18.08.2017 18:56:42

BALADA O DREVE

skládka

Všade naokolo hory kam len oko dovidí a husté – bývali kedysi – lesy. Dnes na každom kroku polom, alebo rúbanisko. Vyhryzeného aj pol kopca. A všade, kde predtým boli lúky s margarétami, klinčekmi, zvončekmi, nevädzami, bujnie a zakrýva výhľad zlatobyľ obrovská, alebo sa drzo rozťahuje iná cudzorodá pliaga. Všade len samá žlť. Maskuje divoké skládky. A polia tých čudných ligotavých solárnych panelov.
(více)

01.07.2017 13:07:33

O ĽUDSKOM ÚDELE

Už rozumiem

súcitným očiam matiek,

v ktorých sa zračí

akumulovaný smútok

zo všetkých kútov sveta

- všetko, čo nedá sa

slovami iba

vypovedať.


Ony už vedia,

čo ešte nijako

nemôže vedieť dieťa.


Ich oči

- to sú oči orlie.


Zo všetkých možných osudí,

z ktorých žrebuje

čas od času času more,

s nerovným súperom

fatálne

musia mať ľudské osudy

nepriaznivé skóre.


A vidiac diaľky,

hľadia na syna, ako keď

budúcnosť si spomína.



02.01.2017 15:55:20

PRERUŠENÉ SPOJENIE

Slová sa vyzuli za dverami

a bez významu

vkročili do predsiene.

Kľúč sa dvakrát otočil v zámke

a na vešiaku

ostala visieť moja vonkajšia podoba.


Teraz

už len nasávam

to bezmyšlienkovité ticho

a v zrkadle

sa neodráža nikto,

iba ja.



13.04.2014 08:42:46

SEBASPYTOVANIE

A tak sa sebaspytujem, 
či už sme na samom konci, 
alebo snáď na začiatku konca
a či má zmysel ešte 
po tých štyroch 
vydriapať sa na ten strmý svah, 
kde to možno zavŕši už len
znudene zívajúca priepasť.

Či ešte vypotiť pár týchto
celkom zbytočných slov 
a následne zasmušilo osamote
sledovať ich ušmudlané cícerky
stekajúce po displeji 
po samý spodok,
až kým neskĺznu do toho 
bezodného virtuálneho očistca 
s miliardovými zástupmi 
blúdiacich,
rovnako zosnulých duší?

Ššššššššššššššššššššššumia 
vo vetrákoch.

Občas sa mi takto ešte
šmykne jazyk,
olízne márnym slovom sutiny;
len sa tak zošuchne 
po machom obrastenej skale,
a slabo naposledy
zašumí v starom lístí
až do úplného ohlušenia
pod šušťavou strechou
stoických stromov, ktoré 
postávajúc nad strmým zrázom 
zatiaľ netušia, že tiež čakajú 
blížiacich sa pilčíkov.

27.12.2013 11:58:18

NAMIESTO SLOV

Ani neviem ako, čisto náhodou, som po tieto dni narazila na články o O.H. . V čase, keď došlo k tej tragédii, sme o tom nič nevedeli. Čosi sa niekde o tom šustlo, ale len tak pomimo, pár nejasných informácií, nezapadli do žiadnych pre mňa významných súvislostí, stratili sa v pamäti.

Čo k tomu povedať. Neviem... slová mi pripadajú nadbytočne. Vtedy, keď nám chce niečo niekto naznačiť, nepočúvame, nezamyslíme sa nad tým, čo nám hovorí. Obyčajne pochopíme, až keď je už neskoro. A to je asi všetko. Niet čo dodať.


(více)

14.07.2013 10:56:35

ÚVAHA NAD ROZBITÝM TANIEROM

Zase som rozbila tanier.

Keby črepy prinášali šťastie,

sú ho plné smetiaky -

tak ako sú plné cintoríny, ktoré

občas zdvihnú prst,

aby sme nezabudli,  aký krehký

je život.

 

Ale my nechceme vedieť.

Akcie a zľavy na všetko

nás každý deň

ubezpečia, že sa dá žiť

pomerne spokojne

a lacno.

Pre šťastie nie je vhodné

zamýšľať sa často

nad trvácnom.

 

Musím mať čriepok

zapichnutý v päte.

V zhrubnutej koži

na každom kroku

nebolí.

Jej drsný povrch

ľahko zmätie.


A ľudia žijú, akoby ani

neboli.

 

 

K

 

 

 

 

 

 

 

 

10.03.2013 18:15:55

SPRÁVA O POČASÍ

(více)

16.12.2012 14:37:30

MAYSKÝ KALENDÁR


(více)

15.11.2012 06:24:40

PATETICKÁ


(více)

27.09.2012 22:06:14

JESENNÁ RÝMOVAČKA

jesen

Skúšam si samotu

jak svadobné šaty:

tu strihnúť, tam ubrať

a naspodku skrátiť.

 

Skúšam si rubáše,

ako mi pristanú;

každý deň niekomu

kdesi zvonia hranu.

 

Skúšam si odliatky,

hľadiac do zrkadla,

ktorá z tých posmrtných

masiek by mi padla.

 

Skúšam si epilóg

sama na javisku,

kým  popol  vychladne

v pahrebe po ohnisku.

 

Keď ma to skúšanie

nadobro unaví,

vietor ho na jeseň

odveje do trávy.

 

 

 



23.07.2012 06:49:34

SLOVÁ DO VETRA

Na konci leta hádžem slová do vetra.

Ani len nezašuštia, tak čo s nimi ?

Len škrtnúť zápalkou nad krtincami mokrej hliny,

priškrtiť, nech čušia, nech nevrieskajú v hlave,

zhrnúť ich na kopu a spáliť do tla na pošliapanej tráve!

 

Ach, ako nenávidím slová

- vzápätí však znova milujem ich snovať !

Večer ma omámia a ráno som z nich chorá.

Jediné, čo ma vzpruží,

kým jeseň za oknom sa nenápadne plúži,

je nahádzať  ich všetky do kaluží.

 

A hľadieť ľahostajne zhora

na kopy slov, kým nedohoria,

dokiaľ sa neobrátia na popol !

Očistiť sa od nich v ohni,

ako červ vyliezť potom z popola.

 

Ako pred počiatkom,

keď bolo ešte ticho,

celkom bez slova.


1

 

 

 

 

 

 

 

 

 

18.07.2012 17:11:13

FRAGMENT

A znovu bežím v rytme tamtamov

s ústami krvavými po malinách.

Zvonce a margaréty

naboso v behu stínam

- a pripadám si krutá ako gilotína.

Po každom záblesku

otláčam svoje siluety

do trávy na lúke vedľa cintorína.

 

Na mesto v diaľke mieri svetlomet

a spod oblúka dúhy šikmo prší.

Po krátkom zjavení ho zrazu niet.

Búrkový mrak ho v okamihu zruší.

búrka


05.07.2012 11:53:40

O ZBYTOČNOSTI SLOVA

(více)

03.06.2012 09:22:08

STRAŠIDELNÉ PRÍBEHY

Sme z Kaina a Ahasvera

stratení v priestore a čase.

Ráno sme prízraky

a v noci ožívame zase -

na čele horiace

krížové znamenia;

rodíme sa a umierame

a naše osudy

sa vekmi nemenia.

 

Večnosť je kliatba

a smrť odmena

pre tých, čo blúdia bez cieľa

a bez mena.

 

A šelmy žerú mäso

z nášho tela,

zvliekame cestou kožu

ako hady.

Vieme, že stáda rozpŕchnu sa

a zostaneme sami,

bez priateľa

a že kto pobozkal nás,

ten nás znova zradí.

 

A niekto bude musieť zase

na vlastnom chrbte

uniesť ťarchu sveta,

vláčiť sa večne

po tej istej strastiplnej trase,

alebo byť prikovaný k skale,

kým hladný orol

nad hlavou mu lieta.

 

V mori zmareného času,

sám diabol nastražil nám siete,

nevieme presne ani s kým

hádžeme kockou

o starú dušu na portréte,

kedy sa skončí

večná odysea

z príbehu prekrásneho

Doriana Greya.

 

Večnosť je kliatba

a smrť odmena

pre tých, čo blúdia bez cieľa

a bez mena.


                Imro Weiner Kráľ: Ahasver

24.05.2012 00:52:24

SMRŤ BÁSNIKOVA

Bol iba ten,

čo hľadal

vhodné slová

a osamote

vyčkával na signál

z kozmickej lode

svojho Boha.

 

Až do šediva,

celkom dobiela.

 

Do čiarových kódov,

do vrások v jeho tvári

nezrozumiteľne sa poskrývali

šifrované správy

pre otca

stád a pastierov.

 

Od čias, keď ako bosé deti

na hebkej tráve húsky pásavali,

zabudol už aj sám,

čo sa to v nich píše.

Za dvermi striehli naň

povinná rutina

a otrepané klišé.

 

 

26.02.2012 11:00:03

VLASTENECKÁ

Zimovali sme

pod hrbmi lazov

v našich Umrlých Lehotách

a po celých tisíc rokov

na našej tvári

slzy a pot

od prameňov až do potokov

vrývali vrásky.

Až po rieky, po zárezy

okov na krku

prikovaných k sivej skale.

 

Skaly nad prielomom

ako odjakživa

zaryto mlčia stále,

zatiaľ  čo dolu

vzpriečený burič – rieka

ľadové kryhy odhodlane seká

a bezhlavo sa rúti

preč ;

preč od otrokov.

 

Niekam až na samý koniec,

až tam celkom hore,

kde konečne

medvedie chrbty hôr

nezhatia 

nekonečne nebesky modré

vysnívané more.

 

(více)

12.02.2012 17:34:24

ROZHOVOR


Elektrické stĺpy

a vŕby

len tak ledabolo načarbané

spolu so steblami vlaňajšej trávy

na zasnežených lúkach

behávali

popri vlaku,

až  zastali na stanici.

 

Už raz a navždy.

 

V zamknutej čakárni

nik nečaká na nič,

perspektíva koľajníc

sa zbieha niekde

v zdanlivom nedohľadne

- zámerne zahmlenom -

a vytvára márnu ilúziu

netušených diaľok

 

Mávame v ústach

chuť hrdze, keď spomíname

na svoje chudokrvné sny

na drevených nohách.

Zadýchali sa

za prvou zákrutou

a skončili polomŕtve

v jarku pri ceste.

 

Rozhovor v obchode :

zase niekomu zlyhalo srdce.

(Akoby to bolo niečo neobvyklé!)

Žena mu umrela iba na jeseň.

 

To meno poznám,

ale už neviem, komu patrilo.

Možno niekomu v mojom veku.

Z tých, čo chodievali vtedy

v sobotu večer do klubu

na tú trápnu diskotéku.

Rituál pred párením  

– pre ornitológov.

 

A potom môžeš pozorovať

pred dlhou zimou

sťahovavých vtákov,

ako organizujú diaľkové  lety

-  a ticho závidieť,

že sa niektoré z nich

už pravdepodobne

nikdy nevrátia :

že umrú v lete.

 

Ako sny, ktoré

- ak dopadnú na zem -

padnú mŕtve.

 

Tak som si zbalila nákup,

zaplatila

a za mojím chrbtom

rozhovor pokračoval

až po útržok

privrznutý v zavretých dverách.

 

Aj tak nedával

nijaký zmysel

v tom neskorom mrazivom popoludní,

kde matné postavy

sem - tam rozmiestnené

 v zimnom výjave z obyčajného života

temer vygumovalo šero

až po posledný nepodstatný

konkrétny detail.

 

Takto zovšeobecnená

som nastúpila

s dvoma plnými igelitkami

do výťahu...

 

 

 

26.12.2011 16:37:07

ZDIEĽANIE


Nielen podoba sa dedí

Farba očí

Orlí nos či dlhý

Treba nám splácať neodkladne dlhy

A vždy za dlžníka

Zatiahnuť mal by to ten druhý

 

Ako idú roky

Narastá ten úver o úroky

Ba berieme si ešte nový

A ďalej posielame viny

Nám zanechané zosnulými

Po dcére či po synovi

 

Aj o dušu delíme sa s nimi

O osud

Veď zo zrkadla

Zavše hľadia na nás oni

Z času - na čas sa nám marí

Akoby pod črtami tváre

Presvitali tie ich staré

Raz jedna – a potom zase druhá

 

Akoby skrz nás prenikali stále

Priehľadné a meniace sa ako dúha

Nateraz majúc naše telá

Len na prestupe do konečného cieľa

 

Akoby čakali sme spolu

Na pustej staničke

Za chrbtom pánubohu

Kým preženie sa tadiaľ

A zakýva nám z vlaku

Tá naša večná túžba

Po tajomstve a po zázraku



 

 

 

(více)

11.11.2011 18:05:38

CHVÍĽKA POÉZIE

Možno kradnem.

Nevedomky lúpim po nociach

a v tajných skrýšach

ukrytých v bludiskách pamäte

potom potme

nešikovne zliepam

fragmenty z toho,

čo zostalo po slonovi v porceláne,

v prázdnej mušli, keď perly

márne hodili sviniam.

 

Vesmír alebo Boh,

alebo kto ma to vlastne

zhora nevidí,

zvysoka kašle na slová,

ktoré možno ani nie sú

moje vlastné,

len sa mi prilepili na prsty,

keď som listovala

v požičaných dušiach.

 

Požičiavajú ich na mesiac

s malým m,

ale výpožičky sa môžu predĺžiť

až do súdneho dňa.

Ten skôr alebo neskôr príde

a všetko, čo sme si nakradli

nám bude v tom absolútne nanič.

 

Ten pán z antikvariátu

so psom, čo má rakovinu

už nemá ani kam stúpiť

pre všetky tie slová,

ktoré mu tam navláčili pozostalí.

 

Škoda tých v kožených väzbách.

Ale čo s nimi ?



(více)

06.11.2011 16:32:15

JESENNÝ OBRÁZOK

Padajú listy ako v spomalenom filme

a slnko hľadí na Zem úkosom.

Hmla siaha odtiaľto až po hory.

Padajú listy -

čas priklonil sa k zime.

 

Kráčame len tak, za nosom,

zatiaľ čo v rannom šere

neviditeľne a nemo

mrholí.

 

Noc strieda noc

a medzitým

len krátky záblesk svetla

tesne pred západom slnka.

Potok si ďalej povedľa

- niekam si tečúc -

ľahostajne žblnká.

Hlodavec smútok

zaliezol už radšej do nory.

 

Kým sa svet celkom

do tmy ponorí,

túžba by ešte rada

jediný raz

vzlietla

v poslednom zlatom lúči.

I keď je – ako dobre vieme –

z pekla

a bude nás za to

pred upálením mučiť.

 

Ako v spomalenom  filme

vo vzduchu vznášajú sa listy.

Potoky do riek, rieky do morí.

Niekoľko zábleskov

 – a je po valčíku...

Celuloid potom ticho zvetrá,

a na asfalte dohorí.

 

jesen                                                                                                             

(více)

16.10.2011 11:54:56

ILÚZIA POHYBU

Iba tak, 

akoby mimochodom,

prejdú roky.

Čas beží,

váľa dlhé kroky

a už len kolečko

je možno do cieľa.

Tam dolu

číre potoky

postupne

menia sa v kalné stoky

a splašky

jednoducho

vylievajú do mora.

 

Opäť je jedna

nedeľa -

len ďalší bezvýznamný

medzník v čase;

ten  zajtra

pomyselne plynúť

začne zase,

akoby

bolo ozaj možné

na čistej stránke

zakaždým

začínať  ho odznova.

 

No nedá sa to,

vážení a milí.

Sme vždy len

v tomto okamihu,

práve v tejto chvíli

- a zajtra ako včera.

Ako tá skala,

čo obmýva ju rieka,

ako ten piesok na dne

napokon,

kým po zrniečkach

odnesie ho niekam.

 

Kým znova navždy

nebude, čo ani nikdy

nebolo.

 

 

(více)

10.09.2011 14:08:00

Za človekom

Tak sa to ľuďom 

jednoducho stáva:

v náručí zrazu prázdno -

na stole výstražne a dvojznačne

pôsobí

pred cestou nedopitá káva...

 

Zlomok večnosti,

ktorá sa ani nikdy nezačne

scvrknutý do minúty ticha,

kým v nekonečnom žiali ešte dúfame,

že niekde vibruje

a možno dokonca i dýcha;

že je to - naisto - len

v osudovom zozname

akási hlúpa a nezmyselná chyba.

 

Nad pletencami stromov

za súmračného rána

krížová klenba

z kamennej šede vytesaná.

Za olovenou bránou

sa vesmír zdá byť nemý,

keď vracajú sa z neho

výkriky bez hlasu a bez ozveny.

 

No on je v skutočnosti

nadpozemsky zhudobnený

a za portálom z dúhy

živo hýri v odleskoch pasteliek

vložených dávno

do výklenku Altamiry.

 

(více)

04.08.2011 12:22:27

K vyhliadke


Ešte kus cesty do cieľa

S nekonečnou vyhliadkou

Odhadujem len tak

Námatkou

Možno za zákrutou

Je už koniec

Za chrbtom

Sem – tam zhlaholí

Konský zvonec

 

Nad planinou

ostrozraký dravec

Zo zákona striehne na korisť

Motýľ rezignoval

A unavene skladá krídla

Akoby sa modlil

 

Zalietal si

A už je po dni

 

Trochu ma bolia otlaky

A som smädná

Na konci horia oblaky

 

Cestička moja

Veď ma

30.07.2011 05:51:36

MLČKY

Naposledy ju videli

Na  ceste z mesta

Odchádzať len tak

V nočnej košeli

Bolo psie počasie

A neskutočná  kosa

Z oblohy nohy

Snehu viseli

A ona išla odtiaľ

Bosá

 

Strom na rázcestí

Mlčal do neba

Bola tam tma

A za ňou vesmír

 

A viac o tom slov

Netreba

 

 


(více)

15.09.2010 13:05:30

DOSLOV K TVOJMU PRÍBEHU


Ráno som krokmi odmerala presne

posledné minúty slepej uličky

po stenu na jej konci -

po dotikanie sekundovej ručičky.

 

Povedľa potok tiekol pomaly,

hrdzavé listy na dno padali

a vody bolo tesne pod kolená. 

Pod splavmi odlomené balvany

zdobila jemne

biela šľahačková pena.

 

Hodiny potom zastali.

 

Cestou mu ešte

potichučky stojace stromy

symbolicky tlieskali...

Ten jeden vľavo chýbal -

po nočnom daždi vyvalený od koreňa

a odtrhnutý od skaly,

ktorú sem dávno

doplavila rozvodnená rieka.

 

Mnohí sa nehanebne dívali

na to, čo cudzie oko vidieť

ani nemá :

na najintímnejší okamih pre človeka...


FIALOVE

 

 

(více)

12.09.2010 18:38:27

POSLEDNÉ


Pár dní predtým. Spustené plecia, ohnutý chrbát, neprítomný výraz. Ochabnutosť. Podpichneš. (Nech sa len preberie, nech len to ešte celkom nevzdáva.) Prudká podráždená reakcia. Aj na tvoj rozpačitý smiech, ktorý nasleduje, keď sa ti revanšuje. Aspoň sa naštval – nečakane drsne ti vrátil ten tvoj štuchanec. Odchádza domov. Nezvykol sa urážať. Potom sú dva voľné dni.  V pondelok si to žehlíš. Opatrne to skúšaš zase –pomaly približuješ zápalku ku koncu zápalnej  šnúry. Azda ti to tentoraz už nevybuchne v ruke.

Nie. Na druhý pokus to vyšlo, aj keď sa napokon nekoná nijaký veľkolepý ohňostroj. Vyletelo len pár pichľavých iskričiek. Aspoň niečo. Minule niečo práve nemohol nájsť, tak nemal náladu na tvoje blbé vtipy. Netreba, aby sa ospravedlňoval. Veď si to pohnojila ty. Máš vedieť, kedy sa čo hodí, a kedy nechať človeka radšej na pokoji. Tak ho aspoň kamarátsky potľapkáš po ramene a  po tom smutnom oblúku na chrbte. Telo prekvapivo mäkké na dotyk. Tak čo, pokúšaš sa znova dostať ho na svetlo z tých jeho pochmúrnych zákutí, v ktorých sa ukrýva, pôjdeme si my dvaja dnes poobede konečne natrénovať tie skoky do rakvy ? Ale ja viem skákať len znožmo, ďaleko s tým nedoskočím... Nie je o toľko starší, aby už pred sebou nevidel žiadnu perspektívu, chceš tým povedať.  Vôbec si tým nechcela naznačiť, že by to mal vyhrať;  iba, že si to minule naozaj nemyslela tak, ako to mohol pochopiť. Chceš, aby vedel, že si s ním na jednej lodi. Potom ešte krátky rozhovor ( už vážne ) o otravných pracovných záležitostiach ( nech sa nebojí, všetko, čo od teba bude potrebovať, mu odovzdáš, napríklad aj hneď zajtra ráno ).  A odchádza.

V utorok máš pracovne odísť na niekoľko dní. Bola si si v obchode kúpiť ešte niečo na cestu a je už okolo ôsmej, keď sa blížiš k budove vášho pracoviska. Zbadáš ho naproti v parku na jeho novom bicykli, ako spomalene krúti pedálmi a tú jeho zdanlivú ležérnosť si vysvetľuješ tým, že asi začína neskôr – a nedivíš sa, že sa príliš neponáhľa tou krátkou alejou. Akoby si chcel tú cestu čo najviac predĺžiť a čo najviac oddialiť ten moment, keď vstúpi dnu.

Nepostrehneš, kedy oprie bicykel o stenu ( obyčajne ho tam nenecháva ), vyjde do schodov a prejde hlavným vchodom, lebo ťa pristavia dievčatá. Zabudli si poháre na kávu a pýtajú sa, či by si im nemohla nejaké na tých pár dní požičať. Posielaš ich do kuchyne, a ony s tebou vchádzajú dovnútra. Kolega stojí opretý oboma rukami o radiátor pri prvom okne s výhľadom na ošarpaný výklenok budovy v rohu zadného dvora. Urobíš dva kroky .... 

Padne ako keď sa vyvráti z koreňov vysoký strom, šikmo k tvojim nohám.  Počuješ ten dutý zvuk, keď dopadne a vidíš nehybnú ruku pozdĺž tela s omodretými prstami a na ústach bublinky ako z bublifuku. Voláš o pomoc... Zdá sa ti, že do príchodu záchranky to trvá celú večnosť. A ešte si – ako obyčajne – asi pomýlili adresu, lebo sa ženú ulicou ďalej. Aspoň si všimli, že za nimi niekto beží a máva.

Potom skoro hodina, počas ktorej si kolegyňa po celý čas prikladá ruku k ústam. Len sa dívate jedna druhej do očí. Prístroj z hlavnej chodby počas resuscitácie chvíľami čosi hlási, a neznie to nijako povzbudivo. Záchranári neprestávajú s oživovaním. Počuješ, že zachytili na chvíľu nepravidelný rytmus srdca. Vháňanie kyslíka do pľúc. Potom ešte odprevádzaš pohľadom kolegu položeného na nosidlách do sanitky.

Až keď je po všetkom, nastupuješ spolu s ostatnými do čakajúceho autobusu a odchádzate na plánovaný pobyt. Vravíte si, že snáď nedôjde k najhoršiemu, že sa to tým záchranárom podarilo zachrániť.  Nevyslovuješ, tak ako ostatní, nahlas svoje pochybnosti.

A potom sa s konečnou platnosťou dozvieš, že už neodvolateľne v tebe ostane spomienka na jeho posledné ráno. Do bodky.

(více)

07.08.2010 16:07:04

CESTOVNÝ PORIADOK


Je sobota

pokúšam sa vyložiť si sny

ale v dennom svetle sa rýchlo rozplynú

ako keď za oknom nasneží na krajinu

a ostanú v nej len tmavé škvrny

jabloní v spiacej záhrade

 

Zase je sobota

čas tam vonku prevísa zo striech

a chystá sa už - už zosypať

 

Z ľadových cencúľov odkvapkáva

okamih za okamihom

zatiaľ čo stojím

v opustenom parku pri stanici

po kolená vo vlaňajšom lístí   

a z hniezdneho megapolis nad mojou hlavou

s architektúrou štvrtého tisícročia

vylietajú mračná

oceľovomodrých havranov

 

Aj to ich krákanie

je už len nejasný

záznam z čiernej skrinky

 

O chvíľu vystúpite na peróne

no moje prekliate  roentgenové oči vedia

že svoj posledný sen

nemáte v žiadnom z vreciek svojej vesty

lebo ostal vo vlaku

ktorý práve odišiel

tak ako vždy

 

Videla som ako v zreničkách

zamával ešte z diaľky

havraními krídlami

ale rýchlo sa v dennom svetle

rozplynul

 

Bola asi sobota

a v sobotu už žiadne ďalšie sny

nepremávajú

 

 

havraní
(více)

24.07.2010 14:50:41

ŠEPTOM

k

Čo o živote povedať ti môžem,

keď nie je diskrétne a vhodné

prezrádzať o ňom to, že

celá tá jeho sláva veľká vo dne

sú iba črepy rozbitého zrkadielka.

Že nadpozemská krása

so svetlom iba na hladine hrá sa,

a už sa k nemu načahujú tiene...

 

Nevraví sa to  - ale aj tak svoje vieme.

 

A nedajbože, pred cudzím zrakom

zo seba zvliekať hadie kože !

 

Bolesť si zatiaľ brúsi nože...

 

Nie sú to diamanty,

len z krasohľadu skielka.

 

(více)

20.02.2010 22:54:26

PRED JAROU

Ráno už aj poslepiačky,
že končí zima, vytušili vtáčky.
Spod ľadovej strechy
vlečie preč rieka staré hriechy.

Krajinka si chystá jarné dezény.
Za tenké tričko zimník vymení
a nudná šeď sa bude tváriť márne
informovane a intelektuálne.

Čoskoro rozpije sa v jasnej zeleni
a svetlo z rozmaru prskne
ihravé tiene na steny,
zatiaľčo slnko bude horieť v oknách.

Lásky nech radšej umierajú v jeseni.
Až potom, keď vypijú sa celkom do dna.

anj


(více)

20.01.2010 04:19:22

KRAJINKA


V zahmlenom okne diaľkového autobusu sa budím
Do krajinky môjho detstva
So šedým múrom Slánskych vrchov v pozadí
A pustým poľom
Ktoré bývalo pšenične zlaté
A siaha až po neviditeľný oceán času
Do ktorého sa vlieva
Cesta predo mnou

Plechová búdka autobusovej zastávky
Trpezlivo hrdzavie od posledných letných prázdnin
Na začiatku odbočky do neba
Hebrejské písmo vytesané
V kameni zarástlo zeleným machom
Tam
Kde sme v milosrdnom tieni starých stromov
Pásavali biele husi
A tajne fajčili
Dedove detvy

Kedysi sa na priečeliach domov
Oslepujúco ligotali sklíčka
A v záhradách sa vlnili
Štíhle vahadlá studní
Do trávy padali jablká a hrušky
Plné šťavy
A včelám a osám
Opojeným šťastím
Vyhrával až do zamdlenia
Bláznivý orchester cvrčkov

Teraz stromy ležia
Mŕtve pri ceste
S dokončenými letokruhmi
Studne sú zasypané
A bránka do dvora zamknutá
Tak definitívne
Ako bodka za príbehom

A z krajinky môjho detstva
Je negatív
S niekoľkými postriebrenými kríkmi
Uprostred ničoho

(více)

02.01.2010 23:38:43

2010


Lyotard a neľudské -
v ponuke ďalej máme
puzzle, mapy, kočíky,
autosedačky,
postieľky, ohrádky
a odsávačky…

Ceny sú opäť
nižšie ako vlani:
krvavá škvrna
kričí na blúzke
ako gýč.
Únosy, vraždy,
naháňačky …
Sme iba blázni
posadnutí
hazardnými hrami
a halucinujeme v horúčke.

Už ani nedúfame,
že niekto je tu s nami
a bude
aj pri poslednej rozlúčke.
Neveríme v nič.


(více)

26.12.2009 13:03:06

*

,,Počnú trápenie, porodia nešťastie,
ich lono donosí len klam."

Do vlastnej siete zapletený
sám zraňuje sa nepriateľmi,
zavretý v sebe
do väzenia.
Prísne ho strážia
po zuby ozbrojené
slová
a za mrežami úst
sa na zajatcov menia.

A zradná láska
zbytočne
dobýja sa za dvere,
za ktorými v obavách si schoval
zosnulé
premárnené nádeje
a kde sa chladom
možno občas zachveje
napoly mŕtva
neha,
ak zamrznutá nie je
v lone,
kde počalo sa trápenie -
a navždy nezarástla
do kameňa .

A nie je ešte celkom
zatratená
v temnej jaskyni,
kde zablúdil ten chlape
nevinný…



(více)

27.11.2009 13:12:36

POKUS O ABSOLÚTNU ÚPRIMNOSŤ


(více)

24.10.2009 02:41:18

NOC


Je malá splátka
Za vykúpenie

Smrť na lízing
Skúška letu
Do nenávratna
Na trenažéri

Potom nám
V pozadí
Za mrežami stromov
Vypletanými havraními hniezdami
Pomaly začne svitať
Že je čas na návrat


(více)

22.07.2009 11:34:38

ROZJÍMANIE

dotyk

Ešte mám stále v hlave
svetielka
za rána tancujúce v tráve
a tlačia sa mi z očí
kvapôčky podvečernej rosy.

Na horských lúkach,
kde iba vietor
pred búrkami kosí,
zhasína slnko práve.
Na hniezdo v zemi
nalietajú ospanlivé osy.

Večerná symfónia
spojených orchestrov cvrčkov
vrcholí
a pod kopulou neba
sonáta
mesačného svitu
postriebri pôvabné krivky
modrých pohorí.
Šumí les
a čistá neha
žblnká
klávesami údolí.


A potom ticho
dotknúť sa hviezd
na okamih
dovolí…

(více)

19.06.2009 03:12:22

KONIEC PRÍBEHU


Aké jednoduché.

Povedia:
- Počuli ste?-
- A ktorá to bola?- spýtajú sa.

Potom sa im mihne v pamäti
niekoľko náhodných epizód,
v ktorých ťa zachytili
rozmazane
a viacmenej náhodou
hľadáčikom svojho oka
len niekde v pozadí.
Zamotajú sa do peripetií
tvojho vedľajšieho príbehu,
aby sa nakoniec vrátili tam,
kde sa to všetko začína
a končí -
k nule.

Aké jednoduché.

Posledným pohľadom
ťa odprevadia po prvú zákrutu
a potom sa už
sušené mušie krídla spomienok
budú pozvoľna rozpadať
v hodvábnych pavučinkách asociácií
na prach.

Obrazy
vytvorené svetlom
sa v ňom rozplynú
a na asfaltke vedúcej z mesta
sa môže začať
podvečerná tieňohra.

Ďalšie číslo programu.




(více)

10.06.2009 20:29:45

POSLEDNÝ OBRAZ


Stáli sme

zasklenní
medzi dvoma svetmi.
Z lúky - pred fragmentami tují
a zátišia s voskovými kvetmi –
mávali na rozlúčku v spätnom odraze
vŕbové konáre.
Na mieste, kde sa nečakane
osudové čiary
pretli,
posledný úsmev
naveky vmrzol do tváre.
Aj priečky schodov
stúpajúcich hore
sa premietali
do nezmyselnej koláže.

Z púšte bez návratu
zúfalo vyli šakaly.
Na vrchu boha chladu
snežila hluchá bolesť,
baránky zľahka
k blankytu neba plávali.

Koniec…

(více)

07.06.2009 09:21:56

PREMENLIVOSŤ POČASIA

NSV

Dnes od skorého rána mrholí.
Farby sa zliali v špinavé fľaky
na nízkom strope oblohy.
Za dymovým sklom
nejasný obrys strateného sveta -
aj chladné svetlo pohltila šedá.

V takomto počasí sa mi daria
ponory do jaskýň,
kde sa beznádejne
prepadajú pramene.
Tam v temnotemných hĺbkach
na suť sa drvia kamene
a z chutí
mi najviac vyhovuje trpká.

Potom len nenápadne
vrzgne v súkolí
a zrazu z obrovského mraku
leje sa
mohutná túžba po zázraku
a nebo dokorán sa otvorí.
A budú žiariť farby,
čo ešte včera
neboli…


(více)

10.04.2009 11:26:14

PRAVÁ LÁSKA


Môcť tak
Vkĺznuť k Tebe do kabínky
A do Tvojej náruče
V osudovom okamihu
Figliarsky vymeniť Ti kotúče
Napísať potom celkom inú knihu

Vypustiť nádej z Pandorinej skrinky
Vymazať nehodiace sa
Čo – to zmeniť
A pododávať nové scény
Opraviť omietky
Čistými farbami
Premaľovať ošarpané steny

Keby sa to dalo
Vyhĺbiť tunel do skaly
Aby sa pravé cesty
Zavčasu na jar stretali
A nie krížili sa zasnežené
V pustom poli
Kde svätý
Pod schátralou strieškou

Osamote stojí

Keby sa naše krídla
Mohli tak
Navždy spojiť…







(více)

05.04.2009 23:07:49

MEDZIČAS

Akosi ma nič neteší
Hrabem sa v starej veteši
Jar sa už každú chvíľu chystá
Vyskočiť z vlaňajšieho lístia
Čoskoro divé kačky v potoku
Vyvedú zase mladé po roku
No hory v smútku zaodeté
Stoja tu ešte v mlčanlivej piete
A v magickom kruhu
Nad ostatkami po poslednom lete

Čakajú až slnko v aprílovom daždi
Konečne namaľuje dúhu


(více)

21.03.2009 20:19:02

PRVÁ LÁSKA

rande

Býva čas lások a čas osamenia.
Čas, keď už chýba iba
prchavá chvíľka do zotmenia.
Keď v okamihu
- tesne pred západom -
posledným lúčom slnko kreslí
nadľudskú krásu Piesne piesní.
V tom nepatrnom zlomku času
v kľúčovej dierke zazrieť možno zrazu
tajomný a nekonečný vesmír.

Mihne sa v zreničkách
a na sekundu zaplápolá jasne,
kým oko zase oslepne
a ľahostajne zhasne : akoby bol len
klamal zrak
a neudialo sa nič mimoriadne zvláštne,
čo by sa mohlo považovať za zázrak.

Nad mestom visí všedné šero.
A dávna láska v údive
pokrčí zvráskavené čelo :
,,Ty si ma pamätáš a myslíš na mňa stále?“
Spomienky žeby luhali tak neskonale?
Ona je tá, čo randila s ním vtedy v parku,
to pri nej horel, akoby škrtol o zápalku?

Kto je tá cudzia obyčajná žena?
Tak končia lásky – na doživotie
odsúdené do väzenia?
Dostanú za trest
iné telo namiesto toho,
ktoré hladiť sa mu chcelo?

Prehodia pár slov o počasí.
Bývala štíhla, mala dlhé vlasy…
V tej ľahkej blúzke zapamätal si ju…

Pustil ju z hlavy.
Dal jej amnestiu.




(více)

22.12.2008 23:04:16

ORECH


Ešte stojí náš orech.
Prstami čítam osudy
z reliéfu vrások
v jeho tvrdej kôre.
Vo vetre zatiaľ plachtia
šedivé vlasy Zlatovlások,
pomaly znášajúc sa dole.

V škrupinke
zotleli šaty Popolušky -
živôtik aj tak
bol by jej už úzky.
Stratená črievica
trčí z hnedej hliny -
princ asi pobral sa
smerom celkom iným.

Žulové riečne kamene
zo zbúraných domov
potichu vrástli do zeme
vpletené medzi korene,
až do základov stromov.

Ten starý orech
ešte stojí vzpriamene
a celý čierny
smútočných hostí
víta medzi dvermi.
Už toľké nimi prešli osudy!
Stráži tam po celý čas
a verne -
a ani neumiera od nudy.

Vždy objímem ho aspoň pohľadom,
alebo ako teraz
položím naň ruku - na miesto,
kde má srdce strom.
A hovorím s ním v duchu.
Hovorím s tými, čo sú v ňom…




orech










(více)

16.12.2008 11:37:50

RÚHANIE

    Ty mi dávaš silu na mojich strastiplných cestách
Vymývaš soľ z mojich rán
Berieš si z môjho trápenia a plačeš
Keď potichu umieram smädom
Blúdiac sama temnými jaskyňami
     Za skrytým prameňom Tvojej sladkej vody
A hoci neviem kto si a kde si
Cítim Tvoj pohľad na svojom chrbte
A viem že ma nespúšťaš z očí
A ak zase padnem
Zdvihneš zo zeme moje telo
A vdýchneš mu dušu
   
Len aby ju ešte chvíľu bolelo
Pretože my dvaja
Môžeme byť spolu
    Len keď nás to bolí ?

 

 

(více)

29.11.2008 00:20:46

***

STOPY


Otláčam svoje stopy do snehu

Pozorujem čas

Kým na ne pomaly sneží

Zapaľujem si poslednú cigaretu

FAJČENIE SPÔSOBUJE RAKOVINU

Čítam na prázdnej škatuľke

Deň vyzerá ako nočný bar

Pred záverečnou

Hmla sa dá krájať

Mačacie kroky zahli za roh

Kde sa aj ja o chvíľu stanem

Neviditeľnou


(více)

19.08.2008 11:46:32

Z ARCHÍVU


dom2


Dom , ktorý nie je

Chodím okolo domu, ktorý nie je .
Ako keby nikdy ani nebol .
Sú tam ešte orechy ,
dvor , pol múrika
a železná bránka .
A jabloň .

Plánka .

Spoza plota
ceria zuby
cudzí vlčiaci .
Zlostne vrčia
a číhajú , či nečiaham
za pozostalou
riečnou skalou ,
za bábikou z kaučuku
pod orechom
pochovanou ,
po oblohe s oranžovým kosákom ,
po porozsievaných hviezdach
v hrobovom tichu
mojich spomienok.

Ešte si ich budú šepkať
stromy, ktoré potichu
dožijú do jari .
Ešte si ich zašumia nad potokom -
ak sa podarí - kým ich
popravia
a vyrvú korene
neúprosne
zo zeme .
Stoja tam mlčky ,
zasnene ...
Nezúčastnené
pozorujú svojich katov
zhora -
ponorené do letokruhov .
Hrdo vztýčené
konáre
hľadia smelo
mrazivej noci
do tváre .


A v dome, ktorý nie je
sa nečujne
ktosi šťastne smeje
a trápenia už nebolia .
Času tu zhrdzaveli súkolia :
okamih vo večnosti -
a večnosť v okamihu .
Striehne za bránkou
a má psie oči .
Skočí...


(více)

29.06.2008 11:52:49

Letné impresie


(více)

11.05.2008 14:12:39

Cigánska pravda


(více)

03.05.2008 09:50:38

TMAVOMODRÉ

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                       
(více)

03.04.2008 22:11:10

* * *


(více)

22.03.2008 12:32:25

POKUS O NADVIAZANIE KONTAKTU


(více)

20.03.2008 12:32:36

Odsmútené v tichu noci

cesty
(více)

05.03.2008 16:33:09

Som hosť

(více)

07.02.2008 06:51:01

NAPÍSANÉ PRI POČÚVANÍ PESNIČKY


(více)

04.02.2008 01:14:56

O ANJELOCH


(více)

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se