03.06.2017 17:41:48

ÚVAHA O DNEŠKU A ZAJTRAJŠKU

Tak mám zase po dlhom čase náladu na písanie do blogu. Možno preto, že som sa pustila do veľkého upratovania a konečne som prehrabala všetky zákutia v tom pre mňa už priveľkom byte a pretriedila a povyhadzovala všetko nepotrebné. Teda, nie úplne všetko, čo už veľmi pravdepodobne nebudem nikdy potrebovať, som sa odhodlala vyhodiť, niečo som nechala aj pre strýčka Príhodu... Ale teraz aspoň viem, kde je to pekne zbalené a uložené a v budúcnosti bude stačiť už to iba vziať a rovno vyniesť do smetí. Hlavné je, že teraz už mám jasno, čo kde mám a čo nemám. Každé, aj to najnenápadnejšie zákutie, je zbavené prachu a dôkladne vyglancované.


(více)

12.02.2017 17:33:47

PREČO MÁ KLAUS ML. S INKLÚZIOU PRAVDU

Toto bude článok o mojej osobnej skúsenosti. Žiadne teoretizovanie, citovanie niečích poznatkov z praxe z druhej ruky.  

(více)

18.12.2016 18:48:46

KEBY BOLI ĽUDIA ĽUĎMI

 Battel, Liedtke

getto Przemysl

Život nie je spravodlivý. Niekedy – a asi to nebude až taká výnimka – sa človek, ktorý by si to zaslúžil, nedočká odmeny, a naopak, iní sa vyhnú zaslúženému trestu a ešte si to do smrti aj pekne užijú...

Natrafila som na internete na archív relácie RTVS „Spravodlivý medzi národmi“ a potom som hľadala podobné príbehy na you tube a keďže poľština je pre nás zrozumiteľná skoro ako slovenčina alebo čeština, pozerala som si videá pamätníkov na tú dobu zaznamenané v Poľsku. A tak som natrafila na príbeh zo židovského gheta v Przemyšli a na mená týchto nemeckých dôstojníkov na fotografiách vyššie. Už som o tom prípade kedysi čítala, alebo videla film, ktorý vychádzal z ich autentického príbehu, ale až keď som sa teraz pustila do zisťovania, čo sa s nimi stalo, ako to s nimi nakoniec dopadlo, uvedomila som si, že to boli ľudia, akých nebýva mnoho... Väčšina z nás by za takých okolností zlyhala a z mnohých by sa, pravdepodobne, odlúpil ten tenký náter, ktorý z nás robí človeka. A najmä dnes, keď jedni na druhých zase začínajú nenávistne pľuvať, keď sa opäť hľadajú nepriatelia, vinníci, zostavujú zoznamy všelijakých škodcov, zradcov a agentov, je možno dôležité pripomenúť si ľudí, čo nimi ostali aj vtedy, keď väčšina ostatných ľuďmi byť prestala...  

(více)

22.11.2016 16:33:58

O JEDNOM ĽUDSKOM OSUDE (LEO KOHÚT)


lk


Po dlhom čase som opäť prečítala knižku jedným dychom. Päťstostranovú, za dva dni. To sa mi už teda dávno nestalo! Hneď som si povedala, že moje pocity z nej pôjdu do blogu! Pretože sa s nimi musím s niekým podeliť. I keď neviem, či si o nich niekto prečíta. Že si niekto klikne, to zrejme áno, štatistiky pri jednotlivých článkoch majú aj mnohomiestne čísla, ale či ide iba o nejaké náhodné kliky, alebo sa pri nich aj niekto naozaj pristaví, to neviem. A či dočíta a čo si o tom myslí, to už vôbec nie, pretože nekomentuje. Čo mi vlastne vyhovuje, lebo na komentár by sa patrilo reagovať, pokiaľ je slušný, a ja neviem, či chcem a mám o čom virtuálne diskutovať. A to skôr nie, ako áno.




(více)

23.02.2016 23:31:29

OJEDINELÝ PRÍPAD

Šikana učiteľky na priemyslovke Na Třebešíně 2299 v Prahe 10 (více)

10.01.2016 18:22:47

PREDVOLEBNÁ PARAMNÉZIA

H.E

Mám veľmi rada spomienky, autobiografie, subjektívne výpovede ľudí o dobách, v ktorých žili. Som tým zaťažená od detstva, pretože som, na rozdiel od dnešných detí, vyrastala v prostredí, kde spolu celkom prirodzene koexistovalo niekoľko generácií. Keď ešte medzi ich dnes už navzájom nezrozumiteľnými svetmi neboli tie neprekročiteľné bariéry. Nikdy som sa nenaučila hovoriť po maďarsky, a ani naším miestnym slovenským dialektom, ktorý už veľmi pravdepodobne celkom vymrel a to, čím ešte dnes niektorí hovoria, je už len zmes okolitých miestnych nárečí, hatlanina, ktorá chytá ešte aj ten huhňavý rómsky prízvuk. Pretože toto je niečo ako kút, určený na skladovanie všetkého, čo je nepotrebné a nemalo by byť príliš na očiach. Tak sa to sem jednoducho strčí, ako sa strkajú haraburdy pod schody, na povalu, alebo niekde pod múrik na koniec dvora, kde až tak veľmi neprekážajú.

A pretože som mala možnosť zblízka spoznať na slovenské pomery čo do demografického zloženia celkom pestré spoločenstvo ľudí, a to aj vo vlastnom príbuzenstve, ktorého členovia mali rôzne názory a pohľady na tú istú minulosť, naučila som sa, že jej reálny obraz nemôže byť iba dvojrozmerný. Dodnes spomienky a vlastné životopisy rada čítam, alebo si ich vypočujem zo záznamov, zozbieraných v rámci tej „novej metódy“ oral history. Zase nám Američania objavili Ameriku! (Allan Nevins, University of Columbia).

Tak som si s pasiou prečítala aj spomienky jednej maďarskej grófky, ktorá bola vlastne pôvodne Nemka. Rodine, do ktorej sa vydala, patrili okrem iného aj majetky na juhozápadnom Slovensku. Jej spomínanie, pretože sa dožila vysokého veku, sa týka veľkej časti 19. a aj začiatku 20. storočia, pohnutých čias prvej svetovej vojny a chaosu tesne po nej na území nikoho, kde v tom čase mali panské sídla príslušníci z viacerých najvýznamnejších uhorských šľachtických rodov. Po nádhernej Krásnej epoche, keď si rodiny jej spoločenskej triedy užívali radosti spoločenského života medzi Viedňou a vidieckymi letnými sídlami, prišli zbesilé časy vyčíňania tej najhoršej lúzy, na ktorú sa náhle premenia malebné krojované procesie inak zbožného a pokorného ľudu, keď sa zrúti systém a prestanú platiť zákony. Najprv vyrabovali židovské obchody a potom sa vrhli aj na svojich bývalých zemepánov. A ani českí legionári, čo prišli oslobodiť tú zatiaľ nikam nepatriacu časť dnešného Slovenska od maďarských červených revolucionárov - podľa popisu grófky len rabujúceho, po cudzom majetku slintajúceho davu, pozostávajúceho aj zo stoviek kdejakých kriminálnikov, čo sa po zrútení štátu dostali z väzenia - neboli odchodnejší... Tiež plienili a odniesli z kaštieľa čo sa dalo. Ani olúpení Židia nežidom dlžní nezostali, za 200 korún na deň a hlavu si najali vojakov vyslaných Prahou na obranu hraníc, a tá vodcov protižidovských pogromov pozabíjala. Potom sa zas za svojich mŕtvych mstili kresťania. A podobne skončili aj tie stovky ušlých väzňov – nakoniec padli do nastraženej pasce a mnohých z nich vojaci postrieľali...

Grófka tiež komentovala pozemkovú reformu, vyvlastnenie veľkostatkárskej pôdy. Za rozumné by bola pokladala, keby sa veľkostatkárovi napríklad odobrala až polovica majetku a rozdelila sa bezodplatne najchudobnejším a zaslúžilým – a ešte by sa ušetrilo na byrokratoch na Pozemkovom úrade! Sťažovala si, že ešte 10 rokov po vyvlastnení ponechajú pôdu v pozemkovej knihe na mene pôvodného vlastníka, takže tento musí platiť dane, hoci zisk z nej má už nový majiteľ. Po vypočítaní miliónovej dane a dane z predaja za vyvlastnenie nijakú kompenzáciu nedostane, ešte ostane v mínuse a ak mu po protekcii (hľa, všadeprítomná korupcia a klientelizmus!) aj nechajú viac hektárov, ako sa pripúšťa, nemôže na nich slobodne hospodáriť, lebo mu do toho zasahuje napr. pamiatkový úrad, pretože sa jedná o vzácny park pri kaštieli... A takto ožobráčený bývalý veľkostatkár sa ešte musí postarať aj o personál, ktorý od štátu nemá nárok na penzie. Grófka predpovedá za týchto okolností premenu historických hradov a zámkov na ruiny, zbedačenie bývalých panských zamestnancov a paholkov, spustnutie poľnohospodárskych majetkov v rukách ľudí, ktorí nechcú a ani nevedia poriadne na nich hospodáriť. Chudobe, ktorá si nemá za čo panské zeme odkúpiť, sa podľa nej na rozdiel od bohatých sedliakov a „zaslúžilých českých vlastencov“ zase nič neujde a bude tam, kde bola aj predtým.

Déjà vu? Že by sme to už niekedy aj my boli zažili? A čo sa stane, keď sa nám zase nespokojné masy utrhnú reťaze a v spravodlivom hneve sa pustia do tých dnešných oligarchov, ktorí si nakradli v časoch tej feudálnej anarchie po poslednom prevrate? Čo nám to asi po takej "krvavej revolúcii" zas vypláva nahor

------------------------------

11. 1. 2016

"Ak ste dnes smutní, stačí si spomenúť, že svet existuje viac ako 4 miliardy rokov a nejako sa mu podarilo existovať v rovnakej dobe ako David Bowie."

18.12.2015 22:48:53

PREDVIANOČNÉ REMINISENCIE

(více)

30.05.2015 18:02:31

CHOĎ A POZERAJ SA

Agentúra Moody’s predpokladá, že v Rusku končí depresia a jeho ekonomika začne rásť. Takže ekonomické sankcie nezafungovali. Akosi paralelne s tým sa - zdá sa mi - sa v oficiálnych západných médiách opäť stupňuje a priostruje protiruská  propaganda, na ktorej by sa hravo dali demonštrovať všetky metódy mediálnej manipulácie. Už nejaký čas pred nami naše televízie napríklad ukývajú poklady kinematografie bývalého Sovietskeho zväzu, čo bolo obzvlášť nápadné v roku 70. výročia skončenia 2. svetovej vojny, kedy sme mohli vidieť všetky možné západné gýče s tematikou, ktorá sa jej týkala a záplavu všelijakých dokumentov a publicistických programov o stalinskom terore, o 50. rokoch a o 68. roku u nás, snažiacich sa pripodobňovať Sovietsky zväz a dnešné Rusko (a Rusov) k nacistom.

Pretože sa mi táto hnusná propaganda a príprava na prípadné vojnové ťaženie na východ protiví, píšem to, čo píšem. :-)                                                                                                                                                                        

(více)

27.05.2015 00:27:01

AKTUÁLNY KOMENTÁR: KLAMÁR FIŠTEJN

Dnes na ČT24, okrem prestrelky vo vašom parlamente, Němcová, ako som správne tipovala po vašich voľbách, vytiahla národnostnú kartu (ani to tak dlho netrvalo!), pretože to je vždy ten najúčinnejší spôsob, ako si získať súhlas verejnosti na skolenie politického konkurenta. Potom prišiel na rad Fištejn, ktorý komentoval Eurovíziu - tú príšernú prehliadku gýčov - a ako vždy, obrátil všetko na hlavu. Našťastie, máme Šarija, a ten ukrajinské zdroje, z ktorých Fištejn čerpá, okomentoval už skôr.



ČT, Fištejnovi a ostatným mierotvorcom a mediálnym bojovníkom za demokraciu, slobodu, pravdu a lásku 

26.04.2015 08:50:43

70. VÝROČIE OSLOBODENIA EURÓPY OD NACIZMU

...len na území bývalého Československa padlo okolo 140 000 vojakov bývalého Sovietskeho zväzu


14.03.2015 11:18:50

ČLÁNOK PRE IDIOTA

ALEBO

"PSYCHOTERAPIOU" K TRVALEJ INVALIDITE

(více)

14.03.2015 01:35:26

JUVENILNÁ JUSTÍCIA - NOVÁ TOTALITA?


Vraj budujeme slobodnú spoločnosť podľa svetlého vzoru vyspelých liberálnych demokracií, ako sú USA a štáty Západnej Európy. Totalitné režimy, v ktorých sme žili, by sa mali od nej odlišovať tým, že štát, na rozdiel od toho súčasného, ktorý slúži občanovi, zasahoval vtedy do súkromia a do osobného života jeho obyvateľov, neumožňoval emancipáciu človeka - občana, kontroloval každý jeho krok, dozeral na jeho rodinu, na výchovu detí, ekonomickými a  rôznymi inými vydieračskými praktikmi a donucovacími prostriedkmi si zabezpečoval jeho poslušnosť voči moci... 

http://zahranicni.eurozpravy.cz/evropa/114563-norska-adopce-v-kauzach-jako-u-michalakovych-pry-nema-nadeji/
http://www.voxvictims.com/2013/08/28/co-je-juvenilna-justicia/
http://www.peticie.com/a/56941
http://www.noviny.sk/c/slovensko/pribeh-z-norska-jedna-vychovna-po-zadku-a-deti-zobrala-socialka

A vyhranený pohľad z Ruska...

29.12.2014 12:24:56

Jak zahynul Boeing MH17

17.11.2014 17:54:52

NEBOJÍM SA

Počúvam pesničky z Woodstocku 1969, upratujem (pretože človek nikdy nevie, či sa vráti, keď odchádza) a medzitým občas narazím na zapnutý televízor s veľkolepými oslavami 17. novembra. Dňa boja za demokraciu a slobodu. Nemyslela som si, že pred odchodom napíšem ešte blog. Pravdupovediac, nie veľmi sa mi to hodí, ešte mám čo robiť, aby som všetko stihla. Ale nemôžem zamlčať dve udalosti, ktoré sa odohrali včera a dnes a ktoré ma, práve v súvislosti s tou demokraciou a slobodou, rozladili a vďaka ktorým majú tie oslavy nepríjemnú pachuť.

Včera náš nedávno zvolený – bohužiaľ – prezident Kiska privítal v Bratislave ukrajinského prezidenta Porošenka. Pod petíciou za vyhlásenie Porošenka za personu non grata na Slovensku  je v tejto chvíli vyše 4080 podpisov Slovákov a aj Čechov a na východ Ukrajiny dorazila zo Slovenska od občanov, ktorí sa spontánne a dobrovoľne rozhodli pomôcť ťažko skúšaným tamojším obyvateľom, už dvakrát humanitárna pomoc. A zbierka pokračuje. Neorganizujú ju humanitárne organizácie a združenia na ochranu ľudských práv, podporované štátnymi dotáciami, príspevkami z eurofondov, neprispievajú na ňu bohatí donátori ako pán Kiska a neorganizujú ju tí, čo majú ušľachtilý cieľ pomáhať ľuďom, ktorí sa ocitli v krajnej núdzi a v ohrození života. A vyberajú na to od nás pravidelne do svojich pokladničiek pred poštou a supermarketmi. 

Tí všetci sú programovo hluchí a slepí. Je im jedno, že na školskom ihrisku ukrajinskí „osloboditelia“ zabijú pár chlapcov hrajúcich futbal, že v rámci trestnej výpravy proti obyvateľstvu časti krajiny, ktorú pokladajú za svoju, umierajú starenky, čo si vyšli z pivnice posedieť na lavičke, že pri raňajkách zabijú v paneláku celú rodinu, alebo to napália do ľudí idúcich do práce na autobusovej zastávke. Je im fuk, že v mestskom parku po ich hrdinskom boji s „nepriateľom“ ostanú z ľudských bytostí len krvavé kusy tiel, že deti prichádzajú o rodičov, starí ľudia o svojich potomkov, mladé krásne dievčatá o nohy... Sú hluchí k prosbám týchto ľudí, aby si všimli ich utrpenie. Majú iné pokyny. Musia – ak chcú tie dotácie – vidieť len to, čo potrebujú ich sponzori z hľadiska vhodnej stratégie v informačnej vojne proti Rusku. Tí hromadne vyvražďovaní v ruinách bývalých svojich domovov sú pre nich nezaujímaví, pretože z agresie neobviňujú Moskvu, ako by bolo vítané, ale Kyjev.

Pred  Grassalkovičovým palácom sa včera zišlo niekoľko odporcov kyjevskej trestnej výpravy voči civilnému obyvateľstvu Donbasu, aby vyjadrili nesúhlas s Porošenkovou návštevou Slovenska. Medzi nimi sa motalo aj pár Ukrajincov a aj akási agilná slovenská „aktivistka“ v pruhovanej čiapke. Pokúsili sa protest tej neveľkej hŕstky občanov manifestujúcich odpor voči bratovražednej vojne prekričať volaním na slávu Ukrajine a presviedčaním účastníkov, že Ukrajina bojuje za slobodu a demokraciu. S Porošenkom a ďalšími zlodejskými oligarchami na čele. S nepríčetným Jaceňukom, patriacim skôr na samotku ako na premiérsku stoličku. Vadili im vlajky Novorusie a transparenty vyzývajúce k záchrane ľudí Donbasu pred ukrajinskou armádou. Slovenskí manifestujúci boli slušní – akurát skandovali, keď dorazil Porošenko, že je fašista. Čo je vzhľadom na metódy, ktoré používa Kyjev na umlčanie a elimináciu obyvateľstva, nesúhlasiaceho s „výdobytkami“ Majdanu, pravda. V médiách sa dalo dočítať, že pred prezidentským palácom sa zišlo asi 30 demonštrantov – ale či ich bolo toľko, alebo o pár desiatok viac, ako ich odhadli sami účastníci, na tom nezáleží. Dôležité je, že sa ľudia dali dohromady a prišli. Všetci sme nemohli, lebo nás od Bratislavy delia stovky km. To však neznamená, že by na Slovensku len bezvýznamnej hŕstke vadila Porošenkova prítomnosť a že by Slováci, aj napriek masívnej propagande, ktorá sa o to všemožne snaží, podporovali vojnové zločiny páchané pomajdanskou mocou na východe Ukrajiny.

Pri dnešnom prenose českej verejnoprávnej televízie z osláv 17. novembra som českého prezidenta Zemana opäť raz obdivovala.  Vzhľadom na jeho zdravotné problémy som tak trochu tŕpla, či to ustojí. "Nebojím sa vás, ako som sa nebál pred 25 rokmi," povedal, a aj keď to ten dav s tou jedinou hlavou, vypláchnutou sústredenou protizemanovskou propagandou, nemôže pochopiť, je to tak. Rodičia a starí rodičia väčšiny z nich sedeli pokakaní doma v čase, keď sa Zeman nebál – a keď sa ešte nedalo hrdinsky štrngať kľúčmi v anonymnej mase na námestí. Alebo sa možno aj iniciatívne činili, aby im z prejavovanej lojality voči režimu kvapli nejaké osobné výhody. Ktovie, snáď aj kšeftovali s „ruskými“ okupantmi a neštítili sa kupovať od príslušníkov okupačných vojsk kradnutý benzín. A teraz ohadzujú vajíčkami prezidenta, ktorého – na rozdiel od vznešeného kniežaťa so základným vzdelaním – označujú za primitíva. Oni, študenti, ktorých schopnosť rozumného úsudku je zrejmá aj na takých stránkach, ako je Pryč se Slováky, kde nie je povážlivá ani tak úroveň znalosti českej gramatiky, ako skôr ich šovinistické a netolerantné postoje, neschopnosť argumentovať a v neposlednom rade aj historické bezvedomie. Títo lúmeni chcú teraz zvrhnúť Zemana – a ja sa pýtam, koho na jeho miesto? Spiace knieža s roztomilým motýlikom Ferda Mravca, ktorého by v tej funkcii mohli doopatrovať, alebo tiež by chceli nejakého nezávislého oligarchu, rýchleného multimilionára so samoľúbym úsmevom (pripadalo mu vhodné na slávnostnej tribúne čelom k masám nápadne sa uškrnúť nad poznámkou za chrbtom rečniaceho hosťa, že to zhromaždenie je hlučnejšie, ako podobné slávnostné zhromaždenia bývajú). Čo také stálo za uznanie za tými Kiskovými servilnými prázdnymi slovami? Ešte tomu mizernému falošnému recitátorskému výkonu aj zatlieskali! Stádočko jedno splašené, rútiace sa nevedno kam...

Tak sa radšej vrátim na ten Woodstock...

26.10.2014 09:06:50

KOZUBOVKA

Kedysi veľmi, veľmi dávno, keď sa ešte piesok sypal a voda liala, sme mali v škole taký predmet – Metódy a techniky sociologického výskumu. Bolo to tesne po najtvrdších dopadoch normalizácie, ale všetkých zase vyhodiť nemohli, a ako vždy a všade, medzi zrnom sa nájdu plevy a medzi plevami aj zopár zŕn. A tak sa našlo, hoci podľa mňa to s kvalitou toho vzdelávacieho systému šlo z kopca permanentne už hádam aj od Rakúsko - Uhorska, niekoľko málo pedagógov, prednášky a semináre ktorých sme nepresedeli radšej niekde pod viechou. Najzaujímavejšie neboli všetky tie definície a klasifikácie, ale tie poznámky a komentáre na margo. Na tie sme čakali a tie nás bavili. A tak som si dobre zapamätala, že prieskumy verejnej mienky môžu byť takzvanými kozubovkami. To znamená, že nebudú odrážať žiadnu „verejnú mienku“, len mienku predpokladanú kýmsi, kto na otázky v dotazníkoch odpovie kdesi v teplom smradíku pri kozube. Papier znesie všetko, aj tvrdenie, že šlo o reprezentatívny výskum a kvótový výber respondentov. A potom ešte záleží aj na tom, čo by sme chceli zistiť. Začneme hypotézami, ktoré rovno nasadíme na nami „predpokladané“, dopredu naplánované a kýmsi „tam hore“ požadované výsledky. A tomu prispôsobíme otázky, ktoré samozrejme nepôjdu dostatočne po odhalení  podstaty vyslovenej mienky respondenta, nebudú si príliš overovať, ako to vlastne s tým áno,  skôr áno, skôr nienie myslel. A prečo sa vlastne prikláňa k tej či onej odpovedi, aké dôvody ho k tomu vedú.

Internet zaplavili teraz správy o výsledkoch výskumu STEM-u, zisťujúceho, či sa oproti minulosti zvýšil strach z Ruska. Ono by ani veľmi neprekvapilo, keby sa naozaj zvýšil, pretože väčšina ľudí vníma informácie šírené tými „hlavnoprúdovými“ médiami len akosi mimovoľne, náhodne, ako kulisu na pozadí svojho každodenného stereotypu, v rámci ktorého rieši svoje dôležitejšie osobné problémy. Podvedome si osvojuje propagandistické heslá a moderátormi/hypnotizérmi dookola opakované sugestívne tézy na základe veľmi podobného mechanizmu, ako je to v prípade reklamných sloganov na výhodné úvery a zaručene kvalitné lepidlo na zubné protézy. Lenže odpoveď na otázku, na čom je vlastne založený ten „strach z Ruska“, či je skutočný, alebo je skôr podobný strachu z bubáka pod posteľou, takýto prieskum verejnej mienky nedáva. Dá sa predpokladať dopredu, že väčšina ľudí, dokonca aj tých, ktorí tú situáciu nesledujú len niekde v pozadí popri raňajkách, alebo počas cestovania do práce, oproti vlaňajšej jeseni bude zrejme mať väčšie obavy, že lokálny konflikt na Ukrajine sa môže – už či tak, alebo onak - preniesť aj do iných krajín Európy. Veď nakoniec podobné problémy ako Ukrajina majú aj iné krajiny, a u nás, v bývalom Československu, sa nájde nejeden podobný chorobný symptóm ako u nich. Máme vlastných "oligarchov“, tunelárov, politických gangstrov a korupcia a klientelizmus je aj tu ako doma. Tiež sa aj u nás niekde v pohode kupuje  -dokonca v televíznej reality show - súkromná vila za 600 000 eur, a iní, a že ich nie je málo, majú nárok na existenčné minimum, 60 eur na mesiac, ktoré aj tak precestujú, keď sa musia hlásiť na príslušnom úrade práce, ktorý zase na oplátku za nich, keď ich nevyradí z evidencie, zaplatí povinné zdravotné poistenie, takže sa aspoň nezadĺžia a nebudú im neskôr to výpalné zrážať zo mzdy, keď si nejakým zázrakom nájdu prácu. No a keď som zabŕdla už do tých ľavicových úvah, treba spomenúť, že onen výskum verejnej mienky nezabudol na politickú orientáciu respondentov a konštatoval, že najmenší strach z Ruska majú sympatizanti KSČ a najväčší prívrženci pána, alebo Jeho Veličenstva, čo ja viem, či stále platí zrušenie šľachtických titulov, kniežaťa. To tým výskumníkom asi nenapadlo, že tým záverom svojho „skúmania“ vlastne dávajú nechcenú odpoveď na nevyslovené otázky: strach z Ruska je posilňovaný vyvolávaním atavistickej obavy zo šírenia komunizmu, najlepšie stalinského typu, zatiaľ čo zárukou istoty zachovania demokratických výdobytkov je „pravicový volič“ prikláňajúci sa k tváram, symbolizujúcim túto kvázi demokratickú orientáciu zdanlivou kontinuitou s „disidentským antiboľševickým hnutím“. To je jedna z funkcií výskumov verejnej mienky – posilňovanie žiaducich ideologických stereotypov a v konečnom dôsledku ovplyvňovanie volebného výberu a mocenských pozícií skupiny skrytou propagandou, nástrojom ktorej sú. Rozum zastane nad logikou vývodov, ako je tento, že : „Na podzim loňského roku tento názor (t.j. názor, že Rusko je hrozba pre ČR) zastávala zhruba třetina obyvatel. Vidíme tedy logicky v důsledku zasahování Ruska do situace v Ukrajinské republice téměř zdvojnásobení podílu lidí s obavami z budoucícho ohrožení naší země ze strany Ruska“. Kde vzali výskumníci tú príčinnú závislosť medzi „obavami z Ruska“ a „zasahovaním Ruska do situácie na Ukrajine“, ťažko povedať. Zrejme si logicky dosadili do svojho záveru, že ľudia v ČR sú väčšinou dostatočne hlúpi na to, aby zožrali politickej propagande „mainstreamových médií“ jej tvrdenia aj s chlpami, a nebudú samostatne uvažovať o tom, kto každý má prsty v tom ukrajinskom bordeli. Takže „zasahovanie Ruska do situácie na Ukrajine“ nám vo svojich záveroch predostreli ako neodškriepiteľný fakt a nevdojak prezradili svoj dopredu zamýšľaný cieľ, na ktorý bol tento výskum v skutočnosti zameraný.  

A ako by sme si mali všetci uvedomiť, úlohou výskumov verejnej mienky je v neposlednom rade spätne posilňovať určitým smerom verejnú mienku. Preto by skúmanie strachu z USA nesplnilo účel.

30.10.2013 20:42:25

PRÁVNY ŠTÁT




/signatures/odvolanie_harabina/start/10

Ani som za ten titulok nedala otáznik. Pretože sa už netreba pýtať. Naposledy som mala takýto pocit pred rokom 1989. Zastrašovanie a vydieranie každého, kto by sa opovážil nahlas povedať, aká je pravda. Arogancia moci. Primitivizmus a hrubá sila. Hanba!  

20.10.2013 13:38:07

NERIEŠIŤ

(více)

19.05.2013 11:33:25

BUDE TO KRÁTKE

...hej, dnes to bude iba krátke. Len taká poznámka na margo. Taký názov mal môj prvý blog. Potom tam, kde som si ho založila, blogy zrušili. Niektoré veci z neho som preniesla sem, pretože mi bolo ľúto ich zahodiť, keď ma stáli nejaký ten čas. Hoci to nie sú žiadne skvosty, ktoré by si zaslúžili vytesať do mramoru, ukazujú, ako som sa učila prekonávať internetom nehanebne obnaženú zlobu a hlúposť, vlastnú i tých druhých. Dokumentujú ten proces, ktorým som prešla, postupné uvedomovanie si, že virtuálne bytosti a vzťahy nie sú skutočné, ale aj to, že tie skutočné sa nápadne podobajú virtuálnym. A tiež bývajú iba povrchným zdaním. Možno to tak prv nebývalo a možno to niekde a u niekoho tak nie je ani dnes, ale rozhodne si nemyslím, že ísť s niekým naživo na pivo je nejaká vyššia forma vzťahu, než s ním iba presedieť tie hodiny napr. v chatovacej miestnosti. Alebo že by žartovanie s vodičom autobusu, ktorý ma vozí do roboty, či s majiteľom večierky za rohom, kde sa vždy rada zakecám, bol ten plnohodnotný vzťah, ktorý kladú zástanci ozajstnej reality do ostrého protikladu  s virtuálnou komunikáciou. Ono je dosť problematické už definovať samotnú ozajstnú realitu.

Tak poďme k tomu, čo som sa vďaka tomu kontaktu s tou virtuálnou naučila: 

Nemýliť si samu seba s obrazom, ktorý by som o sebe rada vytvorila, aby som mohla byť so sebou spokojnejšia. Zmieriť sa s tým, že som aká som a zrejme to už nejako výrazne nevylepším, aj keby som sa snažila oveľa viac, ako sa - bohužiaľ - zatiaľ snažím. Či skôr nesnažím. Radšej sa uskromním, lebo som na nejaké výrazné úsilie o podstatné zmeny príliš pohodlná. A už to snáď na tých pár rokov do dôchodku nemá ani zmysel.:).

Nesnažiť sa presvedčiť iných o tom zidealizovanom autopotréte. Nevravím, že si v tom celkom dokážem brániť, predsa len to láka ešte viac než v tej skutočnosti, pretože sa to zdá byť menej náročné a namáhavé. Ale zas je to potom ešte oveľa väčší prúser (mala by som to aspoň poslovenčiť: prieser), ak ten malý podvod vyjde najavo, alebo sa zle odhadne vnímateľ. Nedá sa v tých kalných vodách tak dobre manévrovať, ako keď má človek možnosť zapojiť všetky zmysly a včas odhadnúť, kde môže naraziť. Na druhej strane, ak narazí takto napokon vo svojom  reálnom svete, inú identitu si tam už nezaloží:).

Zdanlivo paradoxne, dávať si pozor na nutkanie byť hneď absolútne zdieľna, priama, otvorená, poctivá a úprimná! Či už v jednej alebo v tej druhej virtualite. Trpezlivo čakať, nepredpokladať, že mám pred sebou toho, koho by som tam chcela vidieť. Mať na pamäti, že je tam možno niekto celkom iný, než len ten prelud, čo pravdepodobne iba pokladám za skutočnosť. Buď nie je taký hlúpy, neschopný a zlý, alebo nie je taký múdry, schopný a dobrý ako pri povrchnom pohľade vyzerá. 

Brať všetko, čo kto hovorí, najmä na moju adresu, oveľa menej vážne. A tu som sa opäť dostala na začiatok. Som ten obraz, ktorý som chcela alebo ktorý chcel niekto vytvoriť, alebo som to JA, taká aká som a s akou sa musím uspokojiť, ak sa mi nechce s tým niečo urobiť?  Ak to nepokladám za až také významné, aby som sa kvôli tomu nejako zvlášť namáhala a dokážem s tým žiť? Mám právo niečo nevedieť, byť v niečom  i veľmi nedokonalá? Áno!  Tak dokážem pochopiť, že aj ten druhý môže byť neschopný hlupák. A nemusím mu to hneď primočiaro zavesiť na nos alebo vytýkať.

A mám rada, keď mi niekto v nedeľu dopoludnia vyzváňa takto pri dverách, ako pred asi takou polhodinkou? Nie! A neotváram nikomu, keď nechcem. Tak čo?

 

14.04.2013 17:37:42

ZBYTOČNÁ ÚVAHA

(více)

08.04.2013 08:51:39

KRÁSNE RÁNO

Je ozaj krásne ráno, asi dorazila jar. O chvíľu musím odísť, nebude čas na dlhé vykecávanie. Zajtra, 9. 4., možno urobí Kim nejakú hlúposť, a bude po jari, deviatka je totiž vraj podľa neho číslo s magickým významom, no zatiaľ si užívajme dňa. I napriek tomu, že hneď v ranných správach oznamovali samovraždu talianskeho manželského páru (šesťdesiatnikov) a ich príbuzného kvôli strate zamestnania a strachu, z čoho budú ďalej žiť. Mali by si zájsť do Nepálu, Rwandy, do Indie alebo do Sýrie – niekde, kde by si uvedomili, že sa majú vlastne skvele - poradil by (ne)jeden oslepnutý zástanca „slobody a demokracie“, ktorou údajne disponujeme v našom (k)raji. Aj u nás ľudia zo strachu o budúcnosť skáču z okien panelákov strmhlav na deravý chodník. Dokonca z cudzích. Každý rok pár takých únikov pred zodpovednosťou za seba samých. To je, povedal by onen apologét tohto najľudskejšieho systému, aký poznáme, kriminálnickeho kapitalizmu, teda nehoráznosť – kto má takého nezodpovedného občana potom zoškrabovať z asfaltu? Domovník? Prečo si nejde skočiť z azylového domu? 

 Nuž, vážení zodpovední šesťdesiatnici, pretože azylový dom má asi zamrežované okná. Možno nemá dosť poschodí. A vlaky... tie už tiež nepremávajú len tak hocikde. To by ste sa načakali na koľajisku aj do súdneho dňa. Len aby to nebol ten deviaty v mesiaci...

 Pozerám, že som po tom optimistickom úvode zase skončila niekde celkom inde, než bol pôvodný zámer. A tak je to vždy, všade a so všetkým. Aj so životom. To vyrovnávanie sa s tým, že to nevyšlo tak ako malo, je potom to naozaj podstatné. Tá ozajstná skúška správnosti. A medzitým sa môžeme trošku potešiť krásnym jarným ránom.



27.11.2012 19:27:17

ŠTRAJK UČITEĽOV: SPRÁVA O KONCI SVETA

(více)

01.11.2012 08:59:26

PÍSAL MI HITLER

(více)

28.10.2012 14:52:13

KEĎ UŽ RAZ MÁME TO VÝROČIE...

(více)

15.10.2012 20:19:05

INCONTINENCE DE LANGAGE

(více)

02.10.2012 16:33:03

TÁ ISTÁ PESNIČKA


(více)

10.06.2012 12:29:10

BLOG O TVOJEJ ÚBOHOSTI


(více)

05.06.2012 19:45:30

ROZUZLENIE

(více)

25.04.2012 15:46:17

CELKOM NEVEDECKÁ POROVNÁVACIA ŠTÚDIA

Či existuje alebo neexistuje niečo ako národná mentalita, o tom špekulovať nebudem. Nechám to na tých, ktorí tento problém vedecky skúmajú a píšu o tom hlboko zasvätené pojednania. Dajme tomu, že jednotlivé národy naozaj typické črty, pozorovateľné aj voľným okom, odlišné od čŕt iných národov, majú. Tieto charakteristické zvláštnosti ,,duše“ toho - ktorého etnika môžeme zaznamenať napríklad prostredníctvom jeho literatúry a kultúrnych výtvorov vôbec, alebo pri vzájomných priamych a nepriamych kontaktoch a komunikácii s osobami, patriacimi do určitého národného spoločenstva. Istotne nás nemálo ovplyvnia pri vytváraní našich postojov okrem subjektívnych skúseností aj zaužívané stereotypy a predsudky, ktorými sme sa nainfikovali od svojho okolia a v ktorých sa odráža všeličo, vrátane zámernej dobovej politickej propagandy, ktorá sformovala našich vychovávateľov. Azda nikdy v minulosti nebolo toľko príležitostí vzájomného spoznávania sa, než je to dnes, v dobe masovokomunikačných prostriedkov a najmä interaktívnej komunikácie na sociálnych sieťach. Potom už záleží len na tom, či o toto spoznávanie máme, alebo nemáme záujem.

(více)

03.01.2012 08:36:25

RECENZIA


Vzniká nám pravdepodobne na internete nová medzižánrová literárna forma. Raz ju teoretici možno zaradia medzi satiricko - komické žánre; využíva charakterovú komiku, metafikciu a iróniu, prerastá do bláznivej frašky a absurdnej komédie.

(více)

27.12.2011 11:18:21

PODOBENSTVO O PÍSOMKE Z MATIKY

(více)

23.12.2011 10:09:30

BOL


(více)

27.11.2011 12:47:04

TITULOMÁNIA


(více)

20.11.2011 18:55:53

REKAPITULÁCIA


(více)

13.11.2011 11:02:29

BÁSNIK JAROMÍR NOHAVICA


(více)

01.11.2011 00:03:49

PROTI TME NEMÔŽEŠ BOJOVAŤ

  ,,Nemôžete  ma zabiť v srdciach miliónov.“ 


https://janica9.wordpress.com/2012/12/16/historicky-projev-muammara-kaddafiho-na-valnem-shromazdeni-osn-23-zari-2009/

tuareg




(více)

29.10.2011 12:32:29

KTO CHCE S VLKMI BYŤ...


(více)

23.10.2011 18:42:46

SÚMRAK ODYSEY SVITANIA

Prezident USA Barack Obama vo svojom prejave vyhlásil, že smrť líbyjského vodcu Muammara Kaddáfího a blízke ukončenie vojny v Iraku sú signálmi obnovenia bývalého postavenia USA vo svete. Obama asi vychádza z predpokladu, že noví lýbijskí predstavitelia teraz prehodnotia kontrakty s  energetickými firmami uzavreté za vlády mŕtveho vodcu v neprospech štátov, ktoré nepodporovali letecké útoky NATO, alebo s podporou váhali (Rusko, Čína, Nemecko, Taliansko) a uprednostní priateľov z USA. Zásoby kvalitnej líbyjskej ropy sú najväčšie v Afrike, okolo 45 miliárd barelov. Víťazi sa medzitým dohadujú, kam s  Kaddáfího telom, aby sa jeho hrob nebodaj nestal pútnickým miestom pre všetkých tých lýbijcov, jasajúcich nad jeho potupnou smrťou. Možno ho z chladničky na zeleninu a cibuľu v nákupnom centre v  Misuráte vydajú príslušníkom jeho kmeňa, aby si ho – pravda, už nie do dvadsiatich štyroch hodín, ako to muslimom prikazuje ich viera  – pochovali v rodnej hrude. Barack Obama sa odteraz bude môcť sústrediť na riešenie pálčivých domácich problémov a premýšľať, ako predísť ešte rozľahlejším stanovým táborom na Wall Street.

Tak mi to nejako pripomína koniec éry adoptovaných cisárov v Ríme (najnovšie sa o prezidentskú funkciu bude uchádzať Germán Schwarzenegger). Na konci ešte prudké vzopnutie sa k moci za ochranným valom – a vratký mier s barbarmi, vykúpený jednostranne výhodnými kontraktmi.

 

(více)

15.10.2011 22:28:08

OCCUPY WALL STREET PO SLOVENSKY


(více)

02.09.2011 16:24:35

MAPY S METASTÁZAMI CHOREJ SPOLOČNOSTI

Nechce sa mi čítať všetky tie úvahy o tom, čo spôsobuje súčasnú hospodársku krízu a sociálne problémy na celom svete. Zdá sa mi, že v mnohých namiesto toho, aby poukázali jednoznačne na príčiny, zdĺhavo rozoberajú príznaky. Ak chceš liečiť chorobu, musíš poznať príčinu a odstrániť ju. Keď sa to, pravda, ešte dá. Nemusíme byť ani vedecké kapacity z oblasti ekonómie, aby sme videli, čo vidieť nechceme: že jednoducho došli zdroje na to, aby sme si mohli udržať svoje doterajšie životné štandardy. Dvadsať percent ľudstva vytvorilo civilizáciu, v ktorej je prepych životnou potrebou ľudí. Približne len týchto 20% svetovej populácie spotrebováva až 80% prírodných zdrojov. Najbohatšia pätina celosvetovej populácie konzumuje 86% všetkých výrobkov a služieb, zatiaľ čo najchudobnejšia konzumuje iba 1,3% z nich. A ešte iná štatistika : 78 miliónov Európanov je ohrozených chudobou, t. j. 16% celkovej populácie a 19% detí, 16 miliónov je nezamestnaných, asi 3 milióny sú bezdomovci a 1 z 10 detí žije v domácnosti, kde nikto nepracuje. A nožnice sa otvárajú čoraz viac. Záchytné siete sú preťažené, samá diera a  trhajú sa ďalej.

   (více)

16.04.2011 18:53:34

MOJA GENDEROVÁ ŠTÚDIA



(více)

19.12.2010 22:02:29

MY A ONI

V ľudských skupinách to funguje podobne ako v živočíšnych. Aj tie rovnostárske, neformálne, demokratické, napríklad partie kamarátov, sú do istej miery organizované a majú istú hierarchickú štruktúru: je tam vodca, jeho nasledovníci, radoví členovia, aj tí okrajoví, nejaký ten poskok a outsider, na ktorých skupine nezáleží. Len ich použije, keď sa jej to hodí. Ak sa niekto uspokojí s pozíciou člena, ktorý je skupine ľahostajný, alebo ho väčšinou odmieta, stane sa vďačným terčom, z ktorého si ostatní z dlhej chvíle radi uťahujú. Niekedy i dosť drsne. Ak na to pristúpi, príde celkom o úctu a aj sebaúctu. Z takej skupiny je najlepšie odísť a nájsť si inú, sebe primeranejšiu. 

 

(více)

18.12.2010 23:40:12

VOJNA NA INTERNETE


O existencii niečoho ako je flame war, internetová Svätá vojna, v ktorej sa bojuje zbraňami hromadného ničenia a inými zakázanými prostriedkami,  som dosť dlho nemala ani tušenia. Pri mojich  prvých pobytoch na internete a na chatoch šlo skôr len o akési žartovné obveseľujúce táranie. Potom som zakotvila v jednej miestnosti, kde sa celkom inteligentný humor a aj vážne debaty na rôzne témy na skle striedali s dlhými osobnými rozhovormi s niekoľkými známymi  v  šeptoch, ktoré sa ničím nelíšili od živých rozhovorov s bližšími ľuďmi z reálneho sveta. Prvá veľká virtuálna roztržka, ktorá mi odkryla fakt, že chat je aj plný  vzájomnej neznášanlivosti, podvodov, falše, pokrytectva, klebiet, intríg – tak, ako je to aj v skutočnosti – sa ma netýkala, ale dosť nepríjemne ma zaskočila. Bola som síce len jej svedkom, ale keďže urážali jedného z mojich virtuálnych priateľov a následne ďalších, ktorí boli do toho sporu namotaní, asi som na adresu útočníkov aj ja niečo šplechla. Šlo o takú veľmi škaredú osobnú záležitosť, ktorá sa síce začala na chate, ale pokračovala potom v reále a jej následky si ten atakovaný chatový priateľ poriadne odskákal. Myslím, že nakoniec podstatne prispeli k tomu, že napokon rezignoval na život a prestal vzdorovať. Teraz po Vianociach uplynú hádam aj štyri roky, ako zomrel. Jeho príbeh by bol námetom na veľký román alebo drámu.


(více)

28.08.2010 12:42:08

O NASTAVENÍ


Už niekoľko rokov sa ma snaží jeden stály fanúšik mojich blogov (dokonca aj pod mojou vlastnou odosielateľskou adresou) obšťastňovať svojimi komentármi, začínajúcimi vulgárnou nadávkou namiesto oslovenia a obsahujúcimi rôzne dehonestujúce  posudky mojej osoby. Popisuje v nich moju telesnú schránku a moje duševné vlastnosti, schopnosti, motiváciu, charakter, a tieto jeho charakteristiky mojej maličkosti mu očividne prinášajú dočasné zmiernenie bolestivého napätia. Keby som dovolila ich verejnú prezentáciu a podporovala ten jeho exhibicionizmus, ešte len vtedy by ho to správne uspokojovalo. Vybil by si svoje chúťky takýmto v podstate neškodným spôsobom vo virtualite, čo by mohlo prospieť ľuďom v jeho reálnom okolí a aj on sám by si ušetril nepríjemné následky konfliktov, ktorých by mal v skutočnom svete možno menej, keby sa mohol realizovať naplno v internetových ,,diskusiách." 

Lenže tu na internete je pre neho tá nevýhoda, že sa dá - na rozdiel od reality - veľmi ľahko eliminovať. Možno ho zablokovať, nastaviť si ignoráciu, vymazávať jeho výlevy, alebo si ani neklikať na stránku s jeho výskytom...Skúsme zmazať niekoho, kto v  parku vyskočí z krovia, alebo kto sa za nami plúži v tmavej uličke. Tam to tak jednoducho nejde, tam sa tomu treba postaviť čelom a nejako sa s tým rázne vysporiadať. Na internete si môžeme sami riadiť, koho pustíme do svojho teritória a pre koho ho uzavrieme - alebo si ho v ňom držíme len s náhubkom a na reťazi. Bohužiaľ, aj posledné tragické prípady už i zo Slovenska dokladajú neuváženosť, s ktorou sa ľudia vrhajú do sociálnych sietí, kde sa jednoduchšie človek stáva tým, kým by chcel byť a ako by chcel byť vnímaný okolím a  oveľa ľahšie podlieha ilúzii, že našiel niekoho zodpovedajúceho svojim predstavám. Len v poslednom čase som čítala o dvoch vraždách mladých dievčat, ktoré sa so svojimi  neskoršími vrahmi zoznámili a nadviazali  s nimi vzťah na facebooku. Ktovie, či by si v realite boli tie svoje osudné známosti z internetu vôbec všimli a či by ich niečím pritiahli. Skôr tam asi zohrala kľúčovú úlohu ich predstavivosť, ktorá ich neskorším vrahom pridala želané vlastnosti a keď dievčatá zistili, s kým majú vskutku do činenia, už nestihli vycúvať.


Oproti tomu je nejaký virtuálny agresor len vypchatý pudel na špagátiku a na kolieskach.
(více)

10.07.2010 16:30:08

TAK NÁM ZASTRELILI POSLANCA ...

... a ja sa vôbec nebavím. Pribudla ďalšia vražda, ktorá nikdy nebude vyšetrená.  Koľko už ich bolo takých len na Slovensku ? Pred nejakými tými rokmi sa strieľalo už i u nás, a to ešte za bieleho dňa a priamo v centre mesta. Okrajového, kde líšky dávajú dobrú noc. Niektoré moje dieťa práve v čase  vraždy vychádzalo z kina po popoludňajšom predstavení. Pribehlo domov ako bez duše a vzrušene mi popisovalo senzačnú scénu pred kinom, ktorej bolo očitým svedkom spolu s desiatkami ďalších filmových divákov. Rozdiel medzi filmovým thrillerom a skutočnosťou sa celkom zotrel. 

Tento rok pribudlo nielen prípadov vrážd, ktoré ostanú večnou záhadou, ale aj prípadov novopečených dolárových milionárov, pôvod majetku ktorých ostane taktiež navždy zastrený rúškom tajomstva. Myslela som, že rúškou, ale ono je to stredného rodu - taká ani ryba, ani rak. Nezistíš, čo sa pod tým skrýva, či je to tvár poctivého podnikateľa, a  ani ako taký poctivý podnikateľ dnes vlastne vyzerá. Čo viem určite, poctivá práca sa teraz hľadá ťažko. Od jesene, keď sa začnú hlásiť na úradoch práce čerství absolventi, v ich evidencii prudko vzrastú počty čakateľov na neexistujúce pracovné príležitosti.  Ale napriek tomu, že tu v mojom okolí málokto pracuje ( okrem tých, čo si spravili opatrovateľské kurzy a doopatrúvajú generáciu pamätníkov na veľkolepé plány budovania európskej civilizácie zo stola nacionálneho socializmu ), nikto až tak celkom neumiera od hladu a dokonca veľká časť občanov živí niekoľko veľkých áut  požierajúcich mesačný rozpočet na prevádzku niektorej skromnejšej rodiny. Okrem množstva vyprázdnených priestorov po skrachovaných obchodoch a takých, čo sa ešte nikomu nepodarilo prenajať, sú ulice preplnené zaparkovanými autami rôznych svetoznámych značiek; čo je jedným z najnápadnejších symptómov toho, že tu máme konečne slobodnú kapitalistickú spoločnosť. Hej, a ešte máme aj tých žobrákov, známych zo slávneho čítankového článku o Emilovi Zátopkovi. Rastú nám ako huby po daždi - tam v inej dimenzii, ktorú nevnímame - Kartón Cities. Väčšina z nás, nenachádzajúcich sa v dotykovom poli, do ktorého občas preniknú tie cudzie, nevítané bytosti stamoodtiaľ,  nemá ani tušenia, čo sa skutočne deje a pripravuje v ich útrobách. Na sebaobranu pred znepokojujúcimi myšlienkami máme osvedčený detský recept : zakryjeme si oči, a to, čo nevidíme, potom prestane exitovať. Je to taká hra na slepú babu, ktorú hráme sami so sebou.

A v televízore bežia zatiaľ telenovely, v ktorých tí hrdinovia a hrdinky azda nemajú čo na práci, že furt rozohrávajú tie isté zápletky a vymýšľajú zamotané intrigy, aby ich rozmotávanie vydržalo tých zhruba dvesto dielov. To je tak, keď to slnko prudko praží na hlavu a ľudia majú neustále siestu a čas na vymýšľanie, ako by koho ešte mohli podraziť, aby nebola taká nuda. Tak nejako to funguje asi aj v našich byrokratických inštitúciách, čo zdržiavajú ďalšie davy potenciálnych nezamestnaných, aby neútočili  na preťažené úrady práce a sociálnych vecí. Musia vykazovať nejakú činnosť, aby dokázali opodstatnenosť svojej existencie. Ich hlavným poslaním je plnenie zábavnej funkcie  - zabávajú nás, aby sme na samotnú prácu, tí, ktorí ešte pracujeme, mali čo najmenej času. Ide o to, aby nás udržiavali v neustálej pohotovosti podať za minimálny čas maximálny výkon. Inak by sme mohli popri robote začať samostatne, tvorivo rozmýšľať, a ktovie, možno by sme potom chceli zmeniť ten ich osvedčený samoúčelný systém, zasahovať do ich kompetencií a rušiť ich aparáty na kontrolu plnenia všetkých tých ich národných programov proti kdečomu :  proti korupcii, chudobe a sociálnemu vylúčeniu, nadváhe a obezite, obchodu s ľuďmi,  alkoholu a drogám...

Alkohol a drogy ! Jeden zo sofistikovaných spôsobov ako sa obohatiť na nešťastí druhého. Štátne a obecné  kasy pokrytecky bohatnú z výroby a predaja alkoholu, cigariet a hazardu. Najnovšie znásobili svoje zisky vyberaním pokút za fajčenie na verejných priestranstvách a trochu popri tom narušili realizáciu programu boja proti korupcii, lebo však nad každým porušením zákona sa dá prižmúriť za určitých okolností oko. A koľko právnikov a ekonómov zo všetkých tých víkendových univerzít by pobehovalo po svete bez zamestnania, nebyť nevyhnutnosti existencie zariadení a organizácií na spravovanie a vymáhanie dlhov. Nehovoriac o celej armáde ľudí v pomáhajúcich profesiách, ktorí by nemali dosť klientov na pomáhanie. A o čom by sa potom diskutovalo v televízii a na internete, keď nie o závažných spoločenských problémoch a o ich účinnej primárnej, sekundárnej a terciálnej prevencii ? To by sme tie masmédiá mohli rovno zrušiť... Alebo aspoň niektoré redakcie.

Ale to už prechádzam do iného žánru. A ja som dosiaľ tej fantasy až tak na chuť neprišla. Dávam prednosť nemodernému a menej populárnemu naturalizmu. Je predsa len pravdivejší.

(více)

04.07.2010 20:19:21

HITLEROVE MILENKY



/ III /

V posledný deň života 30. apríla 1945 Hitler požiadal svojho tajomníka Juliusa Schauba, aby spálil všetky dokumenty z trezora, najmä tie, ktoré sa týkali jeho osobného života. Po mnohých rokoch sa objavila súkromná korešpondencia nemeckej herečky Ingy Leyovej, manželky nacistu Roberta Leya.  

Po víťazstve nacistov v roku 1933 Ley sprevádzal nového kancelára do Berlína, kde bol vymenovaný za vedúceho  Nemeckého pracovného frontu (Deutsche Arbeitsfront, DAF), ktorý nahradil dovtedy existujúce slobodné odbory. V DAF na určitý čas Leya zatienil  R. Muchow zo socialistického krídla nacistickej strany, ktorý vyčistil správu DAF od sociálnych demokratov a komunistov a dosadil tam vlastných radikálov, ale tí agitovali v továrňach za zlepšenie mzdových a pracovných podmienok robotníkov, takže zamestnávatelia sa na Muchowa sťažovali Hitlerovi. Po tomto získal v DAF  hlavné slovo Ley a nový zákon z roku 1943 definitívne s nezávislými odborovými organizáciami skoncoval. Nemecký pracovný front odvtedy nebol ničím iným, než predĺženou rukou štátu  na efektívne nasadenie a zabezpečenie disciplíny pracovnej sily, využívanej  pre potreby nacistického režimu, najmä pre potreby rastúceho zbrojného priemyslu.

Ley začal zneužívať svoju moc a DAF si získala povesť najskorumpovanejšieho zo všetkých hlavných orgánov Tretej ríše. Sprevenevil prostriedky DAF na svoju osobnú spotrebu a okrem luxusného veľkostatku pri Kolíne, vlastnil vily vo viacerých mestách,  umelecké zbierky a ďalší majetok. Pil a striedal ženy a vyvolával na verejnosti škandály. Jeho druhá žena, herečka berlínskej opery Inga, s ktorou mal Ley tri deti, bola veľmi krásna svetlovláska. Hitler, ktorý mal slabosť osobitne pre vydaté ženy jej pri návštevách v Leyovej domácnosti skladal galantné poklony. Ley krásu svojej ženy obdivoval tak, že jej nahý portrét nechal umiestniť v dome na mieste, kde  ho každý mohol vidieť.

Inga sa zamilovala a ušla za Hitlerom do jeho alpského sídla v Obersalzbergu. Keď sa vrátila k manželovi a trom deťom, podľahla bulímii a zničená odišla na liečenie. Z  liečenia z  Monaka pol roka pred samovraždou  v máji 1942 napísala jeden z posledných listov matke, ktorá sa jej počas neprítomnosti doma starala o deti. Inga sa rozhodovala, či ostať pri opilcovi a tyranovi, alebo spojiť svoj život s Hitlerom, ktorý jej dával najavo svoj obdiv. 

Dva dni pred Silvestrom  29. decembra 1942, približne o 18,40, však napokon spáchala smovraždu  -  ukončila svoj život guľkou do hlavy. Jej manžel bol pravdepodobne v tej chvíli, keď sa ozval výstrel, so svojím pobočníkom na odchode z domu. Pobočník bežal po schodoch do spálne tesne nasledovaný Leyom a gazdinou. Našli telo Inge, ktoré napoly ležalo na posteli; pri pravom boku mala pištoľ. Hitler bol hlboko rozrušený jej smrťou,  ale na pohrebe sa nezúčastnil. Mal ju údajne radšej ako Evu Braunovú.

Okolnosti a príčiny jej smrti dodnes nie sú celkom vyjasnené. Niektoré názory sa prikláňajú k tomu, že trpela po narodení tretieho dieťaťa postnatálnou depresiou a že kvôli komplikáciám pri tomto pôrode sa stala závislá od drog. Hovorilo sa tiež, že nielen jej manžel bol ťažký alkoholik, ale že pila aj ona a často preto medzi nimi dochádzalo k drsným konfliktom. Šírila sa aj domnienka, že sa už predtým, ako sa zabila, pokúšala raz o samovraždu skokom z okna. 

Robert Ley bol zatknutý Spojencami v roku 1945 a súdený ako vojnový zločinec v Norimbergu, kde krátko pred vynesením rozsudku vo svojej cele spáchal samovraždu. Listy jeho manželky Inge sa našli na Slovensku u nemeckého emigranta Friedricha Neuhausa, ktorý sa zamiloval do slovenskej študentky nemčiny a ostal kvôli nej za železnou oponou. Korešpondencia Inge Leyovej čakala na svoje zverejnenie tridsať rokov v trezore tohto zberateľa historických kuriozít. 

inga ley

Milenkou Adolfa  Hitlera, ktorý si okrem vydatých žien potrpel na  filmové herečky, bola aj  Renate Müllerová ( * 26. apríla 1906), modrooká blondína, s ktorou sa Hitler zoznámil v polovici 30. rokov, keď patrila k najpopulárnejším herečkám nemeckého filmu. Hitler od nej požadoval tie isté sexuálne perverzity, ktoré praktikoval s Geli.

Renate bola pokladaná za árijský typ ženy a po odchode Marlen Dietrich do Hollywoodu zaujala jej miesto. Po stretnutí s Hitlerom dostávala  ponuky do filmov propagujúcich nacistické ideály. Keďže nebola ochotná v nich účinkovať, jej vzťah s nacistickými pohlavármi sa zhoršil. Musela odolávať aj tlaku, aby sa rozišla so svojím židovským milencom, čo odmietala. Vraj ju s ním pristihli počas súlože. Jej náhla smrť vo veku 31 rokov bola spočiatku pripisovaná epilepsii, ale po skončení vojny sa našli svedkovia, podľa ktorých ju zavraždilo gestapo, ktoré ju sledovalo, keď ju Hitler opustil. Mohlo ísť o snahu umlčať ju, aby od nej nevyšli informácie, ktoré mohli poškodiť Hitlerovi. Zomrela 1. 10. 1937. Údajne sa dívala z okna sanatória, kde sa liečila zo závislosti na morfiu, keď vedľa sanatória zastalo auto a z neho vystúpili štyria dôstojníci SS. Existujú dve hypotézy : buď ju z okna z výšky 12 m vyhodili, alebo v panike z neho vyskočila sama.

Hitler mal tiež intímny pomer s dánskou kráľovnou krásy Ingrid Arvardovou. Podľa správy FBI neskôr Arvardová ušla do Ameriky, kde sa stala milenkou mladého námorného kapitána Johna Fitzgeralda Kennedyho. Kennedyho vyhodili  z US Navy Intelligence, lebo FBI ho v hotelovej izbe pristihla s Ingrid, o ktorej sa vedelo, že je nacistickou stúpenkyňou a bývalou Hitlerovou konkubínou.

Sexuálne radovánky v podobe kopania do Hitlera a ďalších lahôdok si vyskúšala aj americká filmová hviezda z čias nemého filmu Linda Basquettová, ktorá sa následne deväťkrát vydala, herečky Margareta SlezakovaLuisa Ulrichová.

V  roku 1942 Hitler vyhlásil: “Ak nie je Nemecký ľud pripravený bojovať za svoje prežitie, potom nech zmizne.“ Bol posadnutý ničivým pudom a hlboko v podvedomí bažil po moci a ukojení svojej nenávisti, ktorá ho hnala dopredu bez ohľadu na milióny ľudí. Nebolo v ňom ozajstného citu, aj keď ho tí, čo sa s ním osobne stretali, hodnotili ako normálneho, obyčajného človeka, ktorý mal rád deti a správal sa láskavo a príjemne k podriadeným a služobníctvu. Hovorili o jeho charizme, o sympatiách a náklonnosti, ktoré dokázal vzbudiť v ľuďoch, ktorí s ním prišli do styku. Ani po jeho smrti a po tom, ako vyšli najavo všetky jeho zločiny neuverili, že bol ľudským netvorom, ktorý sa zahrával s osudom jednotlivcov, svojho národa a sveta.

(více)

04.07.2010 11:57:21

HITLEROVE MILENKY

/ II. /

Hitler mal po celý život zavesený nad posteľou matkin obraz. V detstve bola jeho spojencom a záštitou pred  prísnym otcom. Adolfov otec, ktorý nakoniec zomrel v pohostinstve na infarkt, bol opilec, surovo bil ženu aj syna a nadával im. Z Hitlera sa stal  odporca alkoholu aj fajčenia. Prvý a posledný raz sa opil raz na konci školského roku; keď sa ráno zobudil bez vysvedčenia, šiel ohlásiť do školy, že ho stratil, ale potom sa ukázalo, že ho v opitosti roztrhal a použil ako toaletný papier. Keď mal osemnásť, jeho už ovdovená matka, ako 47 ročná, zomrela na rakovinu prsníka. Z jej smrti vinil jej židovského lekára Dr. Blocha. Hitlerovo osobné čaro účinkovalo najmä na ženy, aj keď nepôsobil zvlášť mužne; Psychológ Carl Jung v roku 1937 povedal o jeho  úhľadnom rukopise, že svedčí o  ženskom inštinkte... 

V dobách svojich začiatkov vo Viedni a v Mníchove so svojím šoférom,  priateľom a spolubývajúcim Mauriceom lovili ženy po lokáloch. K Hitlerovej sexuálnej nemohúcnosti v neskorších rokoch možno prispeli aj následky nezriadenej  promiskuity v mladosti, počas ktorej sa nakazil syfilisom. V období najväčšej slávy mu ležali pri nohách nacistické fanatičky zo všetkých spoločenských vrstiev, aj z  najvyšších kruhov. Jeho zhypnotizované obdivovateľky pri kontakte s ním podliehali hystérii – hltali hlinu, po ktorej stúpal, zvíjali sa v kŕčoch, srdcevrúco plakali od dojatia. On osobne uprednostňoval krásne herečky. Svoje vlastné telo nijako nepestoval, necvičil, pohyb obmedzoval na prechádzky. Bol vegetarián. Pred cudzími zrakmi úzkostlivo skrýval svoju nahotu, odmietal si vyzliecť dokonca aj kabát, a to bez ohľadu na vonkajšiu teplotu. Potrpel si na svoje smiešne štetinaté fúziky a nenechal sa prehovoriť, aby sa ich zbavil. Odmietal používať parfémy, ale dbal o svoj účes – prehadzovačku. Ako všetci diktátori, svoj imidž silného vodcu dotváral uniformami. Mal v obľube cirkusové vystúpenia, divadlo, filmy. Jeho filmotéka obsahovala množstvo zahraničných filmov, ktoré nacistická cenzúra nepustila na verejnosť. Boli medzi nimi komédie so židovskými komikmi a aj pornografia. Obľuboval príbehy o Indiánoch a cowboyoch.


V knihe Main Kampf Hitler spomína z rodiny Angelu Raubalovú, rodenú Hitlerovú, dcéru jeho otca z  druhého manželstva s Franziskou Matzelsbergerovou. Bola staršia o  šesť rokov od Hitlera. S úradníkom Leom Raubalom mala tri deti. Jej prostrednou dcérou bola Geli, narodená v roku 1908. O devätnásť rokov staršieho Adolfa bola s matkou v roku 1924 ešte ako gymnazistka navštíviť vo väzení, kde sedel po nevydarenom mníchovskom puči. Na mladé dievča urobil veľký dojem. Neskôr -  po maturite -  sa Hitlerova neter presťahovala do Mníchova, kde mienila študovať medicínu. No namiesto riadneho navštevovania prednášok snívala o štúdiu hudby a spevu a kariére speváčky. Učiteľa hudby jej zaplatil vtedy už veľmi populárny a nemeckými priemyselníkmi podporovaný strýko, ktorý žiarlivo dohliadal, aby sa nestýkala so svojimi rovesníkmi . Ona sa však zahľadela do Hitlerovho šoféra a osobného strážcu Emila Mauricea, ktorý aj napriek židovskému pôvodu patril k najstarším členom nacistickej strany a najbližším ľuďom v Hitlerovom okolí. Emil Geli požiadal o ruku, ale rozzúrený Hitler šoféra vyhodil, zbavil ho funkcií aj členstva v strane a styk im zakázal.

Na jednej strane Hitler Geli rozmaznával, ale na druhej si z nej urobil zajatca. Nasťahoval ju do svojho deväťizbového bytu so služobníctvom hneď vedľa divadla v štvrti Bogenhausen v  Mníchove. Stala sa Hitlerovou spoločníčkou, sprevádzala ho na rôznych spoločenských a kultúrnych podujatiach. V roku 1929 nakreslil jej dva akty, čo sa stretlo s neľúbosťou straníckych funkcionárov; obávali sa, že by vzťah ku Geli mohol vodcu nacistov kompromitovať a pokaziť im nástup k moci. 

V septembri roku 1931 sa musel Hitler predčasne vrátiť z propagačného turné v severnom Nemecku, lebo Geli sa zastrelila v jeho byte jeho pištoľou. Policajné vyšetrovanie skončilo konštatovaním, že sa jednalo o samovraždu. Motívom bolo údajne jej tehotenstvo – mala byť tehotná buď so svojím strýkom, alebo so židovským učiteľom hudby. Hovorilo sa tiež o tom, že jej Hitler bránil v odchode do Viedne, kde sa chcela  zasnúbiť. Po vojne sa objavilo aj svedectvo v podobe listu od maliara z Linca, s ktorým mala mať tajný vzťah. Jeho obsahom boli príkre slová na adresu Hitlera a  odsúdenie sebectva, s ktorým si privlastňoval za podpory svojej sestry, Gelinej matky, neplnoleté dievča. Kuchárka zase tvrdila, že Geli našla u Hitlera list od Evy Braunovej a urobila mu kvôli nemu žiarlivý výstup, predchádzajúci jej samovražde. Existovali tiež dohady, že jej mŕtvola mala na tvári zranenia po bitke a že ju v prudkej hádke zabil sám Hitler. Je i iná hypotéza, ktorá predpokladá, že k jej vražde došlo na príkaz predstaviteľov nacistickej strany, ktorí sa obávali, aby silná Hitlerova závislosť na vzťahu k nej nebránila v uskutočňovaní nacistických svetovládnych plánov.

O vzťahu Geli s Hitlerom sa tvrdí, že šlo o sexuálnu závislosť a že Hitler Geli nútil znášať svoje odporné perverznosti. Jej smrť ho podľa svedectiev hlboko zasiahla a v ďalšej budúcnosti hovoril o nej pred ľuďmi ako o svätici a dokonalej bytosti. List na rozlúčku, ktorý by potvrdzoval samovraždu sa nenašiel, len nedopísaný, adresovaný kamarátke, ktorý nenaznačoval nijaký samovražedný úmysel. Protokol o pitve sa stratil a celá záležitosť sa napokon ututlala.


Britka Unity Mitfordová, dcéra britského fašistu Lorda Redesdala, mala v roku, keď prišla do Nemecka, dvadsať rokov.  Počúvala Hitlerove prejavy na zjazdoch NSDAP a chodila do jeho obľúbených lokálov, kde sa s ním aj zoznámila. Bola to vysoká modrooká blondína – dokonalý árijský typ. Z milostného pomeru Hitlera s Mitfordovou sa údajne narodil syn, ktorého  dala matka na adopciu a ktorý ešte vo veku 67 rokov mal žiť na Britských ostrovoch. Hitler sa v čase pomeru už poznal s Evou Braunovou, ktorá na Britku žiarlila. Do svojho denníka si v roku 1935 napísala, že Mitfordovú mnohí členovia strany považujú za budúcu "prvú dámu". Mitfordová podobne ako Geli skončila s guľkou, ktorú si vpálila do hlavy.

Eva Braunová sa narodila 6. februára 1912 v Mníchove. Chcela byť herečkou,  ale otec jej našiel prácu vo fotoateliéri Heinricha Hoffmana. S Hitlerom sa zoznámila u Hoffmana roku 1929. Páčila sa mu jej súmerná atletická postava, hlavne nohy a zadok. Časti tela, ktoré ho na nej vzrušovali, často sám fotografoval, ale tak, aby Evu na fotkách nikto nespoznal. Trvalo ešte rok, kým o ňu začal prejavovať väčší záujem. Nasledovali tajné schôdzky. Hitler sa oficiálne ukazoval na verejnosti s Geli Raubalovou a Eva tajila svoj vzťah pred otcom, ktorý Hitlera nemal rád. Na verejnosti ju vždy sprevádzal len vodcov pobočník Brückner, nemohla sa voziť ani spolu s ním v jeho aute, špeciálny telefón, ktorý jej dal zaviesť domov, smela dvíhať výlučne ona. Kým márne čakala, že zavolá, Hoffmanova dcéra jej ukazovala fotky, na ktorých bol Hitler s inými ženami. Na jeseň roku 1932 ju nenaplnená láska a žiarlivosť dohnali k samovražde. Predtým, než ju guľka z otcovej pištole zasiahla do krku blízko tepny, napísala svojmu  milencovi dojímavý rozlúčkový list. Hoci zranenie bolo ľahké, stratila veľa krvi. Hitler jej na druhý deň priniesol do nemocnice veľkú kyticu ruží a informoval sa u ošetrujúceho lekára, či Evin pokus o samovraždu nebol len demonštratívny. Lekár ho uistil, že strela smerovala priamo na srdce. Po pokuse o samovraždu sa Hitler Eve venoval viac, ale nie toľko, aby s tým bola spokojná. V roku 1935 jej kúpil vilu na predmestí, neďaleko svojho domu. Daroval je mercedes a šoféra. Raz ju zahŕňal pozornosťou - a potom zase úplne ignoroval. Tri roky po prvom pokuse nasledoval druhý neúspešný pokus o samovraždu.  Zjedla tubu uspávacích liekov. Hitler sám mal z liekov veľké obavy, nechával si radšej pichať injekcie. Obával sa nežiadúcej publicity, ako to bolo v Gelinom prípade. Preto dovolil Eve, aby mohla bývať v jeho blízkosti na Berghofe. V Berchtesgadene pred návštevníkmi vodcovho orlieho hniezda musela vystupovať iba ako jedna zo sekretárok; Hitler sa na verejnosti akýmkoľvek dôvernostiam s ňou vyhýbal. V Berghofe ju často videli uplakanú a utrápenú. Hitler mal vo zvyku až do noci posedávať so svojimi spolupracovníkmi pri bezvýznamných rozhovoroch, na ktorých sa nezúčastňovala. Keď nebol prítomný vo svojom alpskom sídle, bývala veselšia a vyzerala vyrovnanejšie. Evu politka nezaujímala. Za Hitlerovej neprítomnosti trávila čas športom, čítaním románov z červenej knižnice, sledovaním romantických filmov a venovala sa šľachteniu svojho vzhľadu.     


Sexuálne spolu spočiatku vôbec nežili. Podľa jej denníka a dôverných informácií, s ktorými sa zverovala kamarátkam, Hitler, pri prejavoch ktorého ženy v dave mávali orgazmus a neudržali moč, mal problémy s potenciou. Lekár Theodor Morrell začal pichať do žily päťdesiatpäťročnému Hitlerovi, ktorý mal len jednu z párových samčích pohlavných žliaz, od roku 1944 akúsi primitívnu viagru : testosterón a kokteil zo spermií z býčej prostaty, aby vylepšil jeho sexuálny život s tridsaťdvaročnou milenkou. Sama Eva mala gynekologickú vadu, ktorú si nechala operovať. ( Jej ošetrujúci gynekológ krátko na to zahynul pri autonehode.) Ani  po operácii sa však v jej sexuálnom živote nič nezmenilo - Hitler stále uprednostňoval svoje obľúbené perverzné techniky. Informácie o  ich intímnom  pomere, zachytené v jej denníkoch, krátko po vojne publikoval nemecký herec a filmár Luis Trenker, ale Mníchovský súd ich neuznal za pravé. Skutočné Braunovej denníky a dôvernú korešpondenciu s Hitlerom koncom vojny údajne odniesol na neznáme miesto  poručík americkej výzvednej služby CIC Robert A. Guttierez, ktorý žil  v Novom Mexiku.

Eva bola na konci svojho života Hitlerovi neverná. Jej milencom bol SS-Obergruppenführer Otto Hermann Fegelein, známy svojimi milostnými dobrodružstami. Kvôli škandálom so ženami mu ríšsky vodca SS Heinrich Himmler nariadil, že sa musí oženiť. Vzal si sestru Braunovej  Gretlu, ktorú potom s Evou  podvádzal.

Keď sa blížil neodvratný koniec Berlína, Eva sa rozhodla zomrieť spolu s Hitlerom. Jej obetavosť ho tak dojala, že sa s ňou tesne pred smrťou oženil. V deň svojich 56. narodenín uvidel vodca naposledy  denné svetlo. Vyšiel zo svojho bunkra, aby trasúcou sa rukou vyznamenal železnými krížmi berlínskych obrancov : deti z Hitlerjugend. 30. apríla 1945 sa okolo 4.00 hod. ráno Adolf Hitler v podzemnom bunkri ríšskeho kancelárstva zastrelil. Jeho telo našli Linge a Bormann sedieť na kanape. Na jeho pravom spánku bola otvorená rana po strele z pištole. Spolu s ním zahynula aj novomanželka, otrávená cyankálim. Našli ju sedieť na gauči naľavo od neho.

Príslušníci Červenej armády pred spálením oboch tiel zistili Hitlerovu pohlavnú anomáliu.V 60. rokoch sa vojnový veterán Johan Jambor zveril svojmu kňazovi, že v roku 1916 na rieke Sommme zachraňoval Hitlera, ktorý bol zranený do slabín a prišiel pritom o jednu pohlavnú žľazu. Je však možné, že u neho nešlo o zranenie, ale o vrodenú vývojovú chybu. Na posmrtných fotografiách je mŕtvola nacistického vodcu zobrazená s rukami skríženými na mieste genitálií, z čoho vznikol vtip, že si Hitler takto chráni posledného nezamestnaného Tretej ríše.

 

 

(více)

03.07.2010 22:06:41

HITLEROVE MILENKY

Adolf Hitler sedí oproti ruskému exilantovi Vladimírovi Iljičovi Leninovi. Skláňajú sa nad šachovnicou a v dome prominentnej židovskej rodiny hrajú šach - obrázok židovskej maliarky Emmy Lowenstramm

Adolf Hitler a  ruský exilant  Lenin hrajú šach. Obrázok namaľovaný židovskou maliarkou  Emmy Lowenstramm                                 


/ I. /

Pred nejakým časom som sem napísala článok zaoberajúci sa vzťahom starších mužov a mladších žien. Tento trend je v spoločnosti, v ktorej rastie význam materiálnych statkov a  stupňuje sa konkurenčný boj a zápas o holé prežitie, čoraz zjavnejší. Mnohé mladé ženy vidia svoju budúcnosť v zabezpečenom mužovi a  pre zabezpečených mužov je zase mladá žena prísľubom ,,novej mladosti“, ďalšej perspektívy. Zohráva u nich azda úlohu aj to, že si od toho mladého tela sľubujú oživenie svojej odumierajúcej sexuálnej túžby a zlepšenie výkonnosti. Svoj význam tu má nepochybne aj snaha po väčšej spoločenskej prestíži – mladá žena niečo stojí, je súčasťou vyššieho komfortu a teda symbolom príslušnosti k ,,vyššej vrstve.“ Už len máloktorá celebrita nevymenila starú manželku za novú. Žena v staršom mužovi uprednostní zase pocit bezpečia a istoty, priťahuje ju k nemu jeho moc alebo popularita, popri ktorej príjemne rastie aj jej ženské sebavedomie, dovtedy niekedy nedostatočné. Ak aj niektorý muž neoplýva príliš majetkom a nemôže sa honosiť vysokým postavením a mimoriadnym spoločenským významom, snaží sa na takého, len aby získal punc spoločensky úspešného, aspoň hrať. Stáva sa z toho  všeobecne rozšírená móda. 

Mnohoženstvo bolo odjakživa výsadou mužov z  horných vrstiev spoločnosti, z  jej mocenských špičiek. Bolo súčasťou a  sprievodným znakom ich nenásytnosti. Mnohí sa vyznačovali citovou plochosťou, prelietavosťou a  nevypočitateľnosťou. Brali svoje ženy ako svoj majetok a  ako s majetkom s nimi nakladali; kupovali si ich, žiarlivo si ich strážili a po čase zase predali, prípadne likvidovali nepotrebné  a  úžitok im už neprinášajúce veci, vymieňali ich za neošúchané, s novými úžitkovými vlastnosťami.

K mužom vyhľadávajúcim omnoho mladšie ženy patrila aj jedna z  najväčších ľudských oblúd, Adolf Hitler (*20. apríla 1889). Tento nepekný muž zakrpatenej postavy bol v poradí štvrtým dieťaťom Kláry Pölzlovej, o 23 rokov mladšej tretej manželky colného úradníka Aloisa. Adolf bol prvé dieťa, ktoré nezomrelo v ranom veku. Na matke bol citovo závislý. Zrejme ho i  pri ďalších dvoch mladších súrodencoch rozmaznávala, čo v ňom mohlo povzbudiť sklon k dominancii. Naproti tomu Hitler nenávidel tyrana Aloisa ; nielen preto, že ho nútil študovať na reálnom gymnáziu a  stať sa úradníkom, hoci chcel byť maliarom, ale najmä preto, že ubližoval jeho matke. Otcovská prísna a autoritatívna výchova v  ňom vypestovala vzdor a agresivitu.

Rodina skrývala tajomstvo, ktoré možno bolo jednou z  príčin, prečo sa Hitler príliš nerozpisoval o svojej minulosti. Otec Adolfa, Alois Hitler, bol nelegitímne dieťa Márie Anny Schicklgruber a mal matkine priezvisko do veku päť rokov, kým sa v roku 1842 s ňou neoženil  Johann Georg Hiedler. V roku 1876 Johann dosvedčil pred notárom a troma svedkami, že je otcom nevlastného syna Aloisa. Z otcovstva bol podozrievaný aj brat Johanna Georga Hiedlera, Johann Nepomuk Hüttler. Alois Hitler si v roku 1876 najal 16 ročnú Kláru Pölzlovú ako pomocnicu do domácnosti Bola vnučka Aloisovho strýka Johanna Nepomuka (no ak bol Nepomuk Aloisov otec, a nie strýko, bola Klára Aloisova neter). Objavuje sa aj teória, že Hitler bol údajne v skutočnosti synom svojho starého otca, ktorý sa s jeho matkou dopustil incestu. 

Domnienka, že by mohol mať Hitler českých alebo židovských predkov sa nepreukázala. Keď sa synovec Hitlera William Patrick Hitler vyhrážal, že zverejní tajné informácie o Hitlerovom rodokmeni, právnik nacistickej strany Hans Frank v rámci vyšetrovania  údajne objavil listy, v ktorých sa písalo o tom, že Aloisova matka slúžila v  židovskej rodine v Štajerskom Hradci a otcom Aloisa bol ich syn Leopold Frankenberger. Historici však toto tvrdenie spochybnili, lebo v oblasti Grazu sa  v  čase narodenia Aloisa nijakí Židia od vyhnania v  15. storočí nenachádzali. Hitlera však zrejme otázky okolo jeho nejasného pôvodu a zvláštnych vzťahov v rodine traumatizovali a preto dal roku 1938 zrovnať so zemou rodné dediny svojich rodičov a prarodičov.

Keď sa hľadajú príčiny genocíd, predpokladajú sa vrodené emocionálne dispozície k diskriminačnému a xenofóbnemu správaniu rozlišujúcemu medzi ,,našou“ a ,,cudzou“ skupinou, ktoré môžu v extrémnom prípade za určitých priaznivých okolností, pôsobiacich ako spúšťač, viesť k vyhladzovaniu ,,tých druhých“. Vychádza sa však aj z psychopatologických a sociopatologických čŕt jedincov, ktorí boli za ne zodpovední. Hitler bol hysterik a jeho hysterické výstupy boli - ako je to u hystérie vždy - cielené: ich zmysel tkvel v snahe obrátiť pozornosť druhých na seba, lebo najhorším trestom pre hysterickú osobnosť je nezáujem okolia a izolácia.  Z toho vyplývala jeho teatrálnosť. Tí, čo sa s Hitlerom stretli osobne, potvrdzovali, že na to, aby sa nabil energiou, potreboval nadšených divákov a ich vzrušenie, ktoré z neho robilo politického showmana. Aktivoval energiu más a čerpal ju z nich. Počas mladosti mal pevné priateľské zväzky výhradne s mužmi, a tak vznikla domnienka, že bol homosexuál. Od 30. rokov začal homosexuálov kruto prenasledovať, možno aj preto, že sa cítil byť ohrozený povesťami o svojej homosexuálnej minulosti. Či bol homosexuál, to sa nedokázalo, ale psychológovia sa zhodujú, že bol sexuálny deviant. Pripisujú mu nekrofilnú orientáciu, nachádzajú u neho fascináciu smrťou. Príznačné pre Hitlerovu nekrofilnú úchylku boli taktiež morbídne žarty, ktoré často opakoval. Vystupoval ako cieľavedomý, odvážny človek so železnou vôľou, ale v skutočnosti bol len drzým a hlučným rečníkom; jeho strhujúci verbálny prejav bol dožadovaním sa pozornosti iných ľudí, bez ktorej by bol bez energie a nezískal by svoju povestnú charizmu.  Označujú ho za narcistu a megalomana a v sexuálnej oblasti za jedinca s perverzným sado – masochistickým správaním.  Viacero mladých žien sa kvôli Hitlerovi pokúsilo a  aj  dokonalo samovraždu. Príčinou Hitlerovej nenormálnej sexuality boli pravdepodobne nespracované zážitky a skúsenosti  z  mladosti. Do osudov jeho mileniek zničujúco zasiahla jeho deštruktívna povaha. 

Latentných Hitlerov je medzi ľuďmi stále dostatok. Čakajú len na vhodné prostredie, ktoré uvoľní ich ničiteľské pudy.


 

 

 

 

 

 

 

(více)

06.06.2010 15:35:15

MOJE KORTEŠAČKY



Už nejaký čas, namiesto toho, aby som si radšej prečítala niečo poriadne, čo mi rozšíri rozhľad, prehĺbi poznatky, alebo poskytne estetický zážitok, strácam čas čítaním všelijakých internetových diskusíí na blogoch aj na stránkach internetových denníkov,  a dokonca aj pod bulvárnymi článkami. Väčšinou sa ich nezúčastním, ale niekedy sa ma zmocní naliehavá potreba prihodiť si polienko. Už som sa poučila a viem, že sa neoplatí príliš sa do toho namáčať a ísť na trh s vlastnou kožou, a tak som sa na stránke jedného spravodajského denníka  zaregistrovala inkognito. Nie tak celkom anonymne;  ako som zistila, moje dievčenské meno sa vôbec nikde inde nevyskytuje, okrem miestopisného názvu jednej exotickej krajiny, a ja som použila názov regiónu, v ktorom sa toto miesto nachádza. Zhodou okolností práve vtedy, keď som sa zúčastňovala tých niekoľkých debát na témy, čo ma zaujali, boli tie výmeny názorov vcelku k veci, konštruktívne a pomerne tolerantné. Vždy a všade sa vyskytnú provokatéri, ktorí sa potrebujú uplatniť, pokiaľ možno beztrestne, so svojou zlomyseľnosťou, ale keď väčšina nie je ochotná to akceptovať a neskočí im na lep, napokon sa odplazia s chvostom medzi nohami. Najlepšie je nechať im dvere dokorán, aby cez ne prepadli, keď sa pokúšajú o ich vylomenie. 

V predvolebnom období ma asi tieto diskusie zaujímajú aj ako zdroje, použiteľné  na môj súkromný odhad volebných preferencií. Porovnávam na jednej strane tie medzi Čechmi a na druhej medzi Slovákmi. A vidím svojím amatérskym okom jeden podstatný rozdiel : zatiaľ čo v ČR sú ideologicky zdôvodnené politické postoje ostro pravo - ľavo vyhranené, čo ostatne ukázali aj voľby, u nás najviac prevláda jednotné znechutenie z jedných, aj z druhých, ktorí boli doteraz pri moci : z ,,ficovcov“, aj z ,,dzurindovcov“. O KDH, ktoré má svoju stabilnú voličskú základňu hlavne medzi veriacimi  katolíkmi a k ich strane má averziu veľká časť zvyšku od viery odpadnuvšieho obyvateľstva, ani nehovorím. Asi bude bodovať SAS, hlavne populisticky na mladých zameraným programovým cieľom dekriminalizácie  marihuany. Mnohí z tých mladých voličov sa o iné ani nezaujímajú, stačí im tá marihuana a prípadne vymedzovanie sa SAS voči Smeru, namočenému do spolupráce s korytármi nielen zo SNS a HZDS. Okrem toho je pre určitú časť mladých voličov dôležité aj byť ,,in“ , čo znamená byť proti Ficovi.  SNS sa pokúša vyťahovať maďarské tromfy, ale už jej na to zborové vyspevovanie národných piesní málokto skočí, pamätníci na za pána Dr. Tisu prosperujúce  slovenské Švajčiarsko  nezadržateľne vymierajú. A HZDS  - po neuskutočnených projektoch sociálnej spravodlivosti, ktorú sľubovalo širokým pracujúcim vrstvám, traumatizovaným po ekonomickej transformácii, hrajúc popri tom aj na tú slovenskú národnú janošíkovskú strunku - sa tiež šmýka na hrachu. Babky demokratky si polámali dáždniky, ešte že tie čínske stoja len jedno euro a dáke drobné, inak by si už nový dovoliť nemohli. Na rozdiel od toho charizmatického spasiteľa, za ktorého šli do bitky. Predsa len, vekom sa vzájomná sexuálna príťažlivosť, ktorá zrejme bude okrem iných významných faktorov niekedy za volebnými výsledkami, vytráca... Na scéne sa opäť objavila aj staronová SDĽ, od ktorej sa odštiepili Smer-áci a ktorú si niektorí pamätáme aj napriek jej biľagu, pôvodu v KSS, ako stranu s niekoľkými inteligentnými ľavicovými politikmi. Tá rozdrobí spolu so stranou Janka Kelňu ľavicové hlasy, a tak si myslím, že tentoraz zaboduje konzistentnejšia stredopravica. Ešte sú tu tí fašizoidní chlapci v ponáškach na gardistické uniformy, odkukaných z rodinných albumov. Títo stavili na všeobecnú naštvanosť slovenskej pospolitosti, hlavne tých nielen majetkom chudobnejších vrstiev obyvateľstva,  na svojich potravinových konkurentov -  Cigánov. Tí, ktorým vykrádajú záhradu, pole či špajzu a tí, ktorí sa musia s nimi deliť o sociálne dávky, sú spoľahlivou voličskou základňou novej legálnej politickej strany, čo má možno slúžiť aj na to, aby odobrala hlasy SNS. Podobne ako asi Most – Híd vezme časť voličov ,,maďarským iredentistom“. Ale na druhej strane asi aj celému tomu doterajšiemu slovenskému politickému panoptiku. 

Ako to bude nakoniec, netuším. Volebná účasť bude zrejme vyššia, než v predošlých volebných obdobiach, lebo nás je asi viac takýchto nevoličov, ktorí sa tentoraz rozhodli prekonať pocit, že si z nás zas len niekto chce spraviť blbcov a že menšie zlo sa vybrať ani nedá. Keď by sme si už pre nič iné nedali tú námahu, aby sme šli odvoliť, tak aspoň preto, že kabaretné výstupy predsedu národniarov už nie sú také zábavné, ako sa zdali predtým a tá jeho hlavná diva má piskľavý hlas, čo reže uši.  A tie mŕtvoly, čo vyliezajú z hrobov v tomto zlom predvolebnom horore, by naozaj lepšie nalíčil aj amatér. Treba to predstavenie aspoň trochu vylepšiť. Aby sme v hanbe neostali.

(více)

09.05.2010 12:40:11

BONZÁCI

sú zaujímavým typom spolupracovníkov. Poznali sme ich už v škole. To boli tí, ktorí sa nehanbili udávať drobné priestupky spolužiakov učiteľom. Niektorí to robili rovno pred očami ostatných, iní poza ich chrbát. Očakávali za to pochvalu, povýšenie na pravú ruku učiteľa. Udávali výberovo – takých, na ktorých mal učiteľ aj tak spadnuté, s ktorými mali aj oni nejaký skrytý konflikt, u ktorých nehrozilo, že by sa ich niekto zastal, alebo, že by sa dokázali zastať účinne sami seba. Zurvalca, ktorý zlomyseľne šikanoval slabších, radšej neudali. Tomu sa snažili vlichotiť, alebo mu aspoň neprejavovať nelojalitu, aby si ich nevybral za svoj terč.  Už títo malí informátori dokázali morálne ospravedlňovať svoje činy sami pred sebou. Napríklad pravdovravnosťou, odvahou vyjadriť svoj kritický názor, povedať pravdu, zastať sa spravodlivosti, rešpektovaním pravidiel : predsa nie je správne, aby niekto na písomke z matiky odpisoval! A mal potom lepšiu známku. To správne naozaj nie je, podvod je podvod. Ale rovnaký podvod bol, že im doma mama napísala slohovú prácu a neskôr niekto, komu rodičia za to zaplatili, diplomovú. Keď ten náš poctivý študent raz už tak nerád píše ! Nemá takú bujnú fantáziu a odjakživa nerád čítal knižky. Radšej robil niečo užitočné, z čoho človek naozaj niečo má, čo mu prináša naozajstný prospech.

Osobnosť človeka vraj nie je nemenný systém, ale to jadro v mnohých naozaj ostáva. Vyslovíte pred kolegom alebo kolegyňou nespokojnosť s konaním nadriadeného, a na druhý deň si od neho vypočujete, že si ,,vyprosí“, aby ste vyjadrovali o ňom takúto mienku a popri vyvracaní vašich včerajších poznámok k jeho metódam riadenia sa od neho dozviete, že niekto za ním ihneď bežal s ich  stenografickým záznamom. Vylučovacou metódou nie je ťažké prísť na to, kto asi mohol byť ten bonzák. Stačí si i všimnúť, kto sa náhle čudne vyhýba priamemu kontaktu s vami. A keď potom nastane situácia, že sa s ním ocitnete osamote a mlčíte, sám sa pustí do vysvetľovania, že sa pred šéfom preriekol iba nedopatrením a len a  len v dobrom úmysle. Alebo sa napríklad nešťastnou náhodou  stanete očitým svedkom situácie, v ktorej vás kolega zhadzuje pred stránkou, pacientom, klientom, zákazníkom a keď ho zaskočí vaša nečakaná prítomnosť, dostanete jasnú neverbálnu informáciu o tom, ako ho to v tej chvíli nepríjemne prekvapilo. Zmrzne mu úsmev na tvári, strhne sa, očervenie, zmĺkne... Ale keď mu neskôr jeho správanie z očí do očí vytknete, tvári sa, že o ničom podobnom ani nechyroval, a že ste tú scénku ,,nesprávne pochopili“. Mali ste halucinácie a asi by ste sa mali dať vyšetriť, či netrpíte paranoiou.

Ak sa takéto skutky u niekoho opakujú, pravdepodobne je bonzovanie jeho bežným zlozvykom a charakteristickou vlastnosťou jeho osobnosti. Kým si ním kupuje len malé výhody, napríklad výhodný pracovný harmonogram u šéfa, prižmurovanie očí nad svojou vlastnou profesionálnou nedokonalosťou, ochotu vyjsť v ústrety, keď si potrebuje odbehnúť z práce, aby si vybavil súkromné záležitosti, môže sa to chápať len ako také naivné a zábavné riťovlezectvo. Horšie je, ak nastane situácia, že sa na pracovisku musí rozhodnúť o existenčných otázkach medzi k šéfovi viac a menej lojálnymi. Podľa takto chápaného princípu zásluhovosti má potom bonzák veľké šance prežiť. Strach o seba, o svoje istoty a výhody  je hlavný motív jeho jednania. Nemusí byť nutne ešte zlomyseľný. Stačí, že je zbabelec.

17.04.2010 17:03:57

PÁN A SLUHA

Ešte si pamätám na generáciu, ktorá mala v hlave zakódované staré stavovské rozdelenie spoločnosti. Mešťan bol hrdý na svoju stavovskú príslušnosť a díval sa na sedliaka cez prsty, lebo on bol o čosi vzdelanejší, osvietenejší, kultivovanejší. Kým sedliak bol iba sluha, mešťan - i keď si nijaké služobníctvo nemohol dovoliť - sa cítil panskejšie. Dostať sa medzi mešťanov nebolo pre prisťahovalca - bývalého sedliaka také ľahké, ani keď si nazhromaždil majetok. Bránili mu v tom prekážky vo vedomí ľudí, ktoré stáli v ceste aj mešťanom, ak sa chceli natisnúť medzi šľachtu. Nestačil ani kúpený titul, ani sobáš s aristokratom. Až keď sa z  vrchnej vrstvy tretieho stavu stala buržoázia, kapitalisti, teda tí, ktorí vlastnili kapitál vo veľkom, alebo im plynuli tučné výnosy z majetku a vybojovali si volebné právo (obmedzené daňovým cenzom) na  presadzovanie svojich záujmov, musela si šľachta – i keď neochotne -  postupne zvykať na miešanie svojej modrej krvi s krvou neurodzených. Osirelým dcéram chudobných mešťanov dohodili bohatého sedliaka, aby bez vena neostali na ocot a na krku príbuzným. Z takýchto nárazov dvoch cudzích, dovtedy prísne oddelených  svetov sa zrodila nejedna životná dráma. A to aj vtedy, ak si nejaký sentimentálny romantický básnik vzal za ženu z vlastnej vôle negramotnú sedliačku, vo falošnej predstave, že sa tak vráti k prírode. Tí, čo sa náhle z  okraja spoločnosti po všelijakých tých revolučných prevratoch vyškriabali po spoločenskom rebríčku na vyššie priečky, dráždili svoje okolie, ktoré si ich pamätalo takých, akí boli, svojou nadutosťou. Vynahradzovali si svoje niekdajšie poníženie chvastavým povyšovaním, no aj keď sa prezliekli do iných šiat a namiesto onucí si obuli panské topánky, stále im z nich trčala slama. Rešpekt, úcta a uznanie sa vynútiť nedajú; musia byť zaslúžené.

Slovo ,,služba“ môže vyjadrovať oddanosť voči niekomu, niečomu, čo ten, ktorý slúži, pokladá za cennejšie, hodnotnejšie, smerodajnejšie než je pláca, ktorú za to dostane. Nie je to pre neho vonkajšia povinnosť, ale vnútorná potreba. Alebo to môže byť i poctivo vykonávaná pracovná povinnosť, za ktorú si nechá človek na základe predchádzajúcej dohody zaplatiť a ktorá spočíva vo vykonávaní činnosti, ktoré si ten, kto ich potrebuje, z nejakých dôvodov nezabezpečuje svojpomocne. Takáto služba neponižuje, nerobí z  človeka otroka. Sluhu – otroka robí človek bez sebaúcty zo seba sám, ak je za peniaze ochotný predať hoci  aj sám seba. Marxisti pomaly každého nemanuálne pracujúceho či zámožnejšieho človeka označovali za vykorisťovateľa a kapitalistu; nemať proletársky pôvod bolo vážnym spoločenským  prehreškom. Teraz je to opačne – viacerí príslušníci bývalej vládnucej triedy by sa nasilu chceli vtesnať pod pojem kapitalista ( v marxistickom ponímaní tohto pojmu ). Dúfajú, že sa tým vyšvihnú na vyššiu spoločenskú úroveň.

Jeden taký ,novopečený ,kapitalista“, s pôvodnou životnou skúsenosťou paupera,  paniu,  ktorej platí za domáce práce, rád nazýva ,,svojou slúžkou“. Možno je to dôchodkyňa, ktorá si trochu privyrába k dôchodku a zároveň má pre ňu význam, že sa niečím zamestnáva a je pre niekoho užitočná. Zrejme vôbec netuší, že ju človek, ktorému poskytuje upratovacie služby, nazýva slúžkou. Predpokladám, že ak by sa to opovážil vysloviť nahlas  pred ňou, otočí sa na päte a ako sa hovorí u nás na východe, dym a čiara. To isté  by spravila opatrovateľka, ktorú možno ten ,,buržuj“ bude čoskoro potrebovať. Ak ju vôbec zoženie, lebo za tie peniaze, čo sa platia za opatrovanie v postkomunistických krajinách, je ochotný poskytovať túto službu nezištne len málokto, a tí čo ju takto poskytujú si označenie ,,slúžka“ naozaj nezaslúžia.

V pojmovom zmätku si poniektorí pletú starý slovník s novým. Sú z tej novej terminológie, zdá sa, pekne zmagorení.

(více)

05.04.2010 15:39:27

SKÚSENOSŤ


Byť dvojitým agentom nie je závideniahodná rola. Prvý raz som sa s tým stretla ešte v predškolskom a mladšom školskom veku.  V skupinke dievčat, s ktorou som chodila do škôlky a neskôr aj do školy (a navyše sme bývali na jednom sídlisku, takže sme sa spolu hrávali aj vonku), boli dve nerozlučné kamarátky. Bol medzi nimi pevnejší vzťah, ako medzi nami ostatnými. Keď práve neboli rozhádané, celá skupina držala pohromade. Ak sa však poškriepili, rozpadla sa na dve časti. Jedna časť skupinky držala s  I. a druhá s K. Ja som vždy držala s I., lebo som k nej mala bližšie, naši rodičia sa priatelili, odkedy som si pamätala, vlastne aj preto som sa hrávala niekedy s tou skupinou okolo tých dvoch, hoci hry na obchod a na mamičky ma nebavili. Môj plyšový maco pôsobil oproti ich načačkaným macíkom ako bezprízorné dieťa a vôbec ma nebavilo nosiť ho do jasličiek, variť mu, prebaľovať ho a kŕmiť. A moje bábiky vyzerali tiež ako po prechode frontu, pretože som ich vláčila kade – tade po húštinách pri potoku, kde som mala tajné pobrežie krajiny liliputánov. U nás doma bolo živé čerstvé bábätko, ale to mi mama nechcela požičať, aby som zabodovala. Mala som ešte iné kamarátky, ktoré sa s tamtou skupinou veľmi nepoznali a nekamarátili a s ktorými sme sa hrávali inak, dobrodružnejšie a slobodnejšie, a nie iba pod dohľadom na sídlisku, kde každú chvíľu niekto zavolal na niekoho z okna, aby už šiel domov. Okrem toho som sa občas hrala aj s bratom, za ktorým do dvora k našim starým rodičom chodili jeho podarení kamaráti. S tými som sa zúčastňovala niekedy na činnostiach, o ktorých dospelí našťastie nič netušili. Fajčili sme napr. bystrice starého otca v šope na sene, alebo sme sa plavili v potoku v koryte na obáranie prasaťa, ja v sviatočných topánkach starej mamy, pretože na dne potoka boli ostré kamene. 

S tou skupinkou spolužiačok, kde bola I. a K., som sa postupne hrávala väčšinou už len v škole a v družine. Pozostávala z  tých dvoch frakcií, ktoré som spomínala. Keď boli I. a  K. pohnevané, rozdelila sa na dva antagonostické hlúčiky sprisahancov, v ktorých platil prísny zákon omerty.  Mali sme medzi sebou dvojitého agenta, B., ktorá –  ako sa opakovane potvrdilo – donášala raz jednej, raz druhej strane a  ešte viac prilievala olej do ohňa. Nakoniec sa jej podarilo zakaždým klebetami rozložiť  zvnútra obe skupinky, takže spory medzi I. a K. končili tým, že ony dve sa zase dali dokopy a členky ich frakcií sa hádali ďalej, a tak namiesto dvoch skupiniek vznikli tri. Tú novoutvorenú tvorili I. a K., a okolo nich šťastne obiehajúca B. Potom nastalo štádium vzájomného vyjednávania a  opätovného zbližovania sa dvoch pôvodne rozhnevaných frakcií, pri ktorom vyšlo najavo, kto, čo, kedy, odkiaľ vyniesol a komu a v  akej podobe to doniesol.  Dvojitá agentka B. bola odhalená a frakcie sa spojili. I. a K. a zjednotené skupiny ich kamarátok začali po sebe pokukovať a vysielať signály, že sú ochotné nadviazať spoluprácu. A to bol pre B. koniec, bola prepustená zo služby a penzionovaná. Potom sa síce vždy nejako vlichotila, ale punc nespoľahlivej prevracačky kabátov jej už ostal.

Naše vzájomné vzťahy sa pravdaže postupom času vyvíjali. I. sa odsťahovala z mesta, s K. a B. nás rozdelili na druhom stupni v škole do iných tried, ale s B. sme bývali na jednej ulici, takže v staršom veku som s ňou po nejakej prestávke zase začala viac komunikovať. Už sme pomaly dospievali a zaujímali nás celkom iné veci, než nejaké šarvátky medzi dievčatami. Tiež som už vedela pochopiť, prečo mala B. ako dieťa vzťahové problémy, už som si mohla rozumnejšie rozobrať ich príčiny. To dievča bolo silná osobnosť;  malo čo robiť, aby sa vyrovnalo so situáciou, ktorú by väčšina z nás asi nebola zvládla tak, ako to napokon dokázala ona. Koniec- koncov, ani ja som nepatrila k  tým jednoznačne sociabilným a adaptabilným jedincom.

Pred troma či štyrmi rokmi som sa náhodou vyskytla na mieste, kde mal ročník B. pomaturitné stretnutie ( ja som v prvom prestúpila na školu v inom meste). Stretla som tam po mnohých rokoch viaceré bývalé spolužiačky a kamarátky z  detstva. Všetky si so životom očividne dobre poradili. K. sa, zrejme pre nával pracovných povinností, nedostavila. B. vyžarovala vyrovnanosť a zdravá  sebaistota. A okrem toho jej zrelý vek úžasne pristal. Niekedy asi naozaj platí, že čo ťa nezabije, to ťa posilní.

Niekto nikdy nevyrastie - nenájde v sebe tú morálnu silu, aby neostal večným outsiderom, pobiehajúcim  sem a tam a hrajúcim na všetky strany v neúspešnej snahe niekam patriť. Ak si nevie získať priazeň inak, bude sa ju snažiť aspoň kúpiť. Na splátky a s úrokom, ktorý nestojí zato. Za pohŕdanie a samotu.

(více)

04.04.2010 15:13:39

O ZRAKOVÝCH KLAMOCH

        

        Čím sa spoločnosť viac zmieta v ekonomických a sociálnych problémoch, tým väčšmi nachádzajú ľudia uplatnenie v profesiách, pomáhajúcich odstraňovať následky nepriaznivej sociálnej situácie a  predchádzať vzniku ďalších problémov a ich kumulácii. Pred novembrom 1989 neprodukovali vysoké školy zástupy sociálnych pracovníkov a  o  psychoterapeutoch a rozličných poradcoch pre to či ono sa čitateľ mohol dočítať tak akurát v amerických románoch. Existovali len tradičné pomáhajúce profesie, v  ktorých príslušný odborník poskytoval pomoc tým, ktorí ju potrebovali bez príplatku za prácu navyše, lebo to jednoducho bola prirodzená súčasť jeho povolania. Dnes si mnohí z neistoty a bezmocnosti iných urobili živobytie. Pre obyčajného človeka v núdzi je ťažké rozoznať, kto je iba sebecký šarlatán, čo ťaží z túžby ohrozeného človeka chytiť sa nejakej poslednej nádeje, a  kto to s pomocou iným ľuďom myslí naozaj vážne, úprimne a pokladá ju za svoje životné poslanie. Hľadajúci pomoc často nevie, ako sa zorientovať a  neraz dá len na odporúčanie známych, na ich neoverené a subjektívne dojmy. Môj kamarát pred nejakými tými rokmi dostal fľašu s vodou, v  ktorej bola zamrznutá Panna Mária Sedembolestná z  Čenstochovej s údajnými liečivými účinkami. Mal ju uloženú v  mraziaku a tvrdil, že mu pomáha. Ja som, keď mi ju ukázal, dostala neovládateľný záchvat smiechu, čo ho trochu urazilo. Nemohla som za to – hoci je veriaci, tá fľaša od minerálky bola na mňa už príliš. Neskôr sa prišlo na to, že niekde chytil boreliózu. Odborná pomoc zabrala.

 

To, ako má človek konať, určuje normatívna etika. Etické normy určujú hranice ,,dobrého“a ,,zlého.“ Správanie jednotlivcov sa viac alebo menej od týchto hraníc vzďaľuje. Otázka je, či je ešte táto vzdialenosť prípustná a môže byť  spoločensky tolerovaná, alebo je už spoločensky neúnosná a  takéto správanie je spoločensky škodlivé. Morálka aplikovaná na osobitné oblasti profesionálnej praxe – profesionálna morálka – rieši praktické morálne problémy, s  ktorými sa človek stretáva pri svojej profesionálnej činnosti. Každá profesia má svoje špecifiká a v rámci každej profesie existuje niekoľko prístupov k riešeniu odborných problémov, čo však nemôže znamenať obchádzanie a nerešpektovanie základných a všeobecne platných etických noriem a tiež mravných noriem všeobecne záväzných pre odborníkov v danej profesii, ktoré z nich vychádzajú. Tieto normy sú sociálne podmienené a ich konkrétna podoba v konkrétnej profesii, ktorá sa vyvíja, tiež podlieha zmenám, čo však neznamená, že normy a s nimi úzko súvisiace hodnoty sú len relatívne a  že s  ich prispôsobovaním sa spoločenským zmenám a úrovni poznania v tej - ktorej oblasti ľudskej činnosti, by mali prestať platiť základné etické princípy a zásady. Profesionálovi v danej oblasti praxe dávajú normy základnú orientáciu, určujú na čo sa má zamerať jeho správanie, a aké prostriedky by mal voliť, aby sa čo najefektívnejšie dostal k týmto cieľom. Cieľom takzvaných pomáhajúcich profesií je optimálny rozvoj človeka, ktorý potrebuje pomoc. Voľbu foriem a metód tejto pomoci možno zahrnúť pod pojem profesijný takt. Etické normy  v pomáhajúcich profesiách určujú nielen výber vhodných metód zaobchádzania s človekom závislým od pomoci, ale aj to, aké prostriedky sú nehumánne a neprípustné, poškodzujúce klienta. Profesijný takt úzko súvisí s  kvalitou osobnosti pomáhajúceho. Od nej predovšetkým závisí úspešnosť pomáhajúceho pri dosahovaní cieľov v jeho profesii. Na jednej strane v pomáhajúcom povolaní nie je možné bezmedzné pochopenie každého klienta, musí sa počítať aj s  jeho negatívnymi  reakciami a  nestavať svoje sebahodnotenie na nich. No na strane druhej bez ľudského vzťahu medzi pomáhajúcim a  potrebujúcim pomoc, bez skutočného ľudského záujmu o problémy toho, ktorému profesionál pomáha, niet dôvery, ktorá je základnou podmienkou úspešnosti v  pomáhajúcom povolaní. Každé povolanie vykonáva človek aj preto, aby si zarobil peniaze a  tiež kvôli sebapotvrdeniu, ale obzvlášť v pomáhajúcich profesiách to nikdy nemôže byť hlavnou motiváciou. Motivácia je hnacou silou celej osobnosti a určuje jej kvality najvýznamnejšie. Pomáhajúci pracovník sa vo svojej praxi stretáva s ľuďmi v  ťažkých životných situáciách, v ktorých sú ohrozené ich základné potreby, ktorí potrebujú porozumenie, prijatie, pocit bezpečia. Ak sú osobnostné vlastnosti pomáhajúceho profesionála v  rozpore s mravnými požiadavkami pomáhajúcej profesie, ktoré  on dodržiava len navonok, človek potrebujúci pomoc to vycíti a  takémuto odborníkovi nebude dôverovať.

 

Rasizmus, xenofóbia, ageizmus ( diskriminačný postoj k starým ľuďom), homofóbia či iné skryté averzie sa skôr alebo neskôr vyplavia na povrch. Osobnosť pomáhajúceho, vyznačujúca sa nedostatkom a  odmietaním sebareflexie, neochotou či neschopnosťou vnímať a priznať si svoju vlastnú nedokonalosť, slabé a zraniteľné stránky, negatívne vlastnosti, nemôže pomáhať ostatným, lebo sama potrebuje pomoc. 

 

Ak by som ja zistila tieto osobnostné charakteristiky u človeka, od  ktorého by som očakávala pomoc v náročnej životnej situácii, v žiadnom prípade by som mu nezverila ani seba, ani nikoho zo svojich blízkych. Už to, že som sa stretla – i keď pri iných príležitostiach než pri vyhľadávaní takejto pomoci – s  ľuďmi, ktorí sa navonok prezentujú ako profesionáli, poskytujúci poradenstvo a terapiu, a pritom ich jednanie a skutky priamo odporujú základným princípom obyčajnej ľudskosti, ma napĺňa nedôverou voči profesionálnej činnosti  tohto druhu. 

 

Koniec- koncov, pomáhajúca profesia je aj politik, a tam je tých príkladov tiež viac ako je únosné. V  predvolebnej reklamnej kampani sa budú na nás usmievať zo zidealizovaných fotiek na bilboardoch a tváriť sa ako charizmatickí vizionári, ktorí poznajú účinné terapeutické postupy na riešenie našich problémov. Občas by to bolo aj smiešne, ako tá fľaša s Pannou Máriou v mraziaku, v ktorej ľudia videli čo chceli vidieť, a nie, čo tam skutočne bolo. Keby sme si následky tej zábavy nemuseli potom odskákať.


 http://blog.aktualne.centrum.cz/blogy/radkin-honzak.php?itemid=6996

(více)

30.03.2010 02:16:10

MAŤ SVOJHO PSYCHOPATA

Narazila som nechtiac vo svojich začiatkoch na chate na psychopata, ktorý sa vydáva za psychoterapeuta. Je to abstinujúci alkoholik, ktorý investoval do kurzu psychoterapie, aby si prípadne v budúcnosti mohol z nej urobiť kšeftík. A aby mohol rozhlasovať, že absolvoval ,,fakultu", keďže je pôvodným povolaním inštalatér bez maturity. Ako poradca pre všetky možné psychické a vzťahové problémy môže dnes pod rúškom inej oficiálnej činnosti, najlepšie ,,pedagogickej",  pracovať ktokoľvek. Už som kyberšikanovanie teoreticky rozobrala vo svojich blogoch odpredu aj odzadu, podobne ako psychický teror a  metódy, ako mu čeliť. Niet však nad praktické skúsenosti. Tie odporúčam vrele každému, pretože len po nich sa človek naučí, ako sa nedať vmanipulovaťdo sadistických hier podobných indivíduí.

Môj psychopat si vymyslel, že som údajne jeho priateľke, o ktorej všade verejne prehlasuje, že je chorá na leukémiu, napísala pod falošným nickom odkaz, v ktorom som jej želala smrť. Použila som údajne pritom výraz ,,chcípnuť". S jemu vlastnou drzosťou vydával toto svoje tvrdenie za pravdu dokonca aj v e-maile, ktorý mi napísal. Vedel veľmi dobre, že  som nič také nenapísala, a vedel aj to, že nemám ako sa jeho lživému obvineniu brániť. Takej strašnej nehoráznosti je schopná len obluda. On chcel, aby som sa obludne cítila.  Ak skutočne jeho priateľke niekto niečo také napísal, som si istá, že to bol  niekto ako on, alebo podobná  vyšinutá osobnosť. Bol by toho schopný, ako si po bohatých skúsenostiach s ním myslím, aj on sám! Typické pre takých ako on je, že vyprovokujú u iných také reakcie, aby ich dostali, kde ich chcú mať a aby robili, čo oni chcú. Ak sa ich ciele začnú brániť proti  jednostranným obvineniam, vždy všetko prekrútia tak, aby sebaobrana osočených vyzerala nedôveryhodne.

Sadistickí agresívni psychopati  sú veľmi mrštní - v mihu sa dokážu premiestniť do inej roly, do tej, ktorá sa im práve hodí. Dokážu sa do nej vžiť tak, že náhodný divák im v nej i uverí. Stotožní si ich s postavou, v ktorej vystupujú. Oni vždy potrebujú pre svoje výstupy divákov, bez obecenstva nepodajú patričný výkon.  A preto najlepší spôsob, ako im neumožniť, aby predvádzali to svoje perverzné divadlo, je nechať to hľadisko prázdne.

Toto ma naučil môj psychopat. Musím priznať, že až vďaka nemu viem lepšie rozoznávať, ak ma niekto chce dostať, kde ma potrebuje mať aj v bežnom živote. Podnietil ma k niektorým krokom, ku ktorým som sa dlho nevedela odhodlať. Naučilo ma to, že k podobným metódam, aké používa on, sa treba postaviť čelom a rázne zamedziť, aby ich niekto voči mne používal.  Zbaviť sa akýchkoľvek kontaktov s takými, ako je on. Držať sa od nich čo najďalej. Nie že by bolo bývalo jeho cieľom poskytnúť mi psychoterapiu zdarma - on mal len jediný zámer, chcel divákom dokázať, aký je macho. Potrebuje potlesk. A vhodné pozadie, na ktorom by vynikol.

Môže si hrať svoj lžiteáter sám. Aspoň pokiaľ ide o mňa. Nikdy som nepatrila k jeho obdivovateľom a obdivovateľkám, aj keď tvrdohlavo tvrdí niečo iné. Vo vzťahu k nemu sa vo mne vystriedali rôzne pocity, no obdiv to rozhodne nebol. Občas ľútosť, súcit. Nie v tom zmysle, ako to často mnohí chápu - že niekto je menejcenný chudák, ktorého oni, čo majú navrch, môžu akurát tak ľutovať. Ja som s ním súcitila ako s človekom, najmä keď popispoval svoje ťažké detsvo a obdobie, keď bol asociálom a outsiderom. Som skrátka asi fakt ,,ľavičiarka". Brala som ho celkom bezpohlavne a vôbec mi nenapadlo, že môj záujem bude raz prekrúcať úplne iným smerom. Ten som ja nemala ani v päte a nepomyslela som na to, že by si to mohol namýšľať. No, možno si to v skutočnosti ani nenamýšľal a bolo mu jasné, že sa o neho ako o chlapa nezaujímam, ale hodilo sa mu do krámu tvrdenie, že náš spor má korene v ,,odvrhnutej láske", či v čom to. 

Psychopat tohto typu má veľmi dobrú schopnosť odhadovať, kde by mohli byť slabé miesta a snaží sa ich vyhmatnúť. Podľa jeho hlavných motívov, ktoré používa vo svojich vykonštruovaných argumentoch možno poznať, kam so svojimi útokmi mieri, kde tie slabé miesta predpokladá. A na ne si dať potom pozor. Môj psychopat predpokladal, že mám sklon k pocitom viny a počítal s mojou neistotou. S tým, ostatne, psychopati rátajú vždy. Ľuďom, ktorí na nich pôsobia ako silní a otrlí sa vyhýbajú. Mohli by ich zraziť k zemi.  

A psychopat by už nemusel vstať.

(více)

20.03.2010 16:21:59

LEBO GÁDŽO MÁ...


Pojmy sú znaky, do ktorých je vložený nejaký obsah. Často sa stáva, že ten istý znak sa používa pre rôzne obsahy. Tie sú subjektívne a závisia od poznávajúceho subjektu. Poznávajúce subjekty sa líšia úrovňou svojho poznania, jeho hĺbkou a šírkou. Každý človek má odlišný spôsob vnímania, inak si spája veci do súvislostí, vytvára si iné predstavy o poznávaných objektoch, ktoré potom označí tým istým pojmom, ktorým niekto iný označí svoju vlastnú a niekedy aj protirečivú predstavu. 

(více)

14.02.2010 18:13:25

BLÁZNI NA INTERNETE II

KTO JE KTO

Stretnúť na internete internetového šialenca nie je ničím zvláštnym; koncentrácia rôznych čudákov sa tu zdá byť väčšia, než v reálnom živote. Tam pôsobia zábrany a obavy z priamych reakcií okolia na správanie, ktoré nezodpovedá všeobecne uznávaným normám. Človek je premýšľavý tvor a dokáže maskovať svoje pohnútky a zámery, navonok sa prispôsobuje požiadavkám okolia, jeho tlaku. Od väčšiny ľudí ho delí bezpečná sociálna vzdialenosť. Pri občasných krátkych stretnutiach vo verejnej zóne nosí uniformnú konfekčnú tvár, podobnú mnohým iným tváram. Tak ako je niekoľko druhov a štýlov vrchného ošatenia, je aj niekoľko druhov a štýlov tvárí, ktoré si ľudia ,,obliekajú“ na ulicu. Doma kľudne pobehujú aj v teplákoch alebo v spodnej bielizni, a len ten, kto sa dostane do ich najintímnejšej zóny, uvidí ich aj bez nej, nielen nenalíčených, ale aj celkom nahých – so všetkými tými nedostatkami, ktoré sa neukazujú na verejnosti. Nikto nie je bez chýb a pokrivení a každý má skryté slabiny, nejako sa v tom či onom smere odchyľuje od ideálu ; ide len o to, aby to tomu druhému, ktorý sa s ním ocitne v ,,spoločnej kabínke“, nevadilo nad únosnú hranicu.

(více)

14.02.2010 02:16:24

BLÁZNI NA INTERNETE

ÚVOD DO ŠIALENSTVA


Nastavovala som si budík, a zistila som, že zajtra je štvrtok, 7. 2. 2008:-). To by bolo fajn, lebo ten piatok by som to už vydržala a zase by boli dva voľné dni. Ale zajtra je - bohužiaľ - pondelok a tie dva roky navyše tiež nie sú bohviečo. Mať dva roky k dobru by nebolo na zahodenie - času je čoraz menej a míňa sa nejako čoraz rýchlejšie. Zišla by sa mi aspoň malá rezerva, aby som aspoň čo - to stihla.

Nezdržím sa tu dlho ( mám na mysli blog ), o chvíľu zaľahnem, ale predtým si napíšem úvodík k úvahe o zvláštnej posadnutosti, s ktorou sa možno stretnúť u ľudí závislých na virtuálnej realite. Aj ja som sa nechala vtiahnuť do nezvyčajných vzťahov tohto čudného sveta a tak mám ako pozorovateľ výhodu, že si dokážem predstaviť ich prežívanie. Sú jedinci, ktorých celkom pohltia a u nich sa potom stráca schopnosť rozoznávať hranice medzi  reálnym a virtuálnym.  Tie dva svety im splývajú a prelínajú sa,  strácajú  pevnú predstavu o svojej pôvodnej  identite a postupne ju vymieňajú za tú, ktorú si vytvorili pri registrácii. A nezáleží na tom, či sa zaregistrovali  pod svojím menom, alebo si vymysleli prezývku. Ich nová totožnosť je  zložitou spleťou ich vlastných  fantastických predstáv o sebe, ako aj toho obrazu, ktorý si , ako sa domnievajú,  o nich vytvorili ostatní  účastníci virtuálnej interakcie. Ich vnímanie vlastného virtuálneho JA, nahrádzajúceho čoraz vzdialenejšie reálne JA, môže byť celkom pomýlené. Nielenže teda už  nevedia, kto sú naozaj ( ak to niekedy  vôbec vedeli ), mýlia sa ešte aj vo svojej virtuálnej podobe. Inak povedané, už sa nespoznávajú ani vo svojej vlastnej zastupujúcej bytosti, nie to ešte v tej, ktorú postupne začala nahrádzať. Sú niečo ako falzifikátom falzifikátu a ani Boh už nevie, kde sa podel  originál. Tak veľmi je to zložité :-).


(více)

07.01.2010 13:21:30

PREDSUDKY

Nikto z nás nemôže tvrdiť, že by sa celkom dokázal vyhnúť predsudkom. Nie je to ani možné, pretože nevieme a ani nemôžeme vedieť o všetkom všetko. O všetkom vieme len niečo a o niečom nevieme aj nič. Keď o niečom nič nevieme, máme z toho obyčajne iracionálny strach; nenadarmo sa deťom radí, aby sa pozreli pod posteľ, keď sa boja bubáka. (více)

05.01.2010 16:14:57

ČIERNOBIELE VIDENIE

Moja generácia začala rozmýšľať v šesťdesiatych rokoch. To už bolo po ,,odhalení stalinských zločinov“. Keď idú odhaľovať sochu, ona už stojí na námestí na podstavci pod plachtou a vie sa, že tam je, len ju ešte nemožno vidieť v celej jej monumentalite. Alebo monštruóznosti?
(více)

31.12.2009 12:34:44

ŽIADNY PROBLÉM


Ojedinele a okrajovo sa začína hovoriť v súvislosti so školstvom o situácii učiteľov, vystavených čoraz častejšie šikanovaniu zo strany žiakov. Narazila som na niekoľko výskumných projektov, ktoré sa venujú  týmto problémom, začína sa tým zaoberať odborná pedagogická tlač.

(více)

12.12.2009 14:12:52

KEĎ SOM ZAČALA PÍSAŤ TENTO BLOG


bola som takmer úplný začiatočník. Čo ešte neznamená, že teraz som už nejaký ostrieľaný bloger. Objavujem stále nových blogerov, podstatne mladších a perspektívnejších, ako môžem byť ja, ktorí ma prekvapujú neočakávanými kvalitami a nabádajú k rastúcej skromnosti.
(více)

05.12.2009 17:29:06

ZODPOVEDNOSŤ NEZODPOVEDNÝCH


Poznámky na margo virtuálnej komunikácie


Včera som nedolúskala tie pre mňa tajomné pojmy z oblasti IT. V niektorých už mám celkom jasno, ale akonáhle začne výklad zabiehať do technických podrobností, môj mozog zamrzne ako tento môj starý, ale milovaný počítač. Keby mi na ňom šli videá, asi by som ani nikdy neuvažovala, že ho dám do zberu nebezpečného odpadu. Už mi napadlo, že za mňa niekedy aj myslí, najmä keď experimentálne všeličo sťahujem, alebo bohvie čo to vlastne vyvádzam, keď na kadečo klikám, nesmierne zvedavá, čo to spraví:-). Myslím, že nie je veľa takých supermanov, ktorí dokážu mať naraz pootváraných a na monitore navrstvených najmenej tridsať okien. Ja si myslím, že ešte aj tie počítačové vírusy moje pokusy zblbli tak, že pracujú pre mňa a asi mi samočinne dávajú do poriadku disk. Alebo kde to vlastne mám, to riadiace centrum. Pretože v mojej hlave sa - aspoň pokiaľ ide o počítačové operácie - nenachádza.


(více)

17.11.2009 18:55:42

ŠIESTA SPOMIENKA LEN TAK PRE SEBA ( O DIALEKTICKOM MATERIALIZME )


Náhodne a sporadicky sledujem všetky tie spomienkové televízne relácie a debaty o roku 1989, ale nijako sa na ne nezameriavam. Hoci som bola len školáčka, pamätám si živo aj atmosféru 68. roku. Odvtedy ma zaujímala politika – až do chvíle, keď z OF a VPN začali vznikať nové politické strany a nové štruktúry. Alebo presnejšie, staronové. Mám na to plno osobných spomienok.


(více)

10.11.2009 06:08:41

INTERNETOVÁ CENZÚRA A EFEKT BARBARY STREISANDOVEJ


Pár mesiacov som sa bavila tým, že som chodila na jeden server so zoznamkou a nechávala tam zápisky v denníčkoch. Pred zmenami bol možný jeden zápis denne s obmedzeným počtom slov. To sa mi páčilo, pretože to nútilo hľadať časovo a slovne úsporný spôsob, ako vyjadriť nejakú myšlienku. Potom na tom serveri podobne ako na lide.cz začali zavádzať rôzne zmeny a ,,nápadité" súťaže, ako je duel, kde bez ich súhlasu zatiahli užívateľov do vzájomného súboja. Zahnali ich do arény s mazľavým bahnom a ostatní si mohli na nich vsádzať a hádzať do nich pomyselné zhnité paradajky. Navyše dovolili, aby si užívatelia súperiaci o hlasy v dueli alebo urazení hlasovaním ostatných užívateľov v denníčkoch hnusne nadávali. Asi si povedali, že ľudí zaujímajú vulgárne hádky a bitky a tak sa rozhodli ich trochu podporiť. Súčasne zamorili stránku vtieravými reklamami v domnení, že čím obscénnejší, sentimentálenjší alebo vzájomných urážok plnejší obsah denníčkov a diskusií, tým viac konzumentov reklamy. Vychádzajú asi z toho, že typický surfer po internete je človek, hľadajúci sexuálne povyrazenie, ,,lásku", ktorú si nie je schopný nájsť v normálnom živote ( to sú tí večne fňukajúci nad svojimi sklamaniami a osamelosťou ) a perverzník, ktorému internetová anonymita zaručuje bezstrestné vyzývanie k análnemu styku alebo iným divným praktikám, hoci doma pred ženou sa tvári ako misionár.

Niektorí užívatelia znechutene zrušili svoje účty a iní si z tejto nápaditej koncepcie servera začali uťahovať. Veľmi sa mi zapáčil nápad robiť to vo veršoch, a tak som sa zapojila. ( Viď Sitnianski rytieri, ktorí boli odpoveďou na sparingpartnerových Blanických rytierov). A od tej chvíle ma admini začali cenzurovať. Tu sú niektoré moje zakázané príspevky a jeden ďalší, ktorý mi dajú na index ráno, len čo admini nastúpia do práce:

# SKUTOĆNE BY MA ZAUJÍMALO
aké kritériá platia pre zverejňovanie a cenzurovanie príspevkov. Subjektívny vkus a úsudok administrátorov? Plagiátorstvo, sexistické narážky, vzájomné napádanie, občas aj nejaká tá perverznosť - to sa asi smie. Súdruhovia mi zase dali básničku na index. Mám ju aj v svojom blogu, tam administrátorom také žartíky nevadia. Tu si pripadám ako na komunistických prehrávkach. Česť práci. A LOVU ZDAR!
# CENZÚRA
XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX
# UŽ MA ZASE
ofarbili na modro.Mám pestrý samizdatový denníček, červené a modré body. Hádanka: KOĽKO ČERVENÝCH A MODRÝCH BODOV JE POTREBNÝCH NA VÍŤAZSTVO V SÚŤAŽI O ZLATÚ MREŽU ? No, zrejme je to tu len na vzdychanie za stratenými a nenaplnenými láskami.Vaša Danielle Steel.
# ZOZNAM NOVODOBÝCH SPROSTÝCH SLOV
komunistický, súdruhovia, cenzúra... že by aj administrátor? Prečítala som si pravidlá a teraz už budem dodržiavať AUTOCENZÚRU.
# TAK TOTO UŽ JE VRCHOL!
už mi tu pomaly budú cenzurovať aj prášok do pečiva! Za toto by sa MI ADMINI MALI VEREJNE OSPRAVEDLNIŤ!!!!!!
# ...A OSTATNÝM CENZUROVANÝM
dnes mi absolventi jednodňovej univerzity udelili ČERVENÝ BOD a na moju otázku, z akého dôvodu a ktoré konkrétne pravidlo serveru porušujem ( neporušujem žiadne!!!! ) mi neodpovedali. Je to asi v ich nejakom perverznom záujme. Tak nech si to tu utopia v sentimentálnych slzách a nude. NASLEDUJE SMAJLÍK VZTÝČENÝ PROSTREDNÍK.

Majitelia servera majú právo profilovať si svoje stránky podľa svojich predstáv, je len otázka, či im to budeme žrať a necháme sa vmanipulovať do ich scenára. Užívatelia sú napriek ich proklamovaným ušľachtilejším cieľom pre nich len bezduchými konzumentami reklamy a platených služieb, ktoré im umožnia za úplatu získať v konečnom dôsledku ŽIADNE VÝHODY. Kriticky mysliacich a invenčnejších, ale neplatiacich nepotrebujú, tí im len odrádzajú masového konzumenta, ktorý sa im ľahko dá nachytať na ich obchodné triky. Neprajú si, aby im obsah nechcene profiloval niekto, kto nepatrí do ich cieľovej skupiny a narúšal tak ich komerčné zámery.

Barbara Streisandová sa pokúsila zastaviť šírenie leteckej fotografie svojej kalifornskej vily náhodne zachytenej fotografom, ktorý mapoval dôsledky erózie pobrežia a uverejnil snímku na webe spolu s ostatnými 12 000 fotografiami. Hviezda ho zažalovala za porušenie súkromia. Žiadala desať miliónov odškodného a fotograf nakoniec musel fotku z webu stiahnuť. Reakcia Streisandovej spôsobila, že ľudia si fotku vily začali hromadne posielať v e-mailoch, uverejňovať na svojich stránkach a prípad sa rozmazal v médiách. Mike Masnick zo servera Tech.com v roku 2005 vo svojom článku popísal paradox obracajúci sa vždy proti tomu, kto vydáva akýkoľvek zákaz šírenia a nazval ho „efektom Barbary Streisandovej“.

Pokusy o akúkoľvek cenzúru na internete končia teda zvláštnym ,,jojoefektom". Zakázané ovocie najviac chutí. Zvlášť dráždivé je, keď niekto vytiahne do protiútoku, keď ho niekto prichytí na hruškách a zverejní názor alebo informácie, ktoré odhaľujú nejaké jeho starostlivo ukrývané tajomstvá ; netransparentné asi preto, že by mohli poukazovať na nekalé praktiky, ktorými sa dotknutý dostáva k výhodám. Na porušovanie slobody slova a názoru v dobe, keď čoraz viac rastú obavy zo skrytej manipulácie sú ľudia zvlášť citliví. Na internete, ktorý mal byť zárukou demokratickej a otvorenej komunikácie mimoriadne. Ten priestor si nebudú chcieť dať vziať.





(více)

08.11.2009 12:25:34

KOMÉDIA S HOROROVÝMI PRVKAMI


Tento článok som napísala do iného blogu. Ale dám ho aj sem, lebo nadväzuje na niektoré, ktoré sa tu nachádzajú.

(více)

19.10.2009 02:45:01

AKO SI VYBERAJÚ ŽENY


Aj keď som ,,odmietnutá čitateľka“, čítam naďalej blog toho odmietnuvšieho. ( Krásny tvar, už skoro zabudnutý.) Baví ma. Autor je, myslím si, rád, keď je čítaný aj tými, ktorých odmietol. Je to zvláštny človek, a mňa exoti vždy zaujímali. Pre tento svoj sklon som si neraz  skomplikovala život. Tí ,,normálni " nepriťahovali moju pozornosť. S odstupom času a vďaka životným skúsenostiam mi je dnes jasné, že to bola škoda, pretože veľmi často práve tí ľudia, ktorí navonok a na prvý pohľad nevyzerajú zaujímavo, môžu mať v sebe oveľa väčšie hĺbky, než tí, ktorí sice dokážu používať haló efekt, ale o to je potom to sklamanie väčšie, keď ich už človek prekukne. O tom majiteľovi mnou stále sledovaného blogu (s dosť veľkou pravdepodobnosťou sem – tam aj on kontroluje tie moje ) si nemyslím, že je to blbec.(Za ten bohemizmus by som od jazykových puritánov dostala na frak!) Ani si nemyslím, že je povrchný. Je to taký český Jack London, námorník na koni, obdivovateľ divokého Západu s koltami zavesenými prekliato nízko. A s materským znamienkom veľkosti kanadského dolára. Človek s pestrou minulosťou, ktorá nie je na škodu, ak ho to nezabije a pomôže mu to pohnúť sa z miesta. Tento pán sa v niektorých ohľadoch z miesta nehýbe. Nevie si poradiť práve v niektorých tých veciach, v ktorých radí – a nepochybujem, že i úspešne – iným.


Stále si nedoriešil svoj vzťah k ženám napríklad. Neustále píše o svojej bohatej kariére milovníka a milenca, o svojich úspechoch u žien. U mladých a krásnych žien! Staré a tie menej pohľadné u neho nemali šancu. Bol to on, kto si vždy mohol vyberať. Môžem tomu veriť, ale tiež nemusím. Dajme tomu, že verím. Pre muža, od ktorého sa očakáva iniciatíva pri nadväzovaní milostných vzťahov, ak má dosť drzosti a málo škrupúľ, nie je až taký problém spestrovať si život striedaním ženských známostí. Musela by som vidieť jeho fotky, ako vyzeral v tých rôznych obdobiach svojho života, aby som uverila, že tak oplýval sex appealom. Mne sa predtým páčili vysokí, urastení a svetlovlasí. Ale musela z nich vyžarovať taká tá chlapčenská neha. Druhý typ, ktorý sa mi zdal príťažlivý, bol mierumilovný hippík. Drsní cowboyi a svalnatí námorníci mi ani trochu nerezali. Z muža mojich snov nesmel kvapkať testosterón. Je pravda, že London bol moja platonická láska. Ale jeho som si ako tvrdého chlapíka nepredstavovala. Bol to predsa len spisovateľ, umelec. Aj keď samorast a samouk, tak ako autor spomínaného blogu. Okrem toho už i o päť rokov starší muži mi pripadali príliš staro, aby patrili do môjho zorného uhla.

Časom sa môj vkus zmenil. Zistila som, že na mužoch je najpríťažlivejšie, keď z nich vyžaruje sebaistota a spoľahlivosť. Na vzhľade a ani na veku ( pokiaľ nie je k môjmu nejako neprimeraný ) nezáleží. Ba dokonca niekedy nejde ani tak o ten fyzický vek, ako skôr o mentálny. Sebaistota pritom neznamená nafúkanosť, alebo že si iba fandia. O svojej sebaistote ma muž presvedčí len tak, že nemá zapotreby zhadzovať iných a vychvaľovať sám seba. Dosť ma dojímajú muži, ktorí sa dokázali postarať o deti aj bez matky, lebo nebola alebo nebola schopná sa starať. Takí, ktorí si vedeli poradiť sami s ťažkými podmienkami, vybudovať svojej rodine napriek všetkým prekážkam pevné zázemie a poskytnúť jej bezpečie a oporu. To je predsa odveká úloha mužov, ako tvrdí aj onen bloger, zarytý odporca feministiek. On sám k tým mužom nepatril. Nie je ich až tak veľa, patria k ohrozenému druhu a sú všetci rozobratí.


Muž, ktorý prejavuje neúctu k ženám a je voči nim dokonca slovne aj inak agresívny, ma ako muž odpudzuje. Mám na to niekoľko osobných dôvodov. V prvom rade som - síce krátko, ale predsa - zažila veľmi autoritatívneho a direktívneho otca. Navyše ešte aj výbušného. A zrejme s viacerými patriarchálnymi predsudkami. Neznesiem ani len náznak povýšeného a akokoľvek dehonestujúceho správania sa k ženám. Okamžite sa naježím. To bol pravý dôvod môjho konfliktu s tým, pre ktorého som dnes ,,odmietnutá čitateľka“. Nie ten, ktorý on opakovane naznačuje vo viacerých blogoch, obsahujúcich poznámky k mojej osobe, snažiace sa vyvolať dojem, že patrím do zástupu uchádzačiek o jeho mužskú pozornosť. To teda nepatrím a nikdy som nepatrila. A ak si to ozaj tak vysvetlil, potom asi nesprávne vníma svoje predpoklady pre úspech u žien. Ak je u niektorých s nimi úspešný, to ešte zďaleka neznamená, že postačujú každej. Mne nepostačujú.

I keď ma, ako hovorí v superstar Dara Rolins, zatiaľ celkom baví. Ale show biznis je show biznis. Tam sa to niekedy dosť rýchlo strieda.


(více)

28.08.2009 15:37:37

KOREŠPONDENCIA ZO ZOZNAMKY


Kto sa zoznamuje na zoznamkách, vie, že po čase už je z tej úvodnej výmeny e-mailov unavený a otrávený a nechce sa mu v zoznamovaní pokračovať. Čítať a písať stále dookola to isté a dostávať takmer rovnaké e-maily, s rovnakým obsahom a formuláciami, s tými istými dotazníkovými otázkami, by sotva niekoho mohlo dlho baviť. A tak márne pokusy o zoznámenie týmto spôsobom nakoniec skončia rezignáciou. Z času- na čas sa stane, že niekto vyskúša namiesto obligátneho vstupného dotazníka inú diagnostickú metódu, ako sa to v nižšie uvedenom prípade stalo aj mne. Len dúfam, že mi český bard odpustí opovážlivosť, s ktorou som sa pokúsila zapojiť do dialógu. / Po dvoch e-mailoch už viac nenapísal, asi došli úryvky
z čítanky:-)/


Trápím se trápím, myslím si,

kde bych tě nejraději potkal.
Ulice střídám,parky a nábřeží,
bojím se krásných lží.
Bojím se lesa.V poledním lese
kdo miluje,srdce své neunese.
Na můj práh kdybys vstoupila,
snad bys mě tím zabila.
Chtěl bych tě potkati v lukách.
Šel bych ti vstříc.....

Já chtěl bych smět
dnes navštívit ten malý,
ten nejmenší tvůj svět,
kde touláváš se sama,
kam zřídka chodí hosté.....

Začujem kroky
a opýtam sa ,, Kto ste?"
a či ste prišli na výlet
až sem, kde strmá skala
priepasťou cestu zahatala
a nedostupné bralá
zakliatu horu držia v zajatí.

Kto zablúdi v nej,
už sa nevráti...


Trápím se trápím,myslím si,
kde bych tě nejraději potkal.
Ulice střídám,parky a nábřeží,
bojím se krásných lží.
Bojím se lesa.V poledním lese
kdo miluje,srdce své neunese.
Na můj práh kdybys vstoupila,
snad bys mě tím zabila.
Chtěl bych tě potkati v lukách.
Šel bych ti vstříc.....

Až k splavu , kde zažltnuté slová
na jeseň v spenených vodách plávu ?
Kde plachtí vzduchom
posledný suchý list
a básnik vraví , že už zas
na novú pieseň zreje čas ,
že s ďalším letom
mala by nová prísť?

Tam niekde v diaľke
blúdi osamelo svetom
a básnik tuší,
cíti,
vie to…
Musí ju stretnúť ešte raz!
Na jar tou túžbou
bude voňať vietor.

A bude chvíľku iba
opäť krásne leto…

Ale Fráňa by to napísal takto: :-)

,,V lukách je vlání
na všechny strany, pokorné odevzdávání.
V lukách je nejprostší života stůl,
rozlomíš chleba, podáš ženě půl..."

***



(více)

23.07.2009 14:40:13

AKO SI NEVYBERAŤ MUŽA / časť druhá /


Ako si nevyberať muža sa, bohužiaľ, dozvedáme postupne za cenu tvrdých životných skúseností. Ale čo je na tomto svete zadarmo! Niektorí vyvolení majú to šťastie, že sa týmto skúsenostiam, aj vďaka priaznivému ,,osudu“, ktorý ich ktovie prečo od začiatku šetrí, vyhnú. Vstúpia do života s primeranými nárokmi, ktoré sprevádzajú zdravú sebalásku a sebavedomie. Áno, skoro všetko je to otázka dobrého vzťahu k sebe, sebaúcty, nepochybovania o sebe a o svojom práve napĺňať svoje vlastné túžby a byť spokojný.

My ľudia sme už takí, že keď nie sme spokojní sami so sebou, s tým, akí sme a aký život žijeme, snažíme sa upokojiť svoje obavy, aby sme neskončili poslední v rade tak, že hľadáme dôkazy, o čo mizernejšie sú na tom tí druhí. Usilujeme sa dostať o nejakú tú priečku vyššie, než sú oni,kde sme sa mohli cítiť bezpečnejšie : keď nesedím na tom najnižšom konári, je pravdepodobné, že ten pes roztrhá gate tomu podo mnou, a moje ušetrí. Najvhodnejší objekt, do ktorého by sme mohli premietnuť svoju nespokojnosť a výčitky je taký, o ktorom predpokladáme, že sa nebude, alebo nedokáže brániť. No, niekedy môže dôjsť k omylu a ten objekt hrubo podceníme. Potom sa paluba, na ktorej balansujeme, nebezpečne nakloní. Najlepšie sa nám ventiluje napätie vyplývajúce z neuspokojenia a nespokojnosti prostredníctvom niekoho, kto je od nás závislý – podriadených, klientov, detí… a často to robíme neuvedomene. Najistejšie sa zneužíva citová závislosť, a odopretie lásky je tiež najväčší trest. Nemožnosť a neschopnosť mať uspokojujúci citový vzťah k blízkym ľuďom, citový hlad, vedie k podozrievavosti a žiarlivosti, k egocentricky prehnanej snahe vynucovať si neustále ubezpečovanie o tom, že tým druhým nie sme ľahostajní, že sme stredom ich vesmíru. Všetko sa musí krútiť len okolo nás; keby naše satelity vybočili z dráhy a priklonili sa na chvíľku k sebe, alebo k niekomu inému, berieme to od nich ako nevďačnosť, bezohľadnosť, sebectvo, ako neodpustiteľnú zradu. V každom, alebo skoro v každom je kus takého egocentrika a narcistu, ale niektorí si to nikdy neuvedomia a nepripustia.

Neustále výčitky môžu človeka, hlavne dieťa, postupne presvedčiť, že si ich zaslúži. Podľa starej známej pedagogickej poučky, dieťa sa prispôsobí takému svojmu obrazu, aký mu podsúva pod nos jeho okolie: ak ho má za diabla, bude diablom. Bude robiť to, z čoho ho obviňujú, aj keď to pôvodne nerobilo a ani nemalo v úmysle. Zžije sa a stotožní s rolou ktorú mu pripísali a neuvedomí si rozdiel medzi skutočnosťou a tou zvrátenou hrou. Ak je to vnímavé dieťa, ktoré má na druhej strane predstavu o tom, čo je dobré a oceňované, a rola , ktorú mu pripísali sa od tohoto ideálu diametrálne odlišuje, začne trpieť hroznými výčitkami svedomia, že nie je a nikdy nemôže byť dosť dobré! V podvedomí to ostane aj vtedy, keď sa už ako tak navonok so sebou vyrovná. Bude mať aj v dospelosti sklon neustále si dokazovať, že nie je taký strašný sebec, že dokáže potláčať svoje vlastné túžby a uprednostniť , i napriek istej bolesti, ktorú mu to spôsobí, túžby iných. Možno je to prípad určitej sublimácie: keď už naozaj nemôžem byť taký dobrý, aký by človek mal byť, pretože moja ,,zlá orientácia“ je vrodená, urobím si aspoň životný program z altruizmu. Budem sa trestať potláčaním svojich osobných potrieb, a získam pocit víťazstva nad svojím zlým JA, ak namiesto nich uprednostním potreby ostatných. Súčasťou môjho trestu bude i vzdanie sa uspokojenia potreby lásky – veď si ju aj tak nezaslúžim !

Potom sa niet čo diviť ženám, ktoré si, aj napriek predošlým zlým skúsenostiam s podobným typom mužov, zase len vyberú niekoho, od koho sa nechajú zneužívať, týrať, alebo o koho sa musia starať ako o ďalšie dieťa, lebo je príliš lenivý či neschopný, aby sa o seba dokázal postarať sám. Niekoho, kto zase naopak vycíti, že u týchto žien si toto všetko môže dovoliť a možno práve táto istota v ňom tie jeho ,,danosti“ ešte umocní a postará sa, aby bezostyšne vyplávali na povrch. Ďalšia praxou overená pravda je, že čím viac sa niekomu snažíš pomôcť, čím ochotnejšie sa mu usiluješ vychádzať v ústrety (a dodávaš mu tým sebavedomie a pocit nadradenosti), tým menej si ťa váži.

Tajomstvo úspešného súžitia s mužom nebude spočívať v tom, ako žena dobre vyzerá, alebo akú drahú kozmetiku používa, aby mužovi ,,voňala“ aj po celodennom zhone, ba ani v tom, ako ochotne a s akým tvorivým prístupom bude pristupovať k uspokojovaniu jeho, vraj nevyhasínajúcich, sexuálnych potrieb. Spočíva skôr v schopnosti získať a udržať si jeho úctu. Vybrať si takého, ktorý vie nájsť a vážiť si na nej vlastnosti, ktoré za to stoja. Ale na to ich musí najprv vedieť sama u seba rozpoznať a správne si ich oceniť . Nemyslieť si o sebe, že nie je dosť dobrá pre takého chlapa, akého by chcela, a vykompenzovať si ho takým, ktorý nebude dosť dobrý pre ňu - v duchu hesla: „Keď neprší, nech aspoň kvapká!“

Ak nás teda niekto obral o sebaúctu, alebo sme si k jej nedostatku výdatnou mierou prispeli aj samy, najprv si ju musíme dať do poriadku, a až potom sa otvoriť novému vzťahu. Plnohodnotnému. Ak dozrie čas, príde...
.

(více)

23.07.2009 10:04:07

AKO SI NEVYBERAŤ MUŽA / časť prvá /


Nebude reč o výbere partnera, pretože partnerstvo je rovnocenný, vyvážený, obojstranne rovnako uspokojujúci vzťah. Práve preto je pevný a pretrvávajúci, na rozdiel od tých neuspokojivých, v ktorých jeden príde vždy skrátka. Niektorí jedinci si uvedomujú, že z akýchsi dôvodov ich priťahuje žena alebo muž, ktorí sú výrazne dominantní, alebo submisívni. Každý, kto má skúsenosti s internetovou anonymnou komunikáciou, mnohokrát narazil na čudáka, ponúkajúceho ženám otrocké služby, alebo naopak, na chlapíka, čo sa netajil túžbou po otrokyni, ochotnej nechať sa spútať, okrem iného aj finančnými odmenami za jej bezhraničnú oddanosť a poslušnosť. Títo to majú aspoň jasné a vedia čo chcú, hoci sa možno nezamýšľajú nad tým, prečo.

Väčšina z nás si ani neuvedomuje, aký kľúč pri výbere muža ( ženy ) používa. Niekedy môže byť v súlade s našou povahou, a potom – aj keď má taký vzťah ďaleko k rovnocennosti - môže nastať istá vyváženosť, ak si tí dvaja vzájomne dávajú čo potrebujú. Ale aj nesamostatnej, neistej, závislej žene môže časom, keď sa napríklad niekde oťuká, získa sebavedomie a naučí sa trochu o seba postarať, začať vadiť dominancia jej partnera. Ľudia sa menia a s nimi sa menia aj ich vzťahy. A po takej pozvoľnej, nenápadnej zmene potom človek zrazu nedokáže pochopiť, ako mohol toľké roky vydržať vo zväzku s tým druhým, čo ho vôbec k nemu pútalo.

K týmto úvahám mi dopomohli rozhovory so ženami aj mužmi na chate, kde je možnosť preskúmať časom reprezentatívnu vzorku populácie, ale aj poznatky z reálneho života, v ktorom sa v posledných desaťročiach rozchody a niekoľkonásobné manželstvá stali bežným javom. A to dokonca aj na prevažne vidieckom Slovensku, považovanom za religiózne, kde sa tradične manželské zväzky tak ľahko nerozpadali už kvôli verejnej mienke ( a samozrejme pre hlboko zakorenené patriarchálne predsudky). Ľudia žili aj v neuspokojujúcich a nešťastných manželstvách a kompenzovali si svoje potreby všelijakými náhradnými spôsobmi – žena sa upla na deti alebo na majetok a muž popri zhrabúvaní majetku si ešte prípadne niekam aj odskočil za sexuálnymi pôžitkami, čo žena strpela, pretože najpodstatnejšie bolo, že sa popri svojich záletoch riadne postará o gazdovstvo a rodinu. Rustikálne manželstvá z rozumu boli spojené pevnejším tmelom, než je pominuteľný ošiaľ zamilovanosti. Ešte aj teraz mnohých drží pokope len ich bezpodielové spoluvlastníctvo. Ale drží mocne. Čo si milenec – milenka páru stmeleného spoločným majetkom zavčasu neuvedomí a kým stratí ilúzie o spoločnej budúcnosti, sú preč aj roky vhodné na založenie vlastnej rodiny, po ktorej túži.

Zase som čítala zoznamovacie inzeráty, a potvrdilo sa mi, že si ich podávajú často ženatí muži v strednom a vyššom veku, ktorí nechcú nič meniť na status quo, len by chceli – popri nenarušenom navyknutom pohodlí, ktoré im poskytuje spoločná domácnosť s legitímnou polovičkou – plnšie uspokojovať aj svojej ,,vyššie potreby“, získať späť o čo po rokoch manželského stereotypu dávno prišli – to citové ( a samozrejme aj telesné ) vzrušenie, ktoré ich tak príjemne rozochvievalo, keď boli ešte duševne svieži a pri plnej fyzickej sile. Nevyhasnutí. U žien to v dobe emancipácie a pomužťovania začína byť podobné. Sú iniciatívnejšie a agresívnejšie pri dobývaní mužov, i keď tie hľadajúce z inzerátov väčšinou z rôznych príčin osamelé ( ovdovelé, rozvedené alebo opustené svojimi ženatými milencami). Muži v strednom a vyššom strednom veku, no aj tí na prahu staroby, sú oproti ženám rovnakého veku vo výhode, majú väčší výber, pretože mladé slečny v silnej konkurencii nie vždy obstoja u vekovo primeraných, ktorí by aspoň čiastočne zodpovedali ich predstavám. Ak niekde zľavia ( vizáž ), chcú za to niečo navrch – istotu, finančné zabezpečenie, stabilitu, pocit prevahy nad svojimi konkurentkami – starnúcimi manželkami. Aj keď ten, ako som už spomenula, býva iluzórny, pretože nakoniec sa ten chlap aj tak nerozhodne nič na svojom živote radikálne meniť.

Neraz zisťujeme, že sa pri každom ďalšom prípadnom výbere proťajška dopúšťame tej istej chyby. Ako keby nás to zakaždým pritiahlo k tomu istému typu človeka, a to aj napriek tomu, že predošlé vzťahy s podobnými ako on zlyhávali kvôli nevhodnosti tohoto výberu. Prečo je to tak ?

Poznám teórie, ktoré hovoria, že my ženy si za životných druhov vyberáme svojich otcov a muži zas svoje matky, a to aj vtedy, alebo práve vtedy, ak sme s nimi nemali dobrý vzťah, alebo sme sa dokonca vzájomne neznášali. Nebude to až tak celkom jednoduché a priamočiare, ale niečo na tom je určite. Celý život riešime svoje problémy z detstva a nie vždy sa s nimi stihneme nejako primerane vyrovnať. Náš sebaobraz, sebavedomie, sebaistota vznikajú pod vplyvom ľudí, ktorí nás obklopujú. Prenášajú na nás svoje chyby, svoje viny, vštepujú nám svoje postoje – aj postoje k nám. Možno sme pôvodne vôbec nemali byť tým, koho z nás v našich očiach spravili a len sme sa postupne prispôsobovali ich koncepcii.

To práve treba zistiť a vytvoriť si vlastnú sebakoncepciu, ak sa máme oslobodiť od škodlivých stereotypov, ktorým sme sa naučili a ktoré nás viedli k ďalším a ďalším chybám v živote. Aj k chybám pri tom výbere muža.

(více)

20.06.2009 14:31:38

POZNÁMKA

Kým vypnem počítač, trochu sa tu ešte motám. Narazila som medzi blogerskými článkami na txt.cz na článok o Matuškovom pohrebe, a tak som sa vydala za informáciami o jeho priebehu po internete. Matuška je symbol doby, ktorá bola pre mňa a môj život najdôležitejšia: je to doba môjho detstva a dospievania. Je pre mňa symbolom krátkeho, ale pozitívnu energiu vyžarujúceho obdobia  Pražskej jari. Som rada, že si ho pamätám. To obdobie a aj Waldemara Matušku a všetkých, ktorí otvárali okná a vďaka ktorým sme mohli cítiť ten čistý, voňavý vzduch – závan slobody.

Dívala som sa na fotky z Matuškovej poslednej cesty. A jedna vo mne vyvolala dosť veľké znechutenie. Fotografia Václava Klausa,  kynúceho z auta obyčajným smrteľníkom.

Niektoré celebrity sa neokúňajú využiť ani pohreb skutočných osobností na svoju bezostyšnú sebaprezentáciu.

(více)

13.06.2009 11:25:47

DOBRÉ SPRÁVY


Prebehla som narýchlo články na txt.cz. Možno by som mala na txt.cz viac čítať a menej písať. To čo tu býva najčítanejšie ma až tak neláka - tie vychytené témy, ktoré dnes zaujímajú čitateľov nielen blogov najviac. Ako byť krásnym, ako byť žiadaným, ako zapôsobiť, čo sa práve deje v živote celebrít, v nejakých pre mňa absolútne nepochopiteľných kreslených japonských, detektívnych alebo fantasmagorických seriáloch, vo svete počítačových hier, alebo čo tí politici zase poondiali. To je pekné slovenské slovo. Poondený. Ono je toho poondeného dosť, ba niekedy sa zdá, že úplne všetko.

A potom natrafím napr. na blogoch txt.cz na nejakého mladého človeka, čo rozmýšľa inak a o inom ako tie davy masírované bulvárnymi časopismi, televíznymi seriálmi a reality show. Chcem čítať viac takýchto dobrých správ. Tie katastrofické ma už prestávajú baviť.

Včera som v telke zachytila začiatok nejakého debilného filmu, ktorý začínal tým, že sa vraj ukázalo, že proti zlu na Zemi už dobro bojovať nedokáže, a tak sa proti nemu postavilo iné zlo. Okamžite som to prepla. Väčšia hovädina by sa už asi nedala ani vymyslieť. Hoci v tomto smere ma ľudia neustále prekvapujú. Hlúposť asi naozaj nemá hranice...

(více)

01.06.2009 09:50:04

EŠTE JEDNA SPOMIENKA ( našla som v inom svojom blogu)

NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE

 

http://www.youtube.com/watch?v=ajYrHOnthwc&feature=related#

V nedeľu na obed sa hodí zamyslenie. Kedysi to bývalo v rozhlase a tuším aj v televízii,  slávnostná chvíľa, asi namiesto pomodlenia v časoch budovania komunizmu. Veľa vtedajších rituálov malo svoj vzor v tých kresťanských, aj keď sa to páni príslušníci vládnucej strany snažili skrývať. To ich pokrytectvo bolo až smiešne. Cestovali stovky kilometrov, aby si nechali pokrstiť deti, alebo aby sa dodatočne tajne zosobášili v kostole. Nech je aj vlk sýty, aj ovca celá. A potom nás niektorých volali na koberec, že trávime obedňajšiu prestávku v  Dóme sv. Alžbety. Mala som pracovisko presne oproti námestiu, kde táto katedrála stojí. Okno kádrového oddelenia smerovalo na námestie. Sledovali nás – mňa a kolegu. Nemyslím si , že kvôli tomu, aby bdeli nad našou ideologickou čistotou. Sami, ako vravím, sa tajne sobášili a krstili v kostole a možno sa aj pomodlili doma pred nedeľným obedom. Ja a môj priateľ nie. On bol nekonvenčný homosexuál a ja tvrdohlavá rebelka tesne po škole neznášajúca zhora nainštalované autority. Potrebovali nejaký argument, aby nás spacifikovali. Paľovi vďačím za veľa, naučil ma dívať sa v kostole na tú gotickú nádheru, vnímať jeho zvláštnu atmosféru. Nebol veriaci a ja tiež nie. Mala som dovtedy voči ľuďom, čo chodia do kostola predsudky. Hádzala som ich do jedného vreca : pokrytcov aj úprimne veriacich. Tých prvých som neznášala, a tých druhých som pokladala za hlúpych a naivných.

Keď sme vkročili do chrámu, ocitli sme sa naraz v inom svete. Na námestí pri Urbanovej veži boli umiestnené veľké zasklené tabule s fotografiami dobových celebrít : miestnych straníckych činovníkov - predstaviteľov verchušky aj všelijakých tých ich dvorných šašov, hrdinov práce. Dnes sú na frekventovaných verejných miestach bilboardy s  polonahými kráskami a vyretušovanými moderátorkami populárnych reality show. Opäť kontinuita. Aj tie tetky s čerstvou trvalou s odznakmi BSP na čiernobielych fotkách v nadživotnej veľkosti boli starostlivo vyretušované. Papalášov nafotili tak, aby z nich vyžarovala autorita – fotograf si nedovolil nemiestne žartíky, tak ako si ich príliš nedovolili v minulosti dvorní maliari a sochári, zvečňujúci vysokých predstaviteľov cirkevnej a svetskej hierarchie, ktorí boli ich mecenášmi. Už náhrobné kamene zabudované do veže naznačovali, aká pominuteľná je svetská moc, bohatstvo a sláva. Olašskí Cigáni, ak bolo dobré počasie, sa v parku pri Dóme zlietali ako lastovičky a pripadali mi ako farby na šedom pozadí. V  prázdnom kostole  so sem – tam ľahko pohodenými babičkami, kľačiacimi pred niektorým z oltárov, alebo ševeliacimi nad modlitebnými knižkami v laviciach, sme nachádzali azyl pred letnou páľavou a mrazivým vetrom. Múrmi len občas otriasali električky. Ojedinelé zvuky, zakašľanie mnohokrát znásobené ozvenou a tichom, jasne prenikali k nášmu sluchu. V šere teplé tlmené svetlo viedlo náš zrak k  tabuľovým obrazom na hlavnom oltári. Tam vonku je človek slabozraký a nepočujúci. Nevedela som si vysvetliť všetku tú symboliku, ale jasne som cítila to podstatné – pominuteľnosť svetských vecí a existenciu čohosi, čo nás v každej dobe presahuje, je vždy prítomné, aj keď si to neuvedomujeme, a drží nad každým z nás svojim spôsobom ochrannú ruku, i keď sa zdá, že sme na tomto svete celkom osamotení a o náš osud sa nikto nestará. Nakoniec sa k tomu všetci vrátime a na tom, čo nás teraz trápi a sužuje už nebude záležať. Ostane len čosi ako pokojná, čistá radosť. To bolo to, čo som tam pociťovala. Odosobnenie od všetkého čo nám otravovalo život, čo nás zneisťovalo a miatlo, čo sa o nás pokúšalo snažiac sa zviesť nás z  cesty. Presviedčalo, že sme bezmocné bytosti, pre ktoré bude oveľa výhodnejšie podrobiť sa, spoľahnúť sa na Deus ex machina, hrať poslušne svoju rolu podľa predpísaného scenára a nestarať sa o viac.

Viackrát zisťovali, či som ,,vysporiadaná s  náboženstvom”. Vedúcemu nášho oddelenia sa ten rozhovor so mnou vtedy veľmi nevyplatil, čosi som vedela o situácii na religióznom východnom cípe Slovenska, pretože som tam prežívala prázdniny a ako divák som sledovala tie nezmyselné náboženské vojny medzi bývalými grékokatolíkmi, ktorí sa rozdelili na rímskokatolíkov a zradcov – pravoslávnych. Ja som bola z prostredia luteránov odpadnutých od viery, nad nami už spravili kríž, ale medzi sebou sa o pravosť viery preli zúrivo ďalej. Spýtala som sa toho notorika, čo nám šéfoval, čo je on – či  bigotný rímskokatolík alebo dogmatický pravoslávny. Bol Rusín, takže s  najväčšou pravdepodobnosťou pravoslávny. Po príchode Rusov v  šesťdesiatom ôsmom boli tí pravoslávni akosi pre komunistov prijateľnejší, ale aj tak sa – expredseda krajského orgánu ZČSSP – nechcel k  svojej viere priznať. Povedala som mu, že keby som bola veriaca, tak si môže byť istý, že by som nešla tajne krstiť svoje deti, ako to robievajú oni. Nedalo by mi to svedomie. Bolo mi ho až ľúto. Bolo vidieť, že je to človek, ktorý sa o seba bojí. Nebol čistý,  z  bývalej funkcie musel odísť pre nejaké finančné nezrovnalosti a okrem toho si bol vedomý svojich problémov s alkoholom. Mala som pocit, že som si  kopla do ležiacej mŕtvoly. A to nebolo  kóšer.

Skončilo to nejako tak, že nás s Paľom upozornili, aby sme netrávili obedňajšie prestávky na zakázanom území najvýchodnejšej slovenskej katolíckej gotickej katedrály. Čo sme im nesľúbili a ani sme ich odporúčanie nerešpektovali. Neskôr, keď som zmenila zamestnanie, som chodila do Dómu na koncerty filharmónie so žiakmi. Permanentky zakúpila škola. Žiakov to nebavilo, radšej by boli ušli do mesta a prečkali koncert v nejakej krčme. Priveľmi úctu ku kultúrnym hodnotám neprejavovali, museli sme ich s jednou kolegyňou – inak zo starej miestnej židovskej rodiny – vyháňať spod bočných oltárov, kde sa nám ukladali, aby si aspoň podriemali, kým tam budú fidlikať tí fidlikanti. Asi na nich tiež pôsobila pokojná atmosféra, možno ich prostredie kostola zvláštne ukľudňovalo a podnecovalo k  meditácii. Ležali síce pod oltármi, čím poburovali veriacich a kultúrnu verejnosť,  ale nemala to byť vzbura proti náboženským konvenciám,  skôr túžba niekam zaliezť a mať konečne pokoj. Po tom túžime občas všetci, drvení tým megastrojom, ktorého sme chtiac – nechtiac súčasťou.

(více)

20.05.2009 01:34:55

POŠTA PRE TEBA


Je veľa prípadov, keď si jeden z rodičov, spravidla muž, po rozvode celkom prestane plniť povinnosť voči deťom a neprispieva na ich výživu. Nie vždy je to z dôvodu, že nemá na to peniaze, alebo že by ich nemohol mať, keby sa trochu snažil. No často sa jedná o alkoholikov a o iné nezodpovedné a nespoľahlivé osoby, ktoré sa zakaždým pozabudnú, keď sa im do rúk dostane nejaká hotovosť, a prv, než pomyslia na povinnosti, minú ju na svoje radovánky. Iní chápu platenie alimentov ako strkanie svojich peňazí do svojej bývalej, ktorá si ich nezaslúži, keďže to s nimi nevydržala a rozviedla sa . Po rozvode dokonca začala zavádzať zmeny a správaťsa k nim ako k cudzím, zatiaľčo oni sa s ňou rozvádzali v dobrej viere, že jediná zmena, ktorá po rozsudku nastane, bude oficiálne potvrdenie ich práva na nezáväzný život. To znamená, že ak predtým mávali nepríjemný pocit, že by mali čo manželke vysvetľovať, keď sa neviazane niekde zabávali a nezúčastňovali sa plnenia žiadnych povinností, teraz sa budú môcť flákať oficiálne a bez vysvetľovania. Časom takíto jedinci nielenže nezaplatia svoje povinné čiastky deťom, ale popri užívaní si slobody pozabudnú aj na svoj podiel na nákladoch na bývanie a prenechajú túto starosť v plnom rozsahu na spoluužívateľke bytu. Veď niekde predsa bývať musí, nedovolila by si neplatiť zaň a skončiť na ulici !

Keď ostane človek dlžný štátu alebo nejakému verejnému úradu, okamžite má na krku exekúciu a skúsi nedodržať termín splátky, ihneď mu vyrúbia pokutu a napočítajú penále. Nikoho nezaujíma, či skončí pod mostom, alebo nie, hlavne, že štátne a verejné inštitúcie dostanú, čo im patrí. Ale keď ostane rodič dlžný svojim deťom, tie isté inštitúcie prenechajú starosť s vymáhaním dlžoby a jej kompenzáciou na poškodené súkromné osoby. Zákony sú šalamúnsky vymyslené tak, aby sa ťarcha starostlivosti o jednotlivcov, neschopných sa o seba postarať, zo ,,sociálneho štátu“ prenášala na osoby schopné ako – tak túto ťarchu uniesť až do vyčerpania svojich zdrojov . Finančných aj ľudských.

Práve som absolvovala posledné ,,školenie“ o možnostiach, ako zákonne prinútiť notorického neplatiča výživného a nájomného k tomu, aby si začal plniť svoje povinnosti. Po trištvrteročných peripetiách, ktoré ma stáli čas, nervy a aj peniaze som zistila, že takéto možnosti neexistujú, čo je veľmi dôležitý poznatok na začiatok hľadania účinných postupov, ako sa brániť pred parazitmi Jeden zaručený recept na to, ako vykývať s bývalým manželom po rozvode mám :

Milé ženy ( pretože sa jedná hlavne o Vás), musíte postupovať nasledovne :

1. Vyhľadajte lekára, aby ste si zaobstarali práceneschopnosť a keď uplynie, rozviažte pracovný pomer. Inak sa udriete k smrti a aj tak zarobíte sotva na slanú vodu !
2. Ušetrený čas v nijakom prípade nevyužívajte na starostlivosť o domácnosť a potomkov, ktorých máte s bývalým manželom. Sú to jeho deti, tak nech sa stará sám !
3. Zaevidujte sa na úrade práce. Na nemocenské dávky a podporu v nezamestnanosti resp. neskôr na sociálnu pomoc vo výške existenčného minima Vám nik nesiahne, budete ich môcť používať len na svoje osobné potreby, takže Vaše vreckové sa oproti dnešku, keď máte dve zamestnania, aby ste s deťmi vyžili, podstatne zvýši !
4. V žiadnom prípade sa s exmanželom nepodieľajte na nákladoch za bývanie ! Ak nebude chcieť prísť o strechu nad hlavou, bude to nútený platiť sám. A nemajte strach, od Vás tie peniaze nikdy neuvidí !
5. Kým na Vás podá nejaké trestné oznámenie a kým to vyšetrovacie orgány prešetria, môžete si ( ak nepijete, nedrogujete, nehráte na automatoch a nestávkujete) dokonca niečo odložiť na horšie časy !
6. Pracujte zásadne načierno – kde nič nie je, ani čert, ani exekútor nič neberie !
7. Vyhoďte si z hlavy, že bez práce nie sú koláče! Kľudne odjedzte z toho, ktorý Váš exmanžel upiekol deťom !
8. Zabezpečte si zadné dvierka a nájdite si solventnejšieho sponzora, ktorý Vám v prípade nutnosti poskytne útočisko a postará sa o Vaše potreby a prijateľný životný štandard !
9. Nebojte sa, že by štát od Vás vymáhal náhradné výživné, ktoré si konečne bývalý po dlhých mesiacoch vybavil na deti a ktoré Vy už aj z tohto titulu nemusíte na ne platiť. Podľa novely zákona to ÚPSVaR jednoducho z daní pracujúcich platí za Vás bez nároku na náhradu !
10. Kľudne nerešpektujte súdne príkazy a rozkazy ohľadne dlhov vzniknutých na výživnom. Ste predsa v evidencii nezamestnaných a exmanžel už na Vás nebude môcť podať trestné oznámenie za neplatenie výživného. Ste chránená zákonom !
11. Keď deti vyštudujú a založia si rodiny, pozvite ich do ,,Pošty pre Teba", aby sa o Vás na staré kolená mal kto postarať !

(více)

30.03.2009 18:29:33

TROCHU SA ROZHORČUJEM


Ak sa berú drogové závislosti a alkoholizmus ako choroba, potom podľa princípu solidarity tí zdraví majú pomáhať postihnutým touto chorobou. Keď sa takto postihnutí nechcú liečiť a vyliečiť, je to tiež dôsledok ich ,,ochorenia“? Rakoviny vôle, ktorá je v pokročilom štádiu a metastázuje a robí ich neschopnými rozhodovania a rozhodnutia a zotrvania na tomto rozhodnutí? Postihnutia, ktoré spôsobuje, že si nevedia sami poradiť a zodpovedať za svoje konanie?

Nuž, keď sú takí bezmocní voči tejto chorobe, ohrozujúcej a znemožňujúcej normálny život im a ich okoliu, je v poriadku, ak sú ponechaní sami na seba, lebo si to tak želajú? Keď má niekto žltačku, musí sa podrobiť liečbe a byť izolovaný na príslušnom oddelení, pretože by mohol šíriť infekciu. Ale drogy a alkohol tiež spôsobujú smrť – ich ,,bacilonosičom“ , aj tým, ktorí sú nútení žiť v ich blízkosti. Spôsobujú im smrť sociálnu, postihujú ich psychicky, poškodzujú ich duševné zdravie. Môže to vyústiť aj do fyzickej smrti – nie len samotného narkomana a alkoholika, ale aj tých, ktorí sú jeho závislosťou spolupostihnutí bez vlastnej viny. Je to životunebezpečná choroba s vážnymi spoločenskými dôsledkami, a napriek tomu jej nositelia nie sú pokladaní za šíriteľov nebezpečnej epidémie. Môžu slobodne a nezodpovedne rozhodovať o sebe a iných. Môžu beztrestne poškodzovať nielen seba ale aj ostatných . Nie sú za toto poškodzovanie postihovaní, naopak, patrí im osobitná ochrana. Ak sú ,,práceneschopní“ v dôsledku svojho postihnutia, nemajú samozrejme prostriedky na to, aby si plnili svoje záväzky – platili výživné na deti, podieľali sa na nákladoch na bývanie, na domácnosť, z ktorej nie je vôbec ľahké ich dostať, pretože o tom najprv musí rozhodnúť súd. Kým rozhodne – ak rozhodne – že sa im zruší užívacie právo na byt, na ktorý mesiace neprispievajú, je podľa zákona potrebné nájsť im najprv strechu nad hlavou. To vôbec nie je záležitosť, ktorá sa dá vybaviť jednoducho a rýchlo, prieťahy potrvajú celú večnosť a náklady, ktoré dovtedy vzniknú tomu, ktorý je nútený všetko za toho príživníka platiť, už nikdy nikto nenahradí. ,,Postihnutý“ nielenže neživí svoje deti, ale necháva sa živiť nimi, ujedá im aj z toho mála, čo majú a pri postupnom strácaní zábran kľudne aj okradne ,,svoju rodinu“, ktorej ostal na krku, pretože štát sa v tomto prípade vyzúva zo zodpovednosti a ponecháva ju na nej. Rodina sa musí chovať k závislému ako rodina, ale on sa tak správať nemusí. Trestné oznámenie na neplatiča výživného tiež nič nevyrieši v dohľadnom čase: najprv má tri mesiace čas vyšetrujúci orgán, potom ho má prokurátor, a až potom príde celá vec pred súd, a je na poškodených, aby dokazovali, že k poškodeniu skutočne došlo . Potom je neplatič (a prípadne aj násilník ) podmienečne odsúdený a ak si v ďalšej trojmesačnej lehote nezačne plniť povinnosť, nesplní podmienku, je možné na neho podať nové trestné oznámenie. A všetko sa môže začať odznova. Ešte je tu možnosť požiadať o náhradné výživné, ale najprv je nutné obrátiťsa na exekútora, ktorý má tri mesiace na zisťovanie, či má z čoho od povinného dlžobu vymôcť, a prvé, čo si vymôže, sú poplatky za jeho služby. Síce ich bude hradiť dlžník, ale ten zvyčajne nemá z čoho platiť, a ak, tak sú to len smiešne splátky, z ktorých si ukrajuje svoje percentá ešte exekútor. ( Piť a drogovať má začo aj naďalej.) Dlžobu tak nespratník nesplatí ani do smrti.
Náhradné výživné  je riešením ťažkej sociálnej situácie, ale až keď povinný neplatí najmenej tri mesiace, a tie ďalšie tri má exekútor na zisťovanie príjmov a majetku dlžníka. Až potom vznikne nárok na túto náhradu a možnosť spätného vyplatenia trojmesačného výživného. Všetky predošlé dlžoby ostanú nenahradené. ( Ak príjmy zákonného zástupcu detí presahujú určený limit, nárok na náhradné výživné nie je vôbec.)

Pokročilý narkoman a alkoholik využíva deravé zákony na to, aby mohol bezstarostne a bezplatne vegetovať celé mesiace, rok aj viac pod strechou a v teple. Zákon sa pýta, čo by bolo s tým nešťastníkom, keby nebol pokladaný za chorého, o ktorého sa majú tí ostatní starať, ale nepýta sa, čo sa deje tým, ktorým túto starosť ponecháva. Ako to všetko dopadá na nich, ako to prežijú a či to prežijú v zdraví. Ak by vzali zákon do vlastných rúk a vymenili zámok na dverách, dopustia sa nezákonného činu a ,,poškodený“ si na pomoc zavolá políciu. Oprávnene, lebo má svoje práva – na rozdiel od tých, ktorí majú voči nemu len povinnosti. A tie sú vymáhateľné okamžite, na rozdiel od povinností , ktoré majú na papieri oni.

Kým sa príživník dostane konečne na ulicu, možno na nej skončia aj tí, na ktorých mu zákon dovolil parazitovať. Alebo sa dostanú na psychiatriu, v krajnom prípade aj do márnice či do väzenia, keď súd neuzná, že konali v nutnej sebaobrane alebo v afekte, ktorý im znemožnil rozpoznať dôsledky svojho konania.

Ak je narkománia a alkoholizmus choroba, pri ktorej si postihnutý nedokáže sám dať so sebou rady, ak je to psychiatrická diagnóza, pri ktorej škodí sebe aj okoliu, mal by byť aspoň izolovaný, ak sa už nedá liečiť. Alebo že by to nebola choroba? Tak potom aký princíp solidarity, aká ochrana pre niekoho, kto je dostatočne zdravý, aby sa o seba mohol postarať, keby chcel ! Ak nechce, je to jeho osobná vec. A potom by ten zákon mal jednoznačne a nekompromisne rozhodnúť o tom, aby si svoje osobné problémy riešil sám a neprenášal povinnosť starať sa o neho na ostatných. Zákony, ktoré ho chránia, ho pomáhajú udržiavať v závislosti a prehlbovať ju. Navádzajú k zneužívaniu a
- v duchu humanizmu - diskriminujú zneužívaných. A to sa nazýva SPRAVODLIVOSŤ.



(více)

23.03.2009 17:55:23

ZNAČKA: LEN VÁŽNE


Nedá mi ten virtuálny svet pokoj. Nie je to tak dávno, čo som o ňom skoro nič netušila. A žilo sa mi v tom reálnom bez neho nevravím, že dobre, ale ani horšie, ani lepšie ako dnes. Rozhodne mi nechýbal. Z času na čas som si niekde prečítala zoznamovacie inzeráty a predstavovala si ľudí, čo si ich podajú a tých, čo im na ne odpovedia – čo ich k tomu vedie, v čo dúfajú, aké majú predstavy o vyhovujúcom partnerovi, ako sa predstava, čo sa tými niekoľkými slovami snažia vytvoriť o sebe, líši od skutočnosti. A ako asi môže vyzerať také rande na základe inzerátu, vyvíjať sa takto nadviazaný vzťah. Pravdepodobne sa tí ľudia budú spočiatku vídať len raz za čas, a to po dôkladnej príprave na stretnutie, nebudú vzájomne zdieľať žiadne problémy počas tých sviatočných stretnutí, nebudú sa spočiatku dostávať spolu do žiadnych problémových situácií a mať možnosť pozorovať reakcie toho druhého ,,keď o niečo ide“. Takže vlastne dosť dlho nebudú mať oproti sebe skutočnú osobu, len akýsi prienik svojich očakávaní a jej predstavy o týchto očakávaniach, ktorým sa bude snažiť prispôsobiť, aby vyhovela. Ktovie koľko neúspešných pokusov je potrebných, aby ten jeden ako – tak vyšiel a ešte nie je vôbec isté, či sa po nejakom čase neukáže tiež ako chybný . Pred internetom určite existovali typy ľudí, ktorí sa tak, ako sa teraz realizujú na internetových zoznamkách a chatoch, realizovali prostredníctvom inzertných rubrík. Počula som pár historiek o stretnutiach na inzerát a väčšinou mali tie príbehy tragikomický priebeh a trápny koniec. Vtedy ešte existovala staromódna kategória ,,sobášnych podvodníkov“ – dnes, v dobe, keď manželská nevera a dokonca paralelné súžitie s viacerými partnermi ( -kami) niekedy aj s vedomím zákonitého ( -ej) nie je žiadne tabu, toto označenie zrejme už bude anachronizmom.

Kým zoznamujúci sa na inzerát museli niekam cestovať, niekde prespať a ešte si na to vziať dovolenku, vyzbrojiť sa nejakým kvetom v gombíkovej dierke,alebo kam sa to vlastne strkalo, a dohodnutým výtlačkom novín ( do ktorých si vystrihli asi aj dierky na oči ) a druhá strana pracne zháňala ako poznávacie znamenie nejaký kus odevu, ktorý nemal každý ( čo bol dosť veľký problém v tých časoch, keďže celá republika sa obliekala do dvoch – troch podobných ,,modelov“), teraz stačí zapnúť počítač a prihlásiť sa na jeden zo svojich virtuálnych účtov. A v priebehu večera môžu prejsť vstupnými diagnostickými testami celé zástupy adeptov a adeptiek na prípadný ,,reálny vzťah“. Niekomu ani nejde o to, aby bol príliš reálny, po internete je to rýchle, lacné a hlavne bezpečné. Hovorím hlavne o ženatých pánoch a vydatých dámach, o tých, čo nechcú stratiť svoje istoty a vystaviť sa nebezpečenstvu, že by prišli o domáce pohodlie, na ktoré sú navyknutí pri svojom stálom partnerovi alebo partnerke z mäsa a kostí, ktorý (-á) ale vôbec nezodpovedá ich predstavám a ťažko by sa týmto fantáziám mohol (-a) približovať, keď je každú chvíľu na očiach a jeho (jej) reálna podoba tie snové predstavy ničí. Tie virtuálne známosti sa môžu programovať podľa ľubovôle, a sú vymeniteľné – pokiaľ by niektorá zlyhala, môžu svoj program operatívne prehodiť do nejakého iného nicku, ktorý bude zase chvíľu bezporuchovo fungovať. To je taký základný znak doby – všetko je určené len na veľmi krátkodobú spotrebu, čomu zodpovedá aj kvalita. Včera som prala a keď som vystierala bielizeň, našla som jednu súčasť odevu z roku cca 1974, drží pohromade, tak mi je ľúto ju vyhodiť, dá sa použiť v prípade núdze na doma. Veci kúpené prednedávnom sú už akurát tak na vyhodenie a treba ich neustále obmieňať – presne ako je to aj so vzťahmi, nič už nevydrží, jedno ani druhé.

Dosť som chatovala a teraz ma to akosi z ničoho – nič pustilo, a to som ani nenadviazala žiaden chatový citový vzťah, v ktorom by som sa tak veľmi sklamala, že by ma to od toho chatu odradilo, ani naopak taký, ktorý by ma uspokojil natoľko, že by som stratila motiváciu ďalej sa na tejto komunikácii zúčastňovať kvôli tomu. Asi som jednoducho uspokojila svoju zvedavosť. Už viem ako to funguje a aj to, prečo to väčšinou vôbec nefunguje. Ale je fakt, že sú také vzácne výnimky, keď to vyjde. A potom sa tí ľudia, čo sa už zdali povážlivo závislí od vysedávania v chatových miestnostiach z ničoho nič rozplynú. Niet ich. Nanajvýš ak dajú svojim dlhoročným virtuálnym priateľom vedieť, že sa rozhodli žiť v realite, ktorú virtualita nemôže nahradiť. Že sú konečne zamilovaní a milovaní , čiže úspešne dobehli do cieľa a zavesili tretry na klinec. Ostávajú len – ako ich pohŕdavo nazývajú tí, čo si o sebe myslia, že ich na chate držia nejaké ušľachtilejšie dôvody a že sú nad vecou - ,,zúfalci“, ktorí buď nedokážu nikoho k sebe nájsť, alebo sa z nich stali ,,chatoholici“. Nechodia tam už kvôli komunikácii, len zo zlozvyku, automaticky zapínajú počítač, tupo zízajú na monitor, klikajú na smajlíky, ahojkujú, dookola zautomatizovane opakujú všetky tie chatové klišé, vedú s respondentami nezúčastnené štandardizované rozhovory a nedokážu s tým prestať, aj keď kvôli vysedávaniu pri počítači zanedbávajú pracovné a spoločenské povinnosti, osobnú hygienu i spánok a pomaly ale iste sa z nich stávajú ľudské trosky s kyfózami, nadváhou a ďalšími neduhmi z neustáleho vysedávania.

Osobitná skupina, ktorá ma dosť zaujíma, sú nicky, ktoré v profiloch prezentujú svoje telesné vnady, niekedy už i staršieho dáta - odhalené prsia , stehná v teenegerskej sukničke, spálňové polohy, pózy odkukané z módnych magazínov. Alebo z kulturistických časopisov. ( Z čoho sú asi okopírované tie erotické pózy  )

Lenže teraz sa nemôžem venovať ďalším úvahám a rozborom, lebo idem (spisovne ) do posilňovne. Zhadzovať, čo som si v zime nahonobila i vďaka vysedávaniu pri počítači. Teraz už väčšinou na blogoch. Závislosti sa nahradzujú inými závislosťami.( Keby som tak bola závislá na upratovaní, alebo na varení, alebo na administratívnych úkonoch, v ktorých v práci notoricky zaostávam! )


Keďže ma to blogovanie teraz drží, nepotrvá dlho, a určite si čoskoro nájdem čas na pokračovanie. Ale teraz už musím padať…

(více)

05.03.2009 04:51:11

PIATA SPOMIENKA PRE JARKU



Krátko po našom nočnom rozhovore mi vypadol internet. Teraz sedím pri počítači a rozmýšľam o veciach, o ktorých sme spolu hovorili. Spomínali sme na obdobie ,,nežnej revolúcie“, ktorá našej generácii vzala mnoho ilúzií. Môj zážitok, o ktorom som Ti rozprávala, patrí k tým, s ktorými som sa musela veľmi dlho vyrovnávať a ešte vždy som sa s ním celkom nevyrovnala, pretože dodnes neviem, o čo vlastne šlo. Už nikdy nezistím, či to bola iba zhoda náhod a hlúpy omyl, alebo zlomyseľná odveta niekoho za moju naivne nadšenú účasť na udalostiach prvých novembrových dní a týždňov. Neviem, či sa to stalo aj iným ľuďom, že ich ešte aj po páde vtedajšej vlády odviedli a do noci vypočúvali eštébaci a úporne sa pokúšali dostať do zápisnice formulácie, aké sa im hodili do akéhosi tajného plánu. Uvádzali do zmätku, vytrhávali veci z kontextu, vkladali do úst, čo nebolo povedané a prekrúcali zmysel toho, čo povedané bolo. Dodnes si myslím, že to bolo všetko len zinscenované a cieľom bola manipulácia a zastrašovanie, alebo možno iba revanš jednotlivcov, ktorí sa ešte zo svojej moci na to zmohli. Viezla som sa v aute s dvoma tunajšími esenbákmi; povedomé tváre, čo pred generálnym štrajkom, keď sme so S. lepili vlastnoručne napísané plagáty, hliadkovali v tmavej uličke, ktorou sme sa vracali domov. Ten tajný, čo v ňom čakal až ma dovedú, bol z krajského mesta. Na prvý pohľad nepríjemný, arogantný chlapík.

Neviem, či som mohla trvať na tom, aby mi dali kópiu zápisnice, čo so mnou spísal. Dnes by som mala v rukách dôkaz, na základe ktorého by som sa možno dopátrala, aká bola skutočnosť. Lenže ja som s niečím podobným nemala skúsenosti a bola som taká ohromená a zaskočená, že som na to, ako som mala správne reagovať, prichádzala až počas nasledujúcich dní a týždňov, keď som sa pomaly preberala zo šoku. Oni ma potom po nejakých dvoch – troch hodinách výsluchu doviezli späť do práce, odkiaľ ma predtým odeskortovali ako nebezpečného zločinca. Nesprávali sa ku mne ako k domnelému svedkovi, za ktorého som mala byť pokladaná v tej s najväčšou pravdepodobnosťou len fiktívnej kauze, ale ako k páchateľovi, ktorého idú s istotou usvedčiť z akéhosi zločinu. Nikdy by som nebola verila, že eštébak páchnuci alkoholom by ma dokázal tak paralyzovať, aby som nebola schopná priamo tam na mieste vyvrátiť jeho nelogické ,,domnienky“, ktorými sa pokúšal dostať ma do roly ,,vinníka“.. Vôbec som netušila, aké mám ako ,,svedok“, alebo čo som to vlastne mala byť, práva, a či a ako sa môžem ohradiť a brániť (dlho mi vôbec nechceli povedať, kvôli čomu ma idú predviesť, nechávali ma zámerne v neistote a naťahovali čas, aby ma trochu podusili). To čo mi z toho zážitku ostalo, bol len pocit potupy a strašnej bezmocnosti; cítila som sa ako sa asi cítia ženy, ktoré niekto znásilnil. Neskôr som sa hnevala sama na seba, že som sa chovala tak hlúpo a nedožadovala sa dôkazov, že to celé nie je len divadielko, pripravené tými, ktorí prichádzali o moc a o dobre platené miesta prisluhovačov starého režimu. Dlho ma tá príhoda trápila, až som to v sebe nakoniec potlačila a radšej som už na to viac ani nechcela spomínať.

Verila som, že November je medzník, ktorým začne narovnávanie všetkých tých pokrivení minulého režimu a že odteraz nebudú mať tí, čo v mene svojej moci terorizovali ostatných, žiadnu šancu vrátiť sa k nej , a že jej zneužívanie na skupinový alebo osobný prospech nahradí ,,etika v politike“. Lenže vláda filozofov a spravodlivosť sa nekonali. Krátko po zrušení vedúcej úlohy strany sa na nástenke objavili výzvy anonymných propagátorov demokracie k likdvidácii ,,hniezda červených myší“ na pracovisku, kde dovtedy samozrejme všetci vedúci a ašpiranti na vedúce funkcie boli v strane. A tí, ktorí mali záujem im konkurovať, mali podané do strany prihlášky . Medzi nimi aj autori nástenky, ktorú som objavila počas nočnej služby a tie nehoráznosti z nej postŕhala. Predseda SZM, ktorý sa ujal funkcie tesne pred Novembrom a ďalší novopečený revolucionár rýchlo naberali na odvahe, slintajúc po miestach, ktoré by sa uvoľnili po deratizačných prácach. Jeden iný kolega, radový člen strany, legitimáciu komunistu neodovzdal, a po spontánnom rozpade jeho straníckej organizácie sa stal dobrovoľným ,,pohrobkom komunizmu“ a samozvoleným predsedom seba samého. Pozbieral pozahadzované stranícke knižky a nepotrebné známky, pečiatky a rôzne insígnie po bývalom predvoji a bavil sa tým, že viedol stranícku agendu po ,,zomrelých“. Lepil tie známky do knižiek zaslúžilých členov strany aj naďalej. Zatiaľčo rýchlokvasení veľkohubí odporcovia starého režimu ex post nemali ani toľko odvahy, aby tie kydy na nástenke podpísali svojimi menami, on nahlas vyhlasoval, že je posledným žijúcim komunistom, pozostalým po všetkých tých bývalých snaživcoch režimu padnuvšieho na hubu. Lebo len to sa stalo : vyhnilo to a odpadlo a moc sa váľala na chodníku a čakala, kto si ju odnesie domov.

Stáva sa, že niekde niekto natrafí na spôsoby pripomínajúce tie z bývalého režimu, zažíva ,,dežavi“ pri stretnutí s niektorými typmi ľudí. Nemyslím si, že platia optimistické prognózy, že bude trvať len dve – tri generácie, kým sa zmení mentalita ľudí a ,,staré praktiky“ sa stanú definitívnou minulosťou. Ľudia sa nezmenia. Na ideologickej nálepke nezáleží – tí istí a im podobní sa budú vždy chovať rovnako, v každej dobe, len niektorá bude na ich otvorené prejavenie sa vhodnejšia. Budú sa prispôsobovať situácii, a niekedy tá konštelácia okolností napomôže, aby sa tie ich najhoršie, dovtedy len latentne existujúce vlastnosti prejavili naplno. Ten istý typ človeka bude vždy používať ,,eštébacké“ metódy : ponižovanie, vydieranie, zastrašovanie, prekrúcanie, intrigy, lži, vyhrážky, úplatky, hrubé násilie, vždy a všade budú existovať mocichtiví zbabelci, túžiaci po zisku na úkor ostatných a striehnuci na vhodnú príležitosť na sebarealizáciu. Inými spôsobmi jej totiž nie sú schopní.

My všetci, každý z nás sme tie okolnosti. A na každom z nás záleží, čomu dáme príležitosť. A tiež čomu ju nedáme.

(více)

23.02.2009 16:42:35

MOC


LEN TAK NA OKRAJ

Ako sa tak pohrávam s témou zneužívania moci na pracovisku, premýšľam popritom samozrejme aj o moci ako takej. Je to pre mňa jedna z najzaujímavejších tém, a rada si o nej vždy prečítam úvahy, zaoberajúce sa ňou z rôznych hľadísk - z filozofického, sociologického, psychologického, politologického či historického - z rôznych ideologických pozícií. Priťahuje moju pozornosť aj v beletrii alebo literatúre faktu, vyhľadávam spomienkovú literatúru, v ktorej sú životné skúsenosti ľudí z totalitných režimov. Mocní a bezmocní, vlácovia a ovládaní, to je jeden z hlavných motívov v tom dlhočiznom rade výjavov z ľudských dejín. Osobnosti a vládcovia na jednej strane - a bezmenné masy tých, ktorí im podliehali a hýbali dejinami na druhej.  Zaujíma ma, nakoľko sú zákonitosti fungovania moci v malých skupinách zhodné s jej fungovaním vo veľkých. Hlavný rozdiel bude asi v jej anonymite v tých veľkých, vo vylepšených možnostiach zahmlievania skutočného stavu vecí a tým aj vo väčšom priestore na manévrovanie zo strany tajomných manipulátorov, ktorí sami strácajú prehľad a nevedia, s čím sa zahrávajú. Dajú do pohybu naraz toľko zložitých súvislostí, že sa im udalosti vymknú z rúk a MOC zrazu stojí proti nim tak, ako to videl Goya, keď namaľoval Kolos. Preto všetky revolúcie žerú svoje deti. Moc má tendenciu obracať sa proti svojim uzurpátorom : najprv z nej zošalejú ( vodca Zbesilých Robbespiere ) a nakoniec s ňou v tom vabanku totálnej vojny totálne prehrajú (Hitler ). Zúrivé masy ich za všetky príkoria zavesia za nohy ( Mussolini ).

Niekde medzi totalitou a anarchiou by mala byť demokracia. Ale tak, ako bola ,,socialistická demokracia“ len chiméra, pokladám za utópiu aj ,,kapitalistickú demokraciu“ : pekný ideál, ale neuskutočniteľný. Ak aj je možno v našej galaxii miliarda planét podobných Zemi a na niektorých z nich mohol vzniknúť a vyvíjať sa život podobný pozemskému, a nie je vylúčené, že sa tam rozvíjali aj nám podobné civilizácie, stretnutie s nimi je asi len málo pravdepodobné, pretože existencia života na našej Zemi je len bezvýznamná epizódka v existencii vesmíru a podobné epizódky inde trvajúce len v určitom mizivom okamihu sa s nami časovo rozchádzajú. Podobne je to aj s trvaním demokracie – sú to len časovo bezvýznamné epizódy v dejinách ľudstva, ktoré tu zasvietia, tam zhasnú, ako žiarovky na vianočnom stromčeku. My si etnocentricky namýšľame, že tzv. ,,západná demokracia“ je akýsi trvalo udržateľný stav nášho sveta a že túto ,,vyspelú civilizáciu“ môžeme naočkovať aj do nám doteraz nepodobných svetov, ale vôbec nevieme domyslieť detaily, napríklad čo si počneme s dvojnásobnou gravitáciou na planétach alebo s inými danými podmienkami v iných kultúrach. My – Slováci teda určite – sa nachádzame na rozhraní Východu a Západu a možno preto sa niektorí pozeráme tak skepticky na globalizáciu, máme historické skúsenosti s obracaním sa za vetrom a pamätáme si, ako sa to zakaždým skončilo. Nedôverujeme ani jedným, ani druhým, sme ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Máme niekoľko pikantných historických zážitkov, vďaka ktorým len tak ľahko nenaletíme, keď nám niekto sľubuje večný raj na Zemi a sme príliš malí a bezmocní, aby sme si mohli namýšľať, že nabudúce si už ustrážime, aby sme ostali sami sebe pánmi. K mentalite nášho národa patrí obozretnosť voči ,,panskému huncútstvu“, ktorým sú rečičky o ,,demokracii“ a ,,právnom štáte“. U nás sa hovorí, keď niekto prednáša takéto teórie : ,,Si múdry ako televízor“, čo je známka humorného nadhľadu nad reálnou situáciou, v ktorej sa naša spoločnosť nachádza, nevynímajúc z toho skutočné uplatňovanie slobody myslenia a slova a nezávislosti mienkotvorných masmédií. Ľudia citlivo vnímajú falošné tóny v sladkých prejavoch politikov – pravda, ak ešte vnímajú. Nadobúdam dojem, že cieľom mocichtivých je samostatne nerozmýšľajúca, ľahko manipulovateľná masa s vymývateľnými mozgami, reagujúcimi len na niekoľko vybraných signálov. (Viď napr. nové koncepcie rozvoja výchovy a vzdelávania a ich aplikáciu v praxi.) Už ,,reálnemu socializmu“ sa vo veľkej miere podarilo vychovať si ľudí cukrom a bičom, a teraz to len pokračuje, len sa už nikto nehanbí nahlas povedať, že „štěstí je štěstí, ale prachy si za něj nekoupíš“. Všetkým, aj tým insitným umelcom, ktorí si namýšľali, že svet je čisté miesto obývané dobroprajnými a obetavými ľuďmi je jasné, že moc sú peniaze a peniaze sú moc, a že keď nejde o peniaze, ide o h…. .Chudobný slovenský ,,ľud“, ktorý sa doteraz nikdy svojím hrdlačením k peniazom neprepracoval, má konečne svoju ,,vládnucu“ vrstvu – vlastnú buržoáziu, ktorej deti študujú na prestížnych západných školách, aby mali dobrý základ pre svoju budúcu kariéru, ak bude treba na Slovensku pri odchode zhasnúť. Nerobíme si my zbytočné ilúzie, že by to malo byť inak ako vždy doteraz : plienili nás Avari, po nich Tatári, po nich Turci s Tatármi, do toho ešte nejakí labanci a kuruci… A Slováka niekde odchytili na poli a spravili z neho janičiara. Alebo sa ním spravil sám, aby z toho, kde sa dvaja bijú, tiež niečo mal.

Ako za Slovenského štátu. To je časť našich dejín, z ktorej by sme sa mali poučiť, aké nebezpečné je podľahnúť pod blahosklonnou ochranou mocného ,,spojenca“ velikášstvu a namýšľať si, že sme pupkom sveta. A aké ponižjúce a nedôstojné je zistiť, že sme jeho opačnou stranou, keď náš ,,ochranca“ príde o moc. Ľudia si na to ,,miesto hore“ ľahko zvyknú, ale ťažko sa oň prichádza. A vzájomné krivdy sa len kopia a vytvárajú živnú pôdu pre nové. Viď Juhoslávia alebo Židia a Palestínci.

Konfrontovala som rôzne pohľady na túto etapu vývoja moci u nás, a pri tej od Vnuka sa mi vo vrecku otváral nožík. Nahlas som šomrala, keď som čítala jeho knihu a nebyť tej od Ľubomíra Liptáka, asi si zmením národnosť na eskimácku. Tí skutočne veľkí sa neboja priznať svoje chyby, nehľadajú ospravedlnenia, nehádžu svoje viny na iných, netrvajú bigotne na svojich predsudkoch. Nenafukujú sa ako Mechúrik Koščúrik a nakoniec neprasknú ako prázdna bublina. História nemá slúžiť na skresľovanie podľa falošného sebaobrazu, ktorý sme si o sebe vytvorili, aby sme nahradili, čo sme v skutočnosti nedokázali. Mala by byť ponaučením do budúcnosti, aby sme za podobných okolností nekonali viac tak, že sa nám to zas vypomstí. Aby sme už nechceli slúžiť hocakej moci - slepo, alebo si myslieť svoje a tváriť sa poslušne, len aby sme nejako prežili. Niekedy asi treba pozbierať aj odvahu a postaviť sa jej do cesty. Ak je zlovoľná, nepodieľať sa na nej kvôli svojmu okamžitému prospechu. Mať na pamäti že sa kedykoľvek môže obrátiť proti tým istým, ktorí sa na ňu ulakomia a zneužívajú ju. Aj keď chytráci by mohli namietať, že v kolobehu elít sa nakoniec bez ohľadu na režim hore ocitnú tí istí a Šaňov Machov, vďaka ktorým 70 000 slovenských Židov skončilo v koncentračných táboroch, nakoniec potichu amnestujú a budú sa kľudne so svojimi psíkmi prechádzať popri Dunaji ako vážení občania. Ale čo to spraví s ,,dušou národa“, to ich už nezaujíma. Ani to, kto zas tú ,,dušu“ a v mene akého svinstva nabudúce zlomí.

Neviem ako kto, ale ja na to nemám žalúdok. Radšej by som potom k tým Inuitom...


*Ešte naposledy som vložila článok z jedného môjho blogu do druhého.Odteraz už pôjde každý svojou cestou:-)
(více)

22.02.2009 16:10:40

KURZ SEBAOBRANY ( NIE LEN ) NA CHATE



VLASTNOSTI OBETE PSYCHOTERORU

TEST A ZÁSADY SEBAOBRANY

Aj na rolu obete sú niektorí ľudia predurčení. Vždy za to môže ich prežívanie v detstve a jeho následky, hoci odporcovia psychanalýzy a iných humanistických smerov v psychológii to pripustiť nechcú. Možno preto, že sa sami obávajú podrobiť hĺbkovému skúmaniu svoju minulosť . Mohlo by byť pre nich užitočné, keby pátrali po svojich skrytých motívoch, po potlačených zážitkoch a skúsenostiach, a snažili sa rozumovo a hlavne rozumne si ich spracovať. Niekedy je veľmi poučné stretnúť aj v dospelosti alebo v neskoršom veku človeka, ktorý nám pripomína autoritatívneho alebo dokonca týrajúceho otca, či matku, ktorá nedokázala prejaviť voči deťom pozitívny cit a náklonnosť, ale prenášala na ne napätie zo svojich frustrácií, svoje problémy so sebou, s ktorými si nevedela poradiť. S bolestnými zážitkami z detstva sa musia vyrovnávať mnohí, ale nie na každom zanechajú hlboké a neodstrániteľné stopy. Niekto sa s nimi nedokáže vyrovnať sám, nenarodil sa ododlnejší a preto potrebuje pomoc. Ja si nemyslím, že tá pomoc musí byť vždy ,,odborná“. Stačí niekedy niekoľko skúseností s inými ľuďmi, s ktorými nás zvedie dohromady šťastná náhoda. A môžeme sa s nimi zísť len v jedinom nepatrnom okamihu – aj tak môžu mať pre nás kľúčový význam. Dokonca to stretnutie nám nemusí byť ani príjemné, aby bolo pre nás v konečnom dôsledku prospešné. Nemusí ísť len o pozitívny vzťah – niekedy sa poučíme aj z tých negatívnych. Očami dospelého, ktorý už niečo prežil a spoznal, môžeme pozorovať to, čo sme nedokázali vypozorovať a pochopiť ako deti. Je to potom zaujímavý zážitok, ako keby sme mali možnosťvyriešiťniektoré záhady, ktoré sme nevylúštené odložili do depozitu. A teraz máme Rosetskú dosku a naraz porozumieme, sme v obraze : konečne si dokážeme predstaviť, čo sa v tej minulosti vlastne udialo. Môže nám to byť dobrým ponaučením pre budúcnosť, pomôcť k tomu, aby sme zmenili svoje škodlivé správanie, nedopúšťať sa viac ,,hriechov, ktoré sa k nám vracajú“.

Ak sa niekto zapletá do vzťahov podobných tým predošlým, ktoré mu priniesli trápenie a smutné spomienky, mohol by si otestovať, či náhodou príčiny neväzia v ňom samom.


TEST


  • V detstve ťa trestali za každý prehrešok, pripomínali Ti, že iní sú lepší ako Ty? Dávali Ti často najavo nespokojnosť s Tvojimi vlastnosťami a správaním ?
Odtiaľ pochádzajú Tvoje pochybnosti, či si dosť ,,dobrý“. Perverzník hľadá ľudí, ktorých ovládne a môže citovo vydierať. Snaží sa ich paralyzovať tým, že ich udržiava v neistote a v presvedčení, že si nezaslúžia lepšie zaobchádzanie, než neustálu kritiku a zavrhovanie.
  • Dávaš vždy spontánne najavo radosť a smútok, ktorý práve prežívaš aj pred cudzími ľuďmi ?
Provokuješ perverzníka, aby Ti závidel ! Si na najlepšej ceste stať sa jeho terčom!
  • Snažíš sa vždy robiť niečo navyše pre iných ľudí, chceš sa im zavďačiť, obávaš sa , či si sa voči nim nejako neprevinil ? Ospravedlňuješ sa pred nimi, ak máš pocit, že si mohli niečo zle vysvetliť alebo sa cítiť dotknutí, či preto, lebo máš pochybnosti o svojej schopnosti spĺňať ich očakávania?
Vedz, že morálny perverzník čaká práve na takúto obeť ! Vycíti spoľahlivo Tvoj nedostatok sebavedomia a sklon k pocitom viny. Práve to potrebuje, ľahko na Teba prenesie svoje vlastné chyby a previnenia.
  • Berieš si často na svoje plecia problémy iných a neustále ich za nich riešiš, zanedbávajúc svoje vlastné ? Trpíš výčitkami svedomia, že si egoista, keď uprednostníš vlastný záujem pred záujmami iného človeka ?
Pozor! Tyran dokáže nahmatať Tvoje slabiny a ťaží z toho, že sa dáš ľahko presvedčiť o svojej morálnej nedostatočnosti. Bude útočiť na Tvoje svedomie výčitkami a snažiť sa deptať Ťa a ponižovať. Jeho cieľom dostať sa ,,morálne nad Teba“.
  • Máš sklon k depresii, ťažko znášaš nedorozumenia, často sa márne usiluješ o porozumenie v dobrej viere, že ten druhý predsa nemôže byť bezcitný zlomyseľník, ktorému o dorozumenie vôbec nejde? Reaguješ precitlivelo na výčitky?
Útočník nenájde vhodnejší objekt ! Hľadá vždy zraniteľného človeka, rovnako otrlému ako je on sám sa vyhýba!


ZÁSADY ÚČINNEJ SEBAOBRANY

  • Ak získaš pocit, že si obeťou vznikajúceho psychoteroru, zbieraj indície a začni sa pripravovať na obranu. Nepodľahni zdaniu, že trpíš stihomamom, ktoré sa útočníci snažia vyvolať !

  • Prekvap agresora otvorenosťou. Nič netutlaj. Vyvolaj dialóg, odmietni zahmlievanie. Trvaj na konkrétnosti!

  • Posilňuj svoje sebavedomie, nedovoľ, aby Ti vzali sebaúctu. Uvedom si, že si nezaslúžiš nenávisť agresora, nedovoľ, aby ťa urážal a vzbúr sa !

  • Zablokuj vtieravé myšlienky na agresora a na stretnutia s ním. Nájdi si pozitívne vzťahy a vyhľadávaj príjemné citové zážitky

  • Skús hľadať podporu u nadriadených a vytipovať a získať si vhodných spojencov!

  • Nenechaj sa vyprovokovať k skratovému jednaniu, neklesni na jeho úroveň. Dávaj si pozor na afekty, snaž sa nestratiť sebakontrolu. Príliš silné citové reakcie , únikové alebo agresívne, by slúžili psychoteroristovi ako dôkaz Tvojej psychickej lability, duševnej poruchy, ktorú Ti pripisuje pred ostatnými. Dôkladne zvažuj každý svoj krok. Pokiaľ Ti píše, filtruj slová a nečítaj jeho zlomyseľné narážky medzi riadkami!

  • Uzavri agresorovi cestu k svojim citom. Nedaj ich najavo. Pokús sa o nadhľad a nešetri pritom humorom!

  • Nestrácaj zo zreteľa, že Tvoj protivník je skúsený herec a vie zahrať obeť, pričom Tebe prenechá pred ostatnými svoju rolu. Na zámene rolí sú postavené mnohé vydarené frašky, ktoré zinscenuje. Rátaj s úskokmi- vži sa do neho a odhaduj jeho stratégiu!

  • Neboj sa použiť voči nemu jeho vlastné zbrane!

  • Postupne na neho zabúdaj!


*Tvorivo spracované na základe literatúry a vlastných skúseností :-).

Zdroje:
Hirigoyenová, M.-F.: Psychické týranie. Bratislava, Sofa 2001




(více)

22.02.2009 11:54:59

K PRÍLOHE KURZU SEBAOBRANY NA CHATE

VLASTNOSTI PSYCHOTERORISTU

TEST

Šikanovania a psychoteroru – kdekoľvek : doma, na pracovisku alebo aj na chate – sa dopúšťajú ,,perverzní tyrani“, ktorí cítia zvláštne uspokojenie, keď môžu deptať a ponižovať ľudí na nich citovo naviazaných. Je to ako keby sa potrebovali presviedčať, či sú naozaj citovo paralyzovaní. Nedokážu v sebe prekonať neznesiteľnú prázdnotu. Chcú vidieť, keď sami nič necítia, bolesť aspoň v očiach iných, ktorým ju spôsobujú. Plánovite a systematicky. Nasledujúci test im môže pomôcť k autodiagnostike. Pre ostatných môže slúžiť už len ako terciálna prevencia ( odstraňujúca či zmierňujúca následky).


  • Prežil si zraňujúce detstvo, chýbal Ti pocit bezpečia a nedostával si dosť lásky? Si dnes odolný a nikdy nepodliehaš na dlhšiu dobu smutnej nálade, veľmi rýchlo sa vždy otrasieš ?

Si ochudobnený o hlbšie city – nielen žiaľu a smútku. Nedokážeš naozaj prežívať ani hlbokú radosť alebo súcit!

  • Ak ťa opustí partner alebo priateľ, cítiš zadosťučinenie , keď na to neskôr nejako doplatí, alebo sa mu v živote nedarí?

Nie si schopný ozaj milovať, po strate ,,milovanej“ bytosti cítiš len hnev a nenávisť a túžiš po pomste!

  • Hovoria Ti často ľudia, aký si charizmatický, skvelý, zábavný, oslňujúci spoločník ? Uspokojuje Ťa ich obdiv a uznanie , Tvoja výnimočnosť , šírenie Tvojej dobrej povesti ?

Rád sa dívaš na svoj obraz v očiach iných. To je na tých ľuďoch to najzaujímavejšie!

  • Si na rozdiel od všetkých slabochov, ktorých denne stretávaš, človek s pevnými zásadami a neotrasiteľným presvedčením, že držíš svoj osud pevne v rukách vďaka svojej morálnej sile, železnej vôli a vysokej inteligencii?

Nehovor! Nikto nie je taký dokonalý.

  • Si skalopevne prsvedčený, že len Tí naozaj múdri Ťa uznajú za svoj vzor a že tí druhí sú nuly, ktoré si zaslúžia tvrdé a nekompromisné jednanie?

Je to preto, lebo si megaloman a ak niekto nezodpovedá Tvojim predstavám o dokonalosti, vyvezieš ho na skládku odpadu, kde podľa Teba patrí väčšina tých menejcenných, ktorí nepochopili, že si jediný vzor hodný obdivu.

  • Máš rád, ak Ťa ľudia, s  ktorými  vstupuješ  do  intímnych vzťahov reperezentujú na verejnosti a vzbudzujú závisť Tvojho okolia? Cítiš uspokojenie, ak je z  ich správania jasné, že Ťa uprednostňujú pred   inými ?

Berieš tých ľudí ako luxusné veci, ktoré uspokojujú Tvoju potrebu sebaúcty a spoločenskej prestíže.

  • Ak poznáš okolo seba ľudí, ktorí sice majú vyššie formálne vzdelanie ako Ty a významnejšie postavenie, ale nedosahujú Tvoje kvality, tešíš sa , keď im môžeš dať príučku a dokazovať im, že si ,,lepší“?

Závidíš! A je to Tvoja základná vlastnosť a Tvoj ústredný motív.

  • Keď sa dokážeš vložiť do hry celou svojou bytosťou a zlostiť sa, ak prehrávaš, ak sa vieš nadchnúť a vzápätí cítiš hlboké sklamanie, ak Ťa priťahuje entuziazmus a vitalita iných a súčasne robíš všetko preto, aby si im tú ich ,,naivitu“ ukázal a zbavil ich ,,ilúzií“, potom ...

Tebe samému ozajstný entuziazmus a životná sila chýba, preto ich potrebuješ podkopávať u iných. Najprv si ich vyberieš, aby si odčerpal ich energiu a potom, keď ich porazíš, sa môžeš cítiť konečne ako víťaz!

  • Tvoje vzťahy končia tým, že z počiatočného nadšenia pre ne vznikne rozčarovanie, keď zistíš, že si tie osoby nezaslúžili Tvoj počiatočný obdiv a náklonnosť , že svojím správaním zavinili rozpad týchto vzťahov a nezaslúžene Ti ukrivdili ?

No jasné ! Ty si predsa tá obeť!

  • Si presvedčený, že ak vzťah zlyhal, príčinou bola druhá strana, nezrelý človek, ktorý podliehal hystérii a napriek Tvojej trpezlivosti a snahe o porozumenie ho napokon zničil? Nemáš problém obrátiť list a nadviazať nový vzťah, ktorý Ti pomôže zabudnúť na osobu, čo to takto medzi Vami kazila a pošliapala Tvoje city?

Potrebuješ sa ubezpečovať, že Ty si ten ,,skvelý“, zatiaľčo ten druhý je príčina všetkého zla. Dokonca aj toho ZLA v Tebe!

Spracované na základe zdroja : Hirihoyenova, M.-F.: Psychické týranie. Bratislava, Sofa 2001

(více)

01.02.2009 11:23:48

ŠTVRTÁ SPOMIENKA PRE HANKU

STOPY
Keď som sa vďaka Tvojmu upozorneniu večer dívala na ,,Sedmikrásky“ a na tie dva dokumenty o V. Chytilovej, vybavovali sa mi v súvislosti s nimi rôzne spomienky. Sedemdesiate roky. Najstrašnejšie bolo, že v tých zablatených, ošarpaných a polomŕtvych mestečkách a dedinách, ktorými denne prechádzal môj autobus do školy a zo školy, 45 km tam, a 45 km späť, sa absolútne nič nedialo. Z doby, keď sme boli deti, z tých šesťdesiatych rokov, aj napriek tomu, že boli aj zlé a bolestné zážitky, sklamania a tragédie, si pamätám predovšetkým farby, úžasné atmotmosferické efekty, keď sa po veternej smršti spod búrkových mrakov predrala jasná letná obloha, slnko roztrblietalo mokré chodníky a v belasých obločných sklách sa odrážali zrýchlene letiace oblaky. Svet bol premenlivý a zaujímavý a zdal sa byť so všetkými tými vzrušujúcimi, neustále sa striedajúcimi dojmami a tajomstvami, ktoré čakali na odhalenie, celkom blízko, takmer nadosah – hneď za tou bránou, ktorou pomedzi tie roztrhané búrkové mraky prenikalo oslepujúce svetlo. V tom nasledujúcom desaťročí svetlo pohaslo. Z tých čias mi pred očami beží len stará opotrebovaná kópia čiernobieleho filmu- možno je trochu dohneda. K čiernobielym filmom sa mi niekedy s veľkým úsilím podarilo primyslieť si farby, vsugerovať si, že ich naozaj vidím, ale vždy to bola len krátka vízia. Len čo pominuteľný očný klam skončil, musela som sa vrátiť medzi vyblednuté šedivé a nehybné kulisy, ktorým sa skutočnosť nedala uveriť. Oddeľovali naše zakázané územie od dobre utajeného naozajstného života, pulzujúceho niekde v neznáme za nimi.

Za tzv.,,socializmu“ bolo žiaduce, aby všetky literárne príbehy, básne, piesne žiarili optimizmom, alebo aspoň naznačovali nejaké pozitívne východiská. Aj pri tých slohových prácach učiteľ vytkol, ak vyznievali pesimisticky a nedajbože sa dotýkali nejakej kontroverznej témy. Len nech sa všetko javí bezproblémovo, a ak by sa aj nejaký malý konfliktík vyskytol, nech to nie je nič zásadného, čo by spochybňovalo možnosť budovania krajších zajtrajškov. Všetko muselo byť krásne zidealizované, aby bolo jasné, že prevládajúcim životným pocitom je neotrasiteľná viera v lepšiu budúcnosť. Zachádzalo to až do takých absurdít, že populárny spevák nemohol spievať o čiernom kvete a musel ho, chtiac – nechtiac, vymeniť za biely. Vždy sa našli nejakí nahlúpli arbitri, ktorí presne vedeli, ako dosiahnuť pravdivý umelecký odraz skutočnosti a nedostatočne vyspelých autorov odkázali do patričných medzí, aby ich výtvory mohli plniť požadovanú výchovnú funkciu. Hovorili o konštruktívnom prístupe tam, kde pod povrchom skryte prebiehala deštrukcia aj tých najzákladnejších hodnôt. Dnes sa existencia ,,najzákladnejších“ hodnôt pre istotu popiera, vládne hodnotový relativizmus, ktorý je vhodný na ospravedlnenie bezhraničnej slobody pri presadzovaní svojich egoistických potrieb a záujmov.

Podobne, ako ten predpísaný socialistický optimizmus mi dnes niekedy pripadá aj nechuť ľudí čokoľvek problematické riešiť, zamýšľať sa nad tým, čo všetko sa skrýva pod tým pomerne hladkým povrchom toho, čo pokladajú za každodennú ,,realitu“.Kĺzajú sa po nej bez väčšej námahy a radšej o smere a zmysle toho pohybu hlbšie nepremýšľajú. A otravuje ich, ak ich k tomu niekto núti. Radšej zavierajú oči a vtesnávajú sa do schematických postáv predpísaných ikonografiou moderného náboženstva, predpisujúceho vyzerať navonok šťastne, blahobytne a úspešne. Ideál budovateľa komunizmu v obrátenom garde. Nikto nechce vyzerať v očiach iných ako ten, čo nezvláda ťažkosti, ktoré prináša život. To, že vymyslená skutočnosť má vyzerať dokonalejšie ako skutočnosť sama, bolo ,,in“ vlastne dávno pred komunizmom. Azda sa počítalo s neveľmi peknými ľudskými vlastnosťami ako je nežičlivosť a škodoradostnosť - vlastné sestry závisti. Ktože by chcel urobiť radosť tým druhým a obnažiť pred nimi svoje zraniteľné miesta? Na slabších sa vrhajú tí silnejší ako na ľahkú korisť, na úkor ktorej môžu zvýšiť svoje zisky. A hovorí sa tomu pyšne ,,dravosť“ a predátori, vďaka ktorým teraz krachuje svetová ekonomika, sú predmetom závisti báznivej, bezohľadne okrádanej masy.

Na ,,Sedmikráskach“ som sa včera srdečne smiala, pretože som sa prevtelila do seba v tom veku. Koľko to len stálo úsilia, prispôsobiť sa všetkej tej skazenosti naokolo – hovorí sa tomu ,,sociálna adaptácia“. Takto presne nám ju definoval kedysi jeden náš pedagóg, a my sme si mysleli, že žartuje a smiali sme sa na tom ako na dobrom vtipe. Na Chytilovú a na ďalšie výborné české, ale aj ruské filmy sme chodili z času - na čas do filmového klubu. Na niekoho taká ,,Panelstory“ pôsobila depresívne, ako príliš čierny pohľad na našu ,,predsa nie až takú zlú“ súčasnosť, mňa naopak vždy povzbudilo, že nie som medzi tými šedivými múrmi celkom sama a ,,neviditeľná“, že niekde je oko, ktoré to všetko vidí tak ako to vidím ja a zaznamenáva. Možno sa to púhe zaznamenávanie javí ako niečo bez významu, ale bez neho by náš život uplynul v bezvedomí a stratil by celkom zmysel. Načo by nám potom vôbec bolo to sebauvedomenie, na ktoré sme my, ľudia, takí pyšní. Úplne by nám postačovali zákony džungle, život v prítomnosti, bez uvedomenia si toho, čo nám predchádzalo a starostí o to, čo po nás bude ( alebo nebude ) pokračovať. Mnohí si takúto životnú filozofiu osvojili a správajú sa podľa nej, ale neuvedomujú si, že sa tak stávajú súčasťou vonkajšej sily, ktorú nedokážu ovládať a ktorá napokon určuje aj ich samých.

Tak ako sa nás na začiatku zmocňoval pocit, že nie je NIČ, že náš život je vyprázdnený a nemá zmysel, vracia sa aj na konci tej cesty. Myslím si, že som už na to pripravená, aj keď ešte kus tej cesty pred sebou mám. Nenamýšľam si, že si moje prípadné ,,dobré zážitky“ na ďalšej trase budem môcť ponechať navždy, uvedomujem si, že ich budú striedať ťažkosti a trápenie a že aj to nakoniec pominie. Ale bude to ešte pre mňa zaujímavé, a tak sa mi chce žiť. To je asi zmysel toho všetkého a na to tu sme – aby sme to videli na vlastné oči a nazreli trochu aj pod povrch. Len tak. Pre radosť z poznávania.

(více)

25.01.2009 16:00:56

TRETIA SPOMIENKA PRE JIRKU


Neraz mi napadlo, že by som chcela napísať príbeh o každodennom živote mesta. To, v ktorom sme sa s Jirkom minuli, nebolo práve tým mojim vysneným, kde by som túžila bývať, ale začiatkom osemdesiatych rokov bola už veľká skrytá nezamestnanosť a vôbec nebolo ľahké, najmä ľuďom s mojím druhom kvalifikácie, nájsť zamestnanie. Dokonca sa zaviedli pre absolventov aj návratné podpory od štátu, pár stovák mesačne. A prebiehali i diskusie na túto tému v masmédiách. Podľa platnej ústavy a zákonov mali občania nielen právo na prácu, ale aj povinnosť pracovať, a súčasne mali mať právo na zamestnanie zodpovedajúce kvalifikácii a schopnostiam. Nakoniec ma do toho zamestnania vo vtedajšom našom krajskom meste umiestnil príslušný odbor pracovných síl.

Moju kauzu ( provokovala som sťažnosťami, v ktorých som poukazovala na rozpor medzi socialistickou ústavou, proklamovanými právami a skutočnosťou a doložila som ich reálnu neplatnosť desiatkami písomných zamietnutí mojich žiadostí o zamestnanie ) dostal na stôl zhodou okolností spolužiak z VŠ, ktorý na rozdiel odo mňa, ako tzv. štipendista, t.j. robotnícky káder, absolvent jednoročnej internátnej školy pre pracujúcich, mal nárok po následnom skončení VŠ na okamžité umiestnenie na miesto zodpovedajúce dosiahnutému vzdelaniu. A neponúkali mu pracovné zaradenie manipulačný robotník za 14,-Kčs na hodinu. Keď som s ním po ,,prerokovaní „ mojej sťažnosti na vtedajšom ONV hovorila už len súkromne, dobre mi radil, aby som radšej s tým kverulantstvom prestala, lebo niekoho definitívne naštvem a potom už nijaké miesto nikde nikdy viac nezoženiem. Ukázal mi názorne, ako sa s podobnými sťažnosťami zaobchádza: stiahol pomyselný papier s mojou ,,správou o stave republiky“ zo stola, pokrčil ho v dlani a s prehľadom ním trafil do fiktívneho koša na smeti. Bol jeden z mála ,,internátnikov“, ako sme tých prevažne členov KSČ s maturitou za jeden rok volali, ktorý, aspoň to o sebe hovorí, v strane nebol. Patril však k vedúcej sile spoločnosti, a tak mal privilégium, že si po škole mohol i vybrať, na rozdiel od nás ostatných, ktorí sme zmaturovali v osemnástich na normálnych stredných školách a normálne museli vykonať aj prijímacie skúšky. Väčšina z nás ,,neinternátnikov“ sa ,,umiestnila“ do nejakého zamestnania len s veľkými ťažkosťami, pokiaľ nemali ,,tlačenku“. Nie že by sa mi bolo až tak žiadalo pracovať v mojom odbore - už počas školy som pochopila, že je to niečo iné, než som si predstavovala a že ma to vlastne vôbec nebude baviť. Ale po niekoľkých skúsenostiach s dočasnými zamestnaniami som zistila, že plná zamestnanosť je kamufláž, je udržiavaná umelo a ľudia sú ,,rozmiestňovaní“ podľa toho, kto ich potlačí z dobrej známosti alebo za úplatok, a chcela som to režimu ,,hrdinsky“ dokázať.

Predtým mi kamarát zohnal na určitú dobu miesto kultúrnej referentky na zotavovniach, čo by sa mi aj bolo celkom páčilo, aj som niekoľko mesiacov toho ,,lietajúceho referenta“ ( zo zotavovne na zotavovňu na rôznych miestach Slovenska) robila, ale dorazilo ma nakoniec to rekreačné zariadenie neďaleko Košických Hámrov: gulag pri zamrznutej priehrade, nikde ani vtáčika letáčika, len zasnežená pustatina. V hoteli, ktorý mal môj zamestnávateľ v prenájme na pár turnusov mimo sezóny, miestni opilci navyše na Silvestra povybíjali veľké sklá na vstupnej hale. V jedálni nefungovalo kúrenie, takže rodiny z deťmi prevažne z Čiech a Moravy raňajkovali a obedovali v zafajčenom dennom bare s popíjajúcimi dedinskými ,,frajermi“ so zelenými hrebeňmi v zadnom vrecku, čašníci a servírky tiež neboli najtriezvejší a ten vedúci zotavovne – tak to bolo niečo neuveriteľné, prototyp socialistického pracovníka ,,spoločného stravovania“, odchádzajúceho domov z práce služobným autom plným prebytkov z majetku v socialistickom vlastníctve. Tam som prvýkrát v živote videla na vlastné oči, čo to ,,spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov“ znamená v praxi. Vedúci zotavovne ma presťahoval navyše do suterénu, do priestorov na hromadné ubytovanie personálu, so spoločnou kúpeľňou, zanesenou mnohými vrstvami mastného uhoľného prachu po kuričovi. Nedokázala som sa prispôsobiť predstavám tamojšieho osadenstva o ,,zábavných spoločenských večierkoch“. Stavím sa, že väčšina z členov personálu skončila ako notorici . V ten posledný večer, keď pán z Bratislavy, ktorý mal na starosti kontrolu, stále nezareagoval na mnou opakovane tlmočené sťažnosti rekreantov na podmienky rekreačného pobytu a správanie personálu, som sa jediný a posledný raz ,,prispôsobila“ vzťahom na pracovisku a dala si s ,,kolegami“ pár pohárikov. Bola som, ako si spokojne pochvaľovali, konečne ,,uvoľnená“, pretože medzitým som dospela k pevnému rozhodnutiu, že hneď ráno balím svoje štyrii slivky a idem do Bratislavy dať výpoveď. Aj som tak spravila. Vedúci práve prichádzal na svojom aute k hotelu, keď som stála na neďalekej autobusovej zastávke a ešte mi familiárne a s priateľským úsmevom zakýval. Možno si myslel, že si idem len odskočiť do požičovne filmov do Košíc, a zas bude nejaký nový film na nočné premietanie v suteréne. Bolo to koncom týždňa, jeden turnus bol už preč a ďalší ešte nedorazil. V pondelok som už bola zase nezamestnaná.

Dva mesiace na štátnych majetkoch predtým radšej ani nebudem veľmi rozpitvávať – tam som videla jednotnú evidenciu pracujúcich v umastenom linajkovom školskom zošite, v ktorom sa nikto okrem dlhodobo maródujúcej personalistky nevyznal, takže za jej neprítomnosti nastalo dokonalé informačné vákuum, pokiaľ šlo o informácie personálneho charakteru. Počas pracovnej doby v budove riaditeľstva okrem mňa, vrátničky a sekretárky riaditeľa väčšinou nebola ani noha, takže tam nikto nič nikdy nevybavil ani nezistil. Raz poslali mňa, cudziu a neznalú pomerov a ľudí, zisťovať do terénu, tj. na hospodárske strediská, kto tam vlastne reálne pracuje, alebo nepracuje, ale bolo akurát po výplatách - reálne podstieľali a dojili len zootechnici, pretože ošetrovatelia zvierat a dojiči ešte nedooslavovali. Končilo vegetačné obdobie a aj celé vedenie štátneho podniku ihneď po začatí pracovnej doby zmizlo na svoje záhumienky okopávať svoju repu, alebo sa bohviekde venovalo inej zmysluplnejšej aktivite, než daromnému vysedávaniu v kanceláriách v tých neznesiteľných augustových horúčavách. A aj tak tam nebolo do čoho pichnúť. Straty vykrýval štátny rozpočet.

Hej, aby som bola spravodlivá, pár dní sme povinne odbrigádovali na senách na jednotlivých pričlenených hospodárstvach, kde by inak nemal kto kosiť a hrabať. Bolo to vcelku príjemné, pripomínalo mi to školské brigády na pomoc socialistickému poľnohospodárstvu. Ulievali sme sa väčšinou v chládku pod dákou osikou. Podával sa guláš, piekla slaninka, pila borovička a bolo veselo ako na folklórnych slávnostiach. Aspoň som sa nenudila a pracovná doba sa mi až tak nevliekla, ako v tej prázdnej administratívnej budove.

Keď som stála v rade pred pokladňou na svoje prvé maličké výplaty, hanbila som sa, že si vôbec idem po nejaké peniaze za to, čo som si tam odsedela. Predstava, že takto nejako by som mala stráviť celý svoj pracovný život ma napĺňala hrôzou. To som ešte vôbec netušila, že konfrontácia mojich ideálnych predstáv o budúcom zamestnaní a skutočnej praxe môže dopadnúť aj horšie. A že budem musieť prísť ešte o veľa ideálov a nereálnych ilúzií, kým konečne pochopím svoju skutočnú rolu v tej absurdnej komédii o práci pre ,,spoločnosť“ako zmysle života.

Nakoniec ma ,,umiestnili“ v tom krajskom meste na ,,zodpovedajúce“ miesto v mojom odbore. Veľmi sa mi na ten východ nechcelo, navyše som k tomu mestu vtedy nemala žiaden vzťah; prežila som študentské roky v susednom, menšom, ktoré sa mi dovtedy páčilo oveľa viac. Ale po piatich rokoch pobytu som si nakoniec obľúbila aj tú ,,krajskú metropolu“. Moje pracovisko bolo na vtedajšej ,,Leninke“ – medzi Jaltou a obchodom s cukrovinkami, oproti Urbanovej veži a Dómu svätej Alžbety. Odhliadnuc od všetkých ďalších nepríjemností na dvoch pracovných miestach, ktorými som v tom meste počas bolestného ,,procesu spoločenskej adaptáce“ prešla, mám na pobyt v ňom a na viacerých ľudí, ktorých som tam spoznala, pekné spomienky. Vidím pred sebou ako dnes električky hrkotajúce tesne vedľa Dómu, Olašských Cigánov pokrikujúcich na seba v priľahlom parčíku pomedzi kŕdle vzlietajúcich holubov, vietor opierajúci sa do chodcov na Terase, šedú fasádu ,,Bužne“ a tých milých ujkov na vrátnici a v šatni, od ktorých som sa naučila imitovať charakteristický košický prízvuk a veľa dôležitého sa dozvedela o živote, keď som tam po večeroch v rámci ,,fušky“, ktorú mi dohodila kamarátka, predávala lístky. Už určite nežijú, ale pre mňa navždy zostanú súčasťou typického koloritu toho mesta, ktorý som ešte zachytila, pravdepodobne v poslednej chvíli, keď už odchádzal do minulosti. Dnes je už to mesto na prvý pohľad iné, navonok možno krajšie, opravené domy i kamenný chrám svietia čistotou a hýria farbami, ale z ulíc sa vytratila tá typická atmosféra, ktorú som si zapamätala a ktorá to mesto odlišovala od iných. Jeho zákutia mi už nie sú tak dôverne známe, po tých rokoch odlúčenia cítiť odcudzenie, viem však, že tam niekde pod tými vynovenými fasádami sme všetci, ktorí sme sa tam na chvíľu zdržali, zanechali svoju stopu. A ak majú mestá dušu, aj kus tej našej je jej súčasťou.

(více)

11.01.2009 13:23:11

PRÍLOHA KU KURZU SEBAOBRANY NA CHATE


NÁZORNÁ DEMONŠTRÁCIA PATOLOGICKEJ ZÁBAVY NA CHATE

V jednej obhajobe cyberbullingu, ktorého aktérmi nie sú deti, ako by sa očakávalo. ale dospelí ľudia v pomerne vysokom veku, považujúci sa dokonca podľa svojich vyjadrení za niečo viac ako len obyčajnú ,,lúzu" z pavlače, som sa stretla s názorom, že títo chatoví teroristi vlastne robia záslužnú činnosť, ktorú tí ostatní hlupáci užívatelia nepochopili. Oni vlastne vyvíjajú osvetovú činnosť, cieľom ktorej je iba ľudí upozorniť na falošnosť virtuálnej reality. Sú priekopníkmi nových psychoterapeutických postupov v liečbe inernetovej závislosti. Možno ich raz uvidíte aj v televízii, ak sa podarí dobre ich nasvietiť, aby sa na nich dalo dívať. V opačnom prípade odporúčam rozhlas po drôte.

komunikacia na chate


chatova komunikacia 1


sanda: chodec: ja jsem jeste toooooo...noooooo.....zadnou lecbu zatim nepotrebuji...
2. PORIZEK78: chodec:Chce moje zuby,vypadá to na zajímavej případ,na tom si udělaš kariéru...........

3. chodec: polibte mi prdl,mám volno
4. sanda: PORIZEK78: dneska ve slabe chvili jsi je sam nabidl!!

5. PORIZEK78: chodec:Hele mě je to taky jedno,at se klidně voběsí....................

6. PORIZEK78: sanda:Woléééé a čím bych kousal já nevíš ???????..........

7. PORIZEK78: sanda:Víš co hajzlů sem prolezl,než sem něco ulovil ??
8. sanda: PORIZEK78: si najdes druhy!
9. LiliMarlen:

10. PORIZEK78: sanda:I pár hajzlbab mi v tom pomáhalo........

11. PORIZEK78: LiliMarlen:

12. LiliMarlen: Jdu koukat na němce..
13. PORIZEK78: LiliMarlen:Hele a Němci šukaj jinak jak my ???
14. LiliMarlen: PORIZEK78: to bude facek!! Až přijedeš na sraz ! ale neboj já takovou sílu nemám
15. PORIZEK78:

16. sanda: PORIZEK78: no vidis...dokonce ses i seznamil..

17. LiliMarlen: PORIZEK78: i hovno ..všichni šukaj stejně ...dovnitř,ven ..a to se několikrát opakuje než dojde k ejakulaci ... tady budu dělat osvětu

18. PORIZEK78: sanda:To sou vesměs holky z chatu...................

19. PORIZEK78: sanda:vony už i na hajzlech maji net !
20. 23:08:46: Uživatelka LiliMarlen opustila místnost
21. sanda: PORIZEK78: to je mozny....ale neni nad osobni setkani, ne?

22. PORIZEK78: TAK A DU PRACOVAT NA SVÉM................

komunikácia na chate 3

K tomuto nijaké komentáre asi nebudú potrebné. Aj takto môže vyzerať komunikácia, ktorá niektorých užívateľov zrejme vrcholne uspokojuje.





(více)

08.01.2009 11:18:43

RÝCHLOVKA

Nie je vôbec jednoduché, zanechať svoje stereotypy a zlozvyky. Napríklad tento môj, vysedávať pri počítači .Je to strašný požierač času, ak si nedám pozor, zvyšok života prežijem ako jeho komponent:-). Dnes mám konkrétny záväzok a ešte som ho nezačala plniť, pretože som skysla na internete. Tak to je môj prvý zlozvyk, okrem tabakovej závislosti, ktorého by som sa mala, hoci nerada, vzdať. Lenže zlozvyky sa vekom vraj upevňujú. Keď si pomyslím, ako som technofóbne odmietala zapnúť túto debnu, a teraz si bez nej neviem predstaviť život ! V mojom teste počítačovej závislosti ( lepšie povedané internetovej ) odpovedám na všetky otázky ,,áno" :-). Čert nám toto bol dlžný. Tie science-fiction o vcucnutí živých ľudí do virtuálneho sveta, ktoré sme sledovali v TV, keď sa výplaty ešte len začali nahadzovať do dierkovacích strojov, sú zrazu realitou. A to som si myslela, že ak by to raz malo byť aktuálne, mňa sa to už istotne týkať nebude. Tak, a teraz pozor: VYPÍNAM!
A NADNES AŽ DO VEČERA S TOU CYBERBULIMIOU KONČÍM !
(více)

05.01.2009 01:29:00

DRUHÁ SPOMIENKA PRE JANU


Jane sa páčilo, že som minule trochu ,,odľahčila“  vo  svojej Prvej spomienke a tak túto druhú píšem pre ňu. Bude sa mi možno neskôr niečo z toho hodiť do druhého blogu, kde sa chystám rozobrať  šikanovanie na  pracovisku. Tento milý spoločenský jav existoval asi v každom režime a určite aj v každej dobe :  spomeňme  Vianočnú koledu od Dickensa, v ktorej Mr. Scrooge psychicky a  aj telesne týra svojho zamestnanca Boba Cratchita, ktorému nedovolí priložiť v  treskúcej zime v kancelárii do kozuba triesočku a ani na Štedrý deň mu nechce dať voľno. A  keď mu ho napokon dá, pripomenie mu, že si ho musí nadrobiť. Za ,,socializmu“ sme skúsili na vlastnej koži všetky možné metódy manipulácie, zneužívania a psychického teroru, zdôvodňované nutnosťou bdieť nad výdobytkami socialistickej revolúcie, neustále ohrozovanými skrytými nepriateľmi režimu. Po ,,nežnej“ si tieto  metódy ,,riadenia " často tí istí  ľudia priniesli na svoje staronové posty. Len ich prezliekli do nových šiat a pri ich používaní sa teraz zaštiťujú   heslami demokracie, liberalizmu a voľnej hry trhových síl.

Keď som nastúpila do svojho v poradí asi štvrtého krátkodobého zamestnania ( fluktuácia na začiatku profesnej dráhy), dostala som sa do malého ,,kolektívu“ ( sovietsky termín) svojich približne rovesníkov. Starší bol len vedúci telovýchovný inštruktor a jeho kolegyňa a vedúci domova mládeže Ďuri,  ktorý tiež spadal pod nášho šéfa. Boli to však ešte vždy mladí ľudia. Ďuri mal meno aj spôsoby ako uhorský gróf a vraj naozaj z grófskej rodiny pochádzal. Šéf bol  typický produkt súdobej socialistickej výchovy k  pokrytectvu, alibizmu a karierizmu. Bol dôležitý ako h...o v tráve. Marí sa mi, podľa toho, čo nám rozprával pamätník Pišta (ten telovýchovný inštruktor, čo nemal koho inštruovať, lebo tých vyše 1000 učňov k  mimoškolskej a záujmovej činnosti nedonútil nikto a nič) , že sa náš nadriadený vypracoval na vychoša z bývalého učňa, doplnil si externe vzdelanie a nakoniec sa cez matičku stranu vyšplhal do funkcie vedúceho úseku. Riadil tri oddelenia , spolu len asi jedenásť ľudí z mäsa a kostí.  Mali sme tam ešte nejaké mŕtve duše, futbalistov a jednu platenú predsedníčku SZM, ktorá pripravovala schôdze tejto pokrokovej  mládežníckej organizácie, zúčastňovala sa schôdzí vyšších orgánov  a sem – tam, s pravopisnými chybami,  zosmolila nejakú správu, ktorú potom nadriadené orgány zahrnuli do ďalších správ , napomáhajúc  tak úspechom svojej organizácie v zbere druhotných surovín. Okrem toho sa táto súdružka podieľala na organizovaní masových akcií ako členka organizačných  štábov a sedela za predsedníckym stolom verejných straníckych schôdzí, ktoré sa poriadali zásadne cez pracovnú dobu, aby sa zaistil komparz aj z  nestranníkov. Chodila často v zväzáckom, t.j. v modrej košeli s červenou kravatou, čo som jej teda ani za ten jej plat nezávidela. ( Dnes je možno SS v nejakej chatovej miestnosti a ja si ju predstavujem, ako sedí na webe v tej svojej uniforme, dozerá na dodržiavanie pravidiel a potom prejednáva s adminmi, koho šupnúť na čiernu listinu za Caps Lock.)Vyčnievať z radu sa nevyplácalo, lebo človeka raz – dva klepol po hlave niekto, kto si buď nebol istý, či je výčnelok z hľadiska kódexu budovateľa komunizmu kóšer, alebo sa obával, že by si toho schopnejšieho súdruhovia chceli  nainštalovať do nejakej nomenklatúrnej funkcie namiesto neho, neschopného.

Naša priama nadriadená, s nižšou kvalifikáciou ako my, niektoré jej podriadené, bola ten druhý prípad. Pišta nám vykrámil všetko, aj ako kedysi všetci traja, plus jeho jediná pracovníčka – telovýchovná inštruktorka, začínali ako radoví vychovávatelia v domove mládeže bez akejkoľvek požadovanej kvalifikácie a  často počas služieb, najmä nočných, vykonávali pedagogický dozor v priľahlých nočných baroch za na tú dobu slušné štvrťročné prémie. Aj ako im potom vedenie podniku zabezpečilo doplnkové pedagogické štúdium priamo na domácej pôde, takže prebiehalo v duchu Komenského pedagogických  zásad zábavnou formou, za pravidelnej konzumácie alkoholických nápojov. V čase, keď som tam prišla ja,  šéf úseku a naša priama nadriadená predstierali morálnu bezúhonnosť a stavali sa do rolí mravokárcov, ktorí sa nikdy v živote nedopustili ani najmenšieho priestupku proti pravidlám pracovnej disciplíny a morálky socialistického občana.

Neviem aká bola ich náplň práce, keď sme za nich všetko odmakali my, niekoľko málo podriadených. Vlastnú kanceláriu mal len náš vrchný šéf a naša priama šéfka. Ostatní  sme boli sústredení v troch miestnostiach, hoci náš úsek mal k dispozícii množstvo nevyužitých priestorov. Najviac nás bolo v  tej miestnosti, kde som sedela aj ja. Tá bola akýmsi srdcom celého úseku a postupne sa k nám sťahoval aj Ďuri, aj jeho vychovávateľky ; inštruktori tam boli varení - pečení tak či tak. Knihovníčka tiež k nám odbiehala, keď v knižnici ( čo bolo pravidlom) neboli práve nijakí čitatelia. Chodievali  k nám aj majstri,  aj niektorí  učitelia. Chyba bola len tá, že sme našu kanceláriu zdieľali s predsedníčkou SZM, ale tá v tej svojej kravate väčšinou kamsi odkráčala, asi na nejakú schôdzu, a tak sme si mohli bez zábran pustiť hubu na špacír. Boli sme mladí, a tak u nás neustále vybuchovali kaskády smiechu, kým náš šéf a šéfka, ak boli prítomní a nevybavovali si cez pracovnú dobu nejaké súkromné veci v meste, sedeli sami vo svojich kanceláriách a nudili sa. Nemali s kým pokecať, tak nás z času na čas jedného po druhom volali na koberec. Dôvody si vymysleli vždy :  kto chce psa biť, palicu si nájde. Najhoršie bolo obdobie príprav na rezortnú súťaž v ZUČ, pretože aj od  umiestnenia v nej závisela výška najmä ich osobných pôžitkov. My sme z toho koláča tak či tak dostávali len odrobinky, aj keď sme to odmakali za nich.

V ten rok sme tú súťaž napokon vyhrali, alebo boli druhí, to už si nepamätám, ale odmeny boli napokon slušné. Avšak prišli sme kvôli nim skoro o nervy, pretože to obdobie príprav bolo dobou napätia a psychického vydierania – zastrašovali nás kadečím, i naznačovaním, že nás je na úseku aj tak veľa na to čo robíme, a niektorí by mohli po neúspechu prípadne aj odísť. Robili sme v rámci ich ideologických obmedzení a doslova na kolene čo sa dalo, aby sme žiakov dostali popoludní k ,,mimoškolskej a  záujmovej činnosti“. Nemali sme naozaj k dispozícii nič, len trochu vlastného vyžarovania, fantázie, nápadov  a entuziazmu.

Naša priama šéfka nám robila supervízora ( z poverenia vrchného ) a kecala aj do toho, čomu absolútne nerozumela, napríklad kolegovi Jarkovi do toho, aké majú mať rozostavenie na javisku jeho hráči na hudobné nástroje v dychovke, aby nevyzerali ako somársky rebrík, a tí škaredí aby neboli divákom na očiach. Mne a Táni zasahovala do našej vízie divadielka malých javiskových foriem , ako sa to nazývalo, scenár bol naše dielko a  o nás  bez nás sa rozhodlo, že sa to zverí profesionálnemu režisérovi ( ktorý bol neskôr v porote, čo bolo celkom proti pravidlám). Pokúšala sa mi kecať aj do prípravy žiakov v umeleckom prednese, musela posúdiť každý výber a vzhľad recitátora- najprv ona a potom ešte jej nadriadený .  Záležalo viac na tom, aké má dievča iné prednosti, než  boli pre umelecký prednes podstatné. Otravovali nás pri tej robote ako len mohli, zrejme, aby si mohli potom pripísať zásluhy – a keby to zase nevyšlo, aby mohli argumentovať tým, že sme to napriek ich vystríhaniu a pripomienkam napokon aj tak všetko pokazili.

Zistili sme, že šéf nás pravidelne odpočúva cez také zariadenie, ktorým nás volával na koberec. A my sme si lámali hlavu, kto z nás môže bonzovať,  keď pred predsedníčkou sme si dávali pozor na ústa a aj starí šéfovi kamaráti si z pomerov robili rovnakú, ak nie väčšiu srandu ako my všetci ostatní. A tiež ich spucoval a  takisto ako nám im doslovne citoval ich ideologicky závadné výroky. Jarko sa nám ako obyčajne podgurážil a takto posmelený vytrhol inkriminované technické zariadenie zo steny, takže tam po ňom ostala iba diera. Nasledovalo( pretože šéf vo svojej kancelárii náhle stratil prehľad o dianí u nás ) okamžité predvolanie vinníka pred inkvizičný súd, jeho usvedčenie z chronického alkoholizmu a hrozba kárnym opatrením  za hrubé porušenie pracovnej morálky a poškodzovanie majetku v socialistickom vlastníctve. Jarko prišiel na druhý deň do práce triezvy, so zvesenou hlavou a šróbovákom...

Prijali sa  opatrenia, ako izolácia nepohodlných a nelojálnych jedincov a zákaz zgrupovania sa  osadenstva našej bývalej spoločnej miestnosti. Knihovníčka mala sedieť u seba v knižnici, Pišta a jeho kolegyňa  v miestnosti za rohom, Ďuri vo svojej riaditeľni a jeho vychošky vo  vychovávatelniach  každá na svojom poschodí. Táňa a výtvarníčka Vierka ostali v kancelárii  s predsedníčkou SZM a mňa presťahovali do odľahlého krídla budovy , tuším až na štvrté poschodie. Pištovi tam pridelili v jednej z nespočetných prázdnych miestností priestory na sklad a Jarkovi zriadili na konci chodby miestnosť na  skúšanie s ľudovkou a dychovkou. Pre všetkých platil zákaz zdržiavať sa mimo priestorov, ktoré im boli určené na výkon práce.

Pišta odvtedy neustále dával do poriadku sklad, ručne pral staré futbalové dresy v nespočetných nevyužívaných umyvárňach a pískajúc si staré šlágre ich vešal na lyžiarske palice. Jeho kolegyňa a podriadená (urobili z neho malého šéfa za jeho dovtedajšiu záslužnú činnosť ) tam samozrejme chodievala za ním so zoznamami súťažiacich o odznak zdatnosti ( ktorí o svojej účasti a výsledkoch v tejto súťaži zväčša nemali ani tušenia). Jarko zase predstieral, že cvičí so svojimi kapelami celé odpoludnia. Chlapci mu obyčajne priniesli pod vetrovkou fľašu vína , trochu si s ním zafidlikali a o takú hodinku sa začali vytrácať. Ale Jarko, kým si na neho dolu nikto nespomenul, sa ďalej potíšku zašíval u nás. Podobne sa k nám postupne sťahovali aj vychovávateľky, moje dve kolegyne z bývalej spoločnej kancelárie, zašla i knihovníčka a  Ďuri, takže náš vrchný šéf a priama nadriadená s prekvapením zistili, že ostali na celom poschodí sami s predsedníčkou SZM, ak práve nejedla chlebíčky na nejakej výročnej schôdzi. V mojej kancelárii naopak bola neustále premávka ako na Hlavnej.

Až na štvrté poschodie do odľahlého krídla odpočúvacie zariadenie nemalo dosah. Nebol tam výťah a tak sa nikomu  zo šéfov nechcelo do schodov.  Mali možnosť použiť rozhlas, ale to by každú chvíľu museli z  Ďuriho prázdnej kancelárie vyzývať neprítomných, aby sa vrátili na svoje miesta. Niekedy to spravili a nasledovalo bu bu bu, ale keď nepomohlo, rezignovali. A tak ich metóda izolácie proti šíreniu nákazy zafungovala:  ocitli sa v karanténe oni sami.

 


(více)

30.12.2008 13:30:23

PRVÁ SPOMIENKA PRE EVU

som
                                                                           

Tak som si, Eva, prečítala Tvoj zanedbávaný blog. Popri tom som si premietala, kde som bola, čo som robila a prežívala, keď som bola v Tvojom veku.


Bol zdanlivo večný reálny socializmus a ja som krátko predtým zmenila zamestnanie aj rezort. Tam, kde som bola zamestnaná  dovtedy som hrdinsky odniesla na kádrové oddelenie výpoveď a tresla dvermi. Lenže počas výpovednej doby som zisťovala, že vôbec nebude jednoduché nájsť si nejaké iné miesto. Jednak bola koncom 80.ych rokov veľká prezamestnanosť(skrytá nezamestnanosť), a jednak sa mi o to postarali súdruhovia z vedenia inštitúcie, kde som ,,pracovala“. Dodnes nemôžem slovo ,,pracovať“ v súvislosti s oným zariadením vysloviť bez sarkazmu.  

Bolo to krátko po televíznom seriáli ,,Pohreby v Kremli“ – nastúpila Gorbačovova perestrojka. Ale súdruhom u nás ešte nedochádzalo, že sa časy menia. Mysleli si, že sú pevne zabudovaní na svojich podstavcoch. Pamätám si skvelé politické vtipy, ktoré chrlila moja kamoška Ľudmila, dcéra vtedy dosť významnej papalašky. Študovala právo v Leningrade a v Moskve Bola skvelá zabávačka, mala obdivuhodnú pamäť na tie srandičky, sypala ich z rukáva. Vedela hrať na gitare a pekne spievať - bola Bulat Okudžava alebo Vladimír Vysockij v sukni a  čierna ovca  rodiny; doma sa ju márne snažili skrotiť -  neustále museli tutlať nejaké škandály, ktoré narobila. Všetky ostatné deti si budovali sľubnú kariéru, ,,vedecky“ rástli a ona ledva urobila štátnice na druhý krát a už v Československu, lebo v ZSSR boli nejaké problémy a musela po Leningrade odísť napokon aj z Moskvy. Múdra, talentovaná, nespútaná, s úžasným zmyslom pre humor – horšie predpoklady na úspešnú spoločenskú adaptáciu mať ani nemohla.


Ľudmila vymyslela, aby sme sa uliali z roboty ( to už som bola po veľkých ťažkostiach a hrozbe tr. činu príživníctva na novom mieste) a trochu si počas pracovných dní oddýchli v  hoteli jedného odľahlého východoslovenského okresného mestečka, kde sa práve mala konať  súťaž v prednese revolučnej poézie a prózy. Vyplnili sme prihlášky a stali sa súťažiacimi. Medzi spoluorganizátormi tohto významného kultúrneho podujatia bola aj moja spolužiačka zo školy, vedúca oddelenia záujmovo – umeleckej činnosti z tamojšieho okresného osvetového strediska, takže som mala ďalší dôvod, aby som na  ten strelený nápad pristala. Mzdu nám za tie dva –tri dni mali refundovať a strava a ubytovanie v hoteli bola samozrejme zadarmo. Dva týždne pred výplatou sme s Ľudou niekedy zbierali i fľaše po kanceláriách. Ešte sme pokračovali v nezáväznom živote nedávnych študentiek, nechcelo sa nám do sveta pokryteckých dospelých.

Nejako sme si nestihli vybrať vhodné ukážky na prednes, na poslednú chvíľu sme si požičali nejaké knižky z  knižnice a v autobuse sme  sa pokúšali naučiť  naspamäť úryvky z akýchsi básní, ktoré ani nezneli príliš revolučne.  Veľmi to nešlo, pretože sledovať  krajinu z  Mňačkových ,,prašných ciest“ a nastupujúcich a vystupujúcich ľudí bolo zaujímavejšie. Okrem toho sme každú chvíľu  vybuchovali smiechom, keď sme si predstavovali absurdné situácie, ktoré pravdepodobne pri našich súťažných výkonoch vzniknú.


Ľuda - potvora -  mala oveľa lepšiu pamäť ako ja a svoju kratučkú  ukážku si aspoň čiastočne  stihla uložiť do pamäte, ja ani náhodou. Nezapamätala som si ani prvý verš. (Mala by som ešte poznamenať, že sme si večer pred odchodom na súťaž zakúpili za tie fľaše z kancelárií nejaké občerstvenie a mali sme tiež dve pollitrovky  gruziňáku, ktoré Ľudmile niekto nechal ako úplatok pre jej známych z právnickej fakulty, u ktorých mala vybaviť komusi skúšku.)

Tam, kde mojej kamoške vypadol text, doplnila ho suverénne a  bez mihnutia oka vlastnými básnickými obrazmi, ktoré jej momentálne zišli na um. Ticho som jej závidela, že sa tá jej báseň nerýmuje,;ja som spravila osudovú chybu, keď som si vybrala akési jednoduché rýmované veršíky v nádeji, že si ich ľahšie zapamätám. Zasekla som sa už po mene autora a názve básne – a navyše som ju narýchlo nevedela ani nalistovať v knižke, ktorú som si pre istotu vzala sebou  na improvizované pódium. Ľude porota s milým úsmevom vytkla, že tá jej ukážka bola , bohužiaľ, príliš krátka, ale inak super. Nečudo, Ľudina matka bola na tom podujatí čestným hosťom. Pre ňu a pre jej suitu vyhradili miesta v prvom rade. Jej príchod s tým jej sprievodom mi pripadal ako výjav z obrazu Bojarka Morozovová. Keď zbadala medzi účastníkmi dcéru, zazdalo sa , že prekvapenie je na oboch stranách. Však aj Ľudmila musela podujatie napokon  predčasne opustiť- naložili ju takmer násilím do auta a odviezli hneď po odovzdávaní cien , hoci večer mala byť v bare ešte rozlúčková tancovačka. A ja som to od poroty dostala vyžrať – zjazdili ma pred celým auditóriom, že som sa k tomu podujatiu nepostavila dosť dôstojne  a pomýlila  si súťaž v prednese so súťažou v umeleckom čítaní, pričom ten výraz ,,umelecké“ je tam v mojom prípade navyše.


To je prvá asociácia, ktorá sa mi vybavila, keď som sa pri čítaní Tvojho blogu preniesla do vlastnej minulosti. Blížila sa asi kríza stredného veku, pretože nie dlho po tomto som podľahla pocitu, že mi čas preteká pomedzi prsty a ja sa len potácam odnikiaľ nikam, a  i keď sme sa v rámci našich skromných  možností  snažili prežiť každý deň čo najzábavnejšie a vyhýbať sa tomu, čo by nás mohlo otravovať, začalo to byť unavujúce. Nudný stereotyp a prešľapovanie na mieste.

 Ako sa ukazuje zo spätného pohľadu, v tom období bolo oveľa viac lepších možností, ako zmeniť svoj život, než aké sme si nakoniec vybrali. Rozhodovať sa pod dojmom ,,časového tlaku“ bola hlúposť, bolo si treba radšej počkať a iste by sa objavili aj lepšie riešenia,  než ktoré sme si napokon zvolili. Neviem, prečo som vtedy podľahla panike a naskočila na prvý motoráčik, čo išiel okolo.


Veď ja inak rada cestujem na blind, je mi jedno, kedy niečo zase pôjde okolo, mám čas, aspoň sa dobre porozhliadnem a  vyhnem sa zbytočnej nervozite. Je dobré posadiť sa pred cestou...

(více)

17.11.2008 18:02:44

PREČO ĽUDIA OSTÁVAJÚ SAMI


Nie som poradca pre partnerské vzťahy a nechcem sa za neho ani vydávať. Hovorí sa, a nebude to ďaleko od pravdy, že tí, čo radia iným, si často nevedia poradiť sami so sebou a so svojimi problémami. Keď sa postavia do roly poradcu ( radiť, riadiť ), asi to zmierni ich vlastné pocity bezmocnosti voči ,,objektívnym“ silám, ktoré nimi lomcujú a utvárajú ich osud. Za ktorý je človek sčasti zodpovedný sám. Sčasti, pretože niektoré podmienky svojho života nemohol a nemôže ovplyvniť. Napríklad si nevyberá rodinu, v ktorej sa narodí,. Ľudí, ktorí ho na začiatku, keď sa utvára základ jeho osobnosti, pretrvávajúci po celý život, vychovávajú. Môže niektoré svoje nevhodné vlastnosti neskôr uvedomene a zámerne korigovať, ale úplne sa svojich hlavných sklonov nezbaví. Niektoré mu formujú jeho vzťahy aj vo vzdialenej budúcnosti a ďalekosiahlo zasiahnu do jeho osobného údelu. To je to predurčenie, ktoré niektorí pokladajú za výsledok postavenia planét v okamihu svojho narodenia, karmu alebo čím všetkým sa to pomenúva. Aj jeho rodičia a iní vychovávatelia boli výsledkom nejakých okolností, a počas dlhej reťaze generácií predkov za určitých objektívnych podmienok vznikali genetické predpoklady spoluurčujúce potom vlastnosti ich potomstva. Keď človek dospieva, spoznáva a uvedomuje si sám seba, svoje nedostatky ( ak ich vôbec identifikuje a pripustí si ich ), a tie začnú byť zdrojom jeho nespokojnosti so sebou samým (to čo pokladá za nedostatok závisí od hodnôt, ktoré si zvnútornil ). Pohýnajú ho k snahe zmeniť stav, ktorý znižuje jeho sebavedomie a sebaúctu. Ešte k tomu musí mať aj dosť odhodlania, vôle, trpezlivosti a vytrvalosti. Ak má vôľu a vytrvalosť, ale jeho snahy vychádzajú z chybného vnímania seba, nesprávneho sebahodnotenia ( diametrálne odlišného od jeho hodnotenia okolím), silná vôľa mu nepomôže. A naopak – ak sa niekto aj dobre pozná, aj si vie pomenovať svoje nedostaky a chápe ich príčiny, nie je mu to tiež nič platné, keď nenájde v sebe dosť odhodlania a vôle, aby sa ich zbavil. Len to stále hlbšie narušuje jeho sebavedomie a sebaistotu a trápi sa neustálymi výčitkami svedomia a pocitmi viny. Výsledok je v oboch prípadoch vlastne rovnaký : žiadna zmena k lepšiemu. V tom prvom prípade dôsledky dopadnú hlavne na okolie, lebo osoba, ktorá si nedokáže uvedomiť a priznať svoje nedostatky ich pripisuje tým, s ktorými vstupuje do prevažne konfliktých vzťahov a s ktorými neefektívne komunikuje. Pritom samozrejme premieta vinu za zlyhania týchto vzťahov a vzájomnej komunikácie do tých, ktorí sa s ňou na nich zúčastňovali. V druhom prípade je človek nebezpečný v prvom rade sám sebe. To je napríklad aj prípad alkoholikov, ktorých sebaobviňovanie ešte viac vrhá do ich sebaničiacej závislosti. Niektorí tvrdia, že neschopnosť ovládať vlastné správanie je známkou nezrelosti osobnosti, tak ako je ňou i narcistický nekritický sebaobdiv, vynucujúci si od okolia neustále dôkazy potrebné na sebapotvrdenie, a agresívne sa prejavujúci, keď sa nedočká očakávanej obdivnej reakcie.

Osoba so sebavedomím stojacim na určitej konštrukcii, ktorou ho podoprela, aby nespadlo, ale neodstránila nedostatky, narúšajúce jeho statiku, si nemôže dovoliť nechať okoloidúcimi rozoberať to lešenie, vďaka ktorému sa nezrúti. Je v strehu a všetkých podozrivých od toho lešenia odháňa. Trochu od veci, pamätám si, keď bol takto podopretý dom majstra Pavla z Levoče. Bol takmer na spadnutie a mohlo sa stať, že ak by prišla nejaká väčšia atmosferická porucha, ostala by stáť len tá prázdna konštrukcia, a to vzácne, čo mala chrániť, by bolo nenávratne preč. Tí, čo sa spoliehali, že dom ešte nejaký čas udrží pohromade, by sa potom mohli už len chytať za hlavu. Človek opierajúci sa o konštrukcie môže navonok pôsobiť ako silná osobnosť a jeho železná vôľa sa zdá byť zárukou jeho stability. Ak je ešte aj inteligentný, rozhľadený, vtipný, zábavný, osvojil si určité spôsoby, ako pritiahnuť pozornosť a záujem a byť príjemným spoločníkom, s ktorým sa ľudia nenudia, spĺňa navonok všetky predpoklady ako vhodný partner. Žena , ktorá sa zamiluje do takého muža, v ňom vidí ozajstného chlapa, spoľahlivú oporu a pevné zázemie pred prípadnou nepohodou. Až pri dlhšom a hlbšom skúmaní zistí, že popri tom haló efekte jej unikli jeho dôležité vlastnosti ako je egocentrizmus, sebectvo, bezohľadosť, priveľká ješitnosť, velikášstvo neschopnosť sebakritiky, precitlivelosť, tvrdohlavosť,malichernosť, podozrievavosť, žiarlivosť, závisť, pomstychtivosť, agresívne sklony…To všetko sa na začiatku vzťahu, na ktorom ľuďom záleží, pretože sú zamilovaní a je medzi nimi dominantná pravdepodobne sexuálna príťažlivosť, kvôli jeho udržaniu na jednej strane potláča a na druhej bagatelizuje. Ako vzťah zovšednieva a stáva sa ,,zabehaným“, postupne snaha ukazovať sa v lepšom svetle opadá. Ono to vyžaduje aj dosť energie, byť neustále za krásneho a dobrého, lepšieho, ako v skutočnosti. A nastáva vzájomná konfrontácia medzi tým, čo sa nejako javilo a tým, aké to je pod povrchom. Ak je rozčarovanie na jednej alebo oboch stranách veľké, dôjde k opusteniu jedného partnera druhým, alebo k obojstrannému ničiacemu konfliktu, alebo k samovoľnému pozvoľnému rozpadu vzťahu. Závisí od osobností partnerov. Niektorí odchádzajú potichu, bez zbytočných rečí a výčitiek. Odnesú si ich sebou ako plný kufor. Ešte za sebou aj upracú. Iní zanechajú po sebe spúšť a zničia pri odchode všetko čo im príde pod ruku.A zabuchnú dvere nielen za sebou, ale aj za všetkými peknými spomienkami, plní zloby, pocitov krivdy a túžby po zadosťučinení. 

Sú ľudia, ktorí neznesú , ak si ich niekto dovolí opustiť. Oni opúšťajú bez výčitiek svedomia, s ľahkosťou v srdci. Majú predsa právo na skutočnú ,,osudovú“ lásku, a tie na vyplnenie hluchých období možno bez ohľadu na ich city odložiť do depozitu, aby uvoľnili miesto skutočne výstavnému kusu, čo sa im podarilo získať. Vlastniť niečo mimoriadne je pre nich dôležitou súčasťou tej ich podpornej konštrukcie. Milujú vášnivou sebaláskou. Keby prišli len o obyčajný ,,predmet dennej spotreby“, ani by ich to tak neštvalo, ale strata niečoho hodného závisti okolia ich už poriadne mrzí. Obyčajne si vo svojej zameranosti na seba neuvedomia, že aj ten ,,predmet“ mal nejaké potreby a túžby, a oni ich nenapĺňali dostatočne. Príliš často ich nenapadlo zaoberať sa nimi – keď boli spokojní oni, zdalo sa im, že tá spokojnosť je aj na druhej strane. Spočiatku výhrady a výčitky nechápu, predsa vyhradili onomu výstavnému kusu vo svojom dome čestné miesto a riadne ho utierajú od prachu, leštia a zaobchádzajú s ním opatrne, aby sa nepoškodil, a neskôr sa pokúsia ukázať, kto je pánom domu. A pomocou železnej vôle sa prinútia schovať za ľahostajnú nevšímavosť a múr mlčania. Čo objekt zneistí a vyvádza z miery natoľko, že odhalí svoje slabé miesta, kde sa dá ľahko zlomiť. Šikovnými hmatmi búriacu sa zajatkyňu spacifikujú. Až kým ich metódy neprestanú fungovať a nestratia účinnosť, pretože medzitým to puto z druhej strany začne povoľovať a aby vydržalo ďalší nápor, žiada si to nejaký iný, nový spôsob reakcie. Tvorivý prístup, ktorému predchádza uvedomenie si problému, uvažovanie nad jeho možnými všestrannými príčinami a účinnými spôsobmi, ktorými by sa dal riešiť. Nie iba násilne potlačiť, alebo mu odlávať pasívnou rezistenciou v nádeji, že si ho vyrieši druhá strana sama k spokojnosti prvej strany.

Aké prekvapenie, keď predpoklady nevyjdú a tie dvere, ktorými odišla, sa neotvoria ani o hodinu, ani o týždeň, ani o mesiac, ba ani o polroka… Strata luxusného interiérového dekoratívneho prvku mrzí. Zasiahnutá ješitnosť bolí. Konštrukcia sa otrasie v základoch. Odchod neuspokojovanej partnerky sa javí ako strašná nespravodlivosť, krivda, zrada. Ale prejaviť slabosť by znamenalo vystavovať sa riziku ďalšieho odmietnutia, a tým potvrdenia nízkej hodnoty toho vzťahu v očiach proťajška. Taký nápor by už mohol byť osudný pre aj tak už dosť otrasené sebavedomie. Lepšie je živiť v sebe pocity nespravodlivosti a krivdy za premietnutia svojich vlastných chýb do ich údajných pôvodcov. Počkať si na ten správny okamih, keď bude vhodná príležitosť na vrátenie rany. Jej presné umiestnenie už bude potom hračka.  Tým sa účty vyrovnajú a straty budú aspoň čiastočne vykompenzované.    Pohľad na cudziu bolesť môže zmierňovať vlastnú a poníženie iného poskytne zadosťučinenie zo znovupotvrdenia si vlastnej ceny.
A ešte je dosť dôležité presvedčiť aj okolie, že s tou hysterkou to aj tak nemalo budúcnosť. Skôr alebo neskôr by bola ten vzťah zničila svojím sebectvom a neustálym pochybovaním o sebe a o svojej hodnote.

(více)

16.11.2008 17:01:02

DODATOK KU KURZU SEBAOBRANY NA CHATE

ČO JE TO ŠŤASTIE


Keď som písala články o sebaobrane na chate, zameriavala som sa hlavne na jeho negatívne a škodlivé stránky, ktoré nám môžu zbytočne komplikovať náš už aj tak dosť komplikovaný reálny život. Všetky ľuďské vynálezy sa obracajú proti svojim tvorcom, ak sa im vymknú z rúk. Dnes chcem niečo napísať o tom dobrom, čo mi dala a dáva internetová komunikácia. Niekedy mávam také rozpoloženie, keď všetky zlé skúsenosti ustúpia do úzadia a stratia sa, ako keby pre mňa nikdy nemali význam. Vtedy vidím v ľuďoch len to dobré. A tých, v ktorých som žiadne dobro zatiaľ neobjavila, nevidím. Keby som si tento stav mysle dokázala udržať natrvalo, bola by som veľmi šťastný človek. 

V minulosti ma tieto pocity zaplavovali častejšie a boli také intenzívne, že som doslovala levitovala. Pamätám si na ten podarený zážitok, na prvého mája, keď som bosá v prietrži mračien bežala domov cez mláky veselo krútiac malou supermodernou kabelkou, ktorej kúpu som si vydrankala krátko predtým od mamy. Dvoril mi už od poobedia jeden slovenský spevák ( sedemdesiate roky), ktorý mal vystupovať spolu s Hubinskou, Sepešiovou ( Sany… kto má túto mooc, po svete nechodííí… kto premení žiaľ, čo za niečo stál, úsmevy do sĺz dáava… Sany, ja to viem, rada ťa máááááám…) Szabovou a ďalšími vtedajšími slovenskými pop hviezdami na ľudovej veselici a potom večer v kultúrnom dome - zadarmo. Na ošarpané ospalé mestečko ,,na konci prašných ciest“ veľká a vzrušujúca udalosť. Žmurkal na mňa už popoludní z autobusu, ktorý priviezol umelcov a stál obklopený na naše malé pomery ,,davom“ ľudí na okraji námestia rozvoňaného párkami, pečenou klobásou a inými prvomájovými dobrotami. Neviem, koľko mal vtedy rokov, možno niečo vyše dvadsať – ja som bola asi siedmačka. Mama márne trvala na bielych ,,celých“ topánkach na šnurovanie s ortopedickými vložkami a učitelia na modrej skladanej sukni, bielej košeli a pionierskej šatke. Stará mama mi ušila staroružové tesilové ,,princesové“ šaty s dvoma radmi čiernych, látkou obťahovaných gombíkov: tri na jednom prednom švíku a tri na druhom. K nim sa mi ohromne hodila tá malilinká kabelka s dlhým tenkým remienkom na plece. Mama ma kritizovala, že vyzerám ako ,,ostarok“ – čo znamenalo, že sa robím dospelá, hoci som ešte len decko. Sama sa mi sťažovala, ako jej a jej sestre kedysi stará mama šila a nasilu vnucovala tie spodky s otvorom vpredu a vzadu, hoci sa už za takú spodnú bielizeň hanbili. Ale pre mňa pochopenie nemala. Stará mama áno. Sice šomrala, chytala sa za hlavu nad mojimi komplikovanými módnymi návrhmi, ale nakoniec sa jej to vždy podarilo.( Aj nohavice s všitými klinmi, aby sa od kolena rozširovali.) Aj mi pri tom zaspievala nejaký ten halgató zo svojej mladosti. V takých chvíľach mi pripadala ako moja rovesníčka. Úplne omladla. Ba niekedy som mala skoro pocit, že ja som jej staršia kamoška. ( Nedávno mi jedna mamina kamarátka z detstva porozprávala zážitky z tých čias a ona videla starú mamu presne tými istými očami ako ja v takých chvíľach, ktoré spomínam. Mame sa to vraj vtedy nepáčilo a starú mamu prísne usmernila do patričných koľají - bolo jej trápne, že dospelá staršia osoba sa chová pred jej spolužiačkami ako keby bola jednou z nich. )  

Najprv som sa obzerala za seba, na kohože to ten spevák hádže iskrivé pohľady a úsmevy a podozrievala som ho, že asi škúli, keď to začalo vyzerať, že na mňa. Netušila som, že som z hľadiska zákona maloletá, tak ako to nemohol tušiť ani on. Po veselici, večer, som šla samozrejme na ten koncert do ,,klubu“ a s drzosťou sebe v tom čase vlastnou po koncerte do zákulisia za umelcami po autogramy na čiernobiele fotky, ktoré rozdávali. Spevák ma spoznal. Bol to jeden z prvých mojich ,,kurizantov“, ak nepočítam Pitoňáka, ktorého som hodila do záveja, lebo do mňa triafal zamrznuté snehové gule.( Pitoňák mi neskôr urobil fotku, ktorá vyzerala presne ako fotky naozajstných spevákov a hercov.) Rástla som od pýchy : vychádzajúca slovenská popová hviezda mi venovala niekoľko minút a ešte pri tom na mňa aj požmurkala. A napísala mi osobné venovanie ! Šupla som fotky do kabely a hybajho v najväčšom lejaku domov. Sandále v ruke. Kabelkou na dlhom remienku som mávala v behu ako lasom. Čím skôr sa môcť pochváliť svojím úlovkom mame ! Prihnala som sa domov ako keby som sa prebrodila za mustangami cez divokú rieku, vrútila sa do bytu a nedočkavo vychrlila, čo sa mi práve prihodilo úžasného. Pohľad mi spočinul na tej miniatúrnej kabelke s kovovým uzáverom. Asi som ho v tých fofroch zle zacvakla, lebo kabelka na mňa zízala s otvorenými ústami. Zasekla som sa uprostred vety a smutne ostala stáť v mláčke vody, ktorá zo mňa medzitým odkvapkala. Kabelka bola prázdna. NEBOLO TAM CELKOM NIČ. NIČ!

Mama sa veľmi smiala na mojom výraze, mojej detinskej naivite. Neraz i dlho potom krotila moje priveľké nadšenie a radosť z ,,virtuálnej reality“, ktorej som v tej chvíli skalopevne chcela veriť- a odmietala pozrieť sa na ňu z jej uhla pohľadu: hľadať úporne háčiky a zádrhely, mam a klam. Možno som detinsky naivná, ale v podstate verím v dobro v človeku. Niekedy je tak hlboko ukryté pod nánosmi toho, čo sa v ňom usadilo počas života, ktorý bol vďaka rozličným, často náhodným okolnostiam, neľahký , že sa zdá, ako keby tam ani nebolo. Nie v každom človeku ho nájdem, a je možné, že niekde ho aj nieto, nestihlo sa vyvinúť, tak ako sa niekedy nevyvinie nejaký orgán, alebo sa vyvinie nedostatočne a potom ho treba nahradiť. Čo sa ani vždy nepodarí. Tak v realite ako aj vo virtualite zisťujem, že záleží na hľadajúcich, na ich ochote a prístupe k ľuďom.

Internet mi dal možnosť presvedčiť sa na ,, reprezentatívnej vzorke“ ľudí, že je to tak. Sugestívna sila internetom sprostredkovanej neosobnej komunikácie niekedy vnúti taký uhol pohľadu, že na povrch ako keby sa vyplavili všetky zlé ľudské vlastnosti, a vtedy človek vypína počítač znechutený a náchylný podľahnúť depresii. Ale ak sa naučí tomu čeliť a nepripúšťať si tú nedostatočnými vonkajšími zábranami uvoľnenú zlobu a nevzdá sa tak ľahko hľadania, určite na internete natrafí na ľudí, ktorých v bežnom živote nemá šancu stretnúť alebo hlbšie spoznať . A nevychádza z údivu. Koľko je v nich citu,srdečnosti, žičlivosti, pochopenia, talentu, tvorivosti, humoru, odvahy, nezlomnosti …A to i napriek tým nepriaznivým životným okolnostiam, ktorými museli prejsť a prechádzajú.

V tomto svete bezmedznej slobody, individualizmu a rastúcej otrlosti a ľahostajnosti človeka voči človeku je veľmi dôležité, aby sme sa spoznávali v dobrom a aby cena druhého človeka v našich očiach stúpala. A nie naopak, aby sme si pomocou iných dokazovali len svoju vlastnú hodnotu a význam. Som rada, že Vás poznávam. Zuzka, Regina, Stáňa, Hanka, Karin, Janka, Jarka, Sára, Luboš, Petr, Karel, Mark…vy všetci, ktorých som si mala prečo obľúbiť a mám si ich prečo vážiť i obdivovať. Predsa to len s nami ešte nie je také zlé a je nádej, že by to mohlo byť aj lepšie…

(více)

05.11.2008 08:43:37

O NEVERCOCH, NEVERNÍKOCH A SVIATOSTI MANŽELSKEJ

Nie som veriaca kresťanka. Keby som mala konkrétnu vieru, vedela by som zdôvodniť, prečo pokladám manželstvo za nedotknuteľné. Je to sviatosť, povedala by som. Cesta k  večnej spáse. Má trvať celý život. A hotovo. Z hľadiska katolíckej cirkvi som vlastne nežila v manželstve, ale len tak ,,nadivoko“, v hriechu, keďže som nemala sobáš v  kostole. Takže keby som sa dopustila nejakých ďalších hriechov navrch, bolo by to už úplne jedno. ( Tú ceremóniu aj na vtedajšom MNV som vnímala ako strašný ,,trapas“, naozaj som sa na to musela dlho a so sebazaprením odhodlávať. Nakoniec som s ťažkým srdcom pristúpila na stredu odpoludnie a len so svedkami a rodičmi,  a našťastie ešte aj lialo. A keď tam tie tetky zo ZPOZ začali falošne spievať, ako na posedení pri mŕtvom, vzápätí po tom vážne sa tváriacom cirkusovom klaunovi -  predsedovi MNV, ktorý mal slávnostný príhovor, nedokázala som potlačiť slzy a takmer som sa zadusila smiechom .) 

Napriek mojej nechuti k obradom, brala som vždy manželstvo ako niečo záväzné a manželskú neveru ako podlosť a pokrytectvo. Pokiaľ za manželstvo pokladáme zväzok dvoch ľudí, medzi ktorými je kladný citový vzťah, nazývaný  ,,láska“. Ak tam ten vzťah už nie je, nie je ani ten zväzok – a záväzok. Ale potom by si to tí dvaja mali vzájomne ujasniť. Nedržať jeden druhého vo falošnom domnení, že sa cítia byť zaviazaní. Ak dôjdem jedného dňa k presvedčeniu, že sú závažné dôvody, pre ktoré doterajší záväzok pre mňa už neplatí, vyslovím to. Pamätám si, keď som to urobila. Chvíľu potom záväzok netrval. Potom nasledoval jeden obojstranne neúspešný pokus o obnovenie záväzku. Skončil v ,,skúšobnej dobe“-  a už definitívne. Samotný úradný akt, ktorý to potvdil aj na papieri, nasledoval až s  časovým odstupom a  bol už len čisto formálny. Došlo k nemu skoro na chlp presne po dvadsiatich rokoch od platnosti sobášneho listu. Kým vzťah ( podľa môjho vedomia  a svedomia)  trval, ani jediný raz mi nezišlo na um, že by niektorý z  nás mohol vzájomný záväzok porušiť udržiavaním  mimomanželských stykov. Z  takého niečoho by mi druhú stranu“ vôbec nenapadlo podozrievať, jednoducho sa mi to zdalo nemysliteľné. Už v čase rozhodovania o ukončení záväzku, keď som bola ešte na vážkach, lebo zrejme ešte  niečo pozitívneho z  toho vzťahu i napriek všetkým možným negatívam vo mne pretrvávalo, ma vyhľadal manžel istej osoby, aby mi oznámil, že jeho žena sa dopúšťa dlhodobo manželskej nevery s mojím legitímnym partnerom. Sedeli sme s ním v parku na lavičke a zhodou okolností sa na náprotivej križovatke míňali tí dvaja údajní ,,milenci“, čo žiarlivý manžel onej osoby ( z môjho blízkeho okolia, mimochodom ) okamžite označil za ďalší rukolapný dôkaz ich manželskej nevery. Smiala som sa tomu. Čo najtaktnejšie -  ale úplne vážne sa tváriť nedalo. Je to horkokrvný cudzinec a muslim. Bolo pochopiteľné, že sa nestotožňoval s niektorými našimi kultúrnymi vzormi a nevedel ich pochopiť. Skúšala som urobiť mu príslušnú osvetovú prednášku o egalitárnom vzťahu medzi mužom a ženou, ale on moje argumenty nepočúval – z jeho hľadiska už to, že tí dvaja sa spolu rozprávali na chodníku svedčilo o tom, že nás spolu podvádzajú. Mal ešte množstvo ďalších argumentov a ,,rukolapných“ dôkazov potvrdzujúcich,  že je tomu tak, ale mne sa zdali pritiahnuté za vlasy a rozišli sme sa s tým, že podľa mňa sú to absolútne bludy. S jeho ženou, ktorej už robil žiarlivé scémy aj na verejnosti a na pracovisku, a ktorá samozrejme o našom rozhovore vedela, keďže ho okrem iného pred ňou dopredu avizoval, som o jeho obsahu a výsledkoch hovorila. Každý vedel, že ju podozrieva, obmedzuje a trestá za neposlušnosť-  vôbec sa tým netajila a všetci ju ľutovali, že má doma takého cvoka. 

Nakoniec  jej zakázal styk aj so mnou, pretože podľa neho som sa tiež podieľala na ich manželskom rozvrate. Nemusel, lebo  z   úplne iných a s touto kauzou nesúvisiacich  dôvodov som aj tak komunikáciu s ňou zrušila. Ešte predtým som sa však zastala exmanžela, ktorého už všade úplne nezakryte prenasledoval a nielen slovne napádal. Vyhrážal sa mu zmrzačením, ak nie ešte niečím horším. ( Tým, že som iniciatívne podnikla kroky na zamedzenie týchto útokov,  som vlastne chcela dať najavo hlavne svoje pohoršenie nad tým, že nejaký chlap môže takto zaobchádzať so svojou ženou – a to bez ohľadu na to, že má vzhľadom na svoju odlišnú výchovu  iné predstavy o postavení ženy v manželstve , než sú bežné v našej kultúre.)

Niekedy v tom čase sme mali každoročné preddovolenkové gulášovanie a v  tej neformálnej atmosfére mi jedna naša zamestnankyňa s vlezlou dôvernosťou položila impertinentnú otázku, či viem, čo sa hovorí:  že môj vtedy ešte muž mal nejaký mimomanželský pomer. Dosť ma to vtedy pohoršilo : keby som aj o niekom vedela, že má frajerku, nepôjdem to vešať na nos jeho žene, len aby som mohla všetečne sledovať, ako na to zareaguje. Chcela mi zrejme porozprávať aj nejaké šteklivé podrobnosti, ale po tom, ako som ju rázne zahriakla, sa už neodvážila.

Po oficiálnom potvrdení skon
čenia môjho manželstva sa s podobnými informáciami roztrhlo vrece : zo všetkých strán som sa dozvedala tie šteklivé podrobnosti, čo som si nechcela vypočuť od onej klebetnice, ktorú som onehdy niekoľkými vetami zotrela tak, že sklapla . Exmanžel tvrdí, že na tých klebetách nie je ani zbla pravdy a ja ich tiež pokladám za výtvory patriace do miestnej mytológie, i keď človek nikdy nevie, či nejaký mýtus nemá aj nejaké racionálne jadro… V tejto chvíli mi je to však už naozaj úplne jedno. Čo mi na tých oneskorených správach o manželskej nevere bývalého muža ide na nervy je miestami až perverzná radosť, s ktorou sa informátori vyžívajú v  ich odovzdávaní a líčení podrobností. Niektoré tie historky sú také absurdné, že sa nad nimi zastavuje rozum. To už nevymyslia ani scenáristi mexických telenoviel.

Ke
ď tak teraz aj vďaka internetu zisťujem, že manželstvo nie je pokladané za žiadnu sviatosť a mnohí sú pripravení na alternatívu, že časom možno vymenia partnera, alebo si popri tom súčasnom pomimo spestria život s niekým iným, pripadám si veľmi konzervatívne a staromódne. Viem, že nevera existovala aj v dávnejšej minulosti, ostatne, v  rodine sa rozprávali všelijaké historky o tajných vzťahoch niektorých mužských predkov, o ktorých nevedno, či boli len platonické,  alebo dospeli niekedy aj k nejakému reálnemu  naplneniu. Nie je isté, či vôbec existovali, alebo sa jedná len o domnienky a  pozostatky dobových klebiet. Čo viem s určitosťou, tie manželstvá vydržali až do smrti – či už preto, čo robí manželstvo manželstvom, pre silné kladné citové puto, ktoré prevládalo nad všetkými nedorozumeniami, alebo kvôli zodpovednosti voči rodine a deťom. Nikto však nemal to svedomie ,,spestrovať“ si svoj vlastný život pominuteľnými ,,láskami“ bez ohľadu na ostatných, za  ktorých niesol zodpovednosť. Asi boli naliehavejšie iné starosti.  Ak niekto stretol ,,osudovú“ lásku, keď už mal vlastnú rodinu, aj vtedy sem – tam došlo k porušeniu ,,sviatosti manželskej“, a to i napriek tvrdému odsúdeniu verejnou mienkou. Človek má právo ísť za šťastím, i keď za to musí zaplatiť. Niekedy možno aj za cenu, že za to istým spôsobom zaplatia aj tí druhí okolo neho. Šťastie nie je celkom zadarmo. Ale keď takto za ním odchádza každú chvíľu a opakovane zisťuje, že nenašiel ten pravý vzťah, ktorý by ho napĺňal šťastím, niekde bude asi chyba.  V jeho nedostatočnej schopnosti nájsť a udržať si lásku v sebe samom.

 

(více)

01.11.2008 03:46:10

9.KURZ SEBAOBRANY NA CHATE


9. 1. AGRESORI A OBETE


O spôsoboch šikanovania na internete už bola reč v predchádzajúcich častiach. Internet poskytuje veľa možností manipulácie, zameranej na trápenie vyhliadnutých obetí. Agresor býva pritom často podporovaný skupinou a obeť sa ocitne v izolácii. Niekedy sa drží zdanlivo v úzadí - rád sa prizerá, ako ju trápia ostatní. Členovia šikanujúcej skupiny pritom využívajú možnosť meniť svoju identitu a vydávať sa za niekoho iného, ,,spriatelia”sa s obeťou, vymámia z nej osobné informácie, ktoré následne bez zábran využijú na jej zosmiešnenie a znemožnenie. Obťažujú ju e-mailami, ktorých obsahom sú vyhrážky, vydieranie a ponižujúce výroky na jej adresu, do príloh prikladajú perverzné a urážlivé obrázky a videá. Zdatnejší sa môžu zmocniť jej účtov a zneužiť jej osobnú korešpondenciu na svoje nízke ciele. Inokedy sa vydávajú za majiteľa účtu, použijú jeho alebo podobnú prezývku, prihlasujú sa pod ňou na chat a úplne mu zničia povesť. . K šikanovaniu vedie páchateľov túžba po moci, krutosť a potešenie z utrpenia iných, alebo púha zvedavosť, ako budú obete na týranie reagovať. Podnetom môže byť aj nuda, snaha zabaviť sa na účet niekoho iného, vyvolať takýmto spôsobom senzáciu, zviditeľniť sám seba, stať sa populárnym vo svojom okolí, získať pocit prevahy nad ostatnými.

Za šikanovanie môžu osobnostné charakteristiky iniciátorov aj obetí a ich vzájomný vzťah. Medzi páchateľmi – agresormi bývajú často zdatní a inteligentní jedinci, dostatočne rafinovaní, sebavedomí, s dominantnými sklonmi, túžiaci ubližovať iným a manipulovať nimi. Sami bývajú na seba precitlivelí, sú vzťahovační a urážliví. Radi si robia posmech z iných ľudí, ale kritiku a vtipy na svoju adresu neznesú. K vlastnostiam ich temperamentu patrí vznetlivosť, impulzívnosť a citový chlad. Bolesť iných ľudí sa ich nedotýka, naopak, vyžívajú sa v nej. Prežívajú pritom akési zadosťučinenie. Tieto vlastnosti majú pravdepodobne korene v ich rodinnej výchove, sú zapríčinené neuspokojením ich vlastných citových potrieb počas ich osobnostného vývinu. K týmto typom ľudí sa pridružujú takí, ktorí chcú byť len ,,in” – zaradiť sa do skupiny. Podliehajú jej tlaku, majú strach, aby sa sami neocitli v úlohe obete. Tou naopak bývajú často ľudia, ktorí si sebou nie sú dostatočne istí, s nižším sebavedomím, submisívni a ťažko sa presadzujúci v spoločnosti. Ideálnou obeťou je aj niekto, kto sa od ostatných nejakými svojimi vlastnosťami výrazne odlišuje, svedomitý jedinec s prirodzenými sklonmi k sebaobviňovaniu v dôsledku zvlášť vyvinutého svedomia, alebo melancholik s výrazným sklonom k depresii.

Nenormálny vzťah a komunikácia medzi agresorom a obeťou sa spočiatku vyvíjajú nenápadne. Obeť má pocit ,,hlbokého nedorozumenia”; komunikácia je nejasná, pretože jej cieľom nie je dorozumenie, ale jeho pravý opak, zabránenie výmene informácií a skreslenie reality. Agresor si z "obete” v zdanlivo vážnom dôvernom rozhovore uťahuje – ale tak, aby si nebola istá, či ide o zlý žart, alebo to, čo hovorí, poukazuje na akýsi jeho zvláštny trvalý alebo dočasný duševný stav. V obeti narastá pocit, že vedú spolu hlúpy rozhovor, ale nevie sa rozhodnúť, na ktorej strane je chyba. Skupina agresorov si môže naplánovať a následne odštartovať aj celú sériu takýchto skrytých útokov. Sú zdanlivo nevinné, sprevádzané aj neverbálnym násilím v podobe náznakov, veľavravného mlčania a ignorácie, napohľad banálnymi a bezvýznamnými zádrapkami. Keby sa aj obeť chcela presvedčiť, či je jej podozrenie oprávnené, nemá šancu, pretože v tomto chorom vzťahu nedochádza k otvorenému rozhovoru. Tým sa jej dáva najavo, že je "nula", s ktorou diskutovať by bolo "pod úroveň”. Útočník zámerne na priamu otázku neopovie – prepočuje ju, alebo ju odbaví vyškereným smajlíkom či iným neuspokojivým spôsobom : otrepanou "chatovou” frázou, ktorá v danej situácii vyznie viacznačne; prípadne ubezpečí obeť, že jej podozrenie je len výsledkom jej vlastného chorobného vnímania reality, a že on rozhodne nemal na mysli to, čo si ona myslí, že mal. Okolie je presvedčené, že obeť ho obťažuje svojou vzťahovačnosťou a chce vyvolávať konflikty, zatiaľčo on trpezlivo znáša jej neoprávnené ataky. Nemá záujem o otvorenú komunikáciu hľadajúcu konštruktívne riešenie. Verzia obete ho nezaujíma, on sleduje svoj vlastný cieľ: dialógu sa vyhýba, aby nedorozumenie vyostril a zodpovednosť zaň potom prišil objektu svojej agresie, zbavenému možnosti sebaobrany. Zanovité mlčanie jednak obeť uvrhnutú to izolácie zneisťuje a ponižuje, a jednak agresorom, dobre vediacim o svojom neférovom jednaní, umožňuje vyhýbať sa priamemu stretu, ktorý by im bol trápny. Človek sa ľuďom, o ktorých vie, že im ublížil, väčšinou nedokáže dívať priamo do očí. Obeť sa snaží pochopiť príčiny tohto zvláštneho správania voči svojej osobe, a ak sa jej nedarí nadviazať otvorený rozhovor on line, skúša to aspoň e-mailami. V nich opakovane, keď nedostáva žiadnu odpoveď, žiada vysvetlenie.

Chcela by som povedať tým, ktorí sa niekedy ocitli v takomto položení a písali vysvetľujúce a sebakritické e-maily mlčiacim agresorom, že je to úplne normálna reakcia na ich hrubé správanie a nemusia sa za ňu hanbiť. Sami seba pokladali za možný zdroj nedorozumenia a hľadali, čím sa previnili, že k nim agresor, prípadne celá jeho skupina, zaujala taký odmietavý postoj. Útočníci ponechávajú pisateľa (-ku) bez odpovede, ale zverejnia jeho ( jej ) korešpondenciu na podloženie svojho tvrdenia, že sú prenasledovaní paranoidným chatovým psychopatom (–kou). Často vytrhávajú myšlienky z kontextu a na vyvolanie príslušného dojmu použijú svoj profil alebo nástenku, prípadne preposielajú tieto listy, i patrične upravené, ostatným zainteresovaným aj nezainteresovaným. Presviedčajú ich, že oni sami sú obeťami. Ak sa napokon aj skutočná obeť dočká odpovede, je len veľmi strohá a ľahostajná a zdôrazňuje sa v nej "bezvýznamnosť”celej kauzy pre jej autora. Keby sa rozhovor odohral na skype, hlas by znel ľadovo chladne a jeho tón by bol veľmi nepríjemný. Pri prípadnom pokuse o výmenu názorov by sa zvýšil. Takáto komunikácia by pravdepodobne končila cynickým odmietnutím jej pokračovania zo strany agresora, alebo aj vulgárnymi urážkami a zlomyseľnými výrokmi usilujúcimi o pošľapanie sebavedomia obete.

Keď je niekto zahnaný do bezvýchodiskovej situácie, do slepej uličky, zmätene pobehuje sem a tam, alebo ostane v pasívnej polohe a stane sa z neho len kôpka nešťastia nevediaca si rady. Keby v sebe našiel silu na otvorený boj, mal by možno šancu vyhrať. Ale terč násilia je často paralyzovaný, jeho myseľ opantaná sugestívnymi tvrdeniami a vôľou manipulátora. Ten dokáže šikovne využiť sklony k depresii, melanchólii či hystérii a robí všetko pre diskreditáciu obete v očiach okolia, takže dochádza k dvojitej väzbe : ak sa obeť odhodlá na protiútok, bude vyzerať ako inicátorka konfliktu, a ak bude ustrašene mlčať, umožní šikanujúcemu, aby na ňu preniesol ničivú zlobu, ukrytú v ňom samom. Nakoniec sa mu podarí presvedčiť ju, že ona je jej pravým pôvodcom.

(více)

08.10.2008 18:12:30

Len také bla bla bla

21

Kým čakám na kolegyňu, s ktorou o chvíľu pôjdem do mučiarne ( tj. posilovne a podľa jazykovedcov správne ,, posilňovne" ) trochu sa posťažujem. Neznášam práce, pri ktorých je potrebné akékoľvek papierovanie, pretože ja už vzápätí tie papiere založím a postrácam a nechám ich, aby sa kopili na stole a pod stolom, a keď sú už veľmi nakopené, obyčajne sa zrútia a potom mám okolo seba papierové ruiny, možno v nich žijú aj myši alebo iná háveď, určite by sa tam našiel starý plastový pohárik od jogurtu a všetky tie perá, ktoré som stratila, a nielen moje, lebo podvedome schytím a odnesiem aj také, čo mi na chvíľku požičajú, keď ja svoje práve neviem nájsť - ak mi ho hneď po použití nevydriapu z ruky. Som z tých papierov už na nervy, a tak, keď som mala dnes dopoludnia okienko, také väčšie, skoro okno, namiesto toho, aby som sa pustila do likvidácie tej divokej skládky odpadu, ako nazývam rôznu dokumentáciu, evidenciu a iné lajstre okolo mňa, šla som do lesa. Vy, čo nikdy nečítate môj blog, počujete, resp. čítate dobre: áno, do lesa! Vrátila som sa mokrá skoro po kolená a s jablkami, čo som si nazbierala v opustenmej záhrade pod kopcom spod starých jabloní. Už skoro plánok. Les voňaaaaaaal..... presne tak ako si ho pamätám. Stretla som bezdomovkyňu, asi býva niekde v nejakej chatke alebo opustenom záhradnom domčeku. Bolo jej blbé, že ma stretáva na lesnom závoze, kráčala hore s igelitkami plnými zrejme kontajnerovej koristi. Míňajúc ma, poťažkala si na osud, ktorý ju vyhnal spod rodičovskej strechy... Hm, mala toľko rokov čo ja, alebo možno o nejakých desať menej, ale bude to alkoholička alebo niečo podobné, možno trochu šiši...Vyzerala dosť zošlo. Nečudo, v tomto svete. Bolo jej trápne, že stretáva - v tom stave v ktorom sa nachádza - takto zoči - voči iného človeka tam, kde už dúfala, že nebude nikomu na očiach. Videla som jej do hlavy. Ešte si zachovala štipku ľudskej dôstojnosti, bolo to zrejmé aj podľa toho , do čoho sa ohákla : vybrala si čižmy na vysokých podpätkoch. Do toho terénu zase nie až tak vhodný výber. Ľudia dnes vyhadzujú aj dobré veci - bolo vidieť, že sa snažila zladiť z toho čo kontajner dal. Neviem, či by som chcela byť až tak slobodná ako ona. Ale tiež som v tom lese nikoho nechcela stretnúť. A bolo mi nepríjemne , keď som tam na jedného narazila - možno na hubára, čosi tam potom zbieral zohnutý pod kopcom. Tiež mávam úzkostné pocity z ľudí. Viem, ako sa cítila tá bezdomovkyňa, keď som sa vynorila na lesnom závoze. Je to pocit podobný tomu, ako keď niekto zalezie do cudzej stodoly v nádeji, že ho tam nik neprekvapí, kým okolo všetko prehrmí a on sa bude môcť vydať na cestu.... Treba to tu nejako prečkať. A celkom bez strechy nad hlavou sa nedá. Aj ten pes má kde bývať, povedala ... Veď aj ona má. V opustenom domci uprostred záhrady obklopenej lesom. .....................
( Je tu kolegyňa, ide sa do pivnice.)

(více)

27.09.2008 12:16:35

O MRAVNEJ DOKONALOSTI

Dokonalým ľuďom sa vyhýbam ako čert krížu. Mám takú životnú skúsenosť, že tých, čo neotrasiteľne veria vo svoju morálnu čistotu a snažia sa ,,naprávať“ ostatných a pretvárať ich na svoj obraz, je najlepšie veľkým oblúkom obísť.

Mala som takú kolegyňu. V rámci znižovania stavu zamestnancov nakoniec patrila medzi tých, ktorí dostali výpoveď. Bola slobodná, bezdetná, jedináčik, ešte nie natoľko vekovo pokročilá, aby nemohla začať inde, mala menej praxe, trochu odťažitú pôvodnú kvalifikáciu. Zostávajúcich kandidátov na výpovede umiestnili na iný úsek, ju nie – hoci tam prijímali v tom istom čase niekoľkých nových. Je fakt, že to posledné kritérium - kvalifikácia, odbornosť - sa u tých novoprijatých do úvahy nebrala. To bolo nespravodlivé. Ale zrejme som nebola v tom čase jediná, kto veľmi nestál o jej spoločnosť na pracovisku. V období, keď tam pred prepúšťaním rástlo napätie, som mala možnosť presvedčiť sa o jej charaktere ako málokto, pretože sme priamo spolupracovali. Robila skrátka všetko preto, aby vyšli najavo všetky moje chyby, tie, ktoré som zavinila ja sama, a aj tie, ku ktorým mi pomohla. Napríklad aj tým, že mi zatajila potrebnú informáciu, alebo poza môj chrbát robila veci, na ktorých sme sa nedohodli. Manipulovala proti mne okolie. To všetko som viacmenej len tušila, nemala som nikdy nijaký rukolapný dôkaz. Mám dodnes niekde odložený taký zošit na odkazy, čo sme si vtedy zaviedli, lebo niekedy sme sa striedali a nestihli sme si povedať čo bolo treba. Do istého času boli tie odkazy neformálne a v kolegiálnom tóne – dá sa tam takmer na deň vystopovaťzvrat, po ktorom sa obrátila o 180°. Stalo sa to vtedy, keď už bolo jasné, že nás zrušia.

Je zaujímavé, že keď ju po rokoch dnes stretnem, a nestihnem nenápadne odbočiť a stratiť sa v dave, čo je v malom meste samo osebe dosť problém, dozviem sa zakaždým, že som z nášho bývalého spoločného pracoviska jediná, komu sa poteší, keď ho vidí. Ona už medzitým zase zmenila zamestnanie a pokiaľ viem, aj v druhom prípade pri znižovaní počtu zamestnancov padlo to slovo na ňu. A na najnovšom mieste stála na čele akéhosi odboja proti priamemu nadriadenému, vďaka ktorému sa tam dostala. Šlo, ako inak, o mravné očistenie vedenia, a to by zrejme bolo možné najmä vtedy, keby sa do toho vedenia dostala sama.

Niekedy nám služby vyšli tak, že sme niekoľko hodín museli byť spolu. Často to bolo pre mňa náročné, pretože som na jednej strane vedela, že si musím dávať pozor na jazyk, aby som náhodou neprezradila niečo, čo by mohla prekrútiť a niekedy použiť voči niekomu tretiemu – a na druhej strane som nechcela, aby mala pocit, že si ju opatrne držím od tela. Také správanie by vyzeralo nadradene a ona by sa mohla cítiť urazená. Radšej som jej pozornosť odpútavala od iných a toľko jej toho natárala o sebe samej, len aby bola sýta a spokojná, že som sa potom nemohla diviť, keď o mne poroznášala všetky možné klebety. Ona strašne rada nazerala ľuďom do hrncov. Poznala snáď celé mesto a široké okolie po mene, vedela, kto, s kým, kedy, kde, prečo a ako. Zo mňa bývala zúfalá, lebo keď mi vysvetľovala kto je kto a s kým každým sa zaplietol, zamotala som to - čiastočne aj náročky - vždy tak, že z toho vzniklo také holzmannovské komické číslo, a k vlastným klebetám sme sa potom ani nedostali. Poznala detaily o mravných pokleskoch iných, ako keby s nimi zdieľala ich intímny život; mala ku každému kritické výhrady a na málokom našla suchú nitku. Bol to asi ich rodinný zlozvyk – zbierať informácie o iných, posudzovať a odsudzovať ich na morálnu smrť - podľa toho, ako mi popísala  siestu s rodičmi pri kávičke po nedeľnom obede. Rozmýšľala som o tom, prečo sa tak zaujímajú o problémy a nedostatky cudzích ľudí, a prišla som k záveru, že pátranie po nich a ich spoločné rozoberanie slúži ich ubezpečovaniu sa o vlastnej bezúhonnosti a šťastí. Posilňujú tým asi vlastnú spolupratričnosť a súdržnosť. Tragédia tejto mojej kolegyne bola v tom, že jej to pripadalo celkom normálne, ani na chvíľu nezapochybovala, že by ona a jej rodičia nemali byť vzorom mravnosti a sporiadanosti pre všetkých ostatných.

Aj taký manželský pár, ktorý sa na staré kolená prisťahuje do paneláku s kopou mladých ľudí a malých detí je radosť. Tam, kde bývali predtým usporiadali obyvatelia domu oslavu, keď sa konečne po rokoch odsťahovali – po tom, ako z pomsty za nedodržiavanie ich predstáv o domovom poriadku natierali ľuďom kľučky a upchávali kľúčové dierky akýmsi čiernym lepkavým svinstvom a neustále všetkých naokolo otravovali svojimi sťažnosťami. Keď sa deti neprezieravo pozdravia pred činžiakom takému neurotickému susedovi ,,dobrý...“, vynechajúc ,,deň „ , nasleduje kázanie o tom, že sú nevychované presne ako ich rodičia, a keďže  začnú mať z onoho ľudového kazateľa srandu, samonasierací proces u neho vyústi do hlasného hromženia a nadávok. ,,Sviňa“ patrí k tým najbežnejším. Keď sa nabudúce decká už nepozdravia, nasleduje ďalší výchovný ,,pohovor“. Bývať v priamom susedstve niekoho podľa vlastných predstáv tak mravne dokonalého je ako sedieť na časovanej bombe. Človek sa pomaly začne vo svojom byte cítiť ako neželaný podnájomník. Musí rešpektovať režim dňa ,,pána domáceho“, prestať fajčiť, kúpiť si slúchadlá na televízor, nerušiť nočný kľud ani klopkaním na klávesnicu. Výhražné listy v schránke, búchanie na rádiátor o šiestej ráno, vulgárne nadávky cez bytové jadro, kolomažou natreté zábradlie, aby si deti zničili oblečenie, zámerne otvorené dvere výťahu o poschodie vyššie, keď sa človek ponáhľa do práce, slovné výpady na verejnosti pred obecenstvom, ohováranie na každom kroku, to všetko treba nejako strpieť, ak sa človek nechce dať zatiahnuť do vleklého nechutného konfliktu, o ktorý tým bezúhonným moralistom ide. Oni totiž z konfliktov čerpajú energiu – je to pre nich príležitosť, ako ju vycucnúť z tých, čo sa im do nich nechajú neprezieravo zatiahnuť.

Sú azda naozaj presvedčení, že oni sami sa správajú príkladne a majú právo požadovať od ostatných, aby sa prispôsobovali ich morálnym nárokom. Nad každým pokleskom iných ľudí dvíhajú prst, ale sami nezhrešia nikdy. Ktovie, z čoho sa vlastne spovedajú pánu farárovi, keď chodia do kostola. Žiadnej vlastnej viny si vedomí totiž nie sú. Vo svojej dokonalosti sú rovní Pánu Bohu, a nie pánu farárovi.

Keby som bola sv. Peter, dám na tú nebeskú bránu radšej závoru.

(více)

01.09.2008 14:50:26

AKO SI ( PO ) RADIŤ

oblaky
 

Je toho veľa, čo by som mohla a aj chcela. Problém je kde a ako začať a nenechať sa priebežne znechutiť a paralyzovať. Keď je ťažkostí, ktoré sa stavajú do cesty príliš veľa a vo výhľade žiadne zlepšenie, pôsobí to demotivujúco. Človeka ovládne pocit, že akékoľvek snaženie nemá žiaden zmysel. Vynaložená námaha je neúmerná vynakladanému úsiliu. A nejaká pozitívna zmena je v nedohľadnej diaľke. Najhúževnatejšie sú národy a ľudia z takých regiónov, ktoré stíhali po celé generácie rozličné katastrofy, od prírodných pohrôm až po vojny a hladomory. Na druhej strane, príklad schudobnelých šľachticov, ktorí nakoniec predali aj svoje šľachtické tituly, a peniaze za ne prehrali v kartách, svedčí o tom, že pre charakter človeka nie je nič horšie ako dostať všetko zadarmo a mať bez vlastnej zásluhy čokoľvek, na čo si len pomyslí. Tuční Rimania tiež doplatili na svoju pohodlnosť a zlozvyk leňošiť uprostred luxusu a spríjemňovať si život všelijakými zábavkami od výmyslu sveta. Fyzicky zdatní, drsní a na tvrdé podmienky zvyknutí barbari pevne veriaci v posmrtné večné šťastie svojich bojovníkov ich nakoniec hravo porazili aj napriek rímskemu vojnovému umeniu. Dostávať všetko zadarmo, bez námahy a vlastnej zásluhy v konečnom dôsledku človeku škodí. Má si v pote tváre dobývať svoj každodenný chlieb. Je to stará pravda, ktorá platí aj pri výchove detí . Vôbec nie je kruté, ak sa im odopierajú veci, po ktorých túžia, i keď si ich rodič môže dovoliť – ak ich nutne nepotrebujú pre svoj rozvoj a boli by len zbytočným luxusom, ktorý by ich bavil akurát tak pár dní, kým by sa im neprejedol. A nie je nijakým týraním chcieť od nich, aby vynaložili námahu a nejako si ich zaslúžili. Odpracovali. Na to si však musí rodič nájsť čas a vyžaduje to systematický prístup. Teoreticky to väčšina snáď i ovláda – horšie je dokázať to prakticky realizovať. To totiž tiež vyžaduje námahu a sústredenie. Vždy je niečo dôležitejšie – a podstatné veci ostávajú potom bokom odložené ,,napotom“. Lenže ak sa prešvihne ten pravý čas, býva už obyčajne neskoro. Z malých a jednoduchých problémov sa stanú veľké a zamotané. Tie sa ,,napotom“ odkladajú ešte ľahšie. A podvedome ťažia ešte viac, aj keď ich od seba odtláčame a nechceme na ne myslieť.

Platí aj ďalšia vec, ktorú som nevymyslela, hoci som sa k nej dopracovala vlastnou skúsenosťou a až dodatočne si to potvrdila cudzími teóriami, že ak ja som OK, aj ty si OK. Nemôžem nič urobiť so žiadnym svojim vzťahom, kým nebudem JA v poriadku. Ono je to tak strašne zložité – ako môže byť niekto v poriadku, keď vzťahy, do ktorých je zapletený sú priam katastrofálne? Pretože nie vždy a všade má človek možnosť o tých vzťahoch dopredu rozhodnúť a dostane sa do nich aj s takými, ktorí vôbec nepodporujú jeho vlastnú rovnováhu. Lebo tiež nie sú OK. Neboli OK už predtým, ako vôbec tie vzájomné vzťahy vznikli, a trebárs si svoju nedostatočnosť ani neuvedomujú a sami sa meniť nechcú. Napriek tomu, nemožno na nich zvaľovať vinu za vlastné problémy. Najprv si treba poradiť so svojimi vnútornými pekážkami  – a potom možno rozhodnúť aj o vonkajšej zmene.  A jednoducho tie vzťahy zrušiť. To znamená odísť a hľadať iné. Píšem jednoducho – jednoduché to nie je, zmeny sú záťaž, a tá sa musí namáhavo zvládnuť. Lenže na to musí byť človek schopný odolávať. A teda zo všetkého najskôr byť OK.

Prvý problém je ako začať. Nie je vhodné postaviť si pred seba nejakú métu, ktorá by silno priťahovala. Nemusela by byť reálna. To už tiež poznám : cesta, ktorou sa pustíme, nás občas zavedie niekde úplne inde, než kam sme pôvodne chceli. A nebýva to len na škodu. Ak sa neupíname na nejaký výsledok, ktorý by sme chceli dosiahnuť za každú cenu, nehrozí rúcanie domčekov z karát. Ten ,,úspech“ by nám prevdepodobne nakoniec nepriniesol také uspokojenie, ako si predstavujeme. Preto je oveľa lepšie chcieť len malé úspechy, ale zato každý deň. A keď to nevyjde dnes, skúšať to zase zajtra. Som aj rada, že už som vo veku, keď redukujem dosť výrazne svoje ciele. Aspoň nemám veľké oči a nemusím sa báť veľkých sklamaní. Vlastne nechcem pred seba stavať ani žiaden ohromujúci cieľ. Ohromujúci pre svoje okolie: POZRITE SA, ČO DOKÁZALA ! Viem, že je to zlá motivácia, robiť niečo len preto, aby som čosi dokazovala ostatným. Aby praskli od závisti …


Prišla za mnou raz pred koncom svojej materskej dovolenky nešťastná kolegyňa. S obrovskou nadváhou, ktorá človeka znetvorí nielen telesne, ale ubližuje mu aj psychicky. Prišla, lebo ja sama som to dokázala, a mimochodom, bola z tých, ktoré mi to príliš nepriali, i keď to nedávala najavo priamočiaro. Vtedy, keď chcela podporu a pomoc, som tú neprajnosť od nej necítila. Asi som bola v tej chvíli slamkou pre topiaceho sa. Keď sme spolu rozobrali tú jej situáciu a pocity, ktoré ju trápili, stále som narážala na jej predstavu, že bude na konci svojho úsilia štíhla, dobre vyzerajúca a všetkým ukáže ! Všetkým, ktorí sa tešia, že je na tom hošie ako sú oni a tento fakt sa im vidí zábavný. Stále som ju opravovala : ,, Nehovor, že to dokážeš im, ale že to dokážeš sebe !“ Asi ma nepočúvala, alebo jej to odhodlanie dlho nevydržalo. Vtedy ma potrebovala, aby sa vôbec vedela nejako vyrovnať s blížiacim sa návratom do práce. Teraz je fyzicky na tom trochu lepšie než bola v tej chvíli, keď sa odhodlala prísť si po podporu, po návrate do zamestnania sa aspoň rozhýbala a je nateraz navonok vyrovnaná so svojím stavom takým aký je. Asi sa ním nezaoberá tak ako predtým, niečo potlačí, niečo vykompenzuje...Skúšala deväťdesiatňovú diétu spolu s tými, ktorým chcela dokazovať, že bude vyzerať lepšie ako ony. Tých deväťdesiat dní uplynulo, všetky účastníčky tejto kampane za štíhlu líniu neustále slovne prezentovali svoje výsledky, ale viditeľný efekt sa nedostavil. Ukážka toho, ako to nikdy nebude fungovať. Nemožno si myslieť, že na trvalú zmenu stačí nejakých deväťdesiat dní, ktoré statočne pretrpím. Mne sa nepodarilo túto kolegyňu presvedčiť, že schudnúť nie je to najťažšie, čo musí spraviť. Zmeniť vonkajší vzhľad je to najmenej. Ak sa človek nezmení aj vnútorne, je to ako keby jeho mozog transplantovali do iného tela. Tá schizofrénia potom môže narobiť veľa zmätkov. Nič sa nevyrieši, naopak, možno ešte oveľa viac skomplikuje. Treba počítať tiež s tým, že aj u ľudí okolo dlho trvá stereotyp vo vnímaní človeka – alkoholik, ktorý už desať rokov nepije sa často stretne s tým, že ho niektorí radia stále niekde na spodnú priečku spoločenského rebríčka, ako vtedy keď dopíjal poldecáky za inými pijanmi v miestnom výčape. A musí sa s tým vedieť vyrovnávať. Bez vnútornej zmeny to jednoducho nejde.


A tá vnútorná zmena spočíva hlavne v uvedomení si toho, že nie je možný návrat k minulému spôsobu života, k starým zvykom, či sa už týkajú vnímania, myslenia, stravovania, voľného času, reakcií na rôzne situácie a ľudí... Prestavať to všetko tehličku po tehličke je ťažká každodenná robota a pravdepodobne zamestnanie na celý život.



29.08.2008 17:44:31

8. KURZ SEBAOBRANY NA CHATE

  •  8. 1. KYBERŠIKANOVANIE

    http://www.youtube.com/watch?v=dNeO3dCV8y4&feature=related#

    13-ročná Megan Meier, spáchala samovraždu pre fiktívneho chlapca zo sociálnej siete MySpace. Dievča trpelo depresiami. Jej internetový priateľ s ňou prerušil kontakty, pretože bola podľa klebiet krutá. Zistilo sa, že chlapec nikdy neexistoval. Bol to žart, ktorý má údajne na svedomí manželský pár zo susedstva.

    Austrálski školáci v štáte Victoria nafilmovali sexuálne zneužitie a degradáciu retardovaného dievčaťa. Video zverejnili na YouTube. Zachytili, ako obkolesili 17-ročné dievča s miernym mentálnym postihnutím a prinútili ju vykonávať sexuálne praktiky. Zapálili jej vlasy a vymočili sa na ňu.

    V Trnave partia spolužiakov nahrávala útok 15-ročného agresora na spolužiaka a neskôr záznam bitky z mobilného telefónu rozšírila medzi žiakmi po škole. Napadnutý chlapec skončil s vážnymi poraneniami; útočníkovi vzhľadom na nový Trestný zákon hrozí trestné stíhanie.

    Kyberšikanovanie ( cyberbullying, online bulling ) je anonymné zastrašovanie, urážanie alebo obťažovanie cez internet alebo cez telekomunikačnú sieť ( cez mobilné telefóny, e-mail, rôzne internetové služby). V USA je to federálny zločin. Aj v SR páchateľom podľa nového Trestného zákona hrozí za podobné konanie trestné stíhanie.

    Samotné šikanovanie sa vyznačuje týmito hlavnými znakmi :

    • je to zákerné, opakované zneužívanie sily alebo postavenia na trápenie, zámerné prenasledovanie, robenie príkoria,
    • zahŕňa širokú škálu vedomých, pretrvávajúcich a nevítaných činov medzi jednotlivcami a skupinami, ktoré sú charakterizované fyzickým, psychickým, sexuálnym násilím a iným utrpením,
    • je dané rozdielnou mocou medzi osobou, ktorá šikanuje a osobou, ktorá je šikanovaná, pričom je táto rozdielna moc rozpoznaná a vedome zneužívaná šikanujúcim.

    Pri kyberšikanovaní sa väčšinou jedná o publikovanie nadávok, zosmiešňujúcich informácií a videí, posielanie výhražných správ a urážok a o iné spôsoby, zamerané na poškodenie a zhadzovanie vytipovanej osoby. K formám kyberšikanovania patrí aj tzv. happy-slapping, keď útočník napáda náhodne okoloidúcich ľudí s cieľom zasiahnuť ich do tváre, zatiaľ čo jeho kumpáni celé dianie nahrávajú. Častým spôsobom zámerného poškodzovania obete prostredníctvom internetu je vydávanie sa za ňu samotnú, prípadne zneužitie jej podoby z fotografií alebo videozáznamov, k čomu môže dochádzať aj bez jej vedomia. Príkladmi cyberbullyingu môžu byť anonymné sexuálne obťažujúce alebo nenávistné e-maily, zneužívanie ,,šepkania“( resp. ,,rýchlej pošty“) na urážanie a sexuálne obťažovanie, nabúranie sa do e-mailového účtu alebo do cudzieho počítača, zmenenie hesla a následné zneužívanie takto ukradnutých údajov alebo účtov, obťažovanie prostredníctvom textových správ v odkazoch, hanlivé falošné osobné web-stránky, prípadne organizovanie záporného hlasovania o www.stránkach či blogoch inej osoby ako aj ich urážlivé komentovanie.

    Za znak šikanujúceho správania v priamom medziľudskom styku sa pokladá, že nejde len o jednorazovú záležitosť, ale o opakované obťažovanie tej istej osoby a že šikanujúci má väčšiu moc (a v reálnom živote spravidla aj väčšiu fyzickú silu) ako obeť. Kyberšikanovanie je však oproti bežnému šikanovaniu odlišné aj v tomto smere. V mocenskom vzťahu s obeťou fyzická sila šikanujúceho nie je dôležitým faktorom tak ako pri tradičnom šikanovaní. Nemusí pri ňom byť pravidlom ani opakované obťažovanie obete. Slovné urážky v bežnom styku sú záležitosťou prítomného momentu, ktorý okamžite vyprchá, ale ak niekto vytvorí hanlivú web-stránku, tá často ostáva dostupná na internete počas dlhšieho obdobia , v priebehu ktorého sa k nej môže dostať mnoho ľudí. Iste si nás dosť uvedomuje, aká veľká je sila masových médií a ako sugestibilne jednostranné a skreslené informácie, ktoré chrlia, vníma masový konzument. Spomínam si na prípad, keď sa učitelia v jednej zborovni po informácii, že na internete sú zverejnené pornofotografie študentky, ktorá práve zmaturovala, mravne pohoršovali nad jej údajným internetovým fotoalbumom, ale žiadnemu nenapadlo prostredníctvom informátora, od ktorého sa o jeho existencii dozvedeli zisťovať, odkiaľ tieto informácie pôvodne vyšli. Možno by vysvitlo, že oná študentka, ktorá vždy patrila k tým napohľad najslušnejším a javila sa veľmi seriózne, je len obeťou zlomyseľníka, ktorý chce poškodiť jej povesť a spoločensky ju znemožniť. Senzačná správa o dôkazoch jej mravného úpadku sa rýchlo šírila ďalej a všetci považovali to, čo videli na internete na vlastné oči za bernú mincu.

    Rozdiely oproti tradičnému šikanovaniu sú aj vo vnímaní na strane páchateľa i obete. E-maily a mobilné textové správy neumožňujú vidieť odosielateľov výraz tváre (alebo počuť intonáciu, tón jeho reči) a môžu vyznieť hrozivejšie, ako by tomu bolo pri tradičnom zastrašovaní alebo vyhrážaní. Keby obeť mohla útočníka vidieť ,,v priamom prenose“, možno by sa niekedy aj pobavila. Kyberšikanujúci na druhej strane nemajú možnosť vidieť, ako obeť v skutočnosti reaguje na ich urážky a zneváženie, takže sú si menej vedomí ublíženia spôsobeného svojim konaním. Nevnímajú obeť ako konkrétneho živého cítiaceho človeka, ale ako anonymnú bezvýznamnú vec, s ktorou môžu manipulovať podľa vlastného uváženia, a cítia často neobmedzenú moc nad touto ,,vecou“.

    Cyberbullying môže mať mimoriadne vážne psychické následky, pretože široká internetová sieť rýchlo prenáša informácie a ponižujúce zábery, fotografie, videá alebo sfalšované záznamy rozhovorov môže vidieť ktokoľvek kdekoľvek na svete, od spolužiakov, spolupracovníkov až po rodinných príslušníkov. Je ťažké pred kyberšikanovaním uniknúť, pretože páchateľ je anonymný, môže sa ,,prezliekať“ a udrieť kedykoľvek a z nečakanej strany. Ešte ťažšie, prakticky nemožné, je lži a zlomyseľnosti uviesť dodatočne na pravú mieru. V internetovom prostredí páchateľa neodstraší ani fyzická sila obete alebo jej spoločenské postavenie, naopak, ľudia s vyšším spoločenským postavením sú vďačným terčom internetových teroristických útokov  zo strany neprajníkov. Častými obeťami takejto pomsty bývajú i učitelia. Vyskytlo sa veľa prípadov, keď žiaci natočili svoje obete pri rôznych príležitostiach na mobilné telefóny a potom video zverejnili na internete, pričom vedenie škôl v záujme dobrého mena školy takéto počínanie študentov často radšej tají.

    Aby sme sa mohli cyberbullingu účinne brániť, je dôležité uvedomiť si, kto sú páchatelia a obete perverzných vzťahov a účastníci perverznej komunikácie, ktorou je aj tá cyberbullyingová. Niekedy sa tieto roly medzi komunikujúcimi i priebežne vymieňajú. A z chatu sa potom namiesto príjemnej relaxácie a možnosti spoznávať nových zaujímavých ľudí stáva zdroj psychického napätia a problémov, komplikujúcich ,,reálny život“.

    Ako sa brániť cyberbullyingu :

     

    Ø  na škodoradostné správy neodpovedať – reakcie môžu útočníka len viac vyprovokovať alebo utvrdzovať v jeho presvedčení

     

    Ø  odložiť si dôkazový materiál pre prípadné vyšetrovanie, keby bol útočník neodbytný, nezmazávať správy, archivovať ich podobne ako prípadné konverzácie – naskenovať ich (v prípade www stránok si urobiť kópiu stránky napríklad funkciou „printscreen“)

     

    Ø  obmedziť páchateľovi možnosť pokračovať v útokoch blokovaním

     

    Ø  neuzatvárať sa , nenechať si šikanovanie niekým pre seba, hľadať pomoc

     

    Ø  poučiť deti, ktoré patria k ohrozeným skupinám užívateľov internetu ako identifikovať podobné správanie a ako sa pri stretnutí s ním správne zachovať

     

    Ø  pri závažnej forme šikanovania ( vyhrážky ublížením,navádzanie na samovraždu ) kontaktovať políciu

     

    Ø  voliť si bezpečné heslá, z času na čas ich meniť, aby sa nikto nemohol dostať na účet užívateľa a zneužiť jeho nick na jeho zhadzovanie a znemožňovanie

     

    Zdroje informácií :

    http://www.zive.cz/Titulni-strana/Cyberbullying-novy-rozmer-sikany/Co-je-kybersikana/sc-21-sr-1-a-139822-ch-58457/default.aspxhttp://www.topky.sk/cl/11/183389/Rozmaha-sa-kybersikanovaniehttp://www.prevenciasikanovania.sk/?mod=odbornici--projekty-sk--kybersikana-u-mladeze-vo-flamsku&web=3bf51da330e27400ddb9d099bfcf4828http://www.zodpovedne.sk/kapitola2.php?kat=sikanovanie

    http://www.youtube.com/watch?v=IApIx1erzGc&NR=1

(více)

22.08.2008 19:27:30

POZOR, FATAMORGÁNA ! ( Poznámky ku Kurzu sebaobrany na chate)

http://www.youtube.com/watch?v=EbGfwzMZAEM&feature=related#

Táto úvaha sa mi nebude písať ľahko, pretože jej predchádzali pohnuté udalosti, ktoré ma cez človeka, ktorého sa týkali, aj osobne dosť hlboko zasiahli. Rozhodla som sa pre ňu, pretože odhliadnuc od konkrétneho prípadu, ktorý ma k nej nakoniec pohol, v poslednom čase som narazila na chate na podobný problém niekoľkokrát, takže si myslím, že sa nejedná o nič ojedinelé. Je to problém vnútornej citovej odolnosti voči fenoménu ,,chat". Tentoraz nechám bokom odborné rozbory a nebudem sa ich držať. Napíšem len, ako to ja cítim. A pravdepodobne sa to bude týkať nielen vzťahov nadväzovaných na chate, ale vôbec všetkých virtuálnych vzťahov, i tých zoznamkových, e-mailových, ktoré majú iste aj ďalšie, svoje vlastné úskalia. Ale do tých som až tak neprenikla, a neviem, o čo môžu zraňovať menej alebo viac.

Každý sme nejaká osobnosť a naše vlastnosti sú za určitých okolností výhodou a za iných nevýhodou pre nás, alebo pre tých, ktorých spolu s nami tie okolnosti zastihli. Stane sa napríklad, že sa ocitneme v nejakej vážnej, existenčne ohrozujúcej situácii, a naraz zistíme, že ľudia, o ktorých sme sa domnievali, že by sme sa na nich, na ich schopnosti, charakter a priateľské city, mohli vždy spoľahnúť, sú v nej bezradní ako my sami, alebo - ešte horšie - šokujú nás navyše svojou bezcitnosťou a bezohľadným egoizmom. A naopak, tí, ktorých sme nepokladali za dosť silných, nečakali sme od nich nijaké schopnosti ani náklonnosť, alebo sme si ich existenciu dovtedy ani poriadne nevšímali, naraz príjemne prekvapia rozhodnosťou, s akou sa vedia postaviť za hodnoty, na ktorých skutočne záleží - i keď na ne v bežnom kolobehu života v záujme bezstarostnej ,,pohody" radi pohodlne zabúdame. Tí prví sú možno príjemní a vtipní spoločníci, keď dohromady o nič nejde; zmôžu sa aj na nejakú žičlivosť, priateľské služby, očakávajúc recipročne rovnaké správanie, ale je to v podstate tak, ako to je s tým šťastím a dobrotou : keď je niekto mladý, zdravý a krásny a nič mu v tom šťastí neprekáža, nie je dôvod, aby sa mračil na svet a bol naň zlý . Úsmev, keď nič veľmi nebolí, nevyžaduje námahu. Aký je človek vnútorne silný, to sa ukáže až keď prejde mnohými skúškami, ktoré mu náš zložitý život skôr alebo neskôr prichystá. Asi je len málo šťastlivcov, ktorí si - kým žijú - nevyberú svoj diel zlého. Ním sa - bohužiaľ - obyčajne platí za krátke chvíľky šťastia. Len ten prídelový systém je u každého iný, a možno aj od neho závisí tá neskoršia odolnosť a vnútorná sila.

Jedna múdra pani nedávno napísala, že svet je pre slabých aj silných, a že slabí sa niekdy stávajú silnými a naopak. Človeku, ktorý sa zdal silným a sebavedomým, pretože sa tak aj cítil, kým neprišiel čas si to naozaj naostro preskúšať, sa môže naraz zrútiť jeho sebaobraz v dôsledku jedinej nečakanej prekážky, ktorú - nezvyknutý na to, že by sa mu nejaké stavali do cesty, alebo sa samy od seba nerozostupovali - neprekročí. Svojím spôsobom sú asi porážky a pády, ktoré máme za sebou, výhodou pre budúcnosť. Človek sa musí naučiť ich prijímať a postupne sa zmierovať sám so sebou a so svojimi nedostatkami. Brať to tak, že zajtra nemusí už byť tým, kým bol včera - že sa môže pokúsiť prekonaťsám seba. Nevláčiťsebou donekonečna svoje staré chyby, zahanbenie, výčitky, pochybnosti. Aj tak by ich spravidla sám neuniesol a na niekoho by ten náklad hodil.

Chat je len pre tých, ktorí sa cítia byť silnými a sebavedomými, alebo ktorí sú takými práve na chate, lebo ho ( už ) berú tak, že dohromady o nič nejde. Je naopak veľmi nebezpečný pre takých, ktorí majú problémy so sebaprijatím a sebavedomím aj v reálnom živote, ocitli sa práve v nejakej životnej kríze, cítia sa citovo vyprahlí a opustení. Možno si to sami v sebe vo chvíli, keď tam vstupujú, správne nepomenujú, ale práve pocity samoty a citovej neuspokojenosti môžu byť tým skrytým motívom, ktorý ich dostane na chat. Hovoria si, že od toho nič nečakajú - je bolestné priznať si, že by boli takí ,,zúfalci" a nedokázali si zariadiť život k svojej spokojnosti tam vonku - ale podvedome predsa len očakávajú nejaký zázrak : veď možno aj motyka vystrelí ... Hoci sa na to, že sa to stane na chate, hneď neupínajú, stačí skutočne len málo - stačí uvidieť pred sebou uprostred tej púšte fatamorgánu, a oni sa za ňou bezhlavo pustia hnaní smädom a túžbou po živote. Čiže vlastne strachom zo smrti. Z tej hroznej samoty uprostred ničoho, ktorá sa dá zažiť aj zaživa . Mnohých z času - na čas takýto strach prepadne a práve vtedy sú najzraniteľnejší. Mali by to vedieť dopredu a počítať s tým, že zmysly budú chcieť milosrdne klamať, aby uchlácholili, a to čo uvidia pred sebou nebude žiadna nádherná oáza, len jej zdanie. A že to sklamanie, keď sa bezhlavo rozbehnú k nej a vyčerpajú tým zbytok svojich síl, môže mať pre nich osudné a aj nezvratné následky.

Vzťahy nadviazané na chate pod vplyvom citovej vyprahnutosti ľudí môžu nielenže priviesť k takému konaniu, ktorým ublížia sebe aj iným, ale riskujú aj to, že ich to nejakým spôsobom vychýli úplne nesprávnym smerom a to spamätávane sa začne príliš neskoro, aby ešte mohli nájsť cestu späť. Krátky krásny sen na chate skončí nočnou morou v realite. A keď aj následky takto vzniknutých citov nepresiahnu ( našťastie ) hmatateľne do skutočného života, duševné zranenia po sklamaní s tými, ktorí sa zdali byť blízki, bolia rovnako Intenzita bolesti závisí od toho, ako silne sa človek dokáže upnúť na toho iného človeka. Niekedy sa tá virtuálna láska alebo priateľstvo zdá byť oveľa dokonalejšie a silnejšie, ako ktorékoľvek, ktoré človek pozná zo skutočnosti, pretože je doň vložená tá naša ideálna a skutočnosť si idealizujúca predstava.

Nestratiť nadhľad a schopnosť kriticky myslieť a počítať so všetkými nástrahami, do ktorých môže človek mimovoľne padnúť vo virtuálnej realite, je nutným predpokladom na to, aby ho chatovanie nemohlo vážne ohroziť. Musí počítať s tým, že tam na druhej strane sú iba obyčajní ľudia - nie rozprávkové bytosti z Tisíc a jednej noci. A nájsť tam ozajstnú lásku a priateľstvo je rovnako ťažké ako v skutočnom živote.

20.08.2008 17:15:08

STEPFORDSKÉ PANIČKY

...ALEBO ÚVOD K TOMU , ČO SI MYSLIA ŽENY O MUŽOCH

                                 http://www.youtube.com/watch?v=nUDIoN-_Hxs#

V noci som pri potulkách na nete našla blog s takým bulvárnym výpočtom ženských prehreškov voči dobrému mužskému vkusu. Možno mal pobaviť, ale ten sarkazmus, s ktorým autor popisoval všetky možné ženské ( vonkajšie ) nedostatky skôr provokoval k adekvátnej odpovedi. Napadlo mi, či to náhodou nezostavila nejaká žena, ktorej životnou nápňou je získavanie a udržiavanie si náklonnosti mužov, resp. poradenstvo ako na to ( i keď ona sama si pravdepodobne neudržala dlhšie náklonnosť žiadneho). Samozrejme, ten kto môže niečo také myslieť aspoň polovážne, nemá zálusk na tých ,,obyčajných chlapov", čo za pár šupov chodia každý deň hrdlačiť do fabriky nejakého zahraničného koncernu a nemôžu pronúknuť životný štandard primeraný neprimeraným nárokom dámy, ochotnej spĺňať všetky uvedené požiadavky. Aj od žien som už totiž čítala výroky o podmienkach lásky k mužovi, ktoré ma zodvihli zo stoličky.

Ešte napíšem  ČO VADÍ ŽENÁM NA MUŽOCH, a nezameriam sa len na nadbytočné ochlpenie v nose alebo v ušiach, na pachy nie iba spod podpazušia, alebo na pohľad, ktorý sa môže naskytnúť, keď chlap po dvoch porciách nedeľného obeda zaspí v rozťahaných boxerkách pri televízii. Ale budem tiež pekne sarkastická.

Muž sa nerád nechá obmedzovať. Múdre príručky na zabezpečenie manželského súladu radia manželkám, aby ani po svadbe neobmedzovali manželovu slobodu a nepriväzovali si ho o nohu. Nesnažili sa urobiť si z neho svoj majetok. Ponechali mu možnosť, aby sa aj naďalej mohol venovať svojim záujmom, priateľom, nemusel sa vzdávať toho, čo má rád. Aby sa necítil manželstvom o nič ochudobnený. Aby sa domov vždy mohol tešiť a vracal sa tam rád. Pretože by sa mohlo stať, že by sa mu časom začal vyhýbať. A zahýbať. S niekým ochotnejším plniť všetky jeho očakávania.

Existujú nejaké podobné príručky aj pre mužov? Návody ako nestratiť manželkinu priazeň a lásku? Rukoväte citlivého zaobchádzania s tou, ktorá je ochotná ponechávať manželovi slobodu, podporovať ho v jeho záujmoch, tolerovať jeho vzťahy mimo rodinu, a čas, ktorý im venuje, strážiť rodinný kozub, pri ktorom si ten vyťažený pán môže z času na čas odfúknuť, keď je toho všetkého tam vonku už dostatočne nasýtený ?

,, On sa stará, veľa pracuje, aby sme mali všetko, čo potrebujeme", počuť často od takejto Hestie. Chápe, že manžel potrebuje popri práci nejaký relax, zábavu, aby nemyslel iba na problémy a starosti ... ostatne, keby bol nervózny a nasrdený, nedalo by sa to s ním doma vydržať už vôbec. Treba s ním vedieť zaobchádzať, udržiavať ho v dobrej nálade, a potom vie byť niekedy aj celkom milý. A že nemá čas a náladu zaoberať sa jej starosťami a malichernými problémami, že ho nezaujíma, ako sa cíti ona, či by nepotrebovala niekoho, kto by venoval pozornosť aj jej potrebám a pocitom a kto by dal priestor aj jej zájmom, s tým sa treba zmieriť, lebo chlapi sú už raz takí.

A to by ešte muž chcel, aby Hestia bola súčasne i Afroditou, a ak to tak nie je, ťažká si, že si je sama navine, ak jej nevenuje toľkú pozornosť, po koľkej snáď túži. Žena tráviaca osamote ( alebo len s deťmi ) čas, keď sa manžel venuje dôležitejším veciam ako je ona, hľadá spôsob, ako si to kompenzovať. Nie všetky sú posadnuté len upratovaním a sledovaním televíznej relácie ,,Sama doma". Niektoré si hľadajú aj inú zábavu. A popri tom hľadaní časom objavia chat. A nečakanú možnosť nahradiť si chýbajúcu komunikáciu a vzťahy aspoň vo virtuálnej realite, keď ich v tej skutočnej nemajú dostatok.

Niektoré to však pred manželom musia čiastočne alebo úplne zatajovať. Ukáže sa, že na druhej strane tá tolerancia voči slobode partnerky funguje trocha inak. Chat je podľa muža - lovca miesto, kde číha konkurencia, ktorá by si rada privlastnila jeho úlovok. A proti tomu sa búria všetky jeho mužské inštinkty. Začne na tú skrinku, ktorej sa manželka venuje namiesto neho žiarliť.Hoci rovnako ako predtým trávi doma čas činnosťami, ktoré s ňou neveľmi súvisia. Napr. aj teraz len leží pred televízorom ako vždy predtým, keď sa náhodu ocitol doma. No aj tak mu vadí, že ona tam nie je len a len pre neho a že ho o jej pozornosť oberajú akési nicky z internetu. A ohrozujú jeho doterajšiu pohodlnú pozíciu. Oberajú ho o bezstarostnú istotu, že aj nabudúce nájde doma všetko tak ako bol zvyknutý predtým. A nehrozí mu žiadna pre neho nepríjemná zmena.

Keď si premietnem všetky tie rozbory mužských túžob v súvislosti so ženami,vždy si spomeniem na Stepfordské paničky. A teraz sa, Joanna, cítim ako Bobbie...



(*napísané do iného blogu ale hodí sa k téme KURZU SEBAOBRANY )

16.08.2008 00:42:27

O MALÝCH MOZGOVOVÝCH PRÍHODÁCH ( KU KURZU SEBAOBRANY NA CHATE)


Už som o tom písala ,,odborné pojednanie". Teraz trochu emócií. Dúfam, že si to, dopekla, niekto v hodine dvanástej prečíta. Nie je to určené nijakej konkrétnej vekovej kategórii. Postihnutý môže byť ktokoľvek, kto ešte vylučuje aspoň zbytky hormónov. Chat býva zdrojom elektronických podnetov na ich masívne vyplavovanie. Záleží od životnej situácie, momentálneho psychického rozpoloženia a súhry virtuálnych náhod. Choroba sa môže rozvíjať postupne a nenápadne, ale jej vývoj niekedy naberie nečakané obrátky aj veľmi rýchlo. Čím si hladnejší po láske, alebo skôr po tom, čo si pod ňou predstavuješ (neraz pod vplyvom sentimentálnych filmových príbehov), tým sa pravdepodobnosť úplneho ohlúpnutia ihneď na prvý pohľad zvyšuje.

Teraz sa zameriam na mužské obete, aj keď si u nich neviem až tak hmatateľne predstaviť sprievodné fyziologické pochody a ich prejavy. Lenže je štatisticky dokázané, že na rozdiel od žien, ktoré z nešťastnej lásky len volajú SOS, resp. dúfajú, že tento ich viacmenej teatrálny kúsok dojme potencionálny objekt ich beznádejného citu tak, že sa do nich dodatočne zamiluje, chlapi si vymýšľajú nebezpečnejšie spôsoby, ako dať najavo svoju lásku až za hrob. A bohužiaľ sú často účinnejšie. To je zvláštne, lebo ženy sú všeobecne pokladané za slabšie pohlavie. Za citlivky plné nehy. Nech ma hoci niekto aj šmarí do jedného vreca so sufražetkami, ale ženy sú v skutočnosti oveľa silnejšie ako sa tvária. Majú síce v hlave predstavu ženskej roly, podľa ktorej by to mal byť muž, na ktorom bude rozhodovanie, zodpovednosť a povinnosť byť oporou, a navonok to rešpektujú, ale v skutočnosti ( až na nejaké ,,subinky" a potom tie, ktoré si v nerovnom vzťahu chcú udržať ,,lásku" za každú cenu ) mužovi prenechávajú hlavne tie dve posledne menované úlohy. Nebývajú o nič menej egocentrické a ješitné ako chlapi, ale nie sú také priamočiare a viac špekulujú a taktizujú ako muži. Väčšina rozhovorov žien navzájom sa krúti okolo toho, ako zmanipulovať partnera, aby ho dostali tam, kde ho chcú mať. Aby mal pocit, že si všetko rozhodol sám, a nezistil, že to rozhodnutie mu nenápadne podsunuli. Alebo sa rozveselene vychvaľujú, ako na neho vyzreli a aj tak si za jeho chrbtom spravili po svojom. Múdra žena mlčí a prikyvuje, keď je pre ňu výhodné mlčať a prikyvovať, navonok sa správa tak ako sa to od nej očakáva, neprezrádza hlúpo svoje strategické plány. Trpezlivo dočká času. A má pripravené alternatívne možnosti, keby sa jej plán priebežne začal rúcať. Ženy, ktoré toto neovládajú, sú predmetom posmešnej kritiky ich schopnejších kolegýň a ,,môžu si za toho svojho debila samy".

Ak partner neposlúcha a neprejavuje dosť veľkú ( citovú ) závislosť na partnerke a ona stráca prehľad o jeho vzťahoch a aktivitách mimo ich spoločné hniezdo, samozrejme, že sa obáva o svoju pozíciu v jeho hodnotovom rebríčku, a tým aj o svoju riadiacu úlohu. Vzťah je vždy o oboch, nikto nie je len nevinná obeť, každý má na ňom svoj podiel zásluh i viny. V niektorom možno niekedy diely jedného alebo druhého nie sú rovnaké, ale minimálne za ten omyl, že sa rozhodli spolu žiť, keď sa k sebe nehodia si môžu obaja rovnako. A ešte za to, že tak ako rovnako nedokázali svoj nesúlad odhadnúť na začiatku, neboli schopní ani zabrániť, aby sa zväčšoval. Alebo to včas ukončiť a nepredlžovať zbytočne agóniu. Poznám osobu, ktorá prehlásila, že motívom jej vydaja ešte počas štúdia bolo, že on bol v tom mestečku hviezda, po ktorej túžili všetky jej kamarátky. Tým, že si ho nakoniec odchytila práve ona, nad nimi zvíťazila. To malo vtedy pre jej sebavedomie kľúčový význam. To bol hlavný dôvod jej zamilovanosti.

Keď už je jasné, že to víťazstvo bolo Pyrhovo a chalan si žije naďalej svoj slobodný a ničím neviazaný život i napriek prosbám, výčitkám a všetkým možným scénam z manželského života, jedným z osvedčených spôsobov ako sa s tým vyrovnať je vyplakať sa niekomu na hrudi - niekomu, kto by prípadne to strašné sklamanie zároveň pomohol časom aj vykompenzovať. Čiže nájsť si náhrad(k)u. Teda, buď jedno, alebo druhé. S náhradami to také ľahké nie je, stretnúť niekoho ochotného oddane milovať, a aby ešte aj zodpovedal estetickým, finančným a iným nárokom, nie je až taká malina. A tak sa mladá pani niekedy uspokojí aj s náhradkami. Nebude ich samozrejme hľadať v hypermarkete alebo v parku ( i keď som čítala, že aj to je dnes v dobe psíčkarov častý spôsob nadväzovania mileneckých vzťahov ), ale príde na chat. Ak má šťastie, podarí sa jej náhodou natrafiť na niekoho, kto má kritické obdobie a túži po zmene. Len ešte presne nevie, čo by potreboval a chcel. Je práve trochu citovo rozhodený a snaží sa usporiadať si to všetko v hlave. A v tom k nemu - z ničoho nič - zostúpi anjel. Krehká, éterická bytosť, túžiaca po pevnom objatí, v ktorom jemu zhodou nepriaznivých okolností niekto strašne chýba.

Nemusím popisovať, čo sa začne diať v mozgu, o tom tá moja nedávna ,,odborná rozprava".Výsledok - totálna strata súdnosti. Možno spočiatku podobná na oboch stranách. Ona je práve ukrivdená, rozcítená sama nad sebou a svojím osudom, a on ju tak ochotne, tak trpezlivo a zúčastnene vypočul a je ochotný robiť je našepkávaciu vŕbu zas a zas... Tiež videla v telke romantické príbehy, v ktorých hlavná hrdinka nakoniec našla štastie na internete. Takže má pred očami predstaviteľa tej postavy z filmu. Zhruba. Toho herca. Nejaké nepodstatné odlišnosti zistené na základe fotografie sa dajú opomenúť, keď na druhej strane počúva, aká je úžasná, nádherná, neodolateľná, výnimočná, jediná... Niekto by bol schopný milovať len ju a nikoho iného na svete, bola by stredom jeho vesmíru, hlavným zmyslom života. To už je nejaká istota. Kto by sa nezamiloval do takej predstavy!

A nepremýšľa, ani jej nenapadne, že tam na druhej strane je živý človek, ktorý možno nehovorí len tak do vetra, ale berie to smrteľne vážne. Tu predsa nejde o neho, ale o ňu, o jej šťastie. Lakmusovým papierikom sily toho citu, ktorý mu naznačuje počas nekonečných nočných rozhovorov ( kým je oficiálny partner na záletoch, alebo sa venuje nejakej inej zábave) je živé stretnutie. Aj to som už popísala a nebudem sa ani k tomu vracať. Čím väčšie prísľuby, tým väčšie očakávania. I keď si človek hovorí, že počíta s tým i oným, že je pripravený, nikdy nie je pripravený dosť na to, aby odmietnutie nezabolelo. Každé odmietnutie, odopretie akejkoľvek náklonnosti bolí. Keď niekto niekoho skutočne má rád, myslí predovšetkým na neho, a nie na seba. Bojí sa o neho. Cíti čo cíti on. Robí pre neho čo len môže, len aby ho uchránil. Aj pred sebou samým keď treba. A rád vezme na seba aj jeho bolesť. Nepripadá mu to ako obeť, ale ako samozrejmosť.

Podľahnúť predstave po nejakej dvojtýždňovej chatovej známosti, že ide o osudovú lásku môže byť veľmi nebezpečné. Najmä ak je tá predstava dosť jednostranná a na druhej strane sa s najväčšou pravdepodobnosťou zvažujú tie alternatívne strategické možnosti. Milý úsmev a ubezpečenie o pokračujúcom priateľstve a všelijaké výhovorky to bolestné poznanie ani trochu nezmiernia, skôr ešte naopak. Postihnutý láskou dostane iba poslednú ranu z milosti, ktorá ho môže zraziť na zem, spustiť nepredvídateľné reakcie.

Na chate aj v živote sa ľudia zahrávajú s citmi iných, pretože s nimi nevedia cítiť. Cítia hlavne sami so sebou. A to nie je žiadna láska. Len jej náhradka. Múdre by bolo ponechať im ten náhradný objekt - teda samých seba. Ale hovorte to slepo zamilovaným....





31.07.2008 11:51:07

7.KURZ SEBAOBRANY NA CHATE

7.1. DAVY NA CHATE
 

Ľudské spolužitie sa stáva možným len vtedy, hovorí S.Freud, keď sa nájde väčšina, ktorá je silnejšia než každý jednotlivec a udržuje proti takým jednotlivcom spojenectvo. Potreba združovania sa je u ľudí prirodzená. K zoskupovaniu ich motivuje túžba niekam patriť, začleniť sa, uplatniť a potvrdiť si svoje schopnosti, zvýšiť si sebavedomie a sebaúctu; ale zoskupovanie je aj dôsledkom strachu – slabší sa spájajú, aby sa cítili istejšími pred tým, kto alebo čo je silnejšie ako oni. V prípade virtuálnych zoskupení ide možno aj o únikovú reakciu na strach z reality.

V chatových miestnostiach spravidla používatelia vytvárajú zhluky, ktoré nevykazujú charakteristické znaky skupiny - sú to skôr náhodné a vnútorne veľmi rôznorodé spoločenské agregáty, v ktorých neexistujú vzájomné sociálne vzťahy. A ak , tak len medzi členmi skupiniek v ich rámci, ktorí sa časom spoznajú väčšinou osobne. Tieto vzťahy sú krátkodobé, dočasné, úzko účelové a plytké. Rýchlo sa rozpadajú. Sú oklieštené nielen tým, že poznávanie je obmedzené na jednostranné písomné kontakty, ale prirovnala by som ich aj ku vzťahom v rekreačných skupinách, ktoré sú zamerané na odpočinkové aktivity a zábavu, takže ich účastníci sú ,,naprogramovaní“ na udržiavanie dobrej nálady. Aj vďaka ich krátkemu trvaniu vzájomné poznanie nemôže byť dostatočne mnohostranné, takže v hodnotení dochádza k značným omylom. Tieto vzťahy sú rovnostárske ( je viacmenej ľahostajné, kto má aké postavenie v bežnom živote ) a ich účastníci sú si vedomí ich dočasnosti a bezvýznamnosti pre bežný život. O nič v nich nejde, a tak odpadajú niektoré príčiny treníc a konfliktov medzi ich účastníkmi.

Spontánne zoskupený agregát je v podstate náhodný dav a sformuje sa pri náhodnom stretnutí ľudí na určitom mieste – napríklad v chatovej miestnosti . Príčinou tohto zhluku je obyčajne nejaký podnet, ktorý momentálne zaujal ich pozornosť. Ich reakcie majú charakter davového správania. Podnetom davového ( kolektívneho ) správania môže byť čokoľvek, čo vyvolá spoločnú, simultánnu reakciu. Vzájomná interakcia ľudí v dave je slabá a trvá len dovtedy, dokedy trvá situácia, ktorá ich spojila dohromady. Naproti tomu podmienkou a znakom každého sociálneho vzťahu je citová väzba, ktorá vzniká len po mnohonásobnom opakovaní spoločenského kontaktu a po dostatočnom a všestrannejšom vzájomnom poznaní, ktoré je podkladom pre určité hodnotenie, vznik postoja, sympatie alebo antipatie, záporne alebo kladne nabitej citovej väzby. V chatových miestnostiach sa len zriedkakedy vytvoria takéto dlhodobejšie, pevnejšie a hlbšie vzťahy.


Chatoví používatelia sú zväčša len súčasťou mnohomilónových más, ktoré sa každodenne prelievajú po internete. Masa je súbor veľkého počtu spoločne konajúcich indivíduí, rozptýlených v určitom čase na viacerých miestach. Rovnako ako príslušníkov davu aj ju drží pohromade nejaký spoločný záujem, postoj alebo presvedčenie. Masové správanie sa vyskytuje najmä vo veľkých spoločenstvách, kde všetci nie sú v osobnom kontakte, ale napriek tomu tu existujú určité vzájomné interakcie a ovplyvňovanie. Masu môžu tvoriť napr. všetci ľudia sledujúci určitý televízny program, podliehajúci určitému módnemu trendu a pod. Keby sme mali na chat aplikovať typológiu davu, mohli by sme povedať, že chatovú miestnosť zapĺňa expresívny dav, ktorý vzniká z potreby ľudí byť spolu, spoločne vyjadriť svoje pocity alebo postoje. Z času na čas sa mení na aktívny dav, v ktorom momentálne impulzy vedú ľudí k porušovaniu platných sociálnych noriem a vyvolávajú v ňom agresivitu a násilie zamerané proti niekomu alebo niečomu. Tieto prejavy nie sú také drastické ako prejavy futbalových fanúšikov, ale sú tiež vo svojej podstate deštruktívne a v tých , ktorí sa stanú terčami davového útoku môžu zanechať nie bezvýznamné psychické zranenia.

Davové správanie analyzujú viaceré teórie.G.LeBon ho vysvetľuje nápodobou. Jednotlivci, nakazení davovými emóciami, strácajú individuálnu identitu a snažia sa správať ako ostatní. Ich osobnosť sa rozpúšťa v dave. Konajú iracionálne, nevedia kriticky zhodnotiť situáciu, sú sugestibilní a ľahko ovládateľní. Anonymita im dodáva odvahu reagovať spontánne, majú pocit sily a nezraniteľnosti. Sú schopní páchať kruté násilie i prinášať veľké obete. Správajú sa tak, ako by sa nikdy ako jednotlivci za normálnych okolností nesprávali, strácajú zodpovednosť za svoje konanie. Emócie, ktoré hýbu davom, sú extrémne a prudké. Dav je pudový, neznášanlivý, konzervatívny a autoritatívny : nediskutuje, názory buď jednoznačne prijíma alebo odmieta, neznesie aby sa niekto vymykal. Zvláštne postavenie má pritom vodca, ktorý s týmto chaotickým útvarom manipuluje a usmerňuje ho. Môže sa tak zmeniť ( Tarde ) na organizovaný útvar. Vodca je spočiatku ,,jedným z nás“. Je to obyčajne ,,muž činu, ktorý však nekoná na základe rozumnej úvahy. Do pozície vodcu sa dostane vo vhodnej situácii a je ním len kým táto situácia trvá. Správa sa despoticky a vynucuje si pozornosť.

Ďalšie teórie davu hovoria o tom, že negatívne emócie, strach a nenávisť, sa v dave uvoľňujú častejšie ako pozitívne a že normy správania dav peberá od niekoľkých jednotlivcov, a to, aké normy to budú, bude závisieť od vývoja situácie. Davové správanie je chaotické a bezhlavé, jednotlivci sa ním nechávajú strhnúť, nedokážu rozpoznať nezmyselnosť konania davu a podvoľujú sa mu.

Napriek tomu, že chatové miestnosti majú istú formálnu a neformálnu štruktúru a sú v nich prijaté určité písané aj nepísané normy, ktoré si časom vytvárajú používatelia počas vzájomnej interakcie, správanie ich návštevníkov má niektoré spoločné črty s davovým ( kolektívnym ) správaním. Chatové miestnosti s častými interakciami pravidelných návštevníkov nadobúdajú znaky skupiny: okrem spoločných noriem, cieľov, postojov, pocitu spolupatričnosti a príslušnosti k skupine možno v nich nájsť postupom času aj určitý systém vzájomných vzťahov, ktorý ovplyvňuje správanie , interakcie a činnosť skupiny. Proces akcií a reakcií jednotlivých osôb nie je bezmyšlienkovitý a automatický, účastníci si ho uvedomujú., určitým spôsobom ho interpetujú, pripisujú mu v danej situácii istý význam a podľa toho naň reagujú. Na spôsob interakcie a charakter skupiny a na skupinové správanie majú najväčší vplyv neformálni a formálni ( určení rozhodnutím ,,zhora“) vodcovia. Oni určujú v prvom rade jej celkovú atmosféru. Do týchto pozícií sa niekedy dostávajú ľudia, ktorí túto moc neunesú a skupinovej atmosfére neprospievajú. Vytvárajú situácie, keď túto moc s rozličnou intenzitou zneužívajú voči iným. Anonymita na chate niektorým jedincom, ktorí sa ani nemusia prepracovať k pozíciám administrátorov alebo stálych správcov, dodáva závratný pocit moci, ktorý ich zláka k tomu, aby relaxovali na internete napádaním a šikanovaním iných používateľov. Toto správanie má spoločné črty s tým, ktoré označujeme ako mobbing alebo bossing.

Vo virtuálnom svete sa na označenie tohto správania,vyznačujúceho sa zastrašovaním a obťažovaním jednotlivcov alebo skupín používa odborný pojem cyberbulling ( internetové zastrašovanie, vedomé, úmyselné a opakované ublíženie spôsobené cez médium elektronického textu.)

31.07.2008 11:50:11

6. KURZ SEBAOBRANY NA CHATE

6. 1. FÁZY A RIZIKÁ CHATOVEJ KOMUNIKÁCIE

Internet - svetová informačno-komunikačná sieť bez hraníc - má predsa len svoje hranice. Všetci hovoria o tom, že virtuálna komunikácia nanajvýš ak má slúžiť na nadväzovanie kontaktov, na základe ktorých sa môžu postupne utvárať osobné vzťahy najmä u tých ľudí, ktorí z rôznych dôvodov nemajú na to veľa príležitostí vo svojom reálnom živote . Sú zajedno, že nikdy nemôže nahradiť medziľudský styk tvárou v tvár a virtuálny vzťah nie je rovnocenný osobnému vzťahu s fyzicky blízkym človekom, i keď do istej miery môže byť kompenzáciou zaň.

ICQ znamená ,, I Seek You“, čo sa dá preložiť ako : ,, Zháňam ťa“- ale otázka je, čo potom s tými, ktorých si prostredníctvom tejto služby zoženiem. Anonymita priťahuje ľudí s problémami v osobnom živote, a týmto chat slúži neraz na ventilovanie negatívnych zážitkov a emócií. Niektorým sa uľaví, keď bezdôvodne urážajú iných a posmievajú sa im. Môžu bez obáv z trestu vyjadrovať svoje extrémistické a rasistické názory a prenášať svoju nenávisť na neškodných anonymných používateľov. Dostať sa do konfliktu kvôli nedorozumeniam pri výmene písomných správ nie je problém ani vtedy, keď nejde o takýchto nešťastníkov, vzhľadom na obmedzenosť a povrchnosť tohto typu komunikácie, neumožňujúcej podfarbovať slová sprievodnými znakmi reči, prenášajúcimi emócie a spresňujúcimi význam a zmysel toho, čo sme chceli povedať. Ľudia nemajúci odvahu a vôľu niečo riešiť len tak zabíjajú čas a nudu a chatovanie využívajú na únik od nepríjemností v RL. Virtuálne rozhovory nevyžadujú námahu, uskutočňujú sa v pohodlí doma a sú dostatočne povrchné, aby nás nenútili k nejakým zbytočným analýzam vážnych životných problémov. Človek sa prirodzene vyhýba bolesti a chat je bezbolestný spôsob ako zahnať znepokojujúce myšlienky.

Monitor na rozdiel od živého partnera neprotestuje a zdanlivo ochotne prijíma naše názory a myšlienky. Slová a frázy sa v IM opakujú donekonečna a tento stereotyp je nesmierne unavujúci. Jenotvárnosť komunikácie na chate, nekonečné opakovanie chatových fráz a fádnych klišé je nudné a otravné . Vzájomné napodobňovanie medzi používateľmi vedie k tomu, že sa zdajú ako jedna osoba, čo tiež prispieva k stereotypnosti rozhovorov v IM. A riešiť cez internet zdĺhavo zložité problémy je pomalé a rovnako, ak nie ešte viac, unavujúce. Zaťažená je pritom nielen nervová sústava, ale aj chrbtica a oči. Opomenúc cigaretový dym, ktorý nás pritom pohlcuje...

Podľa amerického psychiatra Pecka medziľudská komunikácia prebieha v niekoľkých fázach. Vo fáze pseudokomunikácie sa skutočná komunikácia iba predstiera, aby nedochádzalo ku konfliktom, alebo aby z takejto komunikácie účastníci niečo pre seba vyťažili. Aktéri si falošnosť tohto ,,dialógu“ nie vždy uvedomujú. Typickým je únik od tém, ktoré by mohli podnietiť vyslovovanie kontroverzných názorov a vyvolať nepríjemné situácie. V ďalšej fáze - fáze manipulovania - vnímajú účastníci individuálne rozdiely ako prekážku úspešnej komunikácie a snažia sa tieto odlišnosti resp. ich nositeľov ,,napraviť" alebo ,,odstrániť". Pri chatovaní vo virtuálnej miestnosti sú asi bežné práve tieto dve fázy medziľudskej komunikácie.

Tretia fáza – fáza odbúravania komunikačných bariér – býva sotva úspešná. Je prechodom ku skutočnej komunikácii, ktorá sa vyznačuje schopnosťou jej účastníkov vzájomne si porozumieť a rešpektovať právo byť ,,iným.“ K hlavným prekážkam skutočného dialógu medzi ľuďmi patria sebectvo, egocentrizumus, nedostatok empatie, schopnosti vcítiť sa do iného človeka, rôzne predsudky, predpojatosť, ideológia, ale aj potreba neustále kontrolovať a napravovať druhých, t.j. sklon k manipulácii inými ľuďmi.

V malých miestnostiach, ktoré existujú dlhšiu dobu ľudí, čo do nich pravidelne chodievajú spájajú spoločné záujmy, ciele a postoje a časom sa spoznávajú aj osobne na rôznych spoločných akciách. Tu môže postupne dôjsť k vytvoreniu skupiny, v ktorej je uskutočniteľná aj skutočná komunikácia. To je posledná a najvyššia fáza komunikácie, ktorá človeku umožňuje riešiť jeho ozajstné problémy, otvoriť sa a byť samým sebou bez strachu, že ostatní zneužijú jeho slabiny a spôsobia mu bolesť. Táto obava je príčinou, prečo radšej predstierame , že nijaké slabé miesta nemáme. Odvaha priznať si vlastnú nedokonalosť je podmienkou a zároveň dôkazom skutočnej komunikácie.

Naivita a predčasné pokusy o ,,skutočné rozhovory“na chate však iba uľahčujú sebarealizáciu rôznym chatovým psychickým teroristom, ktorí sa vyžívajú v šírení klebiet, v zákernom šuškaní, tajuplných narážkach, zlomyseľnom osočovaní a očierňovaní a snažia sa o cieľavedomý „odstrel“vytipovaných ,,obetí“, ktoré ich z rôznych dôvodov dráždia, alebo ktorým závidia a žiarlia na ne. Príčiny psychického teroru na chate sa priveľmi nelíšia od tých v reálnom živote a aj jeho nositelia sa podobajú na tých ,,živých“. Iné - a značne vylepšené - sú len podmienky tohto teroru.


Niekoľko záverov

  • Brať s rezervou čo píšu ľudia na chate

  • Nezverejňovať žiadne osobné informácie o sebe, chrániť si súkromie

  • Pred osobným stretnutím mať o osobe, s ktorou sa chceme stretnúť dostatok informácií z viacerých zdrojov

  • Nereagovať na urážky a posmech

  • Neuprednostňovať virtuálnu komunikáciu pred komunikáciou tvárou v tvár


(více)

31.07.2008 11:47:57

5. KURZ SEBAOBRANY NA CHATE

TEST ZÁVISLOSTI OD CHATOVANIA
 

Súd v poľskom Krakove 33-ročnej matke odňal právo na starostlivosť o štyri deti a súčasne nariadil jej liečenie. Žena svoje deti zanedbávala a celý čas trávila surfovaním v internete. Podľa poľskej agentúry PAP závislosť ženy od internetu zistil sociálny pracovník, ktorý má spomínanú rodinu na starosti. Všimol si, že žena – príjemkyňa sociálnej pomoci – neplatí žiadne účty s výnimkou poplatkov za internet. Pri návšteve rodiny našiel byt vo veľmi zanedbanom stave, jediným čistým predmetom bol údajne iba počítač.


Test závislosti na chate

  1. Sľubuješ si, že čas strávený na chate obmedzíš?

  2. Sľubuješ blízkym, že s nimi niečo budeš robiť a potom ostaneš na chate?

  3. Keď sa ťa niekto pýta, koľko času si strávil na chate , uberáš?

  4. Keď sa ťa niekto opýta, či si urobil vec, ktorú si nestihol kvôli chatu, tvrdíš, že si ju spravil?

  5. Zamlčiavaš pred známymi, že pravidelne chatuješ?

  6. Si na chate dlho do noci aj počas pracovného týždňa ?

  7. Bývaš z počítača po chatovaní na druhý deň unavený?

  8. Vzal si si už po noci strávenej na chate dovolenku ?

  9. Nahnevá ťa, keď musíš odísť od PC, práve keď je to zaujímavé?

  10. Más pocit, že keď sa prihlásiš pod svojím nickom , si veselší, smelší, krajší – iný ako sa vnímaš bežne?

  11. Máš viac nickov ?

  12. Vieš sa na internete odviazať viac ako pri zábave naživo?

  13. Podvádzaš tajne mažela(ku) s internetovou milenkou ( milencom)?

  14. Mávaš pocit viny, že zanedbávaš kvôli internetu povinnosti?

  15. Sľubuješ si, že nabudúce partnerovi vynahradíš čas strávený na chate?

  16. Zmeškal si už kvôli internetu nejakú príležitosť na pobavenie s kolegami alebo priateľmi ?

  17. Mávaš pocit hlbokého uspokojenia z rozhovorov na chate ?

  18. Mávaš pocit hlbokého sklamania z rozhovorov na chate?

  19. Keď ti vypadne internet,obvolávaš známych, či vypadol aj im?

  20. Keď sa ti pokazí PC okamžite začneš pátrať po možnostiach, ako si zohnať nový ?

  21. Neustále investuješ ďalšie peniaze do počítača a internetu ?

  22. Dáš prednosť investícii do počítača pred kúpou niečoho pekného na seba?

  23. Premýšľaš o vzťahoch a ľuďoch na chate aj keď si niekde v spoločnosti alebo v zamestnaní ?

  24. Reaguješ netrpezlivo a podráždene, keď niekto z rodiny sedí pri počítači príiš  dlho a oberá ťa o možnosť byť na chate ?

  25. Stráviš na chate 30 hodín týždenne ?

  26. Pribral si odkedy pravidelene chatuješ?

 


Ak ste si na viacero z vyššie uvedených otázok odpovedali ,,áno“, musíte pouvažovať, či sa nestávate závislými od chatovania. Čas strávený denne pri počítači nie je ešte sám osebe dostočným ukazovateľom závislosti. Možno na počítači i pracujete, alebo ho využívate na získavanie potrebných informácií. Ak sa však pritom nedokážete dostatočne koncentrovať a odbiehate každú chvíľu na chat, zoznamky alebo profily, a to bez ohľadu na pracovnoprávne predpisy a vnútorný poriadok na vašom pracovisku, je to už signál, že začínate byť na chat a podobné aktivity na internete fixovaní. Zrejme budete neustále online aj po práci a popoludní už z domu nevytiahnete päty. Keďže cítite, že iným by sa spôsob trávenia vášho mimopracovného času zdal do istej miery zvláštny, radšej s nimi o tom nehovoríte, a keby sa vás na chatovanie pýtali, tvárite sa, že vás to vôbec nebaví; nanajvýš ak si prečítate poštu, stručne  odpoviete známym a sem – tam napíšete niekomu krátku správu alebo odkaz. Skutočná pravda však je, že vediete dvojitý život. Mení sa váš hodnotový rebríček : namiesto záľub, ktorým ste sa venovali vo svojom voľnom čase , kým ste neobjavili možnosť kontaktovať sa a zhovárať s ľuďmi na internete,  ho teraz strávite pri tejto jedinej záujmovej aktivite. Sedenie za počítačom vás napĺňa pocitom šťastia, ale cítite aj vinu, že zanedbávate povinnosti, bývalé koníčky a svojich blízkych a známych. Ste na počítač tak upriamení, že nedostatočne vnímate všetky ostatné podnety a   zle znášate každé dlhšie odlúčenie od neho. Myslíte naň aj keď ste s reálnymi ľuďmi v reálnom prostredí a neviete sa dočkať, kedy sa už dostanete k svojemu milovanému blikajúcemu monitoru a internetovému pripojeniu. Ak sa to niekomu z vášho bezprostedného okolia prestáva páčiť, prejdete s touto činnosťou do ilegality a prevádzate ju tajne a konšpiratívne. Keby sa náhodou počítač pokazil, alebo by vypadlo pripojenie, znervózniete a horúčkovito začnete pracovať na okamžitom odstránení pekážok, ktoré vám bránia v prístupe na chat. Neľutujete pritom peniaze, ktoré by ste kedysi boli investovali napríklad do zaujímavého výletu.

Ak ste chat objavili len nedávno a ešte ste pod vplyvom prvotného nadšenia z tohto objavu, nerobte si z vyššie uvedených príznakov ťažkú hlavu, pretože istá posadnutosť nie je pri novoobjavených koníčkoch výnimočná. No ak tento stav u vás pretrváva už dlho i napriek dezilúziám zo vzťahov a ľudí na chate, pravdepodobne je to pre vás droga.

Netreba sa však báť, že by mala toho až toľko spoločného s inými drogami  - prinajmenšom pri nej nevzniká fyzická závislosť, iba ak od čokolády a iných maškŕt, ktoré ste si zvykli nekontrolovateľne konzumovať počas chatovania. Keď už máte tohto svojho zlozvyku plné zuby a radi by ste sa ho zbavili, prenajmite si v slovenských horách laz, kde nechytíte žiaden signál a nenaladíte ani rádio. Na čerstvom vzduchu si vyvetráte hlavu a s údivom zistíte, že vám ten internet vôbec nechýba.

Zdroje a informácie :

http://www.pcrevue.sk/buxus/generate_page.php?page_id=9310

http://psychcentral.com/netaddiction/

http://www.vaf.sk/pata/pata14.htm

http://www.leeloo.sk/abeceda/show.jsp?id=9

http://www.narodnaobroda.sk/clanok/17356/

21.07.2008 17:42:37

4. KURZ SEBAOBRANY NA CHATE

 

4.1. POKUS O DEFINÍCIU LÁSKY

Keď dostala moja stara mama artritídu, nemohla sa zohnúť a namaľovať si nechty na nohách. A tak jej ich potom stále maľoval dedko, aj keď neskôr tiež ochorel na artritidu. To je láska. (Rebeca, 8 rokov)

Láska je, keď sa ideš s niekým najesť a dáš mu väčšinu svojich hranoliek bez toho, aby si chcela tie jeho. (Chrissy, 6)

Láska je to, čo ťa rozosmeje, keď si unavený. (Terri,4)

Keď sa majú dvaja radi, zostanú spolu, aj keď sú z nich malá starenka a malý deduško. Napriek tomu, ze sa poznaju tak dobre. (Clare, 5)

Láska je, keď mamina uvidí ocina spoteného smradľavého, a aj tak ho považuje za krajšieho ako Roberta Redforda. (Chris, 8)

Láska je, keď mamina vidí tatina na záchode a nemyslí si, ze je to hnusné. (Mark, 6)


Láska je silná emocionálna náklonnosť k nejakej osobe. Je založená na telesnej alebo duchovnej príťažlvosti a sprevádza ju želanie byť si s touto osobou nablízku. Je veľa druhov lásky a veľa spôsobov jej chápania v rôznych kultúrach a u rôznych ľudí. Často túto väzbu medzi ľuďmi podnecuje sexuálna príťažlivosť, ale v mnohých etických systémoch sa v určitých väzbách lásky sexuálne vzťahy pokladajú za nežiadúce ( incest ).Na otázku čo je to láska neexistuje jasná odpoveď. Je to abstraktný pojem, uvažujú o ňom básnici a filozofi a skúmajú ju aj exaktné vedecké disciplíny. Milostný vzťah často začína v jedinom okamihu, bez dostatočnej informácie o objekte zamilovanosti. City z druhej strany nemusia byť pritom opätované a rozum nezohráva žiadnu úlohu. Symbolom lásky je možno aj preto srdce, ktoré sa dlho pokladalo za jej sídlo.

Z hľadiska vedy stav, ktorý takto nazývame, majú na svedomí chemické látky, ktoré ovplyvňujú náš mozog, kde  vznikajú pocity zamilovanosti.Lásku potom možno charakterizovať ako chemickú závislosť medzi dvoma ľuďmi. Chemické látky, ktoré vyvolávajú tieto stavy sa nazývajú hormóny: testosterón a estrogén sú zodpovedné za sexuálny pud. Sexuálna príťažlivosť je sprevádzaná adrenalínovými neurochemikáliami, ktoré spôsobujú búšenie srdca, potenie, červenanie sa, omámenosť, povznesenú náladu a iné príznaky zvláštneho telesného a psychického stavu, v ktorom sa ocitajú zamilovaní.

4..2. POKUS O DEFINÍCIU LÁSKY

Zamilovanosľ je pokladaná za stav ilúzie alebo dokonca za manickú psychózu, keď postihnutý stráca zmysel pre realitu a nie je prístupný žiadnym rozumným argumentom. Zhoršuje aj  psychickú výkonnosť. Záujem o svet a o doterajšie kontakty ustupuje neskrotnej túžbe orientovať sa celou svojou bytosťou výhradne na milovanú osobu. Zamilovaní sú citovo labiln. Sú ľudia, ktorí nikdy pocity zamilovaných nezažili, možno pre vrodenú emocionálnu plytkosť, alebo preto, že vďaka záporným skúsenostiam sa tomu podvedome bránia.

Podľa antropologičky H. Fischerovej je táto biochemická smršť, ktorá sa strhne v tele pri zacítení vhodného partnera dôsledkom reprodukčnej stratégie. Keďže ženská ovulácia prebieha skryto a  muž chce mať istotu, že je skutočným otcom svojich detí, zdržiava sa pri žene dovtedy, pokiaľ neotehotnie. Milostné opojenie a sex však ešte nezabezpečujú zodpovedné rodičovstvo, a tak je na zachovanie nášho druhu potrebný dlhodobejší zväzok. Po búrlivej zamilovanosti je nutná blízkosť, starostlivosť a príchylnosť. Tú zabezpečia hormóny: vazopresín a oxytocín, ale tie sú do mozgu pumpované len dočasne.

Z hľadiska vedy teda láska na celý život neexistuje, trvá maximálne 4 – 5 rokov. V dnešnej liberálnej, pluralitnej voľnomyšlienkárskej spoločnosti páry nedržia pohromade  morálka, spoločné deti či ekonomická závislosť od partnera. Popri slobodnom výbere partnera máme aj slobodu rozhodovania o tom, či s ním v manželskom zväzku zotrváme.

Vyše 50% ľudí sa zamilováva na prvý pohľad alebo po zhruba dvojmesačnej známosti. Tí, čo sa zamilovávajú neskôr, väčšinou nemajú potom trvalý vzťah. Ľudia zamilovaní na prvý pohľad nie sú v partnerstve nešťastnejší ako ostatní.. Zdá se, že  vedia intuitívne vycítiť vhodného partnera. Manželstvo, ktoré začalo veľkou láskou sa rozpadá len výnimočne.

Po období zamilovanosti nasleduje pokojnejšie obdobie. Pocity romantickej lásky a sexuálneho vzrušenia vyvoláva hormón oxytocín, ktorý sa vyplavuje pri orgazme, aj pri púhej túžbe po milovanej osobe a upevňuje vzťah medzi partnermi. Neskôr v priebehu vzťahu sa vyplavujú hlavne opiáty endorfíny, ktoré majú ukludňujúce účinky. Partneri už síce nie sú sebou tak omámení a vzrušení, ale tieto opiáty sú návykové a pôsobia na ich zotrvanie  v partnerskom vzťahu: čím dlhšie sú na nich závislí, tým je pravdepodobnejšie, že sa tejto závislosti už nezbavia a ostanú spolu navždy. Keby ich odlúčili, dostavia sa abstinenčné príznaky sprevádzané smútkom a bolesťou. Monogamný zväzok upevňuje aj vazopresín, ktorý pravdepodobne pôsobí proti hormónom vášne zaplavujúcim mozog na začiatku vzťahu. Tá trvá od jedného a pol roka do troch rokov, kým  vyprchá, ale hormóny upevňujúce vzťah ho držia pohromade. Potom sa buď rozpadne, alebo ak sa medzi partnermi stihlo vytvoriť silné citové puto, pretrvá.

Vplyvom chemických reakcií môže však dôjsť k zníženiu príťažlivosti partnera a nastupuje rozladenosť. Telo nedokáže udržať rovnako vysokú hladinu potrebných chemických látok a vytráca sa pocit šťastia. . Mnohí sa s tým nedokážu vyrovnať a stávajú sa "narkomanmi zamilovanosti"; hľadajúc nové citové dobrodružstvá. Žiaden vzťah im dlho nevydrží. Žijú v neustálom citovom chaose.

Ak prejde prvá kríza, postupne začne produkcia látok vyvolávajúcich pocit spokojnosti, kľudu, zázemia, pohody - endorfínov a potom ďalších už spomínaných chemických látok, podporujúcich fyzickú príťažlivosť a pocit pohody pri partnerovi. Začína sa kvalitatívne vyššie štádium partnerského vzťahu, keď si partneri vzájomne poskytujú hodnoty a prispôsobujú sa jeden druhému.  Ak sa im  podarí zaujať navzájom zlučiteľné roly, rovnako dávať i brať a spolucítiť, vzťah sa vyvíja kladne a bez problémov. Dochádza k akceptovaniu toho druhého a k rešpektovaniu rozdielov v povahách. Tak ako v priateľstve a kamarátstve, neexistuje v takomto vzťahu mocenská prevaha jedného nad druhým. Stabilizátorom partnerského zväzku je obnovovanie zamilovanosti, ktoré udržuje lásku pri živote.

V prípade nešťastnej lásky alebo rozchodu postihnutí trpia smútkom a zníženou chuťou do jedla. Tesne po rozchode to, že boli opustení, popierajú. Pociťujú zúfalstvo, hnev, bezmocnosť. Nahromadené napätie si odbúravajú plačom. Neskôr rozchod začínajú spracúvať. Vyhľadávajú rozhovory o stratenej láske, alebo sa bezhlavo vrhajú do sexuálnych dobrodružstiev. V poslednej fáze pomaly začínajú stratu partnera akceptovať a vnútorne sa zmierujú s jej príčinami. Ženy si kompenzujú nedostatok lásky jedlom,  hlavne sladkosťami, alebo užívajú antidepresíva, zvyšujúce hladinu hormónov radosti v mozgu. Ľudský organizmus ich odmieta vyrábať sám a súčasne produkuje stresové hormóny ako je adrenalín, noradrenalín a kortizol. Mužské reakcie na rozchod sú preto agresívne. Niektorí začnú s prenasledovaním ženy, ktorá ich odmietla, neustále sa s ňou pokúšajú kontaktovať, chcú logické vysvetlenie a nechápu ženine emocionálne dôvody. Niekedy sa utiekajú k alkoholu, čo ich len vrhá do hlbšej depresie.

Láska je základným predpokladom šťastia. Bez pocitu šťastia človek neprežíva svoj život ako plnohodnotný, chýba mu perspektíva a životný optimizmus.



(více)

21.07.2008 17:33:43

3. KURZ SEBAOBRANY NA CHATE

3. 1. VIRTUÁLNY SEX

7. 9. 2007 – SITA) Trojdňové sedenie za počítačom môže byť životu nebezpečné. Presvedčil sa o tom istý mladý muž z čínskej provincie Guangdong, ktorý po troch dňoch sedenia za internetom skolaboval a zomrel. Oznámili to dnes štátne médiá. Neprezradili meno muža a ani aktivity, ktorým sa na internete venoval. Čínsky denník Beijing News uviedol, že približne 30-ročný užívateľ internetu zrazu skolaboval priamo pred svojím monitorom a záchranári už neboli schopní oživiť ho.

V  podmienkach rýchlych a prevratných technologických zmien sa spoločnosť nachádza v akomsi neustálom stave anómie, keď nie je jasné, čím sa má človek riadiť vo svojom správaní, aby sa to neodrazilo nepriaznovo na vývoji medziľudských vzťahov a ľudskej osobnosti. Týka sa to aj sexuálneho správania.

Virtuálny sex ( cybersex ) je akákoľvek sexuálna aktivita, ktorú ponúka kyberpriestor. Je to forma hrania role, v ktorej účastníci predstierajú skutočný pohlavný styk popisom činností a reakcií na svojich partnerov. Odohráva sa na chate, najčastejšie písomnou formou, určenou na stimuláciu sexuálnych pocitov a fantázií partnera. V užšom zmysle sa virtuálnym sexom označuje vzťah aspoň  dvoch ľudí , ktorí sú v sexuálnom kontakte so známou či neznámou osobou pomocou niektorej modernej technickej vymoženosti s cieľom sexuálneho vzrušenia. Môže ísť o akékoľvek zariadenie, rozhovor na sexuálnu tému, až po vzájomné napojenie na špeciálne zariadenie umiestnené na tele a spojené cez internet s telom partnera, umožňujúce prijímať dotyky a vibrácie. Webkamery dávajú možnosť nielen overiť si podobu partnera, jeho pohlavie a  vek, ale sprostredkúvajú aj naturalisticky presvedčivé vizuálne zážitky.  

Cybersex je najčastejšie praktikovaný na internetových chatoch, ale z webu si možno stiahnuť technicky dokonalé 3D hry a  je možné ho realizovať v on-line hrách na hranie rolí. Podobné chaty a hranie rolí sa dajú uskutočňovať aj cez sms. Cybersex sa líši od sexu po telefóne vyššou mierou anonymity, ľahšie sa prostredníctvom neho nájde partner a nekomerčnosťou : je väčšinou zadarmo. Niekedy sa zdôrazňujú také jeho výhody, ako sú spestrenie a obohatenie sexuálneho života u tých, ktorí sú otrávení jeho stereotypnosťou s dlhoročným partnerom , nulové riziko pohlavného ochorenia a celkovo väčšia bezpečnosť ( peňaženka a prípadne i život nie sú v priamom ohrození ). Je pravdepodobne aj relatívne bezpečným ventilom pre niektoré typy sexuálnych deviantov, ktorí by inak svoje chúťky smerovali k ,,živým objektom". Pomáha tým, ktorí si nemôžu nájsť skutočného sexuálneho partnera kvôli handicapu alebo pre iné prekážy uspokojiť ich sexuálnu potrebu náhradným spôsobom.

Sporné je, či môže byť virtuálny sex považovaný za manželskú neveru. Podľa niektorých názorov ňou nie je práve tak, ako prezeranie si pornočasopisu, pretože sa nejedná o emocionálne plohodnotný, ale len o anonymný a neosobný  vzťah s virtuálnym sexuálnym objektom. Zatiaľ je cybersex doménou mužov, ktorí inklinujú viac k neosobným sexuálnym zážitkom než ženy.  V skupine, ktorá uprednostňuje tento typ sexuálneho styku prevládajú zakomplexovaní a frustrovaní jedinci.

Jedni odsudzujú cybersex ako smiešnu a nezmyselnú aktivitu bez emocionálneho významu, zatiaľčo iní veria v plnohodnotnosť sexuálnych zážitkov prostredníctvom technických zariadení. Je však nesporné, že medzi konzumentami virtuálneho sexu je veľa maloletých a mladistvých, ktorých cybersex môže emocionálne poškodiť.


21.07.2008 17:29:33

2. KURZ SEBAOBRANY NA CHATE

VIRTUÁLNI AGRESORI

asi by jsi se mela lecit slovenko blazniva nevim proc lezes na cesky chat tahni si do salal spodino zebracka jsi seredna jak prdel a nikdo te tu nechce .

opravdu jsem tak hnusny ksycht hodne dlouho nevidel Ty jsi si cobolko nevsimla ze si s tebopu povidala jen jenda blazniva ceska a ze ostatni na tebe kaslali Ty nechapes ze tu nikdo nemam rad ty zebraky slovaky nechapu proc se takova slovenska spodina jako ty cpe na cesky chat proc si netahnes na slovensky chat a tady se mluvi CESKY u nas je uredni rec cestina Ja za to nemuzu ze jsi starar a seredna uz par kamaradu se smalo na chatu kdyz jsem jim poslal tvoji fotku a myslis si ze ti je 50 :-D :-D / autor Maipenrai/

Opakom priateľského postoja voči ľuďom je hostilita, t.j.nepriateľstvo, uspokojenie z bolesti, z deštrukcie. Nemusí vyústiť do fyzického násillia , môže nadobudnúť formy nepriamej agresie a prejavovať sa negatívnymi vyjadreniami o niekom, ohováraním, intrigami, neprajnosťou či želaním všetkého najhoršieho nenávidenej osobe.

Agresiou rozumieme útočné správanie, ktoré obyčajne nastupuje ako reakcia na skutočné alebo iba zdanlivé ohrozenie vlastnej moci a je najčastejšie prejavom hnevu. Agresivita je vnútorný stav jedinca, ktorý prejavuje agresiu. Agresia, agresívne správanie sa zameriava na poškodenie inej osoby. Poznáme niekoľko jej typov : afektívna agresia je hostilná, zlostná, emocionálna, expresívna, má reaktívny charakter, obvykle nie je naplánovaná. Je provokovaná vnútorným tlakom zraniť. Hovoríme, že je ,,horúca“. Ďalším druhom takéhoto správania je inštrumentálna agresia, ktorá je ,,chladná“, a takto agresívny jedinec obyčajne nekoná pod tlakom hnevu, ani nie je provokovaný nevhodným správaním budúcej obete, ale má pred sebou určitý zámer. Ak ide o jednorazový fyzický akt, pri ktorom človek spôsobuje ujmu druhému človeku, hovoríme o násilí. Niekedy sa za násilie označuje akýkoľvek zámerný, úmyselný akt zameraný na poškodzovanie inej osoby , vrátane zanedbávania, ktoré ovplyvňje život, fyzickú a psychickú integritu alebo slobodu jednotlivca, alebo poškodzuje rozvoj jeho osobnosti, hrozí jej bolesťou, alebo jej ju spôsobuje. Tyranizovanie, šikanovanie je už opakované ubližovanie počas určitého časového obdobia. Nebýva vyvolané a sprevádzané zlosťou, jeho cieľom je iba ublíženie pre vlastné uspokojenie. Je prostriedkom demonštrovania moci, dominancie, kontroly. Podstata týrania spočíva v nespravodlivom využívaní fyzickej, psychickej alebo sociálnej moci voči iným, najčastejšie voči tým, ktorí nie sú schopní z najrôznejších dôvodov chrániť samých seba. Tento proces môže trvať krátko, ale môže pretrvávať i dlhú dobu, meniť svoju intenzitu . Vyvinie sa aj zo zdanlivo zanedbateľných príčin. Môže sa týkať jednotlivcov alebo celých skupín.

Príčiny agresívneho správania vysvetľujú tri základné teórie. Podľa prvej zaň môžu inštinkty, biologické dôvody, ako je snaha o zachovanie teritória a potravinových zdrojov. Agresívny inštikt je potom zdrojom energie, ktorá keď sa nahromadí, hľadá si príležitosť na uvoľnenie. Ak sa neuvoľní v boji a súperení, uvoľňujú ju iné podnety. Podľa inej teórie agresiu spúšťa po istých podnetoch určité vnútorné naladenie osoby, jej predispozície konať agresívne. Býva chápaná tiež ako sociálne naučené správanie. K podnetom vyvolávajúcim agresiu patria domnelé alebo skutočné útoky, kedy je primitívnou reakciou na ne podľa princípu odplaty.Vyvoláva ju aj frustrácia - dlhodobé neuspokojovanie potrieb jedinca, z ktorých treba spomenúť najmä potrebu dosiahnuť lepšie spoločenské postavenie, presadiť sa, získať spoločenskú úctu a prestíž a zbaviť sa pocitov úzkosti z ovládania inými, neistoty zo svojho postavenia a pochybností o svojich schopnostiach a hodnote.

Na vzniku agresívneho správania sa zúčastňujú zlosť a tiež nesprávne spracované a interpretované informácie (napríklad u paranoikov alebo duševne chorých). Významnou podmienkou agresívneho správania je deindividualizácia, prežívanie relatívnej anonymity a oslobodenie od sociálnej kontroly, ktorá by bránila takýmto prejavom správania hrozbou trestu. K deindividualizácii dochádza vtedy, ked správanie jedinca zaniká v skupine ( napr. v dave ) a keď sa jedinec natoľko stotožní so skupinou, že si prestáva uvedomovať samého seba. Pod vplyvom tlaku skupiny stráca vlastný názor. Sugestibilní, málo vzdelaní jedinci s nižšou inteligenciou podliehajú tomuto tlaku ľahšie. Anonymné virtuálne prostedie kyberpriestoru a virtuálnych komunít je vhodným prostredím pre vznik tohto javu, t.j. pre stratu vlastnej identity v dave, v ktorom jedinec získava pocit neprekonateľnej moci a dáva priechod svojím najnižším pudom. Jeho odvaha je posilňovaná aj tým, že dôsledky konania na internete sa neprenášajú do RL - internetovú komunikáciu možno kedykoľvek okamžite prerušiť, a zbabelo uniknúť pred jej prípadným nepríjemným dopadom.

Hostilní ľudia sa vyznačujú tým, že nepoznajú súcit, veľkorysosť, odpúšťanie, neznášajú ,,chyby“, ktoré ich vedia rozčúliť do nepríčetnosti, sú za tvrdé postihy ,,neprávostí“, ktorých sa spravidla vždy dopúšťa niekto na nich , ale nie opačne. Je pre nich príznačná podráždenosť a vulgárnosť. Hostilná žena popisuje mužov ako neschopné indivíduá, nepatriace do ľudskej spoločnosti a hostilný muž označuje ženy za primitívne sliepky bez mozgu. Tento typ ľudí nenachádza nikde nič pozitívne, vo všetkom vidí podvod, korupciu a všetci – okrem nich samých – sú neschopní idioti, ktorí svet privedú ku katastrofe.

Z hľadiska spoločnosti si prejavy agresivity zasluhujú osobitnú pozornosť, lebo agresia je sociálnopatologický jav, ktorý ohrozuje ľudské spolužitie a fungovanie sociálnych systémov. Problémom súčasnosti je, že spoločnosť svojou toleranciou voči agresívnym prejavom a všeobecnou ľahostajnosťou umožňuje jej nehatený rast.



komentáře 2

Komentáře

19.07.08 15:05:40 baydaby

jooooo,dobře jsi ji to nandal,Maipenrai,moje slova:-)))Já její fotku dávám na cukr aby mi na něj děti nechodili hahahaha,její odpověd jsem nečetla,páč mě slovenčtina nudí do se nedá ani přečíst!!

19.07.08 16:14:18 frenie

:-) tento komentár výnimočne ponechávam ako dobré P.S. k tomuto článku:-))

Přidat komentář



(více)

19.07.2008 10:34:32

ÚVOD DO KURZU SEBAOBRANY NA CHATE

Chat [čet], „z angl. Conversational Hypertext Access Technology ( technológia konverzačných hypertextových prístupov ) je forma interaktívnej komunikácie, ktorá používateľom umožňuje navzájom sa kontaktovať a viesť „reálny rozhovor“ buď z pripojenia na internet doma alebo prostredníctvom internetových kaviarní ( net cafés ). Je to súbežná textová komunikácia dvoch až niekoľkých desiatok účastníkov , ktorí sú prítomní vo virtuálnej miestnosti ( chatroom ) na chatovacích serveroch alebo na kanáli chatového programu ICQ, MSN, SKYPE a pod. Viacpoužívateľské chaty umožňujú vzájomnú komunikáciu podobne ako fóra avšak v reálnom čase, čo znižuje kvalitu komunikácie. So skráteným časom odozvy rastie množstvo balastu prenášaného pri komunikáci.

Chatová miestnosť je iluzórny priestor, v ktorom prebiehajú rozhovory podľa záujmu o určitú tému. Dorozumievanie sa tu prebieha väčšinou prostredníctvom krátkych správ. Pre tento typ komunikácie je zaužívaná skratka IM, ktorá znamená „instant messaging“ – v preklade je to približne „okamžité posielanie správ“ alebo „okamžité odkazovanie“. Pre osobnú komunikáciu sa používa skratka RL, teda „real life“, čo znamená „skutočný život“.. Obrovskou výhodou pri IM je okamžitá komunikácia s kýmkoľvek na Zemi, zadarmo a v neobmedzenej miere. Keďže ide o písaný text pomocou nejakého účtu, je zabezpečená pomerne dobrá anonymita. Používateľ môže zatajiť vek, pohlavie, vierovyznanie, orientáciu či farbu pleti. (Anonymita nie je absolútna,v prípade porušenia zákona polícia delikventa vypátra veľmi rýchlo.) Virtuálna identita umožňuje prekonať bariéry, ktoré by mohli vyplývať zo zatajených ,,handicapov" ,a navyše, text sám osebe nesprostredkuje žiadne emócie alebo výrazy tváre, ktoré by bolo možné vyčítať z hlasu v telefóne alebo pri stretnutí tvárou v tvár. To umožňuje byť buď otvorenejší, alebo ľahšie klamať. Mnohí už na túto vlastnosť IM komunikácie doplatili – chat dáva možnosť podvodníkom, aby vystupovali za niekoho iného. Môže ísť len o zlomyseľné žarty, ale aj o snahu vážne poškodiť vytipovanú obeť.

Nick je prezývka, ktorú si chatujúci vytvorí pri prihlásení sa na konkrétny druh chatu, virtuálna identita účastníka dialógu. Nicky sú skrýše, ktoré účastníkom umožňujú obchádzať spoločenské konvencie nevyhnutné v bežnom každodennom spoločenskom styku tvárou v tvár. Ľudia, ktorí sa rozprávajú na chate predstavujú virtuálnu spoločnosť, a pre tých, ktorí sa v skutočnosti spoločnosti z rôznych príčin stránia je internetová komunikácia vyslobodením zo spoločenskej izolácie.

Hlavnými prvkami komunikačného systému chatu sú chatová výpoveď, jej expedient a percipient, komunikačný kanál ( počítač a chatový program). Komunikátorov aj komunikantov , ktorí sa spolu rozprávajú cez jeden druh chatového programu, môže byť naraz aj viac, všetci však musia mať aspoň základné znalosti o ovládaní a príkazoch ,pomocou ktorých sa budú dorozumievať. Potom dôjde k symbolickej interakcii a počas nej kombináciou faktorov ako je počet účastníkov, ich sociálno-komunikačné danosti a celková povaha elektronického prostredia vzniká zvláštna komunikačná situácia. V jej rámci sa používa samostatný osobitý jazyk, v ktorom sa prelínajú princípy písaného a hovoreného jazyka.

Tento e-slang užívateľov online prostriedkov komunikácie, využíva všetky dostupné prostriedky na skrátenie písomného prejavu , pri zachovaní zrozumiteľnosti. Najpoužívanejšími formami sú tzv. netspeak a leetspeak ( variácia písania textu, kde sú písmená nahrádzané číslicami alebo sériou znakov, ktoré tvarom pripomínajú pôvodný znak.) Slovo leet je odvodené od eleet,znamenjúce elita, a leetspeak dnes býva zväčša využívaný na výsmech nováčikov a parodovanie. Skúsení jedinci sa už vyznajú v rozmanitom internetovom žargóne a slangu, pozostávajúcom z mnohých skratiek, značiek, emotikonov (smajlíkov), a používajú ho dokonca aj v bežnej reči. Leetspeak – reč používaná prevažne mladšími vekovými vrstvami používateľov internetu má svoje vlastné písmo.

Významným obmedzením písanej komunikácie je absencia metajazykových prostriedkov, ktoré slovám dávajú citový rámec - intonácie, intenzity hlasu, mimiky, gestikulácie - a mnohokrát zmysel samotného verbálneho prejavu ironicky obrátia a znegujú . Na vyjadrenie nálady a postoja hovoriaceho k výpovedi za absencie mimiky a ostatných neverbálnych prostriedkov komunikácie sa používajú emotikony alebo smajlíky. Slovo smajlík pochádza z anglického slova smile (:smajl ) - smiať sa . Prvý krát ho použil 19. septembra 1982 v elektronickom bulletine profesor Scott E. Fahlman z univerzity Carnegie Mellon v americkom Pittsburghu : dvojbodku, pomlčku a zátvorku. Emotikony ( smajlíky )sú kombinácie znakov, napr. :) - úsmev, radosť, pohoda, :o - úžas, prekvapenie, :„( -smútok, plač . V IM sa zaviedlo veľa skratiek, zväčša prebraných z angličtiny, ktoré vznikli buď spojením začiatočných písmen slov, ktoré tvorili frázu (lol - lots of laugh ,rofl - rolling on (the) floor laughing, omg - oh my god), alebo spojením číslic a písmen, ktorých výslovnosť bola podobná slovu, ktoré má nahradzovať (b4 - before, l8r - later, u - you, w8 – wait). Neskoršie grafické smajlíky už nevyjadrujú len emócie ale aj rozličné veci a situácie.

Používatelia chatových služieb čoskoro namiesto doteraz používaných počítačových „smajlíkov “ budú môcť vyjadriť svoje pocity pomocou vlastnej podobizne. Anthony Boucouvalas z Bournemouth University vytvoril softvér, ktorý môže rýchlo premeniť používateľovu tvár na jeden zo šiestich pocitov od šťastia po zúrivosť. Používatelia budú na to potrebovať svoju fotografiu s neutrálnym výrazom tváre, na ktorej označia pery, oči a obočie, a softvér už z nej vytvorí potrebného osobného „smajlíka“.Aj potom však správanie pri IM bude mať oproti správaniu pri RL svoje osobitosti.

Niektorí za charakteristickú črtu chatovej komunikácie pokladajú „flaming„ a tzv. ,,disinhibované správanie“. Flaming - nepriateľské, násilné, emocionálne vypäté správanie zahŕňa prejavy správania od nezdvorilosti, okríknutia, nadávok až po otvorené vyjadrenie osobných pocitov voči inej osobe prostredníctvom počítačovej siete. Disinhibícia je podmienená anonymitou užívateľov chatu, ktorí sa nezaujímajú o verejnú mienku, o to, ako ich správanie hodnotí okolie. Ľudia, ktorí sú v RL uzavretí, hanbliví, mlčanliví, sa môžu na IM správať úplne opačne. Človek, ktorý sa v RL prejavuje ako introvert, môže sa na IM javiť extrovertne. Stáva sa tiež, že človek , ktorý je v RL výborným a zábavným spoločníkom, ale k jeho schopnosti vyjadrovania neodmysliteľne patria mimoverbálne prostriedky, reč tela, môže na IM pôsobiť nevýrazne.

Používateľ na chate sa oveľa ľahšie než v RL zveruje úplne náhodnému , cudziemu človeku aj s tým, čo doteraz neprezradil ani najbližším. Odpadá tréma, nehrozí priamy fyzický útok, prípadných verbálnych agresorov možno dať na zoznam ignorovaných ľudí. Ľudia , ktorí majú problémy s RL komunikáciou, komunikujú cez IM úplne normálne. Niekoľko IM rozhovorov môže preniknúť do hĺbky duše, čo sa využíva dnes aj v pychoterapii a psychologickom poradenstve.

Komunikácia na chate však môže účastníkom prinášať i nepríjemné zážitky a problémy, ktoré mávajú aj vážne následky. A tak ako je to väčšinou aj v reálnom živote,o chate tiež platí: ,,pomôž si sám a aj pánboh ti pomôže".


18.07.2008 22:05:12

1. KURZ SEBAOBRANY NA CHATE

1. 2.  VÝROKY MÚDRYCH O PRIATEĽSTVE

Nevieš, kto je tvojím priateľom, dokiaľ sa s tebou neprelomí ľad. ( Eskymácke príslovie. )

Ľudia, ktorí nemajú žiadnych priateľov, mávajú najviac známych. (Milan Růžička)

Kde sú priatelia, tam je i pomoc.(Titus Maccius Plautus)

Zlý priateľ je ako tieň. Za slnečného počasia sa ho nezbavíš, ale keď sa zamračí, nenájdeš ho. (Alkmaión)

Priateľ je ten, čo prichádza, keď celý svet odišiel. ( Anglické príslovie)

Nikoho nemôžeš mať za priateľa, s kým si predtým nezjedol lyžičku soli. ( Martin Luther)

Priateľ je druhé ja. (Zenón)

Čo sa nazýva priateľstvom, býva len spolkom na ochranu záujmov a výmenou dobrých služieb. (Francois de la Rochefoucauld)

Istého priateľa poznáme v neistej situácii. ( Latinské príslovie)

Priateľstvo - dáždnik, ktorý má ten nedostatok, že ho pri zlom počasí musíme odovzdať. (Peirre Veron)

Priateľstvo medzi ženami nie je nič iné len pakt o neútočení. (Henry de Montherlant)

Väčšina priateľstiev sú len združenia vzájomnej ochoty, aby ľudia hovorili o sebe s niekým iným. (Romain Rolland)

Najspoľahlivejšími priateľmi sú nepriatelia tvojich nepriateľov. ( Arabské príslovie )

Nepriateľ sa neľakal. Ale boli tam aj priatelia. (Milan Růžička)

Nepotrebujem priateľa, ktorý prikyvuje na všetko , čo poviem. Môj tieň kýva presnejšie. ( Plutarchos)



18.07.2008 21:57:08

1. KURZ SEBAOBRANY NA CHATE

1.1. VZÁJOMNE ZDIEĽANÁ HALUCINÁCIA

Ja jsem veril na lasku z netu.Rok jsem si psal s holkou,mozna rok a pul. Nadherny hlas,proste jsem ji miloval.Jednou vsak nastal den,a ja ji spatril.Hruza, holka 100 kilo,a strasne skareda. Vim ze to neni o kilech,ani o krase,jenze to se opravdu nedalo. Od te doby celkem pochybuju o lasce z netu, chatu. Neni nad to toho cloveka osobne znat,neni nad lasku na prvni pohled...

Je možné uzatvárať na chate ozajstné priateľstvá a nájsť lásku? Aj tí, čo tvrdia, že tomu neveria a že to od chatu, ktorý je samá a lož a podvod, neočakávajú, v to podľa mojich skúseností v hĺbke duše často tajne dúfajú. Dokonca pravdepodobne aj tie typy , o ktorých bude ešte reč v ďalších kapitolkách Kurzu sebaobrany, venovaných typológii užívateľov chatu - ľudia rozličným spôsobom osobnostne a psychicky narušení, s morálnymi, emocionálnymi či sexuálnymi deviáciami.

V úvode boli spomínané zvláštnosti a úskalia chatovej komunikácie, ktoré nemožno strácať zo zreteľa, ak sa chceme uchrániť pred fatálnymi omylmi, ktoré nás môžu vydať do rúk nejakému chatovému sobášnemu podvodníkovi, rôznym kriminálnym živlom od obyčajných príživníkov po ťažkých psychopatov so sadistickými sklonmi, alebo upozorniť na nás chorobnú nenávistnú intrigánku, ktorá si z nášho prenasledovania urobí potom životný program zameraný na autoterapiu a odbúravanie napätia z vlastnej frustrácie. Ale ani v RL vždy nie sme schopní rozoznať skutočnú komunikáciu od tej falošnej a ozajstné priateľstvá od tých, ktoré za ne iba pokladáme. Skutočné povahy našich vzťahov sa preverujú v záťažových, konfliktných situáciách, ako to zistili na základe svojich životných skúseností mnohé generácie pred nami. A zanechali nám množstvo múdrych výrokov, v ktorých túto skúsenosť zvečnili. Počas priebehu našich medziľudských vzťahov môžeme zaznamenávať signály o ich kvalite a trvácnosti, ale aby sme ich zachytili, musíme vedieť, na čo máme zamerať svoju pozornosť.

Najprv si definujme pojem priateľstvo, priateľ : ,,Priateľ (ženský rod priateľka) alebo neformálnejšie kamarát(ka) alebo staršie druh (družka) je človek, s ktorým niekoho spája medziľudský, medziosobnostný vzťah náklonnosti, vzájomného porozumenia, dôvery a podobne. Ako priateľ(ka) sa niekedy ľudovo (novšie) označuje aj človek, s ktorým má niekto romantický vzťah, jeho (súčasný) životný partner. Ako kamarát(ka) (na rozdiel od slova priateľ(ka)) sa niekedy ľudovo označuje priateľ(ka), s ktorým je vzťah náklonnosti, dôvery atď. obzvlášť intenzívny. Vzťah medzi priateľmi (alebo priateľkami) alebo vzťah takému vzťahu podobný sa nazýva priateľstvo, alebo staršie aj družba. Priateľstvo je spravidla opodstatnené vzájomnou sympatiou, duševným porozumením, činorodým spojenectvom, poskytovaním pomoci, ochrany, náklonnosťou k spolupráci a združovaniu sa a pod.
( http://sk.wikipedia.org/wiki/Priateľ)

Schopnosť uzatvárať priateľstvá sa formuje v rodine. Jej podmienkou je , že dieťa dostáva od blízkych ľudí dostatok lásky. Priateľstvá sa najviac nadväzujú v školskom veku. Tie najsilnejšie vznikajú v pubertálnom a postpubertálnom období, ale majú svoj význam aj v dospelosti. Ich znakom je nezištnosť, spolupráca a vzájomná podpora- priateľstvo a súperivé vzťahy sa vylučujú. Spornou je otázka existencie priateľstva medzi rozličnými pohlaviami, kde zohráva svoju úlohu sexuálna príťažlivosť

Ilúzie priateľstva a lásky môžu na chate vzniknúť veľmi rýchlo a city, ktoré ich sprevádzajú sú obyčajne intenzívnejšie, než city sprevádzajúce vzťahy náklonnosti v skutočnom živote. Prvé hodiny chatu ľuďom, ktorí majú komunikačné problémy pri priamej osobnej komunikácii, prinesú obyčajne prekvapujúco príjemné zážitky, ktoré si túžia zopakovať. Tak sa postupne vytvára závislosť. Jej príznakom je, že každú príležitosť dostať sa na internet využívajú na chatovanie. Fyzická neprítomnosť partnerov komunikácie im vyhovuje a často atypické témy rozhovoru, s ktorými sa človek pri bežnej komunikácii nestretáva, priťahujú ich zvedavosť a záujem. Môžu sa tiež vďaka anonymite chatu bez rizík posťažovať na ľudí zo svojho reálneho prostredia. Na chate s veľkým počtom užívateľov majú možnosť nájsť niekoho so zhodnými záujmami, názormi a postojmi. Ak sa im to podarí, chatové známosti prerastú do reálnych vzťahov po živých zrazoch a iných spoločných podujatiach ľudí z miestnosti, ktorú navštevujú. Ak je ich motiváciou navštevovania chatu nadviazanie bližšieho vzťahu s opačným pohlavím, spravidla sa usilujú o osobné zoznámenie. Na chate sa oveľa skôr než v reálnom živote dostanú so svojimi parnermi ( -kami) k romantickým vyznaniam a intímnostiam. Túžbu po objekte ich ,,lásky“ znásobuje fantázia, vďaka ktorej tento oveľa viac zodpovedá ich ideálu, než keby to bol niekto ,,živý“ z reálneho života. Pôsobí tu aj virtuálna identita, ktorú si jedinec vytvára v súlade s predstavou o vlastnej dokonalosti a postupne sa s ňou stotožňuje, takže je pri komunikácii sebaistejší a sevaedomejší ( i vďaka lichôtkam druhej strany) a má aj vyššie ašpirácie. Prestane vnímať svoje reálne možnosti a často si robí nárok na sebe neprimerané cieľové hodnoty. Po osobnom stretnutí potom môže dôjsť na jednej alebo na oboch stranách ku krutému sklamaniu a nadšenie zmizne v jedinom krátkom momente, keď sa roztúžení partneri ocitnú zoči - voči, i keď ich horúci vzťah pretrvával na internete celé týždne i mesiace. Ak sa predstavy príliš nelíšili od skutočnosti a partneri si vzhľadovo a mentalitou vyhovujú, môže sa medzi nimi rozvinúť vzťah -  ak to nie láska, môže pokračovať aspoň priateľstvom. Na chate však treba počítať aj s ,,internetovou neverou“: často sa stáva, že partneri komunikácie alebo jeden z nich nadväzujú paralelne viacero bližších vzťahov a istia sa tak proti možnosti, že jeden pertner by nesplnil ich očakávania. Postupne sa z tohto nadväzovania známostí stáva rutina a následkom tohto často opakovaného správania je povahová a morálna deformácia, ktorú môžeme kľudne nazvať chatovou promiskuitou.


(více)

01.05.2008 14:07:13

STRETNUTIE S ČARODEJNICOU




oči


V utorok sme boli na výlete vo Vysokých Tatrách. Cestou späť sme si spravili prestávku v Poprade. Kráčali sme po chodníku pešej zóny v strede mesta : ja , moje dve kolegyne, kolegynina dcéra a ešte jedna dievčina. Zrazu som zbadala skupinku Cigánok, boli tuším tri, a jedna z nich, mladá, možno okolo tridsaťročná žena v bielom priliehavom tričku, s batôžkom prehodeným cez plece sa od tej skupinky oddelila a rýchlo zamierila ku mne. Požiadala ma , aby som sa zastavila a chytila ma za ruku. Tie zvyšné dve ju pomaly nasledovali, ale nepristavili sa , prešli okolo nás a sadli si na neďalekú lavičku. Keď som sa pozrela tým smerom a zrak sa mi stretol s vážnym pohľadom jednej z nich, sklopila oči a napoly sa odvrátila. Ako keby som sa chystala vyzliekať u lekára a ona mi tým chcela dať najavo, že sa nemusím obávať cudzích pohľadov .

Hlavou mi preleteli všetky tie výroky z nedeľného chatu o cigánskych parazitoch a zlodejoch, žijúcich z našej práce, dobroty a nekonečnej trpezlivosti. Svoj malý vak som držala v ruke a napadlo mi, že by nebol žiaden problém uchmatnúť ho aj s peňaženkou, v ktorej bola moja hotovosť do výplaty. Mobil som držala v druhej, pretože som si chcela odfotiť vežu zvonice, ku ktorej sme sa blížili.

Moje pobavenie a pochybnosti však trvali len pár sekúnd. Zabudla som na ne v okamihu, keď žena otvorila ústa. Vyzerala skôr ako nejaká cudzokrajná Cigánka, nie naša, ale jej slovenčina bola čistá, bez akéhokoľvek charakteristického prízvuku. Jej reč plynula bez pomľk a zádrhelov a znela poeticky, ako keby sa vynárala z ďalekej minulosti, keď ešte oplývala zaujímavou obraznosťou a slová mali veľa významov. Rinuli sa z nej ako vyteká voda z prameňa. Nebol to žiaden primitívny prejav. Vyzerala ako Olaška z obrazu zo začiatku 20. storočia (jeden taký visel v obývačke u maminej sestry ) a aj to, čo mala na sebe pripomínalo štylizovaný cigánsky kroj, ale jej jazyk bol celkom súčasný. A zároveň veľmi archaický.

Ospravedlnila sa, že ma zdržiava a poprosila , aby som sa pri nej pristavila.

,,Vidím“, povedala mi, ,,že ste zvláštna, iná ako ostatní, nepatríte k týmto ľuďom“,pohľadom prešla po okoloidúcich, ktorých som prestávala vnímať.

Možno to nepovedala presne tak, ale povedala to podobne. Nie je na mne nič zvláštne. Aj oblečená som bola obyčajne. Džínsy a červená mikina kúpená v Ľudovke za stopäťdesiat korún. Nie som vysoká ani trpaslík, ani tučná ani chudá.

Asi nepristavujú tých v značkových veciach, blyslo mi. Ešte som mala trochu dištanc. Nie som poverčivá. Všade okolo mňa si ľudia vykladajú o ezoterike, reiki, homeopatických zázrakoch, ľudových liečiteľoch a čínskej medicíne, vzájomne si radia ako odohnať od seba neprajníkov, ktorí vyciciavajú z nich energiu... a ja som skeptická a už radšej mlčím, lebo mám zakaždým chuť povedať niečo ako : ,,Každý každému neprajníkom a upírom,“ a len ich tým zbytočne popudzujem.

,,Ste veľmi citlivá“, pokračovala, ,,ľudia vás vyhľadávajú, lebo tušia, že pochopíte ich dušu a neodmietnete pomoc. Podliehate ich bolesti a prežívate ju s nimi. Zložia ju zo seba a preložia na vás. Každého viete pochopiť, ale vám druhí nerozumejú a vzdialia sa, keď im dáte, čo od vás chceli. “

V zájazdovom autobuse som po celý čas sedela vedľa kolegyne, s ktorou sa až tak veľmi nestretávam, lebo sme z rôznych úsekov. Naposledy sme sa dlhšie zhovárali asi pred rokom, keď ma pozvala k sebe na majer a v podvečer sme sedeli na dvore pod stromom. Jej manželovi nedávno diagnostikovali rakovinu ( čo som ani nevedela ) a tak bol náš rozhovor pokračovaním toho, ktorý sme viedli naposledy. Vtedy sa zdalo, že všetky tie ťažkosti, ktoré človek na ceste musí prekonať, sú už za chrbtom a ďalší jej úsek sa javil rovnejší.

,,Som čarodejnica“, povedala žena a ja som s prekvapením zistila, že jej začínam veriť každé slovo. Mala tmavohnedé oči ako ja a uprostred zreničiek horúce mačacie svetielka, ako malé plápolajúce ohníky.
Netrvalo to celé dlho, možno päť minút, možno ani toľko nie. Ale povedala mi toho veľa.Vlastne všetko, čo som prežila a precítila odkedy si na seba pamätám. Mala som asi podobný pocit, aký majú ľudia , keď sa topia a údajne im tesne predtým, než stratia vedomie, v posledných sekundách prebehne pred očami celý ich život ako film.

,,Vo vašej rodine sa chystá operácia“, poznamenala. ,,Ale nemajte strach, skončí sa to dobre, nie je to nič nebezpečné. Oveľa horšie nebezpečenstvo vám hrozí od ľudí, ktorým ste ste sa snažili pomôcť, ale oni vás teraz nenávidia. Nenávidia vás, lebo si myslia, že máte niečo, čo im chýba a závidia vám to. Sú hlúpi, nepochopili , že nemáte nič, za čím sa vo svojej nevedomosti ženú. Žije sa vám ťažko a nie ste šťastná, ale navonok na vás nie je vidieť, ako veľmi sa trápite. Ide im len o majetok, ale tým si nepomôžu, sú veľmi smädní, zablúdili v púšti a nedokážu odtiaľ vyjsť. Túžia po tom, čo máte vy, lebo si myslia, že to možno využiť na získanie bohatstva a moci, na ktorých záleží im. Nie kvôli tomu je človek na svete, ale tomu oni nikdy neporozumejú. Zapamätajte si, tí ľudia sú pre vás nebezpeční, dajte si pozor na veľkú zlobu, ktorou vás obklopili . Prenikajú k vám a zvierajú vašu dušu zo všetkých strán. Kruh sa zužuje, radia sa spolu a chystajú sa vás zničiť. Nenávidia vás len preto, lebo ste iná a oni vás nechápu“.

Tá operácia ma skutočne zaujala, lebo pred niekoľkými dňami som na vyšetrení obdržala odporúčania na predoperačné vyšetrenia. A operácia sa mala konať v najbližšom čase. Rozmyslela som si to cestou z nemocnice a vrátila sa do ambulancie, aby mi ten termín preložili na jeseň, keď pominú – snáď – problémy , ktoré by som práceneschopnosťou teraz asi len znásobila.

No ešte viac ma dostalo, že čarodejnica, ako sa sama nazvala, zopakovala vlastne to, o čom sme v podstate s kolegyňou hovorili v autobuse. Zoči – voči osudovému verdiktu, ako je diagnóza jej muža sa naraz jasne ukáže, čo je v živote človeka dôležité a čo sú iba malichernosti, ktorými len strácame čas. Hovorili sme aj o závisti, nenávisti, intrigách, chamtivosti, túžbe po moci a o uvedomenom i neuvedomenom zneužívaní jedných druhými. O láske a šťastí, o pominuteľnosti všetkého , o zmierení sa s tým čo bolo, je a bude. Nikdy mi to nie je príjemné, ale občas sa z úst ľudí, ktorí ma poznajú, dozvedám, že sa im javím iná či zvláštna, a ja často neviem, či to je podľa nich dobre alebo zle. Niekedy mi povedia, že im to( až tak veľmi ) nevadí, ale ktovie, či to myslia celkom úprimne. Mávam pocit, že im to prekáža oveľa viac, než dávajú najavo.

Cigánka mi vzala ruku do oboch svojich rúk a niekoľkokrát mi ju v nich poobracala. Mala ich jemné a teplé. Bol to mäkký a príjemný dotyk. Takmer nežný. Povedala, že teraz sa pokúsi napraviť môj kruh, zavrieť ho, aby cezeň ku mne nemohla prenikať ľudská zloba a tú, ktorá ma už vnútri ťaží a pomaly zabíja, že z mojej duše sníme. Pery sa jej pohybovali rýchlo a pomedzi slová niekoľko krát fúkla na moju dlaň a potom to spravila aj keď mi obrátila v dlaniach ruku na chrbát. Všimla som si, že si ju pritom zo záujmom obzerala. Ani nie tak čiary na dlani ako skôr tvar mojich prstov , keď ju obrátila. Zdalo sa mi, že naše mysle sú v tej chvíli spojené a že jej čítam myšlienky tak ako ona mne. Niečo ju v tej chvíli, keď si prezerala s miernym prekvapením tvar mojej ruky obrátenej dlaňou dolu, zaskočilo, a chvíľu ako keby sa rozhodovala, či mi to prezradiť. Ale namiesto toho povedala:

,, Nemajte strach, všetko sa to pominie a bude lepšie, keď vás zbavím tej zloby.“

Jej želanie, aby odo mňa odišlo všetko zlé, čo mi kto kedy zo seba zanechal, znelo ako zaklínadlo, i keď súvislo pokračovala a nezastavila sa ani na okamih. Ubezpečila ma, že keď to odfúkne preč, pocítim úľavu a uvidím, že budem oveľa odolnejšia a silnejšia. A ja som sa počula ako opakujem :


,,Verím vám... verím vám... verím vám...“

Chcela pravdaže odmenu, zrejme je to čarovanie jedným zo zdrojov jej príjmu. Ani čarodejnice nežijú zo vzduchu. Vytiahla som päťdesiatku a ona krátko poznamenala, že je to málo. Povedala som, že tiež nemám veľa, a ona sa na mňa usmiala a stručne odpovedala, že to vie a poďakovala . Usmievali sme sa na seba.

,,Ja veľmi v čary inak neverím“, vravela som, ,, ale vy ste presne vystihli to o čom neustále premýšľam. Máte veľký talent a asi dobre vidíte do ľudí. Bol by z vás výborný psychológ“.

Pokrútila hlavou.

,,Ja som čarodejnica“, zopakovala .

,,Tiež si myslím, že mám trochu také schopnosti vidieť do ľudí“.

Usmiala sa na mňa .

,,Nemáte !" prehlásila s absolútnou istotou.

(více)

26.04.2008 15:30:05

Preventívna prehliadka

ruzov

Rozhodla som sa zablicovať si. Poulievať sa. Premýšľala som, akého špecialistu by som mohla navštíviť. V mojom kritickom veku by prichádzali do úvahy už viacerí. Ešte vždy mám doma poslednú prepúšťaciu správu z pôrodnice a ani o stave niektorých ostatných orgánov už veľmi dávno nič neviem. Nebyť helikobaktera, nedozvedela by som sa nedávno , že pečeň sa mi po dosť ťažkom priebehu žltačky B úplne spamätala a aj ostatné záležitosti v jej okolí sú bez problémov.

Keďže ma v ostatnom čase bolieva pravé ucho, rozhodla som sa pre vyšetrenie na tom napohľad neškodnom oddelení, kde vám akurát tak strčia do ucha niečo ako revolver a vysielajú z neho k vášmu ušnému bubienku slabé piskľavé a bzučivé zvuky, z ktorých celkom príjemne naskakuje husia koža. ( Nakoniec je asi problém niekde vnútri, v dutinách.)


Vysielanie k špecialistom manažuje obvodná lekárka, musela som teda najprv navštíviť ju. A hneď si ma odchytila na preventívku. Okrem toho, že som si nechala vyšetriť telové tekutiny a odmerať tlak, nahovorila ma na vyšetrenie výstupnej časti tráviaceho systému a ekg. A sama som sa pýtala na chirurgiu, aby mi predpísali pančuchy proti kŕčovým žilám. Potrebujem ich do posilovne, vravela som si. K zubárovi, na pľúcne a k iným nebezpečným odborníkom ma nikto predbežne nedostane. Na snímok pľúc som sľúbila ísť, až prestanem fajčiť. A trochu si to tam dovtedy prečistím pravidelným pohybom. Neviem, kedy to bude, ale mám šancu pri operácií tých krčákov. Chirurg , milý chlap, mi povedal, že som na to, aby moja noha takto vyzerala, ešte primladá. Potešilo to. V šoku som pristúpila na to, že si ľahnem na operačný stôl už budúci týždeň, ale po odchode z ambulancie som si to rýchlo rozmyslela a ešte sa ta vrátila, aby sme to odložili na jeseň.
Keby ma po zákroku priviazali k posteli, azda by sa mi podarilo skoncovať s nikotinizmom.


Ísť k lekárovi je veľké riziko. Z doteraz zdravého človeka sa šmahom ruky stane adept na plný invalidný dôchodok. Pri dverách neurologickej a psychiatrickej ambulancie mi napadlo, že ryba smrdí od hlavy, a zdravé hrubé črevo alebo hladká noha bude na milú kedveš, keď zlyhá CNS, čoho prvé príznaky pozorujem na sebe už dlhší čas. Pred blicom som nenašla zdravotný preukaz, takže najskôr som bola nútená navštíviť svoju zdravotnú poisťovňu a vybaviť si nový. Ten som neustále kamsi podievala a pred dverami ambulancíí som si vždy musela najprv urobiť dôkladnú osobnú prehliadku. Ale ešte predtým bolo zakaždým nutné pohľadať okuliare. O tých papieroch, čo som obdržala za dverami jednotlivých špecialistov ani nehovorím! Z tých som mala v hlave úplný mišmaš. Ani s orientáciou v budove nemocnice to nebolo lepšie. Ešteže som neostala sedieť pred nesprávnymi dverami do poobedia a spýtala sa skúsenejších pacientov, či som dobre trafila. Neviem, čo si o mne pomyslela sestrička, keď som jej ráno priniesla vzorku ranných splodín z mojej látkovej výmeny v zápalkovej škatuľke ! ( Bola mimochodom nedostačujúca, takže som na nabudúce vyfasovala špeciálnu skúmavku.)


A to som ešte nespomenula, že cestou do toho domu hrôzy, ktorým pre mňa nemocnica je, som naháňala popri potoku divú kačku. Chcela som si ju odfotiť mobilom. Potvora, lieta rýchlejšie ako ja bežím. Lodžgalo mi v topánkach. Mávam často detinské nápady. Aj ten s únikom z pracovného procesu bol toho druhu. Neuvedomila som si dôsledky svojho jednania. Čo všetko riskujem. Že sa na mňa nalepia v tej prijímacej kancelárii krematória príznaky všetkých možných smrteľných ochorení zo všetkých existujúcich medicínskych odborov. Stačí si prečítať plagáty zdravotnej osvety vylepené po stenách čakární .

A stretnutie so spolužiačkou v jednej z čakární vás už potom úplne dorazí. Po ňom aj vám už stopercentne začnú vŕzgať kĺby a na celom tele si nahmatáte podozrivé hrčky. Po tom stretnutí nebudete mať ani odvahu pozrieť sa do zrkadla s okuliarmi na nose. Plastický chirurg je pre obyčajného smrteľníka predsa len priveľký luxus a pri tých skrytých ochoreniach , ktorými trpíte od preventívnej prehliadky by celková rekonštrukcia vašej vonkajšej podoby už nemala aj tak žiadny zmysel...

(více)

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates