. Existenčne si však i tak polešil. Aj keď prepije to čo zarobí, má istú strechu nad hlavou a vždy čo do úst. Hoci to jedlo popri alkohole zas až tak nutne nepotrebuje.

Ak príde domov pozvracaný, pomočený a špinavý od výkalov, má ho kto obriadiť. Keď ho žena v treskúcom mraze nájde pred vchodom do domu bez zimnej bundy, ktorú niekde stratil, z rodinného rozpočtu mu na druhý deň kúpi novú. Zruší sa poistka a obstará sa nový bicykel, ak ten predošlý ukradli spred krčmy...

V zamestnaní berú ohľad na to, že je ,,živiteľom rodiny“ a že má ženu na materskej dovolenke a prižmurujú oči nad hromadiacimi sa absenciami. Vždy sa to nejako zakryje. Dovolenkami alebo práceneschopnosťou. A keby to už nešlo, rozviažu s ním pracovný pomer aspoň dohodou, aby mal ešte šancu u iného zamestnávateľa. Pred zúfalou manželkou, ktorej prepil celý nešťastný zo straty práce aj posledné peniaze do výplaty – a možno aj sám pred sebou – sa chvíľu tvári, že to bolo pre neho definitívne ponaučenie a odteraz sa už pevne rozhodol, že sa zmení . Partnerke je kajúcnika ľúto. Neochvejne verí, že to s tou nápravou jej muž myslí tentoraz skutočne vážne. Stojí na jeho strane proti všetkým pochybovačom, ktorí ho dostatočne nepoznajú a nemôžu teda vedieť, aký je to v podstate dobrý a schopný človek. Ako rád má deti a aký je – keď je triezvy – skvelý otec.

Vyčkáva ho celé a noci a niekedy aj celé dni. Aj týždeň.Alebo i dva. Jedna moja spolužiačka – a to už bola potom posledná kvapka – čakala na toho svojho opilca niekoľko mesiacov. Odišiel vysypať smeti alebo do obchodu, a už sa nevrátil. V tom v čom bol. Nevedela presne, kde sa kedy zdržiava. Z času na čas , keď prišla domov z práce si všimla, že bol za jej neprítomnosti v byte. Vždy niečo zmizlo. Raz nové paplony, inokedy časť bytového zariadenia či televízor. Na deti jej za neho prispievali jeho rodičia, aby naň nepodala trestné oznámenie za neplnenie vyživovacej povinnosti. Bol jedináčik. Keď si ho vzala, nevyhovovala ich predstavám o vhodnej partnerke pre ich syna. Oni boli poriadna rodina, a ona z rozvedeného manželstva, bez úspor, ktoré by priniesla do manželstva. Starala sa tej poriadnej rodine o neho asi dvadsať rokov. Až kým nenašla po ňom takmer vybielený byt. Podala žiadosť o rozvod a odsťahovala sa aj s deťmi do garsónky na hypotéku.

Ešte vždy zamilovaná manželka však trávi čas tým, že celé hodiny hľadí z okna na cestu, na ktorej by sa mal každú chvíľu objaviť ten jej nešťastník. Lomcujú ňou protichodné city striedané so strašnou bezmocnosťou. Chvíľu zúri a nenávidí toho zmätka, a potom ju zas prepadá ľútosť nad jeho nešťastím a strach, že sa mu iste niečo stalo. Ten ju aj uprostred noci vyženie do ulíc.

Ale kde ho hľadať? V jednej krčme jej povedia, že ho tam videli dopoludnia, v ďalšej, že sa tam mihol pred hodinou. A ak sa jej ho napokon aj podarí, spiaceho na stole nadránom niekde nájsť, len tak ľahko si s ním neporadí. Vyhrážky ani prosby nepomáhajú. Nie je s ním rozumná reč. Aby sa jej zbavil, sľúbi, že o chvíľu príde – len nech ide domov k deťom. Ale nechodí. A nabudúce sa schová pred ňou na WC, keď mu pobavení kamaráti z mokrej štvrte dajú avízo, že sa blíži tá jeho stíhačka. Vráti sa , až keď sa úplne vyčerpá pitím, alebo keď sa už nenájde nikto, kto by bol ochotný zaplatiť ešte jedno poldeci.


A ona vždy znovu a znovu uverí, že tentoraz to bolo naozaj naposledy. Veď ho predsa miluje a on musí pochopiť, že už ho nikdy nikto nebude ľúbiť tak ako ona...

(více)

04.05.2008 02:25:12

Nadpis článku je prázdny


Napadlo mi, že som kedysi napísala ,,básničku" o alkoholikovi. A tak som ju vyhrabala a vkladám ju do tejto rubriky. Je to jeden zo spôsobov, ako sa pokúsiť chápať...Ale chápať to ešte neznamená, že sa s tým dá žiť.


Ž
ivot ho vlečie za sebou
ako železnú guľu .
Chce sa mu odtrhnúť z reťaze ,
ale každý ďalší krok
sa mu stáva osudným
a vracia ho
otrocky
k nohe
ako psa .


Keď ho ovládne
túžba po slobode
zvlčí
a utečie do noci
za svojou svorkou .
Tancujú spolu
dávne lovecké tance
a v tranze
sa do neho vracia to zviera ,
ktorým bol na počiatku .

Ráno ho prebodáva
jedovatými šípmi ,
studenou dýkou
ho sťahuje z kože .
Na rohu stretáva
túlavého psa
- všetko, čo ostalo z vlka .


Pokorený
sa priplúži
k ohnisku svojich chlebodarcov -
má v očiach stále
šelmu pripravenú na skok .
Skrotia ho
ohlodanou kosťou ,
priviažu o nohu .
Ale neustrážia .

Pôjde im po krku ,
len čo si zase dodá odvahu
v tom rituálnom tanci
pred tvárou
otrávenej čašníčky,ktorá nadránom
už chce ísť
konečne domov .








(více)

03.05.2008 17:39:06

Osudy alkoholikov


Kto sa zúčastňuje pomaturitných stretnutí, asi si vybaví nejaký životný príbeh spolužiaka alebo spolužiačky, ktorého zničil alkohol. Začínali sme s ním žartovať viacerí, a väčšina to absolvovala bez vážnejšej ujmy.

  Flám skončil a nastúpila triezva realita. Človek sa musí dobre vyspať a mať čistú hlavu, aby zvládol každodenné starosti a dokázal aspoň ako – tak uniesť zodpovednosť za seba aj za iných. Ani by ho nebavilo pravidelne míňať čas a peniaze v zafajčených putikách medzi ohlúpnutými , bľabotajúcimi štamgastami.  Kamaráti sa oženili, kamarátky povydávali, každý má svoje starosti a z partie ostali v krčme len jedinci, ktorých tam už ťahá iba jedno : alkohol sám.  Riadne zošlí vekom a notorickým pitím.
Niektorí, pravda, nepijú v krčme, pijú doma a tajne.  Alebo s vedomím manželky, ktorá si spočiatku namýšľa, že bude lepšie, ak tomu svojmu opilcovi kúpi domov jeho pravidelný prídel. Aspoň to má pod kontrolou. Ženy sa za svoju závislosť na alkohole pred verejnosťou ostýchajú viacej. Nenavštevujú cestou z práce zvyčajne výčapy , aby rýchlo do seba hodili pár poldecákov. Fľašu majú schovanú v dômyselných úkrytoch doma.

Poznám dosť pijanov, a aj ich životnú históriu. Mala som okrem iných kolegyňu – alkoholičku. Kedy s tým presne začala, neviem. Pravdepodobne oveľa skôr, ako som ju ja spoznala. Bola som už len svedkom toho, ako to s ňou postupne šlo stále viac dolu vodou. No nezdala sa mi už pri našom prvom stretnutí, aj keď kamarát, s ktorým boli kolegami už dlhšie, nemal ten názor čo ja : že sa v tom vezie a nedokáže to už zastaviť. Na rozdiel od ostatných, ja som sa príležitostiam, kde by bola zároveň ona aj alkohol, vedome vyhýbala. Neraz sme spolu mali nočnú. Ona v jednom a ja v druhom internáte. Telefonovali sme si. Obyčajne zavolala ona, a to už bývala v nálade. Trieskala dve na tri aj za triezva.

Ak bola vôbec niekedy celkom čistá. Všetkému čo farbisto a zoširoka navykladala sa dalo veriť vždy tak na 20%. A aj to bolo obrátené na hlavu. Človek chcel byť taktný a zamlčiaval, že ju berie s veľkou rezervou.

Ľuďom sa zdala zábavná, pretože väčšina z nich ( viď populárne voayeristické programy v televízii ) sa dobre zabáva na trápnosti iných. A tá väčšina jej nezavesila na nos, ako ju v skutočnosti vníma, aby si nekazila zábavu.

Skoro pravidelne náš nočný telefonický rozhovor skončil tým, že na druhej strane naraz nastalo ticho. Prípadne som ju v slúchadle počula pravidelne odfukovať a zložila som to. Ráno si niekedy ani nepamätala , že sme spolu hovorili. Napriek ústnej vode z nej razilo ako zo suda. A párkrát potom v škole, kam sme ráno prichádzali so žiakmi , spadla zo schodov. Každému bolo jasné, prečo si podvrtla nohu. Inokedy sme ju museli schovať v kumbále za kanceláriou, kým trochu nepretriezvie. Bola pod parou veľmi zhovorčivá a rozšafná a očividne si nepripúšťala , že nevyzerá triezvo ani náhodou.

Vyrastala v rodine správcu lesov jedného bohatého aristokrata, ktorý časť svojich majetkov za Slovenského štátu dostal od Tisovej vlády späť. Jej otec bol už starý človek, keď sa narodila. Matka zomrela a ju a staršieho brata vychovával muž, ktorý patril do 19. storočia.

Rozprávala mi, ako dostala prvú menštruáciu. Vydesilo ju to a hanbila sa priznať, že krváca z takého chúlostivého miesta. A tak si zašpinené šaty prala tajne v potoku. Všimla si to ich susedka - manželka horára - a vysvetlila dievčaťu o čo ide. Potom ju otec dal do akejsi internátnej školy. A istý čas bola aj u tety v Nemecku. Tá si ju vraj chcela vziať k sebe natrvalo. Ale ona sa u nej zrejme necítila najlepšie, keď sa aj napriek ľadovo chladnej povahe svojho otca chcela vrátiť k nemu. Maturovala na vtedajšej ,,esvéeške“ s odretými ušami.
     Potom odišla z domu a čoskoro sa vydala. Jej muž bol učiteľ a aj ona bola zamestnaná v školstve ako vychovávateľka - v osobitke ( tam si údajne doplnila vzdelanie, ale zlé jazyky tvrdili, že žiaden ,,papier“ o tom nemá, ba dokonca, že ho má sfalšovaný). U nás zdedila pozemok ( brat emigroval do Ameriky ) a rozhodla sa postaviť si na ňom dom. Musela asi zdediť i nejaké peniaze, možno po tej tete z Nemecka, lebo s mužom sa dovtedy zmohli len na štátnu garsónku v jednom zo severoslovenských miest a bývali tam s troma dospievajúcimi deťmi .

Ten dom stavala vlastne ona sama. Všetko vybavila a pozháňala, dozerala na robotníkov a aj sa na tej stavbe v montérkach poriadne namakala. Kvôli nej si našla prácu v internáte , kde sme sa stretli. Bývala po niekoľko rokov na lúke pod lesom, v provizórnej záhradnej chatke bez kúrenia a vody.

Na konci týždňa ( piatky bývali voľné ) odbehla k rodine na sever Slovenska . Upratala, oprala, ožehlila a navarila im na celý týždeň. Ak chýbali tehly, už po polnoci si zababušená ako Sibírčanka pred tehelňou sadla na rybársku stoličku, aby ju ráno niekto nepredbehol. V zamestnaní hlavne oddychovala po náročnej robote na stavenisku. Dievčatá, ktoré mala omotané okolo prsta ( alebo skôr naopak), lebo im šla poruke, jej v internátnej kúpeľni oprali bielizeň, keď potrebovala. Muž a synovia raz začas došli a trochu na tej stavbe vypomohli. Napriek tomu, že bola mladšia ako jej manžel, on vyzeral zachovalejšie . Bol ešte celkom k svetu, udržiavaný, a na rozdiel od nej aj dobre oblečený. Bolo na ňom vidieť, že sa má rád a dá si na sebe záležať. Ona si asi na výzore veľmi nepotrpela. Bola ostatne stále v jednom behu. Často sa zrejme ani nestihla učesať.

Nikdy sa nepriznala, že ju bije. Nepovedala naň ani len krivé slovo. Iba z podtextu sa dalo vyrozumieť, že sa na neho v ničom príliš nespolieha. Na druhej strane, ako keby mala pred ním veľký rešpekt. Ba obavy z neho. V mladších rokoch sa podľa jej občasných poznámok spolu i dosť naflámovali. Ale časom ho prestalo baviť tráviť s ňou voľný čas- prenechal jej domáce povinnosti a spoločenskému životu sa venoval bez nej. Nevedela toho veľa o jeho spoločenských kontaktoch a okruhu známych. Vynechával ju z nich.

Keď sa nasťahovali do toho - potom ešte dlho neomietnutého a nedostavaného -
domu , stávalo sa, že prichádzala do práce akási zvláštna, akoby roztržitá, nesvoja, i keď sa snažila nevybočiť zo svojej roly veselej a bezstarostnej zabávačky. Spod nahrubo natretého dermacolu náhodne zvoleného odtieňa jej jasne presvitali modriny pod okom. Ostatne, jej muž už učil v našom meste a podobne drsne prevychovával aj svojich žiakov: neposlušníkom strkal ruky do heveru.

Medzitým za zredukoval počet ubytovaných a my dve sme sa po mojej materskej ocitli na jednom pracovisku. Keď sme mali spolu popoludňajšiu zmenu, vždy prišiel na kontrolu niekto z rodiny a ovoniaval nenápadne tekutinu, ktorú mala práve v pohári. Občas vykonal inšpekciu aj jej muž. Mračil sa a ona div že pred ním neskočila do pozoru. A bolo očividné, že si vydýchla, keď konečne vypadol.

Len niekoľkokrát som u nej vystihla náladu, keď zložila masku - a vtedy to bola celkom iná žena : sklamaná, zatrpknutá, zrobená, chytená do pasce. Ku koncu jej azda začalo aj trochu šibať. To už jej bežala výpovedná lehota ( internátne ubytovanie sa rušilo ) a ja som na pol úväzku robila iné. Neustále hovorila o tom, že odíde do Brazílie k bratovi Waldemarovi, ktorý jej po rokoch napísal list. Údajne tam pracuje na stavbe diaľnic. Nikdy som ten list nevidela, aj keď sľúbila, že mi ho prečíta. Aspoň si nepamätám, že by mi ho bola niekedy naozaj ukázala. Ale donekonečna mi zoširoka reprodukovala jeho obsah a dušovala sa, že sa z tej Brazílie , ak odíde, už viac nevráti.
Viem, že ju potom naozaj hľadali, pretože zmizla z domu. Nebolo jej pár týždňov. Ale nenašli ju v Brazílii, lež tu niekde na Slovensku.

Stretla som ju vo večierke raz tesne pred zatváracou dobou. Stála za mnou v rade a očividne nebola nadšená , keď som ju zbadala a natešene jej navrhla, že ju počkám a odprevadím domov, aby sme sa cestou trochu pozhovárali, ako ide život. Tvrdila, že má namierené na hokej, ktorý skončil tesne predtým, pretože som ľudí vracajúcich sa odtiaľ stretávala cestou do toho obchodu. Keď vysvitlo, že ma neobalamutí, kúpila si nejakú hlúposť, za ktorou sem asi cez celé mesto nemerala cestu, a chtiac - nechtiac sa so mnou vydala smerom k svojmu domovu. Bola veľmi nepokojná a vnímala ma len tak napoly. Povedala by som, že som ju asi pekne naštvala.

Bola , napriek všetkému, veľká bojovníčka. Keď stratila zamestnanie, tých pár rokov do dôchodku si odrobila na rôznych miestach, a ani potom neprestala drieť: dala sa na staré kolená na gazdovanie, ktosi vravel, že má dokonca aj kravu. Jej muža občas stretávam – chodí na nákupy, ešte vždy zachovalý a dobre vyzerajúci. Napohľad celkom sympatický, seriózny pán. Ona ako keby sa pod zem prepadla. Nechodí nikam a asi sa s nikým nestýka. Nikto o nej nič nevie.

Podľa toho, ako som ju poznala, som presvedčená, že ju v tej alkoholickej závislosti držalo jej nízke sebavedomie. Možno sa na ňom podpísal jej prísny otec svojou autoritatívnou výchovou, to, že keď dospievala, nebol nikto, kto by jej poradil v ženských veciach a postaral sa, aby sa necítila medzi rovesníčkami ako strašiak do maku. Nebol nikto, kto by jej prejavil záujem a city, ktoré tak potrebovala. Musela mať strach, keď ostala odkázaná sama na seba. A v mužovi, ktorého si vzala žiadnu oporu nenašla.

Ľudia často pijú zo strachu zo zlyhania. Keby ju nechal, bolo by to zlyhanie. Tvárila sa hrdinsky a nezlomne, ale aby to dokázala, potrebovala si sem - tam uhnúť. A potom už nielen sem – tam. Ďalší dôvod na pochybnosti a zahanbenie. Kruh sa uzavrel ...



(více)

27.04.2008 13:01:00

Dedičné hriechy

21
Prečo si niektorí vyberú nevhodného partnera pre život? To je naozaj pekne zamotaný problém. Prikláňam sa k názorom, že ,,zdravé“ a zrelé osobnosti inklinujú k sebe podobným, a zakázaným partnerom sa podvedome vyhnú. Nie sú pre nich ,,predmetmi približovania“. Asi tu majú dosť veľký význam vzory z orientačnej rodiny, teda z tej, v ktorej vyrástli.
Pán, ktorého spomínam v úvode, by po prečítaní týchto prvých riadkov hneď mal zhadzujúcu poznámku : poznamenal by, že by som mohla napísať už raz aj niečo originálne, na čo som prišla sama. Viem, že som vymyslela fúrik. Ale súhlasím, že patologické vzťahy v rodine sú príčinou neskorších vzťahových problémov detí, ktoré z nich pochádzajú. A že duševná porucha či závislosť u niektorého z rodičov môže spôsobiť, že ochorejú nakoniec všetci v jeho okolí. Určite si so sebou vlečieme ,,dedičné viny“ a je len veľmi ťažké ten začarovaný kruh prelomiť. Niektorým z potomkov sa to podarí, iným - a myslím si, že väčšine - nie. Len málokto to dokáže bez pomoci a podpory niekoho blízkeho, kto si ho vyberie pre život aj napriek tomu, že je sám nepoznačený, a tým sa stáva pravidlom potvrdzujúcim výnimku.
Staré porekadlá, VRANA K VRANE SADÁ, ROVNÝ ROVNÉHO SI HĽADÁ alebo NEPADNE JABLKO ĎALEKO OD STROMU či AKÁ MATKA, TAKÁ KATKA, nie sú nijakými predsudkami, sú výsledkom mnohogeneračných skúseností, overených v rozličnom čase a priestore. Existujú nejaké štatistické odchýlky, ale nemajú taký význam, aby vyvrátili platnosť tejto zákonitosti.
Dieťa alkoholika sa pravdaže nemusí stať alkoholikom. Môže mať dokonca k alkoholu odpor vďaka tomu, čo si zažilo s vlastným otcom alebo nedajbože matkou. Ale to ešte neznamená, že ho také detstvo navždy nepoznačilo. Poznačí ho aj vtedy, ak sa rodičia rozídu a ono s pijanom nemá v ďalšom živote priamy kontakt, ba ani si ho poriadne nepamätá. Ten biľag nad ním visí aj potom. Aj dnes, keď už rozvod nie je nijakou spoločenskou diskrimináciou. Deti odmalička zverené do ústavnej starostlivosti pre neschopnosť tých, čo ich priviedli na svet, starať sa o ne a vychovávať ich, v dospelosti neraz pátrajú po svojich biologických rodičoch, i keď tušia, že ich nájdu medzi spodinou a môže im to skomplikovať život. Majú pocit, že musia vidieť zoči voči to, čo bolo príčinou ich nočného desu a citového strádania. Cítia vinu, spoluúčasť na svojej situácii opustených či odvrhnutých a chcú, aby im bolo odpustené - a hlavne sa pokúšajú nájsť spôsob, ako odpustiť sami sebe to, čo vlastne nikdy nespáchali. Rady by asi aj zistili, či a nakoľko sa na svojich pokrvných predkov podobajú, pretože majú strach, že genetika môže v budúcnosti zvíťaziť nad ich vôľou odlišovať sa od nich. Majú občas mimoriadne rozvinutú potrebu túto odlišnosť neustále dokazovať. Úzkostlivo pátrajú v očiach iných ľudí po svojom obraze a prehnane im záleží na tom, čo si o nich myslí okolie. Trpia nedostakom zdravého sebavedomia a majú veľký problém so sebaprijatím. Za svoje domnelé nedostatky sa tvrdo trestajú. Vôbec neprekvapuje, ak sú medzi nimi namiesto alkoholikov workoholici. Prehnane úzkostliví a nepríjemne zásadoví puntičkári, otravujúci svoje okolie večnou nespokojnosťou s dokonalosťou seba i toho okolia. Sú závislí na uznaní , potrebujú si neustále potvrdzovať hodnotu seba samého, v ktorú neveria. Spravidla si preto vyberajú vzťahy s tými, ktorí sú ochotní im túto potrebu saturovať a nevyvádzajú ich z miery kritickými postojmi k ich správaniu. Sú prehnane kritickí voči okoliu, ale neznášajú, keď s nimi niekto nesúhlasí. Chceli by mať všetko pod palcom, aby neprišli o svoju ťažko vybudovanú sebaistotu. Sebaistotu postavenú na hlinených nohách neustálych podvedomých pochybností o sebe samom. ( Pán by ma zvozil, že sa uchyľujem k psychoanalytickým drístom. Ale nejaká vyčerpávajúca všeplatná pravda nejestvuje, je vždy len približná a nevzťahuje sa na všetky prípady.)
Preto, keď si vyberajú partnera, hľadajú niekoho submisívneho a manipulovateľného. A tak s ním potom aj zaobchádzajú. Ako s majetkom, ktorý im bezvýhradne patrí a oni s ním môžu nakladať podľa vlastnej potreby a uváženia. Prípadne ho aj odložiť na horšie časy, keď im momentálne prekáža alebo sa ho nadobro po použití zbaviť. Využívať ho, kým má pre nich nejakú úžitkovú hodnotu. Dovtedy na ňom visia. A nepúšťajú ho z rúk.
Alebo ich nedostatok viery vo vlastné schopnosti a nemohúcnosť riadiť svoj vlastný život zaženie pod krídla niekoho, kto sa im javí tak, že by im mohol poskytnúť bezpečný azyl. Možno nie taký, po akom by priamo túžili, ale predsa len nejakú istotu na ich ceste odnikiaľ nikam. Prisajú sa a čerpajú. Až kým im druhá strana neodmietne pravidelný prídel garancií bezstarostného života len tak bez ich vlastného pričinenia. Potom sa cítia byť zatlačení do kúta a začnú vystrkovať rožky. A to, čo dovtedy potláčali v záujme každodenných drobných výhod poskytovaných manželom ( - kou ) vypláva napovrch: všetka tá rokmi potlačovaná nespokojnosť s vlastným závislým postavením, ktorá sa spolupodieľala na ďalšom ubíjaní ich sebavedomia.
Život jednotlivca je neustály boj o emancipáciu. Niektorí ho zvládajú s ľahkosťou , a niektorí nie. Tí, ktorí v ňom prehrávajú, nedostávali dosť podnetov pre zdravý vývoj svojej duše. Nenadobudli preto dostatočnú odolnosť a nemali si kde zavčasu osvojiť vhodné stratégie a taktiku , potrebné pre primerané začlenenie sa do medziľudských vzťahov, včítane tých intímnych , ktoré potom ďalej ich osobnosť len oslabujú a krivia. A neraz ich oblúkom privedú k alkoholizmu aj po rokoch.
Pretože na krutý osud sa nejako zabudnúť musí.


(více)

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se