06.11.2012 23:21:20

ČIERNOBIELY SVET

(více)

08.01.2012 16:36:17

INÉ SPRÁVY

Tu o niečo nižšie je video so zábermi, ktoré nikto neuvidí v televíznych novinách, sprostredkúvajúcich občanom ,,objektívne správy"o tom, aký je svet a čo sa v ňom deje. Natrafila som naň náhodou, ako som sa tak ponevierala po you tube. Okrem nádhernej hudby ma naozaj po všetkých tých jóbových zvestiach o katastrofálnom stave sveta a o jeho nenapraviteľnosti to, čo obsahuje, dojalo. Neviem, ako pomenovať ten pocit. Tak ponechám to dojatie. To je to hladké, mäkké a teplé, na čo sa zrazu zmení drsné, tvrdé a studené v človeku, keď po všetkej tej zlobe, závisti, nenávisti, bezohľadnosti, sebectve, túžbe po ničení uvidí zrazu uprostred tej ničoty, ktorou sa zdá byť ľudský svet a existencia, trocha tej nádeje schovanej v Pandorinej skrinke.

Ja viem. Mám sa starať o svoj život, o seba, nezaoberať sa tým, čo sa ho priamo netýka. Neriešiť globálne problémy ľudstva. Predčasne a príliš sa nadchýňam... a potom hrozia veľké sklamania. Áno, áno, je mi jasné, že nič nie je také ideálne, ako sa môže naivným zdať zvonku – skutočnosť možno prikrášliť, mnohé zamlčať, aby nám to neskazilo zamýšľaný celkový dojem; ponúka sa tisíc podozrievavých otázok. Kto čo z toho môže asi mať, čo sa za tým asi v skutočnosti skrýva, čí záujem? Veď koľko projektov, koľko združení, iniciatív vzniká v skutočnosti len za účelom naplnenia potrieb niekoľkých jednotlivcov, úzkych skupiniek; na nič nenadväzujú, s ničím nesúvisia, nikomu neodovzdajú štafetu ďalej, a ani nemajú komu odovzdať. Zas len jeden márny a zbytočný pokus rozpustený napokon v NIČ.

Ale čo ak predsa? Kto môže vedieť, čo zaseje, keď úrodu budú zbierať tí, ktorí tu budú dávno po ňom. Títo tu sejú dobré. A v tom je hlboko ukrytá tá malá, krehká nádej...





http://tirda.blog.sme.sk/c/278751/Cisty-Lunik-IX-lepsie-miesto-pre-deti.html

....A V PODANÍ LÚČNICE



25.08.2011 04:48:43

NIELEN O FILME ,,CIGÁN"

Moje dojmy

,,Nový slovenský film Cigán zažíva nečakaný divácky úspech. Za prvý týždeň od premiéry si ho v slovenských kinách pozrela takmer 9 000 divákov. V rebríčku návštevnosti ho tak predbehol iba posledný diel populárnej ságy o Harrym Potterovi. V Bratislave, v Kine Mladosť, museli dokonca pridávať predstavenia a vonku sa vytváral rad na lístky. Cigán však už predtým zarobil prvých 20 000 dolárov, ktoré získal na festivale v Karlových Varoch spolu so špeciálnou cenou poroty...“

http://www.sk1.sk/v4144-film-cigan-v-navstevnosti-predbehol-iba-novy-harry-potter

Po tom, ako som sa nezdržala a zapojila sa do internetových diskusií o slovensko – českom filme ,,Cigán“ ocenenom na MFF v Karlových Varoch, v ktorých prevládali negatívne reakcie naň, útoky na Rómov, Slovákov (nech si svoje filmy o Cigánoch točia doma a za vlastné !), pseudohumanistov a multikulturalistov, bola som konečne naň v kine.


.
(více)

08.04.2010 01:18:55

APRÍLOVÉ NÁPADY


8. apríla je Medzinárodný deň Rómov. Slovo Rom alebo Manush znamená človek. O spoločnom označení tohto etnika menom Rómovia rozhodla na kongrese v Göttingene v roku 1981 Medzinárodná rómska únia. Rómovia žijú v Európe v Česku (asi 2%), na Slovensku (asi 4%), v Maďarsku (asi 4%), v Rumunsku (asi 4%) a inde, v Ázii (najmä v Iráne, Turecku, Afganistane, Sýrii), menšie skupiny v severnej Afrike, v Amerike a Austrálii. Ich počty v jednotlivých krajinách nie sú presne známe, pretože sa hlásia k rôznym iným národnostiam. Podľa nepresných údajov je celkový počet Rómov v Európe asi 1,5 až 6 miliónov (Európsky parlament v roku 2008 uvádza 10 000 000), vo svete 2,5 - 12 miliónov. Napr. na  Slovensku sa v rámci sčítania ľudu, domov a bytov v roku 2001 k rómskej národnosti prihlásilo len 89 920 obyvateľov, podľa prieskumu z roku 2004 tu malo žiť asi 320 000 Rómov, iné údaje hovoria, že ich je 414 000.

Rómovia pochádzajú z Indie. Patrili tam k najnižšej kaste kočovníkov (Domovia, Čandalovia). Odišli odtiaľ asi pred 1000 rokmi. V Európe používali na ich označenie mená Atzigan (Atsigan) – odtiaľ pochádza aj slovenské Cigán, nemecké Zigeuner, maďarské Cigány, či talianske Zingaro. Za pravlasť Rómov sa dlho pokladal Egypt, lebo sa po príchode do Európy predstavovali ako kniežatá z Malého Egypta. Preto ich nazývali Egypťanmi, z čoho vzniklo  ich anglické označenie - Gypsies či španielske Gitanos. Rómsky jazyk je  indoeurópskym (indoárijským) jazykom severnej Indie. Je mladší ako sanskrt aj ako od neho mladšie jazyky tzv. prákrty. Patrí do vývojového štádia medzi jazykmi starými a modernými. Ovplyvnili ho jazyky obyvateľov na územiach, cez ktoré Rómovia prechádzali. Pri postupe do juhovýchodnej a strednej Európy sa Rómovia dlhšie zdržali asi na území obývanom gréckym obyvateľstvom, o čom svedčia slová gréckeho pôvodu v rómčine.

Na našom území je prvou písomnou zmienkou záznam spišskonovoveského richtára z roku 1322 o túlani sa Rómov po okolí. Avšak skupiny týchto kočovníkov vedených vojvodami – vajdami sa tu pohybovali pravdepodobne už skôr. Správy o usadzovaní sa rodín rómskych kováčov na okrajoch slovenských miest pochádzajú už zo 16. storočia. Ich tradičné remeslá  boli významné pre domáce poľnohospodárske obyvateľstvo aj pre zemepánov. V období protitureckých vojen a protihabsburských povstaní sa Rómovia so svojimi kováčskymi znalosťami a zručnosťami uplatnili najmä pri výrobe zbraní.  Bývalí kočovníci si tak postupne začali privykať na nový, usadlý spôsob života. Na Slovensku usadlí Rómovia, Rumungri, majú prevahu nad kočovnými skupinami Vlachika Roma (vlašskí, vlašickí Rómovia), ktorí na naše územie prišli v 2. polovici 19. storočia z Valašska a Moldavska. Až do svojho násilného usadenia v roku 1958 kočovali, živili sa pašeráctvom a čiernym obchodom a zachovali si najdlhšie pôvodný spôsob života a svoju typickú kultúru. Najmenšou podskupinou sú zvyšky nemeckých Sintov, ktorí prežili holokaust.

Rómovia sú etnicky, kultúrne a jazykovo nesúrodí. Na Slovensku je niekoľko rómskych dialektov : východoslovenský dialekt (80% Rómov) sa používa na východnom Slovensku, ale aj medzi prisťahovalcami na Morave a v  Čechách, maďarský dialekt používaný Rumungrami pozdĺž južnej hranice s Maďarskom je dosť silne ovplyvnený maďarčinou (vzájomný dištanc medzi Rómami a ostatným obyvateľstvom v týchto národnostne zmiešaných oblastiach  je menší ako v obciach so slovenským obyvateľstvom). Dialekt olašských Rómov, zámerne sa oddeľujúcich od iných skupín, sa zachoval v autentickej podobe rovnako ako ich tradičný spôsobu života. Rovnako ochraňujú svoj jazyk aj zvyšky skupiny nemeckých Sintov a po tragických skúsenostich v rokoch 2. svetovej vojny nedovolia jeho odtajnenie pred majoritou. Rumunskí  korytári, usídlení v niektorých lokalitách východného Slovenska a na juhu stredného Slovenska, používajú dialekt rumunských Rómov, Rudarov (Bajášov), silne ovplyvnený archaickou rumučinou, ktorá obsahuje slová spojené s ich remeslom. Skupina je zvonku označovaná ako Rómovia, "poloviční Cigáni", pričom niekde dochádza k sobášom Bajášov a Rómov. 

Európsky parlament v roku 2008 schválil rezolúciu žiadajúcu vypracovať európsku stratégiu vo vzťahu k  Rómom tak, aby sa lepšie využívali peniaze z európskych štrukturálnych fondov na ich spoločenské začlenenie. Odsúdil tiež všetky formy rasizmu a diskriminácie voči nim a vyzval Európsku komisiu, aby vytvorila plán ich integrácie. U nás Ficova strana presadzuje internátne školy pre rómske deti, ktoré by ich vytrhli z  prostredia, ktoré spôsobuje ich sociálnu retardáciu. Opozícia tieto plány kritizuje za segregáciu. Bugárov Most chce podporovať projekt Gándího škôl. Každú chvíľu vznikajú koncepcie s množstvom slov, ktoré sa len málo odlišujú od tých, ktoré poznám zo  začiatkov mojej praxe. Mne by sa pozdávali napohľad fantasmagorické stále integračné centrá v osadách a  ghetách, ale nie vedené pofidérnymi podnikavcami, lež tímami zanietených odborníkov od pedagógov, cez remeselníkov a  technikov, až po odborníkov na ekonomiku a podnikanie, a trebárs i zdravotníkov a duchovných, ktorí by boli ochotní podujať sa na takéto poslanie. A postupne do tejto práce začleňovať okrem rozličných dobrovoľníkov (napr. študentov) aj príslušníkov rómskej komunity. V týchto strediskách by malo  byť všetko, čo taká osada potrebuje; materská škôlka, zdravotné stredisko, škola, kultúrne zariadenie, ktoré by slúžilo deťom aj dospelým, remeselnícke dielne, kostol a fara, obchod, polícia, tie ,,sociálne podniky“, cez ktoré sa kĺžu peniaze určené na onú slávnu ,,inklúziu“ z vreciek daňových poplatníkov do súkromných vreciek špekulantov. A šikovní absolventi školy v osade by mohli potom pokračovať na Gándhího školách. Viem. Možno utópia v súčasných pomeroch a v dnešnej celkovej spoločenskej klíme. Ale ako inak sa dá tento problém ešte riešiť ?

http://www.jozefsabol.sk/sabol_tzv_gandhiho_skola.html

http://www.sme.sk/c/4316830/denisa-havrlova-romska-otazka-je-neriesitelna.html

http://www.sme.sk/c/4883879/anina-botosova-caplovic-zije-v-hmle-nepozna-romsku-realitu.html

(více)

06.03.2010 16:41:03

POTLESKOMERAČE

Keď potrebujem odstup, niektoré podnety, ktoré vo mne nevzbudzujú dobré pocity, vynechávam. Tak som to urobila aj v prípade istého blogu a jeho autora. Na pocity podobné pocitom z príbehu v poviedke od jedného ,,sovietskeho“  spisovateľa sa nezabúda.(Pre ortodoxných nepriateľov všetkého, čo je spojené s bývalým ZSSR, znie asi neprijateľne, že tam existovala veľká literatúra a veľkí autori aj po ruskej klasike, v časoch komunistickej totality, a aj  okrem Pasternaka a  Solženicyna.) Ten príbeh bol o tom, ako sa jeden muž nevdojak dostal do náhodného banálneho sporu, ktorý prerástol do drsného slovného útoku zo strany ,,chlapa s býčou šijou“. Morálne otrasený objekt ataku sa s tým nemohol zmieriť  a cítil naliehavú potrebu dožadovať sa  ,,uvedenia vecí na pravú mieru.“ Domnieval sa spočiatku, že šlo len o nedorozumenie a veril, že sa mu podarí dosiahnuť, aby sa všetko vysvetlilo k spokojnosti oboch strán a došlo k zmiereniu : túžime po harmónii, konflikty zanechávajú rany. A tak v dobrom úmysle vyhľadal toho cudzieho človeka, ktorý ho hrubo osočil. Chcel ho za každú cenu presvedčiť, aby ho vypočul. Lenže ,,chlap s býčou šijou“ ho namiesto toho fyzicky napadol.

Po prečítaní poviedky mnou lomcoval bezmocný hnev. Žiadalo sa mi, aby konflikt vyústil do spravodlivého riešenia. Lenže príbeh skončil. Nemohla som jednoducho dopísať taký koniec, ako by som si želala kvôli zadosťučineniu, že nakoniec predsa len zvíťazila spravodlivosť. Pre toto som mala rada tých vtedy odvážne píšucich sovietskych autorov : dokázali poriadne zalomcovať ľudskou ľahostajnosťou, prebúdzať svedomie. Ich hrdinovia neboli nijakí hrdinovia – ale obyčajní ľudia, nedokonalí, chybujúci, čudácki, často slabí a ubíjaní tými ,,s býčími šijami“. Čitateľ mal sto chutí zavolať spoza toho nepriestrelného skla, ktoré ho od nich oddeľovalo : ,, Hej, ty tam, spamätaj sa, je čas aby si sa vzbúril, nenechaj si skákať po hlave, zlož si klapky z očí a neboj sa vrátiť úder! Bráň sa, nedovoľ im siahať na to posledné, čo ešte máš, na tvoju ľudskú dôstojnosť!“ Tie často tragikomické príbehy o malých, bezvýznamných ľuďoch na úrovni červíka, ktorého možno kedykoľvek rozmliaždiť ťažkou bagančou, vo mne zanechávali túžbu postaviť sa na ich stranu, ísť do toho namiesto nich. Niekoľkokrát som potom v reálnom živote do toho naozaj šla – a obrátila pozornosť tých, čo zneužívali ustráchanosť či bezmocnosť iných, na seba. Stávalo sa, že som v tom márnom boji ostala sama, až kým sa druhá strana dostatočne neunavila. Nič som nevyhrala, výsledok bol neutrálny - a ja persona non grata. A ostal mi pocit, ako po prečítaní onej poviedky, ktorú som spomínala.

Potom som si osvojila teóriu, že mám povinnosť chrániť predovšetkým sama seba a že v mene sebaochrany sa nemusím zúčastňovať na ničom, čo so mnou priamo práve nesúvisí, čo pre mňa samú aktuálne nemá nijaký konkrétny pozitívny význam.  Je to v duchu tej známej poučky, že keď som ja OK, sú OK aj ľudia okolo mňa. Ono to však tak celkom neplatí, lebo nie všetko, čo sa mi zdá momentálne dobré pre mňa, je dobré a perspektívne aj pre tých ľudí.  To, že som spokojná ja, nemusí byť ešte automaticky predpokladom spokojnosti ostatných so mnou. Ale na umlčanie, ospravedlnenie egocentrizmu, sebeckosti a alibizmu je to dobrá výhovorka. Sú situácie, keď človek musí konať aj v rozpore so svojimi potrebami a vzdávať sa dôležitého pre seba v záujme toho, aby boli OK tí druhí. Nehovorila by som o obeti, len jednoducho o ťažkom konflikte rozhodovania, keď nie je  na výber  lepšia možnosť, než je tých niekoľko zlých, z ktorých sa dá reálne vyberať :  Sophiina voľba, ktorá býva, ak ide o veci životne dôležité, na zbláznenie. Ľudia, ktorí vedome prinášajú obete, lebo veria, že sa za to dočkajú potom oveľa väčšej odmeny, radi tú svoju obetavosť zdôrazňujú. Ale vzdanie sa niečoho môže vyplývať aj z obavy zo straty iného, prinajmenšom rovnako dôležitého. Niekedy niet úniku zo slepých uličiek.  Je jediná nádej, že sa nám po strastiplnej námahe podarí rozbiť, alebo preliezť ten múr; alebo si možno oň rozbijeme hlavu a zlámeme krk. Môžeme si tam aj rezignovane sadnúť a čakať...

Slovne odvážni jedinci tvrdia, že z každej slepej uličky existuje východisko. Ale ani to sa nezakladá tak celkom na pravde. Sú okolnosti, ktoré sú pre človeka neprekonateľné. Ťažká choroba, staroba, smrť a aj iné prekážky, oveľa väčšie ako obyčajné ľudské možnosti. Medzi ne patria aj sociálne a kultúrne bariéry, ktorými sú oddelení tí na dne spoločnosti, nech už sú to Rómovia, alebo ne-Rómovia. Nájdu sa výnimoční jednotlivci, ktorým sa podarí  prekonať aj pre ostatných obyčajných smrteľníkov nezdolateľné ťažkosti, ale tých nie je toľko, aby to mohlo nejako významne ovplyvniť postavenie celej skupiny. Väčšina ostane v pasci, a tých niekoľko šťastlivcov, ktorí sa z nej dostali, sa s ňou prestane stotožňovať, integruje sa do inej skupiny.

Všetci, ktorí o sebe tvrdia, že nie sú rasisti, keď hovoria všeobecne o Rómoch – Cigánoch ako o tých, ktorí sú vospolok sociálne a mentálne retardovanými spoločenskými parazitmi, obťažujúcimi susedmi, zlodejmi a podvodníkmi, zlomyseľne sa tešiacimi, že ,,previedli cez lavičku“ hlúpeho gádža,  práve týmto paušalizovaním, stotožňovaním Rómov – Cigánov s  asociálmi a  kriminálnymi živlami (ako keby neexistovali oveľa sofistikovanejšie, aby som použila teraz taký vychytený výraz, spôsoby vyžierania spoločnosti a kriminality )dokazujú, že rasistami sú. Nestačí niekoľko rokov bývať v susedstve niekoľkých rómskych rodín a nezúčastnene pozorovať, ako devastujú byty v starom, ale  zachovalom dome po ,,bielych“. Individuálnu skúsenosť a subjektívny zážitok povyšovať na zovšeobecňujúcu a všeplatnú pravdu je generalizácia charakteristická pre predsudok. Rovnako ako posudzovanie ľudí podľa vonkajších znakov – ak si Róm, si už apriórne nedôveryhodný a skôr alebo neskôr sa tá tvoja cigánska povaha prejaví ! Preto ťa preventívne vylúčim zo šancí, ktoré dám radšej – pre istotu – ,,dedične nezaťaženým“.

Áno, je pravda, že všade, kde sa na populácii značnou mierou podieľajú Rómovia, ktorí patria naozaj vcelku k najchudobnejším a kultúrne už ani nie najzaostalejším, ale najzdegenerovanejším skupinám obyvateľstva, sú títo vážny sociálny a aj ekonomický a politický problém. A je pravda aj to, že si nie sú schopní, ako sa ukazuje už po mnohé a mnohé generácie, sami pomôcť bez účinnej spolupráce majoritnej spoločnosti. Nepomáhali a nepomáhajú represie ani štedré programy na ich asimiláciu, alebo populárnejšie, na ich akulturáciu a inklúziu. Takže niektorí odporúčajú : prísne izolovať, postaviť ešte väčšie múry, aby bielym nekazili výhľad do krajšej budúcnosti bez neporiadku, ktorým nehygienickí Rómovia urážajú estetické cítenie plnoprávnych bielych občanov. Niekomu sa asi páči Antonescuovo riešenie ,,rómskej otázky“ - niekomu, kto si slovo Róm neprekladá ako Človek.  Kto nevie, že to, čo pozoroval pred jednou až dvoma generáciami niekde v okrajovom meste sa nedá vztiahnuť na celú rómsku populáciu a ak to robí, neprípustne zjednodušuje.  Nemá ani predstavu o tom, ako veľmi je toto etnikum vnútorne rôznorodé. Nedomýšľa následky svojej teórie o zaobchádzaní s ním ako s nedeliteľným celkom  na budúcnosť ,,rómskeho problému“.

Po populistických zhromaždeniach Kotlebovho spolku sú mladí krajní nacionalisti, ktorých absolútne nezaujíma história či kultúra, celí vo vytržení nad jednoduchými rozumami, ktoré dávali chlapci v čiernom ,,poctivým občanom. “ Oni údajne urobia poriadok, sľubujú. Pýtala som sa, ako. Ako tí pospoliťáci zamedzia šíreniu alkoholizmu a drog, podvodom, čiernemu obchodu, korupcii, rozkrádaniu a inej kriminálnej činnosti,  ako zabezpečia riešenie ekonomických problémov, rast životnej úrovne. Dozvedela som sa niekoľko receptov na slovenské Švajčiarsko : Nijaká pozitívna diskriminácia, ale farmársky zákon a guľka do čela.  Väzenia plné Rómov.  Budú makať ako čierni. A tí, čo ostanú v osade, vyfasujú zákaz vychádzania. Asi takto mi reprodukovali programové ciele nepolitického občianskeho združenia nadšení mladí voliči učiteľa informatiky. (V ,,Na západe nič nového“ to bol tuším telocvikár, čo zblbol chlapcov, aby sa dobrovoľne prihlásili na front.)

Rozdiely v  pojmoch mladých nadšených bojovníkov za mravnú a etnickú očistu drahej vlasti nezaujímajú;  je im jedno, čo je to politická strana a čo nepolitické občianske združenie, čo obsahuje Ústava SR a že fašistické strany a fašistická propaganda sú zakázané. Nechápu prečo.  Na otázku, na čo konkrétne sú hrdí v prípade svojho kultúrne vyspelého národa, odpovedať samozrejme nemohli. Netušia, kto bol Šafárik alebo Jurkovič,  nevedia nič o  čičmianskych  krojoch, možno by na mape nenašli Martin alebo Michalovce. O tom, že im často chýba v slovnej zásobe nejedno ľubozvučné slovenské slovo a nedokážu  správne napísať ani tých pár základných, ktoré poznajú, ani nehovorím.

Nevolila som už dávno. Naposledy proti Mečiarovi. Teraz však cítim potrebu volieb sa zúčastniť čoraz intenzívnejšie. Nepáčia sa mi chlapci s býčími šijami oblečení v čiernych uniformách ani ich tlieskači. Takže im ten potleskomer pôjdem trochu vychýliť opačným smerom, než by sa im to hodilo.

(více)

20.06.2009 13:03:02

EXODUS


Ešte pred nejakým desaťročím v našej strednej škole v triedach neprevládali Rómovia. A chvíľku predtým boli ozajstnou výnimkou. Bolo totiž dosť ,,bielych“ detí, ktoré sa hlásili na SŠ. To bol jeden z dôvodov. Ďalší bol ten, že nebola desaťročná povinná školská dochádzka; pätnásťroční už po tom, čo vyšli zo ZŠ, nemuseli zo zákona nikde pokračovať v štúdiu a rodičom nehrozil trest za jeho porušovanie. Nebývalo tu tiež toľko rómskych obyvateľov, aj keď ich tu vždy bolo v pomere k počtu ,,nerómov“ veľa. Dnes je to podľa odhadov každý piaty priamo v meste ( alebo možno už každý štvrtý ) a v okolitých obciach niekde aj takmer 100%. Decká z osád alebo z čisto rómskych obcí na SŠ dochádzajú len výnimočne. Jednak absolvovali často špeciálne základné školy, a vtedy môžu len do internátnej špeciálnej školy, kam však už nemusia, lebo si splnia povinnú školskú dochádzku na základnej. Rodičia nemajú na cestovné do školy, ktorá nie je aj tak žiadnou prípravou na samostatný život a nevybaví dieťa profesiou, s ktorou si neskôr bude môcť zaobstarať živobytie, peniaze. Podľa ich skúsenosti Róma do roboty aj tak nikde nevezmú. Ani bieli nemajú robotu. A okrem toho v osade je len málo takých, ktorí by boli navyknutí chodiť do roboty a mali vôbec predstavu, kde a aké zamestnanie by mohli vykonávať.

Trochu iná je situácia v meste, v okolitých mestečkách alebo v obciach, kde sa bieli miešajú s Cigánmi. ( U nás, ako som už neraz poznamenala, totiž máloktorý Cigán prijal ,,rómstvo“. To meno ich skôr hnevá. Ak sa nepovažujú za Maďarov alebo Slovákov, pokladajú sa za Cigánov.) Mestskí Cigáni a tí zo zmiešaného prostredia chodia často do ,,normálnej „ školy, i keď sú ZŠ, kde ich je v triedach prevažná väčšina. Mnohí sú i zo zmiešaných rodín. Časť z nich sú ,,integrovaní“ a z tých ,,integrovaných“ viacerým rodičom záleží na tom, aby dieťa pokračovalo aj po základnej škole v štúdiu. Tých, čo navštevujú maturitné odbory a potom pokračujú na vysokej škole, nie je tak veľa, ale predsa je to len výrazná zmena oproti nedávnej minulosti. Niekedy, ale nie vždy, je medzi bielymi a Rómami vidieť rozdiel v ,,domácej podpore“- rodičia bielych majú obyčajne vyššie vzdelanie a dieťa má výhodu ,,kultivovanejšieho“ domáceho prostredia. Ale rómske deti, ktorým záleží na vzdelaní, ich rýchlo doženú a predbehnú vlastným úsilím. Chcením. Nie je ničím neobyčajným, že patria v maturitných triedach k najlepším žiakom. A je tu ešte jeden výrazný rozdiel : v správaní . Patria tiež k ,,najslušnejším“ žiakom. Nie sú súperiví, povedala by som, že majú oveľa väčší zmysel pre spoluprácu než bieli. Nie sú tak sebecky bezohľadní. Sú ako keby vnútorne motivovaní pre učenie. Ako keby im nešlo len o to, aby to vysvedčenie vyzeralo hlavne navonok dobre, sú ochotní skutočne niečo vedieť, chcú byť ozaj ,,dobrí“. Z ich strany je cítiť väčší rešpekt voči učiteľom: tieto deti nie sú neprimerane sebavedomé, ako sú často deti ,,bielych“ ctižiadostivých rodičov, ktorí nemajú učiteľa za nič, len za ,,sluhu“, povinného vydať ich potomkovi, nezaujímajúcemu sa o žiadne vedomosti, vysvedčenie s dobrými známkami, aby sa nemuseli za neho hanbiť. Myslím, že viacerí títo rómski žiaci sú z veriacich rodín, a v každom prípade z rodín, v ktorých fungujú rodinné vzťahy, existujú silné citové putá, súdržnosť a vzájomná úcta a podpora.

Vzťah medzi ,,bielym“ učiteľom a rómskym žiakom, ale aj medzi ,,bielymi“ a rómskymi žiakmi, je niekedy komplikovaný vzájomnými predsudkami. Platí bezvýhradne, že len čo prerastie do osobného, predsudky medzi konkrétnymi jednotlivcami sa vytrácajú a etnická odlišnosť začína postrádať akýkoľvek význam. Aj keď ostáva vedomie, že existuje. Tváriť sa, že nie je by bolo pokrytectvo. Mám osobný vzťah s niekoľkými rómskymi žiakmi, s ktorými nám vzájomne nerobí nijaký problém diskutovať o vzájomných vzťahoch a konfliktoch medzi ,,majoritou“ a ,,minoritou“. Často v týchto diskusiách nechýba humor, a to by sa mnohí ,,bieli“ bez týchto priamych kontaktov divili, akej empatie, sebareflexie a sebairónie sú Rómovia schopní.

K tomuto článku ma vlastne priviedla diskusia s jedným žiakom koncom tohoto týždňa. Už ani neviem, ako to prišlo do reči; S. rád urýchľuje priebeh vyučovacej hodiny preberaním zaujímavejších tém, než sú tie, ktoré by som mu chcela ako riadiaci článok vyučovacieho procesu vnútiť ja. Tentoraz mu pripadala zaujímavejšia téma emigrácie česko – slovenských Rómov do Kanady…

Asi pred polrokom chvíľu nechodil do školy, chcel sa odsťahovať k mame do Brna, ale otec ho nakoniec zrejme spacifikoval a chalan sa pekne krásne musel vrátiť. Vravel mi, že sa takmer odsťahoval s mamou do Hamiltonu v Kanade. O emigrácii uvažovala jeho mama po tom, ako tam odišlo z Brna asi desať rodín zo širšieho príbuzenstva, aby tam požiadali o azyl. Predali byty a odleteli ako sťahovaví vtáci. V Hamiltone dostali komfortné bývanie aj s internetom, takže S. sa dorozumieval s bratrancami cez skype. Vďaka kamerám mohol vidieť interiér aj panorámu mesta v pozadí. Už si nepamätám, koľkože to libier dostávali emigranti týždenne, ale vraj si za ne stihli nakúpiť, kým sa rozhodlo, že sa im azyl neudelí, množstvo značkových tovarov, ktoré si asi o pol roka priviezli späť na Moravu. Museli, poznamenal S., pravidelne navštevovať jazykové kurzy a podmienkou zotrvania v krajine bolo okrem iného aj to, že ten jazyk zvládnu.Vracali sa neradi, okrem iného boli nútení nasťahovať sa k príbuzným, keďže ,,doma“ už nemali vlastné bývanie.

S. presne nechápal pojem ,,azyl“. Povedal, že jeho rodina v Kanade ,,bývala v azyle“ – zrejme si zamieňa významy ,,žiadať o azyl z dôvodov rasového alebo iného prenasledovania ,“a „bývať v azylovom dome z dôvodu sociálnej ochrany“. Tak som mu to vysvetlila. Povedala som mu, že týmto zneužívaním sociálnych systémov s veľkoryso hustými sociálnymi sieťami si Rómovia sami kazia meno vo svete. Idú vždy tam, kde je to pre nich ekonomicky výhodné, čo je pochopiteľné z ich hľadiska, ale nepochopiteľné pre tých, ktorí do toho sociálneho systému museli a musia vkladať výsledky svojho pracovného úsilia. Pritom tí Rómovia, ktorí sú naozaj rasovo prenasledovaní a trpiaci núdzou do Kanady za lepším komfortom nikdy neodcestujú. Napríklad ako tá žena z osady v neďalekej obci, ktorá prežila ako dieťa traumatizujúci útok na svoju rodinu, keď ich  napadli maskovaní muži preoblečení za čosi ako príslušníkov Ku Klux Klanu, vyhrážali sa im zabitím a uprostred noci ich polonahých prinútili utiecť a ukryť sa v lese. Títo Rómovia nevedia, ako by sa dostali do Kanady a aké výhody by z toho mali. Naopak, úžerníci a ,,zamestnávatelia kopáčov“ vedia kde je sever celkom presne. A tiež si našetria dosť z tej úžery a z miezd svojich ,,zamestnancov“, aby si mohli dovoliť kúpiť letenky. ,,Bieli“ pritom poväčšine práve voči nim nič nemajú, keďže navonok vyzerajú ako ,,slušní Cigáni“. Prísť niekam ,,na hotové“ a užívať si plody práce iných, ku ktorým som ničím neprispela ani ja, ani nikto z mojich predkov, by mi bolo trápne. Hoci môj dedo, povedala som S., bol dlhodobejšie v Kanade asi dvakrát alebo trikrát, pracoval ťažko v lesoch a dostával odtiaľ dokonca dôchodok, na ktorý si tam vyrobil. Takže by som mohla povedať, že tiež pomohol budovať bohatstvo tejto krajiny a zdôvodniť si tým právo trochu si ho užiť a oddýchnuť si nejakého pol roka v Hamiltone.

Keď som spomenula tých úžerníkov a rómske ,,pracovné agentúry“, jedna rómska žiačka so smiechom poznamenala, že aj rodina S. má takýto zdroj príjmov. S. rozhodne nepatrí v triede k tým, ktorí si nemôžu dovoliť značkové tenisky. Sú tam aj takí, ktorí si nemôžu dovoliť chodiť do školy, pretože ich rodičia nemajú peniaze na autobus a niekedy ani len na teplú mikinu a pravidelnú desiatu. Rómovia i ,,bieli“…

(více)

25.12.2008 01:48:41

ČO MAJÚ CIGÁNI

Pred časom som napísala do blogu  niekoľko článkov o Cigánoch zo slovenských osád. Tak ako sú okrajoví Cigáni, sú okrajové aj témy, ktoré sa ich týkajú - okrem bulvárnych senzácií o ich mravných a protispoločenských pokleskoch, ako sú kriminalita, sexuálne styky medzi maloletými, incest, katastrofálny hygiena v ich komunitách, negramotnosť...Sú odsudzovaní ako zbytočná spoločenská príťaž, škodlivý element, ktorý by bolo potrebné nejakým spôsobom eliminovať, aby nespôsoboval spoločnosti ťažkosti. Napriek tomu, že určite nepatrím k ich sentimentálnym obhajcom a nijako si neidealizujem situáciu v súčasných cigánskych spoločenstvách, som presvedčená o jednom : sú zdrojom nevyužitej energie, životnej sily , ktorá ,,bielej" populácii už akosi dochádza. Nasledujúci odkaz je toho dôkazom :

http://www.myspace.com/kesajtchave 

http://vids.myspace.com/index.cfm?fuseaction=vids.individual&VideoID=8335681

http://profile.myspace.com/index.cfm?fuseaction=user.viewProfile&friendID=136319582

Viac v nasledujúcich článkoch z môjho blogu.

(více)

26.10.2008 19:59:30

NA ZÁVER

Častý argument ľudí s rasovými predsudkami, neuvedomujúcimi si ani, že ide o rasizmus, je, že ľudské skupiny, ktoré sa nedokázali prispôsobiť (západnej) civilizácii a väčšinovej kultúre, sú (z hľadiska pokroku) škodlivé. Žijú aj v 21. storočí na ,,nižšom vývojovom stupni“ , podľa iných noriem, ktoré sú v protiklade s väčšinovou kultúrou, alebo ju dokonca popierajú a mali by byť preto vytlačené na okraj ( kam?) a držané za bezpečnou obrannou bariérou, aby ich škodlivý vplyv neprenikal do ,,normálnej“ spoločnosti. Každá spoločnosť má ,,pud sebazáchovy“ a vždy sa bráni, keď niečo ohrozuje princípy, na ktorých je založená a zákony, podľa ktorých funguje. Napriek tomu, časom aj tak dochádza k zmenám a možno raz dosiahnu taký rozmer, že sa daná civilizácia a kultúra zmení od základu. I keď v tej novej predsa len niečo hlboko skryté z tých predošlých zostane : to, čo sa osvedčilo a je všeplatné bez ohľadu na čas a priestor, čo zabezpečuje prežitie spoločnosti ako takej, bez čoho by nebolo možné ľudské spolunažívanie a spolupráca, ktorá je zárukou budúcnosti. Áno, niektoré ľudské skupiny ako keby zostávali odolné voči všetkým pokusom väčšinovej spoločnosti o ,,nápravu“, sústavne narušujú, čo ona pokladá za dobré a užitočné. V tomto momente by zástanci tvrdého prístupu voči narušiteľom povedali, že ,,komu niet rady, tomu niet pomoci“ a každá trpezlivosť má svoje hranice. Kto chcel, prispôsobil sa, a kto nie, nech si hľadá iné miesto. Lenže to nie je také jednoduché ako vylúčiť mladého delikventa z výberovej školy za sústavné porušovanie školského poriadku, alebo zbaliť záletnému manželovi kufre a ,,choď si kam chceš“. Kedysi platil ,,zákon o postrku“, týkajúci sa všetkých , ktorí sa nechceli alebo nedokázali - no najskôr oboje – nikde začleniť, ale ten túto neschopnosť integrácie skôr prehlboval, než ju pomáhal eliminovať. Obce hrali s postrkovanými ping - pong , a občas im v tej rýchlosti loptičky lietali ako chceli. Keď zas vyšiel zákon , ktorý prikazoval kočujúcim skupinám usadiť sa, došlo k opačnému extrému a obce, nepripravené na tú práve uletenú loptičku, ňou dostali priamo do nosa. Všetky ,,umelohmotné“ opatrenia sa ukázali ako nekvalitné a rýchlo skončili na smetisku dejín. Neboli ničím viac ako živými experimentami, a tie nikdy nemôžu počítať so všetkými z množstva nepredvídaných súvislostí a účinkov. Možno by bolo užitočné pozrieť sa do minulosti a všimnúť si chybné riešenia, ktoré sa v dejinách opakovali a vziať si z toho nejaké ponaučenie. Lenže skúsenosť, ako vieme, nie je dosť dobre prenosná.

Ak ide o dlhodobú dezintegráciu veľkých skupín, ktorých správanie nejako poškodzuje zvyšok spoločnosti, tej samozrejme dochádza trpezlivosť a ja sa nedivím jej negatívnym reakciám a averzii voči všetkým pokusom presvedčiť ju, že je v záujme celej spoločnosti, aby sa tento problém riešil. A že tá spoločnosť do toho, či sa jej to páči alebo nie, musí investovať, pretože jeho odsúvanie a ignorácia sa jej skôr alebo neskôr vráti a potom dostane do nosa nie ping-pongovou loptičkou, ale medicimbalom.

Prebehla som včera na internete pár článkov v Romano nevo ľiľ, čo je rómsky časopis vychádzajúci na Slovensku, a tiež mi neunikla jednostrannosť a stereotypy, ktorým podliehajú niektorí z opačnej strany barikády. A v tom ja práve vidím základnú príčinu toho, že sa s týmto problémom nedá pohnúť dopredu : v neochote vzájomne sa poznať a pochopiť, oprostiť sa od subjektívnych postojov, zabudnúť na osobné negatíne skúsenosti a zážitky a povzniesť sa nad svoje malicherné krivdy, ktoré mi spôsobili ,,tí druhí“. Keď som sa pýtala Cigánov z nášho kurzu, či niekedy neformálne komunikujú s bielymi, dozvedela som sa, ako som aj očakávala, že takmer vôbec. Len ojedinele sa nájdu ,,bieli“ jednotlivci, ktorí sú ochotní ( a nehanbia sa ) s nimi porozprávať ako ľudia s ľuďmi. U starších, u tých pôvodných starosusadlíkov, to ešte bývalo iné – chlapci hrávali spolu futbal, v obecnej škole neboli Cigáni ešte segregovaní, družstvo a okolité podniky zamestnávali s bielymi aj Rómov. Neboli také mnohopočetné osady a veľké mestské ghetá, v ktorých by sa takto sústreďovali prihnaní biedou a obavami z rastúcich rasistických nálad. Tie čo boli, boli súrodejšie, neskladali sa z pestrej zmesi obyvateľov, často nielen rozličnej úrovne, s inými zvykmi, návykmi a postojmi, ale aj s jazykovými a inými odlišnosťami, ktoré narušujú súdržnosť komunity a vedú ku konfliktom a rozkladu aj vo vnútri tohoto spoločenstva.

Źiadne toky peňazí z EU nepomôžu, ak sa nepoužijú na vybudovanie základov premysleného systému trvalých zariadení priamo v ohniskách ,,rómskeho problému“ – teda tam, kde je veľké sústredenie zaostalého rómskeho obyvateľstva ( aby som použila ,,zákonné“ označenie tohoto etnika, i keď sa ono s ním vo veľkej väčšine, aspoň u nás, vôbec nestotožnilo, čo je tiež ukážka rozhodovania ,,o nás , bez nás“). Mal by to byť dobre fungujúci systém komunitných centier so stálymi pracovníkmi, Rómami aj nerómami, trvale žijúcimi v príslušnej obci alebo meste a dozerajúcimi napríklad aj na to, aby tam voľby prebehli podľa pravidiel a bez zneužívania voličskej základne v osadách a ghetách. Pretože to je ďalší kameň úrazu : fungovanie demokracie a jej princípov. Myslím, ze vo svojich článkoch o ,,konci sveta“ som ukázala, ako sa v skutočnosti uplatňujú.

A to som ešte asi zabudla na poštárku, ktorá Rómom ani nedoručuje doporučené zásielky, resp. doručenky, pretože, keď prídu na poštu, nechce sa jej práve zisťovať, či na ich meno nejakú práve má a potom ju strčí do ruky komukoľvek, kto ide do osady. Takže niekedy prešvihnú i termín, ktorý ich potom stojí nejakú tú sankciu. Ale sťažovať sa boja. Pretože poštárkin muž je policajt. Policajt nepriateľsky naladený voči Cigánom, ako sa v osade mali možnosť viackrát presvedčiť.

Rasizmus v zložkách moci, štátnej a verejnej správy nie je nič ojedinelé. Bolo by divné, keby bolo, keďže aj tam pracujú len ,,obyčajní“ ľudia, podliehajúci celkovej atmosfére spoločnosti. Nielen Rómovia potrebujú osvetu – ale aj tí, ktorí sa majú podieľať na riešení ich ,,problému“. To predovšetkým. A v niektorých prípadoch aj tvrdé opatrenia, ktoré sami požadujú voči Rómom, zatiaľčo oni sami zákony veselo a beztrestne porušujú.


(více)

26.10.2008 19:57:49

LEPŠÍ ŽIVOT

Patrila k najstarším účastníkom kurzu. Bývala roky v neďalekom meste. Vychovávala deti, muž bol zamestnaný a niekoľko rokov sezónne pracovala aj ona, sadila stromčeky. Keď zanikol štátny podnik Pozemné stavby a ,,transformácia „ dorazila aj do Štátnych lesov, ostali obaja bez práce. Platiť byt v meste nevládali. Odsťahovali sa do osady v susednej obci. Tam si postavili dreveničku. Tak ako všetci prisťahovalci, na cudzom pozemku. Udržať čistotu a poriadok v drevenici, kde pôvodne nebola zavedená voda, vôbec nebolo jednoduché. Nemala rada neporiadok a špinu. Voda pre osadu bola spoločná, kým deti nezničili pumpu ; potom vtedajší starosta dovolil Cigánom, aby si potiahli rúrky do dreveníc a chatrčí. V drevenici bývali štyria – ona s mužom a dvaja synovia. Jeden, ten zdravý, sa oženil a má už dve deti, tretie je na ceste. Medzitým im majitelia pozemku chceli dať zbúrať načierno postavený zrub. Celé noci preplakala - od strachu, že nebudú mať strechu nad hlavou, nemohla ani spávať. Muž bol ešte na podpore, ale odkúpili pozemok a vzali si pôžičku, aby si mohli zaobstarať materiál na stavbu domčeka. Postavili si ho sami – len na strechu si museli zohnať tesára, ktorému zaplatili za robotu. Dnes majú murovaný domček s kuchynkou a izbou na svojom vlastnom pozemku. Zariadili si ho novým nábytkom, kúpili čo treba do domácnosti, ale pre rozrastajúcu sa rodinu je tam už málo miesta. Mužovi medzičasom vznikol nárok na dôchodok, pôžičky pomaly splatili. Ešte aj z toho mála čo mali, dokázali ušetriť, nie však toľko, aby si mohli dovoliť nakúpiť ďalší materiál na prístavbu. Aby aj synova rodina mohla bývať vo vlastnom a žiť ako sa na ľudí patrí. Stavali by sami, pomoc pri murárskych prácach nepotrebujú. Len keby bolo z čoho stavať. Potrebovali by pôžičku, ale manžel je na dôchodku a ostatní na podpore, za takých podmienok im banka nepožičia.

Udržať poriadok tam, kde sa tlačí toľko ľudí na malom priestore, to si vyžaduje nekončiace úsilie. Ako vravia ostatní, ich domácnosť je najporiadnejšia v celej osade. A ona je najčistotnejšia Cigánka zo všetkých žien, čo tam žijú. Celé dni upratuje, varí, perie. Nikto z jej rodiny nechodí do krčmy. V deň podpôr som videla jej nákup na celý mesiac : nakúpi sa múka, cukor, cestoviny, zemiaky, olej, mäso, zelenina… odvezie sa na káričke do osady. Potom sa už priebežne kupuje len chlieb a nejaké maličkosti. Na cigánske placky, z ktorých sa deti najedia aj keď je najhoršie, stačí múka, voda a sóda bikarbóna, a dajú sa upiecť aj na rozpálenom kameni. V osade si ľudia chovajú prasatá, ovce, kozy, sliepky, niektorí i kravy, dopestujú si zeleninu a tak si vypomôžu, aby nehladovali. V dedine sa bieli malí roľníci už chovu domácich zvierat a obrábania pôdy vzdali, keď treba stavať alebo opraviť dom, volajú na to murárov a iných odborníkov. Cigáni si robia všetko sami. Rodina vypomôže. Dnes ja tebe, zajtra ty mne.

Bývalý starosta si založil na sprivatizovanom družstve farmu, chová kravy aj kone. Berie dotácie. Ale predsa len potrebuje niekoho ku statku, na lúku, na pole i do lesa. Keď bol ešte vo funkcii, posielal na svoje polia, k zvieratám a k zvážaniu dreva robiť Cigánov, ktorých platil ÚP. Boli zaradení na tzv. aktivačné práce, obec na nich dostala príspevky a oni makali na starostových poliach a v jeho stajniach. Ak niektorí niekedy odmietli, nahlásil ich pani V. na ÚP, a tá zariadila, že ich vyškrtli z evidencie. Báli sa mu povedať nie, i keď vedeli, že nerobia na obecnom, ale na jeho súkromnom majetku. Tak sa došlo na jeho kšefty s urbárnym drevom. Bez vedomia ostatných vyruboval les a predával drevo. Jeden miestny poľovník stretol Cigánov, ktorí tam rúbali a pýta sa ich, čo to tam stvárajú… A oni, že za nič nemôžu, starosta prikázal. Poľovník nelenil, zavolal policajtov… A tak začalo vyšetrovanie, pri ktorom vyšli najavo aj iné starostove kšefty s obecným majetkom. I s peniazmi určenými na výstavbu v cigánskej osade. Len keď sa stavala cesta, sami Cigáni videli ako to fungovalo : dve fúry na cigánsku osadu, a tri na starostov majetok. Nie je už starostom, bol aj v base, vo vyšetrovačke. Zaplatil kauciu a už je aj doma.

Jeho syn teraz kandiduje na jeho bývalé miesto a nešetrí sľubmi, čo všetko spraví pre Cigánov. Sľubuje robotu, nové domy, lepší život. Niektorí z tých, ktorým zaplatí v krčme pred voľbami mu i veria. Veď aj jeho otec robil Cigánom dobre. Nechal ich postaviť si chatrče za dedinou a dal im pečiatku, aby tam mohli ostať. Veď ho aj preto volali v dedine ,,Cigáň". Bieli ho už nechcú, lebo kradol z urbára. Ale okradnúť gádža zas pre Cigána nie je žiaden zločin. Veď gádžo má ...

(více)

26.10.2008 19:55:49

POSLEDNÝ DEŇ


Deň pred koncom nášho kurzu prišla na skúšku dospelá študentka, ktorá má individuálny plán štúdia. Pracuje v komunitnom cente v jednej rázovitej pohronskej obci s dvoma veľkými cigánskymi osadami. 800 ,,bielych“ a 700 Cigánov. ( Tí naši na kurze si nepriali, aby sme ich nazývali Rómovia, lebo sa cítia byť Cigánmi, budem to teda naďalej rešpektovať.) Komunitné centrum funguje už niekoľko rokov. Projekt je schvaľovaný vždy na dva roky, práve im ho odsúhlasili na ďalšie dva. Peniaze na jeho financovanie idú z EU. Naša študentka - ,,biela“- tam pracuje momentálne ako terénna pracovníčka, čo znamená, že chodí okrem iného do osád a do rodín, dôverne pozná problémy obyvateľov z tamojších chatrčí. Konfrontovali sme svoje poznatky, skúsenosti a názory. Zhodovali sa. Mladá žena po maturite chce študovať sociálnu prácu a rada by ostala pracovať v tejto oblasti. Ako som ju tak počúvala, vravela som si, že je dobre, ak sú aj takíto mladí ľudia. Tá práca ju chytila za srdce ( vôbec sa tomu nedivím, v tomto odcudzenom svete ľudia často márne hľadajú cestu späť k svojej ľudskosti, stratenú schopnosť precítiť vzťahy s inými ľuďmi, lásku, úprimnosť, pravdivosť, tápajú v kdejakých východných filozofiách a nových náboženstvách, hľadajú vhodné psychoterapeutické metódy, aby sa zbavili svojich frustrácií, zahnali citový hlad, odstránili neznesiteľné napätie z jeho neuspokojenia, zahnali obavy, že žijú nezmyselný a zbytočný život, a nevidia, že všetko to, čo im chýba, im leží priamo pred nosom.)

Pred rokmi som rovnako dopadla ja. Na chvíľu som nazrela za ten múr, ktorý oddeľuje tzv. ,,majoritnú spoločnosť“ a týchto ľudí na okraji a odvtedy už nie som ,,slepá“. Po celý čas sa k nim nejako vraciam. Vyzerá to ako náhoda, ale pravdepodobne nie je. Nechali mi v tom ,,srdci“ zárez – ako keď milenci v lese vyryjú vreckovým nožíkom svoje inicály do kôry starého stromu, aby si zapamätali miesto, kde prežívali chvíle lásky, skutočný a neopakovateľný cit.

Keď som si minule prešla rozhovor z chatu, ktorým som začala písať tento blok, AKO SA ŽIJE S RASISTAMI… , bola som tými výrokmi mojich vtedajších ,,spoludiskutérov“ zhnusená oveľa viac ako vtedy on line. Takto ex post som si ešte intenzívnejšie uvedomila, aké ohromné sú bariéry vo vedomí ľudí, vo vedomí spoločnosti, ktorá si nevidí ďalej od nosa. Neviem, či bude stačiť tých málo pozitívnych deviantov, ako je oná študentka, ktorú som spomínala , na to, aby postupne zmenili hlboko zakorenené predsudky, ktoré pomáhajú situáciu ešte zhoršovať.


(více)

26.10.2008 19:53:11

RECESIA A DEPRESIA

Je mi zo všetkého smutno. Finančná kríza, hroziace prepúšťanie v okolitých podnikoch, ktoré ešte ako – tak fungovali. Naozaj neviem, kde sa prejavujú tie makroekonomické úspechy. Že by na tých burzách bezcenných papierov? Zdá sa, že nikto už neverí v nejaké základné morálne zásady, žiadne správanie nie je dosť nemravné, ak prináša osobný materiálny prospech. Podľa hesla : Ak si neukradneš ty, ukradne si niekto iný. Už asi neplatí ani to známe : Kto nekradne, okráda svoju rodinu. Okrádajú sa aj najbližší. Keď ide o peniaze, nepozná brat brata. Iba ak by si vzájomne dohadzovali kšefty – vtedy sa poznajú. Kde ešte vziať, a nekradnúť? Už sa dlho divím, z čoho vlastne ešte žijeme, keď polia ležia ladom a zarastajú burinou, nikomu sa už nechce chovať ani len zajace, lesy sa vyrubujú, drevo vyváža, rozrastajúca sa byrokracia plytvá papierom… Našej banánovo – automobilovej republike hrozí kríza automobilového priemyslu. To som zvedavá, či v Rakúsku, Nemecku či Británii bude dostatok postihnutých Alzheimerom pre naše opatrovateľky. Teraz si prinesú po dvoch týždňoch tak 20 000 Sk. Nie je to bohviečo za takmer dvadsaťštyrihodinovú pohotovosť, domáce práce a obriaďovanie niekedy aj agresívneho dementného starého človeka na samote pánu Bohu za chrbtom.

Vôbec nerozumiem tým čachrom – machrom, ktoré sú dnes vydávané za podnikateľské schopnosti. Ja ti pomôžem na primátorskú a poslaneckú stoličku, a ty mi zato výhodne po čase predáš obecné pozemky a lesy, ktoré ešte nevlastním. Zato, že ťa budú voliť, hodím Cigánom nejakú tú stovku. Kúpim pár mobilov pre tých, čo ich ešte nemajú a oni za plentou odfotia svoj hlasovací lístok, aby som mal dôkaz, že správne volili. Až tak vyfasujú odmenu – pekne z rúčky do rúčky. Alebo za pomoci spriaznených štátnych úradníkov vyhrám tender na výstavbu diaľnice, prípadne takto získam inú štátnu zákazku. Rómsky ,,sprostredkovateľ“ mi zoženie veľmi lacnú pracovnú silu – pologramotných a negramotných Cigánov, ktorí nevedia ani kde je sever. Keby prišla kontrola, dostanú prilby a potrebné označenia a budú sa tváriť, že sú zamestnaní legálne. Niečo si z peňazí, ktoré sa ušetria na mzdách ulejem ja, niečo si ešte dodatočne strhne ,,sprostredkovateľ“. Ak som sprivatizoval a postupne priviedol ku krachu poľnohospodárske podniky v širokom okolí, využijem príspevky na vytváranie pracovných miest na tých niekoľkých zamestnancov, ktorých potrebujem k tomu, čo nutne musím udržiavať, aby som dostal dotácie. Dva – tri mesiace počkajú, keď im poviem, že nemám na účte žiadne prachy, lebo mi tie dotácie ešte neposlali ; sú zvyknutí žiť iba tak zo vzduchu. Keby už veľmi reptali, hodím im sem – tam nejakých tých päťsto korún. Prijmem k dobytku alebo ovciam na čas potrebný na splnenie podmienok na preplácanie miezd z úradu práce pastierov a keď im zmluva na určitú dobu vyprší, nechám ich ďalej u seba makať načierno, aby som ušetril na odvodoch. Budem ich vyplácať,,na drevo“ do výšky minimálnej mzdy, nech to nevyzerá, že ich nejako nehanebne vykorisťujem. Na obdobie, keď sa nepasie, ich prepustím – vedia, že sme uzavreli zmluvu len na určitú dobu, ale nevedia, že by sa im tým, že u mňa ostali robiť aj po v nej uvedenom dátume skončenia pracovného pomeru, automaticky predĺžila na dobu neurčitú. Keby u mňa ostali oficiálne. Ale oficiálne u mňa vlastne už nepracujú.

Cigáni vravia : ,,Vykašleme sa tu na to, a pôjdeme do Prahy ,,na vežu“. Neviem presne, čo tým myslia, ide o nejakú stavbu. Chcú ta ísť aj ženy z osady, ony sa tam chystajú umývať okná. Pripadá mi to ako židovské legendy o Zasľúbenej zemi. Pýtam sa ich na podrobnosti, ale nevedia mi povedať nič bližšie. Vyzerá to na plánovaný exodus.

Predpoludním sa začínajú vyplácať podpory. Cigáni sú rozdelení na dve skupiny : prisťahovalci sa sústreďujú na dvore krčmy a starousadlíci si nesú do osady plné igelitky potravín. Hlavne cestoviny, strukoviny, zemiaky … Zaujímam sa o rodinný rozpočet. Mladá žena mi vraví, že jej rodina minie na stravu mesačne tak dve tisícky. Štyria, z toho dve deti. Varia sa hlavne pradávne sýte sedliacke polievky. Varenie je dôležitá náplň práce žien už od skorého rána – varené lacné jedlá sú aj na raňajky. Tisícku si vždy odloží na nepredvídané výdavky. Vychádza aj zo životného minima. Nemusí si požičiavať.

Inteligentné dievča, ktoré chodilo do špeciálnej školy. Pretože u Rómov je to tak jednoduchšie. Premýšľam, čím všetkým by mohla byť, keby nemala ten etnický pôvod a nebola by znevýhodnená prostredím, v ktorom sa narodila. Nie som jediná, kto sa diví tomu posudku psychológov a špeciálnych pedagógov, na základe ktorého jej bola odporučená ,,osobitka“. Tí, čo to dopustili, by mali vrátiť diplom…

(více)

26.10.2008 19:51:18

KRYSY

Druhý deň vyplácania podpôr začal povážlivo. Čakalo nás už od siedmej ako každý deň len pár tých mladých, ,,odborníci na rómsku problematiku“ by povedali ,,integrovaných“ chalanov zo susednej obce, kde je situácia diametrálne odlišná, aspoň pokiaľ ide o cigánske rodiny žijúce medzi ostatnými, z ktorých tí chlapci pochádzajú. Sú celkom iní, a to vo veľkej miere aj vďaka mladému a schopnému starostovi, ktorého všetci uznávajú, pretože za to obdobie, čo je vo funkcii, je za ním vidieť kus práce.

Len pozvoľna sa trúsili domáci. Ženy prišli aj s malými deťmi. Mala som ich asi poslať hneď domov, lebo ako som zistila, deti si priniesli hlavne preto, aby ich mohli využívať ako zámienku na flákanie sa po ulici pred krčmou, kde bolo po celý čas rušno, keďže sa čakalo na druhú várku podpôr. Predpokladali tiež, že nevydržím s nervami v tom hluku, čo deti narobia - a predpokladali správne: aj sama som ich s nimi poslala nakoniec von. Narobili dosť veľký neporiadok – porozhadzované farbičky, chrumky, povylievaná malinovka, čalúnenie na stoličkách špinavé od detských topánok. Z krčmy sa musela požičať metla a poupratovať. Euforická nálada po prvom dni podpôr, na ktoré čakali Cigáni túžobne celý mesiac, zlomila aj jedného z najrozumnejších a najspoľahlivejších účastníkov – potomka miestnych kováčov, ktorý sa počas predchádzajúcich dní díval so mnou na náprotivú stranu ulice na pijúcich osadníkov a veľmi presvedčivo sa dištancoval od takého správania. Jožko, ten neprišiel vôbec; jeho žena ho prišla ospravedlniť, že je po včerajšku úplne namol. Niektorí sa dostavili o pol hodiny i o hodinu neskôr s rôznymi výhovorkami, prečo dnes nemôžu zase zostať : tu ma bolí, tam ma pichá, treba pomôcť s drevom, žena sa necíti dobre, musím si ísť do mesta niečo vybaviť…Ráno na chvíľu prišla so mnou kolegyňa, a tá na nich narobila krik za nedisciplinovanosť a neporiadok, takže potom chvíľu sekali dobrotu. Ten rozdiel medzi nami si dobre všimli : nemám sa hnevať, ale som príliš mäkká, a oni to vybadali a zneužívajú to. Cigáni vraj potrebujú tvrdú ruku. A povedali mi to práve ženy, ktoré najviac vyrušovali – mužská časť sediaca naproti spolupracovala oveľa lepšie. Moja kolegyňa, tá, čo im tú tvrdú ruku už párkrát sporadicky predviedla, keď na nich použila argumenty, ktoré asi jediné na väčšinu platia – hrozbu, že prídu o peniaze – sa im páčila oveľa viac.

Cez prestávku som ako obyčajne vyšla vonku na ulicu a pozorovala dianie pred krčmou. Zgrupovali sa tam skupinky, čakajúce až na nich príde rad. Tí čo dostali peniaze dnes v krčme nesedeli, rýchlo sa rozpŕchli na všetky strany. Pred krčmou okolo kozuba postávala len skupinka pracovníkov zaradených na ,,aktivačné“ – ich ,,vedúca“ trhala na kusy akési kartóny a hádzala ich do dymiaceho ohňa, ostatní sa len prizerali.

,,Aha, úžerníci!“, ukázali ,,naši“ Cigáni na staršiu zelenú škodovku. , zaparkovanú pri plote pár metrov od okien miestnej zastupujúcej starostky.

Vraj sú z nášho mesta, ale ich tváre mi nič nehovorili. Aj u nás je veľa prisťahovalcov z rôznych kútov východného a stredného Slovenska; tiež sme mali primátora ochotného dávať im povolenia na trvalý pobyt a prideľovať im obecné byty. A takisto bol vo funkcii niekoľko volebných období. Je ich tam teraz okolo troch tisíc. Niektorí z chlapcov – neviem odkiaľ má to číslo –tvrdil, že štyri tisícky.

Jednu úžerníčku od nás som spoznala. Poznám ju z videnia. Nepatrí k tým ,,noblesnejším“ Cigánom, vyzerá úplne obyčajne, nikdy by som ju nespájala s úžerníctvom. Tá asi prišla autobusom. Ak si od úžerníka Cigáni požičajú päťstovku, zaplatia pri podpore sedemsto - ak si požičajú tisícku, tisícštyristo. Obyčajne neostanú pri päťstovke. Takže keď po dlhom čakaní konečne obdržia svoju mesačnú sociálnu dávku, snažia sa niekedy čo najrýchlejšie zmiznúť. Ak chcú riskovať, že keď sa najbližšie pôjdu podpísať na ÚP, úžerníci si ich chytia a poriadne zmlátia. Keď nechcú, aby mal niekto z rodiny problémy, radšej peniaze vrátia aj s úrokom. Aby si vzápätí zase požičali.

Asi som vážne včerajšia, ale nechápem, prečo policajti počas tých niekoľkých dní neprídu na tie miesta, kde sa vyplácajú podpory. Starostka má na úžerníkov výhľad rovno z okna, mohla by tých policajtov aj zavolať. Určite všetci zainteresovaní dobre poznajú ich totožnosť a pri troche snahy by tejto ,,zárobkovej činnosti“ mohli zabrániť. Aspoň čiastočne ju eliminovať. Nevydržala som to, a keď som šla zahodiť ohorok z cigarety do kontajnera na druhej strane cesty,  podišla som k úžerníčke v červenej mikine a povedala som jej aspoň od pľúc, čo si myslím o tom, že sa neštíti okrádať vlastných ľudí. Viem, že to nie je nič platné – že to bolo len také donkichotstvo – ale títo ľudia sú mi fakt odporní. Krysy.

Na záver mali účastníci pouvažovať, ako by pred tými úradníkmi z Bratislavy, ktorí o nich nič nevedia, formulovali svoje najväčšie a najnaliehavejšie problémy – a čo si myslia, na čo by v prvom rade mali ísť peniaze z projektu financovaného EU, ak by pre ich osadu mal byť nejaký schválený. Chcela som, aby mi zrozumiteľne vysvetlili, čo podľa nich ľudia v osade predovšetkým potrebujú, aby sa tam situácia konečne začala trochu zlepšovať. Nakoniec to bola najlepšia časť dnešného programu. Asi som tú vysokopostavenú osobu hrala presvedčivo. Veľmi sa snažili. Oni vedia veľmi dobre, kde sú chyby, chápu, aké opatrenia by mohli mať nejaký význam – a ktoré by boli úplne zbytočné a neúčinné. Problém je pre nich premeniť názor na vyslovenú mienku. Ale nakoniec sme sa zhodli. Vieme, kde sú príčiny ich ťažkej situácie a vieme aj, ako by sa dala pomaly, krok za krokom, riešiť. Ale to sa musí najprv chcieť.

(více)

26.10.2008 19:47:08

KUKLUXKLAN A VAJDOVA REZIGNÁCIA

Mali sme ,,fajčiarsku prestávku“. Niektorí sa presťahovali k stolu na dvore krčmy. A po prestávke tam už ostali. Oslavovali sa tam narodeniny, prišla mi vysvetliť jedna z veseliacich sa. Patrilo sa pozvať príbuzných a priateľov. Časť z oslavujúcich mala byť na ,,aktivačných prácach“ na fare, ktoré majú hlavne obnovovať pracovné návyky. Miestneho farára poznám, tykáme si. Ani ja, ani on nie sme autoritatívne typy. Ak je skupina neuvedomelá, o chvíľu prevezme vedenie a sme v háji. V ten deň sa to podarilo obom našim skupinám. Okrem tých ,,uvedomelejších“, hŕstky mladých chalanov zo susednej obce, sa po prestávke dovnútra vrátilo už len pár jednotlivcov z obyvateľov miestnej osady. Tí mladí chlapci sú disciplinovaní a rešpektujú ma sami od seba. ( A myslím si, že práve pre nich má tento motivačný kurz význam.)


Na ďalší deň sa oslávenkyňa prišla ospravedlniť, že mi narušila program. Účastníci už mali voľno, čakala som až po mňa príde kolegyňa. Niektorí ostali ; pokračovali sme v započatých debatách. Pristavovali sa aj ich známi, idúci smerom do osady. Dvere na ulicu boli dokorán, bol krásny, slnečný jesenný deň. Pri budove obecného úradu vo vzdialenosti niekoľkých metrov stálo pár bielych a sledovalo nás z opodiaľ, keď sme medzi rečou vyšli na cigaretu.



Včerajšia oslávenkyňa mi kládla tie isté otázky, ako väčšina účastníkov našich sedení. Týkajú sa vzťahu väčšinovej spoločnosti a ich etnickej menšiny. Vysvetľujem dôvody postojov ,,bielych "- a možno by sa tí bieli divili, ako sebakriticky sa Cigáni vedia zhodnotiť. Chápu príčiny odmietania, s ktorým sa stretávajú. Mrzí ich, že ich všetkých gádžovia ,,hádžu do jedného vreca“. Porovnávajú sa s bielymi, o ktorých vedia, že žijú a správajú sa prinajmenšom ako tí ,,najhorší“ z osady, ale už to, že sú ,,bieli“, im dáva pocit nadradenosti. Keď sme hľadali dobré a zlé vlastnosti, ktoré charakterizujú Cigánov, oni sami našli prevažne len tie zlé. Až asi na jednu výnimku, väčšina z nich vinu za svoju situáciu pripisovala hlavne sebe. Nakoniec som musela tie ich dobré vlastnosti, tak ako ich ja vidím, nájsť sama.

Tie neformálne rozhovory nielen s účastníkmi , ale aj s tými ,,okoloidúcimi“ mi pripadajú zaujímavejšie ako samotný program kurzu. Minule sa pristavil aj bývalý vajda, ktorý asi pred mesiacom-dvoma zložil ,,funkciu“, lebo si nevedel rady s ,,prišelcami“z hornej časti osady, ktorí nič nerešpektujú. Má plné zuby konfliktov s nimi a chce už mať pokoj. Patrí k starousadlíckej menšine a zmeny k horšiemu ho veľmi mrzia. Ale nevidí za tejto situácie riešenie. Bývalý starosta, ktorý bol trestne stíhaný za spreneveru obecných peňazí a odvolaný, dával hlava - nehlava povolenia k trvalému pobytu Cigánom, ktorých inde deložovali alebo vyhnali, za úplatky. Bral vraj 5 - 10 – 15 000 korún za tie povolenia. Prišelci zaberali pozemky obyvateľov obce a načierno si na nich stavali chatrče a zemľanky. A priťahovali ďalších a ďalších. Starosta bol vo funkcii šestnásť rokov a šlo mu hlavne o voličské hlasy. Osada je vo voľbách veľká sila. V tých budúcich vraj väčšina bude voliť starostovho syna…

Aj žena, ktorá mi deň predtým svojou oslavou narodenín narušila disciplínu, patrí k tým, čo museli do tejto osady utiecť. Bývalého starostu chváli : nebyť jeho, jej rodina by snáď musela bývať niekde v lese, vraví mi. Vyhnali ich z jednej obce blízko nášho mesta. Nebol to prvý pogrom na Cigánov v histórii. Čosi podobné sa udialo už aj v 50. alebo 60. rokoch, ako viem z rozprávania, ale aj vtedy sa to ututlalo. Cigánom vtedy vypálili chalupy a bola to potom snáď jediná obec na okolí, v ktorej žiadnych nemali. V osemdesiatych rokoch tam bývali asi dve rodiny, v bytoch, ktoré patrili štátnym lesom. S domácimi sa znášali dobre, nerobili nijaké problémy a k nijakým otvoreným konfliktom alebo útokom zo strany miestnych ,,bielych“ nedochádzalo. Až raz v noci do obydlí tých cigánskych rodín vtrhlo devätnásť maskovaných mužov. Bolo to ako z amerických filmov o vyčínaní Kukluxklanu. Útočníci asi celú akciu naplánovali podľa nich…

,,Mala som osem rokov“, vraví žena. ,, Zobudila som sa uprostred noci a videla som postavy, ktoré vyzerali ako strašidlá. Mali zakryté tváre a na hlavách horiace sviečky. Kričali na nás, že nás pozabíjajú. Museli sme utiecť tak ako sme boli. Zapálili oheň a všetko porozbíjali. Plakali sme a bežali preč. Schovali sme sa v lese. Nevedeli sme, kam teraz máme ísť. Moji rodičia potom mali nahradiť škody, ktoré tí chlapi, čo nás vyhnali, narobili na domoch. Ani neviem, či mama za tie porozbíjané okná vtedy zaplatila…“

Žena si myslí, že medzi tými, čo ich napadli, nebol nikto z domácich. Tí chlapci či mladí muži museli byť asi odkiaľsi z odinakiaľ, domnieva sa. Domáci sa k nim nesprávali zle, podľa nej by toho nikto z nich nebol schopný. Veď sa dobre poznali a nikdy medzi nimi nedošlo k žiadnym vzájomným problémom.


Útočníci neboli nikdy potrestaní. Asi ich nevypátrali :-)).


                        


(více)

26.10.2008 19:41:40

JOŽKOVA ODYSEA

http://www.youtube.com/watch?v=1bQmT1EM0Eg&feature=related#

Prisťahoval sa do osady aj so ženou pred ôsmimi rokmi. Jeho mama pochádza z dediny, ku ktorej osada patrí. Vtedy v nej žilo len pár starousadlíckych rodín, nie ako teraz. Teraz sami Cigáni odhadujú, že tam býva v chatrčiach nadivoko postavených na gadžovských pozemkoch okolo štyristo ľudí. Zastupujúca starostka si myslí, že ich je tak tristo. Na Jožkovu mamu spomínajú v dedine ako na veľmi pracovitú a čistotnú ženu. Zarábala si tým, že ,,slúžila“ u miestnych gazdov. Jej otec bol slepý kováč, bez ktorého sa sedliaci nezaobišli a ešte vždy si ho v dedine pamätajú. S jeho generáciou vymrela posledná generácia šikovných cigánskych kováčov. Remeslá nahradili fabriky. Továrenské reťaze sa trhajú, tie ukované pomocou ručných mechov sú nezničiteľné.

Jožko sa kováčstvu nepriučil ako jeho bratranec. Keď mal dvanásť rokov, zamiloval sa do pätnásťročnej Cigánky z Hrona. ,, Bola pekná“, smeje sa. Dnes by to nikto nepovedal. Má päťdesiatdva rokov, postavu stále ako mladé dievča, drobnú, pevnú a štíhlu, ale tvár samú ryhu. Keď je veselá, tancuje. Vie dobre tancovať. Je svetlovlasá, a na rozdiel od tmavého Jožka biela. Fialkové oči. Videla som ich opité, s dúhovkami napoly skrytými pod ťažkými viečkami.

Jožkova predčasná láska vyšla najavo, keď jeho pätnásťročná milá porodila. Opatrovníkmi dieťaťa sa naoko stali jej rodičia, aj keď v skutočnosti ostalo u mladistvej matky, ktorá mala styk s Jožkom úradne zakázaný. Ten mal nariadené chodiť do školy, ale nechodil. ( Podpísať sa vie, čo - to prečíta, ale teraz už ani poriadne nevidí a okuliare sa, tvrdí nám, nosiť hanbí.) Aj po súdnom zákaze sa naďalej stýkal so svojou teraz už ženou. Láska je láska. Porušili gadžovský zákon aj druhý raz a ona porodila ďalšie dieťa. Posledné. Viac už Jožko nechcel, lebo ako hovorí, tušil, že môžu prísť na Cigánov ešte aj horšie časy. Keď bol na vojne, vybavil pre ženu a deti príspevky, a keď sa vrátil, zamestnal sa na družstve. Roky pásol kravy a ovce. V krásnom kraji, na Táloch, Srdiečku. Na salaši ich bolo šesť valachov a bača. V lete pásli od skorého rána do neskorého večera a potom dojili a robili žinčicu a syr. Aj do polnoci. Málo sa vyspal. Zarobil veľa na tú dobu, ale nebola to robota len na osem hodín denne, od pondelka do piatku. Keď si chcel niekam zájsť, oddýchnuť si, navštíviť ženu, deti, kamarátov, zaskočili za neho ostatní valasi, a potom zas za iného ťahal on, keď si ten spravil voľno. Robota sa urobiť tak či tak musela. Na salaši sa naučil hrať aj na fujare. Na husle, harmonike a saxofóne už vedel. Mal trojo huslí. Ale odkedy umreli rodičia, nemohol ich vziať do rúk, lebo mu ich pripomínali a veľmi ho z toho bolelo srdce. A tak dvoje porozdával, tie čierne daroval svokrovi. Jedny predal. Svokor mu teraz husle nepožičia, bojí sa, aby nepraskla struna.( Skúsi ho popýtať kvôli nám -a zahrá, sľubuje.)

Pýtam sa Jožka, odkedy pije. Vraví, že asi odvtedy, ako začal chodiť za svojou prvou láskou. Fajčí od ôsmich rokov, začínal s listami zo stromov, kašľal z toho a mama ho i za to zbila. Ukazuje mi čiernu škvrnu na palci. ,,Toto je aj na pľúcach“, vraví. Ale zároveň mi vysvetľuje svoju teóriu, podľa ktorej sa ho práve vďaka fajčeniu nechytajú žiadne choroby. Tie splodiny z neho, čo sa mu za tie roky usadili v tele, ho pred nimi chránia. Keby prestal fajčiť, choroby by mohli prepuknúť a umrel by. Takto sa neodvážia. Pije len víno, ale ráno sa trasie, a tak si už pred ôsmou naproti v krčme dá načapovať litrík do zelenej plastovej fľaše a priebežne si z neho pomaly upíja. Víno neškodí, keby pil pálenku, stvrdla by mu pečeň, no od vína sa mu len vyjasní v hlave a ľahšie sa mu i rozmýšľa. Má po ňom vždy dobrú náladu a rozviaže mu jazyk. Inému alkohol pomúti mozog, ale u neho má víno opačné účinky – práve po ňom mu to najlepšie myslí.

Jožka zaujíma história. Je poznať, že rád počúval starších, keď spomínali, ako bolo kedysi. Historické súvislosti si usporiadal podľa seba do originálneho kontextu – časť má korene v historickej realite, časť je jeho vlastná fantázia. Hemží sa to tam Rusmi,Rumunmi, Židmi, partizánmi, hitlerovcami, slovenskými gardistami, maďarskými nyilasovcami – nečudo, v okolí Rimavskej Soboty a Banskej Bystrice, kde prežil väčšinu života, boli spomienky na ťažké vojnové časy veľmi živé. Takto nejako sa rodila mytológia. Jožko je aj dobrý rozprávač, vie farbisto popísať svoje predstavy, takže ich poslucháč priam vidí pred očami ako vo filme. Ale má len jeden zub a rozpráva rýchlo, a po druhom litri vína už príliš obšírne, takže z jeho rozprávania sa stáva Illias a Odisseia.


Tak ako väčšina obyvateľov rozrastajúcej sa osady pod horami, aj jeho sem prihnali nové časy. Kam pôjde Cigán, keď stratí po rokoch zamestnanie, ktoré ho živilo a strechu nad hlavou, ktorá patrila bývalému zamestnávateľovi? V robote okolo oviec a dobytka sa vyzná dobre, ale murovať, oháňať sa kelňou, to by ho nebavilo. Ani vlkov a medveďov sa v horách nebojí. Tých už videl! Keď odniesli ovcu, bolo vyšerovanie, či valasi neukradli a nepredali, ale oni tých, čo to prišli zisťovať odviedli na miesto, kde vyčínali šelmy a mohli sa na vlastné oči presvedčiť, že ich neklamú. Prišli s puškami, ale zastreliť medveďa či vlka nemohli, lebo ich chránil zákon. Tak len pokrčili plecami a odišli. A jemu medvede a vlci nevadili. Každý musí nejako žiť. I Cigáni. Keď nemajú kam ísť, tiahnu k svojim. Niet inej pomoci.

(více)

26.10.2008 19:34:10

PRIEBEŽNÁ SPRÁVA Z KONCA SVETA

Sú problémy, s ktorými nikto nič nechce mať a najradšej by ich odsunul niekam, do nejakej inej dimenzie, kde by boli neviditeľné a nemusel sa o ne potkýňať. Jeden z takých problémov je aj problém Cigánov – Rómov. Budem ich nazývať Cigánmi, pretože tí, ktorí žijú u nás, sa vnútorne nestotožnili so svojím oficiálne prijatým menom. Naozaj sa vyskytnú medzi nimi len jednotlivci, čo chcú – aj to len od bielych – aby dodržiavali zákon a nepoužívali tradičný , hanlivo vnímaný názov ich etnika, keď o nich hovoria.

Je piatok pred podporami. Víkend pre cigánsku osadu so stopercentnou nezamestnanosťou( ak nepočítame ,,aktivačnú činnosť“) nič neznamená. Jej dlhodobo nezamestnaní obyvatelia nemajú čas štrukturovaný tak, ako väčšinová spoločnosť, ktorá ho delí na pracovný a mimopracovný, resp. voľný. Oni sa riadia len striedaním nocí a dní a ročných období. Teraz je jeseň, prebieha príprava na zimu, čo znamená najmä chystanie dreva, aby bolo v chatrčiach v zime teplo. Je teda viac roboty ako inokedy. Ešte rastú aj huby a tiež sa zbierajú zemiaky – teda, ak ich ešte niekde niekto pestuje, pretože družstvá sa rozpadli a súkromníci sa toho vzdávajú tiež, keďže svoje polia neustrážia a mladí na nich pracovať už nebudú. Poľnohospodári zoberú dotácie za preorané, zazelenané pole, čo sa oveľa viac vypláca, než sa narobiť ako kôň, a nakoniec z tej úrody dohromady nič nemať. A to nielen kvôli krádežiam, ale aj pre nerentabilitu poľnohospodárskej výroby. Ešte za ,,socializmu“ sa na dedinách uživili obecní pastieri, ktorí pásli dobytok aj súkromníkom. Tí starší si dokonca pamätajú ešte aj pasenie svíň. Obecnými pastiermi bývali často Cigáni, tí robili aj na družstvách a štátnych majetkoch v živočíšnej výrobe, dokonca i na salašoch, kde sa v tom čase zarábalo vysoko nadpriemerne ( aj 8000 mesačne, keď človek bežne zarobil 1800 ), ale bola to robota od samého rána do neskorej noci, piatok – sviatok. A fungovali tiež štátne lesy, kde bolo treba ženy na sadenie stromčekov a chlapov na vytínanie a zvážanie dreva. Boli osady, ktoré sa v tých časoch, znovuobnovené po neúspešnej likvidácii, celkom pekne zmohli : postavili sa komunikácie, zaviedlo osvetlenie, vykopala kanalizácia. Niektoré sa stali dedinami za dedinami s murovanými domami a ani sa príliš od tých ,,bielych obcí“, ktorých boli súčasťou, nelíšili. Ale aj v časoch reálneho socializmu som videla napr. na Spiši osady ako z čias pred Máriou Teréziou, neopísateľne chudobné, špinavé a zaostalé, bez všetkých tých vymožeností, ktoré som spomínala. Bolo to tak v tých regiónoch, kde aj ostatné obyvateľstvo malo nižšiu životnú a kultúrnu úroveň a kde bola súčasne vysoká koncentrácia ,,neintegrovaného“ cigánskeho obyvateľstva. Tá koncepcia, ktorú som minule spomínala, bola postavená na dobrej analýze ,,cigánskej otázky“, len tie ciele a ich časové horizonty boli prehnane optimisticky socialistické. A hlavne sa muselo vykazovať ich splnenie v požadovaných termínoch a na žiadúcej úrovni, čo bola čistá utópia. Najmä pri tom personálnom zabezpečení miestnej či okresnej administratívy, ktorá ich mala realizovať. Volalo sa to síce koncepcia, ale žiadna koncepčnosť v práci s cigánskymi obyvateľmi nikdy neexistovala – okrem toho papiera. Nebola to teda celkom vina len samotných Cigánov, ako to obyčajne interpretujú ,,bieli“. V nejednom prípade sa gadžovia - funkcionári nabalili z prostriedkov určených na výkup cigánskych chatrčí alebo na iné výdavky spojené s ich ,,akulturáciou“. V kuloároch na všetkých úrovniach sa vždy hovorilo, že tento problém je neriešiteľný, ale oficiálne vyhodnotenia práce na tomto úseku sa chválili úspechmi.

V rámci cigánskej problematiky sú najproblematickejšie práve cigánske osady, obývané najzaostalejšou a najchudobnejšou vrstvou Cigánov – Rómov. Ich veľkým znevýhodnením je prehlbujúca sa izolácia a nemožnosť prekonať bariéry medzi dvoma odlišnými svetmi. Do toho ich ešte nedorazilo 21. storočie – okrem všetkých možných neduhov, ktoré so sebou prinieslo. Trhová ekonomika najmä túto časť Cigánov vytlačila až za okraj : sú neschopní konkurencie. Často nevzdelaní, ba negramotní, bez potrebných informácií, ktoré by im pomohli aspoň trochu sa zorientovať v zložitej spoločnosti, na periférii ktorej žijú. Ich život , to je každodenný boj o prežitie, o holú existenciu, bez akejkoľvek perspektívy. Kde nie je perspektíva, tam sa radšej nemyslí na budúcnosť, len na bezprostrednú prítomnosť, a z biedy a neistoty sa uteká k alkoholu a k iným zlozvykom, ktorých neustále opakovanie pomáha vytvárať aspoň akú - takú ilúziu bezpečia a prežívať v tom väzení bez mreží, z ktorého niet iného úniku. Cigáni tak odjakživa existovali, a keď sa aj v druhej polovici 20. storočia niektorí začali prispôsobovať spôsobu života majority, ekonomická a sociálna transformácia, prechod späť ku kapitalizmu a voľnej súťaži, tie malé pokroky vygumoval. Vrátil Cigánov do osád za obcami a oddelil ich v ghetách, na ktoré sa postupne premieňajú sídliská miest, pochádzajúce z čias budovania socializmu.

Za posledné dva dni som si vypočula životné príbehy niekoľkých účastníkov nášho kurzu. Niektoré tie osudy sú pre bežného súčasníka nepredstaviteľné. Ťažko uverí, že sú zo súčasnosti a strednej Európy. Nedokáže si ani predstaviť, s akými ťažkosťami sa potýkajú desaťtisíce, státisíce ľudí uprostred konzumnej spoločnosti, ktorá je zameraná na spotrebu a dovoľuje si nebývalou mierou plytvať s čoraz obmedzenejšími a nerovnomernejšie rozdeľovanými zdrojmi. Žiť na dlh a neuvedomovať si riziká, ktoré vyplývajú z odsúvania neriešených problémov, v nesposlednom rade aj chudoby a s ňou súvisiaceho kultúrneho úpadku čoraz väčšieho počtu obyvateľstva, nielen Rómov, to sa skôr alebo neskôr vypomstí nám všetkým. A odhodené problémy sa nám vrátia ako bumerang.

Napriek tomu, že podpory sú až od pondelka a piatok by pre nezamestnaných obyvateľov osady nemal byť nijako výnimočným dňom, dnes sme mali najmä ku koncu dopoludnia slabšiu účasť. Aj tí čo prišli sa ponáhľali domov ako žiaci z posledných hodín vyučovania na konci týždňa. I okolo krčmy bolo pusto, nie ako po ostatné dni. Bolo zrejmé, že dnes sú naši ,,žiaci" už myšlienkami niekde úplne inde. Prestávky boli častejšie a bolo ťažšie ich po nich dostať späť do miestnosti. Ale bolo viac času na individuálne rozhovory, a tak som sa po dnešku zase mnohé dozvedela o jednotlivých účastníkoch kurzu. Dokonca si myslím, že tie debaty v malých krúžkoch alebo individuálne rozhovory sú pre nich dôležitejšie. A tak nemám pocit premárneného dňa.

(více)

26.10.2008 19:23:39

ZA MÚRMI

Dnes sa nekonali ani prestávky s cigánskou muzikou, ani mi zatiaľ nepriniesol jeden z účastníkov, čo sa na to bol sám od seba včera podujal, svoj pohľad na osadu, v ktorej žije. Hneď ráno sa mi ospravedlnil, ale vraj mu to starší zakázali. Niektorí si včera všimli, ako mu dávam papier, aby to spísal tak ako to sám vidí a cíti. Keď mu to zakazovali, argumentovali vraj tým, že každý sa má starať o svoje a žiť si, ako sa mu páči, a tých druhých do toho nič nie je. Včera sa sťažovali na zlé hygienické podmienky v osade – nemajú ani kam sypať smeti, a tak ich v igelitkách odhadzujú kam dohodia. Alebo nechajú len tak niekde pri ceste. Neporiadok robia vždy ,,tí druhí“, hlavne horný koniec, kam sa nasťahovali všelijakí tí prisťahovalci. Nemám prehľad, ktorí všetci z tých, čo chodia na kurz, sú ,,domáci“ a ktorí ,,prišelci“. Isté je, že sú veľmi rôznorodí – či už ide o reč, o schopnosť a spôsob vyjadrovania, stupeň gramotnosti a kultivovanosti i názory a postoje k životu.

Dnes som videla, že okrem chudoby a hygieny je veľkým problémom osady alkoholizmus. V krčme naproti na druhej strane ulice sedela celý deň skupinka, ktorá mala byť na aktivačných prácach. Na fare. Lenže jedna žena z tej skupinky mala narodeniny, nuž oslavovali. V krčme im načapovali do plastových fliaš lacné splaškové víno. Liter vraj tak za 30 – 40 Sk. Jeden z našich účastníkov, starý ako ja ( bez zubov, vzhľadom tak šesťdesiatnik ) mal po celý čas víno schované pod vetrovkou. Ukázal mi ho možno počas druhej prestávky. Divila som sa už od pondelka, že niektorí po skupinkách odchádzajú do záchodu – a oni tam asi popíjali. Tak ako aj v predošlé dni, v miestnosti sa počas dopoludnia premlelo oveľa viac ľudí, než koľko tam ostalo sedieť, keď sme konečne zamkli, aby nám tam neprenikali opilci z náprotivej krčmy. Ani neviem, kedy čo kto popodpisoval, ak sa tak tie haky – baky dajú nazvať- niektorí sa podpísali aj dva dni dopredu; jednak preto, že nevedia čítať a jednak špekulujú, že si tak zabezpečia to stravné a zotrvanie v evidencii na ÚP, aj keď nebudú spolupracovať. Naša dnešná nová taktika, ako ich pomocou prezenčnej listiny prinútiť ostať až do konca zlyhala a zajtra sa bude musieť uplatniť nejaká nová, účinnejšia. Prezenčka hlavne nesmie ostať ležať na stole počas prestávky, alebo si ju lektor musí nosiť so sebou. Zas bolo plno výhovoriek – jeden robí strechu, ďalší musí dávať pozor na deti, lebo žena je v nemocnici; najviac výhovoriek sa týkalo detí, ktorým bolo treba variť a privádzať ich a odvádzať zo školy, hoci popoludní, keď sme odchádzali, niektorí rodičia sedeli v tej krčme a malé deti sa potulovali bez dozoru okolo nej len s tými staršími. Žena toho nášho alkoholika, čo sa nám opil už o desiatej tak, že som ho poprosila, aby odišiel, mala tiež pekne pod čapicou. To bola jedna z tých na aktivačných prácach – malá, svetlovlasá, modrooká, vyzerajúca na sedemdesiat. Môj ročník.. Tancovala ako diabol rovno na ceste medzi krčmou a kutlúrnym domom tesne za zákrutou, ani sa jej nezaplietli nohy.

Vraj aj jeden zo synov takto pije, povedali mi domáci.

Mnohí z účastníkov sú nejako vzájomne rodinne spriaznení. Bratranec toho s plastovou fľašou vína ( popoludní už spal s hlavou na stole vo dvore krčmy) mnoho rokov odpracoval na jednom mieste, na družstve ako pastier a aj v posledných rokoch sa tým sezónne živil, ale teraz aj družstvá zneužívajú poskytovanie príspevkov na vytváranie pracovných miest a neustále vytvárajú to isté miesto pre iných, aby získali pracovnú silu bez vlastných nákladov, zadarmo. Tak to koniec koncov robia aj stavebné firmy, kde sú Cigáni zamestnaní. Tam ich ešte úžerníckym spôsobom okradnú všelijakí šikovní sprostredkovatelia. Pastier robí tú ťažkú robotu s hmotnou zodpovednosťou za drahé kusy dobytka za minimálnu mzdu. Záleží na kvalite psov, či stádo ustráži. Ak po návrate na družstvo po niekoľkých mesiacoch nejaký kus chýba, má na krku policajné vyšetrovanie pre podozrenie z krádeže. Pasie na horských pasienkoch, hlboko v horách a býva osamotene v maringotke bez vody a svetla. Keď prší, ochladí sa, niet sa poriadne kde schovať, vysušiť a zohriať. Okrem tejto sezónej práce mu živobytie zabezpečuje jeho kováčska zručnosť. Cigáni potrebujú sekery na drevo a iné železné náradie a on ho vie vykovať tak ako jeho dedo, ktorý mu ako malému chlapcovi prikazoval: ,,Tu seď a pozeraj sa!“ Jeho kováčske výrobky slúžia podnes. Reťaze, čo ukoval sa nepretrhli ani dávno po jeho smrti, zatiaľčo tie továrenské nič nevydržia. Sedliaci ani po rokoch na jeho kvalitnú prácu a zručnosť nezabudli a spomínajú na neho s úctou. Ktovie, koľko mu platili za robotu. Veľa to asi nebolo. Mal strechu nad hlavou, malú dreveničku o jednej miestnosti a vedľa nej vyhňu. V drevenici spával len zriedkavo, v noci sa chladil na dvore pod hviezdami. Po rokoch mu oheň vypálil oči, oslepol. Keď zomrel, zanechal vnukovi, sirote, odmala sa potĺkajúcej po chatrčiach, kde ju prichýlili, len svoje remeslo a zručnosť. A kováčske náradie.Vnuk si tak popri pasení privyrábal opravou všelijakých nástrojov a náradia. Za sekerku, ktorú musí dobre vykovať, aby nebola ani príliš mäkká ani veľmi tvrdá, osadiť do poryska ( vie aj s drevom ) a dobre opracovať, čo trvá celý deň, nepýta viac ako stovku, ale i to sa zdá Cigánom veľa. Peniaze za dva – tri litre ,,čuča“ za dopoludnie ich nemrzia, stovka za sekeru áno.

Kováčov vnuk sa nad výčitkou, že sekery predáva draho, len usmeje : ,,Robota nie je zadarmo, za robotu sa platí!“ Z vlastnej roboty si zaobstaral dva domčeky – jeden v jednej a druhý v druhej, niekoľko kilometrov vzdialenej dedine. Raz sa vyspí tu a potom zas tam, keď pasie, žije v maringotke, navštívi rodinu, a tak si chodí hore dolu. Peniaze na živobytie má, koľko potrebuje, zarobí. Je spokojný. Nepotrebuje veľa, aj sa podelí, keď niekomu nedochádza , ale nie s tými, čo si najprv prepijú a potom prídu popýtať o kus chleba.

Aj zo ,,sociálky“ sa dá splácať pôžička na tvárnice na dom, ktorý si rodina postaví vlastnými rukami, len aby nemusela žiť v chatrči ako väčšina ostatných. Alebo sa dá aj postaviť domček z ,,vaľkov“, z hlinených tehál vysušených na slnku. Ale to čo sa nedá, a v čo nikto neverí, je zmeniť ľudí v osade. Väčšina z nich nie je toho schopná – myslia si. Sú už stratení. Nechcú. Dívame sa s mladou ženou z osady na podnapitú skupinku na ,,aktivačných prácach“ klátiacu sa pri plote dvora krčmy a jej jediná veta vyjadruje všetko :,,To je život!“

Tí, ktorí by chceli žiť inak, neveria, že by to bolo uskutočniteľné. Na oboch stranách sa čnejú neprekonateľné múry : ľudia v osade väčšinou nechcú a už by ani nedokázali nič zmeniť a tamtým vonku sú ich problémy ľahostajné; záleží im len na tom, aby ich udržali čo najďalej od seba. Tým niekoľkým v osade , ktorí si ponechali ľudskú dôstojnosť, neostáva nič iné, len sa zmieriť s tým, čo nemôžu zmeniť. A naučiť sa s tým žiť tam kde sú : v pasci.

(více)

26.10.2008 19:07:42

Úvod

Práve som vytvorila novú rubriku. Rozhodla som sa , že sem umiestnim sériu článkov s kotroverznou tematikou, ktorá ľudí väčšinou nezaujíma , alebo ich dokonca popudzuje. Mám v tomto blogu zatiaľ jeden článok a jednu básničku , ktoré sa jej týkajú. Zatiaľ nikto moje články nekomentoval. Ktovie, teraz mi možno aj vynadajú :-))
Kedysi som mala jasné predstavy o tom, čo je dobré a čo zlé. Som ešte generácia odchovaná na klasických rozprávkach a v tých starobylých mýtoch to ešte nebolo také zamotané – tam sa to presne oddeľovalo : toto je zrno, a toto plevy. Skočila som rovnými nohami do života, v ktorom sa pravda v záujme rôznych osobných a skupinových cieľov zámerne zahmlieva a lži a kamufláže patria k bežným metódam, ako tie ciele dosiahnuť. Bol to pre mňa kultúrny šok : ako keby som sa ocitla v nejakom úplne inom, neznámom svete. Nechápala som ho a cítila som sa byť v ňom cudzincom. V tých prvých zamestnaniach som bola za neprispôsobivú a konfliktnú – ak mám citovať z kádrového posudku. Niekoľkokrát som buchla dverami a odišla – pamätám sa na ten oslobodzujúci pocit, keď sa môj pracovný pomer skončil. Nevedela som síce, čo budem ďalej robiť a či niečo vôbec zoženiem, ale zažívala som chvíľu ozaj opojenie zo slobody. Predtým, než som sa odhodlala k odchodu som sa dlho trápila pochybnosťami a zbierala odvahu k tomu ,,vylezte mi na hrb”, hoci v momente, keď som vošla na kádrovo - personálne oddelenie so žiadosťou o rozviazanie pracovného pomeru to možno vyzeralo, že tento nerozmyslený čin pácham v afekte. Po celoslovenskej prehliadke výchovno-vzdelávacích programov pre Cigánov a o Cigánoch v Dunajskej Strede to tak vyzeralo určite. Dostala som sa do otvorenej ostrej ,,polemiky” nielen s tým súdruhom z Komisie vlády SR pre riešenie otázok cigánskych obyvateľov” o priživovaní sa na tejto ,,otázke” v teplých kanceláriách, ale aj s inými nadriadenými ,,zložkami”, ktoré plnili úlohy tzv. Koncepcie všestrannej spoločenskej a kultúrnej integrácie Rómov zaužívaným ,,fajkovým” systémom – spočíva v tom, že sa tie úlohy odfajknú ako splnené, ale skutočný stav vecí nikoho nezaujíma. Ja som ten stav tiež nepoznala úplne a zvnútra, ale predsa som k poznaniu skutočnej situácie mala bližšie v Košiciach, ako tí úradníci v Bratislave. Bola som v styku s tými, ktorí mi mohli osobne poskytnúť neformálne informácie z prvej ruky a tiež sme chodievali do terénu, takže som sa o tom, čo mi hovorili, mohla presvedčiť na vlastné oči. Nedokázala som až tak veľmi klamať ako sa požadovalo. O nič nešlo, len o uvádzanie nepravdivých údajov vycucaných z prsta, mohla som to kľudne robiť, aj tak som nemohla nič ovplyvniť a neniesla som za daný stav ani zodpovednosť. Namiesto toho som sa zachovala nerozumne a vzdala sa zamestnania, čo v tom čase mohlo znamenať ísť ,,k lopate” alebo aj stíhanie za trestný čin príživníctva To všetko tie rozprávky, ktoré mi do svedomia vpečatili naivné obrázky DOBRA a PRAVDY a podobných hlúpostí.

Život ma naučil tomu, čomu sa hovorí ,,robiť kompromisy”, alebo prípadne ,,reálne uvažovať” či ,, vyberať si menšie zlo”. A zahrnúť do toho zvažovania nielen záujmy iných, ale aj svoje vlastné možnosti a potreby. Naučila som sa, že s tým búchaním dverami, keď s niečím nesúhlasím, si nepomôžem. Ja sa otočím na päte a príde niekto iný, kto nebude taký útlocitný a urobí čo sa od neho očakáva – alebo skôr neurobí, čo sa ani neočakáva. Len použije ten ,,fajkovací systém”. A ja by som mohla do tej samoúčelnej formy vložiť obsah, o ktorom si myslím, že by tam mal patriť- naplniť ju aspoň sčasti tým, čo sa ,,naoko” proklamuje, aby to nebolo len ,,naoko”. Urobiť to lepšie, ako by to možno urobil ten čo by ma nahradil, keby som buchla tými dverami.

Mňa navyše tá skúsenosť obohacuje o poznanie. Jeden z účastníkov dnes doma píše o tom, ako vidí problémy osady v ktorej žije. Ďalší, približne rovesník, mi spontánne vyrozprával svoj životný príbeh. Budem o tom písať, len čo to v sebe nejako spracujem a nájdem ten správny spôsob ako zdeliť spracované.

Zajtra si donesú aj hudobné nástroje. Budeme mať prestávky ako pri tom minulom kurze. Už sa teším .

(více)

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se