26.08.2016 11:51:39

MÔJ AKČNÝ PLÁN

(více)

16.08.2016 12:19:35

MEDZNÍK

(více)

16.06.2016 02:42:27

FUTBALOM K VYMÝVANIU MOZGOV

Futbal ma nezaujíma. Neviem, čo je na tom, behať za nejakou loptou hore-dolu po trávniku, také vzrušujúce. Ale je okolo neho a okolo tých majstrovstiev Európy toľko humbuku, že si ho ani ignorant, ako som ja, nemôže celkom nevšímať. Podstatná vec, ktorá mi na tej hre vadí, sú tí futbaloví chuligáni, ktorí sa na zápasy chodia mlátiť s primitívnymi bitkármi z nepriateľského tábora. A tiež všadeprítomná politická propaganda, využívajúca každú príležitosť na masírovanie mozgov hlúpych más.

Slovensko vyhralo zápas s Ruskom a internetové žumpy sa vzápätí naplnili až po okraj. Niektorí českí fanúšikovia blahoželali Slovákom bez toho, aby sa tešili z porážky „Rusákov“ a aby využili slovenský futbalový triumf na protiruské útoky. Dosť ich „slovenským bačom“ ten úspech, popri urážkach na adresu „ruských mužíkov“, neželalo. Medzi ich nenávisťou k Rusom a Slovákom nebolo badať nijaký rozdiel. Napadlo mi, že zrejme najviac zo všetkého nenávidia svoj vlastný pôvod a radšej by boli niekým iným. Možno tými britskými „fanúšikmi“, ktorí sa pobili s ruskými „chuligánmi“ na tom zápase s Wallesom? Lebo aj takto sa robí dnes „žurnalistika“: Rusi sú výtržníci a agresori, a Briti len obyčajní fanúšikovia, ktorí sa stali ich nevinnou obeťou! Po škandáloch s údajnými dopingami ruských športovcov (ako keby to bol výhradne problém ruského športu, alebo toho, čo sa dnes ešte tak nazýva!) snaha vylúčiť Rusko z európskeho šampionátu už začína poriadne smrdieť.

Jeden zo synov mi vyčíta, že som nepodporovala jeho futbalový talent. Jeho žiacky spoluhráč je už dnes špičkový futbalista. No nepodporovala! Keby bol tak veľmi chcel, aj napriek tomu by si bol ten futbal presadil. Nemusel dať na môj názor, že oveľa dôležitejšie by bolo viac sa venovať rozvoju iných schopností, nie tých futbalových. A okrem toho, bez zodpovednosti a úsilovnosti je talent stále málo. Motiváciu, zarábať 2 milióny eur za behanie po ihrisku, nemôžem si pomôcť, nepokladám za správnu. A čo potom so životom? Sú tí chlapci, ktorí dosiahnu vrcholný úspech v mladom veku a potom to ide už iba pomaly dolu vodou, v živote naozaj spokojní a šťastní? Predsa len, to telo nevydrží také nasadenie príliš dlho a čím potom nahradia záplavu hormónov šťastia z víťazstiev a slávy? Čo to tak sledujem, po prudkých vrcholoch bývajú strmé pády...

Dnes sa športu, ktorý by mal ľudí a ich vzájomné vzťahy zušľachťovať, nevyhýbajú ani korupcia a špinavé obchody. Ba naopak, pretože sa tam točia obrovské peniaze, nebude v ňom oveľa menej špiny ako v politike. A politikom by už pomaly žiaden slušný človek byť nemohol a nechcel!

Asi som si nemala čítať tie diskusie pod rôznymi článkami a videami o tých futbalových ME, lebo človek sa chtiac-nechtiac od toho zašpiní. Našli sa aj "nestranní novinári“, ktorí z ukrajinského zdroja prevzali informácie o zadržaní celého autobusu Rusov smerujúceho do Lille, ktorý bol plný baseballových pálok a všelijakí „spravodajcovia“, ktorí informovali o údajnej bitke slovenských a ruských futbalových chuligánov po vzájomnom zápase. I keď z ozvučeného videa zreteľne bolo počuť angličtinu a nikde medzi výtržníkmi nebolo vidieť slovenské farby.

Starí Gréci vymysleli športové hry, aby namiesto nepriateľstva medzi svojimi polis prispievali k ich zbližovaniu a integrácii. K čomu okrem šovinizmu prispieva a akým cieľom okrem reklamy a politickej propagandy slúži dnešný šport, neviem. Aby primitívne, agresívne skupiny radikálov mohli na tých tribúnach a v uliciach pred a po zápasoch trénovať spoločenské prevraty, podobné tým z prvej polovice minulého storočia? To teda bude prínos pre svetový mier a spoločenský pokrok!

https://www.facebook.com/TelevizneNoviny/videos/vb.170612431409/10154272594421410/?type=2&theater

18.04.2016 00:36:37

?

Poznám niekoľko výnimočne nadaných ľudí. Niektorí sú mimoriadne zruční, iní zas udivujú šírkou znalostí a hĺbkou myšlienok, alebo pozorovateľským talentom, zmyslom pre humor a schopnosťou nenápadnou poznámkou, grimasou alebo pohybom dostať diváka pod stôl. Čudujem sa, prečo nie sú z nich umeleckí remeselníci, spisovatelia, filozofi, herci a kladiem si otázku, prečo tí – možno aj oveľa menej obdarení – sú. Možno je to tým, že by ich to, na čo majú talent, netešilo robiť za peniaze. Nevedeli by to predať bez toho, aby o to potešenie prišli. Asi by im predávať to, čo dostali len tak zadarmo odniekiaľ zhora, pripadalo nemiestne. A tak sa o to ani nesnažia. Nechajú si tú tichú radosť pre seba. Alebo je to z ostychu ukazovať sa na verejnosti s niečím, čo majú oproti ostatným naviac. A aj zo strachu, že by to tí ostatní pochopili nejako inak. Akože sa chcú nad nich vyvyšovať, predvádzať... Radšej sa teda stiahnu, aby im neprekážali v presadzovaní sa s ich danosťami. I keď tou základnou sú ctižiadosť a ostré lakte.

Ťažká úvaha o 0.35. Takže v nej asi nebudem pokračovať. Možno inokedy.

24.07.2013 10:00:40

ĽUDIA A BLÁZNI

Napísal niekto, sarkasticky: „...viete vždy pohladiť po duši a vystihnúť podstatu veci.“ Keďže šlo o sarkazmus, dotyčný to samozrejme myslel tak, že nielenže o podstate vecí nič netuším, ale som ešte aj protivná. Tak som sa zamyslela a pripomenula si podobenstvo o jaskyni:

„...A keby toho, kto by ho chcel vyslobodiť z pút a priviesť hore, mohli nejako dostať do rúk a zabiť, či by ho nezabili?...“

Vieme, ako skončil. Čo ostáva tým, ktorým sa prieči hladiť po duši chlácholením a ubezpečovaním v sebaklame, alebo sa zaradiť a alibisticky čušať. Vypiť si svoj pohár blenu. Ešte sa dá aj odísť.  Ale nie tam, kde sa v dlhých zástupoch tmolia ľudské tiene, tam je to všade rovnaké. 

Vyjsť tam hore na svetlo a kázať vtáčkom... I keď je to, naozaj, číre bláznovstvo.


 

29.06.2013 08:14:31

MÁM STRAŠNÝ SEN

Dnes sa mi snívala zase hotová poviedka. Mala som nutkanie vstať a rýchlo si ju zapísať, kým nezabudnem pointu. I keď bola strašná. Ale na druhej strane strašne pravdivá a prozreteľná.

Moje poviedkové sny nadväzujú na realitu, na moje skutočné zážitky a skúsenosti. I v tom sne si to, vznášajúc sa zároveň s účinkovaním v ňom odosobnene nad ním, jasne uvedomujem. Zaspávala som pri dokumente o modernom maliarstve, práve hovorili o surrealizme. Je možné, že som sa práve preto ponorila do tých spodných prúdov, ktoré sa v bdelom stave zdajú byť definitívne umŕtvené. Sen skončil mojím prebudením z ilúzie – tak ako je to aj v živote. Zápletka spočívala v tom, že som bojovala s pochybnosťami, ako sa zachovať, čo urobiť – či dať prednosť pudu sebazáchovy, alebo to risknúť a bez ohľadu na všetky možné následky pristrčiť topiacemu sa, zase raz a už naposledy, onú povestnú slamku. Dokonca mi niekde v pahrebách mozgu vzplanuli plamienky dávnych citov. Rozhorievali sa medzi očernetými uhlíkmi a začali ich žeraviť dočervena. Obozretne som do nich radšej nefúkala, aby sa príliš nerozhoreli a neprezradili ma. Na rozuzlenie som dlho čakať nemusela – prišlo vzápätí a studená spŕška premenila nesmelé plamienky v okamihu na obláčik pary, ktorý sa rozplynul v rednúcej tme. Vonku svitalo a vtáci už boli v plnej poľnej. Možno to kričali oni, nie ja. Potom nie a nie zaspať, až kým nezatíchli niekde v diaľke.

Zaspala som upokojená, že to bol našťastie iba sen. Ako je aj život.

16.06.2013 01:08:09

VŠETKO DÔLEŽITÉ

Zdá sa mi, že som všetko dôležité zažila do konca puberty. Prišla predčasne, bola dlhá a poriadne sa vybúrila. Potom už nekonečné čakanie uprostred ničoho. Prach sa v hustom daždi menil na šedú mazľavú hmotu. Z druhej strany zahmleného okna autobusu mi stekala po tvári, pritisnutej na bleskovo miznúci krúžok po mojom dychu. Tmavé siluety pod sivými a čiernymi dáždnikmi na improvizovanom nástupišti uprostred mestečka, ktoré už niekoľko storočí iba živorilo na zašlej sláve. Kaštieľ premenený na družstvo invalidov, vyrábajúce za ošarpanými múrmi postriekanými špinavou vodou z výtlkov na ceste krehký ligot vianočných atráp. Vrzgot a  šelestenie mohutných starých stromov v parku, ktorým som potom, keď som vystúpila z autobusu do sychravého rána, kráčala do školy. Z každodenného stereotypu som túto časť mala najradšej: mäkkú majestátnu alej s mohutnou klenbou, vystlanú lístím až po členky. 

Po škole sme bezcieľne krúžili po stredovekom námestí. Šedlo a chátralo azda ešte od toho stredoveku. Potom podchodom a  alejou na autobusovú zastávku a tými istými kopcami sa vyštverať späť, ešte na vzdialenejší a vyľudnenejší koniec sveta. Tí, čo sa tam len tak zo dňa na deň tmolili od mäsny po zelovoc a odovzdane čakali na smrť, zavreli, keď sa dotmolili,  za sebou dvere, aby sa opäť vnorili do šera autobusových zastávok v nasledujúce rovnaké ráno. Boli rovnako mŕtvi ako tí, ktorým postavili morový stĺp, okolo ktorého sme krúžili ako pokusné myši so Zuzou každé popoludnie, v nádeji, že možno nájdeme východ z nezmyselného bludiska. Mávala som pocit, že sa z toho neustáleho krúženia možno aj zbláznim. To bolo v sedemdesiatych rokoch. Trasa, ktorou som sa pohybovala v tom slepom kruhu, bola zavesená niekde nad priepastne obrovskou, neživotnou úplnou jednotvárnosťou... 





03.03.2013 09:49:09

V TEJTO CHVÍLI

odlet

Stretla som v piatok spolužiačku. Robí na daňovom, nevie, kde jej hlava stojí. Prehodili sme, ako vždy, keď na seba raz za čas narazíme, pár viet, čo nového (vlastne nič) a že človek dnes akosi ani nestačí žiť. Kedysi, vravela spolužiačka, popoludní prišla z práce s čistou hlavou a stihla sa postarať o deti, o domácnosť a ešte zvýšil čas a sily na všetko možné iné. Teraz príde zo zamestnania s hlavou plnou toho, čo ju tam na druhý deň zase čaká, prenasledovaná všetkými tými presne nedefinovateľnými obavami, s neodbytným pocitom, že jej je neustále niečo v pätách, zvalí sa na gauč a skôr, než dopije kávu, zaspí od únavy. Aj bolo na jej tvári tú vyčerpanosť vidno. 

(více)

04.12.2012 22:43:52

NENÁVISŤ

(více)

24.10.2012 00:52:39

MONITORUJEM

(více)

07.10.2012 14:53:47

...A JE MI DOBRE


(více)

13.06.2012 01:03:41

ADRENALÍNOVÁ KÚRA PRED SPANÍM


(více)

09.06.2012 15:46:00

KOLÁŽ

Vždy ma bavili koláže. Nevedela som nič o Georgesovi Braqueovi. Takých osvietených učiteľov výtvarnej výchovy sme v škole nemali, a raz na vianoce som dostala okrem kufríka s farbami ,,Dejiny maliarstva," ale len po Cézanna. To bolo v období, keď som bola ťažko závislá od kreslenia. Neboli ešte počítače a nemala som ani foťák - no mala som neodbytné nutkanie napodobniť všetko to, čo sa mihá všade naokolo a čo nedokážem poriadne zachytiť svojimi zmyslami, ani len vnímať, nie si to ešte vysvetliť. Mama neznášala moje zlozvyky, vrátane toho kreslenia. Vlepovala som si do tých obrázkov kdejaké výstrižky a iné veci. Na začiatku som nikdy celkom nevedela, čo by to vlastne malo nakoniec vyjadrovať, ale vždy z toho vyliezlo niečo, čo nadobudlo pre mňa určitý prekvapivý zmysel. Bolo to vzrušujúce objavovanie.

Bol to jednoducho môj spôsob, ako porozumieť tomu zmätku okolo, ako náhodné vnemy, ktoré na mňa útočili zo všetkých strán, ako - tak  logicky usporiadať. Rozlúštiť tajomstvá v zakázanom krídle strašidelného zámku.

Je to podobné ako skladať slová do obrazu, ktorý sa zrazu začne trochu podobať na to, čo sa nás letmo dotklo cez naše zmysly a city; ako krídlo splašeného vtáka, ktorý vzápätí odletí a zmizne v nedohľadne.

Ak nám ešte nejaká schopnosť vnímať a cítiť ostala.

To skladanie je zároveň aj resuscitácia. Umelé udržiavanie pri živote, v nádeji, že aj keď len tak vegetujeme, ešte nemusí byť úplný koniec. Aj v tom hlbokom bezvedomí sa ešte zubami – nechtami snažíme zachytiť o niečo, čo by sme mohli pochopiť.

Pretože sa bojíme neznámeho.

predobrázok

(více)

20.05.2012 10:48:48

VÍŤAZSTVO NAD SEBOU

Vonku dlho do noci oslavovali semifinálové hokejové víťazstvo a tak to bolo asi na celom Slovensku. Trúbilo sa a vykrikovalo ,,Slovenskoooo, heja, heja, heja Slovensko!“ a pubertálne hlasy dokonca veľmi falošne a v krčmovom štýle vyspevovali slovenskú hymnu. Je to iba hokej, ale Slováci sú už tak veľmi vyhladovaní po toľkých rokoch márneho čakania na splnenie jalových sľubov lepších zajtrajškov, že zúfalo potrebujú tú trochu radosti z úspechu. I keď iba z hokejového víťazstva.

Niektorí si určite ešte spomenú : MS v hokeji 1969. Niekedy je aj také malé víťazstvo veľkým.

Už niekoľko rokov som sa na hokej nedívala. Zdalo sa mi, že to pôjde v budúcnosti len k horšiemu. Rodičia si nemôžu dovoliť financovať taký drahý šport svojim deťom, keď sa väčšina z nich sotva drží nad vodou. Talenty z nadaných nevyrastú, zakrpatievame po všetkých stránkach. Letecké nešťastie, pri ktorom zahynul Pavol Demitra, nám všetkým bolestne pripomenulo, ako tento národ naliehavo potrebuje pozitívne vzory. Každá taká strata je preň veľkou tragédiou, pretože sú pri jeho malosti, nie iba početnej, také vzácne...

Tak toto bolo aj obsahom mojej modlitby počas zápasu s Čechmi: nech hokejový boh dopraje trochu vzpruhy tomuto národu, ktorý má inak len málo dôvodov na radosť. Neodišla som od obrazovky ani na sekundu a držala som našim päste od prvej minúty po poslednú. Nech deti vidia, že netreba mať dopredu veľké oči, ale musí sa veriť, že pri úprimnej snahe, húževnatosti a keď podrží v ťažkej chvíli jeden druhého a nebude hrať iba sám za seba, to môže raz vyjsť! Len tak a nie inak.

Hadamczik sa kdesi v rozhovore s novinármi vyslovil, že ,,Slováci sú nacionalisti,“ čo možno myslel v negatívnom zmysle, podobne ako v diskusiách niektorí českí fanúšikovia, ktorí napr. napísali, že jediný, komu to víťazstvo Čobolov doprajú, je Vůjtek. Ja si nemyslím, že by sme boli šovinisti; sme len národ, ktorý je rád, keď môže byť na svojich hrdý. V Čase.sk naopak vyvolala veľa pohoršenia zlátanina pod názvom ,,Bratovražedný boj s Čechmi: Za toto sa im musíme pomstiť!“, jej anonymného autora čitatelia vyzývali, aby vrátil diplom zo žurnalistiky, ak nejaký má, a redakciu, aby tú nehoráznosť zmazala. Na rozdiel od doby spred niekoľkých rokov to vyzerá, že na Slovensku už naozaj žiaden český a ani iný komplex nefunguje tak spoľahlivo, ako by si možno niektorí zbožne želali. Už nemáme o sebe detinské predstavy spred minulých rokov, voskové krídla sa nám roztopili a poriadne sme sa udreli do hlavy. A neostane nám nič iné, len sa otriasť a začať sa pekne hoci aj po štyroch driapať do tých našich kopcov, za ktorými slnko neskoro vychádza a rýchlo zapadá. Ale inú krajinu nemáme.

Asi nie je náhoda, že nám tak nadšene fandí fínsky komentátor Antero Mertaranta. Máme toho s malými severskými národmi dosť veľa spoločného. Môžu byť našim príkladom. Aj my by sme mali na oplátku dnes fandiť Fínom. Ale Česi sú predsa len stále naši a aspoň pre moju generáciu to tak už ostane.

Takže ja asi budem dnes nacionalista a budem držať palce im.





(více)

08.05.2012 14:16:15

PO PSÍCH ROKOCH


 

(více)

02.05.2012 01:31:09

ROZHOVOR O SVIATKU PRÁCE

 

(více)

28.04.2012 17:15:54

BLBÁ NÁLADA


(více)

26.03.2012 00:44:33

MILÝ ,,SHITBOX" !

Keďže si poctil návštevou  rubriku komentáre v mojom blogu a spiatočná adresa okrem tej falošnej pri mene, ktorým si sa mi predstavil a ktorým Ťa teda oslovujem, nebola uvedená, nemôžem sa Ti poďakovať za Tvoju námahu takpovediac z očí do očí. Je obdivuhodné, že si meral cestu až sem, na túto stránku, aby si ukázal, čo v Tebe je. Prejavil si naozaj nevšednú odvahu a úprimnosť, keď si predo mnou odhalil, čo sa v Tebe skrýva. Tvoja dôvera ma ozaj teší. Neboj sa, nikto sa nič nedozvie:  všetko som po tebe vydezinfikovala a vyvetrala ten smrad, čo po Tebe zostal. 

 

(více)

22.12.2011 03:01:46

DISKUSNÝ PRÍSPEVOK

(více)

10.12.2011 16:22:02

ŽIADNE SÚVISLOSTI


(více)

04.12.2011 11:54:33

TAJOMSTVO


(více)

20.11.2011 04:33:07

MOJE DETINSKOSTI


(více)

12.11.2011 12:50:46

V NOCI MA VŠELIČO MÁTA


(více)

09.08.2011 13:12:09

NIKDE NIK ALEBO O ČÍTANOSTI BLOGOV



(více)

22.12.2010 03:29:34

LEN TAK PREVENTÍVNE



(více)

08.11.2010 11:48:38

DUCH MIESTA / 5 /


(více)

05.11.2010 13:47:50

DUCH MIESTA /4/

  (více)

02.11.2010 08:12:49

DUCH MIESTA /2, 3/



(více)

27.10.2010 22:26:10

DUCH MIESTA /1/


(více)

23.10.2010 01:53:17

S ÚSMEVOM


Je ťažké definovať humor a aj keď ho definujeme, sú ľudia, ktorí ho ani tak nerozoznajú od toho, čo vtipné nie je. Už samotný ten pojem súvisí so slovom ,,humanus." Nikdy by mu nemala chýbať ľudskosť, cit pre človeka. Humor poukazuje na nezmyselné rozpory v ľudskom svete;  je schopnosťou ich vnímať a uvedomiť si ich. Zdravý humor prispieva k uvedomeniu si spolupatričnosti ľudí, toho, že sme všetci na jednej lodi, ktorej občas hrozí potopenie.

Jeho poslaním je odhaľovať nelogickosť (inkongruitu) v konaní ľudí a  ich životných situáciách, ale nesmie sa usilovať o ich ponižovanie a urážanie. Je nezlučiteľný s aroganciou, s nekritickým sebaobdivom a povýšenectvom. Vzniká, len ak sa dokážeme smiať sami sebe, zmätkom, ktoré si spôsobujeme vďaka  vlastnej hlúposti. Jeho prekážkou je, ak sa niekto berie príliš vážne, nadhodnocuje sa, podlieha namyslenosti, nedokáže si pripustiť svoje nedostatky.

Existujú rôzne úrovne a formy humoru. Niekedy humor nemá žiaden určitý cieľ, ide mu len o neviazanú zábavu, o hravú spontánnu  atmosféru, o odľahčenie  náročnej situácie. V mnohých kultúrach je spôsobom, ktorý sa používa na odstraňovanie spoločenského napätia, predchádzanie konfliktom, na vyhýbanie sa im. Neustále vtipkovanie tak slúži aj na udržanie vzájomného sociálneho dištancu medzi ľuďmi, zabraňuje vyhroteniu ich vzťahov, ostrým priamym stretom. Môže byť výrazom  nedostatku odvahy zúčastnených postaviť sa niektorým problémom zoči - voči. Je to istá forma úniku od otvorených zrážok. Takéto vzťahy sú plytké a formálne a vtipkovanie, ktoré ich sprevádza,  násilné.

Humor môže byť rôzny : môže sa zameriavať na nelogickosť v slovách, využívať ich podobnosť, mnohovýznamovosť, vytvárať slovné spojenia s neočakávaným, novým významom. V tomto prípade ide o obľúbené slovné hračky. Naše výroky a popisované situácie môžeme nadsadzovať, preháňať až do absurdity, alebo použiť prirovnanie, ktoré vyznie krajne nepravdepodobne.  Irónia pichľavo prevracia všetko na hlavu, paródia humorne napodobňuje a prekrúca pôvodný zmysel predlohy, ostrý sarkazmus zase  brutálne útočí na bolestivé miesta objektu, ktorému sa smejeme, lebo mu máme v úmysle ubližovať.  Drsný výsmech býva prejavom závisti a žiarlivosti svojho pôvodcu a je opakom ozajstného humoru, ktorý je založený na pokore, uvedomení si vlastných chýb a nedostatkov. Posmešníkovi nejde o  uvažovanie nad ľudskými chybami, ale len o poníženie a zhodenie svojho terča.  Zosmiešňovanie v rámci tvrdej politickej manipulácie hrubo prekrúca skutočnosť a slúži na udržanie pozície, nadradenej ostatným. Poslaním takéhoto ,,humoru“ je znemožniť a zničiť mocenského konkurenta, očierňovať nepohodlných v očiach manipulovaného okolia. Pomocou karikatúry, zámerne preháňajúcej prirodzené proporcie, možno dobromyseľne poukázať na výrazné anomálie u človeka, aj ho nepekne znetvoriť v očiach iných. Čierny humor je tiež spôsob vyrovnania sa s nepochopiteľnou nelogickosťou ťažkých životných situácií, ktorých sa obávame, ale neponúka optimistické východiská, naopak, končieva v slepej uličke. Tým, že vyvoláva smiech však zmierňuje strach. 

V dnešnej konzumnej spoločnosti ľudia nemajú čas ani chuť hlbšie sa zamýšľať nad sebou a nad životom, a tak pred intelektuálnym humorom dávajú prednosť prvoplánovej zábave a zabávačom, poskytujúcim toto lacné rýchle občerstvenie. Masovému divákovi pripadajú smiešne obyčajné zlomyseľnosti a hrubé a vulgárne ponižovanie človeka človekom, čoho výrazom sú všetky tie zábavné televízne show s jednorazovými mediálnymi hviezdami. Niekedy získa najväčšiu popularitu práve ten, ktorý dokázal, že je zo všetkých najhlúpejší a najtrápnejší. A rýchlo sa snaží z tej svojej krátkej popularity vytĺcť nejaký kapitálik. Ak vôbec mal a zachová si aj naďalej trocha zdravého rozumu a nepodľahne celkom sklonom k velikášstvu a chorobnej túžbe po výnimočnosti. Sú aj takí, čo im celkom  chýba zmysel pre realitu a tí sa potom agresívne dožadujú pozornosti a spoločenského ocenenia svojich neexistujúcich schopností. 

Humor, a občas aj poriadne štipľavý, môže byť účinnou zbraňou proti manipulátorom a vymývačom mozgov. Je to spôsob, ako si zachovať zdravý rozum a úsudok a s úsmevom  spoločne čeliť bezohľadnému individualizmu bývalých a súčasných mocichtivých na všetkých úrovniach.

 

 

 

 

 

(více)

16.10.2010 20:04:56

BOD ZLOMU


Na poslednom pomaturitnom stretnutí spolužiakov som sa nezúčastnila. Nebola som naň ani pripravená, dozvedela som sa o ňom pozde. Moje staré e-mailové schránky spred piatich rokov sú mŕtve, číslo na mobil mám síce stále to isté, ale  niekto z organizátorov stretnutia ho kdesi vyhrabal až na poslednú chvíľu. Vraj mi predtým volali do práce, ale  pomýlili si môjho zamestnávateľa.

Bola by som sa musela rozhodnúť, či sa zúčastním zo dňa na deň, a akurát v tom čase sa toho zbehlo toľko, že by som ten zraz spolužiakov absolvovala s vyplazeným jazykom, s  pocitom, že ma neustále niečo naháňa. Okrem toho to predchádzajúce stretnutie vo mne zanechalo dosť rozpačité dojmy : hneď v úvode sa spomínalo na Roba, na lavici ktorého horela sviečka, potom sme sa presunuli na akýsi ranč za mestom, kde sa s blížiacim večerom zozimilo ako v sibírskom prístave. Torzo našich chalanov ( väčšina z tých, s ktorými sme to spolu ťahali, vrátane Roba, sa nemohla alebo nemala záujem dostaviť ) za tých posledných päť rokov značne sfotrovatelo.

Minule mi jeden milý pán poslal humorný popis pomaturitných stretnutí v rôznych fázach života, a fakt tie charakteristiky  jednotlivých štádií postupnej regresie  sedeli ako zadok na nočníku. My sme sa nachádzali práve v štádiu, keď spolužiakov vozia na pomaturitné stretnutia nedávne tínedžerky, aby ostatní tým večne mladým závideli nové perspektívy. No aj keď sa tí prešedivelí mladíci tvária pri tých rýchlonohých slečnách dynamicky a  vitálne, niektoré z  tých ich vitálnych funkcií sú už očividne v ohrození. Ani dievčatám krémy proti vráskam a gely proti celulitíde nepomáhajú na kĺby a chrbtice. Tanečný parket zíval prázdnotou. Väčšinou sa len sedelo a  pri hlučnej kulise nevkusných diskohitov z našich študentských čias ( ktoré som z duše nenávidela ) sa viedli nesúvislé spoločenské rozhovory. Jeden spolužiak, čo medzičasom už tiež zomrel, čakal práve na transplantáciu ľadviny a  dorazil na svoj posledný zraz maturantov s plnou škatuľou liekov – ale nie že by sa bol počas nočnej zábavy stránil alkoholu. Chabé pozostatky skalných fajčiarov ( z  tých, čo sme cez veľkú prestávku odbiehali na cigaretku do susediaceho cintorína, kam bol skvelý výhľad rovno z riaditeľne ), strávili podstatnú čas noci pod holým nebom, lebo dnu bol zákaz fajčiť.

Neviem, kedy som naposledy tak vymrzla. Keby som nebola mala autobusový spoj až skoro ráno, rozlúčim sa hádam ešte pred polnocou ; na tomto stretnutí ma asi prvý krát v živote prepadlo podozrenie,  že to s nami všetkými pôjde už len z kopca. Ja, asi najväčší ulievak na telesnej výchove( veď som z nej aj mala trojku ), som nie tak dlho predtým začala trochu s  kondičnou kulturistikou, a tak bol môj duševný stav po tomto abiturientskom stretnutí ešte navyše v prudkom kontraste s mojou fyzickou kondíciou, možno aj v tomto najnevhodnejšom okamihu najlepšou v celom dovtedajšom živote.

Myslím si, že moje rozhodnutie nezúčastniť sa toho pomaturitného večierka súvisí s  tým, že sa nachádzam v bode zlomu – alebo na začiatku akéhosi podstatného prerodu. Jednoducho potrebujem nejaký čas pokoj a koncentráciu na readaptáciu. Podobá sa to rekonštrukcii starých domov : tí  ľudia, čo v nich bývali, odišli a  noví obyvatelia teraz najprv z  tých domov odstránia všetky staré a  opotrebované veci; okná, dvere, strechu, podlahy, obloženie, obkladačky, omietku -  vymenia potrubie, elektrické vedenie, vybúrajú priečky, iné postavia. Opravia,  čo opraviť treba. Prispôsobia si ten bývalý domov niekoho iného sebe, aby vyhovoval ich súčasným podmienkam. Ale teraz ešte predbežne celkom presne nevedia, čím začať a čo všetko bude tá obnova obnášať.  Zvažujú, čo by to asi mohlo stáť, z akých to vykryť zdrojov, kde nájsť rezervy, či na to budú stačiť. Či toľké investície majú vôbec zmysel, keď čas, ktorý majú pred sebou, vplynie raz do minulosti a na tomto mieste vlastne už teraz, fakticky v tom istom  okamihu, stojí niekto, kto sa tam chystá nasťahovať po nich. 

Mám intenzívny pocit, že nejde len o zlomové obdobie v mojom osobnom živote. Akoby aj všetko okolo dospievalo k nejakému významnému zvratu. Historický medzník sa tomu hovorí. Možno sme, moja a jej časovo príbuzné generácie, už jeho súčasťou, bez toho, aby sme o tom vedeli. Stále viac jednotlivcov pochybuje o smere, ktorým sme sa vydali a ktorým čoraz rýchlejším krokom kráčame do Zeme zasľúbenej. Sú unavení z toho tempa a strácajú motiváciu, keď tam vpredu, okrem rozplývajúcich sa vidín cieľa, nič zmysluplného nenachádzajú. 

Práve niekedy uprostred tých sedemdesiatych rokov, na ktoré sme mali spomínať na našom pomaturitnom stretnutí, to rozčarovanie asi spelo nezadržateľne k vrcholu. Počujem to aj v tej gýčovitej diskohudbe,  ktorá mala v účastníkoch nášho spolužiackeho zrazu vyvolať asociácie, spojené s ,,najkrajším obdobím v celom našom živote.“ Nehovoriac o tunajších ponormalizačných socialisticko – vlasteneckých pesničkách,  s ktorými vtedy otravoval rozhlas a televízia.

Tam, v období môjho dospievania, sa to nejako – aspoň v mojom ponímaní – začalo zjavne kryštalizovať : tá všeobecná neprítomnosť viery v niečo vyššie, univerzálnejšie, než je jednotlivec so svojimi nenásytnými, maximálne uspokojovanými materiálnymi potrebami. Strata zábran pri ich dosahovaní. A sklamanie z  nemožnosti dosiahnuť takto trvalejšie uspokojenie. Prehlbujúca sa disharmónia...

Nemám žiadne exaktné dôkazy, ktorými by som tú hustnúcu atmosféru vrcholiaceho všeobecného marazmu mohla doložiť takým, čo si potrpia na vedecké analýzy, štatistiky, tabuľky, grafy, ktoré potom nasadia na svoje hypotézy, vyplývajúce z predtým zistených objektívnych zákonov -  mám len výsledky môjho subjektívneho pozorovania a vnútorného spracovania pozorovaného. A závery z konfrontácií s inými intuitívne vnímajúcimi subjektami, v ktorých narastajú rovnaké pochybnosti o úradne potvrdenej správnosti nastúpenej cesty. Radšej chcú z  toho vlaku vystúpiť - i za jazdy. Na niektorej z tých vyľudnených staničiek z  konca devätnásteho storočia, s pozlátenými trsmi trávy po okrajoch násypu pozdĺž koľajníc, zbiehajúcich sa v diaľke za cvrkotu cvrčkov do jediného spoločného bodu. 

Chcú sa aspoň zastaviť a v pokoji si o všetkom popremýšľať. Aj to môže byť ten nový začiatok.

(více)

14.10.2010 01:09:05

OKOLO POLNOCI

Tak už zase vypratávam zo skríň letné veci, väčšinu z nich som si  ani nestihla obliecť. A vyberám na leto uskladnené teplé oblečenie. Ktovie, či nás naozaj čaká tá tisícročná zima. Budem musieť do tých hrubých rolákov pochudnúť. Nejako sa zmenšili. Už túto nedeľu by mala doraziť prvá snehová kalamita, akurát tesne predtým, ako zase pol dňa strávim potĺkaním sa po autobusových staniciach. To ma doviedlo k hrabaniu sa v kopách odloženého šatstva. Mala by som aspoň polovicu vyhodiť, ale keď mi je to ľúto... Čo ak by sa mi tie veci mohli niekedy ešte zísť?

To zhromažďovanie harabúrd asi nejako súvisí s pribúdajúcim vekom. Kedysi som jednoducho zbalila krámy, ktoré sa mi zdali zbytočné, do cestovnej tašky a vyhodila ich aj s ňou. A to bolo v časoch, keď sa zďaleka tak bezhlavo nespotrebúvalo a zvršky boli takmer nezodrateľné.

Svoju šedobelasú kordovú hipisácku sukňu som zatiaľ nenašla. Kam som ju len mohla na jar uskladniť ? Predbežne som to hľadanie vzdala a tu vedľa mňa teraz ležia háby, čo sa mi už nechcelo napchať do skrine alebo do nástavcov, kde ich  odkladám, keď sa práve nenosia. Zdá sa mi, že tie intervaly medzi výmenami letného oblečenia za zimné a naopak sa stále viac skracujú. Načo je človeku na ten krátky čas, čo sa tu motá toľko zbytočných krámov ? Minule som vypratávala veci z maminho bytu, takmer som zaplnila oblečením kontajner a ešte aj tak tam toho dosť ostalo. Bolo mi to ľúto, lebo každá vec, ktorú som vzala do ruky, mi sprítomňovala kus minulého života - a vzápätí sa tie sugestívne obrazy rozplynuli a ostalo len ticho a prázdno.

Nepomyslela by som na to, že by som mohla mať v pamäti uložené také  živé a podrobné záznamy. Tváre, hlasy, slová, gestá, situácie – ako keby nešlo len o nejaké spomienkové predstavy, vybavovali sa mi do najmenších detailov. S každou vecou z  minulosti ako keby som zahadzovala časť svojho života, ako by som sa s ňou až teraz definitívne lúčila. Pociťovala som to priam fyzicky, ako amputáciu časti toho, čo ma dovtedy tvorilo - ako medzník, zlom, po ktorom už nebude nič také, aké bývalo dovtedy. Ani ja sama. Ako by sa oddeľoval od osoby, ktorou som do tej chvíle bola, niekto iný, v kom si svoju budúcu existenciu zatiaľ ešte nedokážem predstaviť. A tamtú už tiež cudziu osobu som uprostred noci nechala na chodníku pred domom, z ktorého som ju práve vysťahovala. Už som nebola... a ešte nie som. A po chodníku šiel len tieň, ktorý vrhalo akési telo.

Prechádzal okolo nášho orecha – vlastne dvoch. Na tom o generáciu staršom už hnedli a redli listy, mladší si ešte udržiaval bohatú korunu. Pozemok, na ktorom stáročia stával dom, spojený s mojím detstvom, je teraz už dokonale splanírovaný a zatrávnený. Ešte kým sa tam povaľovali riečne skaly zo zbúraniska, vzala som si z nich na pamiatku, ale už neviem, kde sú. Možno ich objavím pri nejakej ďalšej likvidácii. Na mostíku som sa započúvala do hukotu rieky, do toho dôverne známeho zvuku, pri ktorom som toľkokrát  v bezpečí zaspávala. Odvtedy som sa toho, čo som poodnášala z  bývalého domova, doklady, fotografie, listy a niektoré ďalšie veci, ešte ani nedotkla...

Kde len môže byť tá sukňa? Nájdem ju, keď budem hľadať niečo iné. To je už raz taká zákonitosť. Nikdy nenachádzame, čo práve hľadáme. Nájdeme naopak to, čo sme ani nehľadali. Rozhodla som sa, že už nič hľadať nejdem. Je neskoro...

(více)

08.10.2010 23:38:20

JESEŇ


Počúvam rôzne verzie Autumn Leaves. Dnes bol jeden z  tých priezračnomodrých jesenných dní zaliatych žiarivým svetlom, z ktorých by som si mala načerpať a odložiť do zásoby slnečnú energiu na neskorú jeseň a zimu. O chvíľu je tu november s prímesou čiernej. Takto som videla svet prvý krát : bezfarebný, pohasnutý. V tom roku Autumn Leaves naspievala Doris Dayová. Ale u nás v tom čase najskôr v rozhlase hrávali väčšinou iba budovateľské piesne. To až neskôr som popri maminom žehlení v sobotu večer okrem vône čistej bielizne vnímala jej obľúbené blues a swing. Vôbec nevedela spievať, sama by netrafila ani tón; dokázala tú hudbu iba cítiť. A naučila to aj mňa. Mala som rada sobotné večery. Škoda, že už to nerozoznávam – dni plynú neprerušovane a jednotvárne a ničím sa navzájom neodlišujú. 

Možno preto, že svet, do ktorého som sa narodila, pripomínal opotrebovanú čiernobielu kópiu socialisticko – realistického filmu o industrializácii z  čias druhej päťročnice, premietanú na špinavé plátno v  ošarpanom kine, mám tak rada sýte a  žiarivé farby - a  tie zemité, nevýrazné a tmavé, napoly pohltené v šere, neznášam.   Od jesene až do jari by som len spala a jedla, jedla a spala, presne ako ten novorodenec, čo sa na konci pochmúrneho a  sychravého novembra ocitol na tom cudzom, neznámom a nepríťažlivom mieste a snažil sa z neho uniknúť späť do príjemného nevedomia.   

Na impresionistických fotkách z jari a leta sa mi už smejú oči. Práve som zistila, že svet je plný úžasne zaujímavých dojmov. Pokúšam sa ich vnímať– ale je ich toľko a tak rýchlo sa menia, že ich nestíham zachytiť. Neviem sa dočkať, kedy mi odopnú remence a  pustia ma von, aby som sa toho všetkého mohla dotýkať a ochutnať to.  Raz im prejdem cez rozum a pustím sa do toho. Len čo sa postavím na nohy.

A už ma nedohonia...


(více)

28.06.2010 02:24:04

ŠELMA V NÁS

Videla som práve taliansky film ,,Slávičí dvor" o genocíde, ktorú spáchali pred prvou svetovou vojnou Turci na Arménoch. Nie že by som o týchto udalostiach predtým nevedela, ale prostredníctvom ich umeleckého obrazu som ich teraz precítila. Surové masové vyvražďovanie Arménov bolo len predzvesťou ďalších strašných genocíd 20. storočia. Nás, ktorí žijeme  zdanlivo v bezpečnej vzdialenosti od polodivokých barbarov, schopných páchať také zverstvá, ako keby sa netýkali. A nikdy sa týkať nemôžu? Medzi nami predsa nie sú potenciálni masoví vrahovia, s výnimkou niekoľkých ojedinelých psychopatov.  My by sme toho neboli schopní ! Neboli ? Naozaj ? Vedieme zasvätené, neosobné  diskusie o nacionalizme, náboženských rozporoch, o terorizme, spoločenských napätiach. Akí sme si istí, že práve nás to nezachytí a nezomelie, že práve my tomu unikneme. Nikto necíti, ako sa všade hromadí to zlo, ktoré raz za čas musí nejakou puklinou vyraziť na povrch ? Ako sa ľudia čoraz viac uzatvárajú vo svojich súkromných krytoch a s čoraz väčšou nedôverou bočia od cudzích ? Ja mávam svoje výstražné sny a čakám, že sa ukáže, čo znamenajú. Tak ako ostatní, nechcem vyzerať ako dáky čudák, trpiaci spasiteľským bludom  a predstieram, že ma netrápi nič, okrem mojich každodenných starostí. A pritom mám teraz plnú hlavu toho filmu a asi ani nezaspím...

(více)

05.06.2010 16:34:17

BLOGOMÁNIA

(více)

18.05.2010 03:33:17

ROZHOVOR TAKMER NAD RÁNOM S PÁNOM P.


(více)

02.05.2010 15:33:42

KAUFLAND, hnízdo nebezpečných důchodců - UKÁŽKY LEN PRE SILNÉ ŽALÚDKY

Jakub Šikola
Jakub Šikola
scvrklí svině
čt v 6:00
 
Kaufland se bude přejmenovávat na Zombieland
 
"Ty mrchy kauflandské mě okradly o korunu! Zajedu tam autobusem zpět a budu ji chtít vrátit!!" Pozn. - náklady na autobus tam a zpět = 26
Martina Carter
Martina Carter
a co takhle naprosto priserne smrdící bezdak... který si kupuje krabicovku... a taha z kapsy drobáky... a chce ti je dat jenom do ruky... a to je teprv radost byti v kauflandu. :-D
05 únor v 15:03
Helasex Řiháková
Helasex Řiháková
a nejlepší je když tam makáš a starci se ti serou pod nohy... by jste stříleli tak jako já..!!
06 únor v 2:31


,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,
:-))
(více)

02.05.2010 11:11:48

ŠŤASTNÁ BUDÚCNOSŤ

,,Slovenskú protirómsku skupinu v rámci sociálnej siete Facebook, ktorá dosiahla rekordný počet až takmer 70-tisíc fanúšikov, zrušil samotný prevádzkovateľ siete. Po tom, ako na výzvu filtrovať rasistické diskusie nereagoval administrátor skupiny, obrátilo sa občianske združenie Ľudia proti rasizmu priamo na americkú centrálu. Facebook zareagoval a v utorok skupinu, ktorej fanúšikovia posielali Rómov do plynu, zrušil.... ...Skupina porušovala oficiálne podmienky Facebooku," hovorí Juraj Kiss zo združenia Ľudia proti rasizmu. Združenie plánovalo podať na ľudí, ktorí šírili nenávistné komentáre, trestné oznámenie.“ 

http://www.sme.sk/c/5119660/Facebook-zrusil-antiromsku-skupinu.html.

Chodí mi na e-mail každú chvíľu pozvánka, ktorá ma má zlákať na facebook, ale mne sa do tej siete nechce. Okrem iného ma v tom utrvrdzuje aj facebooková skupina ,,Ich revírom je Kaufland..... Ich TEMPO je VRAŽEDNÉ..... Dôchodcovia!!!“. Je to ukážkový príklad davovej psychózy na internete. Pripadá mi to ako lynčovanie dôchodcov. Nedochôdčatá, ale aj ľudia skôr narodení tam prezentujú svoj ,,zmysel pre humor“ popisovaním svojich osobných srandovných či poburujúcich zážitkov s dôchodcami v obchodných centrách a verejnej doprave, pohoršujú sa nad ich správaním a všelijako sa im posmievajú. Svoje pozorovania zaznamenávajú mobilnými telefónmi a potom tam tie videozáznamy s príslušnými komentármi zverejňujú. Vyzerá to tak, že dôchodcovia sa v Čechách stali rukojemníkmi politických strán bojujúcich o priazeň voličov, podobne ako má na Slovensku pomôcť dostať sa do parlamentu Kotlebovým neofašistom rozdúchavanie protirómskej nenávisti alebo esenesákom podnecovanie obáv z maďarského iredentizmu.

Český videoklip s Mádlom a Issovou viacerým pripomenul vulgárnu propagandu z čias Protektorátu a slovenského klérofašistického štátu. Zase sa našla skupina, ktorá nesie zodpovednosť za spoločenskú situáciu. Nie sú to politici a štátni úradníci, ktorí by mali byť za ňu zodpovední, ale obyčajní ľudia, čo celý život pracovali za mzdu, kvôli akej by tí, ktorým sú tŕňom v oku, pri svojej neskromnosti nepohli ani prstom. Je naozaj veľmi smiešne, že babička meria cestu na koniec mesta v mestskej hromadnej doprave s nákupnou taškou na kolieskach, len aby si kúpila mrazené kurča alebo vajíčka v akcii. A je na popukanie, že prefíkane vyberá z obalov väčšie a nepoškodené kusy a prekladá si ich do ďalšieho, ktorý si položila nabok. Nemenej zábavné je, že babka vymení košík so žetónom za iný, v ktorom bola desaťkorunová minca, aby si prilepšila k dôchodku, ktorý má podľa odporcov dôchodcov, prekážajúcich zbytočne na verejných miestach, aj tak nehorázne veľký. Tí starci by mali mať na nich obmedzený pohyb, najlepšie by asi bolo určiť im, odkedy dokedy sa môžu po nich ponevierať a z niektorých, kde obzvášť zavadzajú,  ich úplne vylúčiť. A to ešte nie je reč o plytvaní prostriedkov na zdravotnú a sociálnu starostlivosť týchto zbytočných spoločenských príťaží ! Norimberské zákony by mohli byť dobrou inšpiráciou. Ak už majú byť niekde internovaní, nech to hlavne nie je na štátne trovy -  a šetriť náklady, neudržiavať pri živote ! Autor a účinkujúci v "Přemluv bábu a dědu, ať nevolí levici" už podobné vzory vhodne využili. Komu by sa táto reklama alebo skupina avandgardného humoru na facebooku nepáčila, je boľševik a stará štruktúra. Kto ju podporuje, je naopak hrdina v boji za oslobodenie spod prežitkov boľševizmu a za demokraciu. ( A rodiny všetkých týchto samozrejme trpeli a prinášali obete.)

Môj dedo spomínal, ako jeho syna, môjho otca v päťdesiatych rokoch vyslali, aby ho šiel prehovoriť na vstup do družstva. Otec vedel ako to dopadne : že ho dedo vyhodí a potom ho ešte možno aj zatvoria. Stalo sa. Konzervatívni Slováci sa po vojne hlásili ku kresťanskej demokracii a suverénnou volebnou víťazkou sa v roku 1946 stala DS ( 62 % hlasov), zatiaľ čo v Česku získali socialistické strany spolu 79,41 % hlasov (KSČ 40,17 % hlasov). Ale účinnou ,,agitáciou“, t.j. kompromitáciou a prenasledovaním,  napokon ten komunizmus úspešne dovŕšil víťazstvo v celej republike. http://www.sme.sk/c/3743891/februar-1948-vitazstvo-komunistov.html

A teraz u tých dedkov a babičiek, z ktorých si ešte niektorí pamätajú na tie rozhodujúce voľby, keď bolo pre šťastnú budúcnosť nevyhnutné hlasovať za KSČ, zase vyskáču z áut mladí agitátori, aby ich patrične usmernili. Mali by si možno sebou vziať občianske preukazy, rodné listy a fotografie z detstva, aby si starí rodičia spomenuli, že majú deti a vnukov a mohli ich podľa tých dokladov a  fotiek identifikovať. Ak ich nenavštevujú pred sviatkami alebo pri iných príležitostiach, keď potrebujú finančnú podporu.

Pomer k starým ľuďom je nielen v Česku, ale aj všeobecne veľmi povážlivý. A to sociologický výskum nedávno ukázal, že za ,,starých“ sú pokladaní už ľudia nad štyridsať! Štyridsiatnici - päťdesiatnici sa dlhodobo stretávajú s diskrimináciou v zamestnaní. Časom k nej možno pribudnú aj iné formy segregácie starších generácií. Tí, ktorí tak hrdinsky bojujú za ne na facebooku a v predvolebnej kampani, budú si ich môcť vyskúšať čoskoro na vlastnej koži.



(více)

30.04.2010 02:17:01

JEDNODUCHO VERNÁ

Asi sú na svete ľudia, ktorí musia byť permanentne zamilovaní, aby sa mohli cítiť šťastní. Amatérsky uvažujem, či to nemá niečo spoločné so sklonom k manicko-depresívnej psychóze, či nevyhľadávajú zamilovanosť podvedome kvôli svojpomocnej výrobe hormónov šťastia, ktoré im dodávajú vitalitu. Či to nie je vlastne akýsi druh homeopatickej liečby melanchólie. Zamilovanosť im dáva energiu, povzbudzuje ich k novým nápadom, tvorivosti, zvyšuje ich výkonnosť. Mohol by to byť dôvod, prečo sú neverní a striedajú partnerov.

A potom je tá druhá skupina, ktorá je skôr vnútorne rovnomerne vyvážená a dáva prednosť stabilite, trvalej istote, pevnému zázemiu a netúži po zmenách. Možno sa to u niektorých v priebehu života aj mení s tým, ako sa menia fyziologické procesy, a tiež so skúsenosťou, že pokoj a vyhýbanie sa dráždivým podnetom pozitívne vplýva na ich duševnú rovnováhu. A tak skoncujú s promiskuitou a buď už natrvalo ostanú v poslednom vzťahu, alebo aj sami a už sa o žiadne ďalšie nebudú zaujímať.

Prelietavosť a nevera by sa dala ospravedlniť všelijako. Napríklad aj argumentom, že človek má len jeden život a nemá premeškať žiadnu príležitosť, aby si v ňom čo najviac užil, aby uplatnil svoje právo na šťastie. Asi je teraz moderné dokonca nevylučovať dopredu, že vzťah, do ktorého človek vstúpil a ktorý pokladá za natoľko vážny, že sa v ňom rozhodne pre spoločné potomstvo, necháva otvorený a netvrdí, že niekedy partnera nevymení za niekoho iného. Nuž, nikdy nehovor nikdy, ako vraví obľúbená fráza. 

Dnešní ľudia uvažujú racionálne a prakticky a city, zdá sa, pokladajú za niečo pominuteľné a nespoľahlivé, svedčiace o nižšom stupni vývinu. Preto sa ich snažia držať na uzde. Na rozdiel od sexuálnej príťažlivosti. Tam naopak vyhľadávajú čoraz silnejšie podnety, aby mohla nasledovať dostatočne uspokojivá reakcia. No, staré matere by sa v hrobe obracali, keby to videli. Tiež možno neboli vo svojom manželstve najšťastnejšie a možno boli do niekoho popri svojom manželovi aj tajne zamilované, do skutočného alebo románového hrdinu. Platonicky. Čím si kompenzovali to, čo im vo všednom živote chýbalo. Niektoré vedeli o mužovom úlete, ale zavreli oči a trpezlivo vyčkali, kým to toho starého blázna  prejde. ( Naopak sa to predsa len vzhľadom na vzájomný pomer príležitostí na neveru tak často nevyskytovalo a žena si zvyčajne rozmyslela, či kvôli nejakej avantúre príde o istotu, ktorú jej poskytovalo manželstvo.) Ako som to mala možnosť spoznať u starších generácií, na prvom mieste bola u nich zodpovednosť za rodinu. Bolo len ťažko mysliteľné, že by ju ako hodnotu čokoľvek prevážilo.

Nakoniec tí ľudia spolu zrástli natoľko, že boli naozaj jedna duša a jedno telo. I keď sa škriepili a šomrali jeden na druhého, vzájomne neznášali svoje zlozvyky a občas viedli domáce vojny. To všetko patrilo k rodinnému koloritu. Spoluvytváralo nezameniteľnú rodinnú atmosféru, na ktorú sa neskôr nostalgicky i so smiechom spomínalo pri rodinných rituáloch, kde sa schádzalo široké príbuzenstvo, kde sa tieto tradície udržiavali, odovzdávali ďalej a držali rodinu pokope.

Asi nie sme všetci vhodní na rodinný život. Obyčajne to zistíme, až keď prejde ten ošiaľ zamilovanosti a dostavia sa jeho následky. Tie sa niekto rozhodne niesť, iný sa ich snaží zbaviť. Niekto si dá pozor, aby už svoju chybu viackrát nezopakoval a ten druhý to skúša zas a zas a opakovane v partnerskom vzťahu a v rodine zlyháva. Zdá sa nepravdepodobné, že by malo ísť len o náhodu, ak niekomu stroskotá  i druhé či tretie manželstvo. To už skôr vyzerá na diagnózu. 

A skutočne zábavné je, ak títo experti na partnerské vzťahy vystupujú potom pred tými s nedostatočnými skúsenosťami s ich rozvratom ako tí, čo by ich mali pomáhať usporiadať, zavádzať v nich pravidlá, podľa ktorých by mali úspešne fungovať. Skôr by pre poučenie  tých, ktorí dosiaľ nemali ich skúsenosti, mali vysvetliť, ako sa cítili, keď napríklad nadviazali známosť so ženatým mužom alebo s vydatou ženou s deťmi. Žiarlili na ich rodinu ? Boli ochotní sa dlhodobo deliť s legitímnymi partnermi o svojich milencov a milenky ? Alebo by azda v mene lásky prijali spolu s partnerom (kou) aj ich deti a dokázali by sa o ne starať ako o vlastné ? A čo ak ich víkendové lásky nie sú ešte celkom vysporiadané s pomerom k podvádzanému partnerovi a nemienia ho - vraj zatiaľ- z rôznych dôvodov opustiť?  Napríklad aj preto, že v milencovi (ke) nemajú záruku podobného pevného zázemia a pohodlia ako majú v doterajšom oficiálnom vzťahu ? A ešte ... trápilo ich niekedy svedomie, že môžu byť jednou z príčin rozpadu cudzej rodiny a niesť spoluzodpovednosť za jeho prípadné neblahé následky v ďalšom živote jej členov ? Nezdá sa im, že ich ,,láska " je posilňovaná aj túžbou po niečom, čo patrí niekomu inému, nenapadlo im uvažovať, či im nejde o víťazstvo v konkurencii, o sebapotvrdenie v roli žiaduceho muža ( ženy)?

Možno je to naivné, ale sú i takí, ktorým nikdy ani len nezišlo na um uvažovať o možnosti, že by niekto, s kým majú vzťah, mal popri ňom nejaké bočné čo i len úmysly. Ak v tomto človek dôveruje sebe, automaticky túto dôveru prenáša aj na svojho partnera. Keby sa v tej dôvere sklamal, možno to ňou otrasie tak, že sa už nebude dať obnoviť. Na inej báze než na vzájomnej dôvere môžu fungovať len niektoré účelové vzťahy, ale láska to nie je.

Tá je jednoducho krásna práve tým, že ľudia sú  jeden u druhého v bezpečí.

 

(více)

21.04.2010 02:30:18

ČO MI TO ZAS CHODILO PO ROZUME


(více)

13.04.2010 08:51:54

EMANCIPOVANÁ ŽENA AKO REKLAMA NA SEX


(více)

13.03.2010 05:21:08

HRA MAČKY S MYŠOU

 

(více)

10.01.2010 00:13:24

ROZPRÁVKA NA DOBRÚ NOC : O PEČENÝCH HOLUBOCH


(více)

06.01.2010 18:34:36

OTÁZKY BEZ ODPOVEDE

Nenáviď zlé v človeku, ale človeka samého miluj.
( kresťanské príslovie )

(více)

20.12.2009 23:49:09

TU NA DRUHOM BREHU


Sľubovala som si, že dnes už nenapíšem ani riadok. Ale zdá sa, že je to silnejšie ako ja - keď nie jeden blog , tak druhý.
(více)

08.12.2009 07:24:08

MOJA SUPERSTAR

07.12.2009, 18:15
Takze ja to vidim takto :)
Dominika nie je zla, ale nikdy nezaspievala tak, ze by mi spadla sanka, Smajda je super, ale rock, to nie je moja particka- a okrem toho rockovych kapiel a spevakou tu uz mame na slovensku viac, nez dost, Chodur je tiez perfektny spevak, nezda sa mi, ze by bol nudny a namysleny :( ale mne sa strasne paci HoNZiiiiiiK :D je pravda, ze je take deculo, ale ved on z toho vyrastie...ma krasny cisty hlas, pri pesnicke od annie lennox why mi teda spadla sanka :) a vcera titanic, juj :)))a vobec, tazka soulova muzika ... to je jeho, takze klobuk dole
( z jednej diskusie na internete)

Dnes sa mi moje deti smiali, ako sa v tej vianočnej reklame vyškierajú žiaci matikárovi, ktorému prinesú spievajúci Mikulášovia odkaz od syna, a ten sa mu verejne ospravedlňuje, že sa smial, keď otec plakal pri Angelike…
(více)

28.07.2009 04:16:55

ZOZNÁMTE SA, PROSÍM


(více)

07.07.2009 01:40:17

NEUSKUTOČNENÝ PROJEKT


(více)

17.05.2009 01:11:11

ROZUM A SRDCE


(více)

30.04.2009 01:12:16

BYŤ TAK TROCHU MŔTVY


(více)

24.01.2009 14:36:41

POTKLA SOM SA O HLAVOVÚ SADU


(více)

27.12.2008 03:03:43

POKUS O BÁSEŇ

 

(více)

16.12.2008 22:25:46

ROSEOVCI


(více)

30.11.2008 14:20:00

PREDVIANOČNÁ ÚVAHA


(více)

25.11.2008 16:46:09

KOMÉDIA O TROCH DEJSTVÁCH


 

(více)

10.11.2008 17:52:43

VÝPREDAJ LÁSOK

 
(více)

22.10.2008 01:24:36

ZARUČENÝ NÁVOD NA ŽIVOT


(více)

17.10.2008 01:24:23

ZÁSKOK ZA LÁSKU


(více)

12.10.2008 02:26:39

PÁR SLOV O LÁSKE


(více)

11.10.2008 14:34:38

S KĽÚČOM OD TRINÁSTEJ KOMNATY

(více)

05.10.2008 02:58:11

VIEM, ALE NEPOVIEM


(více)

27.09.2008 23:20:12

Asociácia


(více)

25.09.2008 02:22:04

STARŠÍ MUŽ A MLADŠIA ŽENA

(více)

21.09.2008 06:11:54

ŽIVOT PO ŽIVOTE


(více)

06.09.2008 17:22:23

NENECHAJ SA ODRADIŤ


(více)

02.09.2008 23:15:00

NAMIESTO KOMENTÁRA


 

(více)

11.05.2008 02:14:43

MOJE ÚVAHY O VIRTUÁLNOM NEBI



(více)

09.05.2008 18:44:54

Život z druhej ruky



(více)

28.04.2008 02:17:28

AKO SA ŽIJE S RASISTAMI V ZJEDNOTENEJ EURÓPE


(více)

20.04.2008 02:40:27

Priebežné šomranie v sobotu


      okno




(více)

16.03.2008 18:27:48

NIE JE V ŽIADNEJ MIESTNOSTI ANI INDE


munch3


(více)

09.03.2008 21:20:24

KEEP SMILING !

                                

      

(více)

01.03.2008 16:33:48

Chatové lásky neláskavé

 

      Kahlo+Frida_Deer[1]

(více)

10.02.2008 11:33:02

Nedeľné kázanie


DÁVIDOV ŽALM

Pán je môj pastier, nič mi nechýba:

pasie ma na zelených pašienkach.

Vodí ma k tichým vodám,

dušu mi osviežuje.

    Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu.

  I keby som mal ísť tmavou dolinou,

 nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.

Tvoj prút a tvoja palica,

tie sú mi útechou.

Prestieraš mi stôl

pred očami mojich protivníkov.

Leješ mi olej na hlavu

a kalich mi napĺňaš až po okraj.

Dobrota a milosť budú ma sprevádzať

po všetky dni môjho života.

A budem bývať v dome Pánovom

mnoho a mnoho dní.


(více)

03.02.2008 20:07:05

Dobrá sezóna

 

(více)

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates