24.08.2010 21:45:08

NIEČO JE VO VZDUCHU

Prázdniny sa skončili. Toto je posledný zápisok v mojom Letníčku. Ani neviem, čo všetko ma na konci leta primälo k takejto úvahe. Možno tie nočné rozhovory na balkóne v posledných dňoch.A nielen tie. Niečo rozhodne visí vo vzduchu. J. dokonca včera videl UFO :-)...


Počúvam od mladých chlapcov, že im vekovo primerané dievčatá vyhľadávajú zo zištných dôvodov starších frajerov. Chcú mať o seba postarané. Frajer zacvaká za oblečenie, vozí ich na svojom aute zadarmo na výlety a financuje všetky ostatné beztarostné radovánky. Má už nejaké zázemie,  okruh vplyvnejších známych, vie ich pomocou všeličo užitočné vybaviť. Dievčatám nevadí ani jeho pokročilá plešina, maskovaná vyholenou hlavou, druhá brada, býčia šija,  ixáky a pivné mozole. Tento mafiánsky vzhľad naopak medzi dievčatami teraz boduje: pri takom byvolovi rastie aj ich vlastná autorita. Asi aj tento inovovaný vkus mladých dievčat spôsobuje, že si ich o desať – pätnásť rokov staršie kolegyne nabalia stále častejšie chalanov okolo dvadsiatky. A aj vo vyšších vekových kategóriách sa vyskytujú podobné generačné rozdiely. V podobe manželstva alebo partnerstva medzi mužom a ženou a rodiny sa odrážajú vždy širšie spoločenské podmienky, ekonomické, kultúrne, ideologické... Po tom masívnom emancipačnom hnutí žien západnej kultúry, ktoré vyvrcholilo v prvej polovici 20. storočia, akoby sa teraz ženy samy dobrovoľne začali vzdávať spoločenskej pozície, o ktorú stáli ich prababičky a babičky. Rozhodne je pohodlnejšie spoliehať sa na muža, že im bude oporou a bezpečným azylom vo svete plnom existenčných hrozieb. Lenže ani muži už nie sú tí silní lovci a bojovníci a vracajú sa domov často bez úlovku a porazení. Alebo vystresovaní z toho, že sa im nedarí dostatočne napĺňať očakávania, ktoré do nich ich ženy a rodiny vkladajú. Je to popletený svet a nie je ľahké sa v ňom aspoň ako – tak orientovať. Muži ženštejú a ženy mužnejú, a  aby toho ešte nebolo málo, nad všetkými hodnotami ich vzájomných vzťahov vládne nová modla : všadeprítomný sex. Vytvára sa okolo neho sústava mýtov, z ktorých sa už nedá vyčítať jeho prapôvodný význam. V dobe zdôrazňujúcej materiálno a zmyslové zážitky a neustále sa zvyšujúceho  pocitového prahu sa zrýchľuje honba za podnetmi, ktoré by mohli vyvolať ešte nejaké vzrušenie, poskytnúť človeku, pochybujúcemu o svojej skutočnej existencii, hmatateľný dôkaz, že naozaj je; že ešte nie je mŕtvy a celkom studený.

Ľudia konzumujú instantné polievky a instantné vzťahy plné škodlivých konzervačných prísad a umelých farbív. Schytajú z toho rakovinu duše a potom im v nej megalomansky bujnejú kdejaké novotvary. Prerastajú do sociálnych sietí a rozožierajú aj posledné zdravé vlákna ľudských vzťahov.

(více)

10.08.2010 14:52:40

VÝHODY INDIVIDUALIZMU

Človek, či si to priznáva alebo nie, nemôže nebyť závislý od iných ľudí. Ľudia si teraz osvojili takú múdrosť, že peniaze, na ktorých by im inak nezáležalo, sú dôležité preto, lebo im dávajú slobodu. Áno, môžu si za ne kúpiť rôzne tovary a služby, nevyhnutné k životu a potrebné na to, aby si žili pohodlne a príjemne a aby mohli dúfať, že im to tak vydrží aj do budúcnosti. Ale to, čo si za peniaze nekúpi nikto, je naozajstná a nefalšovaná náklonnosť niekoho blízkeho, komu by na ňom skutočne a za každých okolností záležalo ako na súčasti seba samého.  

Ako si tak premietam všelijaké tie osudy s ich trinástymi komnatami, ozrejmujem si starú známu pravdu, že v dobrých časoch, keď sa človeku darí a je silný, mladý, zdravý, krásny a úspešný, nemá  nikdy núdzu o tých, čo by mu chceli byť nablízku. Kým  nie je problémom pre druhých, nájde sa medzi nimi vždy dosť takých, ktorí by sa o neho chceli opierať a povyhrievať sa spolu s ním na jeho slniečku. Nie že by to z  ich strany bol vedomý a dopredu premyslený plán na využívanie alternatívnych zdrojov energie: vyhľadávajú niekoho vhodného, kto by mohol spolupracovať pri uspokojovaní ich potrieb mimovoľne a pudovo. Nemôžu uloviť mamuta alebo zahnať šelmu sami. Sú dni, keď sa vracajú domov bez úlovku a vtedy je pre ich prežitie dôležité, aby sa s nimi niekto podelil o ten svoj. V kmeňoch pred rozvinutým obchodom to bola samozrejmosť. Najprv a najlepšie kúsky ženám a deťom po mŕtvych lovcoch a  bojovníkoch, až po nich pokrvnej rodine. Pevná norma, ktorej nedodržanie bolo asi nemysliteľné, lebo najhorší trest, vyobcovanie, sa rovnal smrti. Nielen spoločenskej a psychickej, ale aj fyzickej. 

Potom si človek dokázal nazhromaždiť viac, ako nevyhnutne  práve potreboval spotrebovať a začal vymýšľať, čo by mu ešte tak mohlo chýbať, aby bol úplne nasýtený a šťastný. Keďže mu už zovšedneli všetky chute a všetky vône, zatúžil po takých, ktoré ešte neochutnal a neovoňal. Ak nemá on, čo by ho dokázalo uspokojiť, kto to teda má? Ten alebo tamten? Začal sa obzerať po druhých, či ich náhodou, čo majú oni, neuspokojuje plnšie, než jeho to, čo má doma sám. 

A samozrejme, že ho nepriťahujú hrnce, ktoré sú prázdne,  alebo v nich nie je nič, čo by už nebol okúsil, ale také ohniská, na ktorých pod pokrievkou bublajú ešte neochutnané dobroty. Ide po čuchu ako túlavý orech, zháňajúci po trhovisku niečo chutné pod zub...

Keď sa ľuďom minú ich dobré časy, často zisťujú, že záujem o ich spoločnosť prudko klesá. Ak im ostanú peniaze, ešte si môžu zaobstarať tovary a služby, nevyhnutné na to, aby telesne príliš nestrádali, ale to, čo si za ne nekúpia, je, aby ich niekto potreboval takých, akí sú : už nie mladých pekných, úspešných, plných energie a nápadov, s ich všelijakými trvalo zhoršujúcimi sa ťažkosťami. Niektorí sa cez toto poznanie nedokážu preniesť a stiahnu sa niekam do ústrania, aby si tam sami potíšku lízali rany. Možno aj výstražne vyceria zuby, keby sa niekto chcel priblížiť a dotknúť sa im ich. Mnohých v spoločnosti, postavenej na zdôrazňovaní individualizmu, čaká smutné poznanie, že ich sloboda, založená len na finančnej sebestačnosti, siaha nanajvýš od okna k oknu, z ktorého od rána do večera môžu pozorovať uponáhľaných okoloidúcich.


(více)

08.08.2010 09:48:54

VÝSTRAŽNÉ ZNAMENIA


Leto sa prehuplo cez kopec a teraz sa ním už šmýka dolu a naberá na rýchlosti. A už sa mi snívajú moje prorocké sny! Štipka reality, za lyžičku fantázie, na koniec noža vlastných obáv a úzkostí, pár zrniek intuície, medzi prsty prozreteľnosti ...Že vo mne podvedome rastie napätie vďaka blížiacemu sa koncu voľna a nástupu do práce, keď sa začne permanentný stres a nutnosť odolávať každodenným tlakom, menším i tým poriadne veľkým (to pochopí len zainteresovaný), je fakt, ktorý môžem očakávať na základe dlhoročných skúseností; na to, aby som odhalila túto príčinu svojho sna jasnovidec byť nemusím. Že pomery a vzťahy sú medzi nami také, aké sú, to sme v ,,kolektíve" (ešte vždy sa mi toto slovo bridí, aj po rokoch, pre jeho pokrytectvo) konštatovali vzájomne už nespočetnekrát a my, čo už do nich vidíme sa tým ani veľmi nevzrušujeme. Bolo by celkom zábavné staviť si v konkrétnej situácii na to, aký bude výsledok. A že sa v septembri dozvieme, aké nám boli pridelené úväzky, to tiež nie je nič, čo by niekto nevedel. K tomu ešte pár možných nepríjemností, ktoré možno očakávať hneď na začiatku v rámci ,,správnej" úvodnej pracovnej motivácie.


Ale nereptáme príliš, lebo sme radi, že sme radi. V situácii, keď je množstvo ľudí odkázaných na sociálnu pomoc a nevie si nájsť nie že riadne, ale žiadne zamestnanie, patríme k tým šťastnejším.

Snívalo sa mi, že nám opäť verchuška  vymyslela popri etickej výchove a ďalších reformných krokoch, ktoré po nej nasledovali, niekoľko podnetných inovácií. Zaviedli nový predmet. Sen to bol z tých živých, reálnych, podrobných, s na seba nadväzujúcimi a logicky usporiadanými  udalosťami, ale presný názov nového predmetu, ktorý mi dali do úväzku namiesto mojich zvyčajných a najobľúbenejších predmetov, na ktorých ma žiaci na rozdiel od iného, nimi nenávideného predmetu, znesú, mi vypadol z pamäti. Volalo sa to nejako podobne ako : ,,zvládanie problémov v učení". Tie moje predmety dostal člen ,,kolektívu", ktorého mám navyše rada, beriem ho ako ,,svoje dieťa" a viem dobre o tom, že v podmienkach, ktoré momentálne sú a ktoré sám spĺňa, nemá teraz veľmi čo učiť. Teda je medzi ohrozenými. Ale na druhej strane je jeden z mála, patriacich do podporného krúžku okolo aktuálnej zostavovateľky úväzkov. A teraz situácia : som postavená pred hotovú vec, mám to čierne na bielom a je mi jasné, že taký nezmyselný predmet v novom obsahu výchovy a vzdelávania je úplne zbytočný a každému, kto má trochu rozumu, to musí byť úplne jasné. Už vidím žiakov, ako sa budú búriť, že ho majú na ôsmej hodine v piatok ! A ak by som aj chcela pod ten názov vložiť niečo pre nich relatívne potrebné a zaujímavé, nemám na to ani žiaden poriadny metodický materiál, ani žiadne technické podmienky, lebo do učební s príslušným vybavením sa s neprofilovým predmetom nedostanem a basta ! Všetky osnovy a plány, čo som vypracovala, všetky moje prípravy a skúsenosti s predmetmi, ktoré mi vzali, sú mi nanič  ( teraz ešte dostanem pokyn, že mám pomôcť kolegovi, aby sa v tom zorientoval). Zvyšnými mojimi bývalými hodinami doplnili úväzky komu prišlo  - signál, že je úplne jedno, či, kto a ako to učí !

Navyše, pôvodkyňa týchto organizačných zmien sedí na mojom mieste a mne nemôže uniknúť mierne zlomyseľný úsmev na jej tvári, keď očakáva moju reakciu, pokukujúc po mne, kým sa dívam na tú tabuľku so svojím rozvrhom hodín. Napoly leží na mojom stole, hlava podopretá a nezáväzne sa baví s kolegami o niečom celkom odťažitom, vedie spoločenskú konverzáciu, ktorej hlavnou úlohou je  utužovať ,,kolektív."

Sen sa skončil v momente, keď som po krátkom zaváhaní (aj tak mi to bude prd platné!) vyjadrila nahlas a dôrazne nesúhlas. Povedala som otvorene, že to pokladám za zlý zámer a za zneváženie svojho doterajšieho pracovného úsilia a výkonu. Mala som len problém použiť všetky argumenty, ktoré mi zišli na um, lebo niektoré by poškodili tretiu stranu, ktorá síce profitovala na tých zmenách, ale nebola ich iniciátorom a pôvodcom, len nástrojom. Takou dvojsečnou zbraňou. Ešte by som písomne mohla zhrnúť svoje námietky a predložiť ich nadriadeným, ale ono by to vyzeralo, že mojimi osobnými problémami zaťažujem ten oný ... brrrr... ,,kolektív".

Môj hlasný protest ostal bez väčšej reakcie jednak zo strany členov pedagogického zboru, ktorí sa so sklopenými očami tvárili, že sa venujú nejakej svojej neodkladnej činnosti, každý sám a pohrúžený do vlastných myšlienok, a jednak zo strany tej, ktorej som svoje námietky adresovala - ona naň nijako nereagovala, len jej na perách pohrával ten potešený úsmev...

A tak som si povedala :

,,Ty sprostá, mala si si zahryznúť do jazyka a predstierať, že v Bagdade je všetko v kľude. Čo ti na tom vlastne vadí ? Odsedíš si to so žiakmi, pokecáte o niečom, aby vám ušiel čas, alebo si na tých hodinách nenápadne trochu zdriemneš. Keď bude pekné počasie, vybehnete na ,,exkurziu" do parku. Žiadne skúšanie, konflikty, nijaké nervy, že zase nič nevedia - zakrúžkuješ jednotky a basta. Ešte ťa budú aj chváliť a hádzať do tej udavačskej skrinky na chodbe samé pozitívne ohlasy na tie zaujímavé a príjemné hodiny s tebou. Vykašli sa na to a ber to tak, že si tento rok v robote krásne oddýchneš ! "

Celkom dobrý sen. Minimálne ako námet a motív na ďalšie rozvíjanie. Zároveň výstražné znamenie, že sa tie prázdniny už naozaj končia a ešte som nepostíhala dohromady nič z toho, čo som si zaumienila. Idem vypratať z políc knihy a zbaviť ich prachu... je toho dosť, čo by som chcela stihnúť do večera. To je nateraz moja stratégia. A tie osnovy a plány, čo mám pridelené na prázdniny, spravím až nastúpime do práce. Mám dovolenku. Som sama sebe šéfom a harmonogram a náplň práce si určím sama !


Dovetok , apríl 2011 

Takmer presne takto sa môj sen uskutočnil. Ale netýkalo sa to mňa, lež kolegyne. 

(více)

04.08.2010 21:19:42

HRA SO SLOVÍČKAMI


Neviem prečo sa niektorí jazykoví puritáni tak bránia prenikaniu čechizmov do slovenčiny, zatiaľčo anglicizmy v nich nevzbudzujú zvláštne pohoršenie. Slovenská básnická moderna je samý bohemizmus ( Slováci ich nasali asi zo slovenskej  literatúry v biblickej češtine a na štúdiách v Prahe ) a mne by v nej chýbali. Nevôľu vzbudzuje napríklad slovo ješitný, ktoré ja vnímam ako prirodzenú súčasť svojej slovnej zásoby a synonymum niektorých zo slov, ktoré spomínaní odporcovia počešťovania slovenčiny navrhujú namiesto neho. Beriem, že podobný význam majú slovenské slová márnomyseľný či samoľúby, ale ak potrebujem vyjadriť , že vlastnosti nimi pomenované sú  protivne vyhranené, musím povedať ješitný, a hotovo.  Povedala by som, že kto je samoľúby a márnomyseľný, nemusí byť ešte pyšný či namyslený, ani jednoznačne egocentrický a sebecký. A niekedy ani nie je vzťahovačný. Kdežto ješitník, ten už taký je. S dovolením si niektoré slová na významové upresnenie toho, čo chcem presne povedať, ponechám. Tí slovenskí jazykovedci, ktorí by radi určovali, ktoré slová slovenčina z iných jazykov prijímať môže a ktoré nie, bez toho, aby chvíľu počkali, čo si Slováci vyberú sami a z vlastnej vôle, mi môžu byť ukradnutí. Že by som sa naučila hovoriť plynule anglicky a pomaly na svoj rodný jazyk a na čechizmy v ňom zabudla, to mne už nehrozí. Ale ktovie, ako to bude o niekoľko generácií...

Ten film včera, ,,Diablov advokát,“ z ktorého bolo cítiť typickú americkú bigotnosť a náboženský dogmatizmus, okrem toho, že bol tak dôkladne vypočítaný na efekt, až neostalo, čím by ešte mohol prekvapiť, si za námet vybral  práve tento ,,najobľúbenejší hriech diabla,“ pomocou ktorého nás vládca temnoty nenápadne usmerňuje do pekla. Barokovo mravoučné posolstvo tohto (tvrdia niektorí) pozoruhodného filmového diela ma nijako hlbšie neoslovilo, aj keď s  tým, že pýcha a ješitnosť sú najúčinnejšie nástroje na sebazničenie ľudí, súhlasím. Len mi pripadá trochu zvláštne, že skromných, čestných, žičlivých a ohľaduplných voči iným ľuďom najčastejšie takto s výstražne vztýčeným prstom ,,poučujú“ práve tí, ktorí sú najvýraznejšími osobnými príkladmi nositeľov vlastností, spojených s ješitnosťou. 

Poznám viac takýchto falošných kazateľov. Vlámali sa do sakristie a ukradli kňažské rúcho, aby sa v ňom mohli vykrúcať pred zrkadlom. Z ich úst znie Slovo Božie i mne, nevercovi, neprirodzene. Pasuje mi na nich česko – slovenské slovo pokrytec.

(více)

03.08.2010 11:04:13

DETI A BLÁZNI

Žiť v pravde sa sotva niekomu podarí, keď ľudia, ovládaní sebeckými zámermi, používajú na ich dosiahnutie premyslené taktiky založené na rôznych úskokoch,  úhybných  manévroch, prikrášľovaní, zatajovaní, prekrúcaní, výmysloch, pascách, len aby odstránili z cesty k cieľu prekážky a dostali sa k nemu skôr, než konkurenti. Keď klamú ostatní, a vypláca sa im to, človek by bol naivný blázon, keby im len preto, aby ostal poctivý, dobrovoľne ustupoval a všetkého sa vzdával v ich prospech. Aké ľahké je vytrhnúť týchto niekoľko viet, ktoré som práve napísala, z kontextu a dokumentovať nimi, čo som to za charakter, keď  prehlasujem takéto veci. Takto sa pracuje s účelovými klamstvami - musia vyzerať ako pravda podložená faktami.

S takouto hrubou manipuláciou pracujú napr. bulvárne médiá. Keď to čítam, som nesmierne rada, že nie som v koži tých zviditeľnených, lebo bojovať s tými zlomyseľnými klebetami musí byť strašne vyčerpávajúce a navyše neúčinné. Tie médiá iba predávajú žiadaný tovar : niečo ako drogu na utlmenie nespokojnosti s vlastným životom a postavením. A to dávkovanie, mám dojem, neustále zvyšujú. Napadlo mi, že existencia toho bulváru nemá nič spoločné s deklarovanou slobodou slova a zákazom cenzúry ( a navyše je v príkrom rozpore s právom na súkromie, ľudskú dôstojnosť atď.), že je to tak trochu aj súčasť sociálnej politiky. Masy treba niečím sústavne omamovať, aby neprišli na nejaké hlúpe  nápady.  

Naposledy sme boli celkom úprimní ako malé deti. Počas sociálneho učenia sme zistili, že za úprimnosť a prostorekosť spoločnosť človeka trestá. Najprv sa naučíme pred inými ľuďmi nehovoriť ľuďom, čo nechcú počuť a hovoriť im, čo počuť chcú. A postupne už ani sami nemáme istotu, ako to s tou pravdou vlastne je, lebo v tom množstve malých a veľkých klamstiev sa niekam zašantročí. Musíme ju potom pracne hľadať - ak ju vôbec ešte hľadať chceme. Pretože v klamstve a sebaklame, obklopení tými, s ktorými sa v ňom vzájomne podporujeme sa žije predsa len ľahšie. 

Naoko. Je to ako žiť na dlh a spoliehať sa, že sa nejako premlčí. Je možné, že dlžník ho už sám zaplatiť nestihne. Ale zdedia ho po ňom iní.  


(více)

01.08.2010 23:11:16

NOC Z DNES NA ZAJTRA

Väčšia časť z toho, čo prežijeme, sa postupne stratí niekde v podzemnom labyrinte pamäti a mnohé  sa už nikdy nenájde. Z niektorých zážitkov ostanú vyblednuté momentky, krátke, ťažko zrozumiteľné útržky zvukových záznamov. Chýbajú súvislosti, dôležité detaily, ktoré by spresnili nejasný  obraz našej minulosti. Ale sú dni, ktoré si zapamätáme, ako by sme sa od nich ani po mnohých rokoch príliš nevzdialili. Kedykoľvek si ich dokážeme sprítomniť. Taký je aj tento, alebo skôr táto noc, pretože z 1. na 2. augusta  sa mi narodili dvojičky. Viem celkom presne, čo som robila približne o takomto čase, vidím jasne pred sebou nemocničnú izbu a to vtedy asi osemnásť – devätnásťročné dievča, ktoré tam čakalo na pôrod spolu so mnou. Nechcelo sa nám spať, napchávali sme sa, tárali dve na tri a smiali sa.  Asi preto mi po polnoci praskla voda. O jednej som už bola na sále a o druhej sa deti narodili. Dívam sa na to ako na farebný film, počujem, čo sa ma pýtajú, rozoznám hlasy, tón, pamätám si mimiku, vybavím si živo každý svoj pocit. Vidím milú tvár anesteziologičky a sympatického chirurga, ktorého kvôli mne uprostred noci doma zobudili. Hovoria mi, čo mám robiť a potom vdýchnem... a už nie som. Budím sa vo výťahu, vezie sa tam so mnou aj lekár, čo ma rezal a vraví mi, že mám dvoch krásnych, zdravých chlapcov. Potom ma dovezú na ARO,  preložia na tú strašnú posteľ s ohrádkami, na ktorej v nasledujúcich dňoch zistím, ako vie bolieť ležanie, keď nemôžete meniť polohu. Horšie ako tá rana. Na posteli oproti umiera manžel jednej známej. Máme na sebe podobné hadičky. Poznám toho staršieho pána od detstva, ešte ako malá som k nim chodievala občas s mojou tetou. Jeden život končí a druhý začína...  


(více)

31.07.2010 20:45:18

VOĽNÝ PRIEBEH

Asi na mňa lezie nejaká viróza. Kýcham a zdá sa mi, že ma pobolievajú aj obličky, alebo čo by mohlo byť v tých miestach. Ako inak – je to, len čo mám dlhšie voľno, už pravidlo. Včera som si predsa len kúpila cigarety, že to skúsim s  odvykaním od tabaku inak : postupným obmedzovaním.  Ale zatiaľ to nevyzerá, že by táto druhá metóda mala byť úspešná. Nechám tomu prirodzený priebeh. Prirodzený priebeh je najlepší. Keď si začnem predstavovať všetky možné zlé následky, ktoré môžu nastať, ak sa niečo pokazí a strachovať sa, aby všetko vyšlo podľa plánu, pokazím aj to, čo by možno inak vyšlo. Len čo som si povedala, že na toto leto si nič neplánujem, nič neočakávam, že ho len nejako musím prečkať, uspokojila som sa. Potom sa uvidí...

Keď sme s bratom mali ako deti prázdniny, mama nás odpratala na skoro celé dva najtúžobnejšie očakávané mesiace k otcovým rodičom. Čím sme boli starší, tým menej sa nám tam chcelo – a ani tamojšia rodina nebola nami príliš nadšená. Veľmi sa o nás deti nestarali, na to by v lete na dedine nebol ani čas. Dedo ešte robil na družstve a babka sa celý deň motala okolo domáceho zvieratstva, záhrady a kuchyne, ani si nevšimla, kedy sme odbehli a zase pribehli. Vedeli sme, kde je chlieb ( ktorý piekli doma, v  peci ), kde sú lokše, domáca masť, maslo, slivkový lekvár, v záhrade boli paradajky a paprika, v komore kyslé mlieko, od rána na sporáku v letnej kuchyni zvýšilo vždy nejaké lečo a niekedy babka s tetou navarili aj niečo teplé na obed. Pirohy, slivkové knedle, kysnuté buchty, makové či tvarohové rezance, paradajkovú polievku, alebo len varené zemiaky, ktoré výborne chutia poliate domácou kyslou smotanou... Na konci leta sme boli opálení, ako keby sme strávili prázdniny pri mori. Kúpať sa tam veľmi nebolo kde a k najbližšiemu jazeru sme sa nemali veľmi ako dostať. Cez dedinu tiekol len taký mútny potok, ktorý sa počas letných horúčav a sucha, od ktorého praskala zem, menil na plytký blatistý jarok so žaburinami. Len na jednom mieste, kde sa postavila hať sa nazbieralo trochu viac vody. Čľapkali sa tam deti z celej dediny a zastavovali  sa tam cestou z paše aj kravy, aby sa napili. Všade dookola bolo samé kravské lajno a husacník.  Ale my sme neboli žiadne rozmaznané detičky a keď sme sa od toho aj občas zamazali, nerobili sme z toho žiadnu vedu.

I napriek tomu, že som sa v puberte týmto prázdninovým pobytom bránila zubami – nechtami ( ale nebolo mi to nič platné, lebo mama sa už na leto, keď bude mať od nás chvíľu pokoj, tešila celý rok - vždy mala naplánované okrem iného aspoň dvojtýždňové veľké upratovanie ), nakoniec tam nebolo až tak zle, ako sa mi zdalo, keď som si predstavovala, ako sa tam budem v tých tropických horúčavách pariť od rána do večera bez nášho kúpaliska. Bola to vtedy ešte rázovitá východoslovenská dedina, prostredie celkom odlišné, než v ktorom sme my vtedy žili. Keď sa na to dívam spätne, som rada, že som ju takú zažila. Obohatilo ma to. Dnes je to už všade rovnaké, ale vtedy sme sa na takmer dva mesiace ocitali v inom svete, s inými zvykmi, mentalitou, iným spôsobom života a myslenia.

Brat bol o niečo mladší a aj keď máme odtiaľ niektoré spoločné zážitky a spomienky, sú veci, ktoré si ja vôbec nepamätám, alebo si ich pamätám inak. Zrejme i preto, že som si ako staršia nakoniec presadila, že tam nebudem tráviť celé prázdniny, len ich menšiu časť. Cestovávala som tam sama už asi od dvanástich rokov, a to bolo treba  prestupovať a potom šliapať pešo dva kilometre poľnou cestou. Môj brat, okrem toho, že máme odlišné spomienky, má aj iný pohľad na našich starých rodičov – ja som napríklad nikdy nezažila s dedom toľko ako on, so mnou dedo zaobchádzal ako s mladou slečnou na návšteve. No pravda je aj to, že ja som mu nezapierala zvonku dvere na drevenom záchode a nerobila mu všemožne napriek ako chlapci. Medzi mnou a ním bol dosť veľký odstup. Keď si zo mňa posmešne uťahoval, brala som to ako jeho spôsob nadväzovania kontaktu – predsa sme tam len s nimi nežili a nebol medzi nami až taký blízky vzťah. Rešpektovala som ho ako staršieho cudzieho človeka.  Jeho štipľavé poznámky sa ma aj pre túto citovú nenaviazanosť nijako zvlášť nedotýkali. Ba jeho zmysel pre humor sa mi, aj keď som bola jeho terčom,  páčil. Neskôr som jasne vídala v jeho očiach city, ktoré on nevedel inak prejaviť,  než tým podpichovaním a sarkazmom. Pri tých mojich posledných dvoch či troch odchodoch mal v nich slzy. Asi počítal s tým, že sa možno vidíme naposledy... 

Keďže som mala celkom iné záujmy ako chalani, nevedela som až donedávna, kým sme s bratom nespomínali na naše prázdninové zážitky, čo tam on všetko povyvádzal.  Dovtedy som si bola vedomá  hlavne svojich vylomenín a myslela som si, že ak im tam z nás dvoch niekto dával zabrať, asi som to bola ja. Nevedela som nič o tom, ako môj brat so synom horára, s  ktorým sme sa kamarátili, ,,opravili“ hrdzavú nemeckú pušku, vyrezali jej dokonca z dreva novú pažbu, a že môj vtedy asi osemročný súrodenec skončil po výstrele z  nej s vykĺbeným ramenom. Tie vrchy naokolo neboli ešte vyčistené od mín a nevybuchnutej munície, všade sa povaľoval nejaký šrot a pozostatky vojenského výstroja z bojov,  ktoré tam boli počas vojny. Aj kosti.

Inokedy brat vzal z dvora starých rodičov drevený vozík, s ktorým sa chodilo na drevo a spolu s o niečo starším kamarátom naložili naň v lese leteckú bombu a terigali ju po hrboľatom závoze do dediny. Našťastie ich stretol lesník a skôr, ako by boli možno stihli poškodiť výbuchom zopár domov,  alebo ohroziť život miestnych obyvateľov, práve sa vracajúcich z družstva, ich ten chlap od vozíka s nebezpečným nákladom s krikom odohnal. Všetci tí ľudia, ktorí v tej chvíli boli v dohľade, a  tí, čo sa následne zbehli, keď začuli na ulici zúfalé  výkriky, mávali a volali z bezpečnej vzdialenosti na chlapcov, aby utekali kade ľahšie. Viacerí mali ešte určite v pamäti, ako chlapčiská z dediny tesne po fronte poza chrbát dospelých nazvláčali z hôr zbrane a muníciu a  ako niekoľkých z  nich roztrhalo pri tej vzrušujúcej  hre s výbušninami na kúsky. Medzi inými aj mladšieho brata nášho otca...

Našej mame o  tých prázdninových výčinoch brata asi radšej nepovedali. Nikdy to nespomínala. Niekedy je lepšie nevedieť nič o tom, čo všetko sa mohlo, alebo čo všetko by sa mohlo stať... keď sa to nakoniec nestalo alebo stať nemusí.

(více)

29.07.2010 01:25:56

POSLEDNÁ ?

Popoludní som zapla mobil. O chvíľu doň začali cinkať správy. Neprijaté hovory. Ako som mohla tušiť, už začalo pátranie. Mám sa okamžite ozvať! S malou dušičkou, po krátkom váhaní som zavolala späť. A tak som sľúbila, že zajtra už vyleziem z izolačky – večer posilňovňa a ráno možno budeme behávať. No, a keď som sa už odtajnila, prinútila som sa obliecť do civilu a šla som na nákup. Kúpila som si popritom jedny Sparty. Začínala som nimi, dlhé roky to bola moja značka. Keď potom nehorázne narástli ceny tabakových výrobkov, prešla som na trochu lacnejšie. Ešte mám dve cigarety. Dorazím ich, kým pôjdem spať a zajtra si žiadne nekúpim. Potom sa uvidí. Vraj ma, ak by som si mala odvykať,  čaká najmenej trojmesačný absťák. Predvlani po Novom roku som to vydržala tak tri –štyri dni. Žiadne badateľné fyzické ťažkosti som nemala, tak ako ani z toho fajčenia nemám, ale tá túžba prikladať si tú vec k ústam a vypúšťať modrý dym bola neznesiteľná! Cigareta sa mi viaže k všetkému, čo ma baví a teší, ku všetkým ostatným aj pozitívnym závislostiam. Ešte aj po tej posilňovni som sa ňou odmeňovala. Zajtra umyjem a odložím popolník a uvarím si bylinkový čaj. Ďalej si to radšej ani nebudem predstavovať.

Prečo vlastne mienim prestať ? Asi hlavne preto, že tie peniaze, čo prefajčím, by som potrebovala na niečo iné.  Je to jedna z dosť podstatných položiek vo výdavkoch, na ktorých by som mohla ušetriť. Žerie to nielen peniaze, ale aj čas. Ten si budem musieť vyplniť namiesto vznášania sa na zasnených dymových obláčikoch nejakou bezmyšlienkovitou telesnou aktivitou. Čo je asi to, čo potrebujem. Mechanický pohyb a čistú ( prázdnu ) hlavu.

Ach, jaj, ešte mám jednu spartu...


(více)

27.07.2010 10:33:07

RÁZCESTNÍK

Vypla som mobil a okrem včerajška som, odkedy nechodím do roboty, nevytiahla odtiaľto päty. Bola som si kúpiť cigarety. Ráno (ak sa pokročilé dopoludnie dá ešte nazvať ránom) sa mi minula posledná (ale nie definitívne posledná) a  potom som meditovala nad prázdnou škatuľkou, či by sa nedalo na tej mojej prázdninovej izolačke začať si pomaly odvykať od nikotínu. Občas s  takou myšlienkou koketujem. Stále častejšie, ale zatiaľ to nie je viac ako len také flirtovanie.  Inak trávim teraz čas pri dokumentoch o uzavretých životných príbehoch - a  je to, ako keď máte pred sebou plastickú mapu s kľukatou cestičkou vedúcou na cintorín. Chvíľami sa pohodlne šinie po rovinke a je vystlaná machom, ale potom musíte po ostrých skalách prudko do kopca  a  tesne ponad priepasti. Miestami sa zužuje a stráca v húštinách.  

Ale keď sa na ňu dívate zhora a môžete si po jej hrbolcoch prejsť prstom a súčasne vidíte ten vytúžený cieľ, pochopíte, že nemá zmysel lámať rekordy a hnať sa po nej s vyplazeným jazykom, neobzerajúc sa naľavo ani napravo, len aby ste to stihli v čase vytýčenom na informačných tabuliach a rázcestníkoch. Nerobíte si ilúzie, že by to po ceste mala byť samá pekná vyhliadka; viete, že ich je len pár a odbočky k nim sú často v obzvlášť krkolomnom teréne.

Niekedy zhodím z chrbta ten hatižák, čo mi odiera kožu na ramenách a len sa tak vyvalím pod nejakým bukom a pozerám sa, ako pomedzi konáre prebleskuje slnko. Viem, že tam nebudem môcť vylihovať donekonečna a že len čo si trochu oddýchnem, poberiem sa ďalej. Tam niekde predo mnou by mala byť jedna z tých vyhliadok, kvôli ktorým má to trmácanie sa po cestách a necestách zmysel, ale či ju nájdem, to je vo hviezdach. Možno namiesto nej objavím cestou niečo iné, o čom sa nikde v tých turistických sprievodcoch nezmieňujú, ale pre mňa to bude zaujímavejšie  a  potešujúcejšie ako tie vychytené atrakcie vyznačené na mapách.


Kým som na ceste, vždy tu tá možnosť je ...



(více)

24.07.2010 01:47:19

GAUČING

Zdá sa, že pragmatizmus v pedagogike je na vrchole svojho ťaženia. Na jednej nemeckej univerzite  údajne majú študenti magisterského štúdia možnosť zapísať sa do kurzu, ktorý im umožní zdokonaliť sa vo flirtovaní. Trénujú komunikačné techniky, ktorými, či už naživo na večierku, alebo prostredníctvom internetu, účinne zapôsobia na ľudí a súčasne sa naučia vyrovnávať s  tým, ak by ani napriek nadobudnutým zručnostiam neuspeli. Autor tejto inovácie vo vysokoškolskej výchove a vzdelávaní, ako inak, bude manipulačné postupy, ktoré sám vymyslel, aj vyučovať. Ako ich kouč si na nejaký ten semester zabezpečí úväzok, a  možno si s nimi zakoučuje aj na nejakej tej výnosnej fuške mimo univerzity. Ak je človek vynaliezavý a  podnikavý, dokáže využiť každú možnosť, aby sa o seba dobre postaral. Zaujímalo by ma, ako úspešne uplatňuje tie svoje novátorské zaručené metódy balenia vo vlastnej privátnej praxi a či sa mu s nimi darí, keď už nie naživo, tak aspoň na internete. A či sú dostatočne pôsobivé aj potom, keď konečne expermentálne osoby ukecá, aby si pri tom flirte zapli webkamerky.

Nuž, asi nie je náhoda, že druhú časť jeho vedeckej technológie tvoria metódy a techniky vyrovnávania sa s  náročnou situáciou, spočívajúcou v  zlyhaní pracne pripraveného a nemalú námahu a čas vyžadujúceho experimentu. Napríklad, keď už takmer spracovaný (podľa experimentátorovho vyhodnotenia čiastkových výsledkov výskumu) materiál zistí, že na tej druhej strane sedí za počítačom ten vypĺznutý slizký idiot z kurzu flirtovania.

(více)

21.07.2010 12:58:43

TRETIE UHO

http://www.ceskatelevize.cz/program/10277703549-30.06.2010-16:15-2-slepa-ulicka-darwinismu.html

Už po x–tý krát som si pustila dokumentárny film o českom výtvarníkovi Zdenkovi Mézlovi ,,Slepá ulička darwinizmu“. Pohľad na svet, korešpondujúci s mojím. Zachytiť v éteri signál, ktorý rozoznám,  je vždy potešujúce. Keby sa to  z  času – na čas nestávalo, bolo by to tu na zbláznenie. No aby sa to podarilo, treba vystihnúť kratučký okamih, keď zmĺknu rušičky. Hluk, čo robia tí, ktorí nemajú čo podstatného povedať, len odpútavajú pozornosť a prehlušujú, čo by sme mali počuť.

Je možné, že ľudia nielenže oslepli na tetie oko, ale aj ohluchli na tretie ucho.

 
 


(více)

18.07.2010 12:42:46

MOJA TEÓRIA PRAVDEPODOBNOSTI


My, ľudia, sme už raz takí. Chceli by sme v našich zemepisných polohách pestovať pomaranče a banány, ale pri teplotách okolo 35 °C hovoríme o počte potenciálnych obetí na životoch. Prší – šomreme, neprší – zmeníme katastrofický scenár z hrozby povodní na hrozbu sucha. Potraviny zdražejú tak či tak. Neurodí sa ako každý rok, pretože nikdy nemáme ideálne počasie! V zime napadne trochu snehu, keď sme po predošlé roky krútili hlavami nad tým, že si bez umelého zasnežovania už ani nezalyžujeme, a hneď je kalamita a titulky v novinách oznamujú, aké vážne to bude mať  ekonomické následky. Nedajbože, aby v januári mrzlo. Nechcite vidieť tie nedoplatky za výrobu tepla na konci zúčtovacieho obdobia! Nemrzne, rozmnožia sa kliešte a iná háveď a hrozí  encefalitída a borelióza. Je nás príliš veľa, budú vojny kvôli potrave a vode, je nás málo, nebude na dôchodky. Popri zrútených dôchodkových pilieroch sa všade popri ceste budú voľne pohadzovať žobráci nad štyridsať vyššie, lebo nízkovýkonných, vyhorených a nepekných ľudí už nikto  potrebovať nebude. Roztopia sa ľadovce, Holanďania skúpia našu pôdu, a my sa môžeme ísť pásť. Ak je však globálne otepľovane iba predzvesťou doby ľadovej a zemská os má v úmysle sa práve vychýliť, môžeme sa zase sťahovať do jaskýň a fanatickí ekológovia budú mať konečne dušu na mieste. A budovanie informačnej spoločnosti je v háji! Nebude elektrina, počítače, internet a matematika.:-)  Zase nebudeme vedieť napočítať pri porcovaní mamuta ani do päť. Čo bude vyhovovať šamanom a čarodejníkom, ktorí si až tak nepotrpia na exaktné vedy a ako zdroje informácií im postačia neviditeľní duchovia predkov. A konečne zanikne aspoň ten anorektický ideál ženskej krásy, ktorý tak nenávidia milióny vestonických venuší na celom svete. Odporovia feminizmu dostanú príležitosť dokázať, že matriarchát nikdy nejestvoval, ale mnohoženstvo tu bolo odjakživa a žena slúžila len na to, aby uspokojovala sexuálne túžby, rodila deti, udržiavala oheň a varila večeru. Pardon, piekla. Kým muži tancovali pod vplyvom alkoholu a iných omamných látok, starých ako ľudstvo samo, lovecké tance a vo chvíľach voľna všemožne zabezpečovali svoj genetický materiál pred tými, čo by ho ohrozovali, alebo chceli nahradiť svojím vlastným. 

Kam sme sa to, dopekla, až dostali ? 

(více)

17.07.2010 12:13:52

TO, ČO ŤA TRÁPI ...


Keď chce niekto ušetriť za právne poradenstvo a advokáta, neostane mu nič iné, len si zabezpečiť právnu pomoc svojpomocne. Už sú tomu dva roky, alebo aj viac, čo som sa odhodlala k radikálnemu riešeniu a k podniknutiu všetkých možných krokov, aby som sa úplne zbavila bremena, ktoré by mi s  kľudným svedomím inak ostalo na krku hoci až do (mojej) smrti. Trvalo mi nejakú chvíľu, kým som pochopila, že to bremeno nijaké svedomie  - aj keď sa tak niekedy tvári – v skutočnosti netrápi, pretože má namiesto neho len sebeckú a bezohľadnú túžbu spraviť si hneď teraz a neodkladne dobre a ničím si ďalej nelámať hlavu. Myslela som si, že je možná rozumná dohoda, pretože druhá strana sama od seba pochopí, že ak som povedala raz koniec, myslela som tým KONIEC. Lenže, ako vytkla sudkyňa mojej protistrane predminulý týždeň pri prejednávaní môjho návrhu, táto stále ešte nepochopila, že náš právny vzťah je úplne odlišný, než bol ten pred štyrmi rokmi: divila sa, ako môže dospelý človek nechať zájsť veci až tak ďaleko a nič neriešiť až dovtedy, kým už je na riešenie čohokoľvek neskoro. Ja som si na rozdiel od nej už klásť podobné otázky prestala. Nemali by konca.

Keď som sa pripravovala na všetky tie právne kroky, okolie do mňa hučalo, aby som pre istotu vyhľadala odbornú právnickú pomoc. Ale ja som si povedala, že ma už táto kauza stála aj tak dosť a všetky potrebné úkony som urobila sama. Teraz mám za sebou skúsenosti, o ktoré som síce nestála, ale mohli by pomôcť, a už aj niekoľkokrát pomohli iným. V našom zamestnaní sa bežne stáva, že pomáhame riešiť sociálne problémy, i keď to nemáme v náplni práce : pomáhalo sa už s oblečením, so strechou nad hlavou, s vybavením sociálnych dávok, náhradného výživného. Tá konkrétna pomoc v konkrétnej situácii je skutočná prevencia, na rozdiel od ,,plnenia úloh" z tých umelých programov boja proti tomu a tamtomu. Nepíšeme o tom žiadne správy, nezahŕňame to do žiadnych štatistík a výkazov pre kontrolné orgány a nadriadené inštitúcie. Je to samozrejmá súčasť nášho vzťahu s tými, ktorí možno až po rokoch zistia, že im v rozhodujúcom okamihu ich života pomohla šťastná náhoda.

Vo väčších mestách sa možno obrátiť na rôzne občianske združenia a zariadenia poskytujúce pomoc zanedbávaným, zneužívaným, týraným, ocitajúcim sa v zúfalých situáciách, ale tu niet koho osloviť. Terénna sociálna práca štátnych úradníkov je stále len chiméra. Vraj nestíhajú, majú iné neodkladné povinnosti. A tak sme s kolegyňou - aj pod vplyvom jedného tunajšieho takmer neuveriteľného príbehu ženy, ktorú žiaden zákon na rozdiel od agresívneho psychopata a alkoholika, čo ju vyhnal z bytu na ulicu, nechránil, alebo na ňu, slušne povedané,  pozabudol -  načali myšlienku, že by sa práve tu, kde tieto problémy znásobuje chudoba, zišla nejaká zmysluplná bezplatná prvá pomoc ľuďom v krízových situáciách, najmä ženám, ktoré často ťahajú za ten kratší koniec. Vždy budú takí, ktorí si nebudú vedieť poradiť sami, samostatne si vyhľadať všetky potrebné informácie a zorientovať sa v možnostiach riešenia svojho problému. A vždy budú aj mrchožrúti, ktorí sa budú chcieť na tejto ich nemohúcnosti zviditeľňovať a priživovať. Možno by sa našlo viac takých, ktorí by do toho šli a pomáhali. Len tak. Za dobré slovo a pre dobrý pocit.



(více)

15.07.2010 00:50:51

KOLOS

Keď sa vo všelijakých tých anketách vyskytne otázka, kedy, v akom období by som chcela žiť, nemusím dlho uvažovať – po veľkej katastrofe, ktorá zrazila spoločnosť či ľudstvo na kolená. Tú samotnú katastrofu by som radšej prežila v kóme (aj keď potom by som si to možno tak nevychutnala) , ale po nej by som chcela mať tak od šestnásť vyššie. To musia byť nádherné časy, keď ľudia – síce otrasení tým, čo sa stalo – majú ohromnú radosť, že sú aspoň živí, keď už aj nie celkom všetci zdraví, a že aj keď o všetko prišli, môžu začať odznova a dúfať, že odteraz už bude všetko iba lepšie. Spoločné nešťastie ich zblížilo, chápu, že jeden bez druhého, bez vzájomnej pomoci a podpory by si neporadili s ťažkosťami, ktoré majú pred sebou. Ale oproti tomu, čo bolo, keď sa museli obávať o púhu existenciu, sa im nijaká prekážka nezdá neprekonateľnou. Vedia sa tešiť zo zdanlivo bezvýznamných maličkostí, ktorých význam by si predtým neboli ani všimli : z prítomnosti blízkeho človeka, čistej mäkkej postele, z toho, že sa môžu pokojne prejsť po ulici a nič im nehrozí... 

Počúvam a čítam o strate viery v nápravu vecí, o rezignácii. Samé pochmúrne prognózy. A aj ja tak to tak vidím : niečo je chybne, niekde to zadrháva a ten rachotiaci, kamsi sa rútiaci kolos ostáva ako – tak pohromade už iba zázrakom. Držíme sa ho zubami – nechtami a dúfame, že namiesto nás pomelie tých druhých, že práve my budeme tí vyvolení, ktorým sa to podarí nejako ustáť. Vždy, keď ide o prežitie, hľadajú sa vinníci a obete a každý ukazuje prstom na každého.

Namiesto toho, aby sme sa to spoločnými silami pokúsili zastaviť.



(více)

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se